Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 410/2015
PDF · 365.83 KB
No categories available
III. ÚS 410/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015
prerokoval sťažnosť , , zastúpeného advokátom
JUDr. Jozefom Veselým, advokátska kancelária, Mierová 1, Veľký Krtíš, pre namietané
porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného
súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 307/2004 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. marca 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 307/2004 (ďalej aj „namietané konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ sa návrhom podaným
na okresnom súde 27. septembra 2015 domáhal zaplatenia ušlej mzdy a odstupného.
V ďalšom odôvodnení sťažnosti sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že okresný súd
vo veci samej rozhodol dosiaľ už piatimi rozsudkami a jedným dopĺňacím rozsudkom.
Okresný súd rozhodol vo veci samej rozsudkom č. k. 2 C 307/2004 76
z 23. novembra 2005. Tento rozsudok bol na základe odvolania podaného odporcom
zrušený uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 8 Co 504/2006
102 z 26. júna 2007 a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie.
Okresný súd znova vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 2 C 307/2004 130
zo 16. februára 2007. Aj tento rozsudok bol na základe odvolania odporcu krajským súdom
zrušený, a to uznesením č. k. 8 Co 177/2008 163 zo 14. októbra 2008. Vec bola okresnému
súdu vrátená na ďalšie konanie.
V poradí tretím rozsudkom vo veci samej bol rozsudok okresného
súdu č. k. 2 C 307/2004 202 z 21. mája 2009 v spojení s opravným uznesením
č. k. 2 C 307/2004 2016 zo 17. septembra 2009. Na základe odvolania odporcu bol aj tento
rozsudok, ako aj opravné uznesenie okresného súdu krajským súdom zrušený,
a to uznesením č. k. 8 Co 253/2009 227 z 26. februára 2010.
Po štvrtý raz rozhodol okresný súd vo veci samej rozsudkom č. k. 2 C 307/2004 250
z 1. júla 2010. Aj proti tomuto sa odporca odvolal a krajský súd uznesením
č. k. 8 Co 366/2010 279 z 27. januára 2011 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil
na ďalšie konanie.
Piatym rozsudkom vo veci samej bol rozsudok okresného súdu č. k. 2 C 307/2004
315 z 3. septembra 2012. Tento napadol odporca odvolaním. Krajský súd spis okresnému
súdu vrátil bez rozhodnutia spolu s upovedomením z 27. januára 2014 z dôvodu, že okresný
súd nerozhodol o celom predmete konania.
Okresný súd následne vydal dopĺňací rozsudok č. k. 2 C 307/2004 354 zo 7. apríla
2014.
Vec sa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala na krajskom súde
pre účely rozhodovania o podanom odvolaní.
Sťažovateľ ďalej uviedol, že „spor ohľadne zaplatenia mzdy a odstupného
pri skutkovom stave, kde bolo právoplatne rozhodnuté, v akom termíne trval pracovný
pomer u odporcu“, nie je možné považovať za právne či skutkovo zložitý. Prieťahy v konaní
tiež podľa jeho názoru nespôsobilo správanie účastníkov konania.
Podľa sťažovateľa je pochybenie okresného súdu možné vidieť najmä v tom, že
„aj napriek tomu, že všetky rozsudky prvostupňového súdu boli zrušené rozhodnutiami
Krajského súdu v Žiline, prvostupňový súd nerešpektoval tieto uznesenia, neodstránil
nedostatky vytýkané mu krajským súdom, kde tieto rozsudky sú rozporuplné a nepresné
a nespĺňajú náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Taktiež sťažovateľ vidí pochybenie súdu
v tom, že v rozsudkoch Okresného súdu Žilina sa vyskytovali viaceré procesné pochybenia,
ktoré taktiež neboli odstránené v zmysle uznesení Krajského súdu v Žiline
a nerešpektovania záväznosti právneho názoru odvolacieho súdu podľa § 226 O. s. p. “.
V petite svojej sťažnosti preto sťažovateľ navrhol vysloviť porušenie jeho základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl.6 ods. 1 dohovoru a zakázať okresnému
súdu pokračovať v porušovaní označeného základného práva a práva sťažovateľa. Navrhuje
tiež priznať mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 8 000 € a náhradu trov konania
pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických
osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta porušenie svojho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 C 307/2004 .
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl.
6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v
obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98 , I. ÚS 280/08 , I.
ÚS 326/2010).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne sa
právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto
na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98 ,
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05 , II. ÚS 387/06 ) sa
ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade okresným súdom) ešte mohlo trvať.
Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom okresného súdu,
ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
V nadväznosti na uvedený právny názor ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že
jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí
smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv
sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva významnú
preventívnu funkciu ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných
práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05 , III. ÚS 317/05 , II. ÚS 67/06 ).
Navyše, zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom ktorej sťažovateľ
namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy , môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva
sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom už príslušný súd
meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
(m. m. IV. ÚS 223/2010 ).
Ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti zistil
(a sťažovateľ to vo svojej sťažnosti aj sám uvádza), že okresný súd vo veci samej v ostatnom
prípade rozhodol rozsudkom č. k. 2 C 307/2004 315 z 3. septembra 2012 a následne
dopĺňacím rozsudkom č. k. 2 C 307/2004 354 zo 7. apríla 2014, pričom z dôvodu podaného
odvolania sa vec v súčasnosti nachádza na krajskom súde, kde je vedená pod sp. zn. 6 Co
765/2014.
V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (10. marca 2015) už teda okresný súd
vo veci meritórne rozhodol a spis bol už mimo jeho dispozície, pretože ho 2. októbra 2014
predložil krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.
Okresný súd v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už vo veci meritórne
rozhodol, a preto v tomto čase už nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo v súlade s konštantnou
judikatúrou ústavného súdu zakladá dôvod na jej odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť.
Ústavný súd k tomu poznamenáva, že nič nebránilo sťažovateľovi podať sťažnosť
ústavnému súdu v čase, keď ešte prebiehalo konanie na okresnom súde, a teda aj v tomto
prípade platí známa zásada, že právo je na strane bdelých či ostražitých (vigilantibus iura).
Sťažovateľ porušenie svojich označených základných práv a práv vo vzťahu
ku krajskému súdu nenamietal, preto o ňom ústavný súd, súc viazaný petitom sťažnosti,
nemohol rozhodovať.
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že toto rozhodnutie netvorí
prekážku rozhodnutej veci, a v prípade, že by rozhodnutím krajského súdu došlo
k opätovnému zrušeniu rozsudku okresného súdu a vráteniu veci okresnému súdu na ďalšie
konanie, pričom by v ďalšom období okresný súd nekonal v predmetnej veci plynulo
a bez zbytočných prieťahov, nič nebráni sťažovateľovi, aby sa opätovne obrátil na ústavný
súd so sťažnosťou.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015