Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 513/2015
PDF · 398.68 KB
No categories available
II. ÚS 513/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. augusta 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa)
a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť
, , zastúpenej advokátom
, vo veci namietaného porušenia jej základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 218/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. augusta
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
, ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 218/2012 (ďalej aj „napadnuté
konanie“).
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je žalobkyňou
v súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 16 C 218/2012, v ktorom sa
žalobou podanou 9. októbra 2012 pôvodne domáhala proti obchodnej spoločnosti
, (ďalej len „žalovaná v 1. rade“,
v citáciách aj „odporca v 1. rade“), a obchodnej spoločnosti
, (v citáciách aj „odporca v 1. rade“; spolu ďalej len
„žalovaní“), zaplatenia sumy vo výške 3 792,94 € zvýšenej o náhradu škody s tým,
že povinnosť žalovanej v 1. rade plniť uvedenú finančnú čiastku formulovala v petite svojej
žaloby ako podmienenú povinnosť.
Z dôvodu, že žaloba sťažovateľky neobsahovala všetky náležitosti podľa § 42 ods. 3 a
§ 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), okresný súd uznesením
č. k. 16 C 218/2012 17 z 28. novembra 2012 vyzval sťažovateľku na jej doplnenie a opravu,
pričom sťažovateľke uviedol, ako má túto opravu vykonať, a zároveň ju poučil o právnych
následkoch nesplnenia tejto povinnosti.
Písomným podaním doručeným okresnému súdu 9. januára 2013 sťažovateľka
opravila svoju žalobu tým, že správne označila žalovanú v 1. rade, presne vyčíslila náhradu
škody, ktorej zaplatenia sa v označenom konaní domáha, a upravila jej petit takto: „žiadam,
aby súd uložil odporcovi v 2. rade povinnosť zaplatiť mi náhradu škody vo výške
4.242,94 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť trovy konania. Ak odporca
v 1. rade neuzavrel s odporcom v 2. rade poistnú zmluvu, z ktorej by mi vyplývalo právo na
náhradu škody voči odporcovi v 2. rade, žiada, aby súd uložil odporcovi v 1. rade povinnosť
zaplatiť jej náhradu škody vo výške 4.242,94 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku
a zaplatiť trovy konania.“
Okresný súd, majúc názor, že sťažovateľka opravila svoju žalobu iba čiastočne,
uznesením č. k. 16 C 218/2012 21 zo 4. februára 2013 odmietol žalobu sťažovateľky v časti
podmieneného petitu, t. j. v časti nároku voči žalovanej v 1. rade.
2
Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie,
o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 14 Co 273/2013 41
z 26. augusta 2013 tak, že uznesenie okresného súdu č. k. 16 C 218/2012 21 zo 4. februára
2013 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, pričom v odôvodnení svojho
uznesenia konštatoval nadmerný formalizmus v postupe okresného súdu pri posudzovaní
žaloby sťažovateľky v spojení s jej podaním o jej doplnení.
Sťažovateľka bola výzvou okresného súdu z 28. októbra 2013 doručenou
jej 20. novembra 2013 pod následkom zastavenia konania vyzvaná, aby v lehote 10 dní
od jej doručenia uhradila súdny poplatok za podanie žaloby v sume 254,50 €. Keďže
sťažovateľka v stanovenej lehote súdny poplatok neuhradila, okresný súd uznesením
č. k. 16 C 218/2012 46 z 3. decembra 2012 napadnuté konanie zastavil.
Následne sťažovateľka 7. januára 2014 uhradila v hotovosti do pokladne okresného
súdu poplatok, ktorého nezaplatenie bolo dôvodom zastavenia napadnutého konania.
Sťažovateľka podaním z 2. mája 2014 oznámila okresnému súdu, že súdny poplatok
uhradila do pokladne okresného súdu 7. januára 2014, a zároveň požiadala okresný súd
o zrušenie uznesenia o zastavení konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.
Keďže sťažovateľka uhradila súdny poplatok v posledný deň lehoty na podanie
odvolania proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania, okresný súd s poukazom
na § 10 ods. 3 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov uznesením
sp. zn. 16 C 218/2012 z 30. júla 2014 zrušil uznesenie č. k. 16 C 218/2012 46 z 3. decembra
2013, ktorým zastavil napadnuté konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku.
Dňa 12. novembra 2014 okresný súd nariadil pojednávanie, ktorého termín určil
na 30. január 2015. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uvádza, že predmetné pojednávanie
bolo odročené bez meritórneho prerokovania veci, pričom na toto pojednávanie
sa nedostavila pre chorobu, čo je podľa jej názoru „okolnosť povahy vis major, aké...
neoznačuje za udalosť, ktorú treba pripísať na vrub činnosti súdu“.
Ďalší termín pojednávania nariadil okresný súd na 15. apríl 2015, pričom uvedené
pojednávanie bolo odročené bez meritórneho prerokovania veci. V uvedený deň okresný
súd určil ďalší termín pojednávania na 3. jún 2015. Z dôvodu, že sťažovateľka podala
29. apríla 2015 na okresnom súde námietku zaujatosti proti vec prerokúvajúcej sudkyni,
pretože o tejto námietke nebolo do termínu pojednávania rozhodnuté, okresný súd zrušil
tento termín pojednávania.
Z dôvodu, že sťažovateľka zastáva názor, že v namietanom konaní postupom
okresného súdu došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podala ústavnému súdu sťažnosť, ktorú
v súvislosti s namietaným porušením označeného práva odôvodňuje takto:
„Okresný súd Bratislava II vo veci 16 C 218/2012 nedokázal zorganizovať svoj
procesný postup tak, aby v súlade so zákonom čo najskôr odstránil stav právnej neistoty
účastníkov konania. Pri príprave a vedení konania sa súd opakovane dopúšťa nedostatkov,
ktoré majú za následok, že stav sťažovateľovej právnej neistoty vo veci 16 C 218/2012
neustále trvá. Súd síce niekoľkokrát vo veci nariadil ústne pojednávanie, no konanie
nepripravil tak, aby o veci mohol v súlade so zákonom rozhodnúť na prvom ústnom
pojednávaní...
Okresný súd Bratislava II nezostal v sťažovateľkinej veci celkom nečinný. Uskutočnil
úkony, ktorých cieľom nebolo odstránenie právnej neistoty sťažovateľky, ale také skončenie
sporu, ktorým by sa súd vyhol rozhodnutiu v merite veci.
Súd prvého stupňa najskôr bez právneho dôvodu zastavil konanie. Uznesenie súdu
zrušil odvolací Krajský súd v Bratislave. Na základe viazanosti právnym názorom
odvolacieho súdu Okresný súd Bratislava II zrušil svoje rozhodnutie o zastavení konania
dňa 30. 7. 2014. Okresný súd Bratislava II vo veci 16 C/218/2018 takto spôsobil prvý
zbytočný prieťah v konaní, ktorý trval od podania návrhu na súd dňa 9. 10. 2012 do dňa
právoplatnosti rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II o zrušení svojho uznesenia
4
o zastavení konania. Tento zbytočný prieťah zapríčinený nesprávnou činnosťou súdu trval
jeden rok, deväť mesiacov a cca tri týždne.
Druhého zbytočného prieťahu v konaní sa Okresný súd Bratislava II dopustil,
keď konanie znovu zastavil z dôvodu nesplnenia výzvy na zaplatenie súdneho
poplatku, pri ktorej súd prehliadol, že sťažovateľka poplatok zaplatila v súlade so zákonom
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov a vo výške ustanovenej Sadzobníkom súdnych poplatkov.
Tretieho zbytočného prieťahu v konaní sa Okresný súd Bratislava II dopustil,
keď sťažovateľkinu žiadosť o nahliadnutie do spisu vybavoval − nevybavoval od 15. apríla
2015 do 4. mája 2015, keď sťažovateľke konečne umožnil nahliadnuť do spisu...
Štvrtého zbytočného prieťahu sa súd dopustil, keď určil ústne pojednávanie
na 15. apríl 2015, to na posledný okamih zrušil, ale o svojom rozhodnutí odročiť ústne
pojednávanie diskriminačné vyrozumel iba účastníka konania, ktorý odročenie
pojednávania spôsobil...
Piaty zbytočný prieťah v konaní prebieha. Okresný súd Bratislava II dosiaľ nevyzval
žalovaných účastníkov konania, aby súdu predložili zmluvu určujúcu podiel oboch strán
na odškodňovaní poistných udalostí, bez ktorej súd nemá možnosť určiť výšku plnenia
v prospech sťažovateľky.“
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti tiež uviedla, že podaním zo 17. apríla 2015
adresovaným predsedníčke okresného súdu „... poskytla vedeniu Okresného súdu
Bratislava II možnosť prijať opatrenia pre odstránenie právnej neistoty...“. Predmetná
sťažnosť sťažovateľky, ktorou sa okrem iného sťažovala aj na postup zákonnej sudkyne
v napadnutom konaní, bola predsedníčkou okresného súdu v časti, ktorou sťažovateľka
namietala rozhodovaciu činnosť zákonnej sudkyne, posúdená ako neprípustná a vo zvyšnej
časti bola jej sťažnosť posúdená ako nedôvodná.
Na základe už uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom rozhodol o porušení jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v napadnutom konaní, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal jej
finančné zadosťučinenie vo výške 2 500 € a tiež rozhodol o povinnosti okresného súdu
uhradiť jej trovy konania, ktoré jej vznikli v súvislosti s právnym zastupovaním v konaní
pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ide v prípade, ak namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
6
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Predmetom konania ústavného súdu je sťažovateľkou namietané porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 218/2012.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
V súvislosti so sťažovateľkou uplatnenými námietkami proti postupu okresného súdu
v napadnutom konaní je potrebné uviesť, že z prehľadu procesných úkonov uskutočnených
okresným súdom v označenom konaní vyplýva, že sťažovateľka mala nezanedbateľný vplyv
na spomalení priebehu napadnutého konania, a to už v jeho úvode, keď okresnému súdu
nepredložila žalobu, ktorá by vyhovovala procesným požiadavkám na jej obsah, čo bolo
potrebné korigovať uznesením okresného súdu na jej doplnenie a opravu, včas neuhradila
súdny poplatok za podanie žaloby, pre nezaplatenie ktorého okresný súd zastavil napadnuté
konanie, a prvé pojednávanie nariadené v jej veci nebolo možné vykonať z dôvodu, ktorý
nastal na jej strane, a pred ostatným termínom pojednávania vzniesla námietku
zaujatosti zákonnej sudkyne, v dôsledku čoho bolo potrebné odročiť pojednávanie nariadené
na 3. jún 2015.
V súvislosti s neuskutočnením prvého pojednávania z dôvodu na strane sťažovateľky
ústavný súd konštatuje, že sťažovateľke nie je možné a priori vytýkať, že v priebehu konania
žiadala o odročenie nariadeného pojednávania pre skutočnosti, ktoré nastali na jej strane,
pretože uplatňovanie tohto procesného prostriedku slúži predovšetkým na ochranu práv
účastníka konania, ktoré mu vyplývajú z právneho poriadku. Na druhej strane však v zásade
nemožno prijať záver, podľa ktorého ak vec prerokúvajúci súd takému procesnému návrhu
vyhovie, bude eo ipso zodpovedný za predĺženie stavu právnej neistoty, ktorý týmto
postupom nastane vo sfére sťažovateľa.
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania veci neprehliadol,
že napadnuté konanie čiastočne vykazuje znaky nesústredného postupu vec prerokúvajúcej
sudkyne, ktorý musel byť korigovaný uznesením Krajského súdu v Bratislave
č. k. 14 Co 273/2013 41 z 26. augusta 2013, ktorým tento súd zrušil uznesenie okresného
súdu č. k. 16 C 218/2012 21 zo 4. februára 2013 o čiastočnom odmietnutí žaloby
sťažovateľky. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že išlo o pochybenie svojho druhu
ojedinelé, ktorého účinok zásadným spôsobom neprispel k výraznému spomaleniu
napadnutého konania.
Ústavný súd v súvislosti s uvedenými zisteniami poukazuje na svoju judikatúru,
z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“
obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup
dotknutého štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy
(napr. I. ÚS 63/00).
Podľa názoru ústavného súdu v priebehu napadnutého konania nenastali také
skutočnosti, ktoré by výrazne prispeli k jeho spomaleniu a ktoré by zároveň bolo možné
pripísať na vrub okresnému súdu. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd konštatuje,
že okresný súd v doterajšom priebehu napadnutého konania postupoval v zásade plynulo
a bez výrazných období dlhodobej nečinnosti. Ústavný súd zároveň nespochybňuje, že
okresný súd mohol v priebehu napadnutého konania postupovať aj efektívnejšie, napriek
tomu zastáva názor, že postup okresného súdu a doterajšia dĺžka napadnutého konania
nesignalizujú, že by namietané porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy dosahovalo ústavnoprávny rozmer,
8
a tak nie je reálne predpokladať, aby po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo
možné prijať záver o jeho porušení. Sťažnosť bolo preto potrebné odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch
sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd uvádza, že s poukazom
na dôvody, pre ktoré rozhodol o odmietnutí sťažnosti, sa z dôvodu hospodárnosti konania
už nezaoberal otázkou odstránenia procesnej prekážky konania spočívajúcej v nedostatku
kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľky (ústavný súd v súčinnosti so Slovenskou
advokátskou komorou zistil, že ktorý je v sťažnosti označený
ako právny zástupca sťažovateľky, má pozastavený výkon advokácie), pretože dôvody,
pre ktoré ústavný súd rozhodol o odmietnutí sťažnosti, by neboli odstrániteľné
ani prostredníctvom právneho zástupcu.
Ústavný súd na záver poznamenáva, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po
splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci predložila
ústavnému súdu novú sťažnosť, ale len za predpokladu, že by v ďalšom priebehu
napadnutého konania bol okresný súd nečinný alebo by postupoval neefektívne.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. augusta 2015