Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 374/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom

JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 13. októbra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

8. decembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 13. októbra 2014.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“)

uznesením č. k. z 23. mája 2013 zastavil konanie o neplatnosť výpovede z

nájmu bytu po tom, ako žalobcovia v 1. a 2. rade súdu oznámili, že svoj návrh na začatie

konania berú späť a žiadajú konanie zastaviť. Sťažovateľka, ktorá bola v procesnom

postavení žalovanej, so späťvzatím návrhu súhlasila. Žalobcovia zobrali svoj návrh späť

v dôsledku správania žalovanej (sťažovateľky), ktorá na pojednávaní 23. mája 2013 vzala

výpoveď z nájmu bytu späť. Okresný súd rozhodol o trovách konania podľa § 146 ods. 2

druhej vety (ďalej len „OSP“) a zaviazal sťažovateľku

na náhradu trov konania žalobcom v 1. a 2. rade. Proti tomuto výroku sa sťažovateľka

odvolala, pričom v odvolaní sa dožadovala rozhodnúť o trovách konania podľa § 146 ods. 1

písm. c) . Odvolací súd rozhodnutím č. k. z 13. októbra 2014

potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania, keď dospel

k záveru, že neboli dôvody ani pre zmenu, ani pre zrušenie uznesenia v tejto časti.

Sťažovateľka namieta rozhodnutie odvolacieho súdu z týchto dôvodov:

«Vo vecí však nešlo iba o otázku tzv. principiálnu. Svoje námietky som uplatnila

v odvolaní. Vyčíslenie trov totiž 1/ zahrnulo aj úkony, ktoré odpracoval predošlý advokát

žalobcov, ktorý v priebehu konania zomrel, pričom nebol členom kancelárie

; 2/ súd nekriticky priznal náhradu aj za úkony, nevynaložené „účelne“.

Pokiaľ ide o prvú spornú otázku, treba uviesť, že ani vyčíslenie trov prvostupňovému

súdu, ani uznesenie tohto súdu a ani uznesenie súdu odvolacieho neobsahujú zmienku

o prevode či prechode práv na odpracované úkony JUDr. na aktuálneho

zástupcu. Trovy konania sú už ako majetková hodnota (Broniowski vs. Poľsko) v judikatúre

ESĽP zahrnuté do pojmu „majetok“. Sú teda predmetom (v každom prípade v situácii, keď

boli „priznané“) rovnakej právnej procedúry, ako iný majetok. Nemôže si ich teda prisvojiť

ani prípadný preberateľ agendy zosnulého advokáta. Aj s prihliadnutím na nález Ústavného

súdu SR č. je ohľadne tejto časti rozsudok Krajského súdu protiústavný.

Druhou otázkou, resp. námietkou, na ktorú nebola daná primeraná odpoveď

vzhľadom na jej uplatnenie v odvolaní, je nesúhlas s názorom, že každý úkon

účastníka/advokáta je „... účelným uplatnením alebo bránením práva...“ v zmysle úzu,

prijatého súdmi.

Súdny spor v zásade vedie žalobca proti žalovanému, (statusové, event. nesporové

konania nerátam) Meritu veci je preto neprekonateľné vzdialené separátne konanie

o žalobcove súdne poplatky, resp. žiadosť o oslobodenie od ich platenia, v ktorom je jeho

„protistranou“ štát prostredníctvom súdu. A aj bez tohto vzťahu celkom chýba logika

náhrade trov neúspešnej žiadosti a neúspešného odvolania. Bez akejkoľvek pochybnosti by

pri skutočnej a nie uvedenej pomyselnej konštelácii štát, resp. súd nebol na náhradu

zaviazaný. A aj keby žiadosť, prípadne odvolanie úspešné boli, nie ja som príčinou

sociálneho postavenia žalobcov. Ústavný súd už napokon zaujal v podobnej veci stanovisko.

Odhliadnuc od uvedeného trpí napadnutý rozsudok vadou, protirečiacou právu

na spravodlivý proces. Napriek rozsiahlej judikatúre Ústavného súdu, týkajúcej sa

náležitostí odôvodnenia rozhodnutí, daných , nezdá sa byť faktom, že sa

všeobecné súdy ňou spravujú. Napadnuté uznesenie je toho evidentným dôkazom:

Jednovetové odôvodnenie paušálne ani slovom nereagujúce na podstatné, k veci idúce,

konkrétne vyjadrené námietky, spôsobilé privodiť iné rozhodnutie. Navyše ani slovo

o dôvode ich neakceptovania. Napokon treba vziať do úvahy „únavu“ zo sporu, trvajúceho

päť rokov vinou liknavosti súdu a s tým súvisiace zmeny v situácii, existujúcej v čase dania

výpovede. Súd mimochodom nedokázal správne definovať dôvod priznania náhrady trov.

Ak žalobca vezme žalobu späť, náhrada trov sa mu prizná, ak bola žaloba podaná dôvodne

pre správanie žalovaného. Pre toto správanie teda nedošlo k zastaveniu konania. V každom

prípade však chýba zmienka o tom, či ono správanie žalovanej opodstatňovalo podanie

žaloby. Zmienka o tom je tiež povinnou súčasťou odôvodnenia.»

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti

vyniesol nález, ktorým:

„1/ Skonštatuje, že uznesením Krajského súdu v Košiciach č. 10

z 13. októbra 2014 bolo porušené moje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru,

2/ Napadnuté uznesenie zruší a vráti ho Krajskému súdu na ďalšie konanie,

3/ Prizná mi náhradu trov môjho právneho zastúpenia“.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie ().

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae aj

právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom

(Robins c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997 V). Právo na súdnu

ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom

a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie ( ).

Vo všeobecnosti však platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla

sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek

sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Z uvedeného dôvodu ústavný súd posudzuje

problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu

napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných

okolností (, ). Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí

všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného

súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého

súdneho konania.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd v odvolacom konaní

pri rozhodovaní o otázke náhrady trov konania potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa,

v ktorom trovy konania neboli vyčíslené správne, priznal náhradu trov konania žalovaným

aj za úkony predošlého advokáta a priznal aj náhradu za úkony, ktoré podľa sťažovateľky

neboli vynaložené účelne.

Krajský súd svoj postup odôvodil takto:

„Odvolací súd podľa , v spojení s ust.

bez nariadenia pojednávania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej

časti, t. j. vo výroku o trovách konania a dospel k záveru, že neboli dôvody ani pre zmenu,

ani pre zrušenie uznesenie v tejto časti.

Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia za ďalšie dôvody.

Odvolací súd skonštatoval, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti

bolo správne a správne boli aj dôvody, pre ktoré tak rozhodol. Preto odvolací súd podľa

potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania

ako vecne správne, pretože aj podľa odvolacieho súdu zastavenie konania spôsobila

žalovaná tým, že v konaní o neplatnosť výpovede z nájmu vzala výpoveď z nájmu v priebehu

konania späť, takže žalobcovia, ktorí mohli svoj nárok uplatniť len žalobou na súde o

neplatnosť nájmu, podali žalobu dôvodne a len v dôsledku úkonu žalovanej došlo k

zastaveniu konania, teda k procesnému úkonu, ktorý spôsobil ukončenie konania, preto

podľa druhej vety , žalovaná je povinná uhradiť trovy konania. Tieto

boli súdom prvého stupňa riadne vyčíslené a aj podľa odvolacieho súdu všetky úkony, ktoré

advokáti v konaní vykonali boli účelné.“

V posudzovanej veci sa ústavný súd zameral na posúdenie skutočnosti, či všeobecné

súdy pri aplikácii ustanovení o náhrade trov konania

nepostupovali arbitrárne s následkom porušenia základného práva alebo slobody.

Podľa žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov

konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.

Podľa ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo

zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,

ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.

V prípade zastavenia konania sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania

vo všeobecnosti postupuje podľa , v zmysle ktorého žiaden z účastníkov

konania nemá právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa aj

dve výnimky, ktoré sú ustanovené v . Súd pri rozhodovaní o trovách

zastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie

, teda či nejde o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že to

tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa . Ustanovenie

prvej vety predpokladá zavinenie niektorého z účastníkov konania

na zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného, podľa druhej

vety uvedeného ustanovenia ak sa však vzal späť návrh podaný dôvodne pre správanie

žalovaného, uhradí trovy konania žalovaný. Keďže zastavenie konania spôsobila

sťažovateľka (žalovaná v konaní) tým, že v konaní o neplatnosť výpovede z nájmu vzala

výpoveď v priebehu konania späť, čo predstavovalo procesný úkon, ktorý spôsobil

ukončenie konania, všeobecné súdy rozhodli o náhrade trov konania podľa § 146 ods. 2

druhej vety a uložili sťažovateľke povinnosť uhradiť trovy konania.

Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd záver všeobecných súdov

o aplikácii ustanovenia ako aj posúdenie jednotlivých úkonov právnej

pomoci a ich účelnosti nevyhodnotil ako spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov

krajského súdu. Z rozhodnutia krajského súdu je možné zistiť jednotlivé úkony právnej

pomoci, ich hodnotu ako aj hodnotu režijných paušálov. Zároveň ústavný súd poznamenáva,

že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom neposkytla ústavnému súdu

uznesenie súdu prvého stupňa (resp. predložila iné rozhodnutie) ani kópiu odvolania s

uvedenými odvolacími dôvodmi. Krajský súd pritom rozhodoval o odvolaní sťažovateľky

podľa , podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na

skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd

skonštatoval, že rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutej časti bolo správne

a správne boli aj dôvody, prečo tak rozhodol.

Ústavný súd, ktorý vychádza zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého

odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať

izolovane (, , ), pretože prvostupňové a odvolacie

konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, nemal tak možnosť komplexne

posúdiť všetky rozhodnutia vydané v príslušnom konaní, resp. ich odôvodnenie a všetky

okolnosti uvedeného prípadu vo vzťahu k námietkam sťažovateľky uvedeným v jej sťažnosti.

V súvislosti s námietkou neúčelne vynaložených nákladov ústavný súd ešte dodáva,

že za účelne vynaložené trovy konania podľa možno pokladať iba také,

ktoré museli byť procesnou stranou nevyhnutne vynaložené na to, aby mohla riadne

obhajovať svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na príslušnom súde. Trovy

konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka advokátom je potrebné zásadne

považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva na súde. Iba

v celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie

advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené

účelne (). V danej veci však podľa názoru ústavného súdu o prípad zneužitia

práva na zastúpenie advokátom nešlo.

Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli

zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v .

Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne

skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím krajského súdu

a sťažovateľkou označenými základnými právami, a preto jej sťažnosť odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015