Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 528/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky senátu Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja

Kohuta a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej

spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej obchodnou

spoločnosťou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ

a advokát doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., vedené pod spisovými značkami:

Rvp 7431/2014, , , , ,

Rvp 7436/2014, , , , ,

Rvp 7441/2014, , , , ,

Rvp 8295/2014, , , , ,

Rvp 8300/2014, , , , ,

Rvp 8305/2014 a vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa

a , práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 28. februára 2014 (), sp. zn.

z 31. marca 2014 (), sp. zn. z 31. marca 2014

(), sp. zn. z 18. novembra 2013 (), sp. zn.

z 28. februára 2014 (), sp. zn. z 31. marca

2014 (), sp. zn. z 27. marca 2014 (), sp. zn.

z 31. marca 2014 (), sp. zn. (),

sp. zn. z 31. marca 2014 (), sp. zn.

z 26. marca 2014 (), sp. zn. z 26. marca 2014

(), sp. zn. z 31. marca 2014 (), sp. zn.

z 29. apríla 2014 (), sp. zn. z 29. apríla 2014

(), sp. zn. z 28. apríla 2014 (), sp. zn.

z 30. apríla 2014 (), sp. zn. z 30. apríla 2014

(), sp. zn. z 30. apríla 2014 (), sp. zn.

zo 16. apríla 2014 (), sp. zn. z 31. marca

2014 (), sp. zn. z 31. marca 2014 (), sp. zn.

z 26. marca 2014 (), sp. zn. z 31. marca 2014

(), sp. zn. z 26. marca 2014 (), sp. zn.

z 31. marca 2014 () a sp. zn. z 26. marca 2014

() a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 7435/2014, , , , ,

Rvp 7440/2014, , , , ,

Rvp 8294/2014, , , , ,

Rvp 8299/2014, , , , ,

Rvp 8304/2014, a s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

2

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 27. júna 2014

a 11. júla 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vedené pod spisovými značkami: , ,

Rvp 7433/2014, , , , ,

Rvp 7438/2014, , , , ,

Rvp 8292/2014, , , , ,

Rvp 8297/2014, , , , ,

Rvp 8302/2014, , , a ,

ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“), práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

označenými v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka je v postavení žalobkyne

účastníčkou konaní vedených Okresným súdom Trenčín, Okresným súdom Bánovce

nad Bebravou, Okresným súdom Prievidza a Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len

„okresné súdy“), predmetom ktorých je rozhodovanie o náhrade majetkovej škody

a nemajetkovej ujmy, ktorá mala byť spôsobená nezákonnými rozhodnutiami,

resp. nesprávnym úradným postupom okresných súdov, ktoré sú zároveň súdmi, ktoré mali

sťažovateľke uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu spôsobiť. Na základe uvedeného

sťažovateľka očakávala, že dôjde k vylúčeniu okresných súdov a spory budú prikázané

inému vecne príslušnému súdu v obvode krajského súdu.

Argumentáciu sťažovateľky uvedenú v jej žalobách okresné súdy kvalifikovali ako

námietky zaujatosti a uzneseniami špecifikovanými v jednotlivých sťažnostiach (ďalej len

„uznesenia okresného súdu“) zaviazali sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku

za vznesené námietky zaujatosti. Proti uzneseniam okresného súdu podala sťažovateľka

odvolania, v ktorých argumentovala, že námietky zaujatosti nepodala. O odvolaniach

sťažovateľky rozhodol krajský súd napadnutými uzneseniami tak, že potvrdil odvolaniami

napadnuté prvostupňové rozhodnutia ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach argumentuje, že napadnutými uzneseniami krajský súd

porušil ňou označené práva, keď:

„a) rozhodol nad rámec zverenej právomoci;

b) rozhodol bez návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný;

c) svoje rozhodnutie oprel o neexistujúce právne skutočnosti;

d) svoje rozhodnutie formuloval na základe nesprávneho právneho posúdenia veci

a s použitím chybnej aplikácie a interpretácie práva...

e) svojím rozhodnutím porušil bez uvedenia dôvodov ustálenú rozhodovaciu prax

Najvyššieho súdu SR.“

Podľa sťažovateľky krajský súd napadnuté uznesenia založil na nesprávnom právnom

posúdení návrhov podaných sťažovateľkou ako námietok zaujatosti, hoci neboli dostatočne

určité a nespĺňali náležitosti námietky zaujatosti upravené v § 15a Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“). Napriek uvedenému okresné súdy aj krajský súd prejavy vôle

sťažovateľky obsiahnuté v podaných žalobách vyhodnotili ako námietky zaujatosti.

Sťažovateľka v sťažnostiach tiež poukázala na rozhodnutia iných všeobecných súdov,

ktoré v skutkovo a právne zhodných veciach rozhodli o zrušení uznesenia súdu prvého

stupňa.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol o jej

sťažnostiach nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a , práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu

napadnutými uzneseniami, zruší napadnuté uznesenia krajského súdu a veci vráti na ďalšie

konanie, pričom jej zároveň prizná finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

4

Sťažovateľka sa tiež domáha vydania dočasných opatrení, ktorými by ústavný súd rozhodol

o odklade vykonateľnosti napadnutých uznesení krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46

ods. 1 a práv podľa dohovoru a dodatkového protokolu napadnutými

uzneseniami krajského súdu.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

.

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti

podľa použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod spisovými

značkami: , , , ,

Rvp 7435/2014, , , , ,

Rvp 7440/2014, , , , ,

Rvp 8294/2014, , , , ,

Rvp 8299/2014, , , , ,

Rvp 8304/2014, a a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu

a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe

sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd,

uplatniac citované právne normy, tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami

6

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I.

ÚS 66/98, tiež napr. , , , ).

Sťažovateľka zastáva názor, že krajský súd napadnutými uzneseniami, ktorými

potvrdil uznesenia okresných súdov o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok za podané

námietky zaujatosti, porušil ňou označené práva podľa a

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 1 dodatkového protokolu, tvrdiac, že z jej písomných podaní

v konaniach pred okresnými súdmi, ako aj z odvolaní proti prvostupňovým rozhodnutiam

vyplýva, že námietky zaujatosti nevzniesla.

Okresné súdy svojimi rozhodnutiami uložili sťažovateľke zaplatiť súdny poplatok

za námietku zaujatosti v sume 66 € podľa položky č. 17 písm. a) „sadzobníka súdnych

poplatkov zákona, tvoriaceho prílohu “. Proti týmto uzneseniam

podala sťažovateľka odvolania, v ktorých poukázala na to, že námietky zaujatosti nepodala,

a okrem iného uviedla: „... v úvode svojej žaloby uviedol skutočnosti preukazujúce fakt,

že inak vecne a miestne príslušný okresný súd nemôže vo veci konať, pretože jeho sudcovia

sú z prejednania veci vylúčení, keďže majú pomer k veci a k účastníkom konania a sú teda

vo veci zaujatí ( ).“ Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala zrušiť uznesenia

okresných súdov v celom rozsahu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom

nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho

pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd

a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Sťažovateľka svoje sťažnosti založila v podstatnom najmä na skutočnosti, že okresné

súdy nesprávne posúdili jej žalobné návrhy, ktorých súčasťou boli aj upovedomenia

o skutočnostiach týkajúcich sa okresných súdov, ktoré majú v jej právnych veciach

rozhodovať a súčasne sú orgánmi, ktoré svojím nesprávnym úradným postupom mali

spôsobiť sťažovateľke škodu, pričom jej upovedomenia nemožno posúdiť ako námietky

zaujatosti pre nesplnenie náležitostí vyplývajúcich z .

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený, oznámi

to neodkladne predsedovi súdu...

8

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu sú podľa názoru ústavného súdu

zrozumiteľné a z ústavného hľadiska udržateľné, krajský súd v napadnutých uzneseniach

primerane reagoval na námietky sťažovateľky uvedené v odvolaniach proti uzneseniam

okresných súdov. Okresné súdy určili výšku súdneho poplatku podľa položky č. 17a

„Sadzobníka súdnych poplatkov“ a tiež veci správne právne posúdili podľa príslušných

ustanovení o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o súdnych poplatkoch“). Okresné súdy a krajský súd tvrdenia uvádzané sťažovateľkou

v odôvodneniach svojich rozhodnutí vyhodnotili tak, že v okolnostiach posudzovaných vecí

išlo o námietku zaujatosti, pričom tento postup ústavný súd považuje za zákonný a ústavne

akceptovateľný, pretože miera interpretácie a aplikácie do úvahy prichádzajúcich ustanovení

nevybočuje z limitov základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý proces podľa ods. dohovoru.

Skutočnosť, že všeobecné súdy neakceptovali sťažovateľkinu interpretáciu dotknutých

ustanovení , ešte sama osebe nezakladá porušenie

sťažovateľkou označených práv. Z pohľadu ústavného súdu je podstatné to, či okresné súdy

a krajský súd ústavne súladným spôsobom interpretovali a aplikovali na vec vzťahujúce sa

ustanovenia a .

Takisto nie je žiadny dôvod na prehodnocovanie námietok sťažovateľky, ktoré súvisia

s tým, že nemal byť vyrubený súdny poplatok za námietku zaujatosti v tomto konaní,

pretože vecné oslobodenie občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4

ods. 1 sa nevzťahuje na jej zákonnú povinnosť zaplatiť súdny

poplatok za vznesenú námietku zaujatosti (m. m. ), na čo poukazoval aj krajský

súd v odôvodneniach svojich napadnutých uznesení.

Sťažovateľka v sťažnostiach poukázala tiež na rozdielny prístup odvolacích súdov

k rozhodovaniu v obdobných veciach. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj

právny názor, podľa ktorého právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach

vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich

v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne

závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu

princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr.

, ).

Z rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva Beian v. Rumunsko (č. 1)

zo 6. 12. 2007 vyplýva, že rozdielna judikatúra v skutkovo rovnakých, prípadne podobných

veciach je prirodzenou súčasťou vnútroštátneho súdneho systému (v zásade každého

súdneho systému, ktorý nie je založený na precedensoch ako prameňoch práva).

K rozdielnej judikatúre prirodzene dochádza aj na úrovni najvyššej súdnej inštancie.

Z hľadiska princípu právnej istoty je ale dôležité, aby najvyššia súdna inštancia pôsobila ako

regulátor konfliktov judikatúry a aby uplatňovala mechanizmus, ktorý zjednotí rozdielne

právne názory súdov v skutkovo rovnakých alebo podobných veciach.

Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke sťažovateľky považuje za potrebné zopakovať

svoj ustálený právny názor, podľa ktorého mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov, a suplovať tak poslanie, ktoré o

súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [§ 8 ods. 3,

§ 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), resp. jeho plénu a kolégiám, keď mu okrem

iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných

všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. , ). Práve

plénum a kolégiá najvyššieho súdu sú oprávnené odstraňovať nejednotnosť výkladu zákonov

a iných všeobecne záväzných právnych predpisov tak, aby sa chránili okrem iného aj

legitímne očakávania účastníkov súdnych konaní.

10

Ústavný súd však vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného

súdnictva, môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych

predpisov všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou

a zjavnou neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie základného práva

alebo slobody. Keďže ale ústavný súd v prípade napadnutých uznesení prejav svojvôle,

resp. zjavnej neodôvodnenosti nezistil, nepovažoval v danom prípade argumentáciu

sťažovateľky za spôsobilú na to, aby len na jej základe bolo možné tieto rozhodnutia

hodnotiť ako ústavne neakceptovateľné a neudržateľné.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu ako odvolacieho súdu sú ústavne akceptovateľné a ich odôvodnenie

je dostatočné, nevybočujúce z limitov a dohovoru. To,

že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, neznamená, že došlo

aj k porušeniu jej označených práv podľa a dohovoru. Z týchto dôvodov ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnené (obdobne napr. ).

II.3 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu napadnutými uzneseniami

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutých uznesení dospel k záveru, že z ich

odôvodnení nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi mohlo dôjsť

k neprípustnému zásahu do základného práva vlastniť majetok podľa

a do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže všeobecné súdy

v posudzovanom prípade ústavne konformným spôsobom interpretovali a aplikovali

príslušné právne normy.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami

a základným právom podľa a právom podľa dodatkového protokolu

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto

práv po prijatí sťažností na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti sťažovateľky aj v tejto ich časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25

ods. 2 .

Po odmietnutí sťažností ako celku bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími

návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti (napr. návrhom na odklad vykonateľnosti

rozhodnutia).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. septembra 2015

12