Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 631/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. septembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa

Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti

, , zastúpenej advokátom

, Advokátska kancelária, , vo veci namietaného porušenia

základných práv podľa a a práva na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 25. marca 2015 a

takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

o d m i e t a pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ,

(ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom ,

Advokátska kancelária, , vo veci namietaného porušenia základných

práv podľa a (ďalej len „“)

a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn. z 25. marca 2015.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľka uviedla:

«Sťažovateľka sa v konaní pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“)

voči žalovanému Košickému samosprávnemu kraju domáhala zaplatenia sumy 58.141,24 €

s príslušenstvom. Sťažovateľka uzatvorila s právnym predchodcom žalovaného s účinnosťou

od 1. apríla 2006 zmluvu o nájme nebytového priestoru nachádzajúceho sa

v budove zdravotníckeho zariadenia na ulici (ďalej len „nájomná

zmluva“). Uzatvoreniu nájomnej zmluvy predchádzal zmluvný vzťah založený zmluvou

o budúcej zmluve zo 4. apríla 2005, ktorej predmetom bolo uzatvorenie nájomnej zmluvy

(ďalej len „zmluva o budúcej zmluve“). Sťažovateľka a právny predchodca žalovaného sa

trikrát dohodli na predĺžení zmluvy o budúcej zmluve, a to dodatkom z 1. augusta 2005,

dodatkom z 10. januára 2006 a dodatkom z 23. marca 2006.

Sťažovateľka so súhlasom právneho predchodcu žalovaného z 11. júla 2005,

vykonávala na predmete nájmu stavebné rekonštrukčné práce, ktoré boli ukončené

v novembri roku 2006.

K zániku nájomnej zmluvy došlo okamihom nadobudnutia vlastníckeho práva

k nebytovému priestoru sťažovateľkou, vklad ktorého bol povolený 21. marca 2009.

Sťažovateľka svoj nárok právne odôvodnila s poukazom na § 667 ods. 1 zákona číslo

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky

zákonník“), podľa ktorého „(z)meny na veci je nájomca oprávnený vykonávať len

so súhlasom prenajímateľa. Úhradu nákladov s tým spojených môže nájomca požadovať len

v prípade, že sa na to prenajímateľ zaviazal. Ak zmluva neurčuje inak, je oprávnený

požadovať úhradu nákladov až po ukončení nájmu po odpočítaní znehodnotenia zmien,

ku ktorému v medziobdobí došlo v dôsledku užívania veci. Ak prenajímateľ dal súhlas

so zmenou, ale nezaviazal sa na úhradu nákladov, môže nájomca požadovať po skončení

nájmu protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci.“. Sťažovateľka argumentovala

v konaní s poukazom na jej právo domáhať sa výplaty protihodnoty toho, o čo sa zvýšila

hodnota veci, až po skončení nájmu a v tejto súvislosti poukázala na kontinuálne

nadväzujúce vzťahy medzi zmluvnými stranami, ktoré je potrebné posudzovať komplexne.

Okresný súd Košice I rozsudkom vydaným pod č. k. zo 17. októbra

2013 ďalej len „rozsudok okresného súdu“) rozhodol tak, že žalobu zamietol a žalovanému

náhradu trov konania nepriznal.

Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu okresného súdu odvolanie z 3. decembra 2013

(ďalej len „odvolanie“), v ktorom namietala jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok

dôvodov, nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci.

O odvolaní sťažovateľky rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom č. k. z 25. marca 2015 (ďalej len „rozsudok krajského

súdu“ alebo „napadnuté rozhodnutie“) tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a náhradu

trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. Svoje rozhodnutie krajský súd odôvodnil

s poukazom na ,,[s]právne, výstižné a presvedčivé“ dôvody rozsudku okresného súdu

a v celom rozsahu na ne odkázal. Krajský súd sa tiež stotožnil so skutkovými a právnymi

závermi okresného súdu. Odvolacie námietky sťažovateľky krajský súd označil v celom

rozsahu za neopodstatnené a prijal záver, že sa s nimi v celom rozsahu vysporiadal okresný

súd. K sťažovateľkou namietanému nesprávnemu posúdeniu otázky premlčania krajský súd

len krátko konštatoval, že „zo žiadneho právneho predpisu, ani z judikatúry slovenských

súdov nevyplýva skutočnosť, že lehota na premlčanie začína plynúť až potom, čo dlžník

vyzve veriteľa na plnenie“...

Sťažovateľka je toho názoru, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu v spojení

s rozsudkom okresného došlo k porušeniu jej práva vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1

(ďalej len „“), práva na súdnu a inú právnu ochranu

podľa článku 46 ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“)...

Krajský súd napadnutým rozhodnutím nereagoval ani na námietky sťažovateľky

týkajúce sa absencie reakcie okresného súdu na sťažovateľkou predkladanú argumentáciu

v konaní ani na polemiku so závermi okresného súdu a obmedzil sa na len konštatovanie

správnosti rozhodnutia okresného súdu. Podľa názoru sťažovateľky jej krajský súd

neposkytol požadovanú dostatočnú súdnu ochranu, pretože sa vôbec nevysporiadal s jej

argumentáciou uvedenou v odvolaní. Krajský súd, rovnako ako okresný súd, mali povinnosť

skúmať tvrdenia účastníka konania, odpovedať na jeho podstatné námietky a v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviesť ako tieto vyhodnotili. Napadnuté rozhodnutie, rovnako ako

rozhodnutie okresného súdu, neobsahuje náležitú reakciu na sťažovateľkou predkladanú

argumentáciu, iba ju formálne pre nesprávnosť odmieta. Z uvedených dôvodov, sú podľa

názoru sťažovateľky, závery napadnutého rozhodnutia, ako aj rozhodnutia okresného súdu,

svojvoľné a majú za následok namietané porušenie označených práv sťažovateľky. Okresný

súd porušil svoju povinnosť adekvátne reagovať na argumentáciu sťažovateľky a uviesť

presvedčivé dôvody svojho rozhodnutia a krajský súd si nesplnil svoju povinnosť

vysporiadať sa s nedostatkami rozhodnutia okresného súdu ústavne udržateľným spôsobom,

ako aj náležite reagovať na odvolacie námietky sťažovateľky, takým spôsobom, aby

sťažovateľke poskytol dostatočnú súdnu ochranu.

V napadnutom rozhodnutí úplne absentuje reakcia na argumentáciu sťažovateľky,

týkajúcu sa:

námietky nesprávneho právneho posúdenia nároku sťažovateľky, ako nároku

na vydanie bezdôvodného obohatenia (plnenie sťažovateľky posúdené zo strany

všeobecného súdu ako plnenie bez právneho dôvodu)

námietky nesprávneho právneho posúdenia premlčania

námietky sťažovateľky týkajúcej sa nesprávneho právneho posúdenia pojmu

„na vlastné náklady“

námietky sťažovateľky týkajúce sa nesprávneho posúdenia otázky neexistencie

súhlasu na vykonávanie stavebných prác

námietky sťažovateľky, týkajúcej sa úplnej absencie reakcie okresného súdu

na argumentáciu sťažovateľky, ktorou sa domáhala posúdenia vzájomných vzťahov

s ohľadom na dobré mravy...

Záver krajského súdu ako aj okresného súdu, že k plneniu z jej strany došlo bez

právneho dôvodu, je arbitrárny a všeobecné súdy svoje rozhodnutia odôvodnili mimo rámec

podstatných tvrdení sťažovateľky. Sťažovateľka v konaní uvádzala, že právnym titulom, na

základe ktorého vykonala stavebnú činnosť a investovala do nehnuteľnosti bol súhlas

oprávneného subjektu na jeho poskytnutie na vykonanie dohodnutých stavebných prác

a nie zmluva o budúcej zmluve. Sťažovateľka tiež uviedla, že tento súhlas vyplýval aj

z následného správania sa zmluvných strán, z ktorého bolo zrejmé, že bolo ich spoločnou

vôľou, aby sťažovateľka naďalej pokračovala v činnostiach dohodnutých počas platnosti

a účinnosti zmluvy o budúcej zmluve. Všeobecné súdu na túto argumentáciu neposkytli

žiadnu odpoveď...

Rovnako je svojvoľný aj záver všeobecných súdov, podľa ktorého právo sťažovateľky

uplatnené v súdom konaní bolo premlčané. Všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľky

jednak neposkytli náležitú odpoveď na jej argumentáciu v tomto smere a jednak sa dopustili

interpretačného a aplikačného excesu dotknutých ustanovení .

Sťažovateľka v tejto súvislosti v konaní pred všeobecnými súdmi uviedla, že pravidlo,

ktoré je obsahom normatívneho textu uvedeného v

dopadá na tie situácie, keď je právo spôsobilé byť uplatnené na súde, teda keď sa stalo

splatným. V prípade, ak právo na plnenie nie je ešte splatné, je nutné aplikovať pravidlo

uvedené v a skúmať, kedy nositeľ subjektívneho práva

mohol uskutočniť právny úkon vyzvať dlžníka na plnenie a nastoliť tak splatnosť a teda aj

súdnu vymáhateľnosť/nárokovateľnosť ochrany uplatneného subjektívneho práva. Iná

právna konštrukcia by jednak nezohľadňovala vzájomnú súvislosť týchto noriem a tiež by

viedla k absurdnému právnemu dôsledku, podľa ktorého by právo domáhať sa plnenia na

súde zaniklo ešte predtým, než by vzniklo, resp. že premlčacia doba na uplatnenie práva na

súde začína plynúť ešte predtým, než je možné právo na súde uplatniť, teda pred jeho

splatnosťou/nárokovateľnosťou.

V prípade, ak krajský súd ustálil, že „súd prvého stupňa správne posúdil začiatok

plynutia premlčacej doby dňom 30.3.2006, resp. 1.4.2006“ a následne dospel k právnemu

záveru, že „ide o uplatnenie práva po uplynutí 4 ročnej premlčacej doby“, tak uvedenú

situáciu posúdil v extrémnom rozpore s vyššie citovanými ustanoveniami Obchodného

zákonníka.

V súvislosti s uvedenou námietkou sťažovateľka uviedla, že právo, ktoré mohla

uplatniť na súde jej „vzniklo“ až potom, ako žalovaného vyzvala na splnenie si povinnosti

zaplatiť jej finančnú čiastku, ktorej zaplatenia sa proti žalovanému domáha v predmetnom

konaní. Sťažovateľka tento právny úkon uskutočnila písomne 18. marca 2010, teda ešte pred

uplynutím premlčacej doby na uskutočnenie tohto právneho úkonu. Až uvedený okamih

môže byť momentom, od ktorého mohla sťažovateľke začať plynúť premlčacia doba podľa

. Vzhľadom na časový priebeh následných

rozhodujúcich udalostí je zrejmé, že sťažovateľka si právo na okresnom súde uplatnila pred

uplynutím premlčacej doby podľa .

Navyše, krajský súd, ako aj okresný súd, sa bez bližšieho vysvetlenia opomenuli

vysporiadať s rozhodujúcou skutočnosťou výzvou sťažovateľky z 18. marca 2010, ktorú táto

toho istého dňa doručila žalovanému čo vyplývalo jednak z obsahu spisu a medzi

účastníkmi táto skutočnosť nebola ani sporná. Všeobecné súdy v odôvodnení svojich

rozhodnutí opomenuli uviesť ako tento dôkazný prostriedok hodnotili, prípadne a prečo ho

nepovažovali za rozhodujúci.

So sťažovateľkou uvádzaných odvolacích argumentov reagoval krajský súd

v napadnutom rozhodnutí na námietku nesprávneho posúdenia otázky premlčania iba takto:

„[z]o žiadneho právneho predpisu, ani z judikatúry slovenských súdov nevyplýva

skutočnosť, že lehota na premlčanie začína plynúť až potom, čo dlžník vyzve veriteľa

na plnenie. V tomto smere súd prvého stupňa správne posúdil začiatok plynutia premlčacej

doby dňom 30.3.2006, resp. 1.4.2006. Nepochybné je aj to, kedy si žalobkyňa uplatnila

svoje právo na súde a že ide zrejme o uplatnenie práva po uplynutí 4 ročnej premlčacej

doby.“

Krajský súd k citovaným záverom dospel bez toho, aby poskytol reakciu

na sťažovateľkou v odvolaní prednesenú podrobnú argumentáciu. Podľa názoru

sťažovateľky je záver prijatý krajským súdom svojvoľný a sťažovateľkou citované

ustanovenia právnych predpisov, ako aj judikatúra súdov, svedčia opačnému záveru...

Uvedený interpretačný záver krajského súdu a okresného súdu nie je v súlade ani

s kogentnými ( ) výkladovými pravidlami uvedenými

v , konkrétne s pravidlom uvedeným v

...

Podľa názoru sťažovateľky, pokiaľ nejde o situáciu, kedy právne riešenie bez ďalšieho

vyplýva zo zákonného textu, súd musí v odôvodnení rozhodnutia dostatočným spôsobom

vysvetliť svoje právne úvahy, s prípadnou citáciou publikovanej judikatúry alebo názorov

právnej vedy. Ak argumentuje účastník konania názormi právnej vedy alebo judikatúry,

musí sa všeobecný súd s názormi v týchto prameňoch uvedenými argumentačne

vysporiadať, prípadne aj tak, že vysvetlí prečo ich nepovažuje pre danú vec za relevantné.

Len tak môže byť odôvodnenie rozhodnutia súdu presvedčivé a len tak môže legitimizovať

rozhodnutie samotné v tom, že správny výklad práva je práve ten výklad, ktorý súd zvolil.

Skutočnosť, že súd bez vysvetlenia opomenie pre účastníka priaznivý právny názor

zastavaný či už doktrínou alebo súdnou praxou, na ktorú bol účastníkom konania výslovne

upozornený alebo ktorou účastník konania argumentoval na podporu svojich tvrdení, sama

o sebe významne oslabuje aj presvedčivosť rozhodnutia. Ide tiež o jav, ktorý oslabuje

predvídateľnosť súdneho rozhodovania...»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom:

„Základné práva obchodnej spoločnosti ,

, vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1, právo

na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a právo sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, rozsudkom krajského súdu

v spojení s rozsudkom okresného súdu, porušené boli.

Rozsudok krajského súdu sa zrušuje a vec vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.

Obchodnej spoločnosti , sa priznáva náhradu trov

právneho zastúpenia advokátom, ktorú je krajský súd povinný zaplatiť, na účet právneho

zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

To znamená, že ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v

petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich

práv (m. m. , , ).

Uvedené osobitne platí v prípadoch, v ktorých sú osoby požadujúce ochranu svojich

základných práv a slobôd zastúpené kvalifikovaným právnym zástupcom, advokátom.

Povinnosti advokáta vyplývajúce zo o advokácii a o zmene

a doplnení o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení

neskorších predpisov vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je

advokát povinný vykonávať tak, aby boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady. Osobitne to platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými

začína konanie pred ústavným súdom (napr. , , ,

).

Sťažovateľka v petite sťažnosti neuviedla spisovú značku konania pred krajským

súdom, v ktorom malo dôjsť k porušeniu jej základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pritom na odstránenie nedostatkov konania a jej

doplnenie bola ústavným súdom už vyzvaná listom z 29. júla 2015 a napriek tomu

neodstránila nedostatky podanej sťažnosti v zmysle zákona, nesplnenie požiadaviek ide teda

na jej ťarchu.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť neobsahuje jasný

a zrozumiteľný petit ako východisko pre rozhodnutie ústavného súdu, čo je jednou

zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania pred ústavným súdom podľa čl. 20

ods. 1 .

Ústavný súd pripomína, že takéto nedostatky zákonom predpísaných náležitostí nie je

povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Nedostatok, resp. nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí návrhu účastníka konania je v zmysle konštantnej judikatúry

ústavného súdu dôvodom odmietnutia sťažnosti podľa

(podobne napr. , , , ,

).

Vychádzajúc z uvedených skutočností, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky podľa § 25

ods. 2 odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. septembra 2015