Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 380/2015
PDF · 593.79 KB
No categories available
III. ÚS 380/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosti , ,
zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou
Gombosovou, Moldavská cesta 21/A, Košice, vedenú pod sp. zn. Rvp 159/2015
a , ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, Moldavská
cesta 21/A, Košice, a advokátom JUDr. Ondrejom Mularčíkom, vykonávajúceho svoju
činnosť prostredníctvom spoločnosti Advokátska kancelária MULARČÍK A PARTNERI,
s. r. o., Námestie M. Benku 15, Bratislava, vedenú pod sp. zn. Rvp 160/2015, ktorými
namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. PK 2 T 14/2013 a jeho rozsudkom z 26. mája 2014 a postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014 a jeho rozsudkom
z 26. novembra 2014, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosť vedenú pod sp. zn. Rvp 159/2015 a sťažnosť
vedenú pod sp. zn. Rvp 160/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 380/2015.
2. Sťažnosti a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. januára
2015 doručené sťažnosti (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), zastúpeného
advokátkou JUDr. Martinou Gombosovou, a (ďalej len „sťažovateľ
v 2. rade“, spolu ďalej aj „sťažovatelia“), zastúpeného advokátkou JUDr. Martinou
Gombosovou a advokátom JUDr. Ondrejom Mularčíkom, vo veci namietaného porušenia
ich základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy
postupom Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. PK 2 T 14/2013 a jeho rozsudkom z 26. mája 2014 (ďalej aj „rozsudok
špecializovaného súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014 a jeho rozsudkom
z 26. novembra 2014 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľ v 1. rade bol rozsudkom špecializovaného súdu
uznaný vinným zo zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa
§ 296 Trestného zákona, obzvlášť závažného zločinu nedovoleného ozbrojovania
a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. b) a ods. 4 písm. a)
Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákona vo viacčinnom súbehu
s pokračovacím zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 3 písm. a)
a ods. 4 písm. b) Trestného zákona, zločinu poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1
a 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona, zločinu poškodzovania cudzej veci podľa
§ 245 ods. 1 a 2 písm. a), b) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona a obzvlášť závažného
zločinu hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1 a 3 písm. d) a ods. 5 písm. c) Trestného zákona
s použitím § 138 písm. f) Trestného zákona, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia
slobody vo výmere 24 rokov a trest prepadnutia majetku. Najvyšší súd v otázke viny
za uvedené skutky rozsudok špecializovaného trestného súdu potvrdil a výšku uloženého
trestu odňatia slobody upravil na 22 rokov.
Sťažovateľ v 2. rade bol rozsudkom špecializovaného súdu uznaný vinným zo zločinu
založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona,
obzvlášť závažného zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa
§ 295 ods. 1 písm. c), ods. 3 písm. b) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na §
140 písm. c) Trestného zákona vo viacčinnom súbehu s pokračovacím zločinom
poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1 a 3, písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného
zákona, za čo mu bol uložený úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 18 rokov a trest
prepadnutia majetku. Najvyšší súd v otázke viny za uvedené skutky rozsudok
špecializovaného trestného súdu potvrdil a výšku uloženého trestu odňatia slobody upravil
na 16 rokov.
V dôvodoch podaných sťažností sťažovatelia argumentujú, že z trestných činov
„založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona,
nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 TŽ a poškodzovania
cudzej veci podľa § 245 Trestného zákona“ boli obvinení spolu s ,
ktorého trestné stíhanie bolo pred skončením vyšetrovania vylúčené na samostatné konanie.
však bol rozsudkom špecializovaného súdu sp. zn. BB 4 T/48/2013
z 3. decembra 2013 spod obžaloby prokurátora špeciálnej prokuratúry oslobodený
z dôvodu, že nebolo dokázané, že skutky, pre ktoré bol stíhaný, sa skutočne stali. Podľa
sťažovateľov išlo o tie isté skutky, pre ktoré boli sťažovatelia uznaní za vinných v bodoch 1,
10 a 12 obžaloby, resp. v bodoch I 1 a II 6 písm. a) a b) rozsudku špecializovaného súdu.
Sťažovatelia tvrdia, že tejto skutočnosti si museli byť vedomé aj konajúce súdy v proti nim
vedenom trestnom konaní, pretože „vo veci zločineckej skupiny“ ich odsúdil „s úplne
skutkovo inak opísaného a vymedzeného skutku, takpovediac súdom novovytvoreného“,
o ktorom sa sťažovatelia mali dozvedieť až z odsudzujúceho rozsudku. V tejto
súvislosti sťažovatelia poukazujú na odôvodnenie rozsudku špecializovaného súdu
sp. zn. BB 4 T/48/2013 z 3. decembra 2013, z ktorého má byť zrejmé, že „súd mal za to, že
v prípade týchto skutkov bola vina obžalovaného založená fakticky len na priamom
usvedčujúcom dôkaze – výpovedi chráneného svedka , pričom táto nebola
potvrdená žiadnymi inými čo i len nepriamymi dôkazmi a na to, aby mohol súd rozhodnúť
o vine obžalovaného musia byť zabezpečené aj ďalšie nepriame dôkazy, tak ucelené
a navzájom previazané, aby nedávali najmenšiu pochybnosť o vierohodnosti usvedčujúceho
dôkazu...
Taktiež poukázal aj na to, že v prípade spolupracujúcich svedkov ide o svedkov, ktorí
sa mali podieľať na páchaní trestnej činnosti, a tieto výpovede sú špecifické, nakoľko títo
svedčili buď z dôvodu obmedzenia trestného stíhania voči nim alebo v očakávaní
zmiernenia trestu, čo v konečnom dôsledku môže viesť k prípadným manipuláciám, najmä
v snahe získať výhodu, ktoré Trestný poriadok takýmto svedkom priznáva, alebo môžu
súvisieť aj s osobnou pomstou. Preto takéto výpovede musia byť podporené aj ďalšími
dôkazmi, ktoré potvrdzujú ich tvrdenia.“.
Uvedený rozsudok špecializovaného súdu vydaný v konaní proti
sp. zn. BB 4 T/48/2013 z 3. decembra 2013 potvrdil v odvolacom konaní
aj najvyšší súd, a to pred vyhlásením touto sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu. Sťažovatelia preto považujú napadnuté rozsudky za porušujúce princíp právnej istoty a
vystavujúce sťažovateľov „svojvôli súdnych orgánov. Pritom princíp právnej istoty
predstavuje jeden zo základných princípov právneho štátu a hoci platí, že konkrétne
rozhodnutie zaväzuje len účastníkov konania, nepochybne platí, že súčasťou princípu
právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní
v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť
rovnakým spôsobom právne posudzované. V opačnom prípade by totiž došlo k porušeniu
princípu právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty
rozhodovania. V tomto prípade jeden súd rozhodol o tých istých skutkoch na základe tých
istých dôkazov tak, že skutok sa nestal, a iný súd tak, že sťažovateľa uznal vinným.“. Pri tejto
argumentácii cituje z nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 243/05 z 9. novembra 2006
a poukazuje na obsah nálezu sp. zn. III. ÚS 192/06 z 3. novembra 2006.
Sťažovatelia ďalej namietajú nedodržanie princípu totožnosti skutku uvedeného
v obžalobe a skutku uvedeného v rozsudku špecializovaného súdu. Poukazujúc
na judikatúru najvyššieho súdu (napr. 3 To 32/2012) pripomínajú, že podstata skutku je
určovaná účasťou obvineného na určitej udalosti popísanej v obžalobnom návrhu, z ktorej
vzišiel škodlivý následok, a že totožnosť skutku je zachovaná, ak je zachovaná totožnosť
konania alebo následku aspoň čiastočne. Teda aj keď „pri totožnosti skutku nemusí byť plne
zachovaná totožnosť následku aj konania, v prípade ak ide o zmenu skutočností – teda
najmä skutkových okolností, z ktorých súd pri rozhodovaní vo veci samej vychádza, je
potrebné túto zmenu pokryť taktiež adekvátne a riadne vykonaným dokazovaním tak, aby
mali aj obvinení právo plne realizovať svoju obhajobu či už sami alebo prostredníctvom
svojich obhajcov – teda najmä možnosť riadne sa vyjadriť ku všetkým skutočnostiam, ktoré
v doterajšom konaní nevyšli najavo, podávať návrhy na vykonanie dokazovania vo vzťahu
k týmto novým skutočnostiam ako aj možnosť hodnotiť vykonané dôkazy. Len takto
uskutočnené konanie pred súdom možno potom považovať za spravodlivý proces plne
rešpektujúci právo obvineného na komplexnú obhajobu.“. V tejto súvislosti sťažovatelia
prezentujú názor, že «nemožno v prípade zločinu založenia, zosnovania a podporovania
zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona hovoriť o zachovaní totožnosti skutku,
nakoľko skutok zločineckej skupiny je v rozsudku formulovaný absolútne odlišne
od obžaloby. Hierarchická štruktúra s vymedzením kto mal byť komu nadradený
a podradený ako aj „predmet činnosti“ skupiny je v rozsudku vymedzený absolútne
odlišne.». Sťažovatelia z uvedeného dôvodu namietajú, že svoju obhajobu smerovali
výlučne proti skutočnostiam, ktoré sa im kládli za vinu v obžalobe, a až z textu
odsudzujúceho rozsudku sa dozvedeli o skutočnostiach, ktoré sa im v skutočnosti kladú za
vinu, proti ktorým sa však počas hlavného pojednávania a ani v záverečných rečiach
nemohli účinne brániť, preto došlo k obmedzeniu ich možností účinne sa obhajovať.
Najvyšší súd navyše „potvrdil odsudzujúce rozsudky bez pripustenia akéhokoľvek
doplnenia dokazovania, hoci ich obžalovaní v odvolaniach – aj v priebehu prvostupňového
konania navrhovali, čo v tomto prípade, keďže došlo k zmene obsahu skutku, znemožnilo
sťažovateľovi brániť sa voči skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a o ktorých sa
dozvedel až z rozsudku tým, že odvolací súd nepripustil žiadne ďalšie dokazovanie,
znemožnil sťažovateľovi právo na obhajobu voči skutočnostiam, o ktorých sa dozvedel až
z rozsudku súdu prvého stupňa a porušil aj obžalovaciu zásadu“.
Poukazujúc na porušenie základného práva na obhajobu, ktoré malo sťažovateľom
spôsobiť závažný stav právnej neistoty, a značné osobné aj rodinné problémy (najmä zásah
do práva na súkromie) sťažovatelia žiadajú aj priznanie finančného zadosťučinenie každému
v sume 5 000 €.
Na základe uvedeného sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd svojím rozhodnutím
vyslovil porušenie ich základných práv „podľa čl. 46. ods. 1 a čl. 50 ods. 3
Ústavy Slovenskej republiky“ postupom špecializovaného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. PK 2 T/14/2013 a jeho rozsudkom z 26. mája 2014 a postupom najvyššieho
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 9/2014 z 26. novembra 2014, rozsudok
špecializovaného súdu a rozsudok najvyššieho súdu v časti týkajúcich sa osoby sťažovateľov
zrušil, vec vrátil špecializovanému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľom priznal finančné
zadosťučinenie každému v sume 5 000 € a uhradil trovy právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy ustanoví podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia sťažnosti vo veciach, na prerokovanie ktorých ústavný súd nemá právomoc,
sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo
sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže
ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd
odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
2.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné
konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých
účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
Ústavný súd zistil, že sťažnosti vedené pod sp. zn. Rvp 159/2015
a sp. zn. Rvp 160/2015 sa týkajú tej istej trestnej veci, a to trestného súdneho konania
vedeného proti sťažovateľom špecializovaným súdom pod sp. zn. PK 2 T 14/2013
a najvyšším súdom pod sp. zn. 2 To 9/2014, pričom obidve sťažnosti napádajú tie isté
rozhodnutia – rozsudok špecializovaného súdu a rozsudok najvyššieho súdu, ktorými malo
dôjsť k porušeniu totožných základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy.
S prihliadnutím na uvedené, ako aj na vzájomne zhodný a doplňujúci obsah týchto sťažností
rozhodol ústavný súd o ich spojení na spoločné konanie, tak ako to je uvedené v bode 1
výroku tohto uznesenia.
2.2 K dôvodom odmietnutia sťažností proti rozsudku špecializovaného súdu
Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tých základných práv alebo slobôd, porušenie
ktorých namieta, sa mohol sťažovateľ domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne
zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
Z obsahu sťažností a pripojených listín je zrejmé, že rozsudok špecializovaného súdu
sp. zn. PK 2 T 14/2013 z 26. mája 2014 vrátane postupu, ktorý jeho vydaniu predchádzal,
bol predmetom súdneho prieskumu realizovaného najvyšším súdom na základe podaných
odvolaní. Odvolacie konanie bolo skončené rozsudkom najvyššieho súdu
sp. zn. 2 To 9/2014 z 26. novembra 2014. Pre rozhodnutie ústavného súdu v časti
namietaného porušenia označených práv rozsudkom špecializovaného súdu je teda
podstatné, že existoval „iný súd“, na ktorý poukazuje čl. 127 ods. 1 ústavy. To vylučuje
právomoc ústavného súdu na prieskum namietaného porušenia označených práv rozsudkom
špecializovaného súdu. Preto na prerokovanie týchto častí sťažnosti nemá ústavný súd danú
právomoc, na základe čoho bolo potrebné v týchto častiach sťažnosti odmietnuť.
2.2 K dôvodom odmietnutia sťažností proti rozsudku najvyššieho súdu
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že
môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky
Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť
na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Súčasťou obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia
bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.
K namietanému porušeniu práva obvineného na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy
je potrebné uviesť, že podľa judikatúry ústavného súdu sa týmto článkom ústavy zaručuje
všetkým oprávneným osobám, že budú mať čas na prípravu obhajoby, že budú mať možnosť
pripraviť si obhajobu a že svoju obhajobu budú môcť predniesť právne významným
spôsobom buď osobne alebo prostredníctvom svojho obhajcu. Účelom práva na obhajobu je
poskytnutie príležitosti brániť sa proti obvineniu zo spáchania trestného činu a tiež sa brániť
proti tvrdeniam o skutočnostiach, ktoré ovplyvňujú rozhodnutia v trestnom konaní
v neprospech účastníka trestného konania. Obsahu a účelu priznaného zákonného
a ústavného práva musí korešpondovať možnosť jeho reálneho naplnenia a uplatnenia tými
subjektmi, ktorým bolo priznané (I. ÚS 17/99).
Podstatou práva na obhajobu je zabezpečiť obhajovanie práv obvineného tak, aby boli
v konaní objasnené aj všetky skutočnosti svedčiace v prospech obvineného a aby sa na ne
v konaní a pri rozhodovaní prihliadalo, t. j. najmä aby nevinná osoba nebola odsúdená
a páchateľ bol odsúdený len za to, čo spáchal. Z čl. 6 ods. 3 dohovoru zase vyplýva, že pod
právo na obhajobu je potrebné zahrnúť právo každého, kto je obvinený z trestného činu, byť
podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu, mať primeraný čas
a možnosti na prípravu svojej obhajoby, obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu
podľa vlastného výberu, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú, ďalej vyslúchať alebo dať
vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech
za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe a mať bezplatnú pomoc tlmočníka,
ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.
Vzhľadom na uvedené pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu sťažovateľmi
namietaného porušenia označených základných práv rozsudkom najvyššieho súdu,
ku ktorému malo dôjsť v prvom rade arbitrárnymi závermi konajúcich súdov o spáchaní
zločinu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného
zákona tým, že sťažovatelia boli členmi zločineckej skupiny a boli pre ňu činní a sťažovateľ
v 2. rade takúto skupinu aj zosnoval, ako vyplýva z bodu 1 obžaloby, zodpovedajúceho
bodu I. rozsudku špecializovaného súdu a rovnako aj závermi o spáchaní obzvlášť
závažného zločinu nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295
ods. 1 písm. a), a to u sťažovateľa v 1. rade, a písm. c) u sťažovateľa v 2. rade, ods. 3
písm. b) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 140 písm. c) Trestného zákona
vo viacčinnom súbehu s pokračovacím zločinom poškodzovania cudzej veci podľa § 245
ods. 1 a 3, písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona tým, že sťažovateľ v 1. rade
bez povolenia prechovával inému hromadne účinnú zbraň a trestný čin spáchal z osobitného
motívu v úmysle uľahčiť iný trestný čin, resp. tým, že sťažovateľ v 2. rade bez povolenia
sprostredkoval hromadne účinnú zbraň a spáchal čin uvedený z osobitného motívu v úmysle
uľahčiť iný trestný čin, a napokon aj tým, že obaja sťažovatelia poškodili svojím konaním
cudziu vec a svojím činom spôsobili značnú škodu, ako vyplýva z bodov 10 a 12 obžaloby
zodpovedajúcim bodu II skutkov 6 a) a b) rozsudku špecializovaného súdu. Arbitrárnosť
týchto záverov najvyššieho súdu potvrdzujúcich právne závery špecializovaného súdu má
vyplývať najmä zo skutočnosti, že v inom trestnom konaní bola za tie isté skutky súdená
a následne spod obžaloby oslobodená iná osoba z dôvodu, že ich spáchanie mu v trestnom
konaní nebolo preukázané.
Z obsahu rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že sťažovatelia uvedenú námietku
uplatnili aj v odvolacom konaní, pričom najvyšší súd k nej uviedol:
„Odvolacie námietky, (opäť prakticky všetkých obžalovaných, ktorých sa týka výrok
v bode I., ale aj v bode II. napadnutého rozsudku) smerujú k okolnosti, že predchádzajúcim
rozsudkom ŠTS, sp. zn. BB 4T/48/2013, z 3. decembra 2013 bol obžalovaný
podľa § 285 písm. a/ Tr. por. oslobodený spod obžaloby zo skutku, obžalobou
právne kvalifikovaného ako zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny podľa § 296 Tr. zák., ktorý vo vzťahu k jeho osobe zodpovedá skutku v bode 1
obžaloby v aktuálne prejednávanej veci, ako aj z ďalších činov (okrem iného zo skutku,
ktorý zodpovedá vo vzťahu k jeho osobe v prejednávanej veci skutku v bode 10 obžaloby,
resp. v bode II. – 6 napadnutého rozsudku), pričom odvolanie prokurátora proti vyššie
uvedenému rozsudku (iného senátu než rozhodujúceho v aktuálne prejednávanej veci) ŠTS
bolo (iným než aktuálne rozhodujúcim) senátom najvyššieho súdu ako nedôvodné
zamietnuté uznesením, sp. zn. 3 To 1/2014, z 18. júna 2014. Nie je teda (podľa odvolateľov)
možné, aby bolo jednak rozhodnuté, že sa predmetné skutky nestali (nebolo dokázané, že sa
stali – v prvom prípade) a jednak rozhodnuté, že sa stali a že ich spáchali konkrétne osoby
(v prejednávanej veci)
K tomu je jednak potrebné uviesť, že z hľadiska trestného stíhania sa skutok vždy
viaže na osobu obvineného (v konkrétnom konaní), čoho sa týka i prekážka právoplatne
rozhodnutej veci podľa § 9 ods. 1 písm. e/ Tr. por. (ktorá tu nie je daná). V nastalej situácii
ide o samostatne, proti rôznym osobám podané obžaloby, o ktorých (navyše) rozhodovali
rôzne senáty ŠTS i jeho nadriadeného (najvyššieho súdu).
V každej veci je dôkazná situácia posudzovaná samostatne (a môže byť odlišná),
každý sudca, resp. senát teda hodnotí dôkazy vo svojej veci nezávisle a autonómne.
V súvislosti s tým, čo bolo uvedené, môže nastať situácia, že niektorý z obžalobou
predpokladaných spoločných páchateľov toho istého skutku (trestného činu) môže byť
odsúdený a iný taký obžalovaný môže byť spod obžaloby oslobodený (bez ohľadu na to, či
boli tieto osoby postavené pred súd na základe jednej obžaloby, teda v jednom súdnom
konaní, alebo na základe dvoch alebo viacerých obžalôb, teda v dvoch alebo viacerých
súdnych konaniach). Ku takej situácii pritom došlo aj samostatne v prejednávanej veci, a to
práve vo vzťahu ku skutku v bode 1 obžaloby (v definitívnom vyjadrení 10 odsúdených
napadnutým a týmto rozsudkom, plus obžalovaný na základe dohody o vine
a treste, a oproti tomu sedem oslobodených – piati súdom prvého stupňa a dvaja odvolacím
súdom).
Možno dodať, že v predchádzajúcej veci išlo o dôvod oslobodenia podľa § 285
písm. a/ Tr. por. (nedokázanie stania sa skutku), išlo však o obžalobu podanú proti
jedinému obžalovanému. V prejednávanej veci boli siedmi obžalovaní oslobodení spod
obžaloby podľa § 285 písm. c/ Tr. por. (nebolo dokázané, že spáchali skutok v bode 1
obžaloby), keďže dôkazná situácia vyvolávala taký záver oproti dokázaniu spáchania tohto
činu inými (desiatimi) obžalovanými osobami (v tejto veci podanou obžalobou).
Ide o okolnosti, ktoré sú aj navonok zrejmé, odvolací súd ich však považoval,
za potrebné zdôrazniť vo vzťahu ku dvom rozhodnutiam (iných senátov) najvyššieho súdu
týkajúcim sa tých istých skutkov (aj keď rôznych obžalovaných).“
Najvyšší súd sa zároveň vyjadril aj k ďalším relevantným odvolacím námietkam
týkajúcim sa sťažovateľmi popieraného spáchania zločinu založenia, zosnovania
a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona, obzvlášť k otázke
totožnosti skutkov opísaných v obžalobe a v meritórnom rozsudku špecializovaného súdu.
Túto námietku najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú, keď poukazujúc na závery súdnej
praxe uviedol, že totožnosťou skutku „sa rozumie jedinečnosť, resp. nepochybná
identifikácia skutku ako udalosti vo vonkajšom svete. Totožnosť skutku je zachovaná, ak je
zachovaná totožnosť konania páchateľa alebo totožnosť jeho následku, a to aspoň
v relevantnej (podstatnej časti).
Ak sa teda vykonaným dokazovaním zistia odlišné okolnosti žalovaného činu, avšak
vyššie uvedené kritéria sú zachované, súd je povinný skutok (skutkovú vetu) upraviť
v odsudzujúcom rozsudku a rozhodnúť o ňom ako o trestnom čine...
Čiastkovo odlišné okolnosti miesta, času, spôsobu spáchania alebo následku činu,
teda neznamenajú porušenie totožnosti skutku, je potrebné, aby skutok, pre ktorý bol
páchateľ uznaný za vinného, zodpovedal skutku, pre ktorý bolo vznesené obvinenie
a podaná obžaloba, a to podľa vyššie uvedených kritérií.
Tieto kritériá sú v prípade skutku v bode I. výroku napadnutého rozsudku (i
v prípade ostatných skutkov finálneho odsúdenia, teda v súhrnnej jednote obsahu výrokov
rozsudku ŠTS a najvyššieho súdu), splnené.“.
Najvyšší súd sa ďalej vyjadril aj k spochybňovaniu skutkových zistení, ku ktorým
mal dospieť podľa názoru sťažovateľov výsluchmi nevierohodných svedkov, ktorí sa mali
sami podieľať «na prejednávanej alebo s ňou súvisiacej trestnej činnosti, avšak vo vzťahu
k ich osobám boli použité osobitné trestnoprocesné inštitúty (napr. dočasné odloženie
vznesenia obvinenia, prerušenie trestného stíhania, dohoda o vine a treste), tzv. odklony,
ktoré umožňujú nepostihnúť alebo... miernejšie postihnúť dotknutého páchateľa... Podstatou
takého legislatívneho riešenia je priorita záujmu spoločnosti na umožnení odhalenia
a dokázania určitého druhu trestnej činnosti a jej najnebezpečnejších páchateľov.
Rozsiahle námietky označujú také výpovede (najmä výpoveď svedka
), za nepoužiteľné, nakoľko sú produktom „obchodu“ medzi orgánmi činnými
v trestnom konaní a páchateľmi trestnej činnosti, ktorého predmetom je usvedčenie iných
páchateľov.
Je predovšetkým potrebné uviesť, že svedka je v popísanej procesnej situácii možné
vypočuť, ide o postup upravený zákonom. Tento postup umožňuje v súvislosti s výpoveďou
o trestnej činnosti iných osôb (resp. zároveň aj vlastnej trestnej činnosti) naozaj získať
vyššie uvedenú výhodu. Ide však o legálny benefit, ktorý teda výpoveď svedka procesne
nediskriminuje. Taká výpoveď je zákonným dôkazom, čo neznamená, že výpoveď je
pravdivá, neznamená to však ani opak.
Výpovede dotknutých svedkov (slangovo niekedy označovaných ako „kajúcnici“)
podliehajú voľnému hodnoteniu dôkazov v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por., rovnako, ako každý
iný dôkaz.
Zo zásady voľného hodnotenia dôkazov vyplýva, že nie je zákonom predpísané, akým
spôsobom (akým dôkazom, resp. dôkazmi) musí byť určitá okolnosť dokázaná (pokiaľ ide
o druh alebo počet potrebných dôkazov). Rozhodujúca je konkrétna dôkazná situácia.
Žiadnym dôkazom teda nie je súd pri posudzovaní určitej skutkovej okolnosti
viazaný, zároveň však žiaden zo zákonom súladných dôkazov nie je v tomto smere ako
podklad pre rozhodnutie vylúčený. Na základe ktoréhokoľvek legálneho dôkazu môže byť
uznaná vina v trestnom konaní (neplatí však, že na základe určitého dôkazu alebo dôkazov
vina uznaná byť musí)...
Na druhej strane, svedok v čase svojej výpovede (najmä keď je vypočutý už
v prípravnom konaní) nevie, či a s akými dôkazmi bude táto výpoveď konfrontovaná. Jeho
rozhodnutie „pomôcť si“ je teda realizovateľné práve v prípade, ak hovorí pravdu a naopak
rizikové pre prípad, že sa svedkom uvádzané okolnosti ukážu ako fiktívne, čo by jeho
osobnú pozíciu mohla skomplikovať.
Oba tieto faktory sa vo sfére hodnotenia dôkazov stretávajú a je potrebné sa s nimi,
vyrovnať v konkrétom prípade, vzhľadom na jeho okolnosti...
Pri hodnotení dôkazov, najmä svedeckých výpovedí je dôležitá ich podstata,
zameraná na základ predmetného skutku ako trestného činu, v tomto prípade existenciu
zločineckej skupiny s jej určitým zameraním a jej základnú riadiacu štruktúru – nie všetky
čiastkové, parciálne okolnosti jednotlivých vykonávaných postupov.
Takto vymedzená podstata skutku zodpovedá aj iným, a to aj objektívne zisteným
reáliám, do ktorých sú údaje o existencii a činnosti skupiny zasadené...
To potom spolupôsobí pri posudzovaní aj ďalších dokazovaných okolností, ako to pri
hodnotení dôkazov učinil ŠTS, avšak s korekciami oproti obžalobe v prípade odôvodnených
pochybností (na čo naviazal vo svojom rozhodnutí aj najvyšší súd). V prípade skutku
v bode I. ide o oslobodenie obžalovaných spod obžaloby v zmysle výroku oboch rozsudkov.
Naopak, nie je možné použiť na spochybnenie existencie zločineckej skupiny
obhajobou prezentované námietky, skutkovo smerujúce k popretiu jej založenia a činnosti
alebo k verzii, že v prípade údajov niektorých svedkov (typicky svedka ) ide
o výlučne nimi páchanú trestnú činnosť, postihu za ktorú sa chcú vyhnúť podporou policajne
vytvorenej fikcie o zločineckej skupine.
Skupina sa (pri reálnom hodnotení vykonaných dôkazov) vyznačovala
demonštratívnou prezentáciou svojej existencie, čo malo zabezpečiť aj predchádzanie
odporu a zabezpečenie hladkej spolupráce osôb, ktoré boli predmetom jej pôsobenia (a
teda minimalizáciu nutnosti príslušných foriem nátlaku).
Nemôžu svedecké výpovede (k čomu tiež smerujú odvolacie námietky) dosiahnuť
úplnú jednotu a zhodu v každej „realizačnej“ okolnosti jednotlivých vykonávaných činností
a použitých postupov (čo by naopak pôsobilo vzhľadom ku širokému okruhu dokazovaných
skutočností a časovému odstupu umelo a pochybne). Dôležitá je, ako už bolo uvedené,
podstata skutku z hľadiska konania páchateľa, v ktorom zákon vidí (zákonnými znakmi
definuje) trestný čin (v prejednávanej veci trestné činy uvedené v bode I. a II. napadnutého
rozsudku a trestné činy uvedené v tomto rozsudku). Tieto okolnosti musia byť (a v rozsahu
finálneho odsúdenia po rozhodnutí v odvolacom konám sú) spoľahlivo dokázané.».
Nadväzne na to sa najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyjadril aj
k relevantným odvolacím námietkam vo vzťahu k jednotlivým skutkom, z ktorých boli
sťažovatelia obžalovaní, a to jednotlivo ku všetkým skutkom, ktoré boli predmetom
obžaloby, pokračujúc pritom na ich utriedenie vykonané špecializovaným súdom.
K skutkom uvedeným v bodoch 10 až 12 obžaloby, z ktorých špecializovaný súd uznal
sťažovateľov za vinných výrokom v bode II – 6 a), b) a c) rozsudku špecializovaného súdu
s výnimkou časti skutku uvedeného v bode 12 obžaloby, najvyšší súd k okolnosti, že v inom
konaní bol oslobodený spod obžaloby, uviedol, že v každom konaní je
hodnotenie dôkazov autonómne, pričom v prerokúvanej veci vychádzal špecializovaný súd
z celého spektra dôkazov a nimi zistených okolností u všetkých dotknutých osôb (ako
spoluobžalovaných v tejto veci) a v kontexte vecne súvisiacich skutkov naviazaných
na existenciu zločineckej skupiny. Námietku sťažovateľa v 2. rade, že mohol
tento skutok spáchať s inými než sťažovateľmi a s možným motívom konfliktu s osobou
súvisiaceho s predajom drog v najvyšší súd vyhodnotil v podstate ako
účelovú a hypotetickú, pretože « bol nepochybne súčasťou štruktúry ,
v rámci ktorej trestnú činnosť naozaj páchal, avšak práve v súčinnosti s členmi skupiny, na
účel presadzovania záujmov skupiny a pri rešpektovaní postavenia jej vodcu
konflikt s inými osobami... o sféry vplyvu na drogovom trhu teda mohol byť a bol
vždy zároveň konfliktom reprezentovanej skupiny . Bezprostredným
impulzom na vydanie pokynu na predmetný útok zo strany obžalovaného však
boli iné okolnosti, popísané vo výroku napadnutého rozsudku.
V odvolaní tvrdený deficit konfliktu medzi a je možný
z hľadiska priamej fyzickej konfrontácie. Vo výroku i odôvodnení je však vysvetlený faktický
rozpor záujmov medzi týmito osobami a nimi vedenými štruktúrami, vyplývajúci z boja
o sféry vplyvu (ktorý sa otvoril po stretnutí na ).
Je pravdou, že mal možnosť odmietnuť v prejednávanej veci
vypovedať ako svedok, ako uvádza odvolateľ. Je však zrejmý vonkajší (pre
pozitívny) efekt popretia vlastnej trestnej činnosti (a tým aj trestnej činnosti
obžalovaných v tejto veci) pri svedeckej výpovedi – rovnako je zrejmý opačný
efekt v prípade, ak by odmietol vypovedať ako svedok pre možnosť
privodiť si trestné stíhanie.
Ak odvolateľ poukazuje na niektoré oslobodzujúce rozhodnutia súdov v iných veciach
a aj na vlastné oslobodenie z časti skutku v bode 12 obžaloby, uplatnenie princípu „in
dubio pro reo“ v súvislostiach takého rozhodovania nič vo vzťahu k odvolateľom
namietanému svedkovi nemení na vyhodnotení podstaty obsahu jeho výpovede
súdom ako zodpovedajúcej reálne nastalým skutočnostiam...
Okolnosť, či poškodený vo svojej výpovedi označil rovnaké vozidlo, ktorým
prišiel na stretnutie na , ako vozidlo, ktoré mu bolo pri útoku poškodené,
je typickým príkladom vyhľadávania okrajového rozporu vo výpovedi svedka, ktorý je
z hľadiska podstaty dokazovaných okolností irelevantný (ako je uvedené v úvode tohto
odôvodnenia). Pri výpovedi s časovým odstupom je evidentné, že svedok sústredí pamäťové
schopnosti na esenciálne prvky toho, čo má v obžalobných súvislostiach objasniť.
V osobnom odvolacom podaní obžalovaný namietal údajný nátlak zo strany
policajnej operatívy a vyšetrovateľov Národnej kriminálnej agentúry, spojený s hrozbou
vysokého trestu v prípade nevypovedania proti .
Samotné také tvrdenie nemôže postup štátneho orgánu spochybniť, jeho nelegálna
činnosť by musela byť dokázaná rovnako ako spáchanie trestného činu (i trestného činu
spáchaného pri výkone právomoci verejného činiteľa). Inak platí prezumpcia správnosti
takého postupu (rovnako, ako prezumpcia neviny v trestnom konaní)...
Odvolateľ namieta, že obžalovaný herňu v predmetnom čase
neprevádzkoval, nakoľko bola prevádzka už zatvorená. Skutkové zistenie súdu sa však
nevzťahuje k prevádzkovaniu herne, ale k tomu, že obžalovaný (teda nie dotknutý
odvolateľ) v priestore herne výbušninu uschovával (z hľadiska trestnosti činu ani nie je
dôležité miesto držby výbušniny, ale jej držba samotná, ďalšie odovzdanie výbušniny
obžalovanému a jeho nadväzujúca činnosť).».
Ústavný súd po oboznámení sa s celým napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
a obzvlášť s jeho citovanými časťami konštatuje, že najvyšší súd v napadnutom rozsudku
na námietky sťažovateľov spochybňujúce dôkazy a ich hodnotenie, o ktoré sa opiera záver
o zosnovaní alebo ich členstve v zločineckej skupine, prípadne o spáchaní trestných činov
uvedených v bode II – 6 a), b) a c) rozsudku špecializovaného súdu odpovedal primerane
a ústavne udržateľným spôsobom. Keďže z podstatnej časti považoval najvyšší súd
rozsudok špecializovaného súdu za správny a jeho odôvodnenie za dostatočné,
v nedotknutej časti na rozsudok špecializovaného súdu len odkázal (s. 64 rozsudku
najvyššieho súdu), a tak závery obsiahnuté v rozsudku špecializovaného súdu o vine
sťažovateľov je potrebné považovať za súčasť napadnutého rozsudku najvyššieho
súdu. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, pokiaľ ide
o body I a II – 6 a) a b) nadväzujúce na rozsudok špecializovaného súdu, sa obšírne zaoberá
dôkazmi zistenej skutkovej situácie týkajúcej sa spáchania uvedených trestných činov,
dostatočne objasňuje hodnotiace úvahy sudov založené na vykonaných dôkazov,
ich vierohodnosť a formuluje aj príslušné právne závery. Právne posúdenie skutkov,
z ktorých spáchania boli sťažovatelia odsúdení, či aplikáciu relevantných hmotnoprávnych
noriem sťažovatelia v zásade nespochybnili.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že mu neprislúcha, aby v rámci konania
o ústavnej sťažnosti posudzoval, prípadne skúmal, či dôkazná situácia v napadnutom konaní
bola totožná s dôkaznou situáciou dosiahnutou v inom trestnom konaní vedenom proti inej
osobe, ktoré skončilo záverom o nepreukázaní spáchania skutku, z ktorého však mali byť
napadnutým rozsudkom sťažovatelia ako spolupáchatelia odsúdení. Ústavný súd nadväzne
na to poznamenáva, že na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní
obvinených a vyhodnotení ďalších dôkazov sú funkčne uspôsobené len všeobecné súdy.
Rovnako tak pripomína, že úlohou ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale iba
preskúmať ústavnú udržateľnosť napadnutého rozsudku.
Ústavný súd sa nestotožňuje ani s argumentáciou sťažovateľov o dopade nimi
uvádzanej judikatúry ústavného súdu spočívajúcej v rešpektovaní princípu predvídateľnosti
práva na ich prípad v súvislosti s oslobodením spod obžaloby za tieto
skutky iným rozsudkom špecializovaného súdu v inom trestnom konaní. Oslobodenie inej
osoby spod obžaloby, ktorá sa na súdenej trestnej činnosti mala podieľať, v inom trestnom
konaní totiž voči sťažovateľom v ich trestnom konaní nezakladalo žiadnu prekážku veci
rozhodnutej („res iudikata“) ani iný právne záväzný názor, ktorý by na základe
vyhodnotenia dôkazov vykonaných v napadnutom konaní neumožňoval uznanie
sťažovateľov za vinných zo skutkov, ktorých spáchanie sa im kládlo za vinu obžalobou.
Vydanie oslobodzujúceho rozsudku v konaní proti založilo
neprípustnosť ďalšieho trestného stíhania len proti nemu a len čo sa týka skutkov opísaných
v skutkovej vete rozsudku špecializovaného súdu sp. zn. BB 4 T/48/2013 z 3. decembra
2013. Ak by sme aj považovali uvedené situácie za analogické, najvyšší súd v napadnutom
rozsudku, ktorým sa prihlásil k záverom rozsudku špecializovaného súdu, objektívne
a rozumne odôvodnil svoj iný, predovšetkým skutkový (a nie právny) záver vyhodnotiac
svedeckú výpoveď v napadnutom konaní za nevierohodnú.
Z uvedených dôvodov preto podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd nezasiahol
do obsahu sťažovateľmi namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy.
K obdobnému záveru dospel ústavný súd, aj pokiaľ ide o námietku smerujúcu
k spochybneniu dodržania zásady totožnosti skutku, ktorej podstata spočíva v dodržaní
pravidla, že obžalovaný môže byť súdený (a odsúdený) len za skutok vymedzený v podanej
obžalobe. Ústavný súd považuje za ústavne konformný názor súdnej praxe a právnej teórie,
podľa ktorého je totožnosť skutku zachovaná v prípade úplnej zhody konania a následku,
zhody aspoň v konaní pri rozdielnom následku, zhody aspoň v následku pri rozdielnom
konaní, ako aj v prípade, ak konanie alebo následok, prípadne oboje budú zhodné aspoň
čiastočne, a to za predpokladu, že bude daná zhoda v podstatných okolnostiach, berúc
do úvahy aj to, že súd musí prihliadať na tie zmeny skutkového deja, ku ktorým došlo
v rámci dokazovania (I. ÚS 110/2012).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že právny záver najvyššieho
súdu o dodržaní zásady totožnosti skutku nie je arbitrárny ani zjavne nepodložený, keďže
v posudzovanej trestnej veci sťažovateľov pri porovnaní pripojeného obžalobného návrhu
zo 7. mája 2013 s rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom špecializovaného
súdu aj podľa ústavného súdu nepochybne existovala zhoda minimálne v mieste spáchania
skutkov, v čase ich páchania a v zásadnej časti aj v samotných následkoch daného trestného
činu. Zmeny v skutkovom deji, ktoré v procese dokazovania konajúce súdy ustálili
a premietli do jednotlivých skutkových viet, tak ani podľa ústavného súdu nemali
za následok porušenie zásady totožnosti skutku, a tak ústavnej akceptovateľnosti
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu. Ústavný súd sa teda nestotožňuje s názorom
prezentovaným sťažovateľmi a dodáva k nim, že v okolnostiach posudzovanej veci je
potrebné dôsledne rozlišovať medzi skutkom a trestným činom, pričom pod pojmom skutok
je potrebné rozumieť iba okolnosti skutkové, nie aj ich právne posúdenie. Podobne, pokiaľ
ide o následok, tento (pre účely posudzovania trestnoprávnej zásady totožnosti skutku)
nemožno chápať ako všeobecný znak skutkovej podstaty trestného činu alebo určitý typ
následku, ale ako následok v konkrétnom slova zmysle (pozri napr. rozhodnutie českého
najvyššieho súdu č. 1/1996 Sb. rozh. tr.).
Pokiaľ ide o s tým súvisiacu námietku sťažovateľov o porušení základného práva
na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, ústavný súd z pripojených kópií odvolaní proti
rozsudku špecializovaného súdu nezistil, že by sťažovatelia uvedenú námietku vzniesli
v odvolacom konaní. Z napadnutého uznesenia vyplýva, že v odvolaní sťažovatelia
namietali nevierohodnosť svedeckých výpovedí osôb, ktoré sa samy mali podieľať
na súdenej trestnej činnosti (tzv. kajúcnikov), ďalej oslobodenie z tých
istých skutkov pri rovnakej dôkaznej situácii, ako aj nedodržanie zásady totožnosti skutku.
K uvedenému preto ústavný súd uvádza, že jeho úlohou nie je preskúmavať argumentáciu,
ktorú mohli sťažovatelia predniesť v konaní pred všeobecným súdom, keďže nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou a nemôže nahrádzať úlohu všeobecných
súdov. V zmysle ustálenej judikatúry totiž na posúdenie takýchto námietok nemá danú
právomoc (III. ÚS 135/03, III. ÚS 201/04, IV. ÚS 266/08).
V závere ústavný súd uvádza, že pred ním realizovaným prieskumom rozsudku
najvyššieho súdu sa zaoberal aj možnosťami vykonania dovolacieho prieskumu, ktorý by
právomoc ústavného súdu realizovať navrhnutý ústavný prieskum vylučoval. Dopytom
na špecializovanom súde pritom ústavný súd zistil, že k podaniu dovolania, a tak začatia
dovolacieho konania ku dňu vydania tohto uznesenia nedošlo. Ústavný súd si zároveň bol
vedomý toho, že dovolací prieskum v trestných veciach nie je zameraný na preskúmanie
všetkých rozhodnutí súdu druhého stupňa a neslúži na revíziu skutkových zistení urobených
súdmi prvého a druhého stupňa. Ťažisko dokazovania je na súde prvého stupňa a jeho
skutkové závery môže doplniť alebo meniť len odvolací súd, pričom dovolací súd nemôže
posudzovať úplnosť skutkových zistení a nemôže bez ďalšieho sám prehodnocovať vykonané
dôkazy, pretože dôkazy v konaní o dovolaní ani nemôže sám vykonávať. Namietané
nesprávne skutkové zistenia, nesúhlas s tým, ako súd hodnotil vykonané dôkazy, či
porušenia procesných zásad nemôže dovolací súd preskúmať, pokiaľ nespadajú pod niektorý
z dovolacích dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 Trestného poriadku. Preto pokiaľ ide o
sťažovateľmi uplatnené námietky (okrem namietaného porušenia
základného práva na obhajobu), ústavnému súdu sa dovolací prieskum z hľadiska obsahu §
371 Trestného poriadku nejavil prípustný. Dovolací dôvod o porušení práva na obhajobu
zásadným spôsobom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku by sťažovatelia
vzhľadom na obsah § 371 ods. 4 prvú vetu Trestného poriadku zrejme v dovolacom konaní
úspešne použiť nemohli, keďže táto okolnosť im musela byť známa už v pôvodnom konaní
(najneskôr po vydaní rozsudku špecializovaného súdu) a v odvolacom konaní ju
nenamietali. Ústavný súd preto k záveru o nedostatku právomoci na prerokovanie sťažnosti
v časti namietaného porušenia označených základných práv rozsudkom najvyššieho súdu
z dôvodu nevyužitia možnosti podať dovolanie nedospel a v rozsahu sťažovateľmi
uplatnených námietok navrhovaný ústavný prieskum vykonal so záverom o zjavnej
neopodstatnenosti sťažovateľmi namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol, tak ako to vyplýva z výrokovej časti tohto rozhodnutia, pričom už bolo bez
právneho dôvodu bližšie sa zaoberať ostatnými návrhmi sťažovateľov (t. j. žiadosťou zrušiť
rozsudok najvyššieho súdu, vrátiť mu vec na ďalšie konanie a priznať im žiadanú sumu
finančného zadosťučinenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015