Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 12 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (17)III. ÚS 498/2015
PDF · 512.27 KB
No categories available
III. ÚS 498/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného Mgr. Romanom Tomanom, PhD.,
Rudnayovo námestie 1, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva
na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 8 ods. 2 Listiny
základných práv a slobôd, základného práva na ochranu súkromného a rodinného života
podľa čl. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, práva na slobodu a bezpečnosť
podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 8
ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Urto 1/2015 z 21. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len
„listina“), základného práva na ochranu súkromného a rodinného života podľa čl. 19 ods. 2
ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Urto 1/2015 z 21. apríla 2015 (ďalej aj
„napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti vyplýva, že Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom
sp. zn. 23 Ntc 5/2014 z 9. decembra 2014 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) uznal
rozsudok Krajského súdu v Brne, pobočky Zlín sp. zn. 61 T 7/2013 z 26. novembra 2013
v spojení s rozsudkom Vrchného súdu Olomouc sp. zn. 2 To 19/2014 z 5. júna 2014 (ďalej
aj „uznávaný rozsudok“), ktorým bol sťažovateľ právoplatne uznaný vinným zo zločinu
vydierania podľa § 175 ods. 1 a 2 písm. a) a c) a ods. 3 písm. a) a c) Trestného zákonníka
Českej republiky v štádiu pokusu podľa § 21 ods. 1 Trestného zákonníka Českej republiky,
z prečinu porušovania domovej slobody podľa § 178 ods. 1 a 3 Trestného zákonníka Českej
republiky, z prečinu šírenia poplašnej správy podľa § 357 ods. 1 a 2 Trestného zákonníka
Českej republiky a z prečinu nedovoleného ozbrojovania podľa § 279 ods. 1 Trestného
zákonníka Českej republiky a podľa § 175 ods. 3 v spojení s § 43 ods. 1 Trestného
zákonníka Českej republiky odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov.
Na výkon uznaného trestu odňatia slobody zaradil krajský súd sťažovateľa do ústavu na
výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia. Na základe sťažovateľom podaného
odvolania najvyšší súd napadnutým rozsudkom zrušil rozsudok krajského súdu, uznávaný
rozsudok podľa § 17 ods. 1 zákona č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí,
ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene
a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí“) uznal a rozhodol, že uložený trest sťažovateľ
vykoná na území Slovenskej republiky. Podľa § 18 ods. 1 zákona o uznávaní a výkone
rozhodnutí a § 48 ods. 4 Trestného zákona sťažovateľa zaradil na výkon uloženého trestu
odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.
Sťažovateľ namieta, že v konaní pred vydaním napadnutého rozsudku nebol
vypočutý, hoci „z povahy veci išlo o nutnú obhajobu“ a v dôsledku toho nebolo ani úplne
vyplnené osvedčenie podľa prílohy zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí. Tento
nedostatok pritom nebol v konaní riadne odstránený. V dôsledku toho považuje sťažovateľ
závery okresného súdu za „zjavne arbitrárne“ a pre neúplnosť uvedeného osvedčenia
aj za neudržateľné. Ďalším pochybením najvyššieho súdu má byť „absencia premeny
trestu“, ktorú najvyšší súd napriek odvolacej námietke sťažovateľa s poukazom na § 4
ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí odmietol. Sťažovateľ namieta, že „toto
zákonné ustanovenie vôbec nesúvisí s premenou trestu a popisuje výlučne situácie, kedy nie
je potrebné skúmať, či ide... o trestný čin podľa právneho poriadku Slovenskej republiky...
Faktom zostáva, že Najvyšší súd trest uložený cudzím rozhodnutím nenahradil trestom,
ktorý by sám mohol v takomto konaní uložiť (§ 517 ods. 1 Trestného poriadku), a ani ho
do rozsudku neprevzal (§ 517 ods. 2 Trestného poriadku), čo napokon pre nezlučiteľnosť
dĺžky jeho trvania s právnym poriadkom Slovenskej republiky ani nemohol, čím pochybil
a porušil tak právo sťažovateľa na súdnu ochranu, keďže výrok o premene trestu absentuje“.
Podľa názoru sťažovateľa nebola splnená ani podmienka uznania cudzieho
rozhodnutia podľa § 516 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku, t. j. že rozhodnutie nebolo
vydané v konaní zodpovedajúcom zásadám obsiahnutým v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom
najvyšší súd „absolútne svojvoľne uviedol, že porušenie čl. 6 Dohovoru nezistil,
a to napriek tomu, že ako vyplýva z rozsudku, toto vôbec ani nezisťoval. Rozsudok
Najvyššieho súdu je z uvedeného dôvodu arbitrárny, nepreskúmateľný... V prípade podania
mimoriadnych opravných prostriedkov proti uznávanému rozhodnutiu, opierajúcich sa
priamo o námietky porušenia čl. 6 Dohovoru, objektívne nemožno bez rozhodnutia o nich
konštatovať podmienku uznania podľa § 516 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku. V uvedenej
situácii, teda pri pochybnosti o tom, že rozhodnutie (ktoré má byť uznané) bolo vydané
v konaní, ktoré zodpovedá zásadám obsiahnutým v čl. 6 Dohovoru, je prosté, ničím
nepodložené vylúčenie tejto pochybnosti, neprípustným prejavom svojvôle v postupe
Najvyššieho súdu.“. Sťažovateľ pritom namieta, že podaním dovolania ovplyvnil
nezmeniteľnosť uznávaného rozsudku, pričom jeho zrušenie dovolacím súdom môže mať
vplyv na jeho právoplatnosť.
Sťažovateľ namieta aj konštatovanie najvyššieho súdu, že zhoršenie jeho postavenia v
otázke podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody nie je možné súdnym
rozhodnutím zmeniť, a tvrdí, že najvyšší súd „mohol a mal výrokom rozhodnúť o tom, že
režim podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu trestu odňatia slobody sa bude
riadiť právnou úpravou priaznivejšou pre sťažovateľa, keďže sám o uznanie cudzieho
rozhodnutia nežiadal a nemožno teda ani dovodzovať jeho vzdanie sa akýchkoľvek výhod
plynúcich z výkonu trestu v štáte pôvodu uznávaného rozhodnutia“. V súvislosti
s namietaným porušením práv zaručených čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru
sťažovateľ porovnáva zákonnú úpravu práv priznaných odsúdeným v Českej republike
a v Slovenskej republike pri výkone trestu odňatia slobody a z ich konkrétnych aspektov
(napr. práva na prijatie návštev, práva na telefonovanie, práva na prijatie balíkov, práva
na korešpondenciu a pod.) konštatuje zhoršenie svojho postavenia. V dôsledku rozsudku
najvyššieho súdu je tak sťažovateľ „vystavený ponižujúcim podmienkam detencie“.
S poukazom na takéto ponižujúce podmienky a na pocit právnej neistoty sťažovateľ žiada
aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 €.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal vo veci
nasledujúce rozhodnutie:
„1. Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Urto 1/2015 zo dňa
21. 4. 2015 došlo k porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, 19 ods. 2
a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1, čl. 8
ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a čl. 8 ods. 2, čl. 10
ods. 2 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Urto 1/2015 zo dňa
21. 4. 2015 sa zrušuje.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné
zadosťučinenie peňažnú sumu vo výške 3000 EUR...
4. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy konania k rukám
advokáta Mgr. Romana Tomana, PhD...“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04).
V súvislosti so svojím ústavným postavením ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre
tiež zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je
alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (podobne II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Vzhľadom na to ústavný súd nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať
a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade
a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich
rozhodnutí. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).
Najvyšší súd v napadnutom rozsudku sp. zn. 4 Urto 1/2015 z 21. apríla 2015
konštatoval čiastočnú dôvodnosť odvolania sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 23 Ntc 5/2014 z 9. decembra 2014, pričom v relevantnej časti svojho odôvodnenia
uviedol, že pri plnení svojej prieskumnej povinnosti nezistil zákonné dôvody odmietnutia
uznania a výkonu uznávaného rozhodnutia vyplývajúce z § 16 ods. 1 a 2 zákona o uznávaní
a výkone rozhodnutí. K odvolacím námietkam sťažovateľ uviedol, že «uznávacie konanie
má špecifický, nostrifikačný charakter, v ktorom súd na neverejnom zasadnutí skúma iba
objektívne skutočnosti, a to z úradnej povinnosti. Nostrifikácia tu spočíva v posúdení
či trestnému rozsudku cudzieho štátu možno priznať účinky na území Slovenskej republiky
a v premene cudzieho rozhodnutia na rozhodnutie slovenské, ktoré nahrádza pôvodné
rozhodnutie. Uznávajúci súd nesmie cudzie rozhodnutie preskúmavať vo veci samej,
je viazaný skutkovými zisteniami odsudzujúceho súdu a slovenské orgány nenadobúdajú
právo konať o podstate veci...
Uznaniu cudzieho rozhodnutia nebráni odsúdeným tvrdené podanie mimoriadnych
opravných prostriedkov, pretože zákonnou podmienkou pre postup podľa § 17 zákona
o uznávaní a výkone rozhodnutí je právoplatnosť dotknutého rozhodnutia, ktorá podmienka
bola v posudzovanom prípade splnená. Najvyšší súd nezistil ani žiadne skutočnosti
svedčiace pre záver, že rozhodnutie bolo vydané v konaní, ktoré nezodpovedá zásadám
obsiahnutým v článku 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ako už
bolo skôr uvedené, predmetné konanie má zo zákona špecifický charakter a súd
o posudzovanej otázke rozhoduje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti odsúdeného
a jeho obhajcu, pretože ide o neverejné a písomné konanie, preto sa na tomto konaní
odsúdený nezúčastňuje osobne, ani prostredníctvom obhajcu. Keďže nejde o konanie vo veci
samej, súd otázku viny či prípadnej neviny neskúma (ani nesmie skúmať), odsúdenému sa
neposkytuje ochrana zodpovedajúca postaveniu obvineného v konaní, neposkytuje sa mu
ani právo na výsluch či vyjadrenie, ani právo byť zastúpený obhajcom. Judikatúra
Európskeho súdu pre ľudské práva k použiteľnosti článku 6 Európskeho dohovoru o
ľudských právach na uznávacie konanie neexistuje. Aj tu však možno analogicky uplatniť
judikatúru k článku 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorá sa týka extradičného
konania predovšetkým pokiaľ ide o stanovisko Európskeho súdu pre ľudské práva, že článok
6 sa vzťahuje výlučne na meritórne konanie, teda na konanie, v ktorom sa skúma vina alebo
nevina jednotlivca z hľadiska spáchania trestného činu. Keďže slovenský súd v rámci
uznávacieho konania otázku viny či neviny skúmať ani nesmie, nejde o konanie, ktoré by
muselo spĺňať štandard stanovený článkom 6 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
Nedôvodná je aj námietka odsúdeného o nezlučiteľnosti uloženej sankcie s právnym
poriadkom Slovenskej republiky.
Podľa § 4 ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, ak sa žiada o uznanie
a výkon rozhodnutia pre trestný čin, za ktorý možno v štáte pôvodu uložiť trest odňatia
slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky a ktorý je v osvedčení o vydaní
rozhodnutia označený justičným orgánom štátu pôvodu priradením k jednej alebo
k viacerým kategóriám trestných činov uvedených v odseku 3, súd neskúma, či ide o čin
trestný podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.
V posudzovanom prípade boli tieto zákonné podmienky splnené, pretože sa jedná
o žiadosť o uznanie a výkon rozhodnutia pre trestný čin, za ktorý možno v štáte pôvodu
uložiť trest odňatia slobody s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej tri roky a tento bol
v osvedčení o vydaní rozhodnutia označený justičným orgánom štátu pôvodu priradením
ku kategórii trestného činu uvedeného v odseku 3 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí
pod písm. u/.
Odsúdenému bola uložená trestná sankcia spojená s odňatím slobody, ktorá je
zlučiteľná správnym poriadkom Slovenskej republiky (§ 17 ods. 2 zákona), ktorá nezhoršila
postavenie odsúdeného a zodpovedá pôvodne uloženej trestnej sankcii, ktorú nebolo
potrebné primerane upraviť (§ 17 ods. 3, ods. 4).
Z obsahu spisu vyplýva, že odsúdený je štátnym občanom Slovenskej republiky a má
obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky. Navyše ak by aj odsúdený nemal obvyklý
pobyt na území Slovenskej republiky, po výkone trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody
má byť na základe rozhodnutia vydaného v súdnom konaní vyhostený na územie Slovenskej
republiky.
Pochybil však prvostupňový súd pri úvahe o zaradení odsúdeného do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody.
Podľa § 17 ods. 2 zákona, ak sa rozhodnutím uložila trestná sankcia spojená
s odňatím slobody, ktorá nie je zlučiteľná s právnym poriadkom Slovenskej republiky, súd
rozhodnutím podľa odseku 1 nahradí trestnú sankciu takou trestnou sankciou, ktorú by
mohol uložiť, ak by v konaní o spáchanom trestnom čine rozhodoval; pritom dbá o to, aby
takto uložená trestná sankcia nezhoršila postavenie odsúdeného a v čo najväčšej miere
zodpovedala pôvodne uloženej trestnej sankcii.
Výrok o zaradení odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody je súčasťou výroku
o trestnej sankcii a preto je pri tomto druhu rozhodovacej činnosti nevyhnutné,
pri posudzovaní uvedenej otázky, dôsledne prihliadať na ustanovenie § 17 ods. 2 zákona
aj z hľadiska nezhoršenia postavenia odsúdeného.
V súvislosti s jej posúdením si Najvyšší súd Slovenskej republiky zadovážil správy
Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky
a Vězeňskej služby Českej republiky a zistil, že odvolanie odsúdeného je v tomto smere
dôvodné.
Aj keď režim výkonu trestu odňatia slobody, do ktorého bol odsúdený zaradený súdmi
Českej a Slovenskej republiky, pri ich vzájomnom porovnaní je bez zásadnejších rozdielov
(návštevy, prijatie balíkov, užívanie telefónu, nákup potravín a vecí osobnej potreby,
korešpondencie), zásadný rozdiel je v zákonných podmienkach upravujúcich možnosť
preradenia odsúdeného z maximálneho stupňa stráženia do stredného stupňa stráženia.
Zo zákonnej úpravy Českej republiky je nepochybné, že vo väznici „so zvýšenou
ostrahou“ možno preradiť odsúdeného do iného typu väznice po nepretržitom výkone aspoň
jednej štvrtiny trestu, najmenej však šiestich mesiacov. V Slovenskej republike môže
odsúdený podať návrh o zmenu spôsobu výkonu trestu až po vykonaní polovice trestu, ak
bol zaradený do ústavu s maximálnym stupňom stráženia. Zaradením odsúdeného do ústavu
na výkon trestu s maximálnym stupňom stráženia tak došlo k zhoršeniu postavenia
odsúdeného, ktoré bolo potrebné napraviť.
Pokiaľ ide o posúdenie otázky podmienečného prepustenia odsúdeného z výkonu
trestu odňatia slobody najvyšší súd konštatuje, že je síce pravdou, že Slovenská právna
úprava je v tomto smere pre odsúdeného prísnejšia (až po výkone troch štvrtín uloženého
nepodmienečného trestu odňatia slobody na rozdiel od dvoch tretín vymedzených Českou
právnou úpravou), avšak tento právny stav súdnym rozhodnutím zmeniť nie je možné.».
2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd poznamenáva, že prípadné porušenie práva na súdnu ochranu podľa
siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a jemu porovnateľného práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru je potrebné posudzovať spoločne a niet
medzi nimi zásadných odlišností a obdobne niet zásadných odlišností ani medzi obsahom
základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a právom na slobodu
a bezpečnosť podľa čl. 5 dohovoru.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36
ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru patrí
ako právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy
majúcej základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02), tak aj právo na to, aby sa v jeho veci
vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy predpokladajúci použitie
ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci. Súčasťou
obsahu práva na spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne odpovie na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu.
Podstatou uznania cudzozemského rozhodnutia je jeho akceptovanie zo strany
Slovenskej republiky. Jeho účelom nie je nahradzovať cudzozemské rozhodnutia novým
rozhodnutím, pretože už cudzozemským rozhodnutím bolo rozhodnuté o vine aj treste
odsúdeného. Preto sa nevykonávajú dôkazy ku skutkovým okolnostiam veci, ale len dôkazy
dosvedčujúce splnenie či nesplnenie podmienok pre uznanie cudzozemského rozhodnutia.
Uvedené reflektuje aj § 15 ods. 5 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí.
S ohľadom na uvedené považuje ústavný súd napadnutý rozsudok (vrátane konania,
ktoré jeho vydaniu predchádzalo) za ústavne udržateľný. Najvyšší súd sa totiž zaoberal
všetkými relevantnými námietkami vznesenými sťažovateľom v odvolaní proti rozsudku
krajského súdu, ktoré boli v konečnom dôsledku prenesené aj do sťažnosti podanej
ústavnému súdu. Arbitrárnosť rozsudku najvyššieho súdu predovšetkým nemožno vyvodiť
z absencie vyjadrenia odsúdeného k podanému návrhu na uznanie a výkon uznávaného
rozsudku, keďže najvyšší súd (tak, ako aj pred ním krajský súd) v zhode so svojou ustálenou
judikatúrou, ako aj s obsahom vo veci aplikovaného § 15 ods. 1 zákona o uznávaní a výkone
rozhodnutí rozhodoval na neverejnom zasadnutí a po písomnom vyjadrení prokurátora.
Vypočutie odsúdeného je podľa § 7 ods. 1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí
obligatórne len v prípade, ak sa vyžaduje súhlas odsúdeného s odovzdaním výkonu
rozhodnutia, čo v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) a ods. 3 písm. a) zákona o uznávaní a výkone
rozhodnutí nebol sťažovateľov prípad, pričom takéto vypočutie vykonáva súd, ktorý
rozhoduje o odovzdaní výkonu rozhodnutia, a nie súd konajúci o výkone rozhodnutia.
Vzhľadom na uvedené neobstojí tvrdenie sťažovateľa o neúplnosti osvedčenia podľa čl. 4
rámcového rozhodnutia Rady 2008/909/SVV zo 17. novembra 2008. Právny záver
najvyššieho súdu, že odsúdenému sa neposkytuje právo na výsluch či vyjadrenie, ani právo
byť zastúpený obhajcom, keďže nejde o konanie vo veci samej (a teda ani o konanie
„o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia“), tak nezasahuje do obsahu sťažovateľom
označených práv a je ústavne akceptovateľný. Uvedená námietka sťažovateľa neobstojí
napokon aj z dôvodu, že pred vydaním rozhodnutia krajský súd oznámil sťažovateľovi
vedenie konania o uznanie a výkon uznávaného rozsudku, avšak do termínu neverejného
zasadnutia krajského súdu sťažovateľ na uvedené oznámenie nereagoval (uvedené vyplýva z
odôvodnenia rozsudku krajského súdu).
K ďalšej námietke o tom, že v rozsudku najvyššieho súdu absentuje premena trestu
podľa § 517 ods. 1 Trestného poriadku, resp. absentujú dôvody, pre ktoré najvyšší súd
označené ustanovenie nepoužil, ústavný súd pripomína, že podľa ustálenej judikatúry
k čl. 46 ods. 1 ústavy nemusí dať všeobecný súd odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Z obsahu
napadnutého rozsudku je pritom zrejmé, že najvyšší súd na danú vec aplikoval § 17 zákon
o uznávaní a výkone rozhodnutí, a to bez potreby súčasného použitia § 517 Trestného
poriadku. Vo vzťahu k uvedenému považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že zákon
o uznávaní a výkone rozhodnutí je vo vzťahu k Trestnému poriadku špeciálnou právnou
úpravou, ktorá predpokladá len subsidiárne použitie Trestného poriadku, a to pokiaľ ide
o otázky, ktoré zákon o uznávaní a výkone rozhodnutí osobitne neupravuje (§ 29 zákona
o uznávaní a výkone rozhodnutí). Z § 17 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí vyplýva,
že v prípade, ak niet dôvodov na odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia, súd rozhodne
o uznaní a výkone rozhodnutia, a len v prípade trestnej sankcie spojenej s odňatím slobody
nezlučiteľnej s právnym poriadkom Slovenskej republiky nahradí trestnú sankciu takou
trestnou sankciou, ktorú by mohol uložiť, ak by o spáchanom trestnom čine sám rozhodoval.
Tento postup je tak analogický postupu podľa § 517 Trestného poriadku o premene trestu,
uplatňovaný je však len v prípadoch uznávania rozhodnutí vydaných súdmi štátov
Európskej únie. Ústavný súd preto nepovažuje rozsudok najvyššieho súdu aplikujúci vo veci
len postup podľa § 17 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí za ústavne neakceptovateľný
a svojimi účinkami za zasahujúci do obsahu označeného základného práva na súdnu
ochranu.
Na uvedený princíp len subsidiárneho použitia Trestného poriadku možno poukázať,
aj pokiaľ ide o námietku, že najvyšší súd nepreskúmal konanie, v ktorom bolo vydané
uznávané rozhodnutie z hľadiska zásad obsiahnutých v čl. 6 ods. 1 písm. d) dohovoru.
Sťažovateľ odkazujúc na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Pelegrini proti
Taliansku uvádza, že úlohou uznávacieho súdu je preskúmať, či uznávané rozhodnutie spĺňa
záruky čl. 6 dohovoru, zároveň však opomína, že v predmetnom rozhodnutí Európskeho
súdu pre ľudské práva konštatoval, že tento prieskum sa vyžaduje obzvlášť tam, kde
rozhodnutie pochádza od súdu štátu, ktorý dohovor neaplikuje. To ale nie je prípad Českej
republiky, ktorá sa záruky vyplývajúce z čl. 6 dohovoru zaviazala dodržiavať tým,
že dohovor sa stal súčasťou jej právneho poriadku (platnosť pre Českú a Slovenskú
Federatívnu Republiku nadobudol 18. marca 1992). Je zrejmé, že zákon o uznávaní
a výkone rozhodnutí (ako aj rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV z 27. novembra
2008, ktoré bolo uvedeným zákonom prebraté) predpokladá dodržiavanie záruk
vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v konaniach, v ktorých mali byť uznávané rozhodnutia
vydané, keďže k dohovoru pristúpili nielen štáty Európskej únie, ale prostredníctvom
Charty základných práv Európskej únie aj samotná Európska únia. Preto pokiaľ súd
uznávajúci rozhodnutie iného členského štátu Európskej únie nezistí niektorý z dôvodov
odmietnutia uznania uvedený v čl. 16 ods. 1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí, § 17
ods. 1 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí mu ukladá takéto rozhodnutie uznať.
Ako obiter dictum ústavný súd uvádza, že dôvod odmietnutia uvedený v § 16 ods. 1 písm. j)
zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí vychádza zo záruk obsiahnutých v čl. 6 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené, ako aj s prihliadnutím na nekonkrétnosť sťažovateľovej námietky
o nedodržaní záruk vyplývajúcich z čl. 6 ods. 1 dohovoru v odvolaní proti rozsudku
krajského súdu hodnotí ústavný súd konštatovanie najvyššieho súdu o nezistení žiadnych
skutočností svedčiacich pre záver, že rozhodnutie bolo vydané v konaní nezodpovedajúcom
zásadám obsiahnutým v čl. 6 dohovoru ako ústavne udržateľné.
Najvyšší súd sa ústavne konformne vysporiadal aj s požiadavkou nezhoršenia
postavenia odsúdeného, ktorá súvisí najmä so spôsobom výkonu uznaného trestu odňatia
slobody. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd pri rozhodovaní
zohľadnil vyžiadané správy týkajúce sa spôsobu výkonu trestu a jeho obmedzení v Českej
republike a v Slovenskej republike, pričom následným zaradením sťažovateľa do ústavu
na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia zmenil rozsudok krajského
súdu v sťažovateľov prospech. Podľa názoru ústavného súdu toto svoje rozhodnutie najvyšší
súd dostatočne odôvodnil a jeho závery sú v tomto smere logické a nezasahujú do obsahu
označených práv. Existencia odlišných podmienok výkonu trestu odňatia slobody vrátane
predpokladov podmienečného prepustenia je v jednotlivých štátoch prirodzená a skutočnosť,
že v niektorých aspektoch sa tieto podmienky môžu subjektívne javiť ako prísnejšie, ešte
neznamená, že napadnutým rozsudkom došlo k porušeniu sťažovateľom označených práv
ústavne nezlučiteľnou aplikáciou (výkladom) zákona o uznávaní a výkone rozsudkov.
Neobstojí tak ani námietka sťažovateľa, podľa ktorej mal najvyšší súd svojím rozhodnutím
vysloviť, že režim podmienečného prepustenia sa mal riadiť pre sťažovateľa priaznivejšou
právnou úpravou, pretože ako správne skonštatoval aj najvyšší súd v závere napadnutého
rozsudku, vydanie takéhoto rozhodnutia právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje.
Žiada sa podotknúť, že podmienečné prepustenie je skutočnosť, ktorá môže, ale nemusí
nastať a pri rozhodovaní podľa § 17 ods. 2 zákona o uznávaní a výkone rozhodnutí
v súvislosti s výrokom o zaradení odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody ani nemôže
byť zohľadňovaným kritériom, keďže závisí od právnej kvalifikácie trestného činu
a správania odsúdeného, nie však od diferenciácie výkonu trestu odňatia slobody.
Podľa názoru ústavného súdu napadnutý rozsudok a jeho odôvodnenie obstojí
z hľadiska procesných záruk spravodlivého procesu zaručených čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36
ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom možno konštatovať, že v sťažnosti predložené
argumenty sú len opakovaním námietok uplatnených sťažovateľom v odvolaní proti
rozsudku krajského súdu. Uvedené argumenty však podľa názoru ústavného súdu prezentujú
v zásade len nesúhlas sťažovateľa s rozsudkom najvyššieho súdu a právnymi názormi v ňom
vyslovenými, nemôžu však viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
tohto názoru a nezakladajú ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor
najvyššieho súdu svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu spočívajúci v nahradení
právneho názoru najvyššieho súdu je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s
ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle ustálenej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný.
Vzhľadom na nedostatok príčinnej súvislosti medzi označenými právami zaručenými
čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu považoval ústavný súd sťažnosť v tejto časti za zjavne neopodstatnenú.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17
ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1
písm. a) dohovoru, základného práva na ochranu súkromného a rodinného života
podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny a práva na rešpektovanie súkromného
a rodinného života podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny nemožno nikoho stíhať alebo pozbaviť
slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon...
Podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru má každý právo na slobodu a bezpečnosť.
Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem zákonného uväznenia po odsúdení príslušným
súdom, ak sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny má každý právo na ochranu
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.
Podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva
zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu
krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo
ochrany práv a slobôd iných.
V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou
je aj právny názor, že všeobecný súd v zásade nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru [ku ktorým patria aj práva vyplývajúce z čl. 17
ods. 2 ústavy a čl. 8 ods. 2 listiny, čl. 19 ods. 2 ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny, čl. 5 ods. 1
písm. a) dohovoru, čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru], ak toto porušenie nevyplýva z toho,
že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy zaručené v čl. 46 až čl. 48
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom porušení týchto základných práv by bolo
možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo
k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov, resp.
v spojení s ich porušením.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2
ústavy, čl. 8 ods. 2 listiny a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru najvyšším súdom vychádzal
ústavný súd z obsahu uvedeného práva, ktoré zaručuje pozbavenie osobnej slobody len
z dôvodov a spôsobom ustanoveným zákonom. V danom prípade je sťažovateľ pozbavený
osobnej slobody na základe napadnutým rozsudkom uznaného rozsudku Krajského súdu
v Brne, pobočke Zlín sp. zn. 61 T 7/2013 z 26. novembra 2013 v spojení s rozsudkom
Vrchného súdu Olomouc sp. zn. 2 To 19/2014 z 5. júna 2014, ktorý je právoplatný
(na uvedenom nič nemení ani sťažovateľom podané dovolanie proti uznávanému
rozhodnutiu), a preto nemožno dospieť ani k záveru o porušení práva na osobnú slobodu
podľa čl. 17 ods. 2 ústavy, čl. 8 ods. 2 listiny a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru, obzvlášť keď
ústavný súd dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti napadnutého rozsudku z hľadiska
obsahu práva na súdnu ochranu.
Ústavný súd zároveň nenachádza ani žiadnu vecnú súvislosť medzi sťažovateľom
napadnutým rozsudkom a právami zaručenými čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru, čl. 19 ods. 2
ústavy a čl. 10 ods. 2 listiny, keďže napadnutý rozsudok nezasahuje do práva sťažovateľa
na súkromný a rodinný život neoprávnene, ale na základe právoplatného rozsudku vydaného
v súlade so zákonom o uznaní a výkone rozhodnutí. Pod neoprávneným zasahovaním treba
totiž rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje
ustanovený cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody
alebo nie je nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie ustanoveného cieľa
(I. ÚS 13/2000). Napadnutým rozsudkom sa však dosahuje výkon právoplatne uloženej
trestnej sankcie spojenej s odňatím osobnej slobody na území Slovenskej republiky, ktorá je
zlučiteľná s jej právnym poriadkom a je v záujme verejnej bezpečnosti, ako
aj predchádzaniu zločinnosti.
Z uvedených dôvodov považuje ústavný súd aj zvyšnú časť sťažnosti za zjavne
neopodstatnenú, na základe čoho bola sťažnosť podľa § 25 zákona o ústavnom súde ako
celok odmietnutá. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti stratilo rozhodovanie o ďalších
procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci opodstatnenie, a tak sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015