Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 477/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. augusta 2015 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom Mgr. Miroslavom Golianom, Advokátska

kancelária, Budatínska 16, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu podľa a Listiny

základných práv a slobôd, základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa

čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a porušenia čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa

rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV č. k. 251 z 9. júna 2014

a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. zo 17. februára 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a Listiny základných

práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu

podľa čl. 32 ods. 4 listiny a porušenia čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom

Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 251

z 9. júna 2014 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

č. k. zo 17. februára 2015, ktorou žiada vydať tento nález:

„1. Základné právo na spravodlivé prerokovanie veci

v zákonom ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde podľa

Slovenskej republiky ako aj podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd ako aj práva

sťažovateľa a maloletých detí a na rodičovskú výchovu

podľa čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa

na nadviazania a udržanie vzájomného pravidelného styku so svojim rodičom postupom

a rozhodnutím Okresného súdu Bratislava IV spis. zn. zo dňa 09.06.2014

a postupom a rozhodnutím Krajského súdu Bratislava spis. zn. zo dňa

17.02.2015 boli porušené.

2. Ústavný súd ruší právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava IV

spis. zn. zo dňa 09.06.2014 ako aj rozhodnutie Krajského súdu Bratislava

spis. zn. zo dňa 17.02.2015.

3. Ústavný súd vec vracia na ďalšie konanie Okresnému súdu Bratislava IV na nové

rozhodnutie a zároveň zakazuje pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd

sťažovateľa na spravodlivé prerokovanie veci v zákonom ustanoveným postupom

na nezávislom a nestrannom súde tak, aby boli základné práva sťažovateľa na spravodlivý

súdny proces poľa , podľa a 36 Listiny

základných práv a slobôd ako aj podľa čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi dodržané.

4. Okresný súd Bratislava IV spoločne s Krajským súdom Bratislava sú povinné

uhradiť trovy konania pred ústavným súdom...“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu a z jej príloh, sťažovateľ bol

ako odporca účastníkom konania pred okresným súdom sp. zn. , v ktorom

ako navrhovateľka (ďalej len „navrhovateľka“) žiadala vydať

rozsudok, ktorým bude jej manželstvo so sťažovateľom rozvedené a na čas po rozvode

manželstva budú upravené práva a povinnosti navrhovateľky a sťažovateľa k ich deťom –

2

mal. , , a mal. ,

(spolu ďalej len „maloleté deti“).

Okresný súd rozsudkom č. k. 251 z 9. júna 2014 manželstvo

navrhovateľky a sťažovateľa rozviedol, na čas po rozvode manželstva zveril maloleté deti do

osobnej starostlivosti navrhovateľky, určil, že zastupovať maloleté deti a spravovať ich

majetok budú obaja rodičia. Sťažovateľa zaviazal prispievať na výživu mal.

výživným 150 € mesačne a na výživu mal. výživným 100 €

mesačne, počnúc právoplatnosťou výroku o rozvode manželstva. Styk sťažovateľa

s maloletými deťmi upravil každý párny kalendárny týždeň v čase od štvrtka od 15.00 h

do nasledujúceho nepárneho utorka do 15.00 h s výnimkou letných, jarných, zimných

a veľkonočných prázdnin, kedy upravil styk sťažovateľa s deťmi každý nepárny kalendárny

rok počas jarných prázdnin v čase od 15.00 h v piatok, ktorý predchádza prvému dňu

jarných prázdnin, do 17.00 h v nedeľu, ktorá nasleduje po poslednom dni jarných prázdnin,

každý párny rok počas veľkonočných sviatkov v čase od 15.00 h v stredu, ktorá predchádza

Veľkonočnému piatku, do 17.00 h v utorok, ktorý nasleduje po Veľkonočnom pondelku,

každý párny rok počas zimných prázdnin v čase od 15.00 h v posledný deň školského

vyučovania, ktorý predchádza zimným prázdninám, do 17.00 h dňa 30. decembra, každý

nepárny rok počas zimných prázdnin v čase od 15.00 h dňa 30. decembra do 17.00 h dňa

6. januára nasledujúceho roka, každý párny rok v čase od 15.00 h v posledný deň školského

vyučovania pred letnými prázdninami do 17.00 h dňa 15. júla a v čase od 9.00 h dňa

1. augusta do 17.00 h dňa 15. augusta, každý nepárny rok v čase od 9.00 h dňa 15. júla

do 17.00 h dňa 31. júla a v čase od 9.00 ho dňa 15. augusta do 17.00 h dňa 1. septembra

s tým, že sťažovateľ si maloleté deti počas školského roka prevezme a odovzdá v školskom

zariadení, ktoré maloleté deti navštevujú, a v ostatnom čase bude preberanie a odovzdávanie

maloletých detí prebiehať v mieste bydliska navrhovateľky. Navrhovateľke uložil povinnosť

maloleté deti na styk riadne pripraviť. O trovách konania nerozhodol s tým, že o týchto

rozhodne samostatným uznesením.

Výrok o rozvode manželstva odôvodnil okresný súd tým, že vykonaným

dokazovaním bolo preukázané, že manželstvo navrhovateľky a sťažovateľa je vážne a trvalo

rozvrátené a neplní svoje funkcie. Práva a povinnosti rodičov k deťom na čas po rozvode

upravil po tom, čo vypočul rodičov, vykonal šetrenie v domácnosti oboch rodičov

prostredníctvom kolízneho opatrovníka, vo veci nariadil znalecké dokazovanie

a po vykonanom dokazovaní, vyhodnotiac jednotlivé dôkazy, zveril maloleté deti

do osobnej starostlivosti navrhovateľky, vychádzajúc najmä zo záverov znaleckého

posudku, z prezentovaného názoru maloletých detí pred znalcom, kolíznym opatrovníkom,

s prihliadnutím na to, že rodinná situácia je aktuálne nastavená takým spôsobom, že deti žijú

s navrhovateľkou a jej priateľom mimo , sťažovateľa navštevujú vo víkendových

dňoch. Podľa názoru okresného súdu by v takejto situácii nebolo v záujme maloletých detí

meniť už zabehnutý systém, na ktorý si deti postupne zvykli. Prípadným rozhodnutím

o zverení maloletých detí do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov by boli deti

opätovne vystavené radikálnej zmene v ich živote, porovnateľnej obdobiu, keď ich

navrhovateľka zo dňa na deň presťahovala do domu svojho priateľa, čomu boli nútení sa

prispôsobiť. Považoval za preukázané, že navrhovateľka dokáže starostlivosť o deti

zabezpečiť. Na druhej strane bol toho názoru, že aj osobnostné predpoklady sťažovateľa

a jeho vzťah s maloletými deťmi je kvalitný, preto je potrebné tento udržiavať a upevňovať.

Považoval preto za potrebné upraviť styk sťažovateľa s maloletými deťmi v širšom rozsahu

ako navrhovala navrhovateľka a ako odporúčal znalec, aby tak sťažovateľ, ako aj maloleté

deti mali dostatočný priestor na rozvíjanie a upevňovanie vzájomného vzťahu, a to nielen

počas víkendového obdobia, ale aj v bežnom týždni, ktorý má úplne iný režim. Je vhodné,

aby sa sťažovateľ aspoň čiastočne podieľal aj na príprave detí do školy, aby s nimi zdieľal

aj bežné školské a mimoškolské povinnosti. Deti budú mať možnosť zapojiť sťažovateľa

do svojich bežných záležitostí a nebude pre nich iba „víkendovým“ rodičom. Z dokazovania

mal okresný súd za preukázané, že sťažovateľ má všetky predpoklady na to, aby zabezpečil

riadne starostlivosť o deti aj v bežnom týždni, tvrdenia navrhovateľky o nezvládnutí

starostlivosti sťažovateľa o maloleté deti neboli v konaní preukázané. Zároveň upravil styk

sťažovateľa s maloletými deťmi aj počas prázdninového a sviatočného obdobia,

a to pomerne medzi oboch rodičov, čo považuje za najvhodnejší spôsob úpravy styku

4

v takýchto dlhších časových úsekoch. Pri určení výšky výživného na maloleté deti zo strany

sťažovateľa vychádzal z odôvodnených potrieb maloletých detí. S prihliadnutím na ich vek a

potreby navrhovateľkou v konaní preukázané, ako aj príjmy rodičov, dospel k záveru,

že výživné vo výške 150 € na mal. a 100 € mesačne na mal.

je primerané a zodpovedá kritériám rozhodným pre určovanie výživného

na maloleté deti. Určené výživné zároveň zohľadňuje skutočnosť, že sťažovateľ bude tráviť

s maloletými deťmi čas rovnajúci sa približne jednej tretine mesiaca.

Proti rozsudku okresného súdu č. k. 251 z 9. júna 2014 podala

odvolanie navrhovateľka, a to voči výroku o výživnom a úprave styku, ako aj sťažovateľ,

ktorý napadol rozsudok vo výrokoch o úprave výkonu rodičovských práv. Sťažovateľ žiadal

rozsudok okresného súdu zmeniť tak, že deti budú zverené do striedavej osobnej

starostlivosti oboch rodičov bez určenia výživného. Poukázal na to, že vykonaným

dokazovaním bolo preukázané, že je schopný sa o deti postarať a vychovávať ich,

navrhovateľka v konaní klamala, a to nielen o jeho schopnostiach postarať sa o deti či

citových väzbách medzi deťmi a ním, ale aj o dôvode rozpadu ich manželstva. Vyjadrenia

detí v konaní považoval za ovplyvnené navrhovateľkou a zdôraznil, že navrhovateľka

zvolila veľmi nevhodný prístup k maloletým deťom, keď presviedčala deti, že o tom, s kým

by mali byť, sa majú rozhodnúť sami. Navrhovateľka tak na deti presunula bremeno

rozhodovania. Podľa názoru sťažovateľa je potrebné vžiť sa do pocitov maloletých detí,

ktoré boli vytrhnuté zo svojho prirodzeného prostredia, odvedené do prostredia pre nich

cudzieho a neznámeho, s cudzím prvkom priateľa navrhovateľky, ktoré objektívne muselo

v deťoch vyvolať zvýšenú potrebu zvýšenej citovej náklonnosti k navrhovateľke ako jedinej

blízkej osoby v novom prostredí. Sťažovateľ tvrdil, že maloleté deti si nezvykli na nový

život po ich násilnom presťahovaní s navrhovateľkou a jej partnerom, a preto nie je dôvodné

argumentovať stabilnosťou nového prostredia.

Krajský súd rozsudkom č. k. zo 17. februára 2015 rozsudok

okresného súdu č. k. 251 z 9. júna 2014 vo výroku o zverení maloletých detí

na čas po rozvode manželstva do osobnej starostlivosti navrhovateľky ako vecne správny

potvrdil; vo výroku o úprave styku sťažovateľa s deťmi zmenil tak, že sťažovateľ má právo

stretávať sa s maloletými deťmi každý párny kalendárny týždeň v roku od piatku od 15.00 h,

kedy si sťažovateľ deti prevezme zo školy, do nedele do 18.00 h, kedy deti odovzdá

navrhovateľke v jej bydlisku, každý nepárny kalendárny týždeň v roku od stredy od 15.00 h

do štvrtka do 8.00 h, kedy si sťažovateľ deti prevezme a aj odovzdá v škole, ktorú deti

navštevujú, a vo zvyšnej časti úpravy styku sťažovateľa s deťmi rozsudok okresného súdu

potvrdil. Vo výroku o výživnom rozsudok okresného súdu zmenil tak, že zaviazal

sťažovateľa prispievať na výživu mal. mesačne sumou 200 € a na mal.

sumou 150 € mesačne, vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám

navrhovateľky, počnúc dňom právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva, s tým, že

zročné výživné na mal. za obdobie od 25. júna 2014 do 28. februára 2015

vo výške 400 € a zročné výživné na mal. za obdobie od 25. júna 2014 do

28. februára 2015 vo výške 400 € zaviazal sťažovateľa zaplatiť navrhovateľke do 30 dní od

právoplatnosti rozsudku.

Sťažovateľ sťažnosť na porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

a listiny, základného práva na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa

ods. 4 listiny a čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa rozsudkom okresného súdu

č. k. 251 z 9. júna 2014 a rozsudkom krajského súdu č. k.

296 zo 17. februára 2015 odôvodnil tým, že všeobecné súdy nevyvodili zo svojich

skutkových zistení správne právne závery. Podľa presvedčenia sťažovateľa vykonaným

dokazovaním bolo preukázané, že striedavá osobná starostlivosť oboch rodičov o maloleté

deti bola najvhodnejším riešením. Vo vzťahu k výroku o výške výživného rozhodnutie

všeobecných súdov nezodpovedá výsledkom vykonaného dokazovania. Sťažovateľ

v sťažnosti ďalej uviedol:

„Posúdením prípadu v jeho kompletnosti možno dospieť k záveru, že deti tak po ich

odsťahovaní sa zo spoločného bytu rodičov v , odlúčenie či rozpad rodiny znášali

veľmi zle, ktoré skutočnosti vyplynuli z viacerých odborných vyjadrení, ako napr.

zo záznamu . Následne aj

z vyjadrení sa maloletých detí pred oboma znalcami v roku 2013, tieto neboli s aktuálnym

6

stavom rozpadu rodiny stále vyrovnaní, a aktuálnu situáciu rozpadu manželstva ich rodičov

veľmi zle znášali. Preto tvrdenia matky, ako sú deti v novom prostrední spokojné, nemožno

pokladať za hodnoverné. Ak by deti skutočne neprežívali z rozchodu rodičov traumu,

nevyjadrovali by sa tak, že ich vzniknutá situácia zaťažuje napr. slovami, že by boli

najradšej, keby k rozpadu rodiny nedošlo, pripadne by vrátili čas späť keď to bolo medzi

rodičmi dobré. Obe deti si spomínajú na svojho otca ako dobrého a starostlivého rodiča,

s ktorým hrávali karty, chodili do kina, na prechádzky, na dovolenky k moru, na lyžovačku

a pod. Preto ich vyjadrenia o záujme stýkať sa s otcom len počas víkendov aj to každý druhý

týždeň, nemôže byť ich vôľou, ale diktátom ich matky, ktorá sa jednoznačne ukázala ako

sebec, sledujúci len svoj záujem, žiť a bývať so svojim priateľom, teraz už s manželom,

a do tohto prostredia stiahnuť aj deti.

... Okresný súd dôsledne vykonal dokazovanie a práve z dôvodu osobného kontaktu

rodičov so súdom, tento vyhodnotil situáciu v rodine najvýstižnejšie. V záujme maloletých

deti je aby boli vychovávané oboma rodičmi, ak to nie je možné, tak aby boli ich vzťahy

upravené spôsobom, ktorý najlepšie zodpovedá požiadavke vyváženého vplyvu rodičov

na výchovu maloletých detí. Ak sa matka domnievala, že deti boli v spolužití s otcom a ňou

ako matkou, vystavované psychickému útlaku, traume z konfliktného správania sa rodičov,

čo veľmi zle znášali, potom práve jej odsťahovanie sa zo spoločnej domácnosti s otcom deti,

logicky toto traumatizovanie deti muselo predsa skončiť. Matka sa teda mohla k svojmu

priateľovi teraz už manželovi kedykoľvek odsťahovať, ak prestala k otcovi detí pociťovať

akúkoľvek náklonnosť, no do konfliktov rodičov, nemala právo zaťahovať ich spoločné

maloleté deti, čim im skutočne spôsobila psychickú ujmu, keďže deti to pred znalcami aj tak

uviedli, či pri iných pohovoroch s odborníkmi.

Mám za to, že najmä Krajský súd v Bratislave sa nedostatočne zaoberal

posudzovanou vecou, najmä sa nevyjadril k podozreniam otca, že deti sú matkou

ovplyvňované, čo sa jednoznačne preukázalo, napr. v súvislosti s umožnením otca

pripravovať deti na vyučovanie, v súvislosti s obmedzovaním styku otca s deťmi, hoci vo veci

samej nebolo vydané žiadne relevantné rozhodnutie a pod.

... v posudzovanom prípade neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by preukázali

neschopnosť otca, sťažovateľa v rovnakom rozsahu ako matka postarať sa o ich spoločné

deti, dôkazom čoho sú jednoznačné závery oboch znaleckých posudkov. Neexistuje teda

žiadna prekážka, ktorá by odôvodňovala vydanie takého rozsudku, ktorá by otcovi detí,

sťažovateľovi nedovoľovala stýkať sa s deťmi v takom istom rozsahu ako ich matka a teda

aby návrhu otca, sťažovateľa nebolo vyhovené na zverenie deti do striedavej starostlivosti.

Práve z posudkov vyplývajúce vyjadrenia maloletých detí, ale aj z ostatných ich odborných

vyšetrení a záznamov z nich vyplýva, že deťom by vôbec neprekážala v podstate akákoľvek

forma striedania sa u svojich rodičov, pričom ich odmietavý postoj k striedavej

starostlivosti je len dôsledkom zavádzajúceho objasňovania tejto formy starostlivosti o nich

zo strany ich matkou, ako náročné, pravidelné sa sťahovanie z jedného domova do druhého

domova.

... zamietnutím návrhu otca na striedavú starostlivosť, súdy odňali otcovi,

sťažovateľovi na spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 36 Listiny základných práv a slobôd,

práva dieťaťa na rodičovskú vychoval a starostlivosť podľa čl. 32 ods. 4 Listiny základných

práv a slobôd, i práva dieťaťa a rodiča na nadviazanie a udržiavanie vzájomného

pravidelného styku podľa čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi. Povinnosťou súdu je rešpektovať

zásadu vyjadrenú v článku 18 ods. 1 Dohovoru OSN opravách dieťaťa, podľa ktorej, majú

obaja rodičia spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.

V záujme kompletného posúdenia rozhodovacej činnosti Krajského súdu v

Bratislave, dovolím si poukázať aj na rozhodnutie odvolacieho súdu o výške na výživnom,

ktoré je sťažovateľ povinný platiť svojim deťom. ... Krajský súd v Bratislave pri určovaní

výšky výživného nepostupoval podľa zákonom určených kritérií určenia výživného... vôbec

nebral do úvahy, že matka sa vydala, býva v rodinnom dome svojho priateľa, kde neplatí

vôbec nič... a teda nebral do úvahy príjem jej priateľa, resp. teraz jej manžela. ...

Záverom si dovolím uviesť vyjadrenie psychológov, ktorí varujú, že bráneniu dieťaťu

stretávať sa s druhým rodičom či jeho vedenie proti druhému rodičovi bude realizovať skôr

rodič s menej zrelou osobnosťou, teda ten, ktorý disponuje menšou mierou rešpektu

k právam dieťaťa na druhého rodiča a s menšou mierou rešpektu k zdravému psychickému

vývoju svojho dieťaťa. Ak má totiž rodič zdravú osobnosť, má k dieťaťu pozitívny vzťah a má

dobrý charakter, potom nebráni dieťaťu v styku s druhým rodičom ani v prípade, ak má voči

8

nemu vlastné osobné výhrady. Takýto rodič totiž chápe, že realizácia styku s druhým

rodičom je pre normálny vývoj dieťaťa a jeho celkovú životnú situáciu veľmi dôležitá.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho

práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa čl. 32 ods. 4 listiny starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti

majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť

a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti ich vôli iba rozhodnutím súdu na základe

zákona.

Podľa čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa štáty, ktoré sú zmluvnou stranou dohovoru,

urobia všetky potrebné zákonodarné, správne a iné opatrenia na vykonávanie práv uznaných

týmto dohovorom. Pokiaľ ide o hospodárske, sociálne a kultúrne práva, štáty, ktoré sú

zmluvnou stranou Dohovoru, uskutočňujú také opatrenia v maximálnom rozsahu svojich

prostriedkov a v prípade potreby aj v rámci medzinárodnej spolupráce.

Ako vyplýva z petitu sťažnosti, sťažovateľ sa domáha vyslovenia porušenia týchto

práv jednak výrokmi o úprave práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode

v rozsudku okresného súdu č. k. 251 z 9. júna 2014 a jednak rozsudkom

krajského súdu č. k. zo 17. februára 2015, ktorým boli tieto výroky

v časti ako vecne správne potvrdené a v časti zmenené.

Ústavný súd sa zaoberal najprv tou časťou sťažnosti, ktorá smerovala proti výrokom o

úprave práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode rozsudku okresného súdu č.

k. 251 z 9. júna 2014.

Z vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich

sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo

10

slobody, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu

dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí

takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.

).

V súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci skúmal, či sú splnené podmienky

konania pred ním o tejto časti sťažnosti sťažovateľa, a dospel k záveru, že vzhľadom

na princíp subsidiarity vyplývajúci z je vylúčená právomoc ústavného súdu

meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho

základných práv týmto rozhodnutím krajského súdu, pretože preskúmavanie jeho postupu

zveruje v tomto prípade odvolaciemu súdu. Krajský súd ako súd

odvolací vo veci o podanom odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom

č. k. zo 17. februára 2015. Krajský súd ako súd odvolací bol súdom,

ktorému patrí právomoc posúdiť, či odvolanie sťažovateľa bolo dôvodné, a rozhodnúť o ňom.

Ústavný súd preto podľa odmietol sťažnosť sťažovateľa

v časti, ktorou namietal porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu č. k. 25 P

100/2012 251 z 9. júna 2014.

Odlišná je situácia vo vzťahu k rozsudku krajského súdu č. k. 296

zo 17. februára 2015. Na prerokovanie tejto časti sťažnosti sťažovateľa je právomoc

ústavného súdu daná, avšak sťažnosť je v tejto časti zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Sťažovateľ porušenie označených základných práv rozsudkom krajského súdu

č. k. zo 17. februára 2015 odôvodňuje jednak nesprávnym

vyhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania a jednak nesprávnym právnym

posúdením veci krajským súdom.

Krajský súd rozsudok č. k. zo 17. februára 2015 odôvodnil

takto:

„Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutých výrokoch

podľa § 212 ods. 1 O. s .p., vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

, s verejným vyhlásením rozsudku podľa , a dospel

k záveru, že odvolanie matky je čiastočne dôvodné, odvolanie otca nie je dôvodné.

Tým, že predmetom odvolacieho konania v konaní o rozvod manželstva je iba časť

konania týkajúca sa úpravy výkonu rodičovských práv rodičov k maloletým deťom odvolací

súd bude používať označenie účastníkov: matka, otec, maloleté deti.

Pokiaľ ide o otcom napadnutý výrok o zverení detí do osobnej starostlivosti matky,

tým, že v konaní matka navrhla deti zveriť do jej starostlivosti, otec do striedavej osobnej

starostlivosti, súd prvého stupňa správne v konaní zameral svoje dokazovanie na zistenie,

aký model osobnej starostlivosti bude v záujme maloletých deti, rešpektujúc súčasne právo

rodičov podieľať sa na živote ich detí, ktoré pravo im vyplýva z jednotlivých článkov ako

Zákona o rodine, tak aj Dohovoru o právach dieťaťa. Keďže v konaní starostlivosti

o maloleté deti sú súdy povinné predovšetkým chrániť záujmy maloletých deti k otázke

vhodnosti formy osobnej starostlivosti súd prvého stupňa pristupoval citlivo, vo veci

vykonal rozsiahle dokazovanie, vrátane znaleckého dokazovania a z tohto pri rozhodovaní

vychádzal. Napriek výhradám otca k podanému znaleckému posudku, súd prvého stupňa

obsah znaleckého posudku a odporučenie znalca vyjadrené v závere znaleckého posudku

správne vyhodnotil a pokiaľ záver znalca bol v súlade aj so stanoviskom kolízneho

opatrovníka maloletých detí na základe osobných šetrení v rodine matky aj otca a bol

12

v súlade s opakovane prejavenou vôľou oboch maloletých detí, rozhodol v súlade

so záujmom maloletých detí, keď ich zveril do osobnej starostlivostí matky a otcovi upravil

široký styk s deťmi. Jeho záver v otázke zverenia detí do osobnej starostlivosti matky tak

odvolací súd hodnotí ako záver v súlade s vykonaným dokazovaním, z ktorého dôvodu

postupu súdu v tomto smere nie je možné nič vyčítať. Námietky otca proti znaleckému

posudku, či hodnotenie prejavu vôle oboch maloletých detí odvolací súd vyhodnotil ako

nedôvodné, rovnako sa nestotožnil s tvrdením otca, že jediným dôvodom pre ktorý súd jeho

návrh na striedavú osobnú starostlivosť zamietol je nevystavenie detí opätovnému stresu

z novej úpravy. Otcom tvrdený záver, na ktorom súd prvého stupňa založil svoje

rozhodnutie z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, naopak súd prvého stupňa

v odôvodnení rozhodnutia jasne formuloval dôvody vedúce k rozhodnutiu zveriť deti

do osobnej starostlivosti matky. V tomto smere aj odvolací súd poukazuje na odporúčanie

znalca na základe vyšetrení rodičov i maloletých detí, v rámci ktorého bol zistený dobrý

vzťah detí k obom rodičom, ale s jednoznačnou emocionálnou preferenciou osoby matky,

ako aj opakovane jednoznačne prejavenú vôľu oboch detí žiť v domácnosti matky. Deti sa

takto vyjadrili pred znalcom, pred kolíznym opatrovníkom, pričom vzhľadom na vek detí (13

rokov, 11 rokov) súd prvého stupňa správne na prejavený názor detí prihliadal. Odvolací

súd nespochybňuje dobrý vzťah medzi otcom a deťmi, jeho záujem podieľať sa na živote detí,

ktorú skutočnosť konštatoval aj súd prvého stupňa a túto správne premietol do úpravy styku

otca s deťmi tak, aby bolo zachované právo otca starať sa o deti, tieto vychovávať a naďalej

si s deťmi budovať citový vzťah. Pokiaľ ide o určený rozsah bežného styku s výnimkou

letných, jarných, zimných a veľkonočných prázdnin, s týmto sa odvolací súd nestotožnil.

Určený styk každý parný kalendárny týždeň od štvrtka od 15.00 hod. do utorka do 15.00

bod. považoval pre deti za príliš zaťažujúci a obmedzujúci, keďže deti v štvrtok ráno by si

museli brať do školy veci na nasledujúcich 5 dní, t. j. veci na oblečenie, školské pomôcky,

veci na tréningy a pod.. Z uvedeného dôvodu styk otca s deťmi zmenil v každom párnom

kalendárom týždni od piatku od 15.00 hod. do nedele do 18.00 hod. a v nepárnom

kalendárom týždni v stredu od 15.00 hod. do štvrtka do 8.00 hod.. Otec takto bude mať

zabezpečený styk s deťmi každý týždeň, v rámci ktorého bude mať možnosť sa deťom

venovať, učiť sa s nimi a byť účastný ich života. Pokiaľ ide o námietku otca o odcudzení detí

treba uviesť, že kvalita vzťahu medzi rodičom a dieťaťom je závislá nielen na frekvencii

styku, ale najmä na prístupe rodiča, kvalitnom využití času stráveného s dieťaťom a pod.

Odvolací súd súčasne dodáva, že ide o úpravu styku ktorá nie je nemenná, je možné ju

v budúcnosti modifikovať tak, aby vyhovovala ako deťom, tak aj rodičom. V danej veci však

pri určení rozsahu styku vzhľadom na fyzický vek detí, plnenie školských povinností, ich

záujmové aktivity, bolo potrebné v značnej miere na uvedené, pre deti zásadné veci

prihliadať a týmto sa aj čiastočne prispôsobiť.

Odvolací súd sa nestotožnil ani s výškou výživného určenou súdom prvého stupňa,

keď túto považoval za neprimeranú zisteným odôvodneným potrebám detí v konaní

preukázaným, vzhľadom na fyzický vek detí, náklady spojené so školskou dochádzkou,

záujmovou činnosťou. Potreby detí v značnej miere od odchodu zo spoločnej domácností

hradí matka (bývanie, strava, ošatenie, náklady na zdravotný stav, školskú dochádzku),

keďže otec doposiaľ na výživu detí platí 100 € mesačne na obe deti a polovicu školného pre

maloletého . V konaní rovnako nebolo preukázané, že by otec nad rámec sumy,

ktorú zasiela, iným spôsobom, napr. vecnými plneniami sa podieľal na krytí potrieb detí. Pri

rozhodovaní o výške výživného odvolací súd rovnako na strane rodičov zohľadnil výšku ich

príjmov, ich náklady spojené s krytím ich domácností, pri zohľadnení t. č. novej skutočnosti

na strane matky, a to vzniku jej ďalšej vyživovacej povinnosti. Výživné vo výške 200 €

na maloletého a 150 € na maloletého považoval za výživné určené

v súlade s kritériami uvedenými v ust. § 62 ods. 1 až 5 a § 75 ods. 1 Zák. o rodine.

Vzhľadom k tomu, že otec od právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva platil

výživné na maloleté deti v zmysle rozsudku súdu prvého stupňa, t. j. vo výške 150 € mesačne

na maloletého a vo výške 100 € mesačne na maloletého , vznikol otcovi

nedoplatok na výživnom vo výške 400 € na maloletého (8 mesiacov 50 €)

a vo výške 400 € na maloletého Slavomíra (8 mesiacov x 50 €), ktorý nedoplatok odvolací

súd uložil otcovi zaplatiť do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

S poukazom na uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku

o zverení detí do osobnej starostlivosti matky a úpravy styku otca s maloletými deťmi počas

letných, jarných, zimných a veľkonočných prázdnin ako vecne správny podľa § 219 ods. 1

14

potvrdil. Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zvyšnej časti úpravy styku

a vo výroku o výživnom podľa 220 zmenil.“

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva.

Pokiaľ sťažovateľ namieta porušenie a listiny, ústavný súd

predovšetkým zdôrazňuje, že jeho ingerencia do výkonu právomoci všeobecných súdov je

opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu

predchádzali, s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (,

, ).

Podstatu podanej sťažnosti tvorí nesúhlas sťažovateľa s vyhodnotením dôkazov

zo strany krajského súdu, pričom sťažovateľ je presvedčený, že pri správnom vyhodnotení

dôkazov by krajský súd dospel k inému záveru a vo svojom výroku by rozhodol o striedavej

osobnej starostlivosti rodičov o maloleté deti, prípadne by zveril maloleté deti do jeho

osobnej starostlivosti.

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu viacerých sťažovateľom

označených základných práv v prvom rade skúmal, či napadnutý rozsudok nie je

neodôvodnený alebo arbitrárny v takom rozsahu, že by to malo za následok porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. ods. listiny.

Námietky sťažovateľa, ktoré uplatnil v podanej ústavnej sťažnosti, sa v podstatnej

miere zhodujú s jeho argumentáciou v odvolaní proti rozsudku okresného súdu. Krajský súd

sa preto pri svojom rozhodovaní zaoberal aj uvedenou obranou sťažovateľa, ktorú však

vyhodnotil ako nedôvodnú.

Ústavný súd pri posudzovaní namietanej ústavnej nekonformnosti napadnutého

rozsudku krajského súdu s poukazom na svoju ustálenú judikatúru predovšetkým

konštatuje, že pokiaľ ide o medze zasahovania ústavného súdu do rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov, ústavnému súdu neprináleží hodnotiť správnosť skutkových záverov či

právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi, pretože nie je prieskumným súdom,

nadriadeným súdom a ani ochrancom zákonnosti (). Úlohou ústavného súdu totiž

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s alebo záväznou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany

ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom

rozhodovaní riadil, boli do takej miery zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, že by zásadne

popreli účel a význam zákonného predpisu (, , ,

).

V intenciách už uvedenej stabilizovanej judikatúry ústavný súd opakovane

zdôrazňuje, že mu zásadne neprislúcha hodnotiť vykonané dôkazy (výsluch svedkov,

znalecké dokazovanie a iné), tak ako to požaduje sťažovateľ vo svojej sťažnosti. Takýto

postup ústavného súdu by bol nielen v príkrom rozpore s už uvedenými úlohami ústavného

súdu, ale popieral by základnú zásadu ústnosti a základnú zásadu bezprostrednosti súdneho

konania, ktoré vytvárajú najlepšie predpoklady na zistenie materiálnej pravdy.

Ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd vo svojom rozsudku dostatočne

vyhodnotil vykonané dokazovanie, na sporné otázky namietané sťažovateľom dal

vyčerpávajúcim spôsobom kvalifikované odpovede, a preto aj ústavný súd ho považuje

za dostačujúci a ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré potvrdil

rozsudok okresného súdu vo výroku o zverení detí do osobnej starostlivosti navrhovateľky,

a vysvetlil i to, akým spôsobom určil výšku výživného na maloleté deti. Okolnosť, že

16

sťažovateľ má odlišný názor, nezakladá porušenie označených základných práv a slobôd.

Ústavný súd preto nemá dôvod zasahovať do záverov najvyššieho súdu. Ústavný súd k tomu

ďalej poznamenáva, že základné právo na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie

garantované , listinou a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani účelovo

chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania (napr. II.

ÚS 4/94, ).

Sťažovateľ okrem porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, resp. listiny namietal aj porušenie ďalších základných práv podľa

ods. 4 listiny a čl. 4 Dohovoru o právach dieťaťa, avšak na základe rovnakých skutočností,

z akých vychádzal pri svojich námietkach o porušení , resp.

listiny. Keďže namietaným porušením základných práv podľa listiny a Dohovoru o právach

dieťaťa sťažovateľ sleduje ten istý účel, ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že nie je

nevyhnutné osobitne sa zaoberať touto časťou sťažnosti, pretože závery prijaté v časti

sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva podľa , resp.

základného práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny sa v celom rozsahu vzťahujú aj na záver

vo vzťahu k ďalším označeným právam. Sťažovateľom označené základné právo na súdnu

ochranu podľa a listiny porušené nebolo a v nadväznosti

na to neboli porušené ani ďalšie sťažovateľom označené práva (mutatis mutandis

, , ).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv garantovaných Dohovorom o právach

dieťaťa ústavný súd uvádza, že obsahom pozitívneho záväzku štátu vo vzťahu k právam

a slobodám občana je povinnosť podniknúť opatrenia na ochranu práv, ktoré v ústave priznal

občanovi, ale súčasťou pozitívneho záväzku nie je povinnosť dosiahnuť výsledok, ktorý

občan žiada od štátu (, ). Ústavný súd z už opísaných dôvodov

nemohol dospieť k záveru, že krajský súd sťažovateľovi napadnutým rozsudkom neposkytol

tú ochranu, ktorú podľa tvrdenia v sťažnosti z dôvodu existencie pozitívneho záväzku štátu

mu mal ako otcovi maloletých detí poskytnúť.

V závere ústavný súd pripomína, že podľa o rodine

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ak sa zmenia

pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv

a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností. To znamená,

že sťažnosťou napadnutý rozsudok má de facto dočasný charakter a pri zmene pomerov

v budúcnosti prichádza do úvahy aj zmena úpravy práv a povinností k maloletým deťom.

Ústavný súd preto uzavrel, že dôvody uvedené v napadnutom rozhodnutí krajského

súdu možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a ústavne akceptovateľné,

a preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd

nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť,

že sťažnosti bude vyhovené.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. augusta 2015

18