Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 528/2015
PDF · 428.12 KB
No categories available
II. ÚS 528/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky senátu Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja
Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej
spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou
spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ
a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:
Rvp 7431/2014, Rvp 7432/2014, Rvp 7433/2014, Rvp 7434/2014, Rvp 7435/2014,
Rvp 7436/2014, Rvp 7437/2014, Rvp 7438/2014, Rvp 7439/2014, Rvp 7440/2014,
Rvp 7441/2014, Rvp 8291/2014, Rvp 8292/2014, Rvp 8293/2014, Rvp 8294/2014,
Rvp 8295/2014, Rvp 8296/2014, Rvp 8297/2014, Rvp 8298/2014, Rvp 8299/2014,
Rvp 8300/2014, Rvp 8301/2014, Rvp 8302/2014, Rvp 8303/2014, Rvp 8304/2014,
Rvp 8305/2014 a Rvp 8306/2014 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa
čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 6 Co 374/2013 z 28. februára 2014 (Rvp 7431/2014), sp. zn.
6 Co 421/2013 z 31. marca 2014 (Rvp 7432/2014), sp. zn. 6 Co 417/2013 z 31. marca 2014
(Rvp 7433/2014), sp. zn. 16 Co 44/2013 z 18. novembra 2013 (Rvp 7434/2014), sp. zn.
6 Co 372/2013 z 28. februára 2014 (Rvp 7435/2014), sp. zn. 6 Co 487/2013 z 31. marca
2014 (Rvp 7436/2014), sp. zn. 19 Co 455/2013 z 27. marca 2014 (Rvp 7437/2014), sp. zn.
8 Co 186/2013 z 31. marca 2014 (Rvp 7438/2014), sp. zn. 8 Co 174/2013 (Rvp 7439/2014),
sp. zn. 8 Co 178/2013 z 31. marca 2014 (Rvp 7440/2014), sp. zn. 8 Co 188/2013
z 26. marca 2014 (Rvp 7441/2014), sp. zn. 17 Co 321/2014 z 26. marca 2014
(Rvp 8291/2014), sp. zn. 8 Co 40/2013 z 31. marca 2014 (Rvp 8292/2014), sp. zn.
6 Co 475/2013 z 29. apríla 2014 (Rvp 8293/2014), sp. zn. 6 Co 398/2013 z 29. apríla 2014
(Rvp 8294/2014), sp. zn. 5 Co 498/2013 z 28. apríla 2014 (Rvp 8295/2014), sp. zn.
8 Co 373/2013 z 30. apríla 2014 (Rvp 8296/2014), sp. zn. 8 Co 378/2013 z 30. apríla 2014
(Rvp 8297/2014), sp. zn. 8 Co 377/2013 z 30. apríla 2014 (Rvp 8298/2014), sp. zn.
17 Co 458/2014 zo 16. apríla 2014 (Rvp 8299/2014), sp. zn. 8 Co 180/2013 z 31. marca
2014 (Rvp 8300/2014), sp. zn. 8 Co 192/2013 z 31. marca 2014 (Rvp 8301/2014), sp. zn.
8 Co 182/2013 z 26. marca 2014 (Rvp 8302/2014), sp. zn. 8 Co 172/2013 z 31. marca 2014
(Rvp 8303/2014), sp. zn. 8 Co 184/2013 z 26. marca 2014 (Rvp 8304/2014), sp. zn.
8 Co 194/2013 z 31. marca 2014 (Rvp 8305/2014) a sp. zn. 8 Co 190/2013 z 26. marca 2014
(Rvp 8306/2014) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 7431/2014, Rvp 7432/2014, Rvp 7433/2014, Rvp 7434/2014,
Rvp 7435/2014, Rvp 7436/2014, Rvp 7437/2014, Rvp 7438/2014, Rvp 7439/2014,
Rvp 7440/2014, Rvp 7441/2014, Rvp 8291/2014, Rvp 8292/2014, Rvp 8293/2014,
Rvp 8294/2014, Rvp 8295/2014, Rvp 8296/2014, Rvp 8297/2014, Rvp 8298/2014,
Rvp 8299/2014, Rvp 8300/2014, Rvp 8301/2014, Rvp 8302/2014, Rvp 8303/2014,
Rvp 8304/2014, Rvp 8305/2014 a Rvp 8306/2014 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 7431/2014.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
2
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. júna 2014
a 11. júla 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), vedené pod spisovými značkami: Rvp 7431/2014, Rvp 7432/2014,
Rvp 7433/2014, Rvp 7434/2014, Rvp 7435/2014, Rvp 7436/2014, Rvp 7437/2014,
Rvp 7438/2014, Rvp 7439/2014, Rvp 7440/2014, Rvp 7441/2014, Rvp 8291/2014,
Rvp 8292/2014, Rvp 8293/2014, Rvp 8294/2014, Rvp 8295/2014, Rvp 8296/2014,
Rvp 8297/2014, Rvp 8298/2014, Rvp 8299/2014, Rvp 8300/2014, Rvp 8301/2014,
Rvp 8302/2014, Rvp 8303/2014, Rvp 8304/2014, Rvp 8305/2014 a Rvp 8306/2014,
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka je v postavení žalobkyne
účastníčkou konaní vedených Okresným súdom Trenčín, Okresným súdom Bánovce
nad Bebravou, Okresným súdom Prievidza a Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len
„okresné súdy“), predmetom ktorých je rozhodovanie o náhrade majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená nezákonnými rozhodnutiami,
resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú zároveň súdmi, ktoré mali
sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobiť. Na základe uvedeného
sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov a spory budú prikázané
inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.
Argumentáciu sťažovateľky uvedenú v jej žalobách okresné súdy kvalifikovali ako
námietky zaujatosti a uzneseniami špecifikovanými v jednotlivých sťažnostiach (ďalej len
„uznesenia okresného súdu“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku
za vznesené námietky zaujatosti. Proti uzneseniam okresného súdu podala sťažovateľka
odvolania, v ktorých argumentovala, že námietky zaujatosti nepodala. O odvolaniach
sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že potvrdil odvolaniami
napadnuté prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach argumentuje, že napadnutými uzneseniami krajský súd
porušil ňou označené práva, keď:
„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;
b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;
c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;
d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci
a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...
e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax
Najvyššieho súdu SR.“
Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnom
posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci neboli dostatočne
určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej aj „OSP“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle
sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.
Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,
ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvého
stupňa.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol o jej
sťažnostiach nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 46 ods. 1 ústavy, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti na ďalšie
konanie, pričom jej zároveň prizná finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
4
Sťažovateľka sa tiež domáha vydania dočasných opatrení, ktorými by ústavný súd rozhodol
o odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými
uzneseniami krajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak
v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti
podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými
značkami: Rvp 7431/2014, Rvp 7432/2014, Rvp 7433/2014, Rvp 7434/2014,
Rvp 7435/2014, Rvp 7436/2014, Rvp 7437/2014, Rvp 7438/2014, Rvp 7439/2014,
Rvp 7440/2014, Rvp 7441/2014, Rvp 8291/2014, Rvp 8292/2014, Rvp 8293/2014,
Rvp 8294/2014, Rvp 8295/2014, Rvp 8296/2014, Rvp 8297/2014, Rvp 8298/2014,
Rvp 8299/2014, Rvp 8300/2014, Rvp 8301/2014, Rvp 8302/2014, Rvp 8303/2014,
Rvp 8304/2014, Rvp 8305/2014 a Rvp 8306/2014 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,
uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
6
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I.
ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými
potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané
námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu, tvrdiac, že z jej písomných podaní
v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam
vyplýva, že námietky zaujatosti nevzniesla.
Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok
za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych
poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu zákona č. 71/1992 Zb.“. Proti týmto uzneseniam
podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,
a okrem iného uviedla: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt,
že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia
sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda
vo veci zaujatí (§ 14 OSP).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uznesenia
okresných súdov v celom rozsahu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom
nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho
pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd
a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné
súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia
o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré majú v jej právnych veciach
rozhodovať a súčasne sú orgánmi, ktoré svojím nesprávnym úradným postupom mali
spôsobiť sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky
zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z § 15a OSP.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 15 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi
to neodkladne predsedovi súdu...
8
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu
zrozumiteľné a z ústavného hľadiska udržateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach
primerane reagoval na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam
okresných súdov. Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a
„Sadzobníka súdnych poplatkov“ a tiež veci správne právne posúdili podľa príslušných
ustanovení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o súdnych poplatkoch“). Okresné súdy a krajský súd tvrdenia uvádzané sťažovateľkou
v odôvodneniach svojich rozhodnutí vyhodnotili tak, že v okolnostiach posudzovaných vecí
išlo o námietku zaujatosti, pričom tento postup ústavný súd považuje za zákonný a ústavne
akceptovateľný, pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. dohovoru.
Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých
ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ešte sama osebe nezakladá porušenie
sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či okresné súdy
a krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce sa
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a zákona o súdnych poplatkoch.
Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia
s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní,
pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4
ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny
poplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. II. 124/2011), na čo poukazoval aj krajský
súd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.
Sťažovateľka v sťažnostiach poukázala tiež na rozdielny prístup odvolacích súdov
k rozhodovaniu v obdobných veciach. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj
právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach
vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich
v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne
závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu
princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr.
IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)
zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných
veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého
súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).
K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.
Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako
regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne
právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.
Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať
svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto
judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré zákon č. 757/2004 Z. z. o
súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,
§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem
iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných
všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01, IV. ÚS 267/05). Práve
plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov
a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj
legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.
10
Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného
súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych
predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou
a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva
alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle,
resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu
sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia
hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie
je dostatočné, nevybočujúce z limitov čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. To,
že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo
aj k porušeniu jej označených práv podľa ústavy a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne napr. I. ÚS 446/2013).
II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich
odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi mohlo dôjsť
k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy
v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali
príslušné právne normy.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami
a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto
práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Po odmietnutí sťažností ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími
návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti
rozhodnutia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015
12