Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 482/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátskou kanceláriou GARANT

PARTNER legal, s. r. o., Einsteinova 21, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ advokát

JUDr. Martin Dočár, vo veci namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok

zaručeného v , základného práva na súdnu ochranu

zaručeného v , základného práva na náhradu škody

spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy

alebo nesprávnym úradným postupom zaručeného v Slovenskej

republiky, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

ako aj namietaného porušenia všeobecného zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 1

Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. zo 6. mája 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. augusta 2014

doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietalo porušenie základného práva vlastniť

majetok zaručeného v (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu zaručeného v , základného práva

na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu

či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom zaručeného v čl. 46 ods. 3

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), práva na ochranu majetku

zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“)

a porušenie všeobecného zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu

č. 12 k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol č. 12“) rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. zo 6. mája 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa návrhom z 27. decembra 2012

podaným Okresnému súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) ako navrhovateľ

domáhal proti odporcovi mestu Spišská Nová Ves (ďalej len „odporca“) zaplatenia sumy

1 857 681,28 € s príslušenstvom ako náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným

postupom odporcu spočívajúcim v nevyplatení dotácií na mzdy a prevádzku sťažovateľom

zriadených súkromných školských zariadení v zmysle ustanovenia Z.

z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe v školstve a školskej

samospráve“) za roky 2010 a 2012.

Výsledkom prvostupňového konania bol rozsudok okresného súdu č. k.

132 z 9. mája 2013, ktorým bol návrh zamietnutý. Na základe odvolania podaného

sťažovateľom krajský súd napadnutým rozsudkom č. k. zo 6. mája 2014

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ sa sťažnosťou podanou ústavnému súdu domáha „preskúmania rozsudku

sp. zn. zo dňa 6. 5. 2014 Krajského súdu v Košiciach... z dôvodu

porušenia základného práva na prístup k súdu podľa Slovenskej

republiky, základného práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom

orgánom verejnej moci podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, základného práva na nadobúdanie majetku podľa

Slovenskej republiky, práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

č. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva na všeobecný zákaz

diskriminácie podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 12 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd“.

Podľa presvedčenia sťažovateľa z napadnutého rozsudku krajského súdu „vyplýva, že

tak právne posúdenie veci ako i následné právne závery súdu sú založené na neústavnom

výklade aplikovanej právnej normy. ... súd nesprávne vykladá nielen znenie aplikovaných

ustanovení zákonov, ale i niektorých ustanovení SR (, ,

ods. 2, čl. 144 ods. 1). V dôsledku účelového a formalistického výkladu súdu jednotlivých

ustanovení aplikovaných právnych predpisov si právne závery v rámci odôvodnenia

rozsudku vzájomne odporujú, čím sa rozsudok súdu stáva vnútorne rozporným, zmätočným

a zjavne arbitrárnym.“.

Sťažovateľ „absolútne“ nesúhlasí s názorom krajského súdu, že „Orgány územnej

samosprávy nie sú štátnymi orgánmi (viď zákona ). Iba za predpokladu,

že orgánom územnej samosprávy je zákonom zverený výkon verejnej moci, t. j. vykonávajú

prenesenú štátnu správu, sú orgánom verejnej moci v zmysle § 2 písm. b/ bod 2

zák. a pre tento prípad sa na ne vzťahuje ... Územná

samospráva teda nie je výkonom verejnej moci, ako to prezentuje navrhovateľ vo svojom

odvolaní s odkazom na judikatúru SR.“. Podľa názoru sťažovateľa „Vykladať ustanovenie

článku 2 ods. 2 pomocou zákona , kde navyše zákon definuje

legislatívne skratky výlučne na účely tohto zákona je nezmyselné. Tým by došlo k popretiu

významu a zmyslu SR a spochybneniu miesta SR v právnom

systéme Slovenskej republiky. Výklad je predsa možné vykonať zásadne len za pomoci

iných článkov , resp. základných právnych zásad.

Výklad SR vo vzťahu k územnej samospráve prezentovaný

Krajským súdom v Košiciach možno považovať za stroho gramatický, nereflektujúci základné

ústavné princípy, najmä princíp právnej istoty garantovaný SR...“.

Sťažovateľ je presvedčený, že „úplne scestný a neústavný je... názor..., že územná

samospráva nie je výkonom verejnej moci...“, pretože táto „... má i špecifickú úlohu v oblasti

práva verejného. Zákonodarca jej uložil množstvo povinností vo sfére práva verejného, či už

ako prenesený výkon štátnej správy, alebo pri výkone jej originálnych kompetencií.

Povinnosti z oblasti verejného práva pritom zahŕňajú často krát i povinnosť autoritatívne

rozhodovať voči iným subjektom.“.

Sťažovateľ tvrdí, že „pri určení výšky dotácie... ako i s tým súvisiacimi povinnosťami

určenú dotáciu adresátovi poskytnúť, bolo mesto Spišská Nová Ves v postavení orgánu

verejnej moci“, a to z dôvodu, že „autoritatívne bolo rozhodované o výške plnenia pre tretiu

osobu (nadradené postavenie)“, ako aj preto, že „táto povinnosť vyplývala mestu... priamo

z verejnoprávneho predpisu... Preto malo mesto... striktne dodržiavať zákon a konať len

v rozsahu, čo mu zákon výslovne dovoľuje, resp. mu zákon ukladá ako povinnosť, a spôsobom

ako mu zákon prikazuje. Konanie presahujúce tento ústavný rámec je v tomto prípade

neprípustné a takéto konanie nielen nezákonné, ale i neústavné...“.

Zatiaľ čo okresný súd tvrdil, že „dotácia na mzdy a prevádzku poskytovaná podľa § 6

ods. 12 o štátnej správe v školstve a školskej samospráve má

fakultatívny charakter, teda že obec nie je povinná poskytovať takúto dotáciu“, krajský súd

k tomu uviedol, že „nárok na dotácie za mzdy a prevádzku nemá fakultatívny charakter“.

Z uvedeného sťažovateľ vyvodil, že „Týmto konštatovaním súd sám popiera vlastné tvrdenia

o tom, že územná samospráva nie je súčasťou verejnej moci. Súd definuje nárok

uplatňovaný... Sťažovateľom ako nárok obligatórny, potvrdzuje, že ide o povinnosť obce

zaplatiť dotáciu na mzdy, hovorí, že povinnosť je ustanovená zákonom (z charakteru je

zrejmé, že ide o zákon z oblasti verejného práva), a že o výške nároku obec autoritatívne

rozhoduje. Ak by mal Krajský súd... naozaj za to, že na postavenie a konanie mesta...

sa ohľadom poskytovania dotácie na mzdy a prevádzku neuplatňuje č. 2 ods. 2 SR,

potom by nemohol prijať tak zásadný záver.“.

Podľa sťažovateľa je zrejmé, že „výklad SR, najmä otázka, či sa

v konkrétnom prípade týmto ustanovením bolo povinné spravovať i mesto..., je zásadné

pre ďalší výklad práv a povinností o štátnej správe v školstve

a školskej samospráve. Neústavný výklad predmetného článku SR na postavenie

mesta... v konkrétnom prípade... a nepochopenie organizácie verejnej správy (jej účelové

prezentovanie len v zmysle jediného zákona a nie všeobecne) je základným momentom

ústavne nekonformného výkladu o štátnej správe

v školstve a školskej samospráve... a momentom, od ktorého sa odvíja nesprávne právne

posúdenie spornej veci.“.

Sťažovateľ zásadne nesúhlasí s výkladom § 6 ods. 12 zákona o štátnej správe

v školstve a školskej samospráve, ktorý prezentoval krajský súd „ohľadom podmienky sídla

školského zariadenia na území obce a podania žiadosti... Výsledkom je deformácia zákona

spôsobom, ktorý má za následok zásah do základného práva na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom orgánom verejnej moci podľa

Slovenskej republiky a práva na všeobecný zákaz diskriminácie podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu č. 12 Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Podľa sťažovateľa výklad tohto ustanovenia krajským súdom nie je správny, pretože

umožňuje „zneužívať postavenie obce v procese financovania škôl a školských zariadení tak,

že konečným výsledkom celého procesu je len naplnenie rozpočtu obce na úkor škôl

a školských zariadení, nie je správny“. Krajský súd podľa sťažovateľa „Opomenul dodať, že

rozhodujúcim dňom, ku ktorému je potrebné mať sídlo na území obce je konkrétny deň,

a to 15. 9. roka predchádzajúceho kalendárnemu roku, na ktorý sa dotácia na mzdy

a prevádzku majú vyplácať.“.

Sťažovateľ je presvedčený, že «Obec je potrebné v systéme financovania škôl

a školských zariadení chápať predovšetkým ako „platobné miesto“, cez ktoré sa na daný

kalendárny rok pre tú ktorú súkromnú školu resp. súkromné školské zariadenie uskutočňuje

transfer finančných prostriedkov. Ak súkromná škola resp. súkromné školské zariadenie

malo svoje sídlo na území mesta... k 15. 9. potom je to mesto..., ktorému budú tieto finančné

prostriedky... pridelené prostredníctvom podielových daní, a teda vzniká mu povinnosť tieto

finančné prostriedky presmerovať ďalej zriaďovateľovi tejto súkromnej školy resp.

súkromného školského zariadenia.».

Ako uvádza sťažovateľ, „Krajský súd... prijal záver, že rozhodujúce je, či v čase

rozhodovania o dotácii formou všeobecného záväzného nariadenia obcou má daná škola

alebo školské zariadenie sídlo na území obce. Takýto záver je svojvoľný, nemá oporu

v zákone.“.

Z aplikovaného znenia § 6 ods. 12 písm. f) zákona o štátnej správe v školstve

a školskej samospráve podľa sťažovateľa vyplýva, že „obec má povinnosť rozhodnúť

o dotáciách na mzdy a prevádzku do 31. 1. kalendárneho roka. Teda, zákon určuje len

posledný bod časového priestoru na rozhodnutie obce, avšak neurčuje jej konkrétny deň

rozhodnutia.

... argumentácia súdu, že zmenou adresy pred rozhodnutím obce o výške dotácie

na mzdy a prevádzku škola resp. školské zariadenie nemá nárok na dotácie na mzdu

a prevádzku, zakladá zjavnú absurditu...

... žiadny právny predpis výslovne neurčuje, ako má obec postupovať ohľadom

financovania súkromných škôl a školských zariadení v prípade zmeny ich sídla. Ak by obec

mala mať právo financovanie zastaviť, zákon by jej také zásadné právo určite výslovne

uviedol. ... Ak by bola obec oprávnená zastaviť poskytovanie dotácií na mzdy a prevádzku

na kalendárny rok pre školy a školské zariadenia z dôvodu zmeny ich sídla, potom by zákon

určite upravil i následný mechanizmus transferu finančných prostriedkov, teda ako tieto

pridelené finančné prostriedky obci presmerovať na novú obec v ktorej má škola

resp. školské zariadenie nové sídlo.“.

Za „hrubú aroganciu súdnej moci“ sťažovateľ považuje nerešpektovanie právneho

stavu o mieste sídla ním zriadených školských zariadení podľa stavu v sieti škôl a školských

zariadení vedených Ministerstvom školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky

k 15. septembru rozhodného roka.

Sťažovateľ v odvolaní proti rozsudku okresného súdu taktiež namietal, že „nie je mu

zrejmé, z ktorého zákonného ustanovenia súd odvodil, že je povinnosťou zriaďovateľa podať

žiadosť o poskytnutie dotácie na mzdy a prevádzku do 31. 1. kalendárneho roku? Také

zákonné ustanovenie totiž neexistuje.“

Podľa presvedčenia sťažovateľa tento „môže podať žiadosť kedykoľvek počas

kalendárneho roku. Neexistuje konkrétne určenie dátumu dokedy musí... ako zriaďovateľ

súkromných školských zariadení žiadosť podať. Z logiky veci samej však vyplýva, že časový

priestor je pre žiadosť zriaďovateľa kedykoľvek od dňa 15.9. (rozhodný dátum pre určenie

platcu dotácie) až do 31.12. nasledujúceho kalendárneho roku.“.

Za „absurdné správanie sa mesta“ sťažovateľ považoval skutočnosť, že

«odôvodnením zmeny výšky dotácie pre Sťažovateľa je výlučne tvrdenie, že mesto malo

nedostatok financií resp. „prognóza ďalšieho vývoja je negatívna a súčasne nie je

predpoklad, že by sme od neštátnych školských zariadení mohli žiadať vrátenie dotácie“...

Odôvodňovať zníženie a nevyplatenie časti záväzne priznanej dotácie na mzdy a prevádzku

zlou hospodárskou situáciou a zlým ekonomickým výhľadom obce svedčí o neschopnosti

mesta... zodpovedne zostavovať rozpočet obce prípadne o neschopnosti mesta... rozpočet

dodržať. Mesto... tak svoje „diery“ v rozpočte plátalo finančnými prostriedkami záväzne

určenými na školstvo a tak si zabezpečuje samozvaným spôsobom zdroje krytia týchto

„rozpočtových dier“ z majetku Sťažovateľa.».

Ako sťažovateľ uvádza, „v rozhodnom čase neexistovala žiadna zákonná úprava

vo verejnom práve dovoľujúca mestu... jednostranne zmeniť výšku dotácie na mzdy

a prevádzku určenú vo VZN č. 9/2009. Vstúpiť do takto garantovaného práva nie je

bez opory v zákone možné. Mesto... však prekročilo svoju právomoc a Doplnkom č. 1

a následne Doplnkom č. 2 sa jednostranne, zneužitím vlastného postavenia, snažilo o zmenu

stanovených podmienok vo svoj prospech a na úkor Sťažovateľa...

... Ak súd hovorí, že do dňa prijatia všeobecne záväzného nariadenia obce

o financovaní škôl a školských zariadení je potrebné podať žiadosť zriaďovateľom, potom

takýto názor je scestný. ... zákon neurčuje presný termín obce kedy má prijať toto nariadenie,

teda zriaďovateľ vôbec nevie dokedy by bolo potrebné žiadosť takto podať (neexistuje právna

istota) a..., zrejme je potrebné vedieť o čo žiadať. ... až v momente po rozhodnutí obce

a po následnom oznámení obce o konkrétnej výške finančných prostriedkov podľa § 6 ods. 12

písm. e) o štátnej správe v školstve a školskej samospráve je možné

o niečo žiadať... Podanie žiadosti zriaďovateľom neskôr, napr. v mesiaci máj, jún a pod.

môže mať za následok maximálne len nevyplatenie dotácie na mzdy a prevádzku

za predchádzajúce kalendárne mesiace, nie však nevyplatenie celej dotácie.“.

Sťažovateľ spochybňuje tiež úvahu krajského súdu, ktorá „vychádza z predpokladu,

že zriaďovateľ je povinný každoročne podávať žiadosť“. Podľa názoru sťažovateľa však

zo znenia príslušných ustanovení zákona vyplýva, že «Obec teda každoročne poskytuje

dotácie, avšak na základe jednej „žiadosti“ (žiadosti podanej v roku, kedy je prvý krát

splnená podmienka, že škola resp. školské zariadenie k 15. 9. má sídlo na území obce). Text

právneho predpisu neuvádza, že na základe žiadostí (plurál), ani že je potrebné podávať

žiadosť každoročne. Nakoniec, teda stačí zrejme jedna žiadosť aby obec začala plniť svoju

povinnosť a každoročne poskytovať dotácie na mzdy a prevádzku až do toho roku, pokiaľ

k 15. 9. škola resp. školské zariadenie nebude mať sídlo na území obce.».

Podľa názoru sťažovateľa „Krajský súd... svojim výkladom len účelovo deformuje

právnu normu. Sme presvedčení, že výklad Sťažovateľa ohľadom podania žiadosti, resp.

ďalšia alternatíva tohto výkladu uvedená v predchádzajúcom odseku, je správna a ústavne

konformná.“.

Pre sťažovateľa „je... značným prekvapením, ak Krajský súd... tvrdí, že všeobecne

záväzné nariadenie je pre súd záväzné (str. 19 jeho rozsudku). Obdobný záver je možné

vyvodiť aj z rozhodnutia prvostupňového súdu na str. 16 jeho rozsudku.“. Sťažovateľ

pokračuje, že «Krajský súd... sa cíti byť viazaný všeobecne záväznými nariadeniami obcí

(ústavný príkaz čl. 144 ods. 1 neakceptuje). Sťažovateľ však poukázal i na ďalšie hrubé

pochybenie mesta..., a to na kvalitatívnu stránku „všeobecne záväzných nariadení“ VZN

9/2009 a 8/2014. Sťažovateľ s prekvapením zistil, že aj tieto námietky súd odmietol.

... Už pri letmom preskúmaní predmetných všeobecne záväzných nariadení (najmä

však č. 8/2011) je možné dospieť nepochybne k právnemu záveru, že ide o paakty (max.

o individuálne právne akty). Nik nežiadal od Krajského súdu... aby tento vyhodnotil

zákonnosť resp. nezákonnosť týchto „všeobecne záväzných nariadení“ (ani na to nie je

kompetentný), avšak je povinný skúmať, či nejde o iný správny akt ako je prezentované,

resp. paakt.

Sme presvedčení, že v tomto prípade sú predmetné všeobecne záväzné nariadenia

týkajúce sa veci ničotnými správnymi aktmi. Nie je dodržaná základná podmienka všeobecne

záväzného nariadenia ako normatívneho správneho aktu a to jeho normatívnosť (všeobecný

charakter). Vzťahuje sa tak na konkrétne výslovne zadefinované osoby. Okrem toho sa

dopustilo mesto Spišská Nová Ves pri jeho vydávaní ďalšej podstatnej chyby absolútny

omyl v osobe adresáta. Zatiaľ čo zákon určuje za adresáta tohto všeobecne záväzného

nariadenia každú bližšie nekonkretizovanú osobu v postavení zriaďovateľa škôl a školských

zariadení po splnení určených podmienok ako príjemcu dotácií, mesto... určilo za adresátov

konkrétne školy a školské zariadenia (viď napr. § 2 všeobecne záväzného nariadenia

č. 9/2009 v spojení s § 3 ods. 2 písm. a); § 6 ods. 2 a 3; § 8 ods. 1 a § 9 ods. 1)...

V súlade správnym názorom Ústavného súdu SR, Najvyššieho súdu SR ako i českej

judikatúry, je povinnosťou súdov ako predbežnú otázku vždy skúmať charakter správnych

aktov s ohľadom na ich ničotnosť. Než súd vôbec začne takýto právny akt skúmať z hľadiska

vyššie uvedených kritérií, jeho prvé rozhodovanie sa týka najzákladnejšej otázky, a to či ide

o normatívny správny akt alebo individuálny správny akt. Pri posudzovaní všeobecne

záväzného nariadenia mesta Spišská Nová Ves č. 9/2009, jeho doplnkov č. 1 a 2 ako

i všeobecne záväzného nariadenia č. 8/2011 je zrejmé, že obsahovo ide o individuálny

právny akt.».

Sťažovateľ tvrdí, že „Keďže bol mestom... v konečnom dôsledku vydaný ničotný

individuálny správny akt, ktorého nie je navrhovateľ ani adresátom, je zbytočnou otázkou

riešenie jeho platnosti resp. neplatnosti; tá môže mať vzťah výlučne k jeho adresátom.

Mesto Spišská Nová Ves tak v skutočnosti skutočne nevydalo normatívny právny akt

všeobecne záväzné nariadenie v zmysle o

štátnej správe v školstve a školskej samospráve, opomenul splnenie svojej zákonnej

povinnosti.“.

Podľa presvedčenia sťažovateľa „Krajský súd... sa nesprávne vysporiadal

i s námietkou retroaktívneho uplatňovania Doplnku č. 1 a Doplnku č. 2 Všeobecne

záväzného nariadenia č. 9/2009. Krajský súd... odobril tak nielen možnosť zmeny všeobecne

záväzného nariadenia vydávaného na základe o

štátnej správe v školstve a školskej samospráve kedykoľvek počas príslušného kalendárneho

roka, ale potvrdil aj retroaktívne uplatňovanie (znižovanie už vyplatených platieb na základe

dovtedy platného všeobecne záväzného nariadenia). Ak by teoreticky bola možná zmena

predmetného všeobecne záväzného nariadenia aj po termíne stanovenom zákonom, potom

výsledkom by bola iba tá skutočnosť, že tieto právne normy mohli byť uplatnené výlučne

na právne vzťahy vzniknuté len za účinnosti týchto zmien, teda buď od 14. 5. 2010 resp.

od 1. 9. 2012. Určite však nie na právny vzťah ktorý tu vznikol v období, keď tieto právne

normy ešte neexistovali resp. neboli účinné...

Podľa svojho obsahu Doplnok č. 1 ako i Doplnok č. 2 neobsahujú v prechodných

či záverečných ustanoveniach ustanovenia dovoľujúce použiť tento právny predpis

i na vzťahy skôr vzniknuté, teda Doplnok č. 1 a Doplnok č. 2 samy osebe nie sú retroaktívne.

Mesto... ich však v rozpore s ich znením retroaktívne vykladalo, uplatňovalo, naďalej

na tomto svojom postoji trvá, a nevyplatilo tak dotáciu na mzdy a prevádzku za rok 2010

Sťažovateľovi v plnej výške, čo je nesporne nesprávny úradný postup.

Už raz priznanú výšku dotácie na mzdy a prevádzku nie je možné obcou meniť.

... je evidentné, že Sťažovateľovi bolo zabránené nadobudnutiu majetku, ktorý

očakával a na ktorého nadobudnutie sa v dôsledku zákonnej garancie spoliehal. Mesto

Spišská Nová Ves však nepredvídateľným mocenským zásahom ako i náhlou zmenou

garantovaných pravidiel narušilo právnu istotu Sťažovateľa že Sťažovateľovi bolo jeho

legitímne očakávanie zmarené.“.

V závere sťažovateľ zhrnul, že „Z výroku a odôvodnenia rozsudku Okresného súdu...

ako i z výroku a odôvodnenia rozsudku Krajského súdu... je vo svetle vyššie uvedených

skutočností zjavná arbitrárnosť ich právneho názoru. Najmä v dôsledku zjavne nesprávneho,

svojvoľného výkladu a zákonov, účelovosti tohto výkladu a jeho ústavnej nekonformity

došlo k zásahu do základných práv Sťažovateľa garantovaných SR, a to s takou

intenzitou, že takéto konanie je, podľa nášho názoru, v príkrom rozpore s SR. Ide

o popretie podstaty materiálneho právneho štátu.“.

Sťažovateľ zastáva názor, že mu „zo strany Krajského súdu... nebola poskytnutá...

riadna ochrana pred zjavným porušením zákona mestom Spišská Nová Ves a z neho

vyplývajúcich následkov pre Sťažovateľa.

Sťažovateľ naplnil všetky podmienky na pridelenie dotácií na mzdy a prevádzku

na školský rok 2010 a 2012. Jeho legitímne očakávanie nadobudnutia majetku v podobe

dotácií na mzdy a prevádzku školských zariadení garantované zákonom však mesto Spišská

Nová Ves zmarila z pozície moci, a to šikanóznym spôsobom. Tým došlo k zásahu základného

práva Sťažovateľa na nadobúdanie majetku podľa ,

práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“.

Zároveň uvádza, že „je to práve Sťažovateľ ktorého ako jediného zriaďovateľa sa

dotkli zmeny vo financovaní mestom Spišská Nová Ves. Iným zriaďovateľom nebola odňatá

ani časť dotácie. Na takýto postup nemalo mesto Spišská Nová Ves zákonné oprávnenie.

Sťažovateľ bol tak diskriminovaný... z dôvodu jeho iného postavenia, teda z dôvodu, že ide

o súkromného zriaďovateľa školských zariadení. Tým sa Mesto... dopustilo zásahu do práva

na všeobecný zákaz diskriminácie podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 12 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v rozpore s SR.“.

Rozhodnutiu krajského súdu sťažovateľ vytkol „Okrem mnohých hrubých...

uvedených pochybení... ešte jednu typickú črtu. Vnútornú rozporuplnosť, zjavnú právnu

nelogickosť, arbitrárnosť a z toho vyplývajúcu účelovosť tak výroku ako i jeho odôvodnenia.

Rozsudok Krajského súdu... je v rozpore s princípom predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

Absolútne ignoruje dostupnú judikatúru so zásadnými právnymi názormi tak ústavného súdu

SR a ČR ako i Najvyššieho súdu SR a ČR.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa

... na prístup k súdu podľa , základné

právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánom verejnej moci

podľa , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo

na nadobúdanie majetku podľa , právo na pokojné

užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd, právo na všeobecný zákaz diskriminácie podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu č. 12 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 6. mája 2014 porušené boli.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Košiciach

sp. zn. zo dňa 6. mája 2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť Sťažovateľovi primerané finančné

zadosťučinenie v sume 5.000, €.

4. Krajský súd v Košiciach je povinný uhradiť Sťažovateľovi trovy právneho

zastúpenia v sume 340,89 €... na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd každý

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím

príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. , ).

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť majetok

zaručeného v , základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

ods. 1 , základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom

zaručeného v , práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

ods. 1 dohovoru, práva na ochranu majetku zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu,

ako aj namietané porušenie všeobecného zákazu diskriminácie zaručeného v čl. 1

dodatkového protokolu č. 12 rozsudkom krajského súdu č. k. zo 6. mája

2014, ku ktorému malo dôjsť neodôvodnenosťou a arbitrárnosťou označeného rozhodnutia

druhostupňového súdu a nesprávnym výkladom a aplikáciou príslušných zákonných

ustanovení, ale aj na vec sťažovateľa.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých

vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym

poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym

úradným postupom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu č. 12 užívanie všetkých práv ustanovených

zákonom sa zabezpečuje bez diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako je pohlavie, rasa,

farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické a iné presvedčenie, národný alebo sociálny pôvod,

príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rodové alebo iné postavenie.

Podľa čl. 1 ods. 2 dodatkového protokolu nikto nesmie byť diskriminovaný

akýmkoľvek verejným orgánom z akýchkoľvek dôvodov, ako sú dôvody uvedené v odseku 1.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov,

ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní

tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory

všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Ústavný súd v prvom rade považuje za potrebné zvýrazniť, že predmetom konania

pred všeobecným súdmi bola sťažovateľom uplatňovaná náhrada škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom mesta, preto pri skúmaní možného zásahu vo veci

konajúcich všeobecných súdov do základných práv sťažovateľa ústavný súd prihliadal

aj na podstatu tohto konania.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu č. k. 204

zo 6. mája 2014 vyplývajú skutočnosti, ktoré sťažovateľ v sťažnosti podanej ústavnému súdu

nijako neatakuje a na ktoré je v súvislosti s požadovanou ochranou základných práv potrebné

poukázať, pretože dotvárajú celkový pohľad na preskúmavanú vec. Ide okrem iných

o skutočnosť, že sťažovateľ sa už skôr obrátil na okresný súd s návrhom, ktorým žiadal

zaviazať mesto ako odporcu zaplatiť mu sumu vyčíslenú ako nevyplatenú dotáciu na mzdy

a prevádzku sťažovateľom zriadených školských zariadení za obdobie január až december

2010. Tento návrh však okresný súd rozsudkom č. k. zo 16. marca 2011

v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. z 23. februára 2012 zamietol,

a to z dôvodu, že všeobecné súdy konajúce vo veci nezistili, že by mesto postupovalo

v rozpore s alebo zákonom, práve naopak, mesto preukázalo, že pri úprave dotácie

nepostupovalo svojvoľne. Sťažovateľ sa vo veci nepriznania mu dotácie obrátil aj na Okresnú

prokuratúru Spišská Nová Ves (ďalej len „okresná prokuratúra“) podnetom zo 4. októbra

2010, ktorým sa domáhal podania protestu prokurátora proti uzneseniu mestského

zastupiteľstva mesta č. 717 z 15. júla 2010 (toto predchádzalo prijatiu doplnku č. 2

k Všeobecne záväznému nariadeniu mesta č. 9/2009). Okresná prokuratúra však dôvod na

podanie protestu nezistila, preto podnet sťažovateľa 24. novembra 2010

pod č. k. Pd 154/2010 6 odložila. Sťažovateľ 11. septembra 2012 podal podnet aj Generálnej

prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) na preskúmanie

, ktorý v konečnom dôsledku

(po jeho postúpení príslušnej prokuratúre) okresná prokuratúra pod sp. zn. Pd 115/2012

odložila vychádzajúc zo zistení, že:

školské zariadenia, ktorých zriaďovateľom bol sťažovateľ, najneskôr 26. septembra

2011 nemali sídlo v Spišskej Novej Vsi,

nebola splnená podmienka, že v školských zariadeniach sú zapísané iba deti

s trvalým pobytom v okrese, kde je sídlo školského zariadenia alebo v okresoch susediacich

s týmto zariadením,

sťažovateľ nepožiadal o dotáciu na rok 2012 v roku 2011, ale žiadosť podal až listom

z 27. februára 2012,

sám sťažovateľ v prípise z 26. septembra 2011 k výkazu Škol 40 01, ktorým

deklaroval počet detí v ním zriadených zariadeniach k 15. septembru 2011, uviedol, že tento

výkaz „vyplnil na mesto Spišská Nová Ves“ napriek zmenám v sídlach týchto zariadení

v obciach a a aj napriek tomu, že deti uvedené vo výkaze pochádzajú

z okresov a susediacich okresov obcí a . Urobil tak preto, lebo nebolo ešte

právoplatné rozhodnutie o povolení zmien adries súkromných školských zariadení,

sťažovateľ požiadal Ústav informácií a prognóz školstva žiadosťou z 26. septembra

2011 o vykonanie zmeny tak, aby deti, ktoré sú priradené obci Spišská Nová Ves, boli

priradené obciam a .

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu ďalej vyplýva, že vo veci

bola činnou aj generálna prokuratúra, ktorá listom z 10. mája 2011 oznámila právnemu

zástupcovi sťažovateľa, že nezistila žiaden dôvod na prijatie osobitného prokurátorského

opatrenia a zmenu stanovísk, ktoré sťažovateľovi boli oznámené okresnou prokuratúrou.

Ďalšou v druhostupňovom rozhodnutí uvedenou skutočnosťou bolo, že „Všeobecne

záväzné nariadenia č. 8/2011, ako aj doplnky č. 1 a 2 k VZN č. 9/2009 sú… platné (v čase

rozhodovania okresného súdu, pozn.), keďže navrhovateľom (sťažovateľom, pozn.) napadnuté

neboli. Navrhovateľ (sťažovateľ, pozn.) nielenže podnety na protest prokurátora proti VZN č.

8/2011 a doplnkov č. 1, 2 k VZN č. 9/2009 nepodal, ale jeho opakované podnety a návrhy

podané na prokuratúru boli odmietnuté a návrh podaný na súd o vyplatenie dotácií bol

zamietnutý.“.

So samotnými odvolacími námietkami sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu č. k.

z 9. mája 2013 sa krajský súd v relevantnej časti odôvodnenia rozsudku sp.

zn. zo 6. mája 2014 vysporiadal takto:

„Navrhovateľ v odvolaní namieta odvolacie dôvody podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/,

d/ a f/ , t. j. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci, pričom konkrétne namieta nepreskúmateľnosť rozsudku, súd prvého stupňa dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci...

Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by

vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov

nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce

skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení

dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal

tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. až , alebo že by

na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné

ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok vo veci nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená

ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a náležite

zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. , z týchto dôkazov

dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného

skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, preto odvolací súd jeho rozsudok

ako vecne správny podľa ust. potvrdil.

Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnym záverom

súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého konanie odporcu, spočívajúce vo vyplatení dotácií

navrhovateľovi za rok 2010 v zníženom rozsahu a v nevyplatení dotácií navrhovateľovi za rok

2012, nie je nesprávnym úradným postupom, v príčinnej súvislosti s ktorým navrhovateľovi

vznikla škoda.

Správne, podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku,

s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 219 ods. 2

).

Z odôvodnenia jednoznačne vyplýva úvaha súdu, na základe ktorej dospel k záveru

o vylúčení zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom

aj s poukazom na príslušné právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav,

a nenáležitá je preto námietka navrhovateľa o nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti záverov

súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

Nesprávnosť úradného postupu odporcu navrhovateľ videl v nevyplatení dotácií

na jeho činnosť za roky 2010 a 2012, resp. v ich vyplatení v zníženom rozsahu za rok 2010,

preto určujúcim pre rozhodnutie vo veci bolo vyriešenie otázky, či takéto konanie možno

subsumovať pod pojem nesprávneho úradného postupu podľa § 14 ods. Z.

z.. Z tohto hľadiska súd prvého stupňa aj posudzoval konanie odporcu v súvislosti

s poskytovaním a vyplácaním dotácií navrhovateľovi za roky 2010 a 2012.

Územná samospráva zodpovedá za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy

pri výkone samosprávy, ktorá bola spôsobená a/ nezákonným rozhodnutím alebo b/

nesprávnym úradnom postupom (, zák. o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov).

Územná samospráva zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.

Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať

rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone

verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom

chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb ( zák. ).

Podľa rozhodovacej praxe súdov možno všeobecne vymedziť nesprávny úradný postup

tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho

orgánu pri jeho činnosti. Uvedené sa vzťahuje aj na orgán územnej samosprávy.

Všeobecne možno za nesprávny úradný postup označiť každý postup štátneho orgánu

alebo orgánu územnej samosprávy, ktorý pri výkone verejnej moci, alebo pri výkone

samosprávy postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo

v rozpore so zásadami výkonu verejnej moci alebo výkonu samosprávy. Za nesprávny úradný

postup možno považovať aj nečinnosť príslušných orgánov.

Aplikujúc vyššie uvedené na prejednávanú vec súd prvého stupňa správne zisťoval,

či nevyplatenie dotácií, resp. ich vyplatenie v zníženom rozsahu navrhovateľovi je porušením

zákonom predpísaného postupu odporcom alebo zásad výkonu samosprávy,

príp. nečinnosťou odporcu.

Ako správne uviedol súd prvého stupňa, povinnosť vyplácať dotácie a podmienky ich

vyplácania upravoval zákon a z vykonaného dokazovania nepochybne

vyplynulo, že odporca pri poskytovaní dotácií navrhovateľovi za roky 2010 a 2012

postupoval v súlade s týmto zákonom, ako aj ďalšími právnymi predpismi, vzťahujúcimi sa

na prejednávanú vec, ktorých príslušné ustanovenia sú citované v odôvodnení napadnutého

rozsudku.

Vychádzajúc zo záveru, že odporca neporušil žiadne svoje zákonom stanovené

povinnosti, nebol nečinný a nedopustil sa ani iného konania v zmysle § 14 ods. 1 zákona

, nie je preukázaná existencia nesprávneho úradného postupu odporcu,

v príčinnej súvislosti s ktorým navrhovateľovi vznikla škoda.

Odvolací súd v podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku,

s ktorého závermi sa v celom rozsahu stotožňuje ( ).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam

navrhovateľa odvolací súd uvádza nasledovné:

Navrhovateľ v odvolaní nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že v prípade obcí

sa iba na výkon prenesenej štátnej správy vzťahuje uplatňovanie článku 2 ods. 2 SR,

v zmysle ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu

a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom nesprávny je podľa neho záver súdu prvého

stupňa, v zmysle ktorého v prípade výkonu územnej samosprávy obec postupuje

podľa článku 2 ods. 3 SR, v zmysle ktorého každý môže konať, čo nie je zákonom

zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Sám považuje

územnú samosprávu za výkon verejnej moci s odkazom na judikatúru Ústavného súdu SR.

S touto odvolacou námietkou sa nemožno stotožniť.

Ako vyplýva zo znenia článku 2 ods. 2 SR ako je vyššie citovaný, toto

ustanovenie sa vzťahuje iba na štátne orgány.

Orgány územnej samosprávy nie sú štátnymi orgánmi (viď zákona ).

Iba za predpokladu, že orgánom územnej samosprávy je zákonom zverený výkon verejnej

moci, t. j. vykonávajú prenesenú štátnu správu, sú orgánom verejnej moci v zmysle § 2

písm. b/ bod 2 zák. a pre ten prípad sa na ne vzťahuje .

Výkon verejnej moci a výkon samosprávy dôsledne odlišuje zákon ,

ktorý osobitne ustanovuje zodpovednosť za výkon verejnej moci, kedy zodpovedným

subjektom je štát a osobitne zodpovednosť pri výkone samosprávy, kedy je daná

zodpovednosť obce alebo vyššieho územného celku.

Výkonom verejnej moci na účely rozhodovania podľa zákona

je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených

záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, pričom orgánom verejnej

moci je vždy štátny orgán a orgán územnej samosprávy len v prípade, že je mu zákonom

zverený výkon verejnej moci.

Územná samospráva teda nie je výkonom verejnej moci, ako to prezentuje navrhovateľ

vo svojom odvolaní s odkazom na judikatúru Ústavného súdu SR.

Takýto záver nevyplýva ani z komentára, na ktorý odkazuje navrhovateľ vo svojom

odvolaní. Ide o Komentár k , vydavateľstvo Eurokódex rok 2012,

z ktorého cituje zo strany 414 nasledovné: „Pokiaľ obec a vyšší územný celok pri realizácii

svojich úloh majú postavenie orgánu verejnej moci, resp. vykonávajú delegovanú štátnu

správu, vzťahuje sa na ich konanie obsah ustanovenia článku 2 ods. 2 , t. j. môžu konať

iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.“

Vyššie uvedené sa nevzťahuje na výkon územnej samosprávy, o ktorú ide

aj v prejednávanej veci, keďže táto nie je výkonom verejnej moci, ako bolo vyššie uvedené.

V zmysle obce zodpovedajú za škodu spôsobenú orgánmi

územnej samosprávy pri výkone samosprávy.

Ak je škoda spôsobená orgánmi obce (orgány územnej samosprávy) pri výkone

verejnej moci, zodpovedá za škodu štát v zmysle zákona v spojení

s ust. § 2 citovaného zákona.

V prípade prijatia argumentácie navrhovateľa, že činnosť spojená s poskytovaním

dotácií je výkonom verejnej moci, nie je daná pasívna legitimácia obce.

Navrhovateľ si odporuje, ak na jednej strane tvrdí, že ide o výkon verejnej moci,

na druhej strane však podáva žalobu voči obci tvrdiac, že ide o nesprávny úradný postup

obce pri výkone územnej samosprávy.

Správne preto súd prvého stupňa uzavrel, že konanie obce v prejednávanej veci

(prideľovanie dotácií) je výkonom územnej samosprávy, kedy obec môže konať v medziach

daných článkom 2 ods. 3 .

Prideľovanie dotácií (aj) súkromným školským zariadeniam je nepochybne súčasťou

rozpočtového hospodárenia obce, čo podľa o obecnom zriadení

s poukazom na § 4 ods. 3 písm. b/ a ods. 4 citovaného zákona je výkonom územnej

samosprávy.

V zmysle § 4 ods. 3 písm. b/ citovaného zákona obec pri výkone samosprávy najmä

zostavuje a schvaľuje rozpočet obce a záverečný účet obce.

V zmysle § 4 ods. 4 citovaného zákona, ak zákon pri úprave pôsobnosti obce

neustanovuje, že ide o výkon prenesenej pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon

samosprávnej pôsobnosti obce.

Zákon o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, ktorý v

ods. 12 upravuje poskytovanie dotácií zriaďovateľom školských zariadení, pri úprave tejto

pôsobnosti obce neustanovuje, že ide o prenesený výkon štátnej správy, z čoho nepochybne

vyplýva záver, že poskytovanie dotácií v zmysle zákona je výkonom územnej

samosprávy.

Uvedený záver je možné vyvodiť aj s odkazom na ust.

o prechode niektorých pôsobností z orgánov štátnej správy na obce a vyššie územné celky,

v zmysle ktorého ak zákon pri úprave pôsobnosti obce neustanovuje, že ide o prenesený

výkon pôsobnosti štátnej správy, platí, že ide o výkon samosprávnej pôsobnosti obce.

V zmysle § 2 písm. g/ tohto zákona na obce prešli pôsobnosti aj na úseku školstva, mimo iné

aj prideľovanie finančných prostriedkov súkromným školským zariadeniam podľa osobitných

predpisov, v danom prípade podľa zákona .

Pokiaľ je namietaný záver súdu, že uvedená dotácia je fakultatívnym nárokom, tento

záver podľa názoru odvolacieho súdu síce nie je správny, avšak jeho nesprávnosť nemá vplyv

na vecnú správnosť rozsudku.

Nárok na dotácie v zmysle zákona vzniká po splnení týmto zákonom

stanovených podmienok (§ 6 ods. 12) každému subjektu, ktorý tieto podmienky splní

a v prípade splnenia týchto podmienok je povinnosťou obce dotácie poskytnúť. Nie je teda

na úvahe obce, či takúto dotáciu poskytne, nejde tu o možnosť poskytnúť dotáciu,

ale o povinnosť dotácie poskytnúť. O výške týchto dotácií však už rozhoduje samotná obec

všeobecne záväzným nariadením, ktoré musí spĺňať požiadavky súladu s , zákonom

a medzinárodnými, zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná (§ 6 ods. 1 zákona

).

Navrhovateľ ďalej v odvolaní namieta, že súd nerešpektoval právny stav o mieste sídla

školského zariadenia podľa stavu v sieti škôl a školských zariadení k 15. 9. rozhodného roka

a prihliadol na zmeny sídla po tomto dátume.

K tejto námietke odvolací súd uvádza, že ku dňu rozhodovania odporcu o dotáciách

na rok 2012 všeobecne záväzným nariadením č. 8/2011 (15. 12. 2011) súkromné školské

zariadenia, ktorých zriaďovateľom bol navrhovateľ, nemali sídlo na území odporcu

a navrhovateľ ako ich zriaďovateľ nepodal žiadosť o poskytnutie dotácie do 15. 12. 2011,

preto všeobecne záväzným nariadením logicky odporca nemohol určiť navrhovateľovi

dotáciu pre nesplnenie zákonných podmienok (sídlo školského zariadenia na území, obce

v zmysle , , zákona ). Ani v čase podania žiadosti

o poskytnutie dotácie dňa 1. 3. 2012 tieto zákonné podmienky nespĺňal, preto mu nemohla

byť dotácia priznaná ani následnou zmenou všeobecne záväzného nariadenia.

Zákon časový údaj 15. 9. rozhodujúceho roka určuje ako rozhodujúci

z hľadiska počtu detí príslušného školského zariadenia za predpokladu, že toto školské

zariadenie v čase rozhodovania o dotácii má sídlo na území obce. Iný výklad, vrátane

výkladu, aký prezentuje navrhovateľ, že teda ku dňu 15. 9. 2011 mali súkromné školské

zariadenia, ktorých bol zriaďovateľom, sídlo na území odporcu, a preto im patrí dotácia,

hoci najneskôr od 26. 9. 2011 došlo k zmene ich sídla, je čisto formalistický a v rozpore

s účelom zákona.

Zámerom zákona je zabezpečiť financovanie školských zariadení tými

obcami, na území ktorých majú sídlo. Niet logického dôvodu, aby obec zo svojho rozpočtu,

ktorý je určený na uspokojovanie potrieb danej obce a jej obyvateľov, financovala školské

zariadenia na území iných obcí, dokonca v iných okresoch, či samosprávnych krajoch.

Výklad navrhovateľa, v zmysle ktorého teda bolo rozhodujúce sídlo ním zriadených

školských zariadení ku dňu 15. 9. 2011 v Spišskej Novej Vsi bez ohľadu na skutočnosť,

že tieto už od 1. 9. 2011 nevykonávali činnosť na území mesta Spišská Nová Ves

a rozhodnutím z 24. 8. 2011 došlo k zmene ich sídla, je absurdný a neprípustný.

K námietkam navrhovateľa ohľadne záveru súdu prvého stupňa, že podanie žiadosti

o dotácie v roku 2012 bolo potrebné do 31. 1. 2012, odvolací súd uvádza, že tento záver

logicky vyplýva z ustanovenia zákona v znení účinnom

od 1. 3. 2011. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia bolo povinnosťou obce oznámiť

navrhovateľovi výšku dotácie na rok 2012 do 31. 1. príslušného roka, z čoho nepochybne

vyplýva, že v tejto lehote musela byť jeho žiadosť nielen podaná, ale v tejto lehote muselo byť

aj všeobecne záväzným nariadením o výške dotácie už rozhodnuté.

Konštatovanie súdu o povinnosti mať zapísané pre školské zariadenie so sídlom

v Spišskej Novej Vsi len deti z tohto, prípadne susedného okresu, nemá podstatný vplyv

na rozhodnutie vo veci, keďže dotácie za rok 2012 neboli poskytované navrhovateľovi z iných

dôvodov, konkrétne z dôvodu, že ním zriadené školské zariadenia nemali sídlo na území

obce, a teda ďalšie dôvody (oneskorené podanie žiadosti, bydlisko detí) sú bez právneho,

významu. Nesplnenie podmienky sídla školského zariadenia na území obce samo osebe

vylučovalo poskytnutie dotácií navrhovateľovi za rok 2012.

V ďalšej časti odvolania navrhovateľ sa zaoberá problematikou charakteru

uplatňovaného nároku, charakterom napadnutých všeobecne záväzných nariadení a otázkou

retroaktívneho uplatňovania dotknutých všeobecne záväzných nariadení.

Navrhovateľ definuje žalobou uplatnený nárok ako „nárok z titulu náhrady škody

spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone územnej

samosprávy, t. j. odporcom“.

Odvolací súd konštatuje, že takéto vymedzenie je pojmovo vylúčené.

Ako už bolo vyššie uvedené, orgány verejnej moci nemôžu vykonávať územnú

samosprávu, ktorú tvorí obec a vyšší územný celok. Územná samospráva je časťou verejnej

správy spravidla v oblasti otázok lokálneho významu, ktorú neuskutočňuje štát,

ale ju uskutočňuje obyvateľstvo územných celkov a orgány týchto územných celkov.

Orgány verejnej moci teda nemôžu vykonávať územnú samosprávu, platí však opak,

t. j. že orgány územnej samosprávy môžu vykonávať verejnú moc, ak im zákon zveril výkon

verejnej moci.

Keďže výkon územnej samosprávy je zverený výlučne orgánom územnej samosprávy,

za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávny nezodpovedá

štát, ale obce a vyššie územné celky.

Tak, ako už bolo vyššie uvedené, pokiaľ by išlo o nesprávny úradný postup odporcu

pri výkone verejnej moci, je daná zodpovednosť štátu, keďže v tom prípade sa odporca

ako orgán územnej samosprávy považuje za orgán verejnej moci.

Navrhovateľ si opäť protirečí, ak na jednej strane hovorí o výkone verejnej moci

odporcu pri poskytovaní dotácií a na druhej strane tvrdí, že v prejednávanom prípade ide

o vydanie všeobecne záväzného nariadenia v zmysle článku 68 SR pri výkone

samosprávy (viď. č. l. 145 a 146 odvolanie navrhovateľa).

, konkrétne v ust. , boli obciam pri výkone

samosprávy uložené povinnosti štátom v zmysle článku 67 ods. 2 SR. Nejde teda

o prenesenie výkonu úloh miestnej štátnej správy v zmysle článku 70 ods. 1 tak, ako

to správne uzavrel aj súd prvého stupňa.

Ohľadne charakteru všeobecne záväzných nariadení a ich viazanosti súdom odvolací

súd sa nestotožňuje s námietkou navrhovateľa, že v prejednávanej veci ide o tzv. paakty, teda

ničotné právne akty.

Všetky všeobecne záväzné nariadenia a ich doplnky, ktoré sa týkajú prejednávanej

veci, boli vydané v rámci právomoci obce, ktorá vyplýva z článku 68 SR a bližšie

je upravená v zákona o obecnom zriadení a pre tento konkrétny prípad

aj v ust. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve.

Všeobecne záväzné nariadenie odporcu č. 9/2009 zo dňa 10. 12. 2009 bolo vydané

v zmysle ust. zákona a určovalo výšku a spôsob použitia

dotácií na mzdu a prevádzku školských zariadení, zriadených na území mesta Spišská Nová

Ves aj pre zriaďovateľov podľa § 6 ods. 12 písm. b/ citovaného zákona, teda

aj pre zriaďovateľov súkromných školských zariadení, akým je navrhovateľ.

Skutočnosť, že v tomto citovanom všeobecne záväznom nariadení sú príjemcovia

dotácií konkretizovaní, nevylučuje jeho normatívnosť (všeobecný charakter) vzhľadom

na samotný špecifický charakter tohto všeobecne záväzného nariadenia, vyplývajúci priamo

zo zákona . Toto všeobecne záväzné nariadenie sa totiž priamo zo zákona

vzťahuje len na školské zariadenia na území obce v jej zriaďovateľskej pôsobnosti, alebo

zriaďovateľskej pôsobnosti iných subjektov (, zákona ),

a teda sa vzťahuje na zákonom vopred určený okruh subjektov.

Z citovaného všeobecne záväzného nariadenia vyplýva, že výška dotácie na žiaka,

resp. dieťa je určená všeobecne podľa charakteru školského zariadenia (obecné, cirkevné

alebo súkromné) a podľa druhu zariadenia (základná umelecká škola, materská škola,

školský klub detí, centrum voľného času, súkromné školské stredisko záujmovej činnosti,

školská jedáleň) v zmysle zákona a nie adresne

pre konkrétneho zriaďovateľa. Rovnako ostatný obsah uvedeného všeobecne záväzného

nariadenia sa vo všeobecnosti vzťahuje na všetkých príjemcov dotácií.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v žiadnom prípade sa nejedná o individuálny právny

akt, ako ho označuje navrhovateľ v odvolaní.

Individuálny právny akt zaväzuje konkrétnu osobu v konkrétnom prípade a nie je

určený na opakované použitie.

O takýto prípad v prejednávanej veci nejde, pretože Všeobecne záväzné nariadenie

č. 9/2009 a jeho doplnky č. 1 a 2 sa vzťahujú na celú skupinu subjektov, ktoré spĺňajú

podmienky pre poskytnutie dotácie v zmysle a je teda určené pre zákonom

vymedzený okruh neurčitých subjektov.

Pokiaľ ide o možnosť zmeny výšky dotácií počas kalendárneho roka, s touto

možnosťou sa správne vysporiadal súd prvého stupňa a v tejto časti odvolací súd sa

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku.

Zmena výšky dotácie nepochybne súvisela s negatívnym vývojom podielových daní,

z ktorých sa dotácie školským zariadeniam poskytujú (§ 6 ods. 12 písm. a/, b/ zákona

odkazuje na zákon o rozpočtovom určení výnosu dane z

príjmov územnej samospráve), kedy v dôsledku výpadku dane z príjmov fyzických osôb

neštátne školské zariadenia na území mesta dostávali z rozpočtu mesta vyššiu dotáciu,

ako mesto dostávalo na jej činnosť v podielových daniach.

Základom finančného hospodárenia obce je jej rozpočet ( zák. ),

ktorým sa riadi financovanie všetkých jej úloh a funkcií ( zák.

o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy), teda aj poskytovanie dotácií školským

zariadeniam.

Príjmom rozpočtu obce sú aj podiely na daniach v správe štátu podľa osobitného

predpisu ( zákona ), ktoré slúžia na poskytovanie dotácií

podľa zákona . Výška týchto dotácií sa teda odvíja od určeného podielu

na výnose dane z príjmov a je od tohto podielu priamo závislá. Zmena tohto podielu so sebou

teda logicky prináša aj zmenu výšky dotácií.

Obec pri zostavovaní rozpočtu vychádza aj z určeného podielu na výnosoch daní

v správe štátu ()

Obec sleduje v priebehu rozpočtového roka vývoj hospodárenia podľa rozpočtu

a v prípade potreby vykonáva zmeny vo svojom rozpočte, a to aj spôsobom zníženia

výdavkov s cieľom zabezpečiť vyrovnanosť rozpočtu ku koncu rozpočtového roka. Vznik

schodku rozpočtu je prípustný len z dôvodu použitia prostriedkov rezervného fondu podľa §

10 ods. 8 alebo použitia účelovo určených prostriedkov poskytnutých zo štátneho rozpočtu, z

rozpočtu Európskej únie alebo na základe osobitného predpisu, nevyčerpaných v minulých

rokoch ( zákona ).

Iné dôvody vzniku schodku rozpočtu zákon nepripúšťa.

Zmeny rozpočtu schvaľuje orgán obce príslušný podľa osobitného predpisu (§ 14

ods. ).

Rozpočtové prostriedky možno použiť len na účely, na ktoré boli v rozpočte obce

schválené ( zák. ).

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že ak obec nezískala určený podiel na výnose z dane

ako svoj rozpočtový príjem, z ktorého poskytovala dotácie aj navrhovateľovi, musela tieto

dotácie znížiť, aby došlo k zníženiu výdavkov rozpočtu na úroveň jeho príjmov a aby

zabezpečila vyrovnanosť rozpočtu ku koncu rozpočtového roka.

Takéto povinnosti vyplývali obci zo zákona a opatrenia za tým účelom vykonané

na základe zákona a v jeho v medziach nemožno hodnotiť ako retroaktívne.

K zmene výšky dotácií došlo prijatím zmeny všeobecne záväzným nariadením na to

oprávneným orgánom (obecným zastupiteľstvom odporcu), teda táto zmena bola vykonaná

legitímnym spôsobom.

Všeobecne záväzné a jeho doplnky č. 1 a 2 neboli zrušené

zákonom predpokladaným spôsobom (na základe protestu prokurátora, v súdnom konaní

podľa zfa alebo v konaní pred ústavným súdom podľa článku 125 ods. 1

písm. c/ SR), preto sú platné a záväzné aj pre všeobecný súd. Všeobecný súd nie je

oprávnený (mimo rámca správneho súdnictva, kde je oprávnený posudzovať súlad všeobecne

záväzného nariadenia so zákonom) ako predbežnú otázku skúmať zákonnosť všeobecne

záväzného nariadenia.

Ak súd dospeje k záveru, že všeobecne záväzné nariadenie je v rozpore s ,

zákonom alebo medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná,

je povinný konanie prerušiť a postúpiť návrh Ústavnému súdu SR na zaujatie stanoviska.

Inak je teda povinný všeobecne záväzné nariadenie rešpektovať a nemôže svoje rozhodnutie

založiť na predpoklade nezákonnosti všeobecne záväzného nariadenia.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného, dotácie boli navrhovateľovi odporcom za rok 2010

vyplatené v súlade so Všeobecne záväzným nariadením č. 9/2009 a jeho zmenami, ktoré

sú platné a záväzné tak pre účastníkov konania, ako aj pre súd, a preto v tomto postupe

nemožno vidieť nesprávny úradný postup odporcu, v príčinnej súvislosti s ktorým mala

navrhovateľovi vzniknúť škoda.

Nesprávnym úradným postupom odporcu nie je ani nevyplatenie dotácií

navrhovateľovi za rok 2012, keďže navrhovateľ nesplnil zákonom stanovené podmienky

pre poskytnutie dotácie od odporcu, pretože najneskôr na základe rozhodnutí z 24. 8. 2011

ním zriadené školské zariadenia nemali sídlo v Spišskej Novej Vsi a činnosť od 1. 9. 2011

na území mesta Spišská Nová Ves nevykonávali. Z týchto dôvodov sa na neho nemohlo

vzťahovať ani Všeobecne záväzné o určení výšky dotácie na mzdy

a prevádzku školských zariadení, zriadených na území mesta Spišská Nová Ves na rok 2012.

Takýto stav pretrvával aj v čase podania žiadosti navrhovateľa o dotácie zo dňa

27. 2. 2012, preto nebol dôvod meniť prijaté Všeobecne záväzné nariadenie 8/2011. Pokiaľ

teda nebolo rozhodnuté o dotácii vo vzťahu k navrhovateľovi pre nesplnenie zákonných

podmienok, nemožno hodnotiť tento postup ako nečinnosť odporcu, a teda nesprávny úradný

postup, v príčinnej súvislosti s ktorým vznikla navrhovateľovi škoda.

S ohľadom na skutočnosť, že v kalendárnom roku 2012 navrhovateľom zriadené

súkromné školské zariadenia nemali sídlo na území odporcu, je požiadavka poskytnutia

dotácií v rozpore so zákonom a nesplnenie takejto nezákonnej požiadavky nie je možné

definovať ako nesprávny úradný postup.

S poukazom na vyššie uvedené odvolacie námietky navrhovateľa sú nedôvodné

a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v napadnutom

rozsudku odvolací súd rozsudok ako vecne správny podľa ust. potvrdil.“

Ako z citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva,

tento sa všetkými pre rozhodnutie podstatnými skutkovými a právnymi skutočnosťami

zaoberal a dospel k záveru, že odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok bolo potrebné

potvrdiť.

V prvom rade odvolací súd jasne poukázal na jednotlivé zákonné ustanovenia, ktoré

považoval za potrebné na vec aplikovať [príslušné ustanovenia

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“), zákona

o štátnej správe v školstve a školskej samospráve, o obecnom

zriadení v znení neskorších predpisov, a pod.]. Ozrejmil jednotlivé pojmy a definoval

zákonné inštitúty dotýkajúce sa predmetu konania. Ku konkrétnym námietkam sťažovateľa

zaujal jednoznačný právny názor, ktorý presvedčivo odôvodnil argumentujúc

znením jednotlivých použitých právnych noriem, ale aj ich účelom. Poukazujúc na text

a zákona o zodpovednosti za škodu vysvetlil, prečo v danom prípade nepovažoval

mesto za štátny orgán (v zmysle, v akom ho má na mysli ustanovenie ).

Prezentovaný názor krajský súd priamo konfrontoval s názormi sťažovateľa, ako aj s ním

predloženými argumentmi (napr. aj s komentárom k ústave), a poukázal pritom na rozpornosť

sťažovateľom vyvodených záverov. Taktiež otázku splnenia podmienky miesta sídla

sťažovateľa k rozhodnému dátumu vo vzťahu k poskytnutiu dotácie na rok 2012 odvolací súd

jasne a zrozumiteľne zodpovedal, a to najmä s poukazom na účel a sledovaný zámer právnej

úpravy uvedenej v zákone o štátnej správe v školstve a školskej samospráve. Podobne

krajský súd neopomenul venovať sa problematike týkajúcej sa podávania žiadosti o dotáciu

na mzdy a prevádzku školských zariadení, ktorá podľa názoru sťažovateľa bola mestom, ale

aj okresným súdom nesprávne pochopená. Krajský súd sa zaoberal aj sťažovateľom

namietanou neprípustnou retroaktivitou v súvislosti so znížením mu už priznanej dotácie na

rok 2010 (opäť poukazujúc na konkrétne Z.

z. o rozpočtových pravidlách územnej samosprávy a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov), ako aj tvrdením sťažovateľa o ničotnosti dotknutých

všeobecne záväzných nariadení mesta, resp. dodatkov k jednému z týchto nariadení.

Obidva konajúce všeobecné súdy sa správne zamerali na zisťovanie skutočnosti,

či sa mesto dopustilo sťažovateľom tvrdeného nesprávneho úradného postupu, t. j.

či nesprávne postupovalo pri plnení svojich povinností v procese určenia výšky dotácie

na mzdy a prevádzku sťažovateľom zriadených súkromných školských zariadení v roku 2010

a 2012, najmä či a aké právne predpisy mesto v tomto procese porušilo. Vychádzali pritom

z ustanovenia § 14 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu. Tak okresný súd,

ako aj druhostupňový krajský súd však dospeli k záveru, že mesto neporušilo žiadne svoje

zákonom ustanovené povinnosti, nebolo nečinné a nedopustilo sa ani iného konania v zmysle

citovaného ustanovenia, a teda nebola preukázaná existencia nesprávneho úradného postupu

mesta, v príčinnej súvislosti s ktorým sťažovateľovi vznikla škoda.

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade ju nemožno považovať za arbitrárnu

či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci zasiahol.

Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ má na celú vec odlišný názor

a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže

spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu

dospel k záveru, že rozhodnutie je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd

zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré zvolil pri rozhodovaní o podanom odvolaní, a právne

závery, na ktorých je rozhodnutie založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd

podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom

prípade považoval námietky sťažovateľa za nedôvodné. Tým zároveň aj ústavne súladným

spôsobom dal odpovede na všetky relevantné námietky sťažovateľa. Sťažovateľom nastolené

otázky súvisiace s postupom mesta pri poskytovaní dotácie na mzdy a prevádzku

zriaďovateľovi súkromnej školy alebo školského zariadenia v okolnostiach posudzovanej

veci sú otázkami takej právnej úvahy, posúdenie správnosti ktorej nie je úlohou ústavného

súdu, ale všeobecného súdu. Úloha ústavného súdu v naznačených súvislostiach

sa obmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno krajskému súdu vyčítať to, že by v odôvodnení

svojho rozsudku dostatočne neobjasnil svoje interpretačné úvahy pri hodnotení správnosti

postupu mesta pri poskytovaní dotácií zriaďovateľom súkromných školských zariadení, a tým

nesplnil svoju povinnosť vysporiadať sa s námietkami sťažovateľa spôsobom súladným s

požiadavkami plynúcimi na kvalitu odôvodnení súdnych rozhodnutí z ustanovení čl. 46 ods.

1 . Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je podľa názoru ústavného

súdu presvedčivé, zrozumiteľné a ústavne konformné, preto ústavný súd dospel k záveru, že

túto námietku sťažovateľa je potrebné považovať za neopodstatnenú.

Ústavný súd podotýka, že aj keby nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných

súdov, ktoré sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť

napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne

neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky

nevykazuje, a preto konštatuje, že ním nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

na súdnu ochranu ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného

práva na súdnu ochranu podľa nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní

(, resp. ), sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom

krajského súdu, odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Sťažovateľ sťažnosťou podanou ústavnému súdu namietal taktiež porušenie svojho

základného práva na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zaručeného

v . Je evidentné, že v okolnostiach danej veci je porušenie tohto

základného práva podmienené porušením základného práva na súdnu ochranu, resp. práva

na spravodlivé súdne konanie. Pokiaľ teda ústavný súd v súvislosti s namietaným porušením

základného práva podľa (príp. práva podľa dohovoru) nezistil

žiadne pochybenie zo strany konajúceho súdu, nebolo možné konštatovať ani porušenie

základného práva podľa .

Aj v tejto časti preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2

ako zjavne neopodstatnenú.

Pokiaľ je sťažovateľ presvedčený o jeho diskriminácii a s tým súvisiacim porušením

jeho práva zaručeného v čl. 1 dodatkového protokolu č. 12 rozsudkom krajského súdu

č. k. zo 6. mája 2014, je potrebné znovu poukázať na konštatovanú

správnosť postupu označeného súdu a jeho záverov uvedených v napadnutom rozhodnutí.

Preto ak všeobecný súd postupuje v súlade s právnymi normami, ktorými sa to ktoré konanie

riadi, a vo veci vydá ústavne konformné rozhodnutie tak, ako to bolo v tomto prípade,

nemôže sa dopustiť diskriminácie účastníka konania. Ústavný súd preto nemohol inak,

iba sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2

).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti tiež namietal, že napadnutým rozsudkom krajského

súdu došlo k porušeniu jeho základného práva vlastniť majetok podľa ,

ako aj analogického práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno procesné

princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby

vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový

základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy

(obdobne napr. , ).

Keďže ústavný súd nezistil porušenie napadnutých ústavnoprocesných princípov

vyplývajúcich z až napadnutým rozsudkom krajského súdu a sťažnosť

sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej

časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho práva podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, bolo už len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi

právami hmotno právneho charakteru a ústavno procesnými princípmi z perspektívy

ich možného porušenia.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa aj v tejto časti, a to z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, bolo

bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi uvedenými v jej petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2015