Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 498/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpeného Mgr. Romanom Tomanom, PhD.,

Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

na osobnú slobodu podľa a Listiny

základných práv a slobôd, základného práva na ochranu súkromného a rodinného života

podľa a Listiny základných práv

a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na slobodu a bezpečnosť

podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8

ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 21. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“), základného práva na ochranu súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2

a listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 21. apríla 2015 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom

sp. zn. z 9. decembra 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) uznal

rozsudok Krajského súdu v Brne, pobočky Zlín sp. zn. z 26. novembra 2013

v spojení s rozsudkom Vrchného súdu Olomouc sp. zn. z 5. júna 2014 (ďalej

aj „uznávaný rozsudok“), ktorým bol sťažovateľ právoplatne uznaný vinným zo zločinu

vydierania podľa § 175 ods. 1 a 2 písm. a) a c) a ods. 3 písm. a) a c) Trestného zákonníka

Českej republiky v štádiu pokusu podľa § 21 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky,

z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 178 ods. 1 a 3 Trestného zákonníka Českej

republiky, z prečinu šírenia poplašnej správy podľa § 357 ods. 1 a 2 Trestného zákonníka

Českej republiky a z prečinu nedovoleného ozbrojovania podľa § 279 ods. 1 Trestného

zákonníka Českej republiky a podľa § 175 ods. 3 v spojení s § 43 ods. 1 Trestného

zákonníka Českej republiky odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov.

Na výkon uznaného trestu odňatia slobody zaradil krajský súd sťažovateľa do ústavu na

výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Na základe sťažovateľom podaného

odvolania najvyšší súd napadnutým rozsudkom zrušil rozsudok krajského súdu, uznávaný

rozsudok podľa o uznávaní a výkone rozhodnutí,

ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene

a doplnení o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí“) uznal a rozhodol, že uložený trest sťažovateľ

vykoná na území Slovenskej republiky. Podľa § 18 ods. 1 zákona o uznávaní a výkone

rozhodnutí a sťažovateľa zaradil na výkon uloženého trestu

odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Sťažovateľ namieta, že v konaní pred vydaním napadnutého rozsudku nebol

vypočutý, hoci „z povahy veci išlo o nutnú obhajobu“ a v dôsledku toho nebolo ani úplne

vyplnené osvedčenie podľa prílohy zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí. Tento

nedostatok pritom nebol v konaní riadne odstránený. V dôsledku toho považuje sťažovateľ

závery okresného súdu za „zjavne arbitrárne“ a pre neúplnosť uvedeného osvedčenia

aj za neudržateľné. Ďalším pochybením najvyššieho súdu má byť „absencia premeny

trestu“, ktorú najvyšší súd napriek odvolacej námietke sťažovateľa s poukazom na § 4

ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí odmietol. Sťažovateľ namieta, že „toto

zákonné ustanovenie vôbec nesúvisí s premenou trestu a popisuje výlučne situácie, kedy nie

je potrebné skúmať, či ide... o trestný čin podľa právneho poriadku Slovenskej republiky...

Faktom zostáva, že Najvyšší súd trest uložený cudzím rozhodnutím nenahradil trestom,

ktorý by sám mohol v takomto konaní uložiť ( ), a ani ho

do rozsudku neprevzal ( ), čo napokon pre nezlučiteľnosť

dĺžky jeho trvania s právnym poriadkom Slovenskej republiky ani nemohol, čím pochybil

a porušil tak právo sťažovateľa na súdnu ochranu, keďže výrok o premene trestu absentuje“.

Podľa názoru sťažovateľa nebola splnená ani podmienka uznania cudzieho

rozhodnutia podľa , t. j. že rozhodnutie nebolo

vydané v konaní zodpovedajúcom zásadám obsiahnutým v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom

najvyšší súd „absolútne svojvoľne uviedol, že porušenie čl. 6 Dohovoru nezistil,

a to napriek tomu, že ako vyplýva z rozsudku, toto vôbec ani nezisťoval. Rozsudok

Najvyššieho súdu je z uvedeného dôvodu arbitrárny, nepreskúmateľný... V prípade podania

mimoriadnych opravných prostriedkov proti uznávanému rozhodnutiu, opierajúcich sa

priamo o námietky porušenia čl. 6 Dohovoru, objektívne nemožno bez rozhodnutia o nich

konštatovať podmienku uznania podľa . V uvedenej

situácii, teda pri pochybnosti o tom, že rozhodnutie (ktoré má byť uznané) bolo vydané

v konaní, ktoré zodpovedá zásadám obsiahnutým v čl. 6 Dohovoru, je prosté, ničím

nepodložené vylúčenie tejto pochybnosti, neprípustným prejavom svojvôle v postupe

Najvyššieho súdu.“. Sťažovateľ pritom namieta, že podaním dovolania ovplyvnil

nezmeniteľnosť uznávaného rozsudku, pričom jeho zrušenie dovolacím súdom môže mať

vplyv na jeho právoplatnosť.

Sťažovateľ namieta aj konštatovanie najvyššieho súdu, že zhoršenie jeho postavenia v

otázke podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je možné súdnym

rozhodnutím zmeniť, a tvrdí, že najvyšší súd „mohol a mal výrokom rozhodnúť o tom, že

režim podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody sa bude

riadiť právnou úpravou priaznivejšou pre sťažovateľa, keďže sám o uznanie cudzieho

rozhodnutia nežiadal a nemožno teda ani dovodzovať jeho vzdanie sa akýchkoľvek výhod

plynúcich z výkonu trestu v štáte pôvodu uznávaného rozhodnutia“. V súvislosti

s namietaným porušením práv zaručených a a 2 dohovoru

sťažovateľ porovnáva zákonnú úpravu práv priznaných odsúdeným v Českej republike

a v Slovenskej republike pri výkone trestu odňatia slobody a z ich konkrétnych aspektov

(napr. práva na prijatie návštev, práva na telefonovanie, práva na prijatie balíkov, práva

na korešpondenciu a pod.) konštatuje zhoršenie svojho postavenia. V dôsledku rozsudku

najvyššieho súdu je tak sťažovateľ „vystavený ponižujúcim podmienkam detencie“.

S poukazom na takéto ponižujúce podmienky a na pocit právnej neistoty sťažovateľ žiada

aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci

nasledujúce rozhodnutie:

„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

21. 4. 2015 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, 19 ods. 2

a , podľa , ,

ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a čl. 8 ods. 2, čl. 10

ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

21. 4. 2015 sa zrušuje.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné

zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 3000 EUR...

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania k rukám

advokáta Mgr. Romana Tomana, PhD...“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. , ).

V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre

tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je

alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne , ).

Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať

a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade

a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich

rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Najvyšší súd v napadnutom rozsudku sp. zn. z 21. apríla 2015

konštatoval čiastočnú dôvodnosť odvolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 9. decembra 2014, pričom v relevantnej časti svojho odôvodnenia

uviedol, že pri plnení svojej prieskumnej povinnosti nezistil zákonné dôvody odmietnutia

uznania a výkonu uznávaného rozhodnutia vyplývajúce z § 16 ods. 1 a 2 zákona o uznávaní

a výkone rozhodnutí. K odvolacím námietkam sťažovateľ uviedol, že «uznávacie konanie

má špecifický, nostrifikačný charakter, v ktorom súd na neverejnom zasadnutí skúma iba

objektívne skutočnosti, a to z úradnej povinnosti. Nostrifikácia tu spočíva v posúdení

či trestnému rozsudku cudzieho štátu možno priznať účinky na území Slovenskej republiky

a v premene cudzieho rozhodnutia na rozhodnutie slovenské, ktoré nahrádza pôvodné

rozhodnutie. Uznávajúci súd nesmie cudzie rozhodnutie preskúmavať vo veci samej,

je viazaný skutkovými zisteniami odsudzujúceho súdu a slovenské orgány nenadobúdajú

právo konať o podstate veci...

Uznaniu cudzieho rozhodnutia nebráni odsúdeným tvrdené podanie mimoriadnych

opravných prostriedkov, pretože zákonnou podmienkou pre postup podľa § 17 zákona

o uznávaní a výkone rozhodnutí je právoplatnosť dotknutého rozhodnutia, ktorá podmienka

bola v posudzovanom prípade splnená. Najvyšší súd nezistil ani žiadne skutočnosti

svedčiace pre záver, že rozhodnutie bolo vydané v konaní, ktoré nezodpovedá zásadám

obsiahnutým v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ako už

bolo skôr uvedené, predmetné konanie má zo zákona špecifický charakter a súd

o posudzovanej otázke rozhoduje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti odsúdeného

a jeho obhajcu, pretože ide o neverejné a písomné konanie, preto sa na tomto konaní

odsúdený nezúčastňuje osobne, ani prostredníctvom obhajcu. Keďže nejde o konanie vo veci

samej, súd otázku viny či prípadnej neviny neskúma (ani nesmie skúmať), odsúdenému sa

neposkytuje ochrana zodpovedajúca postaveniu obvineného v konaní, neposkytuje sa mu

ani právo na výsluch či vyjadrenie, ani právo byť zastúpený obhajcom. Judikatúra

Európskeho súdu pre ľudské práva k použiteľnosti článku 6 Európskeho dohovoru o

ľudských právach na uznávacie konanie neexistuje. Aj tu však možno analogicky uplatniť

judikatúru k článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorá sa týka extradičného

konania predovšetkým pokiaľ ide o stanovisko Európskeho súdu pre ľudské práva, že článok

6 sa vzťahuje výlučne na meritórne konanie, teda na konanie, v ktorom sa skúma vina alebo

nevina jednotlivca z hľadiska spáchania trestného činu. Keďže slovenský súd v rámci

uznávacieho konania otázku viny či neviny skúmať ani nesmie, nejde o konanie, ktoré by

muselo spĺňať štandard stanovený článkom 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

Nedôvodná je aj námietka odsúdeného o nezlučiteľnosti uloženej sankcie s právnym

poriadkom Slovenskej republiky.

Podľa § 4 ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ak sa žiada o uznanie

a výkon rozhodnutia pre trestný čin, za ktorý možno v štáte pôvodu uložiť trest odňatia

slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky a ktorý je v osvedčení o vydaní

rozhodnutia označený justičným orgánom štátu pôvodu priradením k jednej alebo

k viacerým kategóriám trestných činov uvedených v odseku 3, súd neskúma, či ide o čin

trestný podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

V posudzovanom prípade boli tieto zákonné podmienky splnené, pretože sa jedná

o žiadosť o uznanie a výkon rozhodnutia pre trestný čin, za ktorý možno v štáte pôvodu

uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky a tento bol

v osvedčení o vydaní rozhodnutia označený justičným orgánom štátu pôvodu priradením

ku kategórii trestného činu uvedeného v odseku 3 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí

pod písm. u/.

Odsúdenému bola uložená trestná sankcia spojená s odňatím slobody, ktorá je

zlučiteľná správnym poriadkom Slovenskej republiky (§ 17 ods. 2 zákona), ktorá nezhoršila

postavenie odsúdeného a zodpovedá pôvodne uloženej trestnej sankcii, ktorú nebolo

potrebné primerane upraviť (§ 17 ods. 3, ods. 4).

Z obsahu spisu vyplýva, že odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a má

obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Navyše ak by aj odsúdený nemal obvyklý

pobyt na území Slovenskej republiky, po výkone trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody

má byť na základe rozhodnutia vydaného v súdnom konaní vyhostený na územie Slovenskej

republiky.

Pochybil však prvostupňový súd pri úvahe o zaradení odsúdeného do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody.

Podľa § 17 ods. 2 zákona, ak sa rozhodnutím uložila trestná sankcia spojená

s odňatím slobody, ktorá nie je zlučiteľná s právnym poriadkom Slovenskej republiky, súd

rozhodnutím podľa odseku 1 nahradí trestnú sankciu takou trestnou sankciou, ktorú by

mohol uložiť, ak by v konaní o spáchanom trestnom čine rozhodoval; pritom dbá o to, aby

takto uložená trestná sankcia nezhoršila postavenie odsúdeného a v čo najväčšej miere

zodpovedala pôvodne uloženej trestnej sankcii.

Výrok o zaradení odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody je súčasťou výroku

o trestnej sankcii a preto je pri tomto druhu rozhodovacej činnosti nevyhnutné,

pri posudzovaní uvedenej otázky, dôsledne prihliadať na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona

aj z hľadiska nezhoršenia postavenia odsúdeného.

V súvislosti s jej posúdením si Najvyšší súd Slovenskej republiky zadovážil správy

Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky

a Vězeňskej služby Českej republiky a zistil, že odvolanie odsúdeného je v tomto smere

dôvodné.

Aj keď režim výkonu trestu odňatia slobody, do ktorého bol odsúdený zaradený súdmi

Českej a Slovenskej republiky, pri ich vzájomnom porovnaní je bez zásadnejších rozdielov

(návštevy, prijatie balíkov, užívanie telefónu, nákup potravín a vecí osobnej potreby,

korešpondencie), zásadný rozdiel je v zákonných podmienkach upravujúcich možnosť

preradenia odsúdeného z maximálneho stupňa stráženia do stredného stupňa stráženia.

Zo zákonnej úpravy Českej republiky je nepochybné, že vo väznici „so zvýšenou

ostrahou“ možno preradiť odsúdeného do iného typu väznice po nepretržitom výkone aspoň

jednej štvrtiny trestu, najmenej však šiestich mesiacov. V Slovenskej republike môže

odsúdený podať návrh o zmenu spôsobu výkonu trestu až po vykonaní polovice trestu, ak

bol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Zaradením odsúdeného do ústavu

na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia tak došlo k zhoršeniu postavenia

odsúdeného, ktoré bolo potrebné napraviť.

Pokiaľ ide o posúdenie otázky podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu

trestu odňatia slobody najvyšší súd konštatuje, že je síce pravdou, že Slovenská právna

úprava je v tomto smere pre odsúdeného prísnejšia (až po výkone troch štvrtín uloženého

nepodmienečného trestu odňatia slobody na rozdiel od dvoch tretín vymedzených Českou

právnou úpravou), avšak tento právny stav súdnym rozhodnutím zmeniť nie je možné.».

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa

siedmeho oddielu druhej hlavy ( až ) a jemu porovnateľného práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet

medzi nimi zásadných odlišností a obdobne niet zásadných odlišností ani medzi obsahom

základného práva na osobnú slobodu podľa a právom na slobodu

a bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa a

ods. 1 , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru patrí

ako právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy

majúcej základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých

medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené

spôsobom, ktorý predpisuje zákon (), tak aj právo na to, aby sa v jeho veci

vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy predpokladajúci použitie

ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou

obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

Podstatou uznania cudzozemského rozhodnutia je jeho akceptovanie zo strany

Slovenskej republiky. Jeho účelom nie je nahradzovať cudzozemské rozhodnutia novým

rozhodnutím, pretože už cudzozemským rozhodnutím bolo rozhodnuté o vine aj treste

odsúdeného. Preto sa nevykonávajú dôkazy ku skutkovým okolnostiam veci, ale len dôkazy

dosvedčujúce splnenie či nesplnenie podmienok pre uznanie cudzozemského rozhodnutia.

Uvedené reflektuje aj § 15 ods. 5 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí.

S ohľadom na uvedené považuje ústavný súd napadnutý rozsudok (vrátane konania,

ktoré jeho vydaniu predchádzalo) za ústavne udržateľný. Najvyšší súd sa totiž zaoberal

všetkými relevantnými námietkami vznesenými sťažovateľom v odvolaní proti rozsudku

krajského súdu, ktoré boli v konečnom dôsledku prenesené aj do sťažnosti podanej

ústavnému súdu. Arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu predovšetkým nemožno vyvodiť

z absencie vyjadrenia odsúdeného k podanému návrhu na uznanie a výkon uznávaného

rozsudku, keďže najvyšší súd (tak, ako aj pred ním krajský súd) v zhode so svojou ustálenou

judikatúrou, ako aj s obsahom vo veci aplikovaného § 15 ods. 1 zákona o uznávaní a výkone

rozhodnutí rozhodoval na neverejnom zasadnutí a po písomnom vyjadrení prokurátora.

Vypočutie odsúdeného je podľa § 7 ods. 1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí

obligatórne len v prípade, ak sa vyžaduje súhlas odsúdeného s odovzdaním výkonu

rozhodnutia, čo v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. a) zákona o uznávaní a výkone

rozhodnutí nebol sťažovateľov prípad, pričom takéto vypočutie vykonáva súd, ktorý

rozhoduje o odovzdaní výkonu rozhodnutia, a nie súd konajúci o výkone rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené neobstojí tvrdenie sťažovateľa o neúplnosti osvedčenia podľa čl. 4

rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV zo 17. novembra 2008. Právny záver

najvyššieho súdu, že odsúdenému sa neposkytuje právo na výsluch či vyjadrenie, ani právo

byť zastúpený obhajcom, keďže nejde o konanie vo veci samej (a teda ani o konanie

„o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia“), tak nezasahuje do obsahu sťažovateľom

označených práv a je ústavne akceptovateľný. Uvedená námietka sťažovateľa neobstojí

napokon aj z dôvodu, že pred vydaním rozhodnutia krajský súd oznámil sťažovateľovi

vedenie konania o uznanie a výkon uznávaného rozsudku, avšak do termínu neverejného

zasadnutia krajského súdu sťažovateľ na uvedené oznámenie nereagoval (uvedené vyplýva z

odôvodnenia rozsudku krajského súdu).

K ďalšej námietke o tom, že v rozsudku najvyššieho súdu absentuje premena trestu

podľa , resp. absentujú dôvody, pre ktoré najvyšší súd

označené ustanovenie nepoužil, ústavný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry

k nemusí dať všeobecný súd odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Z obsahu

napadnutého rozsudku je pritom zrejmé, že najvyšší súd na danú vec aplikoval § 17 zákon

o uznávaní a výkone rozhodnutí, a to bez potreby súčasného použitia § 517 Trestného

poriadku. Vo vzťahu k uvedenému považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že zákon

o uznávaní a výkone rozhodnutí je vo vzťahu k špeciálnou právnou

úpravou, ktorá predpokladá len subsidiárne použitie , a to pokiaľ ide

o otázky, ktoré zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí osobitne neupravuje (§ 29 zákona

o uznávaní a výkone rozhodnutí). Z § 17 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí vyplýva,

že v prípade, ak niet dôvodov na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia, súd rozhodne

o uznaní a výkone rozhodnutia, a len v prípade trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody

nezlučiteľnej s právnym poriadkom Slovenskej republiky nahradí trestnú sankciu takou

trestnou sankciou, ktorú by mohol uložiť, ak by o spáchanom trestnom čine sám rozhodoval.

Tento postup je tak analogický postupu podľa o premene trestu,

uplatňovaný je však len v prípadoch uznávania rozhodnutí vydaných súdmi štátov

Európskej únie. Ústavný súd preto nepovažuje rozsudok najvyššieho súdu aplikujúci vo veci

len postup podľa § 17 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí za ústavne neakceptovateľný

a svojimi účinkami za zasahujúci do obsahu označeného základného práva na súdnu

ochranu.

Na uvedený princíp len subsidiárneho použitia možno poukázať,

aj pokiaľ ide o námietku, že najvyšší súd nepreskúmal konanie, v ktorom bolo vydané

uznávané rozhodnutie z hľadiska zásad obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 písm. d) dohovoru.

Sťažovateľ odkazujúc na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Pelegrini proti

Taliansku uvádza, že úlohou uznávacieho súdu je preskúmať, či uznávané rozhodnutie spĺňa

záruky čl. 6 dohovoru, zároveň však opomína, že v predmetnom rozhodnutí Európskeho

súdu pre ľudské práva konštatoval, že tento prieskum sa vyžaduje obzvlášť tam, kde

rozhodnutie pochádza od súdu štátu, ktorý dohovor neaplikuje. To ale nie je prípad Českej

republiky, ktorá sa záruky vyplývajúce z čl. 6 dohovoru zaviazala dodržiavať tým,

že dohovor sa stal súčasťou jej právneho poriadku (platnosť pre Českú a Slovenskú

Federatívnu Republiku nadobudol 18. marca 1992). Je zrejmé, že zákon o uznávaní

a výkone rozhodnutí (ako aj rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV z 27. novembra

2008, ktoré bolo uvedeným zákonom prebraté) predpokladá dodržiavanie záruk

vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v konaniach, v ktorých mali byť uznávané rozhodnutia

vydané, keďže k dohovoru pristúpili nielen štáty Európskej únie, ale prostredníctvom

Charty základných práv Európskej únie aj samotná Európska únia. Preto pokiaľ súd

uznávajúci rozhodnutie iného členského štátu Európskej únie nezistí niektorý z dôvodov

odmietnutia uznania uvedený v čl. 16 ods. 1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, § 17

ods. 1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí mu ukladá takéto rozhodnutie uznať.

Ako obiter dictum ústavný súd uvádza, že dôvod odmietnutia uvedený v § 16 ods. 1 písm. j)

zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí vychádza zo záruk obsiahnutých v čl. 6 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené, ako aj s prihliadnutím na nekonkrétnosť sťažovateľovej námietky

o nedodržaní záruk vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru v odvolaní proti rozsudku

krajského súdu hodnotí ústavný súd konštatovanie najvyššieho súdu o nezistení žiadnych

skutočností svedčiacich pre záver, že rozhodnutie bolo vydané v konaní nezodpovedajúcom

zásadám obsiahnutým v čl. 6 dohovoru ako ústavne udržateľné.

Najvyšší súd sa ústavne konformne vysporiadal aj s požiadavkou nezhoršenia

postavenia odsúdeného, ktorá súvisí najmä so spôsobom výkonu uznaného trestu odňatia

slobody. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd pri rozhodovaní

zohľadnil vyžiadané správy týkajúce sa spôsobu výkonu trestu a jeho obmedzení v Českej

republike a v Slovenskej republike, pričom následným zaradením sťažovateľa do ústavu

na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia zmenil rozsudok krajského

súdu v sťažovateľov prospech. Podľa názoru ústavného súdu toto svoje rozhodnutie najvyšší

súd dostatočne odôvodnil a jeho závery sú v tomto smere logické a nezasahujú do obsahu

označených práv. Existencia odlišných podmienok výkonu trestu odňatia slobody vrátane

predpokladov podmienečného prepustenia je v jednotlivých štátoch prirodzená a skutočnosť,

že v niektorých aspektoch sa tieto podmienky môžu subjektívne javiť ako prísnejšie, ešte

neznamená, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv

ústavne nezlučiteľnou aplikáciou (výkladom) zákona o uznávaní a výkone rozsudkov.

Neobstojí tak ani námietka sťažovateľa, podľa ktorej mal najvyšší súd svojím rozhodnutím

vysloviť, že režim podmienečného prepustenia sa mal riadiť pre sťažovateľa priaznivejšou

právnou úpravou, pretože ako správne skonštatoval aj najvyšší súd v závere napadnutého

rozsudku, vydanie takéhoto rozhodnutia právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje.

Žiada sa podotknúť, že podmienečné prepustenie je skutočnosť, ktorá môže, ale nemusí

nastať a pri rozhodovaní podľa § 17 ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí

v súvislosti s výrokom o zaradení odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody ani nemôže

byť zohľadňovaným kritériom, keďže závisí od právnej kvalifikácie trestného činu

a správania odsúdeného, nie však od diferenciácie výkonu trestu odňatia slobody.

Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok a jeho odôvodnenie obstojí

z hľadiska procesných záruk spravodlivého procesu zaručených ,

ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom možno konštatovať, že v sťažnosti predložené

argumenty sú len opakovaním námietok uplatnených sťažovateľom v odvolaní proti

rozsudku krajského súdu. Uvedené argumenty však podľa názoru ústavného súdu prezentujú

v zásade len nesúhlas sťažovateľa s rozsudkom najvyššieho súdu a právnymi názormi v ňom

vyslovenými, nemôžu však viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

tohto názoru a nezakladajú ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor

najvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení

právneho názoru najvyššieho súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.

Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi označenými právami zaručenými

, listiny a dohovoru a napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu považoval ústavný súd sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17

ods. 2 a listiny, práva na slobodu a bezpečnosť podľa

písm. a) dohovoru, základného práva na ochranu súkromného a rodinného života

podľa a listiny a práva na rešpektovanie súkromného

a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu

Podľa a listiny nemožno nikoho stíhať alebo pozbaviť

slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru má každý právo na slobodu a bezpečnosť.

Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem zákonného uväznenia po odsúdení príslušným

súdom, ak sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Podľa a listiny má každý právo na ochranu

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva

zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu

krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo

ochrany práv a slobôd iných.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej súčasťou

je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru [ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 17

ods. 2 a listiny, a listiny,

písm. a) dohovoru, čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru], ak toto porušenie nevyplýva z toho,

že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48

, resp. dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo

možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp.

v spojení s ich porušením.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2

, listiny a dohovoru najvyšším súdom vychádzal

ústavný súd z obsahu uvedeného práva, ktoré zaručuje pozbavenie osobnej slobody len

z dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom. V danom prípade je sťažovateľ pozbavený

osobnej slobody na základe napadnutým rozsudkom uznaného rozsudku Krajského súdu

v Brne, pobočke Zlín sp. zn. z 26. novembra 2013 v spojení s rozsudkom

Vrchného súdu Olomouc sp. zn. z 5. júna 2014, ktorý je právoplatný

(na uvedenom nič nemení ani sťažovateľom podané dovolanie proti uznávanému

rozhodnutiu), a preto nemožno dospieť ani k záveru o porušení práva na osobnú slobodu

podľa , listiny a dohovoru, obzvlášť keď

ústavný súd dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti napadnutého rozsudku z hľadiska

obsahu práva na súdnu ochranu.

Ústavný súd zároveň nenachádza ani žiadnu vecnú súvislosť medzi sťažovateľom

napadnutým rozsudkom a právami zaručenými čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, čl. 19 ods. 2

a listiny, keďže napadnutý rozsudok nezasahuje do práva sťažovateľa

na súkromný a rodinný život neoprávnene, ale na základe právoplatného rozsudku vydaného

v súlade so zákonom o uznaní a výkone rozhodnutí. Pod neoprávneným zasahovaním treba

totiž rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje

ustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody

alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa

(). Napadnutým rozsudkom sa však dosahuje výkon právoplatne uloženej

trestnej sankcie spojenej s odňatím osobnej slobody na území Slovenskej republiky, ktorá je

zlučiteľná s jej právnym poriadkom a je v záujme verejnej bezpečnosti, ako

aj predchádzaniu zločinnosti.

Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd aj zvyšnú časť sťažnosti za zjavne

neopodstatnenú, na základe čoho bola sťažnosť podľa ako

celok odmietnutá. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo rozhodovanie o ďalších

procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci opodstatnenie, a tak sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015