Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 453/2015
PDF · 517.08 KB
No categories available
III. ÚS 453/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária
JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., Potočná 650/135B, Trenčín, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Dušan Ažaltovič, vo veci namietaného porušenia
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,
základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 10 Co 256/2014 496 z 30. decembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2015
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária
JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., Potočná 650/135B, Trenčín, v mene ktorej
koná konateľ a advokát JUDr. Dušan Ažaltovič, vo veci namietaného porušenia základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského
súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 Co 256/2014 496 z 30. decembra 2014.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«... Žalobou zo dňa 21.06.2010, v spojení s jej doplnením zo dňa 16.07.2010 sa
sťažovateľ v právnom postavení žalobcu domáhal určenia vlastníckeho práva k veciam
vymedzeným nasledovne: vonkajší parovod evidovaný pod č. , ktorý je vedený cez
pozemky parc. č. , , až , až , až , , , a ,
všetky evidované v katastri nehnuteľností (ďalej len „KN“) na , k. ú.
a patrí k stavbe plynovej kotolne bez súpisného čísla na parc. č. , evidovanej v KN
na , k. ú. , vonkajší parovod plynovej kotolne evidovaný pod
č. , ktorý je vedený cez pozemky parc. č. , , až , až ,
až , , , a , všetky evidované v KN na , k. ú. a
patrí k stavbe plynovej kotolne bez súpisného čísla na parc. č. , evidovanej v KN na LV
č. , k. ú. , technológia plynovej kotolne, ktorá patrí k stavbe plynovej kotolne
bez súpisného čísla na parc. č. , evidovanej v KN na , k. ú. ,
vrátane dvoch kusov plynových kotlov BK6 evidovaných pod č. , , parný
kotol evidovaný pod č. , riadiaci systém výmenníkovej stanice evidovaný
pod č. , chemická úpravovňa vody evidovaná pod č. , systém regulácie
vykurovania evidovaný pod č. , plynová prípojka evidovaná pod č. ,
ktorá je vedená cez pozemky parc. č. , , až , až , až ,
, , a , všetky evidované v KN na , k. ú. a patrí k
stavbe plynovej kotolne bez súpisného čísla na parc. č. , evidovanej v KN na
, k. ú. , oplotenie pozemkov evidované pod č. s parc. č. , ,
až , až , až , , , a , všetky evidované v KN na
, k. ú. , pozostávajúce z plotu, plotu z plechu, plotu z kovových profilov
a z plotu murovaného.
Vlastnícke právo uvedeným veciam nadobudol žalobca na základe kúpnej zmluvy
uzatvorenej medzi ním a obchodnou spoločnosťou zo dňa
24.10.2006, ktorou boli na žalobcu prevedené nehnuteľnosti a stavby evidované na
. Spoločne s nehnuteľnosťami a stavbami nadobudol žalobca súčasne aj ich súčasti
a príslušenstvo, ktoré bolo predmetom sporu.
nadobudla nehnuteľnosti kúpnou zmluvou od spoločnosti , ktorá ich
nadobudla od spoločnosti .. nadobudla
nehnuteľnosti na exekučných dražbách EX , EX a EX vykonanej
súdnym exekútorom , súdnym exekútorom, so sídlom
.
Okresný súd dospel v konaní k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie
žalobcu, pričom z uvedeného dôvodu žalobu zamietol. Podľa názoru súdu žalobca
nepreukázal svoje vlastnícke právo a naliehavý právny záujem. Zároveň mal súd za to, že
žalobca nepreukázal vlastnícke právo k predmetu sporu, keďže tento nebol vymedzený
v kúpnej zmluve na základe ktorej mal žalobca nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu
sporu, pričom uvedený záver sa má vzťahovať aj na právnych predchodcov žalobcu.
Uvedené má vyplývať aj zo správania sa žalobcu, ktorý sa vo vzťahu k predmetu sporu mal
správať ako nevlastník a nemohli mu vzniknúť žiadne legitímne očakávania ohľadom
nadobudnutia vlastníckeho práva. Na uvedené závery nemala mať vplyv argumentácia
žalobcu týkajúca sa pojmov súčasť a príslušenstvo veci. Predmet sporu podľa názoru súdu
nespĺňa definičné znaky pojmu súčasť veci a zároveň nebolo preukázané vyjadrenie vôle
previesť s hlavnou vecou aj jej príslušenstvo.
Voči rozsudku Okresného súdu podal žalobca odvolanie, ktorým sa domáhal
zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci súdu prvého stupňa. Odvolanie postavil
žalobca na nasledujúcich skutočnostiach:
1. Žalobca bol aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, pretože je stále
v katastri nehnuteľností evidovaný ako vlastník nehnuteľností a existencia Dohody
o odstúpení od kúpnej zmluvy, uzatvorenej dňa 24.10.2006 medzi žalobcom a spoločnosťou
, z dôvodu nezaplatenia kúpnej ceny na tejto skutočnosti nič
nemení.
2. Žalobca preukázal vlastnícke právo k predmetu sporu, pričom tento nemusel byť
vymedzený v kúpnej zmluve uzavretej so spoločnosťou ,
pretože podľa ust. § 134 ods. 3 Exekučného poriadku sa exekúcia predajom nehnuteľnosti
vzťahuje na nehnuteľnosť aj s jej súčasťami a príslušenstvom. Z uvedených dôvodov súčastí
a príslušenstvo veci nemuseli byť uvedené ani v dražobných vyhláškach, ani v rozhodnutí
o schválení príklepu a ani v znaleckých posudkoch a prechod vlastníckeho práva nastal
ex lege.
3. Žalobcu by nijakým spôsobom nezbavovalo jeho správanie sa vo vzťahu
k predmetu žaloby jeho vlastníckeho práva. Žalobca relevantne preukázal vlastníctvo
predmetu sporu, ktoré v čase vyhlásenia rozsudku trvalo a naďalej trvá, pričom je
irelevantné, či sa žalobca z pohľadu súdu správal ako vlastník alebo nie.
4. Žalobca zároveň poukázal na nevykonateľnosť rozsudku. Osobou povinnou vydať
žalobcovi predmet sporu by bol vlastník nehnuteľnosti, na ktorých sa predmet sporu
nachádza, ktorým by v prípade stotožnenia sa s názorom prvostupňového súdu žalobca
nebol.
O podanom odvolaní žalobcu rozhodol Krajský súd rozsudkom sp. zn.
10Co/256/2014 496 zo dňa 30.12.2014 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil a účastníkom odvolacieho konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku mal za to, že námietka žalobcu týkajúca sa
záveru Okresného súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu z dôvodu, že došlo
k uzatvoreniu dohody o odstúpení od zmluvy je dôvodná. V ďalších častiach však Krajský
súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny. Žalobca sa zúčastňovaním
na ponukových konaniach na predmet sporu a nedovolávania sa ich vylúčenia z podstaty
mal správať ako nevlastník. Vzhľadom na uvedené mu muselo byť zrejmé, že predmet sporu
bol súčasťou súpisu podstaty. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplynula
správnosť názoru Okresného súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Krajský
súd poukázal aj na dobromyseľnosť žalovaného 2/, ktorý nadobudol predmet sporu
od správcu konkurznej podstaty. Žalobcove správanie potom, ako nebol úspešný
v ponukovom konaní malo mať znaky účelovosti. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením
žalobcu, že mal zistiť skutočnosť o tom, že je vlastníkom predmetu sporu až po vypracovaní
právnej analýzy, s poukazom na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ „práva patria len
bdelým“. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie má vyplývať aj z posúdenia otázky prevodu
(prechodu) príslušenstva, pričom právnu otázku ne/vyhodnotenia sporných vecí ako súčasti
veci žalobca nenamieta. Krajský súd zároveň vo svojom výroku nepripustil možnosť podania
dovolania v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p...»
Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný
súd vydal takéto rozhodnutie:
„1. Krajský súd Žilina rozsudkom zo dňa 30.12.2014, sp. zn. 10Co/256/2014 496,
IČS: 5610205138 porušil základné právo sťažovateľa , ,
bytom právo vlastniť majetok vyplývajúceho z čl. 20
ods.1 Ústavy SR a právo na ochranu majetku čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,
2 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 30.12.2014, sp. zn. 10Co/256/2014 496,
IČS: 5610205138 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi , , bytom
priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške určenej Ústavným
súdom SR, ktoré je Krajský súd Žilina povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu,
do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2
ústavy, základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že
k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie
a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.
Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť
konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy
takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov
základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon
a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné
záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú
ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto
konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania
uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom
ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd
z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci
(II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese
vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny
postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov
zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje
aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich
využitia v súlade s procesnými predpismi.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu
alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom
účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36]. Právo
na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,
ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže
podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup
jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté
v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny
cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom
(napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však
ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29;
Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája
1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej
veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať
záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnutý rozsudok
neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľa.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudok krajského súdu č. k. 10 Co 256/2014 496
z 30. decembra 2014 má arbitrárny charakter z dôvodu, že ide o rozsudok svojvoľný
a sťažovateľ namieta aj postup odvolacieho súdu týkajúci sa nepripustenia možnosti
dovolania z dôvodu otázky zásadného právneho významu. Podľa sťažovateľa odôvodnenie
rozsudku nie je presvedčivé. Podľa názoru sťažovateľa aktívna účasť na ponukových
konaniach či nedomáhanie sa vyradenia vecí zo súpisu podstaty ho v žiadnom prípade
nezbavuje jeho vlastníckeho práva k predmetu sporu. V dôsledku toho malo dôjsť podľa
sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, základného práva
vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 10 Co 256/2014 496 z 30. decembra
2014 krajský súd uviedol:
«... Možno sa stotožniť s námietkou odvolateľa proti záveru napadnutého
rozhodnutia, že navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho
práva z toho titulu, že došlo k uzatvoreniu dohody o odstúpení od kúpnej zmluvy zo dňa
24.10.2006 (od ktorej vyvodzoval svoje vlastnícke právo), pričom navrhovateľ písomne
akceptoval právne následky tohto odstúpenia od zmluvy. Existencia dohody o odstúpení
od kúpnej zmluvy zo dňa 24.10.2006 sama osebe nie je dôvodom pre obnovenie
vlastníckeho práva predávajúceho. V čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia, ktorý čas
je pre rozhodnutie rozhodujúci (§ 154 ods. 1 O. s. p.) nebol predávajúci
vlastníkom nehnuteľností, od ktorých prevodu na základe kúpnej zmluvy
zo dňa 14.10.2006 odvodzuje navrhovateľ svoje vlastnícke právo k veciam tvoriacim hmotný
predmet aktuálneho súdneho sporu. Nedošlo totiž k vykonaniu zápisu (vkladu) vlastníckeho
práva v katastri nehnuteľností, ktorý má vecnoprávne účinky. Ku dňu vyhlásenia
napadnutého rozhodnutia bol vlastníkom predmetných nehnuteľných vecí navrhovateľ.
Nie je právne relevantné, že po vyhlásení rozsudku by mohlo dôjsť k zmene tohto stavu
a k zápisu (vkladu) vlastníckeho práva na spoločnosť
(na základe dohody o odstúpení od kúpnej zmluvy zo dňa 24.10.2006). Záver súdu prvého
stupňa o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na určení jeho
vlastníckeho práva k veciam tvoriacim hmotný predmet sporu z dôvodu, že došlo
k odstúpeniu od kúpnej zmluvy zo dňa 24.10.2006, je teda nesprávny.
Odhliadnuc od uvedeného je rozsudok súdu prvého stupňa o ďalších/samostatných
právnych dôvodoch zamietnutia návrhu vecne správny. Odvolací súd sa v zásade stotožnil
so zvyšnou časťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a s jeho
právnym posúdením prejednávanej veci. Vychádzal pritom aj z nasledujúceho:
Z okolností prejednávanej veci je zrejmé, že právny predchodca navrhovateľa
nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam (od ktorého vlastníckeho práva odvodzuje
vlastnícke právo k veciam, ktoré tvoria hmotný predmet aktuálneho súdneho konania)
na dražbe udelením príklepu dňa 29.3.2005 (uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš
o schválení príklepu udeleného dňa 29.3.2005 na dražbe nehnuteľností zo dňa 13.5.2005,
právoplatné dňa 17.5.2005). Dňa 25.5.2005 bol na spoločnosť vyhlásený
konkurz. V rámci tohto konkurzu boli veci tvoriace hmotný predmet aktuálneho súdneho
konania zaradené do súpisu podstaty, nadväzne sa v súvislosti s daným konkurzným
konaním uskutočnilo niekoľko ponukových konaní. Navrhovateľ, resp. jeho právny
predchodca sa nikdy nedovolával toho, že predmetné veci nepatria do konkurznej podstaty,
nedomáhal sa ich vylúčenia z nej, naopak, zúčastňoval sa predmetných ponukových konaní
ohľadom odkúpenia týchto vecí, pričom nebol úspešný. Z uvedeného vyplýva, ako správne
poznamenal súd prvého stupňa, že navrhovateľ, resp. jeho právny predchodca sa nikdy
nesprával ako vlastník daných vecí. Vzhľadom na jeho aktívnu účasť v konkurznom konaní
ponukovom konaní je zrejmé, že mu zároveň musela byť známa skutočnosť, že predmetné
veci boli súčasťou súpisu podstaty (že boli do neho zaradené). Ako už bolo vyššie
spomenuté, navrhovateľ nebol v ponukovom konaní ohľadom odkúpenia dotknutých vecí
v rámci konkurzného konania úspešný, tieto nadobudol odporca 2/, a to na základe kúpnej
zmluvy uzatvorenej s odporcom v I rade. Ešte predtým Krajský súd v Banskej Bystrici
opatrením č. k. 55K/10/2005 495 zo dňa 6.5.2010 udelil odporcovi 1/ súhlas na predaj (aj)
predmetných vecí odporcovi 2/ s povinnosťou odporcu 1/ uzatvoriť s kupujúcim písomnú
zmluvu. Navrhovateľ uvedené skutkové okolnosti v celom priebehu konania nijako
nespochybňoval.
Vychádzajúc z uvedeného je záver súdu prvého stupňa o nedostatku aktívnej vecnej
legitimácie navrhovateľa v aktuálnom súdnom konaní správny. Nemožno neprihliadať
na významnú právnu skutočnosť, a totiž, že odporca nadobudol veci, ktoré sú hmotným
predmetom aktuálneho konania, z titulu kúpnej zmluvy uzatvorenej so správcom konkurznej
podstaty úpadcu na základe súhlasu súdu. Odvolací súd teda zohľadnil
dobromyseľnosť odporcu 2/ pri nadobudnutí práva z kúpnej zmluvy, ktorej uzatvoreniu
predchádzalo opatrenie konkurzného súdu, ktorým odsúhlasil odpredaj dotknutých vecí
odporcovi v 2. rade ako kupujúcemu. Zároveň, navrhovateľ začal uplatňovať svoje nároky
až v aktuálnom súdnom konaní, z hľadiska časových súvislostí až po tom, čo nebol úspešný
v ponukovom konaní v rámci konkurzného konania úpadcu , čo vykazuje
evidentné znaky účelovosti. Súčasne sa nikdy nesprával ako vlastník vecí, ku ktorým určenia
vlastníckeho práva sa aktuálne domáha, práve naopak, konal tak, akoby mu nepatrili, keď
sa usiloval o ich získanie v predmetnom ponukovom konaní. Nadväzne sa nemožno stotožniť
s tvrdením odvolateľa, že bol a je vlastníkom dotknutých vecí keď svoje vlastníctvo zistil
až po vypracovaní právnej analýzy bez ohľadu na to, že sa zúčastnil ponukového konania
v súvislosti s konkurzným konaním úpadcu (či už z dôvodu právnej
opatrnosti alebo z dôvodu, že nemal vedomosť o svojom vlastníckom práve). Odvolací súd
tu poukazuje na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“
(pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú
o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas
a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž
predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich
podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.
(rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Sžf 65/2011).
Okrem opísaného vyplýva nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa aj
z posúdenia otázky prevodu (prechodu) príslušenstva (odvolateľ právnu otázku
ne/vyhodnotenia sporných vecí ako súčasti hlavnej veci nenamieta), v ktorej spojitosti
odvolací súd uvádza:
Veci tvoriace príslušenstvo inej hlavnej veci majú, na rozdiel od súčasti veci, povahu
samostatnej veci v právnom zmysle a teda môžu byť aj samostatným predmetom právnych
vzťahov. V prípade, ak príslušenstvom hlavnej veci je nehnuteľnosť (vedľajšia stavba), je
základným predpokladom, aby príslušenstvo prešlo spolu s hlavnou vecou na inú osobu,
vyjadrenie vôle účastníkov právneho vzťahu, vykonať prevod aj tohto príslušenstva, a to
v písomnej forme. Ak takýto prejav vôle chýba (prejav vôle nebol vykonaný dostatočne
určite a zrozumiteľne), príslušenstvo na nadobúdateľa hlavnej veci neprechádza. Obdobne
to platí aj v prípade, ak dochádza k prechodu vlastníctva k hlavnej veci na základe
rozhodnutia štátneho orgánu, resp. ak sa hlavná vec nadobúda na dražbe udelením príklepu
(uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo/18/2011 zo dňa 30.8.2012).
„Příslušenství tvoří věci samostatné, které mohou být samostatným předmětem
právních vztahů a jejich právní režim nesleduje ze zákona bez dalšího režim věci hlavní.
Platné právo nemá ustanovení o tom, že by na nabyvatele věci hlavní přecházelo
i příslušenství věci. K převodu příslušenství na nabyvatele věci hlavní je vždy třeba projevit
zákonem předepsaným způsobem vůli převést i příslušenství; nebyla li vůle převést
i příslušenství věci hlavní právně významným způsobem projevena, příslušenství
na nabyvatele věci hlavní nepřechází. Opačný názor nelze opřít o žádné ustanovení
platného práva.
Právní úkony týkající se převodu nemovitosti musí být učiněný písemnou formou, a
to i v případe, že jde o nemovitost, která není předmětem evidence v katastru nemovitostí.
Je li příslušenstvím věci hlavní nemovitost (půjde zejména o tzv. vedlejší stavby na
převáděném pozemku), je základním předpokladem k tomu, aby mohlo k převodu
příslušenství vůbec dojít, vyjádření vůle toto příslušenství převést, a to v písemné formě.
Teprve vyjádření vůle převést příslušenství věci, kterým je nemovitost, vytváří předpoklady
pro zkoumání, zda tato vůle byla vyjádřená dostatečné určitě pro to, aby mohla vyvolal
právní účinky sledované účastníky. (rozsudok veľkého senátu NS ČR sp. zn. 31
Cdo/2772/2000 zo dňa 11.9.2003).“
Neobstojí teda argumentácia odvolateľa (s jeho poukazom na rozhodnutie NS ČR
sp. zn. 28Cdo/133/2001 zo dňa 14.8.2001), že ak si účastníci zmluvy nedohodnú,
že predmetom zmluvy nie je príslušenstvo veci, platí, že príslušenstvo (hlavnej) veci zdieľa
jej osud. Samotný Nejvyšší soud ČR vo vyššie citovanom rozsudku sp. zn. 31 Cdo/2772/2000
zo dňa 11.9.2003, pričom ide o rozhodnutie veľkého senátu, výslovne uviedol, že nemožno
súhlasiť s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí NS ČR sp. zn. 28Cdo/133/2001 zo
dňa 14.8.2001, že vedľajšie stavby prechádzajú ako príslušenstvo v prípade prevodu hlavnej
stavby na nadobúdateľa bez toho, aby ich bolo treba v zmluve výslovne uviesť
a identifikovať.
V prípade prevodu (prechodu) vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v exekučnom
konaní je (v zmysle § 134 ods. 3 Exekučného poriadku) nutné rozlišovať, či príslušenstvom
hlavnej veci je hnuteľnosť alebo nehnuteľnosť. V prvom prípade, teda ak príslušenstvom
hlavnej veci (nehnuteľnosti) je hnuteľná vec, stáva sa nadobúdateľ hlavnej veci aj
vlastníkom príslušenstva, toto na neho prechádza s vlastníctvom hlavnej veci. V druhom
prípade, teda ak príslušenstvom hlavnej veci (nehnuteľnosti) je iná nehnuteľnosť,
je nevyhnutné, aby bola vôľa previesť toto príslušenstvo jednoznačne vyjadrená, a to
v písomnej forme vzhľadom na požiadavku zakotvenú v § 46 ods. 1 Obč. zák.
Uvedené však nie je v okolnostiach súdenej veci právne významné, nakoľko
navrhovateľ nezískal „hlavnú vec“ v režime exekúcie, ale na základe kúpnej zmluvy,
vo vzťahu ku ktorej platia závery (o potrebe prejaviť relevantnú vôľu previesť i príslušenstvo
hlavnej veci) uvedené v predchádzajúcich odsekoch.
V súdenom prípade súd prvého stupňa nevyslovil závery ohľadom toho, či v prípade
vecí, o ktoré sa spor vedie, sa jedná o hnuteľnosti alebo nehnuteľnosti, resp. to nie je z jeho
rozhodnutia zrejmé. Uvedená úvaha a jej hypotetické závery však z opísaných dôvodov nič
nemenia na správnosti záveru o absencii aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa a jeho
odôvodnení.
Aj vo výroku o uložení povinnosti navrhovateľovi vydať veci odporcovi 2/ sa odvolací
súd stotožnil s rozsudkom súdu prvého stupňa. Nakoľko navrhovateľ je tým subjektom, ktorý
bráni odporcovi 2/ prevziať veci tvoriace hmotný predmet sporu, ktorý záver napadnutého
rozsudku odvolateľ ani nenamietal, je opodstatnený vzájomný návrh odporcu 2/ ako
vlastníka predmetných vecí na ich vydanie zo strany navrhovateľa. Nie je opodstatnená ani
námietka odvolateľa o nevykonateľnosti rozsudku vo výroku o vydaní vecí z dôvodu ich
nedostatočnej špecifikácie, keďže jednotlivé veci sú identifikované, špecifikované ich
inventárnym číslom a odkazom na konkrétny znalecký posudok.
Hoci výrok o trovách konania (medzi účastníkmi) nebol odvolaním napadnutý
výslovne, ako závislý od rozhodnutia vo veci samej ho odvolací súd preskúmal a ako vecne
správny, zodpovedajúci zásadám rozhodovania o trovách konania v sporových veciach
na základe úspešnosti toho ktorého z účastníkov (§ 142 ods. 1 O. s. p.), ho potvrdil.
Z iných dôvodov nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa
odvolateľ nenamietal. Odvolací súd, súc viazaný nielen rozsahom, ale aj konkrétnymi
odvolacími dôvodmi, ktoré odvolateľ vo svojom odvolaní vymedzí v lehote zákonom
stanovenej na podanie odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.), preto napadnutý rozsudok súdu
prvého stupňa potvrdil...»
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
rozsudku zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými
námietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č. k. 7 C 132/2010 457 z 23. januára 2014 potvrdil. Napadnutý rozsudok
krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený
a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú
oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných
ustanovení právnych predpisov.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu č. k. 10 Co 256/2014 496 z 30. decembra 2014 a základným právom vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
a 2 ústavy, základným právom vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48
ods. 2 ústavy, právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právom
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorých porušenie sťažovateľ
namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom
prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
sťažovateľom v jeho žalobe ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza,
že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných
účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a
jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto
aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudku
krajského súdu č. k. 10 Co 256/2014 496 z 30. decembra 2014 a vrátenie veci na ďalšie
konanie, priznanie úhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015