Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 461/2015
PDF · 438.76 KB
No categories available
II. ÚS 461/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti
zastúpenej Vojčík & Partners, s. r. o., Rázusova 28, Košice, konajúca
prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Lea Vojčíka, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl.
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 285/2007, za účasti Okresného súdu Košice I,
takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na
prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 38 C 285/2007 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
38 C 285/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na
účet jej právnej zástupkyne Vojčík & Partners, s. r. o., Rázusova 28, Košice, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2015
doručená sťažnosť (ďalej len
„sťažovateľka“), zastúpenej Vojčík & Partners, s. r. o., Rázusova 28, Košice, konajúca
prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Lea Vojčíka, ktorou namieta porušenie svojho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 285/2007 (ďalej aj „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka je účastníčkou konania o
vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva vedeného
okresným súdom pod sp. zn. 38 C 285/2007 v procesnom postavení odporkyne. Návrh na
začatie konania bol okresnému súdu doručený 7. decembra 2007.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem prehľadu procesných úkonov v napadnutom konaní
uvádza:
„Skutočnosť, že konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov
nie je ukončené ani po viac než 10 rokoch od rozvodu, je pre Sťažovateľku mimoriadne
nepríjemnou a ťaživou skúsenosťou. Sťažovateľka má pritom za to, že absurdný je najmä
samotný časový rozsah zisťovania adresy jej pobytu (v trvaní približne štyroch rokov).
Dĺžka konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré bolo začaté
ešte v roku 2007 je rovnako neprimeraná a priečiaca sa esenciálnym zásadám civilného
konania, pričom Sťažovateľka je presvedčená, že ak by súd konal pri zisťovaní adresy jej
pobytu v súlade s procesnými normami občianskeho súdneho konania, k predmetným
prieťahom v konaní by nikdy nebolo došlo...
Bez ohľadu na doterajšiu neprimeranosť dĺžky konania bolo základné právo
účastníkov konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ďalej porušené aj
opakovaným odročovaním, resp. zrušovaním nariadených pojednávaní, a to aj z dôvodov na
strane konajúceho súdu...“
Podľa sťažovateľky „Postup Okresného súdu Košice I vzbudzuje nedôveru
vo fungovanie Slovenskej republiky ako právneho štátu, a zároveň ohrozuje účinnosť
a dôveryhodnosť výkonu spravodlivosti súdnou mocou Slovenskej republiky, keďže
v dôsledku nečinnosti, neefektívnosti a nesústredeného postupu štátneho orgánu, ktorého
základnou povinnosťou je chrániť práva a právom chránené záujmy fyzických a právnických
osôb, sa obaja účastníci konania už niekoľko rokov nachádzajú v stave právnej neistoty,
a to vo veci ako je vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré je samo
o sebe spravidla traumatizujúcim zážitkom, odhliadnuc od dĺžky súdneho konania.“.
Sťažovateľka požaduje „... priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
7.000, € (slovom sedemtisíc eur). Takto uplatnenú sumu finančného zadosťučinenia
Sťažovateľka odôvodňuje tým, že právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádza, v spojení
so samotnou povahou predmetného konania, ktoré sa imanentné dotýka takej citlivej
stránky jej súkromia, akou je rozvod manželstva a dosiaľ neukončené súvisiace konanie
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva bývalých manželov, jej spôsobila a naďalej
spôsobuje nielen materiálnu, ale predovšetkým závažnú nemateriálnu ujmu.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.: 38 C/285/2007 porušil
základné právo Sťažovateľky na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a)
Zákona o organizácii ústavného súdu prikazuje Okresnému súdu Košice I konať v súlade
s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku vo veci vedenej pod sp. zn.:
38 C/285/2007, bez zbytočných prieťahov.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle § 56 ods. 4 Zákona o organizácii
ústavného súdu priznáva , primerané finančne zadosťučinenie
v sume 7.000, € (slovom sedemtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť na
účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice I je povinný , nahradiť trovy
konania vo výške 1585,63 €, a to na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.“
Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedu okresného súdu
o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu
v prípise sp. zn. Spr 34/15 z 26. júna 2015, v ktorom uvádza:
„Konanie vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva bývalých manželov
a sa začalo 7. 12. 2007.
Už 11. 1. 2008 súd začal so zabezpečovaním prípravy pojednávania. Odoslal
účastníkom výzvy a poučenia podľa ust. § 114 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
O. s. p.), odporkyni aj návrh na začatie konania, aby sa k nemu písomne vyjadrila. Zásielka
adresovaná odporkyni sa však súdu vrátila späť ako neprevzatá. Súd 25. 2. 2008 požiadal
o doručenie zásielky OO PZ Bidovce. Zásielka bola súdu vrátená späť s oznámením, že
menovanú sa nepodarilo zastihnúť na uvedenej adrese. Dňa 25. 8. 2008 súd opakovane
odoslal návrh a poučenia odporkyni. Zásielka sa vrátila späť ako neprevzatá v odbernej
lehote. 30. 10. 2008 súd vyzval navrhovateľa, aby oznámil aktuálnu adresu pobytu
odporkyne. Odporca zásielku v odbernej lehote na pošte neprevzal a 29. 1. 2009 bola
vrátená späť. Súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľa, aby oznámil aktuálnu adresu
pobytu odporkyne a začal šetriť pobyt odporkyne v evidencií obyvateľstva.
Uznesením č. k. 38 C/285/2007 47 zo dňa 10. 12. 2009 súd ustanovil odporkyni
opatrovníčku v osobe . Opatrovníčka zásielku s predmetným
uznesením neprevzala. Následne súd šetril pobyt opatrovníčky a vyzýval právneho zástupcu
navrhovateľa, aby oznámil adresu aktuálneho pobytu opatrovníčky odporkyne. Uznesením
č. k. 38 C/285/2007 68 zo dňa 24. 2. 2011 súd uložil právnemu zástupcovi navrhovateľa
poriadkovú pokutu za hrubé sťažovanie postupu súdu v konaní.
Až šetrením pobytu odporkyne prostredníctvom Veľvyslanectva Slovenskej republiky
v Spojených štátoch amerických súd zistil adresu pobytu odporkyne.
Dňa 19. 10. 2011 odporkyňa elektronickou poštou oznámila súdu, že sa dozvedela
o predmetnom konaní a požiadala o doručenie návrhu na začatie konania. Dňa 15. 11.
2011 doručila plnomocenstvo udelené advokátskej kancelárií Vojčík & Partners, s. r. o.
Po doručení vyjadrenia odporkyne (dňa 5. 11. 2012) k návrhu na začatie konania,
súd nariadil vo veci pojednávania na 28. 6. 2013, 26. 9. 2013, 20. 3. 2014, 30. 10. 2014,
7. 4. 2015 a 11. 6. 2015. Pojednávanie nariadené na 28. 6. 2013 bolo preročené na žiadosť
právneho zástupcu navrhovateľa a pojednávanie nariadené na 7. 4. 2015 bolo odročené pre
neospravedlnenú neprítomnosť navrhovateľa. Súd uložil navrhovateľovi za neprítomnosť na
pojednávaní poriadkovú pokutu vo výške 200, EUR.
Na základe vyššie uvedeného som dospel k záveru, že súd vo veci koná plynulo a bez
prieťahov.
K doterajšej dĺžke konania prispeli svojím správaním predovšetkým samotní
účastníci konania. Odporkyňa sa nezdržiava na území Slovenskej republiky bez oznámenia
novej adresy pobytu v evidencií obyvateľstva. K návrhu na začatie konania doručila súdu
písomné vyjadrenie až 5. 11. 2012, po písomnej výzve súdu zo dňa 13. 2. 2012. Navrhovateľ
svojím správaním spôsobil, že dve pojednávania vo veci boli pre jeho neprítomnosť
odročené na iný termín.
Aj keď napadnuté konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené, mám za to, že
činnosť súdu smerovala k odstráneniu stavu právnej neistoty.“
Ústavný súd zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 38 C 285/2007 zistil, že
popis doterajšieho priebehu konania obsiahnutý vo vyjadrení predsedu okresného súdu
zodpovedá obsahu označeného spisu, a preto z neho pri rozhodovaní o sťažnosti
sťažovateľky vychádzal. Z vyžiadaného spisu ústavný súd navyše zistil, že okresný súd už
od 19. novembra 2008 disponoval informáciou, že sťažovateľka (odporkyňa) sa zdržiava
v Spojených štátoch amerických, napriek tomu vykonával opakované šetrenia jej pobytu
v Slovenskej republike, následne jej ustanovil opatrovníčku na zastupovanie v konaní
(dcéru) a až následne (3. mája 2011) zisťoval prostredníctvom Veľvyslanectva Slovenskej
republiky jej adresu v cudzine.
Uznesením č. k. II. ÚS 461/2015 16 z 29. júla 2015 ústavný súd prijal sťažnosť
sťažovateľky na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jej základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 285/2007.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,
aby prípadne doplnil predchádzajúce vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti a zároveň
oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu
v prípise sp. zn. Spr 34/15 z 11. septembra 2015 oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd
upustil od ústneho pojednávania, a svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti nedoplnil.
Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrila, či
trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu okresného
súdu sp. zn. Spr 34/15 z 26. júna 2015 a sp. zn. Spr 34/15 z 11. septembra 2015 na vedomie
a prípadné zaujatie stanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 30. septembra
2015 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, k vyjadreniam predsedu
okresného súdu nezaujala stanovisko.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 285/2007 došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie
môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na
odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo
upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na
odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.
1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd
konštatuje, že konania o návrhoch na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva
manželov po rozvode manželstva tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných
súdov. Ústavný súd preto nepovažuje prerokúvanú vec za právne zložitú. Z predloženého
vyjadrenia predsedu a spisu okresného súdu nevyplýva ani skutková zložitosť napadnutého
konania.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa
uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. V súvislosti s už uvedeným ústavný súd zohľadnil skutočnosť, na ktorú poukázal
predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti, a to, že sťažovateľka na písomnú výzvu
okresného súdu na zaujatie stanoviska k návrhu na začatie konania z 13. februára 2012
reagovala až 5. novembra 2012. Ústavný súd však konštatuje, že táto ojedinelá „pasivita“
sťažovateľky nemohla výrazným spôsobom narušiť plynulosť konania okresného súdu ako
celku, a tým prispieť k vzniku prieťahov v konaní.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného
súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k
odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Rozhodujúce pochybenie okresného súdu podľa názoru ústavného súdu spočíva
v tom, že konanie ako celok je poznačené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou
súvisiacou najmä so zisťovaním pobytu sťažovateľky a ustanovením jej opatrovníčky na
zastupovanie v napadnutom konaní. Nesústredenosť postupu okresného súdu spočíva podľa
názoru ústavného súdu aj v tom, že okresný súd už od 19. novembra 2008 disponoval
informáciou, že sťažovateľka (odporkyňa) sa zdržiava v Spojených štátoch amerických,
napriek tomu vykonával opakované šetrenia jej pobytu v Slovenskej republike, následne jej
ustanovil opatrovníčku na zastupovanie v konaní (dcéru) a až prípisom z 3. mája 2011
zisťoval prostredníctvom Veľvyslanectva Slovenskej republiky jej adresu v cudzine. Takýto
postup nesmeruje efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka konania, a preto
nie je zlučiteľný so základným právom sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov.
Zohľadňujúc doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania (takmer osem
rokov), predmet sporu, ktorým je majetkovo právne vyrovnanie bývalých manželov, a jeho
význam pre sťažovateľku, ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo
k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené najmä neefektívnou, resp. nesústredenou
činnosťou okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného
súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 38 C 285/2007 konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
7 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na
konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu, berúc do úvahy aj
doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania, dospel ústavný súd k záveru, že
v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € primerané
konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním Vojčík &
Partners, s. r. o., Rázusova 28, Košice, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa
JUDr. Lea Vojčíka. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2014, ktorá bola 839 € (za 2 úkony urobené v roku 2015).
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,
podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c),
§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Sťažovateľke priznal za každý úkon vykonaný v roku 2015 sumu 139,83 €, čo
predstavuje sumu 279,66 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané
v roku 2015 po 8,39 €, čo spolu predstavuje sumu 296,44 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť
o 20 % DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, keďže právna zástupkyňa sťažovateľky je platcom
DPH; celková odmena za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 355,73 € (bod 4
výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. októbra 2015