Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 468/2015
PDF · 383.42 KB
No categories available
III. ÚS 468/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť , súdnej exekútorky,
Exekútorský úrad Košice, , zastúpenej advokátom JUDr. Emilom
Župíkom, advokátska kancelária, Pražská 4, Košice, vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 41 C 123/2009
z 11. januára 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5 Co 280/2013
z 29. mája 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , súdnej exekútorky, o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. októbra 2014 doručená sťažnosť , súdnej exekútorky,
Exekútorský úrad Košice, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 41 C 123/2009 z 11. januára
2013 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co
280/2013 z 29. mája 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou
konania v procesnej pozícii odporkyne v konaní o náhradu škody v sume 3 554,21 €
vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. 41 C 123/2009. Okresný súd v uvedenom
konaní o návrhu navrhovateľa rozhodol rozsudkom 11. januára 2013 (ďalej len „rozsudok
súdu prvého stupňa“), ktorým v časti návrhu vyhovel a zaviazal sťažovateľku a odporcu
v 2. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne sumu 2 828,92 € a vo zvyšnej časti návrh zamietol.
Proti uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávne
právne posúdili, keď ignorovali podľa jej názoru rozhodujúce právne skutočnosti
pre posúdenie jej obrany. Predmetom konania mala byť škoda spôsobená sťažovateľkou ako
exekútorkou jej nesprávnym úradným postupom v exekučnom konaní okresného súdu
sp. zn. 49 Er 2511/2006 o zaplatenie výživného, kde navrhovateľ vystupoval ako povinný
a exekučným titulom bolo rozhodnutie o výživnom (dĺžnom, ako aj priebežnom na základe
rozsudku okresného súdu sp. zn. 23 P 16/2002 z 23. septembra 2005, pozn.). Sťažovateľka
namietala a spochybňovala závery súdov oboch stupňov, ktoré sú podľa jej názoru v rozpore
s vykonaným dokazovaním. Poukazovala na nesprávny záver týkajúci sa existencie škody,
záver súdu o vymožených predbežných trovách exekúcie ako škody, ďalej tiež tvrdila, že
nárok navrhovateľa bol premlčaný, a krajskému súdu vyčítala, že nereagoval na jej
námietky. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý sa s poukazom
na § 219 ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „OSP“) stotožnil s právnym názorom okresného súdu, považovala
za arbitrárne nedostačujúce, pretože sťažovateľke neposkytlo odpovede na jej zásadné
argumenty, čím v konečnom dôsledku malo dôjsť k porušeniu jej označených práv.
2
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd
o jej sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej označených práv
rozsudkom okresného súdu, ako aj napadnutým rozsudkom krajského súdu, uvedené
rozhodnutia všeobecných súdov zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie, ako aj
prizná náhradu trov právneho zastúpenia.
Sťažovateľka tiež žiadala, aby ústavný súd „rozhodol o dočasnom opatrení
do rozhodnutia vo veci samej a odložil vykonateľnosť označeného rozsudku Krajského súdu
v Košiciach a označeného rozsudku Okresného súdu Košice II“.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V
súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
4
1. Pokiaľ ide o rozsudok súdu prvého stupňa, ústavný súd poukazuje na princíp
subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je
daná iba vtedy, ak o ochrane základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd
preto konštatuje, že nemá právomoc preskúmať označený napadnutý rozsudok okresného
súdu ani jeho predchádzajúci postup, keďže ho už meritórne preskúmal na základe
odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke
ochranu jej právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej proti rozsudku
súdu prvého stupňa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok
právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010,
2. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jej argumentácie
spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku,
ktorý spočíva v neústavnej aplikácii jednoduchého práva v rozpore s vykonaným
dokazovaním a tiež v tom, že krajský súd nedal odpoveď na jej zásadné argumenty uvedené
v odvolaní proti prvostupňového rozsudku, len aplikujúc § 219 ods. 1 a 2 OSP sa stotožnil
s právnym názorom súdu prvého stupňa a v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie
rozhodnutia prvostupňového súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského
súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení
napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať
za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci
zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec
odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž
sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.
Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový
a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,
ktorý sa stotožnil s právnym názorom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa,
a po preskúmaní odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že rozhodnutie je
6
dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré
zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľky, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie
založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu
ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade žalobe v časti
vyhovel. Jednak poukázal na to, že boli splnené podmienky na priznanie nároku podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a hlavné predpoklady priznania
takéhoto nároku, ktorými sú vznik škody, nesprávny úradný postup a kauzálny nexus.
Pokiaľ ide o námietku premlčania nároku, krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že navrhovateľ si v podanej žalobe uplatnil pôvodne ešte vyššiu sumu a včas
v rámci dvojročnej premlčacej lehoty podľa § 106 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov.
Pokiaľ ide o ďalšie námietky sťažovateľky uvedené v jej odvolaní, tie krajský súd
zodpovedal implicitne, a to tým, že sa stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa,
na ktoré v podrobnostiach odkázal. Po preskúmaní odôvodnenia rozsudku súdu prvého
stupňa ústavný súd konštatuje, že závery okresného súdu obsahovali odpovede na konkrétne
námietky sťažovateľky nastolené v odvolaní. Skutočnosť, že krajský súd v odôvodnení
svojho napadnutého rozsudku na ne nereagoval, v kontexte uvedeného ešte neznamená, že
bol povinný na ne reagovať, a preto tvrdenie sťažovateľky, že odôvodnenie napadnutého
rozsudku krajského súdu je z tohto dôvodu arbitrárne, respektíve ústavne neudržateľné,
neobstojí.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd
v napadnutom rozsudku krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom
napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základného
práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97) ústavný súd dospel
k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením
základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť
vyslovenia ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd
preto pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. septembra 2015
8