Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 453/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária

JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., Potočná 650/135B, Trenčín, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Dušan Ažaltovič, vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 ,

základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. z 30. decembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2015

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ), zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária

JUDr. AŽALTOVIČ & PARTNERS s. r. o., Potočná 650/135B, Trenčín, v mene ktorej

koná konateľ a advokát JUDr. Dušan Ažaltovič, vo veci namietaného porušenia základného

práva vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 , základného práva

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“) rozsudkom Krajského

súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. z 30. decembra 2014.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«... Žalobou zo dňa 21.06.2010, v spojení s jej doplnením zo dňa 16.07.2010 sa

sťažovateľ v právnom postavení žalobcu domáhal určenia vlastníckeho práva k veciam

vymedzeným nasledovne: vonkajší parovod evidovaný pod č. , ktorý je vedený cez

pozemky parc. č. , , až , až , až , , , a ,

všetky evidované v katastri nehnuteľností (ďalej len „KN“) na , k. ú.

a patrí k stavbe plynovej kotolne bez súpisného čísla na parc. č. , evidovanej v KN

na , k. ú. , vonkajší parovod plynovej kotolne evidovaný pod

č. , ktorý je vedený cez pozemky parc. č. , , až , až ,

až , , , a , všetky evidované v KN na , k. ú. a

patrí k stavbe plynovej kotolne bez súpisného čísla na parc. č. , evidovanej v KN na LV

č. , k. ú. , technológia plynovej kotolne, ktorá patrí k stavbe plynovej kotolne

bez súpisného čísla na parc. č. , evidovanej v KN na , k. ú. ,

vrátane dvoch kusov plynových kotlov BK6 evidovaných pod č. , , parný

kotol evidovaný pod č. , riadiaci systém výmenníkovej stanice evidovaný

pod č. , chemická úpravovňa vody evidovaná pod č. , systém regulácie

vykurovania evidovaný pod č. , plynová prípojka evidovaná pod č. ,

ktorá je vedená cez pozemky parc. č. , , až , až , až ,

, , a , všetky evidované v KN na , k. ú. a patrí k

stavbe plynovej kotolne bez súpisného čísla na parc. č. , evidovanej v KN na

, k. ú. , oplotenie pozemkov evidované pod č. s parc. č. , ,

až , až , až , , , a , všetky evidované v KN na

, k. ú. , pozostávajúce z plotu, plotu z plechu, plotu z kovových profilov

a z plotu murovaného.

Vlastnícke právo uvedeným veciam nadobudol žalobca na základe kúpnej zmluvy

uzatvorenej medzi ním a obchodnou spoločnosťou zo dňa

24.10.2006, ktorou boli na žalobcu prevedené nehnuteľnosti a stavby evidované na

. Spoločne s nehnuteľnosťami a stavbami nadobudol žalobca súčasne aj ich súčasti

a príslušenstvo, ktoré bolo predmetom sporu.

nadobudla nehnuteľnosti kúpnou zmluvou od spoločnosti , ktorá ich

nadobudla od spoločnosti .. nadobudla

nehnuteľnosti na exekučných dražbách EX , EX a EX vykonanej

súdnym exekútorom , súdnym exekútorom, so sídlom

.

Okresný súd dospel v konaní k záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie

žalobcu, pričom z uvedeného dôvodu žalobu zamietol. Podľa názoru súdu žalobca

nepreukázal svoje vlastnícke právo a naliehavý právny záujem. Zároveň mal súd za to, že

žalobca nepreukázal vlastnícke právo k predmetu sporu, keďže tento nebol vymedzený

v kúpnej zmluve na základe ktorej mal žalobca nadobudnúť vlastnícke právo k predmetu

sporu, pričom uvedený záver sa má vzťahovať aj na právnych predchodcov žalobcu.

Uvedené má vyplývať aj zo správania sa žalobcu, ktorý sa vo vzťahu k predmetu sporu mal

správať ako nevlastník a nemohli mu vzniknúť žiadne legitímne očakávania ohľadom

nadobudnutia vlastníckeho práva. Na uvedené závery nemala mať vplyv argumentácia

žalobcu týkajúca sa pojmov súčasť a príslušenstvo veci. Predmet sporu podľa názoru súdu

nespĺňa definičné znaky pojmu súčasť veci a zároveň nebolo preukázané vyjadrenie vôle

previesť s hlavnou vecou aj jej príslušenstvo.

Voči rozsudku Okresného súdu podal žalobca odvolanie, ktorým sa domáhal

zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci súdu prvého stupňa. Odvolanie postavil

žalobca na nasledujúcich skutočnostiach:

1. Žalobca bol aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby, pretože je stále

v katastri nehnuteľností evidovaný ako vlastník nehnuteľností a existencia Dohody

o odstúpení od kúpnej zmluvy, uzatvorenej dňa 24.10.2006 medzi žalobcom a spoločnosťou

, z dôvodu nezaplatenia kúpnej ceny na tejto skutočnosti nič

nemení.

2. Žalobca preukázal vlastnícke právo k predmetu sporu, pričom tento nemusel byť

vymedzený v kúpnej zmluve uzavretej so spoločnosťou ,

pretože podľa ust. § 134 ods. 3 Exekučného poriadku sa exekúcia predajom nehnuteľnosti

vzťahuje na nehnuteľnosť aj s jej súčasťami a príslušenstvom. Z uvedených dôvodov súčastí

a príslušenstvo veci nemuseli byť uvedené ani v dražobných vyhláškach, ani v rozhodnutí

o schválení príklepu a ani v znaleckých posudkoch a prechod vlastníckeho práva nastal

ex lege.

3. Žalobcu by nijakým spôsobom nezbavovalo jeho správanie sa vo vzťahu

k predmetu žaloby jeho vlastníckeho práva. Žalobca relevantne preukázal vlastníctvo

predmetu sporu, ktoré v čase vyhlásenia rozsudku trvalo a naďalej trvá, pričom je

irelevantné, či sa žalobca z pohľadu súdu správal ako vlastník alebo nie.

4. Žalobca zároveň poukázal na nevykonateľnosť rozsudku. Osobou povinnou vydať

žalobcovi predmet sporu by bol vlastník nehnuteľnosti, na ktorých sa predmet sporu

nachádza, ktorým by v prípade stotožnenia sa s názorom prvostupňového súdu žalobca

nebol.

O podanom odvolaní žalobcu rozhodol Krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo dňa 30.12.2014 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil a účastníkom odvolacieho konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku mal za to, že námietka žalobcu týkajúca sa

záveru Okresného súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu z dôvodu, že došlo

k uzatvoreniu dohody o odstúpení od zmluvy je dôvodná. V ďalších častiach však Krajský

súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny. Žalobca sa zúčastňovaním

na ponukových konaniach na predmet sporu a nedovolávania sa ich vylúčenia z podstaty

mal správať ako nevlastník. Vzhľadom na uvedené mu muselo byť zrejmé, že predmet sporu

bol súčasťou súpisu podstaty. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplynula

správnosť názoru Okresného súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Krajský

súd poukázal aj na dobromyseľnosť žalovaného 2/, ktorý nadobudol predmet sporu

od správcu konkurznej podstaty. Žalobcove správanie potom, ako nebol úspešný

v ponukovom konaní malo mať znaky účelovosti. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením

žalobcu, že mal zistiť skutočnosť o tom, že je vlastníkom predmetu sporu až po vypracovaní

právnej analýzy, s poukazom na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ „práva patria len

bdelým“. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie má vyplývať aj z posúdenia otázky prevodu

(prechodu) príslušenstva, pričom právnu otázku ne/vyhodnotenia sporných vecí ako súčasti

veci žalobca nenamieta. Krajský súd zároveň vo svojom výroku nepripustil možnosť podania

dovolania v zmysle ..»

Sťažovateľ vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný

súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Krajský súd Žilina rozsudkom zo dňa 30.12.2014, sp. zn. ,

IČS: 5610205138 porušil základné právo sťažovateľa , ,

bytom právo vlastniť majetok vyplývajúceho z čl. 20

ods.1 SR a právo na ochranu majetku Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,

2 , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

, a právo na spravodlivý proces podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu Žilina zo dňa 30.12.2014, sp. zn. ,

IČS: 5610205138 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi , , bytom

priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo výške určenej Ústavným

súdom SR, ktoré je Krajský súd Žilina povinný vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu,

do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok

podľa , základného práva na súdnu ochranu podľa a 2

, základného práva vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

, práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že

k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie

a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.

Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov

základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon

a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné

záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú

ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto

konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania

uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci

(, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov

zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje

aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich

využitia v súlade s procesnými predpismi.

Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, bod 36]. Právo

na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,

ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže

podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup

jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté

v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny

cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom

(napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 A, s. 12, bod 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája

1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej

veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľ v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnutý rozsudok

neodôvodnil dostatočným spôsobom a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľa.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudok krajského súdu č. k. 496

z 30. decembra 2014 má arbitrárny charakter z dôvodu, že ide o rozsudok svojvoľný

a sťažovateľ namieta aj postup odvolacieho súdu týkajúci sa nepripustenia možnosti

dovolania z dôvodu otázky zásadného právneho významu. Podľa sťažovateľa odôvodnenie

rozsudku nie je presvedčivé. Podľa názoru sťažovateľa aktívna účasť na ponukových

konaniach či nedomáhanie sa vyradenia vecí zo súpisu podstaty ho v žiadnom prípade

nezbavuje jeho vlastníckeho práva k predmetu sporu. V dôsledku toho malo dôjsť podľa

sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 , základného práva

vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. z 30. decembra

2014 krajský súd uviedol:

«... Možno sa stotožniť s námietkou odvolateľa proti záveru napadnutého

rozhodnutia, že navrhovateľ nepreukázal naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho

práva z toho titulu, že došlo k uzatvoreniu dohody o odstúpení od kúpnej zmluvy zo dňa

24.10.2006 (od ktorej vyvodzoval svoje vlastnícke právo), pričom navrhovateľ písomne

akceptoval právne následky tohto odstúpenia od zmluvy. Existencia dohody o odstúpení

od kúpnej zmluvy zo dňa 24.10.2006 sama osebe nie je dôvodom pre obnovenie

vlastníckeho práva predávajúceho. V čase vyhlásenia napadnutého rozhodnutia, ktorý čas

je pre rozhodnutie rozhodujúci ( ) nebol predávajúci

vlastníkom nehnuteľností, od ktorých prevodu na základe kúpnej zmluvy

zo dňa 14.10.2006 odvodzuje navrhovateľ svoje vlastnícke právo k veciam tvoriacim hmotný

predmet aktuálneho súdneho sporu. Nedošlo totiž k vykonaniu zápisu (vkladu) vlastníckeho

práva v katastri nehnuteľností, ktorý má vecnoprávne účinky. Ku dňu vyhlásenia

napadnutého rozhodnutia bol vlastníkom predmetných nehnuteľných vecí navrhovateľ.

Nie je právne relevantné, že po vyhlásení rozsudku by mohlo dôjsť k zmene tohto stavu

a k zápisu (vkladu) vlastníckeho práva na spoločnosť

(na základe dohody o odstúpení od kúpnej zmluvy zo dňa 24.10.2006). Záver súdu prvého

stupňa o nepreukázaní naliehavého právneho záujmu navrhovateľa na určení jeho

vlastníckeho práva k veciam tvoriacim hmotný predmet sporu z dôvodu, že došlo

k odstúpeniu od kúpnej zmluvy zo dňa 24.10.2006, je teda nesprávny.

Odhliadnuc od uvedeného je rozsudok súdu prvého stupňa o ďalších/samostatných

právnych dôvodoch zamietnutia návrhu vecne správny. Odvolací súd sa v zásade stotožnil

so zvyšnou časťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a s jeho

právnym posúdením prejednávanej veci. Vychádzal pritom aj z nasledujúceho:

Z okolností prejednávanej veci je zrejmé, že právny predchodca navrhovateľa

nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnostiam (od ktorého vlastníckeho práva odvodzuje

vlastnícke právo k veciam, ktoré tvoria hmotný predmet aktuálneho súdneho konania)

na dražbe udelením príklepu dňa 29.3.2005 (uznesenie Okresného súdu Liptovský Mikuláš

o schválení príklepu udeleného dňa 29.3.2005 na dražbe nehnuteľností zo dňa 13.5.2005,

právoplatné dňa 17.5.2005). Dňa 25.5.2005 bol na spoločnosť vyhlásený

konkurz. V rámci tohto konkurzu boli veci tvoriace hmotný predmet aktuálneho súdneho

konania zaradené do súpisu podstaty, nadväzne sa v súvislosti s daným konkurzným

konaním uskutočnilo niekoľko ponukových konaní. Navrhovateľ, resp. jeho právny

predchodca sa nikdy nedovolával toho, že predmetné veci nepatria do konkurznej podstaty,

nedomáhal sa ich vylúčenia z nej, naopak, zúčastňoval sa predmetných ponukových konaní

ohľadom odkúpenia týchto vecí, pričom nebol úspešný. Z uvedeného vyplýva, ako správne

poznamenal súd prvého stupňa, že navrhovateľ, resp. jeho právny predchodca sa nikdy

nesprával ako vlastník daných vecí. Vzhľadom na jeho aktívnu účasť v konkurznom konaní

ponukovom konaní je zrejmé, že mu zároveň musela byť známa skutočnosť, že predmetné

veci boli súčasťou súpisu podstaty (že boli do neho zaradené). Ako už bolo vyššie

spomenuté, navrhovateľ nebol v ponukovom konaní ohľadom odkúpenia dotknutých vecí

v rámci konkurzného konania úspešný, tieto nadobudol odporca 2/, a to na základe kúpnej

zmluvy uzatvorenej s odporcom v I rade. Ešte predtým Krajský súd v Banskej Bystrici

opatrením č. k. zo dňa 6.5.2010 udelil odporcovi 1/ súhlas na predaj (aj)

predmetných vecí odporcovi 2/ s povinnosťou odporcu 1/ uzatvoriť s kupujúcim písomnú

zmluvu. Navrhovateľ uvedené skutkové okolnosti v celom priebehu konania nijako

nespochybňoval.

Vychádzajúc z uvedeného je záver súdu prvého stupňa o nedostatku aktívnej vecnej

legitimácie navrhovateľa v aktuálnom súdnom konaní správny. Nemožno neprihliadať

na významnú právnu skutočnosť, a totiž, že odporca nadobudol veci, ktoré sú hmotným

predmetom aktuálneho konania, z titulu kúpnej zmluvy uzatvorenej so správcom konkurznej

podstaty úpadcu na základe súhlasu súdu. Odvolací súd teda zohľadnil

dobromyseľnosť odporcu 2/ pri nadobudnutí práva z kúpnej zmluvy, ktorej uzatvoreniu

predchádzalo opatrenie konkurzného súdu, ktorým odsúhlasil odpredaj dotknutých vecí

odporcovi v 2. rade ako kupujúcemu. Zároveň, navrhovateľ začal uplatňovať svoje nároky

až v aktuálnom súdnom konaní, z hľadiska časových súvislostí až po tom, čo nebol úspešný

v ponukovom konaní v rámci konkurzného konania úpadcu , čo vykazuje

evidentné znaky účelovosti. Súčasne sa nikdy nesprával ako vlastník vecí, ku ktorým určenia

vlastníckeho práva sa aktuálne domáha, práve naopak, konal tak, akoby mu nepatrili, keď

sa usiloval o ich získanie v predmetnom ponukovom konaní. Nadväzne sa nemožno stotožniť

s tvrdením odvolateľa, že bol a je vlastníkom dotknutých vecí keď svoje vlastníctvo zistil

až po vypracovaní právnej analýzy bez ohľadu na to, že sa zúčastnil ponukového konania

v súvislosti s konkurzným konaním úpadcu (či už z dôvodu právnej

opatrnosti alebo z dôvodu, že nemal vedomosť o svojom vlastníckom práve). Odvolací súd

tu poukazuje na zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“

(pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú

o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas

a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž

predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich

podcenením či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.

(rozhodnutie NS SR sp. zn. ).

Okrem opísaného vyplýva nedostatok aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa aj

z posúdenia otázky prevodu (prechodu) príslušenstva (odvolateľ právnu otázku

ne/vyhodnotenia sporných vecí ako súčasti hlavnej veci nenamieta), v ktorej spojitosti

odvolací súd uvádza:

Veci tvoriace príslušenstvo inej hlavnej veci majú, na rozdiel od súčasti veci, povahu

samostatnej veci v právnom zmysle a teda môžu byť aj samostatným predmetom právnych

vzťahov. V prípade, ak príslušenstvom hlavnej veci je nehnuteľnosť (vedľajšia stavba), je

základným predpokladom, aby príslušenstvo prešlo spolu s hlavnou vecou na inú osobu,

vyjadrenie vôle účastníkov právneho vzťahu, vykonať prevod aj tohto príslušenstva, a to

v písomnej forme. Ak takýto prejav vôle chýba (prejav vôle nebol vykonaný dostatočne

určite a zrozumiteľne), príslušenstvo na nadobúdateľa hlavnej veci neprechádza. Obdobne

to platí aj v prípade, ak dochádza k prechodu vlastníctva k hlavnej veci na základe

rozhodnutia štátneho orgánu, resp. ak sa hlavná vec nadobúda na dražbe udelením príklepu

(uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 30.8.2012).

„Příslušenství tvoří věci samostatné, které mohou být samostatným předmětem

právních vztahů a jejich právní režim nesleduje ze zákona bez dalšího režim věci hlavní.

Platné právo nemá ustanovení o tom, že by na nabyvatele věci hlavní přecházelo

i příslušenství věci. K převodu příslušenství na nabyvatele věci hlavní je vždy třeba projevit

zákonem předepsaným ůsobem vůli převést i příslušenství; nebyla li vůle převést

i příslušenství věci hlavní právně významným ůsobem projevena, příslušenství

na nabyvatele věci hlavní nepřechází. Opačný názor nelze opřít o žádné ustanovení

platného práva.

Právní úkony týkající se převodu nemovitosti musí být učiněný písemnou formou, a

to i v případe, že jde o nemovitost, která není předmětem evidence v katastru nemovitostí.

Je li příslušenstvím věci hlavní nemovitost (půjde zejména o tzv. vedlejší stavby na

převáděném pozemku), je základním předpokladem k tomu, aby mohlo k převodu

příslušenství vůbec dojít, vyjádření vůle toto příslušenství převést, a to v písemné formě.

Teprve vyjádření vůle převést příslušenství věci, kterým je nemovitost, vytváří předpoklady

pro zkoumání, zda tato vůle byla vyjádřená dostatečné určitě pro to, aby mohla vyvolal

právní účinky sledované účastníky. (rozsudok veľkého senátu NS ČR sp. zn. 31

Cdo/2772/2000 zo dňa 11.9.2003).“

Neobstojí teda argumentácia odvolateľa (s jeho poukazom na rozhodnutie NS ČR

sp. zn. zo dňa 14.8.2001), že ak si účastníci zmluvy nedohodnú,

že predmetom zmluvy nie je príslušenstvo veci, platí, že príslušenstvo (hlavnej) veci zdieľa

jej osud. Samotný Nejvyšší soud ČR vo vyššie citovanom rozsudku sp. zn.

zo dňa 11.9.2003, pričom ide o rozhodnutie veľkého senátu, výslovne uviedol, že nemožno

súhlasiť s právnym názorom vysloveným v rozhodnutí NS ČR sp. zn. zo

dňa 14.8.2001, že vedľajšie stavby prechádzajú ako príslušenstvo v prípade prevodu hlavnej

stavby na nadobúdateľa bez toho, aby ich bolo treba v zmluve výslovne uviesť

a identifikovať.

V prípade prevodu (prechodu) vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v exekučnom

konaní je (v zmysle § 134 ods. 3 Exekučného poriadku) nutné rozlišovať, či príslušenstvom

hlavnej veci je hnuteľnosť alebo nehnuteľnosť. V prvom prípade, teda ak príslušenstvom

hlavnej veci (nehnuteľnosti) je hnuteľná vec, stáva sa nadobúdateľ hlavnej veci aj

vlastníkom príslušenstva, toto na neho prechádza s vlastníctvom hlavnej veci. V druhom

prípade, teda ak príslušenstvom hlavnej veci (nehnuteľnosti) je iná nehnuteľnosť,

je nevyhnutné, aby bola vôľa previesť toto príslušenstvo jednoznačne vyjadrená, a to

v písomnej forme vzhľadom na požiadavku zakotvenú v § 46 ods. 1 Obč. zák.

Uvedené však nie je v okolnostiach súdenej veci právne významné, nakoľko

navrhovateľ nezískal „hlavnú vec“ v režime exekúcie, ale na základe kúpnej zmluvy,

vo vzťahu ku ktorej platia závery (o potrebe prejaviť relevantnú vôľu previesť i príslušenstvo

hlavnej veci) uvedené v predchádzajúcich odsekoch.

V súdenom prípade súd prvého stupňa nevyslovil závery ohľadom toho, či v prípade

vecí, o ktoré sa spor vedie, sa jedná o hnuteľnosti alebo nehnuteľnosti, resp. to nie je z jeho

rozhodnutia zrejmé. Uvedená úvaha a jej hypotetické závery však z opísaných dôvodov nič

nemenia na správnosti záveru o absencii aktívnej vecnej legitimácie navrhovateľa a jeho

odôvodnení.

Aj vo výroku o uložení povinnosti navrhovateľovi vydať veci odporcovi 2/ sa odvolací

súd stotožnil s rozsudkom súdu prvého stupňa. Nakoľko navrhovateľ je tým subjektom, ktorý

bráni odporcovi 2/ prevziať veci tvoriace hmotný predmet sporu, ktorý záver napadnutého

rozsudku odvolateľ ani nenamietal, je opodstatnený vzájomný návrh odporcu 2/ ako

vlastníka predmetných vecí na ich vydanie zo strany navrhovateľa. Nie je opodstatnená ani

námietka odvolateľa o nevykonateľnosti rozsudku vo výroku o vydaní vecí z dôvodu ich

nedostatočnej špecifikácie, keďže jednotlivé veci sú identifikované, špecifikované ich

inventárnym číslom a odkazom na konkrétny znalecký posudok.

Hoci výrok o trovách konania (medzi účastníkmi) nebol odvolaním napadnutý

výslovne, ako závislý od rozhodnutia vo veci samej ho odvolací súd preskúmal a ako vecne

správny, zodpovedajúci zásadám rozhodovania o trovách konania v sporových veciach

na základe úspešnosti toho ktorého z účastníkov ( ), ho potvrdil.

Z iných dôvodov nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa

odvolateľ nenamietal. Odvolací súd, súc viazaný nielen rozsahom, ale aj konkrétnymi

odvolacími dôvodmi, ktoré odvolateľ vo svojom odvolaní vymedzí v lehote zákonom

stanovenej na podanie odvolania ( ), preto napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa potvrdil...»

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

rozsudku zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými

námietkami sťažovateľa, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok Okresného súdu

Liptovský Mikuláš č. k. z 23. januára 2014 potvrdil. Napadnutý rozsudok

krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený

a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú

oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných

ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu č. k. z 30. decembra 2014 a základným právom vlastniť

majetok podľa , základným právom na súdnu ochranu podľa

a 2 , základným právom vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa

ods. 2 , právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru a právom

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorých porušenie sťažovateľ

namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom

prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný

súd preto pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľom v jeho žalobe ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou uvádza,

že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale

len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a

právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných

účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a

jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto

aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie (m. m.

, ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľa uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudku

krajského súdu č. k. z 30. decembra 2014 a vrátenie veci na ďalšie

konanie, priznanie úhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015