Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 421/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. septembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

pre namietané porušenie základného práva podľa ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Prešove č. k. 5 z 24. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),

pre namietané porušenie základného práva podľa

(ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len

„krajský súd“) č. k. 15 z 24. februára 2015.

Ako zo sťažnosti sťažovateľa vyplýva, „dňa 16. 06. 2014 bolo Úradom pre dohľad

nad zdravotnou starostlivosťou Prešov postúpené podanie (podnet)

č. 39203/2014/702PO1109/2014 52710/2014 Úradu PSK (Úradu Prešovského

samosprávneho kraja, pozn.), odboru zdravotníctva, číslo 15239/2014.

Dňa 18 .08. 2014 sa sťažovateľ na Úrade PSK, odbore zdravotníctva, telefonicky

informoval o stave konania vo veci svojho podnetu. Pracovníčkou úradu bol informovaný,

že mu bolo zaslané oznámenie o vyriešení veci úradom. Oznámil jej, že predmetné

oznámenie mu nebolo doručené.

Podnetom zo dňa 18. 08. 2014, číslo 21427/2014, sa sťažovateľ opätovne obrátil na

PSK, aby konal vo veci a určil mu očného lekára v súlade s s. 4 o

zdravotnej starostlivosti.

Dňa 6. novembra 2014 sťažovateľ predsedovi PSK ako odvolaciemu orgánu zaslal

podnet č. 29302/2014, aby vykonal opatrenia proti nečinnosti odboru zdravotníctva PSK,

pretože príslušný orgán nezačal konanie, hoci je na to povinný a nerozhodol. Dňa 19. 11.

2014 predseda UPSK odstúpil podnet opätovne na odbor zdravotníctva.

Oznámením zo dňa 04. 12. 2014, číslo 5066/2014/OZ 010, sťažovateľ bol

upovedomený, že UPSK mu odporúča osobné stretnutie s vedúcim odboru zdravotníctva.

Vec sťažovateľ skutkovo písomne doplnil o nové skutočnosti dňa 24. novembra 2014.

Podaním zo dňa 24. 11. 2014, sťažovateľ podal na Krajský súd v Prešove návrh na

konanie proti nečinnosti orgánu verejnej správy.“

Sťažovateľ vytýka krajskému súdu, ktorý sťažnosťou napadnutým uznesením návrh

zamietol, že „v rozhodnutí zo dňa 24. 02. 2015 opomenul dôvody, pre ktoré bola podaná

žaloba zo dňa 24. novembra 2014. Krajský súd v Prešove sa v rozhodnutí nezaoberal

dôvodmi, pre ktoré vo veci nekonal Prešovský samosprávny kraj so sídlom v Prešove,

nezaoberal sa, či žalovaný konal v súlade s o zákonom o správnom konaní, či žalovaný

vydal alebo mal vydať vo veci meritórne rozhodnutie v súlade so zákonom o správnom

konaní.

Dôvody výrokovej časti rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sú neúplné, bez

riadneho právneho odôvodnenia a právne neobstoja. Právne úvahy, ktorými s a súd riadil

nie sú konzistentné a nezohľadňujú skutkový stav veci. Krajský súd v Prešove sa riadne

a spravodlivo nezaoberal dôvodmi uvedenými v žalobe zo dňa 24. novembra 2014.“.

Sťažovateľ je toho názoru, že „rozhodnutím Krajského súdu v Prešove boli porušené

základné práva a slobody sťažovateľa, právo na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a boli porušené ľudské práva a základné slobody podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Návrh na priznanie finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodnil tým, že mu

„konaním Krajského súdu v Prešove bol spôsobený nedôvodný a neúmerný zásah práv

a právom chránených záujmov, ktorý pociťuje ako ujmu“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal

na ďalšie konanie a takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa , ,

občan SR, právo na súdnu a inú ochranu podľa

a ľudské práva a základné slobody podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd porušené boli.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Krajského súdu v Prešove

zo dňa 24. 02. 2015 a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie 1.000, EUR, ktoré je Krajský súd v

Prešove povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností, ktoré

by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako z príloh sťažnosti vyplýva, konkrétne zo zamietajúceho uznesenia krajského

súdu č. k. z 24. februára 2015, sťažovateľ písomným podaním z 10 júna 2014

požiadal Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pobočku Prešov o určenie

poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, a to špecializovaného – očného lekára a v súlade s §

12 ods. 4 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich

s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“) a uloženia lekárovi

povinnosti uzavrieť so sťažovateľom zmluvu o poskytovaní lekárskej starostlivosti pre účely

kontroly po úraze oka. Krajský súd dospel k záveru, že „zo všetkých vyššie citovaných

ustanovení vyplýva, že odporúčanie všeobecného lekára, tzv.

výmenný lístok je definovaný vyššie uvedeným ustanovením. Navrhovateľ v podaní zo dňa

10. 6. 2014 neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru, že nepotreboval

výmenný lístok od všeobecného lekára, a takéto skutočnosti nevyplývajú ani z písomného

podania navrhovateľa adresovaného predsedovi Prešovského samosprávneho kraja zo dňa

6. 11. 2014 a doplnenému podaniu zo dňa 24. 11. 2014… špecializovaná ambulantná

starostlivosť, ktorá je uhrádzaná zo zdrojov verejného zdravotného poistenia, sa poskytuje

na základe odporúčania všeobecného lekára, ktoré sa nevyžaduje pri poskytovaní

ambulantnej špecializovanej gynekologickej starostlivosti a ambulantnej špecializovanej

zubno lekárskej starostlivosti. Rovnako sa odporúčanie všeobecného lekára nevyžaduje v

prípade, ak ide o poskytnutie zdravotnej starostlivosti do 24 hodín od vzniku úrazu, alebo

inej náhlej zmeny zdravotného stavu osoby a v prípade dispenzarizácie osoby, ktorej sa

poskytuje zdravotná starostlivosť. Dohoda o poskytovaní všeobecnej ambulantnej

starostlivosti sa uzatvára v písomnej forme najmenej na 6 mesiacov.“.

Krajský súd k tomuto záveru dospel na základe písomných podaní sťažovateľa,

Prešovského samosprávneho kraja (odporcu v konaní), ako aj vyjadrení

z , z s ohľadom

na príslušné ustanovenia zákona o zdravotnej starostlivosti, ktoré v uznesení citoval a

aplikoval na zistený skutkový stav.

Krajský súd „dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný, pretože zákon

č. neukladá odbornému lekárovi oftalmológovi uzatvoriť s pacientom dohodu

o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, a teda Prešovský samosprávny kraj ani nemal

povinnosť mu určiť odborného lekára špecialistu. V súvislosti s argumentáciou odporcu,

že návrh v predmetnej veci nie je prípustný, pretože navrhovateľ pred podaním návrhu

na súd nevyužil opravné prostriedky, súd poukazuje na Nález Ústavného súdu SR spis. zn.

, 18. 7. 2013, ktorý uviedol, že ak všeobecný súd založí svoje rozhodnutie

o neprípustnosti žaloby v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy na dôvodoch,

že účastník nevyužil dostupné prostriedky nápravy, ktoré podľa judikatúry Ústavného súdu

SR a Európskeho Súdu pre ľudské práva sú neefektívne a ktoré z toho dôvodu nie je povinný

využiť pred podaním žaloby podľa , potom takéto rozhodnutie

všeobecného súdu treba považovať za arbitrárne a tým aj porušujúce zákonné právo

na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie.“.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

pripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a

aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis ).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a ) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ). Ústavný súd

musí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblasti

rozdelenia právomoci, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdov

vo veciach správneho súdnictva podľa a nasl. (ďalej aj

„OSP“).

Vychádzajúc z týchto ustanovení a podstaty sťažnosti

sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu sťažnosť sťažovateľa treba považovať za zjavne

neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(napr. , , ).

Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého uznesenia

krajského súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Krajský súd sa riadne vecne zaoberal návrhom

navrhovateľa na ochranu proti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa , svoje

rozhodnutie založil na komplexne zistenom skutkovom stave, ktorý právne posúdil na

základe príslušných právnych predpisov interpretovaných v súlade s .

Pretože namietané rozhodnutie krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je

dostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný jeho postupy

a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto situácii nemá

dôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu. Nemožno teda priznať relevanciu

tvrdeniu sťažovateľa, že „dôvody výrokovej časti rozhodnutia Krajského súdu v Prešove sú

neúplné, bez riadneho právneho odôvodnenia a právne neobstoja“ a že „právne úvahy,

ktorými s a súd riadil nie sú konzistentné a nezohľadňujú skutkový stav veci“, ani že sa

„Krajský súd v Prešove riadne a spravodlivo nezaoberal dôvodmi uvedenými v žalobe

zo dňa 24. novembra 2014“.

Za tejto situácie nemohlo uznesením krajského súdu č. k. 15

z 24. februára 2014 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

alebo práva na spravodlivý proces podľa dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákona

o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú a vzhľadom na tento záver

sa ďalšími návrhmi nezaoberal.

Pozornosti ústavného súdu neuniklo, že sťažovateľ v rozpore s § 20 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebol v konaní pred ústavným súdom riadne zastúpený advokátom, o čom

svedčí aj nepredloženie písomného splnomocnenia. Keďže však už na základe predbežného

prerokovania sťažnosti bolo zrejmé, že ide o sťažnosť zjavne neopodstatnenú a že bude

z tohto titulu bez ohľadu na prítomnosť advokáta v konaní odmietnutá, odstránenie tohto

nedostatku ústavný súd nevyžadoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. septembra 2015