Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 406/2015
PDF · 470.83 KB
No categories available
I. ÚS 406/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného Petrom
Harakálym, Mlynská 28, Košice, veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
č. k. 4 Co 86/2012 72 z 21. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. septembra
2015 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej
len „krajský súd“) č. k. 4 Co 86/2012 72 z 21. mája 2015 (ďalej len „rozsudok krajského
súdu“).
Zo sťažnosti vyplýva:
«Sťažovateľ žalobou doručenou Okresnému súdu Košice 1 dňa 11.11.2003 si uplatnil
právo na náhradu škody z titulu ublíženia na zdraví, ktoré utrpel dňa 4.7.2001 ako
spolujazdec v motorovom vozidle Renault... voči ... vlastníčke
motorového vozidla zn. Škoda Forman... zapísanej v technickom preukaze, t. j.
prevádzkovateľke, teda poistenej na základe ust. § 3 ods. 1 vyhl. č. 423/1991 Z. z...
Pasívna legitimácia žalovanej bola založená na ustanovení § 427 a nasl.
Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, ods. 3, § 14 vyhl. č. 423/1991 Zb., na údaji
z technického preukazu a na obsahu Uznesenia OR PZ Rožňava ČVS: OUV 356/Rv 01
zo 4.9.2001. Z Uznesenia OR PZ Rožňava vyplýva, že v trestnom konaní
bola vypočutá ako majiteľka motorového vozidla (teda prevádzkovateľka a poistená. ...
Právny zástupca žalovanej na pojednávaní pred OS Košice 1
č. k. 12C 189/2003 dňa 26.1.2007 predložil nájomnú zmluvu. Na tomto pojednávaní bolo
preukázané aj to, že nastala zmena obchodného mena. Z pôvodného nájomcu
na ... Spoločnosť ... bola vymazaná z obchodného
registra k 2.12.2006.
Z predloženej nájomnej zmluvy je zrejmé, že dňa 17.2.1998 medzi prenajímateľkou
(žalovanou), t. j. a nájomcom, t. j. spoločnosťou ...
bola uzavretá nájomná zmluva na dobu neurčitú. Na základe nájomnej zmluvy došlo
k nájmu motorového vozidla zn. Škoda Forman... Týmto motorovým vozidlom dňa 4.7.2001
bola spôsobená dopravná nehoda...
Sťažovateľ v predmetnom konaní pred OS Košice 1 č. k. 12C 189/2003 preukázal, že
do predloženia nájomnej zmluvy žalovanou na pojednávaní dňa 26.1.2007, mu nebolo
možné hodnoverne zistiť existenciu dôkazu s právnym účinkom, ktorý by s právnou
určitosťou preukazoval, že prevádzkovateľom (poisteným) je niekto iný ako žalovaná,
vlastníčka motorového vozidla ...
Ani svedecké výpovede svedkov vypočutých v trestnom konaní nepreukazujú, že by
poisteným (prevádzkovateľom) v zmysle § 3 ods. 1 vyhl. č. 423/1991 Z. z. je niekto iný ako
. ...
Predloženie nájomnej zmluvy bolo dôvodom, že sťažovateľ dňa 2.3.2007... navrhol,
aby do konania na strane odporcu, ako odporca v 2. rade, vstúpila Slovenská kancelária
poisťovateľov (SKP) Bratislava, a to na základe ustanovenia § 3 ods. 4 vyhlášky číslo
423/1991 Zb., keďže spoločnosť ... ku dňu 2.12.2006 zanikla. ...
Okresný súd Košice 1 rozsudkom č. k. 12C 183/2010 dňa 14.2.2012, žalobu zamietol.
Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v predmetnom prípade
nebolo sporné, kedy sa poškodený o škode dozvedel, ale bolo sporné, kedy sa dozvedel o
tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá (§ 106 Obč. zákonníka). Súd ustálil, že žalobca sa
najneskôr dňa 14.8.2003, t. j. kedy bol oboznámený žalobca na OS v Rožňave s
vyšetrovacím spisom (ale vo vyšetrovacom spise sa nenachádza predmetná nájomná
zmluva). Týmto dňom začala plynúť dvojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňom
14.8.2005. Žalobca podal návrh na pristúpenie žalovaného do konania 2.3.2007, teda po
uplynutí zákonnej dvojročnej premlčacej doby.
Z uvedeného dôvodu súd žalobu o náhradu škody z ublíženia na zdraví
a o mimoriadnom zvýšení bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia zamietol ...
Proti rozsudku súdu prvého stupňa sťažovateľ... podal odvolanie...
Sťažovateľ súčasne v odvolaní navrhol, aby KS v Košiciach v zmysle ustanovenia
§ 238 ods. 3 O. s. p., v prípade potvrdzujúceho rozsudku vyslovil, že dovolanie je prípustné,
lebo vzhľadom na dôvody odvolania ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného
významu.
Krajský súd v Košiciach o návrhu sťažovateľa v zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 O. s.
p. vôbec nerozhodol a svoje konanie nezdôvodnil (§ 157 ods. 2 O. s. p.).
Sťažovateľ v podanom odvolaní poukázal, že súd prvého stupňa na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia vec z nasledovných dôvodov:
Právny názor súdu prvého stupňa, že dňa 14.8.2003, kedy mal byť sťažovateľ
oboznámený na OS Rožňava s vyšetrovacím spisom (nájomná zmluva však nie je obsahom
vyšetrovacieho spisu), sa mal dozvedieť, kto je prevádzkovateľom motorového vozidla, teda
kto je poisteným v zmysle § 3 ods. 1 vyhl. č. 423/1991 Z. z., tak týmto dňom, podľa názoru
súdu, mu začala plynúť dvojročná premlčacia doba na náhradu škody a ktorá uplynula
dňom 14.8.2005, nemá právne opodstatnenie.
Vykonaným dokazovaním v konaní na OS Košice 1 č. k. 12C 189/2003 bolo
preukázané, že vo vyšetrovacom spise sa nenachádza nájomná zmluva na predmetné
motorové vozidlo zn. Škoda Forman..., ktorým bola škoda spôsobená. ...
Vo vyšetrovacom spise sa nenachádza ani iný dôkaz takej právnej sily, ktorý by
preukázal hodnoverným spôsobom zmenu na poste prevádzkovateľa predmetného
motorového vozidla, teda poisteného (§ 3 ods. 1 vyhl. č. 423/1991 Z. z.). ...
Sťažovateľ až predložením nájomnej zmluvy sa skutočne dozvedel, kto je skutočným
prevádzkovateľom predmetného motorového vozidla, t. j. poisteným v zmysle § 3 ods. 1,
ods. 4 vyhl. č. 423/1991 Z. z.
Predloženie nájomnej zmluvy bolo dôvodom, že sťažovateľ dňa 2.3.2007 na súdnom
pojednávaní podal návrh, aby do konania na strane odporcu, ako odporca v 2. rade,
vstúpila Slovenská kancelária poisťovateľov (SKP) Bratislava, a to na základe ustanovenia
§ 3 ods. 4 vyhlášky číslo 423/1991 Zb., v súčinnosti s § 28 ods. 2, 3 zákona číslo 381/2001
Z. z., keďže spoločnosť ... ku dňu 2.12.2006 zanikla...
Z ustanovenia § 3 ods. 4 vyhlášky číslo 423/1991 Z. z. vyplýva, že v prípade smrti
poisteného alebo zániku právnickej osoby má poškodený priamo voči poisťovni právo, aby
mu škodu nahradila v tom istom rozsahu, v akom by mu ju bola povinná nahradiť
za poisteného, keby zostal nažive alebo keby právnická osoba nezanikla.
Uvedené skutočnosti preukazujú, že nárok sťažovateľa nie je v zmysle ustanovenia
§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka premlčaný. Nie je premlčaný, lebo subjektívna
premlčacia doba v zmysle ustanovenia § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka je dvojročná
a pre začatie jej plynutia sa vyžaduje preukázaná vedomosť poškodeného (nestačí možnosť
takej vedomosti, predpoklad vedomosti) a v danom prípade bola potrebná skutočná
vedomosť o tom, kto za škodu zodpovedá tak, aby si sťažovateľ mohol svoj nárok uplatniť.
Sťažovateľ v odvolaní deklaroval, že keď pasívna legitimácia Slovenskej kancelárie
poisťovateľov vyplýva z ustanovenia § 3 ods. 4 vyhl. číslo 423/1991 Z. z., tak sťažovateľovi
vzniká originálny nárok na plnenie z poistenia voči poisťovni, a preto nároky sťažovateľa aj
z hľadiska premlčania podliehajú režimu špeciálneho ustanovenia § 104 Občianskeho
zákonníka (1 plus 3 roky) a nie režimu ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka...
Krajský súd... rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny. ...
Sťažovateľ tvrdí, že rozsudkom Krajského súdu... bol porušený zákon, porušený
princíp právnej istoty a tiež bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, základné právo na spravodlivé
súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Sťažovateľ svoje tvrdenie opiera o nasledovné dôvody:
Sťažovateľ navrhol odvolaciemu súdu podľa § 238 ods. 3 O. s. p., aby v prípade
potvrdzujúceho rozsudku, odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, nakoľko ide
rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Odvolací súd sa vôbec nezaoberal s
návrhom žalobcu podaným podľa § 238 ods. 3 O. s. p., čo ani nezdôvodnil. Konal v rozpore
aj s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p...
Rozhodnutia súdov týkajúce sa posúdenia začiatku plynutia premlčacej lehoty
vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého a druhého stupňa pri
rozhodovaní vo veci samej nesprávne posúdil prejednávanú vec, nerešpektoval zákon, ktorý
sa na predmetný prípad vzťahuje. Odvolací súd, ako i súd prvého stupňa nesprávne právne
posúdil, kedy sťažovateľovi skutočne začala plynúť subjektívna premlčacia doba
na uplatnenie práva na náhradu škody z titulu ublíženia na zdraví v zmysle ustanovenia
§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka t. j., kedy sa sťažovateľ skutočne dozvedel kto za škodu
zodpovedá.
Odvolací súd, ako i súd prvého stupňa pri rozhodovaní, kedy začala plynúť
subjektívna premlčacia doba, nebral do úvahy, že vo vyšetrovacom spise sa nenachádza
nájomná zmluva, predmetom ktorej je nájom motorového vozidlo zn. Škoda Forman...,
ktorým bola škoda spôsobená a ktorá má vplyv na určenie nositeľa pasívnej legitimácie.
To, že vo vyšetrovacom spise sa nenachádzala nájomná zmluva na predmetné
motorové vozidlo potvrdil aj súd na pojednávaní v predmetnej právnej veci dňa 14.2.2012...
Vo vyšetrovacom spise, ktorý je zo strany súdu 1. a 2. stupňa rozhodujúcim pre
určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na škodu
z titulu ublíženia na zdraví, sa nenachádza žiadny taký dôkaz, ktorý by mal vplyv na zmenu
v označení prevádzkovateľa motorového vozidla, t. j. poisteného (§ 3 ods. 1 vyhl.
č. 423/1991 Z. z.) a ktorý by zakladal povinnosť zmeny v pasívnej legitimácii.
Takýmto dôkazom nie sú ani výpovede svedkov v trestnom konaní o tom, že dopravná
nehoda bola spôsobená „zapožičaným“ motorovým vozidlom, lebo nepreukazujú existenciu
nájomnej zmluvy, nepreukazujú kto je prenajímateľom motorového vozidla, nepreukazujú
dobu zapožičania motorového vozidla (či išlo o krátkodobé, dlhodobé zapožičanie).
Uvedené ešte nepreukazuje, že nájomca motorového vozidla mohol byť prevádzkovateľom
motorového vozidla, teda poisteným (§ 1 ods. 1, § 3 ods. 1 vyhl. č. 413/1991 Z. z.), pasívne
legitimovaným. ...
Odvolací súd pri svojom rozhodnutí nevychádzal z ustanovenia zákona § 106
Obč. zákonníka, že pre začatie plynutia premlčacej doby sa vyžaduje skutočná preukázaná
vedomosť (nestačí možnosť takej vedomosti), kedy sa poškodený dozvie o škode a tom, kto za
vzniknutú škodu zodpovedá tak, aby si mohol svoj nárok uplatniť v žalobnom návrhu
na súde. Odvolací súd v rozpore so zákonom, pre určenie začiatku plynutia subjektívnej
premlčacej doby určil dobu, kedy sťažovateľ mohol predpokladať, kto je prevádzkovateľom
motorového vozidla...
Subjektívna premlčacia doba v zmysle ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka je
dvojročná... pre začatie jej plynutia sa vyžaduje preukázaná vedomosť (nestačí možnosť
takej vedomosti, respektíve predpoklad vedomosti) poškodeného, aby si mohol svoj nárok
uplatniť...
Odvolací súd nesprávne právne posúdil aj skutočnosť uvedenú v odvolaní
sťažovateľa, že pri pasívnej legitimácii Slovenskej kancelárii poisťovateľov..., na základe
ustanovenia § 3 ods. 4 vyhlášky číslo 423/1991 Z. z., a definícii poistnej udalosti v zmysle
§ 3 ods. 3 vyhl. č. 423/1991 Z. z., citované ustanovenie upravuje originálny nárok
sťažovateľa na plnenie z poistenia. Preto nároky sťažovateľa aj z hľadiska premlčania
podliehajú režimu špeciálneho ustanovenia § 104 Občianskeho zákonníka (1 plus 3 roky)
a nie režimu ustanovenia § 106 Občianskeho zákonníka.
Pri pasívnej legitimácii založenej na ust. § 3 ods. 4 vyhlášky číslo 423/1991 Z. z.
ustanovenie § 106 Občianskeho zákonníka neprichádza do úvahy preto, lebo škodca je
neznámy, nie je splnená podmienka z § 106 Obč. zákonníka..., keď sa poškodený dozvie
o škode a o tom kto za škodu zodpovedá.
Nárok v predmetnom prípade uplatnený proti poisťovni (SKP) podľa... § 3 ods. 4
vyhlášky číslo 423/1991 Z. z., nie je založený na povinnosti na náhradu škody, ale len
upravuje postup pri uplatňovaní nároku na poistné plnenie proti neznámemu škodcovi...
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia poukázal aj na ustanovenie § 15 zákona
číslo 381/2001 Z. z. v platnom znení, ktoré sa na prejednávaný prípad nevzťahuje.
Na prejednávaný prípad sa vzťahuje vyhláška číslo 423/1991 Z. z., lebo právne
vzťahy vzniknuté zo zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla do 31.12.2001 sa spravujú podľa doterajších právnych predpisov (§ 28
ods. 2 zákona číslo 381/2001 Z. z.).»
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 4 Co 86/2012 72 zo dňa 21.5.2015 porušil
základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd .
Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 4Co 86/2012 72 zo dňa 21.5.2015 sa
zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.
Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť právnemu zástupcovi sťažovateľa
náhradu trov konania sťažovateľa do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých
hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že podstata základného
práva priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva v oprávnení každého reálne sa domáhať
ochrany svojich práv na súde a že tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle
a nestranne vo veci konať tak, aby bola označenému právu poskytnutá ochrana v medziach
zákonov, ktoré ustanovenia o súdnej ochrane vykonávajú, a teda že základné právo
na súdnu ochranu nespočíva len v práve domáhať sa súdnej ochrany, ale túto aj v určitej
kvalite, t. j. zákonom ustanoveným postupom súdu, dostať (napr. III. ÚS 124/08).
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. čl. 46 ústavy a práv
podľa čl. 6 dohovoru rozsudkom krajského súdu. K namietanému porušeniu označených
práv malo dôjsť tým, že krajský súd pri posúdení plynutia subjektívnej premlčacej lehoty
na náhradu škody na zdraví vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci a nesprávne
posúdil aj skutočnosť, že pri pasívnej legitimácii Slovenskej kancelárie poistiteľov
Bratislava ide o originálny nárok na plnenie z poistenia, a preto nároky sťažovateľa
z hľadiska premlčania podliehajú režimu podľa § 104 Občianskeho zákonníka. Sťažovateľ
tiež namieta, že krajský súd sa nezaoberal jeho návrhom podaným podľa § 238 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a ani neuviedol dôvody, pre ktoré sa
týmto návrhom nezaoberal.
Sťažovateľ podal proti Slovenskej kancelárii poisťovateľov (ďalej len „žalovaný“)
žalobu o náhradu škody z ublíženia na zdraví a o mimoriadnom zvýšení bolestného
a sťaženia spoločenského uplatnenia, o ktorej rozhodol Okresný súd Košice I (ďalej len
„okresný súd“) rozsudkom č. k. 12 C 183/2010 47 zo 14. februára 2012 (ďalej len
„rozsudok okresného súdu“) tak, že žalobu zamietol. O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku
okresného súdu rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného
súdu potvrdil. V odvolaní proti rozsudku okresného súdu sťažovateľ namietal, že okresný
súd vychádzal „z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom pochybenie súdu spočíva
v tom, že na zistený skutkový stav súd, v súvislosti so vznesením námietky premlčania
žalovaným, aplikované ust. § 106 ods. 1 OZ, bolo interpretované nesprávne“, a tiež
namietal, že „pochybenie súdu... spočíva v tom, že súd na zistený skutkový stav, v súvislosti
so vznesením námietky premlčania žalovaným, neaplikoval príslušné právne normy, ktorými
boli ustanovenia § 101, § 104 Občianskeho zákonníka“. Podstatou odvolania boli teda
rovnaké skutočnosti, ako sťažovateľ namieta v sťažnosti doručenej ústavnému súdu.
Ústavný súd pripomína, že nie je vo veciach patriacich do právomoci všeobecných
súdov alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd
zasiahnuť len vtedy ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).
Ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že je vecou všeobecného súdu, ktorú
právnu normu z právneho poriadku Slovenskej republiky aplikuje a ako ju interpretuje.
Navyše treba dodať, že všeobecný súd je primárne zodpovedný za výklad a aplikáciu
zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4
ústavy). Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie musí však byť v súlade
s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojou sťažnosťou vlastne pokračuje
v polemike so všeobecnými súdmi na úrovni nimi aplikovaného práva, a to uplatnením
podstatnej časti argumentácie, o ktorú oprel už svoje odvolanie proti rozsudku okresného
súdu s tým, aby ústavný súd preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu, očakávajúc
spochybnenie krajským súdom podanej interpretácie a následnej aplikácie relevantných
právnych noriem.
O arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené rozhodnutie všeobecného súdu by mohlo
vo veci sťažovateľa ísť iba v prípade, ak by bolo založené na zrejmom a neopodstatnenom
vybočení zo štandardov výkladu práva, ktoré sú v súdnej praxi všeobecne rešpektované,
a jeho východiskom by bola nepredvídateľná interpretačná svojvôľa. K takémuto zjavnému
aplikačnému excesu spôsobilému založiť porušenie základného práva na súdnu ochranu
a práva na spravodlivý proces však podľa názoru ústavného súdu v posudzovanej veci
v konaní krajského súdu nedošlo.
K tomuto názoru dospel ústavný súd vychádzajúc z relevantnej časti odôvodnenia
napadnutého rozsudku krajského súdu, v ktorom sa uvádza:
«Žalobca svoju žalobu o náhradu škody pre ublíženie na zdraví oprel o ustanovenie
§ 427 a nasl. OZ a žaloval najprv a po rozšírení žaloby aj Slovenskú
kanceláriu poisťovateľov, keďže firma ako prevádzateľ motorového vozidla,
s ktorým bola škoda spôsobená zanikla. Aj odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu
prvého stupňa vysloveným v napadnutom rozsudku, že žalobca už z vyšetrovacieho spisu.
pripojeného v konaní pred Okresným súdom Rožňava sp. zn. 6C/59/2003 pri náležitej
opatrnosti (a zastúpený advokátom) mohol získať informáciu o okolnostiach vzniku škody
a o zodpovednosti konkrétnej osoby. Vodič vozidla Hoppej, ktorý nehodu spôsobil tak urobil
na pracovnej ceste a spoločnosť nahlásila poisťovni poistnú udalosť. Skutočne
preto už najneskôr po vyhlásení rozsudku Okresným súdom Rožňava dňa 14.8.2003 žalobca
mohol predpokladať kto je prevádzateľom vozidla, aj preto že komerčný právnik firmy
vo svojej výpovedi dňa 22.8.2001 jednoznačne uviedol, že vozidlo zn.
Forman vlastnícky patrilo p. , ktoré dlhodobo prenajala firme na služobné
účely a k nehode došlo pri služobnej ceste, vodičom bol zamestnanec firmy. Preto ak svoju
žalobu rozšíril až v roku 2007, urobil tak po uplynutí dvojročnej premlčacej lehoty v zmysle
ustanovenia 106 os. 1 OZ. Že bolo možné správne vyvodiť z okolností, za ktorých škoda
vznikla, pasívnu legitimáciu spoločnosti v konaní, svedčí aj tá skutočnosť, že
, ktorý bol v dôsledku nehody ako spolujazdec žalobcu taktiež poškodený na zdraví,
viedol konanie pred Okresným súdom Rožňava pod sp. zn. 5C/148/2005 práve proti tomuto
žalovanému.
V ustanovení § 104 OZ je určený začiatok premlčacej doby pri právach na plnenie
z poistenia, kde premlčacia doba začína plynúť až za rok po poistnej udalosti.
Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ vyhl. MF SR č. 423/1991 Zb., ktorou sa ustanovuje rozsah
a podmienky zákonného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla, prevádzkovateľ a vodič motorového vozidla, na ktorého sa vzťahuje
zákonné poistenie (ďalej len „poistený“), má právo, aby poisťovňa za neho nahradila
v rozsahu a vo výške podľa osobitných právnych predpisov poškodeným uplatnené
a preukázané nároky na náhradu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla inému
na zdraví, pokiaľ poistený za túto škodu zodpovedá podľa zákona a ak sa ďalej neustanovuje
inak. Podľa ods. 4 v prípade smrti poisteného alebo zániku právnickej osoby má poškodený
priamo voči poisťovni právo, aby mu škodu nahradila v tom istom rozsahu, v akom by mu ju
bola povinná nahradiť za poisteného, keby zostal nažive alebo keby právnická osoba
nezanikla.
Podľa § 28 ods. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov práva a povinnosti Slovenskej poisťovne, a.s., vzniknuté zo zákonného poistenia
prechádzajú 1. januára 2002 na kanceláriu.
Napriek skutočnosti, že poškodený v prípade zániku spoločnosti, ktorá za škodu
zodpovedá, má nárok priamo voči kancelárii, neznamená to, že ide o nárok z poistnej
zmluvy, ktorej účastníkom bol poškodený, ale je to stále nárok na náhradu škody, ktorý
hradí kancelária v rozsahu, v akom by ju hradila za poisteného (ktorý za škodu zodpovedá).
Nemožno preto aplikovať ustanovenie § 104 OZ ako pri plnení z poistenia, ale ustanovenie
§ 106 ods. 1 OZ, ako to správne uzavrel súd prvého stupňa. Na podporu takého záveru je
potrebné uviesť, že ak by firma nezanikla v čase uplatnenia nároku žalobcom
(rozšírenia žaloby v roku 2007), nemohlo by sa premlčanie nároku posudzovať podľa § 104
ale stále podľa § 106 ods. 1 O. s. p.»
Ústavný súd v súvislosti s už citovaným odôvodnením rozsudku krajského súdu
uvádza, že pokiaľ sťažovateľ iba opätovne uvádza námietky, ktoré už boli predmetom
preskúmavania krajským súdom na základe ním podaného odvolania proti rozsudku
okresného súdu, a požaduje, aby ústavný súd vec opätovne posúdil a stotožnil sa s jeho
právnym posúdením nároku na náhradu škody, stavia tak ústavný súd do pozície ďalšej
inštancie v systéme všeobecného súdnictva, ktorá mu však neprináleží vzhľadom na čl. 124
ústavy. Podľa uvedeného článku ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom
ústavnosti. Skutočnosť, že okresný súd a krajský súd vo svojich rozsudkoch vyslovili právne
závery, s ktorými sťažovateľ nesúhlasí, nezakladá bez ďalšieho oprávnenosť ústavnej
sťažnosti a nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského
súdu svojím vlastným.
Sťažovateľ tiež tvrdí, že k porušeniu jeho základných práv malo dôjsť tiež tým, že
krajský súd sa nezaoberal jeho návrhom podľa § 238 ods. 3 OSP, čo ani nezdôvodnil.
Podľa § 238 ods. 3 OSP dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
zásadného právneho významu.
Ústavný súd konštatuje, že posúdenie toho, či ide o rozhodnutie zásadného právneho
významu, je plne v kompetencii odvolacieho súdu. Názor sťažovateľa o tom, či o takéto
rozhodnutie ide, je irelevantný.
Odvolací súd nie je povinný rozhodovať o návrhu účastníka, ktorým sa domáha, aby
odvolací súd vo výroku svojho rozsudku podľa § 238 ods. 3 OSP vyslovil, že dovolanie
proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, je
prípustné, pretože ide o rozhodnutie zásadného právneho významu, a teda nemá ani
povinnosť odôvodňovať, prečo takémuto návrhu nevyhovel.
V súvislosti s týmto argumentom sťažovateľa ústavný súd tiež konštatuje, že pokiaľ
už pred rozhodnutím krajského súdu o odvolaní sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca
žiada, aby krajský súd rozhodol podľa § 238 ods. 3 OSP, že ide o rozhodnutie zásadného
právneho významu, v podstate pripúšťa aj taký výklad relevantných právnych noriem, aký
krajský súd aj v jeho veci použil a ktorý zároveň v sťažnosti namieta.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že niet žiadnej spojitosti medzi
napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S poukazom na uvedené ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neodôvodnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej obsiahnutými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. októbra 2015