Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 468/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť , súdnej exekútorky,

Exekútorský úrad Košice, , zastúpenej advokátom JUDr. Emilom

Župíkom, advokátska kancelária, Pražská 4, Košice, vo veci namietaného porušenia jej

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn.

z 11. januára 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

z 29. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť , súdnej exekútorky, o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. októbra 2014 doručená sťažnosť , súdnej exekútorky,

Exekútorský úrad Košice, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 11. januára

2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co

280/2013 z 29. mája 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou

konania v procesnej pozícii odporkyne v konaní o náhradu škody v sume 3 554,21 €

vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. . Okresný súd v uvedenom

konaní o návrhu navrhovateľa rozhodol rozsudkom 11. januára 2013 (ďalej len „rozsudok

súdu prvého stupňa“), ktorým v časti návrhu vyhovel a zaviazal sťažovateľku a odporcu

v 2. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu 2 828,92 € a vo zvyšnej časti návrh zamietol.

Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávne

právne posúdili, keď ignorovali podľa jej názoru rozhodujúce právne skutočnosti

pre posúdenie jej obrany. Predmetom konania mala byť škoda spôsobená sťažovateľkou ako

exekútorkou jej nesprávnym úradným postupom v exekučnom konaní okresného súdu

sp. zn. o zaplatenie výživného, kde navrhovateľ vystupoval ako povinný

a exekučným titulom bolo rozhodnutie o výživnom (dĺžnom, ako aj priebežnom na základe

rozsudku okresného súdu sp. zn. z 23. septembra 2005, pozn.). Sťažovateľka

namietala a spochybňovala závery súdov oboch stupňov, ktoré sú podľa jej názoru v rozpore

s vykonaným dokazovaním. Poukazovala na nesprávny záver týkajúci sa existencie škody,

záver súdu o vymožených predbežných trovách exekúcie ako škody, ďalej tiež tvrdila, že

nárok navrhovateľa bol premlčaný, a krajskému súdu vyčítala, že nereagoval na jej

námietky. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý sa s poukazom

na a v znení neskorších

predpisov (ďalej len „OSP“) stotožnil s právnym názorom okresného súdu, považovala

za arbitrárne nedostačujúce, pretože sťažovateľke neposkytlo odpovede na jej zásadné

argumenty, čím v konečnom dôsledku malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.

2

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd

o jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv

rozsudkom okresného súdu, ako aj napadnutým rozsudkom krajského súdu, uvedené

rozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie, ako aj

prizná náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľka tiež žiadala, aby ústavný súd „rozhodol o dočasnom opatrení

do rozhodnutia vo veci samej a odložil vykonateľnosť označeného rozsudku Krajského súdu

v Košiciach a označeného rozsudku Okresného súdu Košice II“.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V

súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

4

1. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvého stupňa, ústavný súd poukazuje na princíp

subsidiarity podľa , z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je

daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd

preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený napadnutý rozsudok okresného

súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmal na základe

odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke

ochranu jej právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti rozsudku

súdu prvého stupňa odmietol podľa pre nedostatok

právomoci na jej prerokovanie (m. m. , , ,

).

2. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jej argumentácie

spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku,

ktorý spočíva v neústavnej aplikácii jednoduchého práva v rozpore s vykonaným

dokazovaním a tiež v tom, že krajský súd nedal odpoveď na jej zásadné argumenty uvedené

v odvolaní proti prvostupňového rozsudku, len aplikujúc a sa stotožnil

s právnym názorom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie

rozhodnutia prvostupňového súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského

súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať

za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci

zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec

odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž

sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec

podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový

a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,

ktorý sa stotožnil s právnym názorom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa,

a po preskúmaní odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že rozhodnutie je

6

dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré

zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľky, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie

založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade žalobe v časti

vyhovel. Jednak poukázal na to, že boli splnené podmienky na priznanie nároku podľa

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a hlavné predpoklady priznania

takéhoto nároku, ktorými sú vznik škody, nesprávny úradný postup a kauzálny nexus.

Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku, krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviedol, že navrhovateľ si v podanej žalobe uplatnil pôvodne ešte vyššiu sumu a včas

v rámci dvojročnej premlčacej lehoty podľa Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov.

Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľky uvedené v jej odvolaní, tie krajský súd

zodpovedal implicitne, a to tým, že sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa,

na ktoré v podrobnostiach odkázal. Po preskúmaní odôvodnenia rozsudku súdu prvého

stupňa ústavný súd konštatuje, že závery okresného súdu obsahovali odpovede na konkrétne

námietky sťažovateľky nastolené v odvolaní. Skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení

svojho napadnutého rozsudku na ne nereagoval, v kontexte uvedeného ešte neznamená, že

bol povinný na ne reagovať, a preto tvrdenie sťažovateľky, že odôvodnenie napadnutého

rozsudku krajského súdu je z tohto dôvodu arbitrárne, respektíve ústavne neudržateľné,

neobstojí.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd

v napadnutom rozsudku krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom

napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základného

práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (, resp. ) ústavný súd dospel

k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľky podľa , ako aj jej práva podľa

dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť

vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd

preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2015

8