Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 374/2015
PDF · 401.82 KB
No categories available
III. ÚS 374/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátom
JUDr. Tiborom Šafárikom, Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Co 446/2013
z 13. októbra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. decembra 2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 446/2013 z 13. októbra 2014.
Z podania a jeho príloh vyplynulo, že Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“)
uznesením č. k. 15 C 163/2008 96 z 23. mája 2013 zastavil konanie o neplatnosť výpovede z
nájmu bytu po tom, ako žalobcovia v 1. a 2. rade súdu oznámili, že svoj návrh na začatie
konania berú späť a žiadajú konanie zastaviť. Sťažovateľka, ktorá bola v procesnom
postavení žalovanej, so späťvzatím návrhu súhlasila. Žalobcovia zobrali svoj návrh späť
v dôsledku správania žalovanej (sťažovateľky), ktorá na pojednávaní 23. mája 2013 vzala
výpoveď z nájmu bytu späť. Okresný súd rozhodol o trovách konania podľa § 146 ods. 2
druhej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a zaviazal sťažovateľku
na náhradu trov konania žalobcom v 1. a 2. rade. Proti tomuto výroku sa sťažovateľka
odvolala, pričom v odvolaní sa dožadovala rozhodnúť o trovách konania podľa § 146 ods. 1
písm. c) OSP. Odvolací súd rozhodnutím č. k. 2 Co 446/2013 110 z 13. októbra 2014
potvrdil rozhodnutie prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania, keď dospel
k záveru, že neboli dôvody ani pre zmenu, ani pre zrušenie uznesenia v tejto časti.
Sťažovateľka namieta rozhodnutie odvolacieho súdu z týchto dôvodov:
«Vo vecí však nešlo iba o otázku tzv. principiálnu. Svoje námietky som uplatnila
v odvolaní. Vyčíslenie trov totiž 1/ zahrnulo aj úkony, ktoré odpracoval predošlý advokát
žalobcov, ktorý v priebehu konania zomrel, pričom nebol členom kancelárie
; 2/ súd nekriticky priznal náhradu aj za úkony, nevynaložené „účelne“.
Pokiaľ ide o prvú spornú otázku, treba uviesť, že ani vyčíslenie trov prvostupňovému
súdu, ani uznesenie tohto súdu a ani uznesenie súdu odvolacieho neobsahujú zmienku
o prevode či prechode práv na odpracované úkony JUDr. na aktuálneho
zástupcu. Trovy konania sú už ako majetková hodnota (Broniowski vs. Poľsko) v judikatúre
ESĽP zahrnuté do pojmu „majetok“. Sú teda predmetom (v každom prípade v situácii, keď
boli „priznané“) rovnakej právnej procedúry, ako iný majetok. Nemôže si ich teda prisvojiť
ani prípadný preberateľ agendy zosnulého advokáta. Aj s prihliadnutím na nález Ústavného
súdu SR č. I. ÚS 198/07 je ohľadne tejto časti rozsudok Krajského súdu protiústavný.
Druhou otázkou, resp. námietkou, na ktorú nebola daná primeraná odpoveď
vzhľadom na jej uplatnenie v odvolaní, je nesúhlas s názorom, že každý úkon
účastníka/advokáta je „... účelným uplatnením alebo bránením práva...“ v zmysle úzu,
prijatého súdmi.
Súdny spor v zásade vedie žalobca proti žalovanému, (statusové, event. nesporové
konania nerátam) Meritu veci je preto neprekonateľné vzdialené separátne konanie
o žalobcove súdne poplatky, resp. žiadosť o oslobodenie od ich platenia, v ktorom je jeho
„protistranou“ štát prostredníctvom súdu. A aj bez tohto vzťahu celkom chýba logika
náhrade trov neúspešnej žiadosti a neúspešného odvolania. Bez akejkoľvek pochybnosti by
pri skutočnej a nie uvedenej pomyselnej konštelácii štát, resp. súd nebol na náhradu
zaviazaný. A aj keby žiadosť, prípadne odvolanie úspešné boli, nie ja som príčinou
sociálneho postavenia žalobcov. Ústavný súd už napokon zaujal v podobnej veci stanovisko.
Odhliadnuc od uvedeného trpí napadnutý rozsudok vadou, protirečiacou právu
na spravodlivý proces. Napriek rozsiahlej judikatúre Ústavného súdu, týkajúcej sa
náležitostí odôvodnenia rozhodnutí, daných § 157 OSP, nezdá sa byť faktom, že sa
všeobecné súdy ňou spravujú. Napadnuté uznesenie je toho evidentným dôkazom:
Jednovetové odôvodnenie paušálne ani slovom nereagujúce na podstatné, k veci idúce,
konkrétne vyjadrené námietky, spôsobilé privodiť iné rozhodnutie. Navyše ani slovo
o dôvode ich neakceptovania. Napokon treba vziať do úvahy „únavu“ zo sporu, trvajúceho
päť rokov vinou liknavosti súdu a s tým súvisiace zmeny v situácii, existujúcej v čase dania
výpovede. Súd mimochodom nedokázal správne definovať dôvod priznania náhrady trov.
Ak žalobca vezme žalobu späť, náhrada trov sa mu prizná, ak bola žaloba podaná dôvodne
pre správanie žalovaného. Pre toto správanie teda nedošlo k zastaveniu konania. V každom
prípade však chýba zmienka o tom, či ono správanie žalovanej opodstatňovalo podanie
žaloby. Zmienka o tom je tiež povinnou súčasťou odôvodnenia.»
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti
vyniesol nález, ktorým:
„1/ Skonštatuje, že uznesením Krajského súdu v Košiciach č. 2 Co 446/2013 10
z 13. októbra 2014 bolo porušené moje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru,
2/ Napadnuté uznesenie zruší a vráti ho Krajskému súdu na ďalšie konanie,
3/ Prizná mi náhradu trov môjho právneho zastúpenia“.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré
by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať aj takú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III. ÚS 175/03).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj
právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom
(Robins c. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 22410/93, Reports 1997 V). Právo na súdnu
ochranu a v jeho rámci náhrady trov súdneho konania sa možno domáhať len spôsobom
a v medziach zákona, ktorý upravuje podmienky na jej priznanie (čl. 51 ods. 1 ústavy).
Vo všeobecnosti však platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla
sám osebe intenzitu predstavujúcu možnosť porušenia základných práv a slobôd, akokoľvek
sa môže účastníka konania citeľne dotknúť. Z uvedeného dôvodu ústavný súd posudzuje
problematiku náhrady trov konania zásadne iba v ojedinelých prípadoch a k zrušeniu
napadnutého rozhodnutia o náhrade trov konania pristupuje len za celkom výnimočných
okolností (IV. ÚS 248/08, IV. ÚS 182/09). Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí
všeobecných súdov o trovách konania iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného
súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého
súdneho konania.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje zároveň za potrebné
pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a
aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd v odvolacom konaní
pri rozhodovaní o otázke náhrady trov konania potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa,
v ktorom trovy konania neboli vyčíslené správne, priznal náhradu trov konania žalovaným
aj za úkony predošlého advokáta a priznal aj náhradu za úkony, ktoré podľa sťažovateľky
neboli vynaložené účelne.
Krajský súd svoj postup odôvodil takto:
„Odvolací súd podľa § 212 ods. 1,3 v spojení s ust. § 214 ods. 2 O. s. p.
bez nariadenia pojednávania preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej
časti, t. j. vo výroku o trovách konania a dospel k záveru, že neboli dôvody ani pre zmenu,
ani pre zrušenie uznesenie v tejto časti.
Podľa § 219 ods. 2 O. s. p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje
s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia za ďalšie dôvody.
Odvolací súd skonštatoval, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti
bolo správne a správne boli aj dôvody, pre ktoré tak rozhodol. Preto odvolací súd podľa
§ 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o trovách konania
ako vecne správne, pretože aj podľa odvolacieho súdu zastavenie konania spôsobila
žalovaná tým, že v konaní o neplatnosť výpovede z nájmu vzala výpoveď z nájmu v priebehu
konania späť, takže žalobcovia, ktorí mohli svoj nárok uplatniť len žalobou na súde o
neplatnosť nájmu, podali žalobu dôvodne a len v dôsledku úkonu žalovanej došlo k
zastaveniu konania, teda k procesnému úkonu, ktorý spôsobil ukončenie konania, preto
podľa § 146 ods. 2 druhej vety O. s. p., žalovaná je povinná uhradiť trovy konania. Tieto
boli súdom prvého stupňa riadne vyčíslené a aj podľa odvolacieho súdu všetky úkony, ktoré
advokáti v konaní vykonali boli účelné.“
V posudzovanej veci sa ústavný súd zameral na posúdenie skutočnosti, či všeobecné
súdy pri aplikácii ustanovení Občianskeho súdneho poriadku o náhrade trov konania
nepostupovali arbitrárne s následkom porušenia základného práva alebo slobody.
Podľa § 146 ods. 1 písm. c) OSP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené.
Podľa § 146 ods. 2 OSP ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo
zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh,
ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca.
V prípade zastavenia konania sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania
vo všeobecnosti postupuje podľa § 146 ods. 1 OSP, v zmysle ktorého žiaden z účastníkov
konania nemá právo na náhradu trov konania. Z tohto ustanovenia však zákon pripúšťa aj
dve výnimky, ktoré sú ustanovené v § 146 ods. 2 OSP. Súd pri rozhodovaní o trovách
zastaveného konania musí najprv posúdiť, či nie sú splnené zákonné podmienky na použitie
§ 146 ods. 2 OSP, teda či nejde o niektorú zo spomínaných výnimiek, a len v prípade, že to
tak nie je, rozhodne o trovách zastaveného konania podľa § 146 ods. 1 OSP. Ustanovenie
§ 146 ods. 2 prvej vety OSP predpokladá zavinenie niektorého z účastníkov konania
na zastavení konania, toto zavinenie môže byť na strane žalobcu aj žalovaného, podľa druhej
vety uvedeného ustanovenia ak sa však vzal späť návrh podaný dôvodne pre správanie
žalovaného, uhradí trovy konania žalovaný. Keďže zastavenie konania spôsobila
sťažovateľka (žalovaná v konaní) tým, že v konaní o neplatnosť výpovede z nájmu vzala
výpoveď v priebehu konania späť, čo predstavovalo procesný úkon, ktorý spôsobil
ukončenie konania, všeobecné súdy rozhodli o náhrade trov konania podľa § 146 ods. 2
druhej vety OSP a uložili sťažovateľke povinnosť uhradiť trovy konania.
Po preskúmaní uznesenia krajského súdu ústavný súd záver všeobecných súdov
o aplikácii ustanovenia § 146 ods. 2 OSP ako aj posúdenie jednotlivých úkonov právnej
pomoci a ich účelnosti nevyhodnotil ako spôsobilé spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov
krajského súdu. Z rozhodnutia krajského súdu je možné zistiť jednotlivé úkony právnej
pomoci, ich hodnotu ako aj hodnotu režijných paušálov. Zároveň ústavný súd poznamenáva,
že sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom neposkytla ústavnému súdu
uznesenie súdu prvého stupňa (resp. predložila iné rozhodnutie) ani kópiu odvolania s
uvedenými odvolacími dôvodmi. Krajský súd pritom rozhodoval o odvolaní sťažovateľky
podľa § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na
skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť
na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd
skonštatoval, že rozhodnutie prvostupňového súdu v napadnutej časti bolo správne
a správne boli aj dôvody, prečo tak rozhodol.
Ústavný súd, ktorý vychádza zo svojho ustáleného právneho názoru, podľa ktorého
odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať
izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie
konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, nemal tak možnosť komplexne
posúdiť všetky rozhodnutia vydané v príslušnom konaní, resp. ich odôvodnenie a všetky
okolnosti uvedeného prípadu vo vzťahu k námietkam sťažovateľky uvedeným v jej sťažnosti.
V súvislosti s námietkou neúčelne vynaložených nákladov ústavný súd ešte dodáva,
že za účelne vynaložené trovy konania podľa § 142 ods. 1 OSP možno pokladať iba také,
ktoré museli byť procesnou stranou nevyhnutne vynaložené na to, aby mohla riadne
obhajovať svoje porušené alebo ohrozené subjektívne právo na príslušnom súde. Trovy
konania vzniknuté v súvislosti so zastúpením účastníka advokátom je potrebné zásadne
považovať za vynaložené účelne na riadne uplatňovanie, resp. bránenie práva na súde. Iba
v celkom výnimočných situáciách, najmä v prípade zneužitia práva na zastúpenie
advokátom, by mohlo ísť o trovy konania, ktoré by sa nedali kvalifikovať ako vynaložené
účelne (IV. ÚS 84/2014). V danej veci však podľa názoru ústavného súdu o prípad zneužitia
práva na zastúpenie advokátom nešlo.
Ústavný súd nezistil, že by krajským súdom aplikovaný postup a jeho závery mohli
zakladať dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného uznesenia v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd tak nezistil pri predbežnom prerokovaní predloženej sťažnosti žiadne
skutočnosti nasvedčujúce priamej súvislosti medzi rozhodnutím krajského súdu
a sťažovateľkou označenými základnými právami, a preto jej sťažnosť odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015