Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 466/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Pandym, advokátska

kancelária, L. Kossutha 99, Kráľovský Chlmec, vo veci namietaného porušenia základného

práva byť stíhaný alebo pozbavený osobnej slobody iba z dôvodov a spôsobom, ktorý

ustanoví zákon, zaručeného v a práva na uloženie

trestu výlučne na základe zákona zaručeného v čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

sp. zn. z 24. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta

2015 doručená a 24. augusta 2015 doplnená sťažnosť , Vrícko 165, t. č.

v Ústave na výkon väzby Žilina (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva byť stíhaný alebo pozbavený osobnej slobody iba z dôvodov a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon, zaručeného v (ďalej len

„ústava“) a práva na uloženie trestu výlučne na základe zákona zaručeného v čl. 7 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 24. júna 2015.

Zo sťažnosti, z jej doplnenia a príloh vyplýva, že Okresný súd Žilina (ďalej len

„okresný súd“) uznesením sp. zn. z 5. decembra 2013 podľa § 244 ods. 1

písm. c), a Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zastavil trestné

stíhanie sťažovateľa pre organizátorstvo a návod trestného činu vraždy v štádiu pokusu

podľa psím. a) a , , Trestný

zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) z dôvodu, že trestné

stíhanie bolo premlčané.

Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry

Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „špeciálna prokuratúra“) sťažnosť,

ktorú Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 1587

z 12. marca 2014 podľa zamietol.

Rozhodnutie súdu druhého stupňa napadol generálny prokurátor Slovenskej

republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) dovolaním z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1

písm. i) s odôvodnením, že vo veci konajúce všeobecné súdy sa

dôsledne neriadili ustanoveniami a , keď trestné

stíhanie zastavili.

O dovolaní generálneho prokurátora najvyšší súd rozhodol napadnutým rozsudkom

sp. zn. z 24. júna 2015, v ktorom podľa

vyslovil, že uznesením krajského súdu sp. zn. z 12. marca 2014 a konaním,

ktoré mu predchádzalo, z dôvodu uvedeného v bol

porušený zákon v ustanoveniach § 193 ods. 1 písm. c), § 244 ods. 1 písm. c) a § 215 ods. 1

psím. d) , a a Trestného

2

zákona v prospech sťažovateľa. Uznesenie krajského súdu podľa § 386 ods. 2 Trestného

poriadku zrušil, rovnako ako aj uznesenie okresného súdu z 5. decembra 2013 a okresnému

súdu prikázal vec v potrebnom rozsahu prerokovať a rozhodnúť.

Podľa presvedčenia sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 24. júna 2015 porušil jeho základné právo zaručené v a právo zaručené

v čl. 7 ods. 1 dohovoru, pretože na základe tohto rozhodnutia je sťažovateľ trestne stíhaný za

„premlčané skutky“.

Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd „zákonné ustanovenia vykladá nesprávne

a jednostranne v neprospech sťažovateľa“. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd a krajský

súd „správne dospeli k záveru, že trestné stíhanie je premlčané“, a teda nie je zrejmé, „čo

vlastne Najvyšší súd SR vytýka súdom nižších stupňov. Preto je jeho rozhodnutie

nepreskúmateľné.“.

Ako sťažovateľ ďalej uvádza, „Dovolací súd si... nekriticky osvojil názor

a argumentáciu Generálneho prokurátora... a bez náležitého právneho zdôvodnenia

spochybnil právne závery, ku ktorým dospeli súdy nižších stupňov. Svojím rozhodnutím

dovolací súd reparuje nesprávny postup orgánov prokuratúry, napomáha prokurátorovi,

napráva jeho pochybenia a tým porušuje zásadu rovnosti strán.“.

Sťažovateľ trvá na tom, že „okresný i krajský súd pri rozhodovaní dospeli

k správnym právnym záverom. Nesprávny je názor dovolacieho súdu“, pretože ak by bola

akceptovaná argumentácia a závery dovolacieho súdu, „potom inštitút premlčania nemá

opodstatnenie... a žiadne trestné stíhanie sa nikdy nepremlčí...“.

Napokon sťažovateľ uvádza, že „Závery, ku ktorým dospel dovolací súd sú

v protiklade aj so zásadami, na ktorých je postavený a budovaný trestný proces. Dovolací

súd... napomáha jednostranne prokurátorovi, reparuje jeho právne zlý postup a tým

porušuje zásadu rovnosti strán.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie nálezom vyslovil, že

„1. Základné právo podľa Čl. 17 ods. 2 Slovenskej

republiky a podľa Čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. júna 2015

porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 24. júna

2015 zrušuje a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. priznáva úhradu trov konania v sume 263,78 €..., ktoré je

povinný zaplatiť Najvyšší súd Slovenskej republiky... na účet jeho právneho zástupcu –

advokáta JUDr. Petra Pandyho, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“.

II.

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

4

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo,

prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom na

začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného

súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu

na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa ), v ktorej

sťažovateľ (v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom) špecifikuje,

akého rozhodnutia sa od ústavného súdu domáha ( ), čím

zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na

poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na uvedené môže ústavný súd rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý označil za porušovateľa svojich práv (m. m. , , II. ÚS

19/05, ). Tvrdenie o porušení iných práv uvedených v odôvodnení sťažnosti

mimo petit návrhu ústavný súd považuje iba za súčasť argumentácie.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd za predmet sťažnosti považoval namietanie

porušenia základného práva sťažovateľa zaručeného v , ako aj jeho práva

zaručeného v čl. 7 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. júna 2015, ktoré sťažovateľ považuje za nepreskúmateľné, porušujúce zásadu rovnosti

strán trestného konania z dôvodu napomáhania príslušnému prokurátorovi, reparujúc jeho

nesprávny postup, a v dôsledku ktorého je sťažovateľ trestne stíhaný za „premlčané skutky“.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie,

ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva

trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť

v čase spáchania trestného činu.

Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa o porušení jeho práva zaručeného v čl. 7 ods. 1

dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd poznamenáva, že už zo

samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva neopodstatnenosť uvedenej námietky.

Sťažovateľ jednak v texte sťažnosti neuviedol žiadnu argumentáciu, ktorá by čo i len

náznakom svedčila o tom, že by konanie, pre ktoré je trestne stíhaný, nebolo možné v čase

spáchania skutku kvalifikovať ako trestný čin a jednak sťažovateľ nebol do podania sťažnosti

ústavnému súdu „odsúdený“, a už vôbec nie právoplatne, a teda mu nebol uložený žiaden

6

trest, správnosť uloženia ktorého by bolo možné z hľadiska ochrany práva zakotveného v čl.

7 ods. 1 dohovoru posúdiť. Je evidentné, že námietka o porušení označeného ustanovenia

dohovoru je v aktuálnej situácii sťažovateľa zjavne neopodstatnená, čo je dôvodom na

odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa .

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2

ústavný súd konštatuje, že sťažovateľom najvyššiemu súdu vytýkané skutočnosti, ako

napríklad nesprávny výklad zákonných ustanovení v dovolacom konaní, nepreskúmateľnosť

jeho rozhodnutia, nesprávnosť vyvodených právnych záverov (názorov), porušenie rovnosti

strán a pod., sa týkajú ochrany základných práv upravených v a nasl. , t. j.

základných práv na súdnu ochranu (pozri napr. , ),

ktorých porušenie však sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu nenamieta. Napriek

tomu ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého rozhodnutia dovolacieho súdu

z hľadiska dodržania ochrany základných práv sťažovateľa, a to jednak z dôvodu vyhnúť sa

prílišnému formalizmu, ako aj s prihliadnutím na to, že rozsudkom najvyššieho súdu boli

zrušené predchádzajúce rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými bolo trestné stíhanie

sťažovateľa zastavené, a teda v jeho dôsledku je sťažovateľ naďalej trestne stíhaný.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd v tomto konkrétnom prípade pripustil možnosť

preskúmania dovolacieho rozhodnutia z hľadiska jeho ústavnoprávnej konformity aj na

základe namietaného porušenia základného práva podľa , t. j. byť trestne

stíhaný z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, keďže je sťažovateľ presvedčený, že

jeho trestné stíhanie je premlčané.

Ústavný súd zároveň považuje za potrebné zvýrazniť, že podľa konštantnej judikatúry

nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym

orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený

preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie

skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aplikácie s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného

súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil,

boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (mutatis mutandis , , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pristúpil k preskúmaniu napadnutého

rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júna 2015, z relevantnej časti

odôvodnenia ktorého vyplýva:

„Dovolací súd sa nestotožnil s názorom odvolacieho súdu, že právnym

posudzovaním konania obvineného oproti obžalobe by súd napomáhal prokurátorovi a

porušoval zásadu rovnosti strán.

Úlohou súdu síce nie je naprávať pochybenia prokurátora, ale za každých okolností

musí dbať na dodržiavanie zákona.

Podľa predseda senátu nariadi predbežné prejednanie obžaloby

vtedy, ak je toho názoru, že vec treba vybaviť rozhodnutím podľa § 244 ods. 1 písm. a/ až i/

alebo ak skutok, ktorý je predmetom obžaloby, pri správnom použití zákona treba

posudzovať podľa iného ustanovenia zákona, ako ho posudzuje obžaloba.

V zmysle pri predbežnom prejednaní obžaloby súd preskúma

obžalobu a zákonnosť dôkazného materiálu; predseda senátu alebo ním poverený člen

senátu z tohto hľadiska podá správu, pričom sa zameria na otázky, ktoré treba riešiť.

Podľa pri predbežnom prejednaní obžaloby súd trestné

stíhanie zastaví, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1.

V zmysle ak súd dôjde k záveru, že skutok, ktorý je predmetom

obžaloby, pri správnom použití zákona treba posudzovať podľa iného ustanovenia zákona,

ako ho posudzuje obžaloba, oboznámi s touto skutočnosťou osoby, ktorým sa doručuje

rovnopis obžaloby a prokurátora, a vyzve obvineného a prokurátora, aby písomne oznámili

8

súdu a sebe navzájom návrhy na vykonanie dôkazov, ktoré dosiaľ nenavrhli. Zároveň ich

upozorní na ustanovenie § 252 ods. 2 až 5.

Účelom predbežného prejednania obžaloby je preskúmanie zákonnosti dôkazného

materiálu a posúdenie, či sú splnené podmienky na nariadenie hlavného pojednávania

alebo je potrebné postupovať v zmysle V rámci tohto procesu sa súd

zaoberá i správnosťou právnej kvalifikácie žalovaného skutku, ako analogicky vyplýva z

odseku 2.

Súd nie je viazaný právnym posúdením skutku uvedeným v obžalobe, preto na

základe vlastnej úvahy môže dospieť k záveru, že skutok je potrebné kvalifikovať inak, t. j.

prísnejšie alebo miernejšie oproti obžalobe, resp. ako iný trestný čin. Za iné posudzovanie

sa považuje nielen použitie rozdielneho ustanovenia , ale aj kvalifikovanie

skutku podľa iného odseku príslušného ustanovenia (kvalifikovaná skutková podstata

namiesto základnej a naopak).

Až na podklade správne ustálenej právnej kvalifikácie môže súd rozhodnúť o ďalšom

postupe a skúmať premlčanie trestného stíhania. Pre dĺžku premlčacej doby je teda

podstatná skutočná povaha trestného činu, nie jeho posúdenie prokurátorom v podanej

obžalobe. Súd sa preto nemôže iba striktne držať obžaloby, ale je povinný právnu

kvalifikáciu vyhodnocovať aj podľa svojho uváženia, s ohľadom na okolnosti spáchania

skutku.

Z hľadiska dĺžky premlčacej doby je rozhodujúci názor súdu na právnu kvalifikáciu

v čase rozhodovania pri predbežnom prejednaní obžaloby v zmysle § 244 ods. 1 písm. c/ Tr.

por., resp. jeho názor po vykonaní hlavného pojednávania, a nie to, ako bol skutok

kvalifikovaný obžalobou alebo pri vznesení obvinenia v predchádzajúcich štádiách

trestného stíhania.

V danom prípade prokurátor kládol obvinenému za vinu organizovanie usmrtenia M.

H. pomocou nástražného výbušného systému, ktorý mal byť umiestnený pod jeho vozidlom,

resp. v blízkosti vchodu do diskobaru B.. Iniciovaním výbušniny mohla byť spôsobená

nenapraviteľná škoda, ujma na zdraví, príp. smrť H. alebo ďalších nezainteresovaných

osôb.

Okresný súd postupoval v rozpore s , keď neskúmal konanie

obvineného v širších súvislostiach. Krajský súd toto pochybenie nenapravil, preto najvyšší

súd rozsudkom vyslovil, že uznesením krajského súdu a konaním, ktoré mu predchádzalo,

bol porušený zákon v ustanoveniach §§ 193 ods. 1 písm. c/, 244 ods. 1 písm. c/, 215 ods. 1

písm. d/ , §, , ods. 1 písm. b/ Tr. zák. účinného do 30.

novembra 2003 v prospech obvineného F. S.. Napadnuté uznesenie a rozsudok

prvostupňového súdu zrušil a Okresnému súdu Žilina prikázal, aby vec v potrebnom

rozsahu znova prerokoval a rozhodol. Tento súd je viazaný právnym názorom dovolacieho

súdu v zmysle , “

Najvyšší súd, ako to z citovanej časti odôvodnenia jeho napadnutého rozsudku

vyplýva, zodpovedal všetky relevantné skutkové a právne otázky potrebné pre rozhodnutie.

Je zrejmé, z ktorých konkrétnych zákonných ustanovení pri vyvodení svojich záverov

vychádzal, tieto ústavne konformným spôsobom vyložil a správne na vec aplikoval. Tomuto

rozhodnutiu ústavný súd nemá čo vytknúť. Najvyšší súd zistil, že všeobecné súdy nižšieho

stupňa konajúce vo veci sa nedržali ustanovení platných právnych noriem, ktoré sa na vec

vzťahovali, a pri predbežnom prerokovaní obžaloby neskúmali konanie sťažovateľa kladené

mu za vinu v širších súvislostiach, a tým aj správnosť v obžalobe uvedenej právnej

kvalifikácie stíhaného skutku, ktorou navyše viazané neboli. Tým zo strany okresného súdu

a krajského súdu došlo k porušeniu najvyšším súdom označených zákonných ustanovení

v prospech sťažovateľa.

Napokon sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu ani nekonkretizoval, ktoré

zákonné ustanovenia boli najvyšším súdom vyložené nesprávne a v čom mala táto

„nesprávnosť“ spočívať.

Záver najvyššieho súdu o porušení zákona v prospech sťažovateľa je podľa názoru

ústavného súdu založený na racionálnom, podrobnom, a teda ústavne konformnom výklade

relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu, a preto nemožno

z ústavnoprávneho hľadiska napadnuté rozhodnutie z 24. júna 2015 hodnotiť ako ústavne

10

neakceptovateľné. Odôvodnenie tohto rozhodnutia je absolútne dostačujúce, jasné, určité,

bez akýchkoľvek vnútorných rozporov. V zmysle použitej právnej úpravy sú prijaté závery

najvyššieho súdu možné.

Ústavný súd teda konštatuje, že sťažovateľ je po zrušení uznesenia okresného súdu

sp. zn. z 5. decembra 2013 a uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 12. marca 2014 rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júna 2015 trestne

stíhaný z dôvodov (t. j. pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin, ktorého znaky sú uvedené

v ) a spôsobom (t. j. v súlade s ustanoveniami )

ustanoveným zákonom, preto k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 17

ods. 2 jednoznačne dôjsť nemohlo.

Navyše je potrebné poukázať na okolnosť, že po verdikte najvyššieho súdu je

dotknuté trestné konanie v stave po podaní obžaloby a nemožno absolútne vylúčiť, aby vo

veci konajúce súdy po odstránení najvyšším súdom vytýkaných procesných chýb znovu

rozhodli v súlade s predstavami sťažovateľa.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietol

podľa pre jej zjavnú neopodstatnenosť, keďže absentuje

príčinná súvislosť medzi namietaným porušením základného práva byť stíhaný iba

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, zaručeného v

a označeným rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 24. júna 2015.

Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti, rozhodovanie o ktorých je

podmienené vyslovením porušenia základných práv alebo slobôd, k čomu v tomto prípade

nedošlo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015