Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 287/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) prerokoval prijatú sťažnosť

, , , právne zastúpeného advokátom

, , Advokátska kancelária ,

, pre namietané porušenie a Slovenskej

republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. z 30. októbra 2013 a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. z 30. októbra 2013

p o r u š i l základné práva , vlastniť majetok

a na súdnu ochranu podľa a , jeho

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako aj jeho právo na majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. z 30. októbra 2013

z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) č. k.

10 z 30. apríla 2015 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

, , (ďalej len „sťažovateľ“),

pre namietané porušenie a (ďalej len

„ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Nitre

(ďalej len „krajský súd“) č. k. z 30. októbra 2013.

2. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ v podaní z 20. júla 2015

a krajský súd vo vyjadrení z 29. júna 2015 vyslovili súhlas, aby sa upustilo od ústneho

pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

3. Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný

súd“) č. k. z 30. apríla 2013 bola zamietnutá žaloba

(ďalej len „žalobkyňa“) proti sťažovateľovi ako žalovanému o povolenie zaplatiť dlh

v splátkach s tým, že náhrada trov konania nebola sťažovateľovi priznaná. Výrok o trovách

okresný súd odôvodnil tým, že na strane žalobkyne sú dané dôvody hodné osobitného

zreteľa, a to v súvislosti s jej sociálnym statusom, a preto náhradu trov nepriznal

s poukazom na ustanovenie .

Na základe odvolania sťažovateľa uznesením krajského súdu č. k. 64

z 30. októbra 2013 bolo uznesenie okresného súdu v napadnutej časti náhrady trov konania

2

potvrdené ako vecne správne, i keď z iných právnych dôvodov. Krajský súd konštatoval, že

okresný súd vec nesprávne právne posúdil, keď bol toho názoru, že v skutočnosti neboli

dané dôvody hodné osobitného zreteľa umožňujúce nepriznanie náhrady trov konania

sťažovateľovi, nešlo totiž o dôvody osobitne výnimočné. Dôvodom potvrdenia napadnutého

výroku bola skutočnosť, že sťažovateľovi márne uplynula trojdňová lehota na vyčíslenie trov

konania podľa , keďže sťažovateľ trovy vyčíslil

až v podanom odvolaní.

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

zo 14. januára 2015 bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa podané proti

uzneseniu krajského súdu. Prípustnosť dovolania odvodzoval sťažovateľ z ustanovenia § 237

písm. f) .

Podľa názoru sťažovateľa právny názor krajského súdu vychádza z nesprávnej

interpretácie ustanovenia a . Vyplýva z neho,

že povinnosť vyčísliť trovy konania v trojdňovej lehote od vyhlásenia rozhodnutia, ktorým

sa konanie končí, má len ten účastník, ktorému bola náhrada trov konania prisúdená.

Najvyšší súd už v rozhodnutí uverejnenom pod sp. zn. R 21/2014 vyslovil, že pokiaľ súd

účastníkovi konania neprizná náhradu trov prvostupňového konania, nemá právny význam,

aby tento trovy konania vyčísľoval. Ak i napriek tomu tieto trovy vyčíslil do vyhlásenia

rozhodnutia odvolacieho súdu, odvolací súd mu nemôže nepriznať náhradu trov

prvostupňového konania s odôvodnením, že nedodržal trojdňovú lehotu v zmysle § 151

ods. 1 druhej vety .

Ďalej je sťažovateľ toho názoru, že najvyšší súd pochybil, keď dospel k záveru, že

nevyšli najavo žiadne vady v zmysle . Podľa názoru

sťažovateľa účinky interpretácie a aplikácie zákonov zo strany najvyššieho súdu nie sú

zlučiteľné s , pretože sú z ústavného hľadiska neudržateľné. Krajský súd rozhodol na

podklade odlišných dôvodov než okresný súd. Preto sťažovateľ v dovolaní po prvýkrát

namietal závery, ku ktorým sa predtým nemohol vyjadriť, pretože takáto argumentácia

nebola predmetom konaní vedených okresným súdom a krajským súdom. Je to tým viac, že

krajský súd rozhodol bez nariadenia pojednávania, čím sa sťažovateľovi podľa jeho

presvedčenia odňala možnosť konať pred súdom.

3.1 Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa , (...)

na súdnu ochranu zaručeného v a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj základného

práva vlastniť majetok zaručeného v SR a Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo dňa 14.01.2015, sp. zn. , a uznesením Krajského

súdu v Nitre zo dňa 30.10.2013, sp. zn. porušené.

2. Ústavný súd zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa

14.01.2015, sp. zn. .

3. Ústavný súd zrušuje uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 30.10.2013, sp. zn.

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

4. Najvyšší súd SR je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 355,72

Eur na účet ich právneho zástupcu Advokátska kancelária , do 15

dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

4. Z vyjadrenia predsedu krajského súdu sp. zn. Spr 708/15 z 29. júna 2015

doručeného ústavnému súdu faxom 3. júla 2015 a poštou 9. júla 2015 vyplýva, že postupom

krajského súdu neboli porušené základné práva sťažovateľa v ním označenom rozsahu.

Povinnosť krajského súdu nariadiť pojednávanie je daná len v prípadoch vyplývajúcich

z ustanovenia , pričom v ostatných prípadoch

možno rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Za situácie, keď predmetom

odvolacieho konania bol len výrok rozsudku o trovách konania, nebolo potrebné nariadiť

pojednávanie. Postup krajského súdu nebol v rozpore ani s ustanovením § 213 ods. 2

, keďže tento neprichádza do úvahy pri rozhodovaní

o trovách konania (R 134/2014). K otázke dôvodnosti aplikácie ustanovenia § 151 ods. 1

pri rozhodovaní o náhrade trov konania, na ktorej založil

svoje potvrdzujúce rozhodnutie krajský súd, sa už vyslovil najvyšší súd vo svojom

rozhodnutí. I napriek tomu v tomto smere treba poukázať na dôvody napadnutého uznesenia

4

krajského súdu s tým, že každý účastník konania požadujúci náhradu trov konania aj pre

prípadné priznanie trov konania v rámci odvolacieho konania je povinný nielen podať návrh

na priznanie trov konania, ale tieto i vyčísliť najneskôr do 3 pracovných dní od vyhlásenia

rozhodnutia. Takýto výklad by zodpovedal zmyslu a účelu ustanovenia § 151 ods. 1

, ako i rovnosti účastníkov v konaní. Vzhľadom na uvedené

je sťažnosť neopodstatnená.

5. Z repliky právneho zástupcu sťažovateľa z 20. júla 2015 doručenej ústavnému súdu

23. júla 2015 vyplýva, že sťažovateľ sa nestotožňuje s názorom krajského súdu. Poukazuje

na to, že najvyšší súd v dovolacom konaní konštatoval nesprávnu interpretáciu § 151

zo strany krajského súdu. Upresňuje tiež sumu požadovanej

náhrady trov konania na 533,58 €.

6. Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie č. k. 10 z 30. apríla 2015,

vyjadrenie predsedu krajského súdu a repliku právneho zástupcu sťažovateľa aj žalobkyni,

aby sa aj ona mohla vo veci samej vyjadriť, keďže by mohla byť dotknutá na svojich právach

rozhodnutím ústavného súdu. Žalobkyňa však právo vyjadriť sa nevyužila.

II.

7. Z uznesenia krajského súdu č. k. z 30. októbra 2013 vyplýva,

že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. z 30. apríla 2013

v napadnutej časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania sťažovateľovi. Podľa

názoru krajského súdu dôvody hodné osobitného zreteľa v zmysle § 150 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku, ktoré zistil okresný súd, nemajú intenzitu dôvodov hodných osobitného

zreteľa, pretože s ohľadom na okolnosti prípadu a charakter konania ich nemožno považovať

za osobitne výnimočné. Navyše okresný súd založil existenciu týchto dôvodov len na

všeobecných konštatovaniach bez bližšej konkretizácie skutkových okolností prípadu. Podľa

o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje

súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa

prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do troch

pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že

sťažovateľ takto nepostupoval, pretože jeho právny zástupca si náhradu trov uplatnil

v konečnom návrhu na pojednávaní konanom 30. apríla 2013 s tým, že náhradu trov

konania vyčísli v lehote troch dní. Na tomto pojednávaní došlo aj k vyhláseniu rozsudku,

od tohto dňa potom začala sťažovateľovi plynúť trojdňová lehota na vyčíslenie trov konania.

Sťažovateľ ich však vyčíslil až v písomnom odvolaní doručenom okresnému súdu 21. mája

2013, teda oneskorene.

8. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. zo 14. januára 2015, ktoré

bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 27. februára 2015, vyplýva, že ním bolo

odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu sp. zn.

z 30. októbra 2013. Podľa názoru sťažovateľa mu bola odňatá možnosť konať pred súdom

jednak tým, že krajský súd nepostupoval podľa § 214 ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho

poriadku, ďalej nebol zachovaný postup predpokladaný v ustanovení § 213 ods. 2

, tiež mu nebola priznaná náhrada trov konania, i keď na to

boli splnené procesné predpoklady, a napokon rozhodnutie krajského súdu je pre

nedostatočné odôvodnenie nepreskúmateľné. Podľa názoru najvyššieho súdu povinnosť

odvolacieho súdu nariadiť pojednávanie je daná len v prípadoch vyplývajúcich

z ustanovenia . V ostatných prípadoch možno

rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. V danom prípade bol odvolaním

napadnutý výrok rozsudku okresného súdu o trovách konania (teda nie vo veci samej), preto

na prerokovanie odvolania nebolo potrebné nariadiť pojednávanie. Okresný súd pri

rozhodovaní o trovách aplikoval . Na rozdiel od neho

krajský súd založil svoje rozhodnutie o trovách prvostupňového konania na aplikácii § 151

ods. 1 . Podľa sťažovateľa tento postup krajského súdu bol

v rozpore s ustanovením . Najvyšší súd už

v inom prípade dospel k záveru, že ak odvolací súd nevyzval účastníka konania v zmysle

, aby sa vyjadril k možnému použitiu toho

ustanovenia právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je

6

podľa názoru odvolacieho súdu pre posúdenie veci rozhodujúce, odňal účastníkovi konania

možnosť konať pred súdom v zmysle (pozri

R 33/2011). V inej právnej veci ale najvyšší súd spresnil, že postup odvolacieho súdu podľa

neprichádza do úvahy pri rozhodovaní

o trovách konania (pozri R 134/2014). V danom prípade preto krajský súd, rozhodujúc

o odvolaní sťažovateľa proti výroku o trovách konania, nebol povinný postupovať podľa

. Jeho postupom preto v tomto smere nedošlo

k odňatiu možnosti sťažovateľa konať pred súdom. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že mu

nevznikla povinnosť vyčísliť trovy konania, keďže mu nebola prisúdená náhrada trov

konania, treba uviesť, že z ustanovenia

vyplýva, že povinnosť vyčísliť trovy v trojdňovej lehote má len účastník, ktorému bola

náhrada trov prisúdená. Opačný výklad krajského súdu je nesprávnym právnym posúdením

otázky. Nesprávne právne posúdenie ale samo osebe prípustnosť dovolania nezakladá,

keďže nejde o vadu konania uvedenú v . Napokon

neobstojí ani námietka nepreskúmateľnosti uznesenia krajského súdu. Túto považuje

judikatúra najvyššieho súdu za tzv. inú vadu konania [§ 241 ods. 2 písm. b) Občianskeho

súdneho poriadku], teda nie za vadu konania v zmysle § 237 Občianskeho súdneho

poriadku. Preto i keby uznesenie krajského súdu bolo prípadne naozaj nepreskúmateľné,

nemohlo by to založiť prípustnosť dovolania.

III.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv

a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1,

obnovil stav pred porušením.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 1 prvej vety dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok.

Podľa o povinnosti nahradiť trovy

konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník,

8

ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný trovy konania vyčísliť najneskôr do

troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa ak účastník v lehote podľa

odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku

dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi

okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov

konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady

trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

10. Sťažovateľ je presvedčený, že vzhľadom na úspech, ktorý v konaní dosiahol,

žalobkyňa mala byť zaviazaná na náhradu trov konania. Inými slovami, podľa názoru

sťažovateľa krajský súd vyložil ustanovenie

arbitrárne.

11. Krajský súd trvá na tom, že rozhodol správne a jeho interpretácia príslušného

ustanovenia je akceptovateľná.

12. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

Ústavný súd ďalej vo všeobecnosti zdôrazňuje, že rozhodovanie o trovách konania je

integrálnou súčasťou občianskeho súdneho konania. Otázka náhrady trov konania dosahuje

ústavnoprávnu dimenziu len vtedy, pokiaľ by išlo o svojvôľu, prepiaty formalizmus či

celkom nedostatočné odôvodnenie výroku o trovách (, ).

13. Podľa názoru ústavného súdu výklad ustanovenia § 151 ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku, ktorý si osvojil krajský súd, treba považovať za arbitrárny (svojvoľný),

pretože z druhej vety citovaného ustanovenia je nepochybné, že povinnosť vyčísliť trovy

konania najneskôr do 3 pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia má iba ten účastník

konania, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania. Pri výklade zastávanom krajským

súdom by uvedené ustanovenie muselo byť formulované v tom zmysle, že povinnosť vyčísliť

trovy konania má ten účastník, ktorý ich náhradu požaduje, teda bez zreteľa na to, či mu

boli trovy aj prisúdené.

Treba tiež dodať, že rovnako vykladá uvedené ustanovenie aj najvyšší súd, ako to

vyplýva z odôvodnenia jeho uznesenia sp. zn. zo 14. januára 2015, ktorým

odmietol dovolanie sťažovateľa z procesných dôvodov.

Vzhľadom na dosiaľ uvedené preto ústavný súd konštatuje, že v okolnostiach danej

veci došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa vlastniť majetok a na súdnu ochranu

podľa a , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie a na

majetok podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu (bod 1 výroku nálezu).

14. Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie

zruší.

10

Podľa ak ústavný súd sťažnosti vyhovie,

môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z citovaných ustanovení, ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu

č. k. z 30. októbra 2013 a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku

nálezu).

Krajský súd bude v ďalšom konaní viazaný vysloveným právnym názorom ústavného

súdu.

15. Sťažovateľ požadoval priznať náhradu trov konania, a to trov právneho zastúpenia

advokátom v celkovej výške 533,58 €.

Ústavný súd nemohol priznať sťažovateľovi náhradu trov konania napriek tomu, že

bol v konaní nepochybne úspešný. Je to tak preto, že sťažovateľ náhradu trov výslovne

požadoval od najvyššieho súdu, hoci sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 14. januára 2015

bola ešte v rámci predbežného prerokovania sťažnosti odmietnutá pre zjavnú

neopodstatnenosť. Preto vôbec neprichádzalo do úvahy zaviazať na náhradu trov najvyšší

súd.

16. Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2015