Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 451/2015
PDF · 380.14 KB
No categories available
II. ÚS 451/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. júla 2015 v senáte
zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava
Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpenej advokátkou Mgr. Gabrielou Hlavinkovou, 1. mája 174/13,
Trenčín, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Ružomberok v konaní vedenom pod
sp. zn. 2 C 37/2011 a jeho rozsudkom sp. zn. 2 C 37/2011 z 29. júna 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu
Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. apríla 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátkou Mgr. Gabrielou Hlavinkovou, 1. mája 174/13, Trenčín, ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Ružomberok (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 37/2011 (ďalej len „napadnuté
konanie“) a jeho rozsudkom sp. zn. 2 C 37/2011 z 29. júna 2011 (ďalej aj „napadnutý
rozsudok“) .
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka, zastúpená opatrovníkom
mestom Ružomberok bola účastníčkou konania o zaplatenie sumy 1 222,58 €
s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod sp. zn. 2 C 37/2011 v procesnom
postavení odporkyne. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 2 C 37/2011 z 29. júna 2011 uložil
sťažovateľke povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1 222,58 € s úrokom z omeškania vo
výške 9,5 % ročne zo sumy 1 222,58 € od 29. septembra 2006 až do zaplatenia, v lehote
troch dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku, vo zvyšnej časti návrh zamietol
a navrhovateľovi priznal náhradu trov konania.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza, že „... sa na konci roku 2014
dozvedela, po tom, čo jej exekútor zablokoval účet, že existuje rozsudok, na základe ktorého
má niekomu plniť. Sťažovateľka chcela zistiť o čo ide a preto išla na Okresný súd v Trenčíne,
s tým, že keď má trvalé bydlisko od roku 2007 v okrese Trenčín, sa domnievala, že exekučná
vec a aj rozhodnutie bude na tomto súde. Nebolo tak.
Následne komplikovane cez exekútora zistila, že súdom, ktorý jej dovtedy neznámy
rozsudok vydal je Okresný súd Ružomberok. Následne prostredníctvom svojho právneho
zástupcu požiadala o zaslanie tohto rozhodnutia rozsudok č. k. 2 C/37/2011 58. Dňa
27. 2. 2015 bol sťažovateľke ako účastníčke konania v zastúpení advokátom tento rozsudok
prvý krát doručený.“.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej argumentuje, že «... sa v roku 2007 prihlásila na
trvalý pobyt v obci okres Trenčín a obecný úrad túto skutočnosť mal nahlásiť
mestu Ružomberok... V každom prípade sťažovateľka má už roky aj občiansky preukaz
2
z adresou t.j. táto adresa je evidovaná políciou, ktorá občianske preukazy vydáva
a teda aj Centrálnym registrom obyvateľov v Banskej Bystrici. Keby Okresný súd
Ružomberok aj skutočne zisťoval adresu, či pobyt sťažovateľky, tak by ho určite zistil.
Domnievame sa, že Okresný súd v Ružomberku nevykonal žiadny úkon na skutočne zistenie
trvalého pobytu sťažovateľky. Okresný súd Ružomberok v napadnutom rozhodnutí uvádza,
že postupoval podľa § 101 ods. 2 O. s. p. „Súd pokračuje v konaní aj keď sú účastníci
nečinní“. Pre naplnenie tohto procesného ustanovenia však musí byť vykázané doručenie
listín v konaní účastníkovi konania. V nami napadnutom konaní však súd ustanovil
sťažovateľke opatrovníka Mesto Ružomberok, a zrejme sa tak snažil preniesť zodpovednosť
za práva a povinnosti sťažovateľky na tretiu osobu. Nevieme, čo Okresný súd v Ružomberku
viedlo k takémuto postupu, keď stačil jeden dopyt na centrálny register obyvateľov a súd by
vedel aktuálnu adresu sťažovateľky.
Z rozsudku Okresného súdu v Ružomberku č. k. 2 C/37/2011 58 nemožno určiť, ako
a kde súd zisťoval adresu účastníka konania žalovanej, sťažovateľky, ktorá je samozrejme
aj dôležitá pre určenie príslušnosti súdu. V tomto prípade nebola na rozhodovanie vo veci
daná príslušnosť súdu v Ružomberku.».
Podľa názoru sťažovateľky:
„V... napadanom rozsudku bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne
konanie a právo na súdnu ochranu a to nasledovne:
súd neumožnil sťažovateľke dozvedieť sa o konaní, vyjadriť sa k návrhu, zúčastniť sa
konania
súd neumožnil sťažovateľke brániť svoje práva
súd ohrozil finančnú existenciu sťažovateľky, keď sťažovateľka neočakávane zostala
bez prístupu k svojim peniazom po tom, čo jej exekútor obstavil účet
súd spôsobil sťažovateľke finančnú ujmu vo výške exekučných poplatkov, pretože ak
by sťažovateľka vedela o súdnom konaní a rozsudku spravila by všetko preto, aby nedošlo
k exekúcii a nemusela platiť poplatky za exekúciu, čo je teraz suma 88,82 Eur + 139,49 Eur
+ 314,70 Eur + 52,40 Eur tak ako sú vyčíslené v upovedomení o začatí exekúcie a rozsudku
t. j. spolu 595,32 Eur... a žiadame, aby z titulu zodpovednosti za svoje rozhodovanie túto
sumu zaplatil Okresný súd Ružomberok sťažovateľke.“
Sťažovateľka uviedla, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 2 C 37/2011 z 29. júna
2011 jej bol na jej vlastnú žiadosť doručený 27. februára 2015.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd v Ružomberku vo veci vedenej pod sp. zn. 2 C 37/2011 58 porušil
právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 600
Eur /slovom šesťstoeur/, ktoré je Okresný súd v Ružomberku povinný vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia v sume 296,44
Eur (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur štyridsaťštyri centov) za dva úkony právnej služby /
139,83 Eur x 2 a paušál 2 x 8,39 podľa § 11 ods. 3,§ 13a ods. 1, písm. a/ a c/ a § vyhl.
č. 655/2004 Z. z., ktorú je Okresný súd v Ružomberku povinný vyplatiť na účet jeho
advokátky Mgr. Hlavinkovej Gabriely, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
4
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa tvrdenia sťažovateľky okresný súd svojím postupom v napadnutom konaní
a napadnutým rozsudkom porušil jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru predovšetkým tým, že jej ustanovil na
zastupovanie v tomto konaní opatrovníka – mesto Ružomberok bez toho, aby zisťoval jej
pobyt, čím jej uprel právo osobne sa zúčastniť súdneho konania a brániť svoje práva.
Z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany
základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom
právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi
zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd
môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným
(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej
prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Zo sťažnosti a z jej prílohy ústavný súd zistil, že okresný súd v napadnutom konaní
rozhodol rozsudkom sp. zn. 2 C 37/2011 z 29. júna 2011, ktorý bol doručený opatrovníkovi
sťažovateľky, pričom samotnej sťažovateľke ho okresný súd doručil na jej vlastnú žiadosť
27. februára 2015.
Podľa § 201 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)
účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon
nevylučuje.
Podľa § 205 ods. 2 písm. a) OSP odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým
bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 221 ods. 1 OSP.
Podľa § 221 ods. 1 písm. f) OSP súd rozhodnutie zruší, len ak účastníkovi konania sa
postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Je potrebné zdôrazniť, že ak by boli tvrdenia sťažovateľky o tom, že okresný súd jej
ustanovil opatrovníka bez splnenia zákonných podmienok zakotvených v § 29 OSP,
relevantné, išlo by zo strany okresného súdu o postup, ktorým jej odňal možnosť konať pred
súdom. Takýto postup je následne dôvodom na podanie odvolania a v zmysle § 221 písm. f)
OSP aj dôvodom na podanie dovolania Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v predmetnom konaní ochrany svojich práv začala
domáhať až doručením žiadosti o doručenie rozsudku okresného súdu z 23. februára 2015.
6
Sťažovateľka bola oprávnená podať proti napadnutému rozsudku okresného súdu
a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť krajský súd.
Iba odvolaciemu súdu prináleží, aby na základe odvolania podaného sťažovateľkou
v prvom rade posúdil, či ide o odvolanie včas podané (a teda aj prípustné) so zreteľom na
opodstatnenosť či neopodstatnenosť ustanovenia opatrovníka sťažovateľke a v tej súvislosti
aj otázku doručovania rozsudku okresného súdu iba opatrovníkovi. Prípadný nepriaznivý
záver odvolacieho súdu by bolo možné ešte preskúmať podaním dovolania z dôvodov podľa
§ 237 písm. f) OSP (podobne II. ÚS 133/09, II. ÚS 332/2011).
Zo sťažnosti a z jej príloh nemožno jednoznačne ustáliť, či sťažovateľka podala
odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 C 37/2001 z 29. júna 2011.
Pokiaľ sťažovateľka odvolanie nepodala, nevyčerpala opravný prostriedok, ktorý jej
zákon poskytuje na ochranu ňou označených práv, ktorých porušenie namieta, čo zakladá
(v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) dôvod na odmietnutie sťažnosti pre
nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
V prípade, že sťažovateľka odvolanie podala, právomoc krajského súdu rozhodnúť
o ňom v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Ústavný súd opakovane zdôrazňuje, že môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľky až vtedy, keď už
ostatné orgány verejnej moci nemajú možnosť namietaný protiústavný stav napraviť (m. m.
IV. ÚS 322/09). Rovnako ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že
predpokladom na záver o porušení základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (ich namietané porušenie
tvorí základ sťažovateľkou navrhovaného petitu, pozn.) je také porušenie, ktoré nie je
napraviteľné alebo odstrániteľné činnosťou všeobecného súdu pred začatím konania alebo
v konaní vo veci samej, resp. ktoré nemožno napraviť procesnými prostriedkami, ktoré sú
obsiahnuté v Občianskom súdnom poriadku (m. m. I. ÚS 148/03, III. ÚS 355/05,
Keďže ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľka sa
ochrany svojich základných práv alebo slobôd mohla/môže domôcť využitím jej dostupných
a účinných prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, sťažnosť odmietol podľa
§ 25 ods. 2 (v spojení s § 53 ods. 1) zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. júla 2015
8