Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 351/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Železničiarska 13, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 19. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) a podľa Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z

19. marca 2015 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. sa

sťažovateľkina právna predchodkyňa domáhala vrátenia daru – 2 izbového bytu č. 61

na 6. poschodí bytového domu na , spoluvlastníckeho podielu

na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckeho podielu

k pozemku o veľkosti , nachádzajúcich sa v katastrálnom území , obec

, zapísaných na LV č. . Po smrti

pôvodnej žalobkyne vstúpila do konania na jej miesto sťažovateľka ako dedička (v priebehu

odvolacieho konania).

Rozsudkom zo dňa 28. 2. 2013, sp. zn. Okresný súd Bratislava II žalobu

zamietol. Na odvolanie právnej predchodkyne sťažovateľky Krajský súd v Bratislave ako súd

odvolací rozsudkom zo dňa 19. 3. 2015, č. k. rozhodnutie súdu prvého

stupňa potvrdil.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že prvostupňový súd svoje rozhodnutie riadne

a vyčerpávajúco odôvodnil.“

Podľa názoru sťažovateľky nie je napadnuté rozhodnutie riadne odôvodnené, pretože

v konaní nebola posúdená otázka, či darovacia zmluva uzatvorená medzi právnou

predchodkyňou sťažovateľky a jej synom (ďalej len „odporca“)

vystupujúcom v konaní v procesnom postavení odporcu je platným právnym úkonom.

Uvedenú skutočnosť bol krajský súd povinný vo vzťahu k potenciálnej absolútnej

neplatnosti darovacej zmluvy posudzovať ex offo.

Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v rozsudku sp. zn.

z 28. februára 2013 sa podľa sťažovateľky „v plnej miere venuje iba iným predpokladom

na úspešné domáhanie sa vrátenia daru (predovšetkým správanie sa obdarovaného

v rozpore s dobrými mravmi). Z uvedeného veľkého rozsahu iba jeden odsek, aj to nie

výslovne, rieši otázku existencie darovacej zmluvy ako platného právneho úkonu... Napriek

skutočnosti, že sťažovateľka pred odvolacím súdom namietala, že súd pochybil ak sa riadne

nezaoberal platnosťou darovacej zmluvy, odvolací súd sa k tejto námietke žiadnym

spôsobom nevyjadril. Z rozhodnutia odvolacieho súdu a v ňom obsiahnutého všeobecného

konštatovania možno iba odvodiť, že ani táto námietka nemala taký charakter, aby sa

odvolací súd ňou bol nútený zaoberať.“.

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti poukazuje na dôkazy, z ktorých podľa jej názoru

jednoznačne vyplýva nespôsobilosť právnej predchodkyne sťažovateľky uzavrieť darovaciu

zmluvu, ktoré boli známe tak okresnému súdu, ako aj krajskému súdu a ku ktorým tieto

súdy nezaujali žiadne stanovisko. V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla:

«Súdu prvého (a napokon i súdu odvolaciemu) bolo známe, že na Okresnom súde

Bratislava II pod sp. zn. prebieha konanie o zbavenie spôsobilosti

(pôvodnej navrhovateľky). Toto konanie bolo zastavené z dôvodu jej úmrtia.

V konaní bol za účelom rozhodnutia súdu vypracovaný posudok znalkyňou

pod č. 11/2012 zo dňa 25. 08. 2012. Uvedený posudok sa nachádza v spise

a okresný aj krajský súd s ním boli oboznámené. Zo znaleckého posudku vyplýva, že

mala v roku 2003 náhlu mozgovú príhodu. Neurologické vyšetrenie už vtedy

diagnostikovalo pretrvávajúci deficit v oblasti mnestických funkcií a univerzálnu

artériosklerózu. Z lekárskych nálezov (neurologická

ambulancia) vyplýva, že od r. 2003 bola menovaná na ambulantných kontrolách. Uvádza

sa, že sa reč po NCMP zlepšila, stále ale zhľadúva slová, pre orientáciu v meste potrebuje

doprovod, viazne čítanie, písmo aj počítanie. Posledná kontrola v ambulancii bola

v novembri 2011 kedy prišla v doprovode dcéry, bola neistá, test hodín

nezvládla. Diagnóza bola určená ako AS cerebri, demencia, parkinsonizmus.

V posudku sa ďalej uvádza, že dňa 29. 05. 2012 vyšetrila

na odporúčanie obvodnej lekárky pre výraznú progresiu demencie.

Od prekonaných mozgových príhod v r. 2003 a 2004 pokračovanie progresie poklesu

pamäti, vštiepivosti a výbavnosti. Lekárka Diagnostikovala vaskulárnu demenciu ťažkého

stupňa po cievnych poruchách v r. 2003 a 2004. Odporúčala: pacientka je plne závislá

od starostlivosti druhej osoby. Nutnosť asistencie s príjmom tekutín, stravovania, užívaním

liekov, bežnou hygienou, udržiavaním poriadku, cestovaním. Je riziko úrazu, zablúdenia,

dehydratácie a malnutície. Riziko pri manipulácií s elektrinou a plynom. Tento stav

nenastal v poslednej dobe, ale pravdepodobne podľa anamnézy trvá 6 7 rokov. Sporná

darovacia zmluva pritom bola uzavretá len približne 11 mesiacov pred uvedeným lekárskym

vyšetrením.

dňa 23. 05. 2012 po vyšetrení konštatovala, že

v súčasnosti vykazuje známky univerzálnej artériosklerózy s obrazom počínajúcej demencie

aj prejavmi organického psychosyndrómu po prekonaných cievnych príhodách mozgových.

Pri uvedených diagnózach je značne emočne aj efektívne labilná, ľahko sa rozruší, má

problémy s koncentráciou, vykazuje nerovnomerne rozložené poruchy pamäte, je neistá,

nesamostatná, závislá na pomoci iných, osobnosť sa javí organicky zmenená, mierne

deteriovaná.

Znalkyňa po vyšetrení konštatuje, že posudzovaná je celkovo emočne aj

afektívne labilná, zraniteľná, neschopná primeranej koncentrácie pozornosti, je celkovo

neschopná orientovať sa v nových situáciách, je bezradná, nesamostatná, plne závislá

od pomoci a starostlivosti druhej osoby. Potrebuje s ohľadom na deficit intelektových

a pamäťových schopností neustálu podporu a asistenciu aj pri bežných denných aktivitách

(hygiena, stravovanie, užívanie liekov, cestovanie a pod.) potrebuje aj emočnú, psychickú

a sociálnu podporu a usmerňovanie aj pri minimálnych a elementárnych sociálnych

situáciách. Znalkyňa u menovanej diagnostikovala vaskulárnu demenciu stredne ťažkého

až ťažkého stupňa.

Znalkyňa na otázku súdu odpovedala: „Menovaná pani trpí

duševným ochorením konkrétne vaskulárnou demenciou stredne ťažkého až ťažkého typu),

v dôsledku čoho nie je vôbec schopná konať samostatne a obstarávať si svoje veci. Je plne

odkázaná na pomoc druhej osoby.“»

Sťažovateľka tiež poukazujúc na judikatúru ústavného súdu argumentovala, že

„porušením práva na spravodlivý proces môže byť aj situácia, kedy v hodnotení skutkových

zistení absentuje určitá časť skutočností, ktoré vyšli v konaní najavo, ale súd ich náležitým

spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností nezhodnotil.

V predmetnej veci, ako bolo vyššie uvedené, sa súdy absolútne nevysporiadali

s relevantnými a pre meritum veci rozhodnými argumentmi účastníkov konania a najmä

okolnosťami, ktoré súdy boli povinné skúmať z úradnej povinnosti, v dôsledku čoho je podľa

názoru sťažovateľky potrebné považovať závery napadnutého rozhodnutia súdu

za nepreskúmateľné, resp. arbitrárne.“.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že vzhľadom na nevysporiadanie sa s otázkou platnosti

darovacej zmluvy jej všeobecné súdy konajúce v danej veci znemožnili domáhať sa

v budúcnosti napr. určenia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam.

Sťažovateľka v závere sťažnosti navrhla, aby ústavný súd v náleze vyslovil,

že rozsudkom krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa

a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil uvedené

rozhodnutie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež žiadala

priznať úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľky na súdnu

ochranu podľa a podľa listiny, ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu, ktorým sa právna predchodkyňa

sťažovateľky domáhala proti odporcovi vrátenia daru na základe § 630 Občianskeho

zákonníka z dôvodu jeho správania spôsobom hrubo porušujúcim dobré mravy, a to k

právnej predchodkyni sťažovateľky, ako aj k sťažovateľke (jej dcére).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Sťažovateľka predovšetkým namieta, že všeobecnými súdmi nebola posúdená

procesná spôsobilosť právnej predchodkyne navrhovateľky uzavrieť darovaciu zmluvu,

z ktorej vzhľadom na jej zdravotný stav vyplynula potreba zaoberať sa platnosťou tejto

darovacej zmluvy. Na základe uvedeného je podľa názoru sťažovateľky rozsudok krajského

súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu) nutné považovať za neodôvodnené

a arbitrárne rozhodnutie.

Ústavný súd preskúmal sťažnosť spolu s napadnutým rozsudkom krajského súdu

v rozsahu svojej právomoci danej mu , t. j. z pozície nezávislého súdneho orgánu

ochrany ústavnosti ( ), ktorý nie je ďalšou inštanciou v systéme všeobecného

súdnictva, a ako taký nie je oprávnený zasahovať do rozhodovacej právomoci všeobecných

súdov, iba za predpokladu, že by nepostupovali v súlade s ústavnoprávnymi princípmi

spravodlivého procesu obsiahnutými v siedmom oddiele druhej hlavy . Vzhľadom

na to ústavný súd posúdil namietaný rozsudok z toho hľadiska, či skutkové zistenia,

ku ktorým krajský súd dospel, majú dostatočnú a racionálnu základňu, a či prijaté právne

závery nie sú s nimi v extrémnom nesúlade. Zaoberal sa aj tým, či podaný výklad je ústavne

konformný, resp. naopak, či ho nemožno kvalifikovať ako svojvoľný.

V namietanom potvrdzujúcom rozsudku krajský súd najskôr uviedol obsah

odvolaním sťažovateľky (resp. jej právnej predchodkyne) napadnutého rozsudku okresného

súdu, opísal doterajší priebeh konania a venoval sa obsahu odvolania. Následne ako súd

odvolací v intenciách (ďalej aj „OSP“)

na odvolacom pojednávaní podľa rozsudok prvostupňového súdu

ako vecne správny využijúc možnosť skráteného odôvodnenia podľa

potvrdil po tom, ako dospel k záveru, že okresný súd vykonal vo veci dostatočné

dokazovanie, z výsledkov vykonaného dokazovania vyvodil správny záver a svoje

rozhodnutie aj náležitým a vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil.

Krajský súd na strane 11 napadnutého rozhodnutia odpovedal na sťažovateľkou

vznesené námietky, ktorými spochybňovala neskúmanie procesnej spôsobilosti pôvodnej

navrhovateľky, a v tejto súvislosti aj neskúmanie platnosti darovacej zmluvy, keď uviedol:

„Na odvolacom pojednávaní dňa 19. 3. 2015 sa navrhovateľka pripojila k odvolaniu

svojej právnej predchodkyne a doplnila svoje dôvody odvolania v tom zmysle, že

prvostupňový súd pochybil, keď neskúmal procesnú spôsobilosť pôvodnej navrhovateľky,

ktorá vzhľadom na svoju chorobu, vyjadrenú aj v znaleckom posudku, nemala procesnú

spôsobilosť a vzhľadom na túto skutočnosť, sa nezaoberal ani platnosťou darovacej zmluvy.

Keďže v tomto smere nebolo vykonané žiadne dokazovanie, žiadala napadnutý rozsudok

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ďalej žiadala, keďže

nie je možné uplatniť petit v pôvodnom konaní, aby odvolací súd pripustil zmenu návrhu

tak, že žiadala určiť, že predmetný byt, ktorý bol bližšie špecifikovaný v pôvodnom návrhu,

patrí do dedičstva po zomrelej .

Odvolací súd uznesením, vyhláseným na pojednávaní dňa 19. 3. 2015, nepripustil

v zmysle navrhovanú zmenu návrhu. Vzhľadom na nové skutkové

okolnosti, uvedené počas odvolacieho konania, týkajúce sa platnosti darovacej zmluvy,

ktoré neboli uvedené v pôvodnom návrhu ani počas konania na súde prvého stupňa, by

výsledky doterajšieho konania, ktoré bolo zamerané na to, či boli splnené podmienky

na vrátenie daru, nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Odvolací súd

v tomto smere len dodáva, že za zmenu žaloby treba považovať aj procesný úkon, ktorým

navrhovateľ, hoci požaduje rovnaké plnenie, tak následne činí na základe iných skutkových

okolností, než tých, ktoré uviedol v žalobe /pozri R č. 33/2010/. Nadovšetko navrhovateľka

pri navrhovanej zmene návrhu, nereagovala žiadnym procesným spôsobom na skutočnosť,

že v čase rozhodovania odvolacieho súdu, vlastníkom bytu, ktorý bol predmetom darovania,

už nie je odporca, ale , rod. bytom

, ktorá nadobudla vlastnícke právo na základe darovacej zmluvy zo dňa 4. 7. 2014,

o ktorej skutočnosti bola navrhovateľka oboznámená čítaním aktuálneho čiastočného LV

č. .“

Ako nedôvodnú vyhodnotil krajský súd i námietku sťažovateľky, resp. jej právnej

predchodkyne, ktorou namietala nesprávne posúdenie nesplnenia podmienok na vrátenie

daru podľa , teda intenzitu správania odporcu spôsobom

hrubo porušujúcim dobré mravy, resp. jeho sústavnosť k pôvodnej navrhovateľke, ako aj

k sťažovateľke.

Podľa názoru ústavného súdu boli v konaní vykonané dôkazy riadne vyhodnotené

z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti a vierohodnosti a v takto vykonanom vyhodnotení

nemožno zistiť logický rozpor, prípadne zjavné priklonenie sa v prospech iba jednej zo strán

konania. Pokiaľ všeobecný súd postupoval v súlade s ustanoveniami Občianskeho súdneho

poriadku, ústavnému súdu neprislúcha, aby opätovne „prehodnocoval“ hodnotenie dôkazov

všeobecným súdom. Úlohou ústavného súdu zásadne nie je posudzovať celkovú zákonnosť

rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť podaná, ale jeho úlohou pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti je zistiť, či napadnutým rozhodnutím mohlo byť zasiahnuté do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv alebo slobôd

sťažovateľky. V tomto zmysle sa ústavný súd nezaoberá právnou argumentáciou

všeobecných súdov, ale iba ústavnoprávnymi aspektmi konkrétnej veci ().

Základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, porušenia

ktorých sa sťažovateľka dovoláva, neznamená, že je jednotlivcovi zaručované priamo

a bezprostredne právo na také rozhodnutie, ktoré zodpovedá jeho názoru, ale mu je

garantované právo na spravodlivé občianske súdne konanie, v ktorom sa uplatňujú zásady

súdneho rozhodovania v súlade so zákonom a ústavnými princípmi. Sťažovateľka mala

v konaní nepochybne možnosť uplatniť pred súdmi oboch stupňov všetky procesné

prostriedky na obhájenie svojich práv. Skutočnosť, že krajský súd (aj okresný súd) založil

svoje rozhodnutie na právnom názore, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, neznamená,

že je jej sťažnosť dôvodná (obdobne napr. m. m. , ). Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle judikatúry ústavného súdu by mohol nahradiť napadnutý právny názor

všeobecného súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp.

ústavne nekonformný, čo nie je prípad sťažovateľky.

Ústavný súd k postupu krajského súdu, pokiaľ ide o ťažiskovú námietku sťažovateľky

o nevykonaní dokazovania všeobecnými súdmi z hľadiska posúdenia procesnej spôsobilosti

pôvodnej navrhovateľky uzavrieť darovaciu zmluvu a z toho vyplývajúcej potreby vyjadriť

sa k platnosti tejto darovacej zmluvy, dodáva, že predmetná námietka bola sťažovateľkou

vznesená až na odvolacom pojednávaní spolu s návrhom na zmenu žaloby, ktorú krajský

súd uznesením nepripustil. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že aj v odvolacom

konaní je potrebné primerane aplikovať , teda platí, že zmena žaloby nesmie byť

v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. To, či dôsledky určitého procesného postupu

alebo úkonu sú v súlade s touto zásadou, posudzuje súd. Ustanovenie dáva

preto žalobcovi možnosť zmeniť žalobu (len) so súhlasom súdu; súd zmenu žaloby

nepripustí (tiež) vtedy, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre

konanie o zmenenej žalobe (viď ). V prípade nepripustenia zmeny žaloby

pokračuje súd v konaní o pôvodnej žalobe, pričom žalobca môže uplatniť svoj nárok

v novom konaní. V prípade pripustenia takého návrhu na zmenu žaloby odvolacím súdom

by tento súd musel v rozpore so zásadou hospodárnosti konania vždy rozsudok súdu prvého

stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, aby o takto uplatnenom nároku konal

a rozhodol. Ak by odvolací súd takto nepostupoval a o zmenenom nároku sám konal, potom

by konal a rozhodoval ako súd prvého a súčasne jediného stupňa, čím by účastníkom

konania odňal možnosť prieskumu nových skutkových zistení, teda by im odňal možnosť

konať pred súdom, čím by neprípustne zasiahol do ich základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny, resp. práva podľa dohovoru.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia a Občianskeho

zákonníka podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a ústavne akceptovateľné.

Ústavný súd považuje postup krajského súdu pri preskúmavaní rozhodnutia prvostupňového

súdu za legitímny s ústavným kritériám zodpovedajúcou mierou interpretácie na vec

aplikovaných zákonných ustanovení a vylučujúci možnosť porušenia základného práva

sťažovateľky podľa a listiny a práva podľa

dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje každému

právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím

krajského súdu a namietaným porušením v sťažnosti označených práv, sťažnosť podľa § 25

ods. 2 pri jej predbežnom prerokovaní odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2015