Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 380/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosti , ,

zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou

Gombosovou, Moldavská cesta 21/A, Košice, vedenú pod sp. zn.

a , ,

, zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, Moldavská

cesta 21/A, Košice, a advokátom JUDr. Ondrejom Mularčíkom, vykonávajúceho svoju

činnosť prostredníctvom spoločnosti Advokátska kancelária MULARČÍK A PARTNERI,

s. r. o., Námestie M. Benku 15, Bratislava, vedenú pod sp. zn. , ktorými

namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva na obhajobu podľa

postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. PK a jeho rozsudkom z 26. mája 2014 a postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. novembra 2014, a takto

rozhodol:

1. Sťažnosť vedenú pod sp. zn. a sťažnosť

vedenú pod sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. januára

2015 doručené sťažnosti (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), zastúpeného

advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, a (ďalej len „sťažovateľ

v 2. rade“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou

Gombosovou a advokátom JUDr. Ondrejom Mularčíkom, vo veci namietaného porušenia

ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na obhajobu podľa

postupom Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. PK a jeho rozsudkom z 26. mája 2014 (ďalej aj „rozsudok

špecializovaného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 26. novembra 2014 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).

Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade bol rozsudkom špecializovaného súdu

uznaný vinným zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa

, obzvlášť závažného zločinu nedovoleného ozbrojovania

a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) a ods. 4 písm. a)

s poukazom na vo viacčinnom súbehu

s pokračovacím zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 3 písm. a)

a ods. 4 písm. b) , zločinu poškodzovania cudzej veci podľa

a 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) , zločinu poškodzovania cudzej veci podľa

a , a a obzvlášť závažného

zločinu hrubého nátlaku podľa a a

s použitím , za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia

slobody vo výmere 24 rokov a trest prepadnutia majetku. Najvyšší súd v otázke viny

za uvedené skutky rozsudok špecializovaného trestného súdu potvrdil a výšku uloženého

trestu odňatia slobody upravil na 22 rokov.

Sťažovateľ v 2. rade bol rozsudkom špecializovaného súdu uznaný vinným zo zločinu

založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa ,

obzvlášť závažného zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa

, a s poukazom na §

140 písm. c) vo viacčinnom súbehu s pokračovacím zločinom

poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 3, písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného

zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov a trest

prepadnutia majetku. Najvyšší súd v otázke viny za uvedené skutky rozsudok

špecializovaného trestného súdu potvrdil a výšku uloženého trestu odňatia slobody upravil

na 16 rokov.

V dôvodoch podaných sťažností sťažovatelia argumentujú, že z trestných činov

„založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa ,

nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 TŽ a poškodzovania

cudzej veci podľa “ boli obvinení spolu s ,

ktorého trestné stíhanie bolo pred skončením vyšetrovania vylúčené na samostatné konanie.

však bol rozsudkom špecializovaného súdu sp. zn.

z 3. decembra 2013 spod obžaloby prokurátora špeciálnej prokuratúry oslobodený

z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutky, pre ktoré bol stíhaný, sa skutočne stali. Podľa

sťažovateľov išlo o tie isté skutky, pre ktoré boli sťažovatelia uznaní za vinných v bodoch 1,

10 a 12 obžaloby, resp. v bodoch I 1 a II 6 písm. a) a b) rozsudku špecializovaného súdu.

Sťažovatelia tvrdia, že tejto skutočnosti si museli byť vedomé aj konajúce súdy v proti nim

vedenom trestnom konaní, pretože „vo veci zločineckej skupiny“ ich odsúdil „s úplne

skutkovo inak opísaného a vymedzeného skutku, takpovediac súdom novovytvoreného“,

o ktorom sa sťažovatelia mali dozvedieť až z odsudzujúceho rozsudku. V tejto

súvislosti sťažovatelia poukazujú na odôvodnenie rozsudku špecializovaného súdu

sp. zn. z 3. decembra 2013, z ktorého má byť zrejmé, že „súd mal za to, že

v prípade týchto skutkov bola vina obžalovaného založená fakticky len na priamom

usvedčujúcom dôkaze – výpovedi chráneného svedka , pričom táto nebola

potvrdená žiadnymi inými čo i len nepriamymi dôkazmi a na to, aby mohol súd rozhodnúť

o vine obžalovaného musia byť zabezpečené aj ďalšie nepriame dôkazy, tak ucelené

a navzájom previazané, aby nedávali najmenšiu pochybnosť o vierohodnosti usvedčujúceho

dôkazu...

Taktiež poukázal aj na to, že v prípade spolupracujúcich svedkov ide o svedkov, ktorí

sa mali podieľať na páchaní trestnej činnosti, a tieto výpovede sú špecifické, nakoľko títo

svedčili buď z dôvodu obmedzenia trestného stíhania voči nim alebo v očakávaní

zmiernenia trestu, čo v konečnom dôsledku môže viesť k prípadným manipuláciám, najmä

v snahe získať výhodu, ktoré takýmto svedkom priznáva, alebo môžu

súvisieť aj s osobnou pomstou. Preto takéto výpovede musia byť podporené aj ďalšími

dôkazmi, ktoré potvrdzujú ich tvrdenia.“.

Uvedený rozsudok špecializovaného súdu vydaný v konaní proti

sp. zn. z 3. decembra 2013 potvrdil v odvolacom konaní

aj najvyšší súd, a to pred vyhlásením touto sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu. Sťažovatelia preto považujú napadnuté rozsudky za porušujúce princíp právnej istoty a

vystavujúce sťažovateľov „svojvôli súdnych orgánov. Pritom princíp právnej istoty

predstavuje jeden zo základných princípov právneho štátu a hoci platí, že konkrétne

rozhodnutie zaväzuje len účastníkov konania, nepochybne platí, že súčasťou princípu

právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní

v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť

rovnakým spôsobom právne posudzované. V opačnom prípade by totiž došlo k porušeniu

princípu právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty

rozhodovania. V tomto prípade jeden súd rozhodol o tých istých skutkoch na základe tých

istých dôkazov tak, že skutok sa nestal, a iný súd tak, že sťažovateľa uznal vinným.“. Pri tejto

argumentácii cituje z nálezu ústavného súdu sp. zn. z 9. novembra 2006

a poukazuje na obsah nálezu sp. zn. z 3. novembra 2006.

Sťažovatelia ďalej namietajú nedodržanie princípu totožnosti skutku uvedeného

v obžalobe a skutku uvedeného v rozsudku špecializovaného súdu. Poukazujúc

na judikatúru najvyššieho súdu (napr. ) pripomínajú, že podstata skutku je

určovaná účasťou obvineného na určitej udalosti popísanej v obžalobnom návrhu, z ktorej

vzišiel škodlivý následok, a že totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť

konania alebo následku aspoň čiastočne. Teda aj keď „pri totožnosti skutku nemusí byť plne

zachovaná totožnosť následku aj konania, v prípade ak ide o zmenu skutočností – teda

najmä skutkových okolností, z ktorých súd pri rozhodovaní vo veci samej vychádza, je

potrebné túto zmenu pokryť taktiež adekvátne a riadne vykonaným dokazovaním tak, aby

mali aj obvinení právo plne realizovať svoju obhajobu či už sami alebo prostredníctvom

svojich obhajcov – teda najmä možnosť riadne sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré

v doterajšom konaní nevyšli najavo, podávať návrhy na vykonanie dokazovania vo vzťahu

k týmto novým skutočnostiam ako aj možnosť hodnotiť vykonané dôkazy. Len takto

uskutočnené konanie pred súdom možno potom považovať za spravodlivý proces plne

rešpektujúci právo obvineného na komplexnú obhajobu.“. V tejto súvislosti sťažovatelia

prezentujú názor, že «nemožno v prípade zločinu založenia, zosnovania a podporovania

zločineckej skupiny podľa hovoriť o zachovaní totožnosti skutku,

nakoľko skutok zločineckej skupiny je v rozsudku formulovaný absolútne odlišne

od obžaloby. Hierarchická štruktúra s vymedzením kto mal byť komu nadradený

a podradený ako aj „predmet činnosti“ skupiny je v rozsudku vymedzený absolútne

odlišne.». Sťažovatelia z uvedeného dôvodu namietajú, že svoju obhajobu smerovali

výlučne proti skutočnostiam, ktoré sa im kládli za vinu v obžalobe, a až z textu

odsudzujúceho rozsudku sa dozvedeli o skutočnostiach, ktoré sa im v skutočnosti kladú za

vinu, proti ktorým sa však počas hlavného pojednávania a ani v záverečných rečiach

nemohli účinne brániť, preto došlo k obmedzeniu ich možností účinne sa obhajovať.

Najvyšší súd navyše „potvrdil odsudzujúce rozsudky bez pripustenia akéhokoľvek

doplnenia dokazovania, hoci ich obžalovaní v odvolaniach – aj v priebehu prvostupňového

konania navrhovali, čo v tomto prípade, keďže došlo k zmene obsahu skutku, znemožnilo

sťažovateľovi brániť sa voči skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a o ktorých sa

dozvedel až z rozsudku tým, že odvolací súd nepripustil žiadne ďalšie dokazovanie,

znemožnil sťažovateľovi právo na obhajobu voči skutočnostiam, o ktorých sa dozvedel až

z rozsudku súdu prvého stupňa a porušil aj obžalovaciu zásadu“.

Poukazujúc na porušenie základného práva na obhajobu, ktoré malo sťažovateľom

spôsobiť závažný stav právnej neistoty, a značné osobné aj rodinné problémy (najmä zásah

do práva na súkromie) sťažovatelia žiadajú aj priznanie finančného zadosťučinenie každému

v sume 5 000 €.

Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd svojím rozhodnutím

vyslovil porušenie ich základných práv „podľa čl. 46. ods. 1 a čl. 50 ods. 3

“ postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. PK a jeho rozsudkom z 26. mája 2014 a postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. z 26. novembra 2014, rozsudok

špecializovaného súdu a rozsudok najvyššieho súdu v časti týkajúcich sa osoby sťažovateľov

zrušil, vec vrátil špecializovanému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľom priznal finančné

zadosťučinenie každému v sume 5 000 € a uhradil trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,

sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo

sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže

ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd

odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné

konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých

účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

Ústavný súd zistil, že sťažnosti vedené pod sp. zn.

a sp. zn. sa týkajú tej istej trestnej veci, a to trestného súdneho konania

vedeného proti sťažovateľom špecializovaným súdom pod sp. zn. PK

a najvyšším súdom pod sp. zn. , pričom obidve sťažnosti napádajú tie isté

rozhodnutia – rozsudok špecializovaného súdu a rozsudok najvyššieho súdu, ktorými malo

dôjsť k porušeniu totožných základných práv zaručených a .

S prihliadnutím na uvedené, ako aj na vzájomne zhodný a doplňujúci obsah týchto sťažností

rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto uznesenia.

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažností proti rozsudku špecializovaného súdu

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie

ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. , ,

, , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne

zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

Z obsahu sťažností a pripojených listín je zrejmé, že rozsudok špecializovaného súdu

sp. zn. PK z 26. mája 2014 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,

bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom na základe podaných

odvolaní. Odvolacie konanie bolo skončené rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 26. novembra 2014. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti

namietaného porušenia označených práv rozsudkom špecializovaného súdu je teda

podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje . To vylučuje

právomoc ústavného súdu na prieskum namietaného porušenia označených práv rozsudkom

špecializovaného súdu. Preto na prerokovanie týchto častí sťažnosti nemá ústavný súd danú

právomoc, na základe čoho bolo potrebné v týchto častiach sťažnosti odmietnuť.

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažností proti rozsudku najvyššieho súdu

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že

môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky

Podľa má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť

na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia

bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

K namietanému porušeniu práva obvineného na obhajobu podľa

je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom zaručuje

všetkým oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že budú mať možnosť

pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným

spôsobom buď osobne alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Účelom práva na obhajobu je

poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež sa brániť

proti tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní

v neprospech účastníka trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného

a ústavného práva musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými

subjektmi, ktorým bolo priznané ().

Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby boli

v konaní objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne

v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná osoba nebola odsúdená

a páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Z čl. 6 ods. 3 dohovoru zase vyplýva, že pod

právo na obhajobu je potrebné zahrnúť právo každého, kto je obvinený z trestného činu, byť

podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu, mať primeraný čas

a možnosti na prípravu svojej obhajoby, obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu

podľa vlastného výberu, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú, ďalej vyslúchať alebo dať

vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech

za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe a mať bezplatnú pomoc tlmočníka,

ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Vzhľadom na uvedené pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu sťažovateľmi

namietaného porušenia označených základných práv rozsudkom najvyššieho súdu,

ku ktorému malo dôjsť v prvom rade arbitrárnymi závermi konajúcich súdov o spáchaní

zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného

zákona tým, že sťažovatelia boli členmi zločineckej skupiny a boli pre ňu činní a sťažovateľ

v 2. rade takúto skupinu aj zosnoval, ako vyplýva z bodu 1 obžaloby, zodpovedajúceho

bodu I. rozsudku špecializovaného súdu a rovnako aj závermi o spáchaní obzvlášť

závažného zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295

ods. 1 písm. a), a to u sťažovateľa v 1. rade, a písm. c) u sťažovateľa v 2. rade, ods. 3

písm. b) a ods. 4 písm. a) s poukazom na

vo viacčinnom súbehu s pokračovacím zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245

ods. 1 a 3, písm. a) a ods. 4 písm. b) tým, že sťažovateľ v 1. rade

bez povolenia prechovával inému hromadne účinnú zbraň a trestný čin spáchal z osobitného

motívu v úmysle uľahčiť iný trestný čin, resp. tým, že sťažovateľ v 2. rade bez povolenia

sprostredkoval hromadne účinnú zbraň a spáchal čin uvedený z osobitného motívu v úmysle

uľahčiť iný trestný čin, a napokon aj tým, že obaja sťažovatelia poškodili svojím konaním

cudziu vec a svojím činom spôsobili značnú škodu, ako vyplýva z bodov 10 a 12 obžaloby

zodpovedajúcim bodu II skutkov 6 a) a b) rozsudku špecializovaného súdu. Arbitrárnosť

týchto záverov najvyššieho súdu potvrdzujúcich právne závery špecializovaného súdu má

vyplývať najmä zo skutočnosti, že v inom trestnom konaní bola za tie isté skutky súdená

a následne spod obžaloby oslobodená iná osoba z dôvodu, že ich spáchanie mu v trestnom

konaní nebolo preukázané.

Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovatelia uvedenú námietku

uplatnili aj v odvolacom konaní, pričom najvyšší súd k nej uviedol:

„Odvolacie námietky, (opäť prakticky všetkých obžalovaných, ktorých sa týka výrok

v bode I., ale aj v bode II. napadnutého rozsudku) smerujú k okolnosti, že predchádzajúcim

rozsudkom ŠTS, sp. zn. BB , z 3. decembra 2013 bol obžalovaný

podľa oslobodený spod obžaloby zo skutku, obžalobou

právne kvalifikovaného ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej

skupiny podľa § 296 Tr. zák., ktorý vo vzťahu k jeho osobe zodpovedá skutku v bode 1

obžaloby v aktuálne prejednávanej veci, ako aj z ďalších činov (okrem iného zo skutku,

ktorý zodpovedá vo vzťahu k jeho osobe v prejednávanej veci skutku v bode 10 obžaloby,

resp. v bode II. – 6 napadnutého rozsudku), pričom odvolanie prokurátora proti vyššie

uvedenému rozsudku (iného senátu než rozhodujúceho v aktuálne prejednávanej veci) ŠTS

bolo (iným než aktuálne rozhodujúcim) senátom najvyššieho súdu ako nedôvodné

zamietnuté uznesením, sp. zn. , z 18. júna 2014. Nie je teda (podľa odvolateľov)

možné, aby bolo jednak rozhodnuté, že sa predmetné skutky nestali (nebolo dokázané, že sa

stali – v prvom prípade) a jednak rozhodnuté, že sa stali a že ich spáchali konkrétne osoby

(v prejednávanej veci)

K tomu je jednak potrebné uviesť, že z hľadiska trestného stíhania sa skutok vždy

viaže na osobu obvineného (v konkrétnom konaní), čoho sa týka i prekážka právoplatne

rozhodnutej veci podľa (ktorá tu nie je daná). V nastalej situácii

ide o samostatne, proti rôznym osobám podané obžaloby, o ktorých (navyše) rozhodovali

rôzne senáty ŠTS i jeho nadriadeného (najvyššieho súdu).

V každej veci je dôkazná situácia posudzovaná samostatne (a môže byť odlišná),

každý sudca, resp. senát teda hodnotí dôkazy vo svojej veci nezávisle a autonómne.

V súvislosti s tým, čo bolo uvedené, môže nastať situácia, že niektorý z obžalobou

predpokladaných spoločných páchateľov toho istého skutku (trestného činu) môže byť

odsúdený a iný taký obžalovaný môže byť spod obžaloby oslobodený (bez ohľadu na to, či

boli tieto osoby postavené pred súd na základe jednej obžaloby, teda v jednom súdnom

konaní, alebo na základe dvoch alebo viacerých obžalôb, teda v dvoch alebo viacerých

súdnych konaniach). Ku takej situácii pritom došlo aj samostatne v prejednávanej veci, a to

práve vo vzťahu ku skutku v bode 1 obžaloby (v definitívnom vyjadrení 10 odsúdených

napadnutým a týmto rozsudkom, plus obžalovaný na základe dohody o vine

a treste, a oproti tomu sedem oslobodených – piati súdom prvého stupňa a dvaja odvolacím

súdom).

Možno dodať, že v predchádzajúcej veci išlo o dôvod oslobodenia podľa § 285

písm. a/ (nedokázanie stania sa skutku), išlo však o obžalobu podanú proti

jedinému obžalovanému. V prejednávanej veci boli siedmi obžalovaní oslobodení spod

obžaloby podľa (nebolo dokázané, že spáchali skutok v bode 1

obžaloby), keďže dôkazná situácia vyvolávala taký záver oproti dokázaniu spáchania tohto

činu inými (desiatimi) obžalovanými osobami (v tejto veci podanou obžalobou).

Ide o okolnosti, ktoré sú aj navonok zrejmé, odvolací súd ich však považoval,

za potrebné zdôrazniť vo vzťahu ku dvom rozhodnutiam (iných senátov) najvyššieho súdu

týkajúcim sa tých istých skutkov (aj keď rôznych obžalovaných).“

Najvyšší súd sa zároveň vyjadril aj k ďalším relevantným odvolacím námietkam

týkajúcim sa sťažovateľmi popieraného spáchania zločinu založenia, zosnovania

a podporovania zločineckej skupiny podľa , obzvlášť k otázke

totožnosti skutkov opísaných v obžalobe a v meritórnom rozsudku špecializovaného súdu.

Túto námietku najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú, keď poukazujúc na závery súdnej

praxe uviedol, že totožnosťou skutku „sa rozumie jedinečnosť, resp. nepochybná

identifikácia skutku ako udalosti vo vonkajšom svete. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je

zachovaná totožnosť konania páchateľa alebo totožnosť jeho následku, a to aspoň

v relevantnej (podstatnej časti).

Ak sa teda vykonaným dokazovaním zistia odlišné okolnosti žalovaného činu, avšak

vyššie uvedené kritéria sú zachované, súd je povinný skutok (skutkovú vetu) upraviť

v odsudzujúcom rozsudku a rozhodnúť o ňom ako o trestnom čine...

Čiastkovo odlišné okolnosti miesta, času, spôsobu spáchania alebo následku činu,

teda neznamenajú porušenie totožnosti skutku, je potrebné, aby skutok, pre ktorý bol

páchateľ uznaný za vinného, zodpovedal skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie

a podaná obžaloba, a to podľa vyššie uvedených kritérií.

Tieto kritériá sú v prípade skutku v bode I. výroku napadnutého rozsudku (i

v prípade ostatných skutkov finálneho odsúdenia, teda v súhrnnej jednote obsahu výrokov

rozsudku ŠTS a najvyššieho súdu), splnené.“.

Najvyšší súd sa ďalej vyjadril aj k spochybňovaniu skutkových zistení, ku ktorým

mal dospieť podľa názoru sťažovateľov výsluchmi nevierohodných svedkov, ktorí sa mali

sami podieľať «na prejednávanej alebo s ňou súvisiacej trestnej činnosti, avšak vo vzťahu

k ich osobám boli použité osobitné trestnoprocesné inštitúty (napr. dočasné odloženie

vznesenia obvinenia, prerušenie trestného stíhania, dohoda o vine a treste), tzv. odklony,

ktoré umožňujú nepostihnúť alebo... miernejšie postihnúť dotknutého páchateľa... Podstatou

takého legislatívneho riešenia je priorita záujmu spoločnosti na umožnení odhalenia

a dokázania určitého druhu trestnej činnosti a jej najnebezpečnejších páchateľov.

Rozsiahle námietky označujú také výpovede (najmä výpoveď svedka

), za nepoužiteľné, nakoľko sú produktom „obchodu“ medzi orgánmi činnými

v trestnom konaní a páchateľmi trestnej činnosti, ktorého predmetom je usvedčenie iných

páchateľov.

Je predovšetkým potrebné uviesť, že svedka je v popísanej procesnej situácii možné

vypočuť, ide o postup upravený zákonom. Tento postup umožňuje v súvislosti s výpoveďou

o trestnej činnosti iných osôb (resp. zároveň aj vlastnej trestnej činnosti) naozaj získať

vyššie uvedenú výhodu. Ide však o legálny benefit, ktorý teda výpoveď svedka procesne

nediskriminuje. Taká výpoveď je zákonným dôkazom, čo neznamená, že výpoveď je

pravdivá, neznamená to však ani opak.

Výpovede dotknutých svedkov (slangovo niekedy označovaných ako „kajúcnici“)

podliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle , rovnako, ako každý

iný dôkaz.

Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nie je zákonom predpísané, akým

spôsobom (akým dôkazom, resp. dôkazmi) musí byť určitá okolnosť dokázaná (pokiaľ ide

o druh alebo počet potrebných dôkazov). Rozhodujúca je konkrétna dôkazná situácia.

Žiadnym dôkazom teda nie je súd pri posudzovaní určitej skutkovej okolnosti

viazaný, zároveň však žiaden zo zákonom súladných dôkazov nie je v tomto smere ako

podklad pre rozhodnutie vylúčený. Na základe ktoréhokoľvek legálneho dôkazu môže byť

uznaná vina v trestnom konaní (neplatí však, že na základe určitého dôkazu alebo dôkazov

vina uznaná byť musí)...

Na druhej strane, svedok v čase svojej výpovede (najmä keď je vypočutý už

v prípravnom konaní) nevie, či a s akými dôkazmi bude táto výpoveď konfrontovaná. Jeho

rozhodnutie „pomôcť si“ je teda realizovateľné práve v prípade, ak hovorí pravdu a naopak

rizikové pre prípad, že sa svedkom uvádzané okolnosti ukážu ako fiktívne, čo by jeho

osobnú pozíciu mohla skomplikovať.

Oba tieto faktory sa vo sfére hodnotenia dôkazov stretávajú a je potrebné sa s nimi,

vyrovnať v konkrétom prípade, vzhľadom na jeho okolnosti...

Pri hodnotení dôkazov, najmä svedeckých výpovedí je dôležitá ich podstata,

zameraná na základ predmetného skutku ako trestného činu, v tomto prípade existenciu

zločineckej skupiny s jej určitým zameraním a jej základnú riadiacu štruktúru – nie všetky

čiastkové, parciálne okolnosti jednotlivých vykonávaných postupov.

Takto vymedzená podstata skutku zodpovedá aj iným, a to aj objektívne zisteným

reáliám, do ktorých sú údaje o existencii a činnosti skupiny zasadené...

To potom spolupôsobí pri posudzovaní aj ďalších dokazovaných okolností, ako to pri

hodnotení dôkazov učinil ŠTS, avšak s korekciami oproti obžalobe v prípade odôvodnených

pochybností (na čo naviazal vo svojom rozhodnutí aj najvyšší súd). V prípade skutku

v bode I. ide o oslobodenie obžalovaných spod obžaloby v zmysle výroku oboch rozsudkov.

Naopak, nie je možné použiť na spochybnenie existencie zločineckej skupiny

obhajobou prezentované námietky, skutkovo smerujúce k popretiu jej založenia a činnosti

alebo k verzii, že v prípade údajov niektorých svedkov (typicky svedka ) ide

o výlučne nimi páchanú trestnú činnosť, postihu za ktorú sa chcú vyhnúť podporou policajne

vytvorenej fikcie o zločineckej skupine.

Skupina sa (pri reálnom hodnotení vykonaných dôkazov) vyznačovala

demonštratívnou prezentáciou svojej existencie, čo malo zabezpečiť aj predchádzanie

odporu a zabezpečenie hladkej spolupráce osôb, ktoré boli predmetom jej pôsobenia (a

teda minimalizáciu nutnosti príslušných foriem nátlaku).

Nemôžu svedecké výpovede (k čomu tiež smerujú odvolacie námietky) dosiahnuť

úplnú jednotu a zhodu v každej „realizačnej“ okolnosti jednotlivých vykonávaných činností

a použitých postupov (čo by naopak pôsobilo vzhľadom ku širokému okruhu dokazovaných

skutočností a časovému odstupu umelo a pochybne). Dôležitá je, ako už bolo uvedené,

podstata skutku z hľadiska konania páchateľa, v ktorom zákon vidí (zákonnými znakmi

definuje) trestný čin (v prejednávanej veci trestné činy uvedené v bode I. a II. napadnutého

rozsudku a trestné činy uvedené v tomto rozsudku). Tieto okolnosti musia byť (a v rozsahu

finálneho odsúdenia po rozhodnutí v odvolacom konám sú) spoľahlivo dokázané.».

Nadväzne na to sa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyjadril aj

k relevantným odvolacím námietkam vo vzťahu k jednotlivým skutkom, z ktorých boli

sťažovatelia obžalovaní, a to jednotlivo ku všetkým skutkom, ktoré boli predmetom

obžaloby, pokračujúc pritom na ich utriedenie vykonané špecializovaným súdom.

K skutkom uvedeným v bodoch 10 až 12 obžaloby, z ktorých špecializovaný súd uznal

sťažovateľov za vinných výrokom v bode II – 6 a), b) a c) rozsudku špecializovaného súdu

s výnimkou časti skutku uvedeného v bode 12 obžaloby, najvyšší súd k okolnosti, že v inom

konaní bol oslobodený spod obžaloby, uviedol, že v každom konaní je

hodnotenie dôkazov autonómne, pričom v prerokúvanej veci vychádzal špecializovaný súd

z celého spektra dôkazov a nimi zistených okolností u všetkých dotknutých osôb (ako

spoluobžalovaných v tejto veci) a v kontexte vecne súvisiacich skutkov naviazaných

na existenciu zločineckej skupiny. Námietku sťažovateľa v 2. rade, že mohol

tento skutok spáchať s inými než sťažovateľmi a s možným motívom konfliktu s osobou

súvisiaceho s predajom drog v najvyšší súd vyhodnotil v podstate ako

účelovú a hypotetickú, pretože « bol nepochybne súčasťou štruktúry ,

v rámci ktorej trestnú činnosť naozaj páchal, avšak práve v súčinnosti s členmi skupiny, na

účel presadzovania záujmov skupiny a pri rešpektovaní postavenia jej vodcu

konflikt s inými osobami... o sféry vplyvu na drogovom trhu teda mohol byť a bol

vždy zároveň konfliktom reprezentovanej skupiny . Bezprostredným

impulzom na vydanie pokynu na predmetný útok zo strany obžalovaného však

boli iné okolnosti, popísané vo výroku napadnutého rozsudku.

V odvolaní tvrdený deficit konfliktu medzi a je možný

z hľadiska priamej fyzickej konfrontácie. Vo výroku i odôvodnení je však vysvetlený faktický

rozpor záujmov medzi týmito osobami a nimi vedenými štruktúrami, vyplývajúci z boja

o sféry vplyvu (ktorý sa otvoril po stretnutí na ).

Je pravdou, že mal možnosť odmietnuť v prejednávanej veci

vypovedať ako svedok, ako uvádza odvolateľ. Je však zrejmý vonkajší (pre

pozitívny) efekt popretia vlastnej trestnej činnosti (a tým aj trestnej činnosti

obžalovaných v tejto veci) pri svedeckej výpovedi – rovnako je zrejmý opačný

efekt v prípade, ak by odmietol vypovedať ako svedok pre možnosť

privodiť si trestné stíhanie.

Ak odvolateľ poukazuje na niektoré oslobodzujúce rozhodnutia súdov v iných veciach

a aj na vlastné oslobodenie z časti skutku v bode 12 obžaloby, uplatnenie princípu „in

dubio pro reo“ v súvislostiach takého rozhodovania nič vo vzťahu k odvolateľom

namietanému svedkovi nemení na vyhodnotení podstaty obsahu jeho výpovede

súdom ako zodpovedajúcej reálne nastalým skutočnostiam...

Okolnosť, či poškodený vo svojej výpovedi označil rovnaké vozidlo, ktorým

prišiel na stretnutie na , ako vozidlo, ktoré mu bolo pri útoku poškodené,

je typickým príkladom vyhľadávania okrajového rozporu vo výpovedi svedka, ktorý je

z hľadiska podstaty dokazovaných okolností irelevantný (ako je uvedené v úvode tohto

odôvodnenia). Pri výpovedi s časovým odstupom je evidentné, že svedok sústredí pamäťové

schopnosti na esenciálne prvky toho, čo má v obžalobných súvislostiach objasniť.

V osobnom odvolacom podaní obžalovaný namietal údajný nátlak zo strany

policajnej operatívy a vyšetrovateľov Národnej kriminálnej agentúry, spojený s hrozbou

vysokého trestu v prípade nevypovedania proti .

Samotné také tvrdenie nemôže postup štátneho orgánu spochybniť, jeho nelegálna

činnosť by musela byť dokázaná rovnako ako spáchanie trestného činu (i trestného činu

spáchaného pri výkone právomoci verejného činiteľa). Inak platí prezumpcia správnosti

takého postupu (rovnako, ako prezumpcia neviny v trestnom konaní)...

Odvolateľ namieta, že obžalovaný herňu v predmetnom čase

neprevádzkoval, nakoľko bola prevádzka už zatvorená. Skutkové zistenie súdu sa však

nevzťahuje k prevádzkovaniu herne, ale k tomu, že obžalovaný (teda nie dotknutý

odvolateľ) v priestore herne výbušninu uschovával (z hľadiska trestnosti činu ani nie je

dôležité miesto držby výbušniny, ale jej držba samotná, ďalšie odovzdanie výbušniny

obžalovanému a jeho nadväzujúca činnosť).».

Ústavný súd po oboznámení sa s celým napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

a obzvlášť s jeho citovanými časťami konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku

na námietky sťažovateľov spochybňujúce dôkazy a ich hodnotenie, o ktoré sa opiera záver

o zosnovaní alebo ich členstve v zločineckej skupine, prípadne o spáchaní trestných činov

uvedených v bode II – 6 a), b) a c) rozsudku špecializovaného súdu odpovedal primerane

a ústavne udržateľným spôsobom. Keďže z podstatnej časti považoval najvyšší súd

rozsudok špecializovaného súdu za správny a jeho odôvodnenie za dostatočné,

v nedotknutej časti na rozsudok špecializovaného súdu len odkázal (s. 64 rozsudku

najvyššieho súdu), a tak závery obsiahnuté v rozsudku špecializovaného súdu o vine

sťažovateľov je potrebné považovať za súčasť napadnutého rozsudku najvyššieho

súdu. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, pokiaľ ide

o body I a II – 6 a) a b) nadväzujúce na rozsudok špecializovaného súdu, sa obšírne zaoberá

dôkazmi zistenej skutkovej situácie týkajúcej sa spáchania uvedených trestných činov,

dostatočne objasňuje hodnotiace úvahy sudov založené na vykonaných dôkazov,

ich vierohodnosť a formuluje aj príslušné právne závery. Právne posúdenie skutkov,

z ktorých spáchania boli sťažovatelia odsúdení, či aplikáciu relevantných hmotnoprávnych

noriem sťažovatelia v zásade nespochybnili.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že mu neprislúcha, aby v rámci konania

o ústavnej sťažnosti posudzoval, prípadne skúmal, či dôkazná situácia v napadnutom konaní

bola totožná s dôkaznou situáciou dosiahnutou v inom trestnom konaní vedenom proti inej

osobe, ktoré skončilo záverom o nepreukázaní spáchania skutku, z ktorého však mali byť

napadnutým rozsudkom sťažovatelia ako spolupáchatelia odsúdení. Ústavný súd nadväzne

na to poznamenáva, že na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní

obvinených a vyhodnotení ďalších dôkazov sú funkčne uspôsobené len všeobecné súdy.

Rovnako tak pripomína, že úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany

ústavnosti ( ) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale iba

preskúmať ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku.

Ústavný súd sa nestotožňuje ani s argumentáciou sťažovateľov o dopade nimi

uvádzanej judikatúry ústavného súdu spočívajúcej v rešpektovaní princípu predvídateľnosti

práva na ich prípad v súvislosti s oslobodením spod obžaloby za tieto

skutky iným rozsudkom špecializovaného súdu v inom trestnom konaní. Oslobodenie inej

osoby spod obžaloby, ktorá sa na súdenej trestnej činnosti mala podieľať, v inom trestnom

konaní totiž voči sťažovateľom v ich trestnom konaní nezakladalo žiadnu prekážku veci

rozhodnutej („res iudikata“) ani iný právne záväzný názor, ktorý by na základe

vyhodnotenia dôkazov vykonaných v napadnutom konaní neumožňoval uznanie

sťažovateľov za vinných zo skutkov, ktorých spáchanie sa im kládlo za vinu obžalobou.

Vydanie oslobodzujúceho rozsudku v konaní proti založilo

neprípustnosť ďalšieho trestného stíhania len proti nemu a len čo sa týka skutkov opísaných

v skutkovej vete rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. z 3. decembra

2013. Ak by sme aj považovali uvedené situácie za analogické, najvyšší súd v napadnutom

rozsudku, ktorým sa prihlásil k záverom rozsudku špecializovaného súdu, objektívne

a rozumne odôvodnil svoj iný, predovšetkým skutkový (a nie právny) záver vyhodnotiac

svedeckú výpoveď v napadnutom konaní za nevierohodnú.

Z uvedených dôvodov preto podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd nezasiahol

do obsahu sťažovateľmi namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

zaručeného .

K obdobnému záveru dospel ústavný súd, aj pokiaľ ide o námietku smerujúcu

k spochybneniu dodržania zásady totožnosti skutku, ktorej podstata spočíva v dodržaní

pravidla, že obžalovaný môže byť súdený (a odsúdený) len za skutok vymedzený v podanej

obžalobe. Ústavný súd považuje za ústavne konformný názor súdnej praxe a právnej teórie,

podľa ktorého je totožnosť skutku zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku,

zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnom

konaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, prípadne oboje budú zhodné aspoň

čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach, berúc

do úvahy aj to, že súd musí prihliadať na tie zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo

v rámci dokazovania ().

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že právny záver najvyššieho

súdu o dodržaní zásady totožnosti skutku nie je arbitrárny ani zjavne nepodložený, keďže

v posudzovanej trestnej veci sťažovateľov pri porovnaní pripojeného obžalobného návrhu

zo 7. mája 2013 s rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom špecializovaného

súdu aj podľa ústavného súdu nepochybne existovala zhoda minimálne v mieste spáchania

skutkov, v čase ich páchania a v zásadnej časti aj v samotných následkoch daného trestného

činu. Zmeny v skutkovom deji, ktoré v procese dokazovania konajúce súdy ustálili

a premietli do jednotlivých skutkových viet, tak ani podľa ústavného súdu nemali

za následok porušenie zásady totožnosti skutku, a tak ústavnej akceptovateľnosti

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd sa teda nestotožňuje s názorom

prezentovaným sťažovateľmi a dodáva k nim, že v okolnostiach posudzovanej veci je

potrebné dôsledne rozlišovať medzi skutkom a trestným činom, pričom pod pojmom skutok

je potrebné rozumieť iba okolnosti skutkové, nie aj ich právne posúdenie. Podobne, pokiaľ

ide o následok, tento (pre účely posudzovania trestnoprávnej zásady totožnosti skutku)

nemožno chápať ako všeobecný znak skutkovej podstaty trestného činu alebo určitý typ

následku, ale ako následok v konkrétnom slova zmysle (pozri napr. rozhodnutie českého

najvyššieho súdu č. 1/1996 Sb. rozh. tr.).

Pokiaľ ide o s tým súvisiacu námietku sťažovateľov o porušení základného práva

na obhajobu podľa , ústavný súd z pripojených kópií odvolaní proti

rozsudku špecializovaného súdu nezistil, že by sťažovatelia uvedenú námietku vzniesli

v odvolacom konaní. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že v odvolaní sťažovatelia

namietali nevierohodnosť svedeckých výpovedí osôb, ktoré sa samy mali podieľať

na súdenej trestnej činnosti (tzv. kajúcnikov), ďalej oslobodenie z tých

istých skutkov pri rovnakej dôkaznej situácii, ako aj nedodržanie zásady totožnosti skutku.

K uvedenému preto ústavný súd uvádza, že jeho úlohou nie je preskúmavať argumentáciu,

ktorú mohli sťažovatelia predniesť v konaní pred všeobecným súdom, keďže nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nemôže nahrádzať úlohu všeobecných

súdov. V zmysle ustálenej judikatúry totiž na posúdenie takýchto námietok nemá danú

právomoc (, , ).

V závere ústavný súd uvádza, že pred ním realizovaným prieskumom rozsudku

najvyššieho súdu sa zaoberal aj možnosťami vykonania dovolacieho prieskumu, ktorý by

právomoc ústavného súdu realizovať navrhnutý ústavný prieskum vylučoval. Dopytom

na špecializovanom súde pritom ústavný súd zistil, že k podaniu dovolania, a tak začatia

dovolacieho konania ku dňu vydania tohto uznesenia nedošlo. Ústavný súd si zároveň bol

vedomý toho, že dovolací prieskum v trestných veciach nie je zameraný na preskúmanie

všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a neslúži na revíziu skutkových zistení urobených

súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho

skutkové závery môže doplniť alebo meniť len odvolací súd, pričom dovolací súd nemôže

posudzovať úplnosť skutkových zistení a nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané

dôkazy, pretože dôkazy v konaní o dovolaní ani nemôže sám vykonávať. Namietané

nesprávne skutkové zistenia, nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, či

porušenia procesných zásad nemôže dovolací súd preskúmať, pokiaľ nespadajú pod niektorý

z dovolacích dôvodov uvedených v . Preto pokiaľ ide o

sťažovateľmi uplatnené námietky (okrem namietaného porušenia

základného práva na obhajobu), ústavnému súdu sa dovolací prieskum z hľadiska obsahu §

371 nejavil prípustný. Dovolací dôvod o porušení práva na obhajobu

zásadným spôsobom podľa by sťažovatelia

vzhľadom na obsah prvú vetu zrejme v dovolacom konaní

úspešne použiť nemohli, keďže táto okolnosť im musela byť známa už v pôvodnom konaní

(najneskôr po vydaní rozsudku špecializovaného súdu) a v odvolacom konaní ju

nenamietali. Ústavný súd preto k záveru o nedostatku právomoci na prerokovanie sťažnosti

v časti namietaného porušenia označených základných práv rozsudkom najvyššieho súdu

z dôvodu nevyužitia možnosti podať dovolanie nedospel a v rozsahu sťažovateľmi

uplatnených námietok navrhovaný ústavný prieskum vykonal so záverom o zjavnej

neopodstatnenosti sťažovateľmi namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa , ako aj základného práva na obhajobu podľa .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol, tak ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom už bolo bez

právneho dôvodu bližšie sa zaoberať ostatnými návrhmi sťažovateľov (t. j. žiadosťou zrušiť

rozsudok najvyššieho súdu, vrátiť mu vec na ďalšie konanie a priznať im žiadanú sumu

finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015