Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 199/2015
PDF · 417.14 KB
No categories available
III. ÚS 199/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Ľubomíra Dobríka o sťažnosti , , zastúpeného
advokátom JUDr. JCLic. Tomášom Majerčákom, PhD, advokátska kancelária, Južná trieda
28, Košice, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cb 13/2010 takto
rozhodol:
Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb 13/2010
p o r u š e n é b o l o .
Okresnému súdu Kežmarok p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cb
13/2010 konal bez zbytočných prieťahov.
p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom
tisícpäťsto eur), ktoré mu j e Okresný súd Kežmarok p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Okresný súd Kežmarok j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania v sume
296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet jeho právneho
zástupcu advokáta JUDr. JCLic. Tomáša Majerčáka, PhD, advokátska kancelária, Južná
trieda 28, Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
sp. zn. III. ÚS 199/2015 z 12. mája 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 2 Cb 13/2010 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Predmetom konania, ktorého sa sťažnosť týka, je rozhodovanie o návrhu žalobcu
na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume „88 125,61 Kč“, pričom sťažovateľ je
v procesnej pozícii žalovaného. Od podania návrhu vo veci uplynulo takmer 5 rokov,
sťažovateľ tvrdí, že napadnuté konanie trvá neprimerane dlho, je zdĺhavé, neefektívne
2
a nehospodárne, o čom podľa jeho názoru svedčí aj to, že nemožno očakávať v dohľadnej
dobe rozhodnutie vo veci samej.
Okrem toho, že sťažovateľ sa domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadoval
priznanie finančného zadosťučinenia v sume 4 000 € a úhradu trov konania.
Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním
sp. zn. 1 SprO 638/2015 doručeným ústavnému súdu 29. júla 2015, v ktorom vyjadril
súhlas s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní pred ústavným súdom
a poskytol stručný prehľad procesných úkonov súdu, ako aj účastníkov napadnutého
konania, z ktorého vyplývajú tieto podstatné skutočnosti:
“15.1.2010 súdu doručený návrh na vydanie platobného rozkazu elektronicky bez
ZEP
18.1.2010 návrh doplnený písomne
18.1.2010 sudom vyhotovená výzva na zaplatenie súdneho poplatku v sume 201 €
29.1.2010 súdny poplatok pripísaný na účet súdu
8.2. 2010 VSÚ vydaný platobný rozkaz
16.2.2010 súdu včas doručený odpor žalovaného, súdom vyhotovené uznesenie
o uložení povinnosti žalovanému zaplatiť súdny poplatok za odpor
vo výške
1.3.2010 súdny poplatok za odpor pripísaný na účel súdu
9.3.2010 vec v dôsledku odporu prevedená do registra Cb
16. a 27.4.2010 žiadosť právneho zástupcu žalovaného o odročenie pojednávania pre
účasť PZ žalobcu na skúške ako člena komisie UPJŠ
28.4.2010 referát sudkyne odročenie pojednávania nový termín pojednávania
na 24.5.2010
3
24.5.2010 referát sudkyne na odročenie pojednávania na žiadosť žalobcu
(bez uvedenia dôvodu)
14.6.2010 pojednávanie s prejednaním veci, odročené na neurčito za účelom
zadováženia ďalších listinných dôkazov a zistenia možnosti vypočutia
navrhnutého svedka zdržiavajúceho sa v Anglicku
8.7.2010 súdu doručené informácie zástupcu žalovaného o čase pobytu svedka
na území SR;
11.10.2010 pojednávanie s prejednaním veci, odročené na neurčito za účelom
nariadenia znaleckého dokazovania (na návrh žalobcu s uložením
povinnosti, aby oznámili v lehote 15 dní otázky pre znalca
11. a 19.10.2010 doručené podanie zástupcu žalovaného obsahujúce návrh
na zváženie dokazovania vzhľadom na kalamitu, ktorá postihla
rozhodnú oblasť lesa
5.11.2010 súdu doručený zoznam otázok pre znalca zo strany žalobcu
3.4.2012 vyjadrenie žalovaného týkajúce sa nedostatku právomoci súdu konať
vo veci
28.6.2012 návrh žalovaného na vyslovenie nedostatku právomoci konať
17.9.2013 uznesenie o zamietnutí návrhu žalovaného na vyslovenie nedostatku
právomoci súdu konať vo veci
7.11.2013 dožiadanie adresované do ČR na vykonanie znaleckého dokazovania
10.3.2014 žiadosť dožiadaného súdu v ČR o rozhodnutí vo veci povinnosti zložiť
preddavok na trovy znaleckého dokazovania (vyčíslený na 62 171, Kč)
21.3.2014 vydané uznesenie o uložení povinnosti obom stranám založiť preddavok
v sume 31 085,50 Kč)
8.4.2014 odvolanie žalovaného proti uzneseniu o povinnosti zložiť preddavok
na trovy znaleckého dokazovania spolu so žiadosťou o priznanie
oslobodenia od súdnych poplatkov
20.6.2014 vec predložená odvolaciemu súdu
25.7.2014 vec vrátená s uznesením odvolacieho súdu o zrušení uznesenia
vo výroku o povinnosti žalovaného zložiť preddavok
4
1.10.2014 žiadosť dožiadaného súdu o zloženie sumy 31 085,50 Kč z rozpočtových
prostriedkov súdu s tým, že v opačnom prípade bude dožiadanie
vrátené bez kladného vybavenia
14.1.2015 uznesenia o úprave učtárne súdu zložiť časť zálohy z rozpočtových
prostriedkov súdu
16.2.2015 preddavok vyplatený dožiadanému súdu
13.7.2015 urgencia vybavenia dožiadania
22.7.2015 doručený písomný znalecký posudok.“
Rovnaké skutočnosti týkajúce sa priebehu napadnutého konania zo súdneho spisu,
ktorý mu bol zapožičaný a doručený 29. júla 2015, zistil aj ústavný súd.
Okresný súd k skutkovej a právnej zložitosti sporu vo svojom vyjadrení uviedol,
že spor po právnej stránke nepovažuje za náročný, ale považuje ho za náročný po skutkovej
stránke (medzinárodný prvok, obťažnosť znaleckého dokazovania v cudzine). Zároveň
predsedníčka okresného súdu pripustila, že v období 2010 ̶2013 zistila dve obdobia
nečinnosti v trvaní približne jedného roka.
Právny zástupca sťažovateľa v stanovisku doručenom ústavnému súdu 4. augusta
2015 vyjadril súhlas s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní
pred ústavným súdom a zároveň reagoval na vyjadrenie okresného súdu v tom zmysle,
že poukázal na revíziu súdnych spisov v roku 2012 a jej výsledky uvedené v správe
z 25. júna 2013, nesúhlasil s uvedenou zložitosťou znaleckého dokazovania, pretože
vyhotovenie znaleckého posudku trvalo po zložení preddavku 3 mesiace.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
5
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide
o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno v obsahu
týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
6
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje
v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a
rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej
veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľ odporcom
o vydanie bezdôvodného obohatenia, ústavný súd konštatuje, že obdobné konania možno
zaradiť k štandardnej agende všeobecného súdnictva, preto dĺžka konania nebola závislá
od skutkovej či právnej náročnosti prerokovávanej veci. Pokiaľ ide o obranu súdu, ktorý
videl skutkovú náročnosť sporu v medzinárodnom prvku a v nariadení znaleckého
dokazovania v cudzine, ústavný súd konštatuje, že ju nemohol akceptovať, pretože
aj napriek medzinárodnému prvku žalobca (ktorý je cudzím štátnym príslušníkom)
poskytoval primeranú súčinnosť a reagoval na výzvy súdu v primeraných lehotách, a pokiaľ
7
ide o vyžiadane dôkazu z cudziny, samotné vyžiadanie dôkazu (znaleckého posudku)
po splnení výzvy dožiadaného súdu trvalo približne päť mesiacov.
2. Správanie sťažovateľov ako účastníkov súdneho konania je druhým kritériom
pri rozhodovaní o tom, či v namietanom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti nezistil žiadne závažné okolnosti na
strane sťažovateľa, ktoré by relevantne prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého konania,
preto konštatuje, že sťažovateľ v doterajšom priebehu konania poskytoval primeranú
súčinnosť a na výzvy okresného súdu reagoval včas.
3. Napokon ústavný súd posudzoval samotný postup okresného súdu v napadnutom
konaní. Ústavný súd konštatuje, že zistil obdobie nečinnosti v trvaní dvoch rokov,
t. j. od doručenia zoznamu otázok pre znalca zo strany žalobcu 5. novembra 2010
do 7. novembra 2013, kedy okresný súd doručil žiadosť dožiadanému súdu. Počas
uvedeného obdobia okresný súd vydal len jedno uznesenie, ktorým zamietol návrh
žalovaného na vyslovenie nedostatku svojej právomoci na konanie vo veci.
O nekoordinovanom postupe súdu pri realizácii dožiadania svedčí aj skutočnosť, že
okresnému súdu trvalo vyše roka, kým vyhovel požiadavke dožiadaného súdu zložiť
preddavok na trovy dôkazu. Aj pri zohľadnení doby potrebnej na rozhodnutie o oslobodení
sťažovateľa od povinnosti platiť súdne poplatky ústavný súd konštatuje, že okresný súd aj
v tejto fáze zabezpečenia dôkazu nepostupoval dostatočne razantne, čo malo za následok
ďalší prieťah v trvaní 6 mesiacov. Ústavný súd preto konštatuje, že okresný súd sa
v napadnutom konaní dopustil zbytočných prieťahov v celkovom trvaní dva a pol roka.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej
nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného
súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej
8
neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby
o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že doterajším postupom
okresného súdu v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.
Ústavný súd na základe svojho zistenia, že postupom okresného súdu došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, mu prikázal, aby
vo veci vedenej pod sp. zn. 2 Cb 13/2010 konal bez zbytočných prieťahov, pretože označená
vec nebola v čase rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa právoplatne
skončená (bod 2 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
9
Sťažovateľ žiadal aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
4 000 €, ktoré odôvodnil pretrvávajúcim stavom právnej neistoty, ktorú sťažovateľ považuje
za ujmu.
Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného
práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje
nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho
porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04). Podľa názoru ústavného súdu v tomto
prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného
zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym
súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku napadnutého konania okresného súdu, ktorá
predstavuje viac ako 5 rokov, a zároveň berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu
a najmä fakt, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne
skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 1 500 € sťažovateľovi za primerané
finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli
v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom. Právny zástupca si uplatnil náhradu
trov právneho zastúpenia, ktorú vyčíslil v sume 444,66 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
10
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2014
v sume 839 €. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 139,83 €. Ďalej má právny zástupca
sťažovateľa nárok aj na náhradu režijného paušálu za dva úkony právnej služby podľa
vyhlášky vykonané v roku 2015 po 8,39 €. Náhrada trov konania, ktorú ústavný súd priznal,
zodpovedá sume 296,44 €. Pokiaľ ide o stanovisko právneho zástupcu doručené ústavnému
súdu 4. augusta 2015, tak za tento úkon náhradu trov ústavný súd nepriznal, pretože toto
písomné podanie vo veci samej neprinieslo nové skutočnosti alebo informácie, ktoré by
ústavnému súdu neboli už skôr známe zo sťažnosti a z predloženého súdneho spisu.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015
11