Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 442/2015
PDF · 390.32 KB
No categories available
II. ÚS 442/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 21. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Eggproduct, a. s.,
Petrovanská 34, Prešov, obchodnej spoločnosti SWEETY ICE, s. r. o., Petrovanská 34/A,
Prešov, a obchodnej spoločnosti FROST a. s. Prešov, Hlavná 57, Prešov, zastúpených
advokátom JUDr. Milanom Sedlákom, Advokátska kancelária Olej Sedlák Dudášová
Garančovský, Kukučínova 19, Košice, vo veci namietaného porušenia základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
7 Co 163/2014 z 26. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Eggproduct, a. s., obchodnej spoločnosti SWEETY
ICE, s. r. o., a obchodnej spoločnosti FROST a. s. Prešov, o d m i e t a ako neprípustnú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna 2015
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Eggproduct, a. s., Petrovanská 34, Prešov,
obchodnej spoločnosti SWEETY ICE, s. r. o., Petrovanská 34/A, Prešov, a obchodnej
spoločnosti FROST a. s. Prešov, Hlavná 57, Prešov (spolu ďalej len „sťažovateľky“), ktorou
namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 7 Co 163/2014 z 26. februára 2015 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že «Návrhom na začatie konania
doručenom Okresnému súdu Prešov dňa 13. mája 2005 sa žalobcovia
a spol. domáhali voči sťažovateľom ako žalovaným určenia vlastníckeho práva na tom
skutkovom základe, že sú oprávnenými dedičmi po a
, ktorí na základe Výmeru č. 2534/48 zo dňa 07. apríla 1948 mali nadobudnúť
aj parcelu nachádzajúcu sa v k. ú. ,
okres . Žalobcovia a ani ich právni predchodcovia pritom neuplatnili reštitučné
nároky podľa zákonom prijatých po roku 1989.
Okresný súd Prešov prvý krát o návrhu žalobcov rozhodol Rozsudkom vydaným
v konaní pod sp. zn. 29C 114/2005, potvrdeným Rozsudkom Krajského súdu v Prešove,
sp. zn. 7Co/144/2010 zo dňa 10. februára 2011 tak, že žalobu zamietol s odôvodnením, že
pokiaľ došlo k prevzatiu majetku oprávnenej osoby v rozhodnej dobe citovanej zákonom
o pôde bez právneho dôvodu, nemôže sa táto osoba domáhať určenia vlastníckeho práva
podľa všeobecných predpisov. ...
Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 249/2011 bolo rozhodnutie odvolacieho
súdu zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie z dôvodu, že nevyužitie možnosti domáhať sa
svojich práv cestou reštitúcie nemá za následok zánik možnosti domáhať sa ich
prostredníctvom žaloby podľa všeobecných predpisov a všeobecný súd bol povinný takto
podanú žalobu prejednať v súlade s hmotným právom (všeobecnými predpismi občianskeho
práva) a o nej po vykonaní náležitého dokazovania rozhodnúť. ...
Následne, Krajský súd v Prešove Uznesením sp. zn. 7Co/51/2012 zo dňa 30. apríla
2012 rozsudok súdu prvého stupňa vydaný v konaní sp. zn. 29C 114/2005 zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie.
Okresný súd Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 29C 115/2012 na základe
vykonaného dokazovania však druhýkrát dospel k záveru, že právni predchodcovia
žalobcov… sa na základe výmeru mali stať vlastníkmi o. i. aj parcely č. 117/4 o výmere
0.5755 ha a žalobcovia (resp. ich právni predchodcovia) súčasne, okrem nadobudnutia
vlastníckeho práva výmerom, mali splniť aj podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva
vydržaním, a preto rozsudkom zo dňa 07. mája 2014 súd žalobnému návrhu vyhovel a určil,
že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností bližšie špecifikovaných
o veľkosti podielov uvedených vo výroku rozsudku…
Voči rozsudku súdu 1. stupňa podali sťažovatelia… odvolanie z dôvodov uvedených
v ust. § u 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O. s. p., ktorým žiadali žalobu v celom rozsahu
zamietnuť jednak z dôvodu, že nebolo preukázané, resp. s ohľadom na všetky dôkazy
vykonané v konaní… bolo tvrdené vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov
spochybnené, ďalej z dôvodu nepreukázania naliehavého právneho záujmu
na požadovanom určení s prihliadnutím na určovaciu žalobu ako procesne síce prípustný,
ale preventívny nástroj ochrany práv žalobcov, kedy tvrdené vlastnícke právo ich právnych
predchodcov bolo dotknuté už pred takmer 50 rokmi odo dňa podania návrhu, ako aj
preukázané nadobudnutie vlastníckeho práva právnymi predchodcami sťažovateľov v rámci
či už privatizácie alebo vydržaním.
Sťažovatelia ako žalovaní totiž nadobudli majetok od svojich právnych predchodcov,
pričom pôvodne to bol majetok, ktorý štát v období po roku 1992 prevádzal v rámci veľkej
privatizácie podľa zákona č. 92/1991 Zb...
Sťažovatelia (resp. ich právni predchodcovia) boli dobromyseľnými nadobúdateľmi
týchto nehnuteľností, nakoľko ich nadobudli platnými kúpnymi zmluvami od štátu, v mene
ktorého konal Fond národného majetku SR, pričom platnosť týchto zmlúv do podania
žalobného návrhu a ani v priebehu súdneho konania nik nespochybnil. ...
Krajský súd v Prešove Rozsudkom zo dňa 26. februára 2015, sp. zn. 7Co/163/2014,
ktorý sťažovatelia touto ústavnou sťažnosťou napádajú, rozhodnutie súdu prvého stupňa
v celom rozsahu potvrdil.».
Sťažovateľky v odôvodnení sťažnosti ďalej uviedli:
«... Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. II. ÚS 249/2011 síce na strane jednej
rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, č. k. 7Co/144/2010 zrušil z dôvodu, že nevyužitie
možnosti domáhať sa svojich práv cestou reštitúcie nemá za následok zánik možnosti
domáhať sa ich prostredníctvom žaloby podľa všeobecných predpisov a súd bol povinný
takto podanú žalobu prejednať a o nej po vykonaní náležitého dokazovania rozhodnúť,
na strane druhej však vyjadril názor, že žalobcovia/sťažovatelia nemohli v čase vydania
rozhodnutia krajského súdu legitímne bez splnenia zákonných podmienok očakávať,
že znova získajú vlastnícke právo k nehnuteľnosti a iba skutočnosť, že žalobcovia, resp. ich
právni predchodcova boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, ešte nezakladá bez
ďalšieho ich legitímnu nádej na nadobudnutie vlastníctva...
Súd prvého stupňa, ako aj odvolací súd však i napriek tomu, že nedošlo ani k zmene
právneho stavu a žalobcovia na podporu svojich tvrdení neprodukovali ani žiadne ďalšie
dôkazy, rozhodovali v príkrom rozpore s ich právnym názorom z roku 2010 a 2011, tváriac
sa, akoby Ústavný súd SR vyššie uvedeným nálezom prejudikoval tvrdené vlastnícke právo
žalobcov...
... z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva možno jednoznačne
konštatovať, že za chyby, ktorých sa štát na svojich občanoch mal v priebehu bývalého
režimu dopustiť a ktoré sa aspoň čiastočne snažil napraviť, nemožno naprávať chybami
novými...
Sťažovatelia nemôžu stratiť svoje nadobudnuté vlastnícke práva a povinnosti
nadobudnuté v dobrej viere, ktoré dlhoročne bez vedomosti nárokov zo strany žalobcov
vykonávali len preto, že by sa súd po viac ako dvadsiatich rokoch rozhodol napravovať
„krivdy“ bývalého režimu a odňal tak vlastnícke právo súčasným vlastníkom a naopak
priznal vlastnícke právo niekomu, kto sa o neho nezaujímal takmer 50 rokov...
Určovacia žaloba by v danom prípade ani nebola nástrojom prevencie a nemierila
by k nastoleniu právnej istoty na strane žalobcov, ale k jej narušeniu na strane terajších
vlastníkov veci. ...
Aj napriek... uvedeným skutočnostiam, najmä s poukázaním na skutočnosť, že
v danom prípade absentovala akákoľvek legitímna nádej žalobcov na znovunadobudnutie
ich tvrdených vlastníckych práv, ktoré po dobu takmer 50 rokov neboli vykonávané a je
právne absurdné a nelogické, aby s ohľadom na účel a zmysel určovacej žaloby sa
žalobcovia aj reálne na danom skutkovom základe domohli niečoho, čo nebolo vykonávané
takmer 50 rokov, Krajský súd v Prešove... rozhodol v rozpore s ustálenou judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva. ...
Sťažovatelia majú za to, že odvolací súd (a súd prvého stupňa) svoje rozhodnutie
nedostatočne odôvodnil a odoprel im tak možnosť dozvedieť sa o dôvodoch rozhodnutia,
navyše bez akéhokoľvek prihliadnutia na podstatné právne a skutkové argumenty
predložené nielen v konaní na súde prvého stupňa, ale aj v odvolaní voči rozhodnutiu
vo veci samej.
Odvolací súd faktickou rekapituláciou doterajšieho priebehu konania, odôvodnením
rozsudku súdu prvého stupňa, zhrnutím odvolacích dôvodov a vyššie uvedenej všeobecnej
konštatácie, odňal sťažovateľom možnosť konať pred súdom, čím porušil zásadu práva na
súdnu a inú právnu ochranu. ...
Ani súd prvého stupňa, ani odvolací súd vo svojom rozhodnutí nezhodnotili všetky
existujúce skutkové zistenia a v odôvodnení tak absentuje určitá časť skutočností, ktoré
v konaní vyšli najavo a boli sťažovateľmi namietané...
Navyše, sťažovatelia považujú za hrubé porušenie práva na súdnu a inú právnu
ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie..., ba dokonca za aroganciu súdnej moci,
keď aj napriek vedomosti o vydaní rozhodnutia v skutkovo a právne identickej právnej
veci... iným senátom toho istého odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
19Co/43/2014 na základe tých istých odvolacích dôvodov a argumentov, kedy tento senát
19Co rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, a najmä tiež
s prihliadnutím na relatívne nedávno vydaný Rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
zo dňa 25. novembra 2014 v prípadoch sťažností na porušenie práva na spravodlivé súdne
konanie v dôsledku rozdielnej rozhodovacej praxe vnútroštátnych súdov (prípady Mráz
a ďalší a Borovská a Forrai proti SR), senát Krajského súdu v Prešove 7Co vydal touto
sťažnosťou napádané rozhodnutie.»
Na základe uvádzaných skutočností sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd rozhodol
o porušení ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 11
ods. 1 a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj ich práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1
dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 7 Co 163/2014 z 26. februára
2015, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a priznal každej
sťažovateľke náhradu trov konania v sume 187,94 €.
V zmysle § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažovateľky
zároveň navrhli, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť
napadnutého rozsudku, „Keďže prípadný odklad vykonateľnosti sťažnosťou napadnutého
rozhodnutia nie je ani v rozpore s dôležitým verejným záujmom a sú splnené i ďalšie
podmienky..., najmä s ohľadom na to, že žalobcovia svoje práva nevykonávali po dobu
takmer 50 rokov.“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon
neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky podali proti napadnutému rozsudku
krajského súdu dovolanie, keďže uvádzajú: „Sťažovatelia z dôvodu právnej opatrnosti,
ako aj vzhľadom na nejednotnosť a rozporuplnosť judikatúry Ústavného súdu SR vo veci
nevyčerpania opravných prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľom na ochranu ich základných
práv alebo slobôd účinne poskytuje, a s tým súvisiaceho zachovania lehoty na podanie
ústavnej sťažnosti, podali v zákonom stanovenej lehote dňa 07. mája 2015 na Najvyšší súd
Slovenskej republiky prostredníctvom súdu prvého stupňa, Okresného súdu Prešov voči
Rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 7Co/163/2014 dovolanie, o ktorom zrejme
doposiaľ rozhodnuté nie je.“
Ústavné súdnictvo a právomoc ústavného súdu sú vybudované predovšetkým
na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno
napraviť iným spôsobom, teda predovšetkým procesnými prostriedkami vyplývajúcimi
z príslušných procesných noriem (zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred
ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj
princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Ústavný súd preto zaujal názor (podobne I. ÚS 169/09, I. ÚS 289/09,
II. ÚS 196/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)
a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je táto sťažnosť považovaná za prípustnú
až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie ústavnej sťažnosti bude považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj
k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. 11. 2007 vo veci Soffer v. Česká
republika, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. 11.
2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51,
53, 54).
Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne
nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť
podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími
požiadavkami sťažovateliek uvedenými v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. júla 2015