Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 461/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti

zastúpenej Vojčík & Partners, s. r. o., Rázusova 28, Košice, konajúca

prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Lea Vojčíka, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl.

6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu

Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Košice I,

takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo na

prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré jej j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť do

dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 355,73 € (slovom tristopäťdesiatpäť eur a sedemdesiattri centov) na

účet jej právnej zástupkyne Vojčík & Partners, s. r. o., Rázusova 28, Košice, do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2015

doručená sťažnosť (ďalej len

„sťažovateľka“), zastúpenej Vojčík & Partners, s. r. o., Rázusova 28, Košice, konajúca

prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. Lea Vojčíka, ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľka je účastníčkou konania o

vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva vedeného

okresným súdom pod sp. zn. v procesnom postavení odporkyne. Návrh na

začatie konania bol okresnému súdu doručený 7. decembra 2007.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem prehľadu procesných úkonov v napadnutom konaní

uvádza:

„Skutočnosť, že konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov

nie je ukončené ani po viac než 10 rokoch od rozvodu, je pre Sťažovateľku mimoriadne

nepríjemnou a ťaživou skúsenosťou. Sťažovateľka má pritom za to, že absurdný je najmä

samotný časový rozsah zisťovania adresy jej pobytu (v trvaní približne štyroch rokov).

Dĺžka konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré bolo začaté

ešte v roku 2007 je rovnako neprimeraná a priečiaca sa esenciálnym zásadám civilného

konania, pričom Sťažovateľka je presvedčená, že ak by súd konal pri zisťovaní adresy jej

pobytu v súlade s procesnými normami občianskeho súdneho konania, k predmetným

prieťahom v konaní by nikdy nebolo došlo...

Bez ohľadu na doterajšiu neprimeranosť dĺžky konania bolo základné právo

účastníkov konania na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ďalej porušené aj

opakovaným odročovaním, resp. zrušovaním nariadených pojednávaní, a to aj z dôvodov na

strane konajúceho súdu...“

Podľa sťažovateľky „Postup Okresného súdu Košice I vzbudzuje nedôveru

vo fungovanie Slovenskej republiky ako právneho štátu, a zároveň ohrozuje účinnosť

a dôveryhodnosť výkonu spravodlivosti súdnou mocou Slovenskej republiky, keďže

v dôsledku nečinnosti, neefektívnosti a nesústredeného postupu štátneho orgánu, ktorého

základnou povinnosťou je chrániť práva a právom chránené záujmy fyzických a právnických

osôb, sa obaja účastníci konania už niekoľko rokov nachádzajú v stave právnej neistoty,

a to vo veci ako je vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktoré je samo

o sebe spravidla traumatizujúcim zážitkom, odhliadnuc od dĺžky súdneho konania.“.

Sťažovateľka požaduje „... priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

7.000, € (slovom sedemtisíc eur). Takto uplatnenú sumu finančného zadosťučinenia

Sťažovateľka odôvodňuje tým, že právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádza, v spojení

so samotnou povahou predmetného konania, ktoré sa imanentné dotýka takej citlivej

stránky jej súkromia, akou je rozvod manželstva a dosiaľ neukončené súvisiace konanie

o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva bývalých manželov, jej spôsobila a naďalej

spôsobuje nielen materiálnu, ale predovšetkým závažnú nemateriálnu ujmu.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Košice I v konaní vedenom pod sp. zn.: porušil

základné právo Sťažovateľky na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, ako aj právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a)

Zákona o organizácii ústavného súdu prikazuje Okresnému súdu Košice I konať v súlade

s ustanoveniami vo veci vedenej pod sp. zn.:

38 C/285/2007, bez zbytočných prieťahov.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky v zmysle § 56 ods. 4 Zákona o organizácii

ústavného súdu priznáva , primerané finančne zadosťučinenie

v sume 7.000, € (slovom sedemtisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť na

účet jej právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I je povinný , nahradiť trovy

konania vo výške 1585,63 €, a to na účet právneho zástupcu... do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.“

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedu okresného súdu

o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagoval predseda okresného súdu

v prípise sp. zn. Spr 34/15 z 26. júna 2015, v ktorom uvádza:

„Konanie vo veci vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva bývalých manželov

a sa začalo 7. 12. 2007.

Už 11. 1. 2008 súd začal so zabezpečovaním prípravy pojednávania. Odoslal

účastníkom výzvy a poučenia podľa ust. (ďalej len

), odporkyni aj návrh na začatie konania, aby sa k nemu písomne vyjadrila. Zásielka

adresovaná odporkyni sa však súdu vrátila späť ako neprevzatá. Súd 25. 2. 2008 požiadal

o doručenie zásielky OO PZ Bidovce. Zásielka bola súdu vrátená späť s oznámením, že

menovanú sa nepodarilo zastihnúť na uvedenej adrese. Dňa 25. 8. 2008 súd opakovane

odoslal návrh a poučenia odporkyni. Zásielka sa vrátila späť ako neprevzatá v odbernej

lehote. 30. 10. 2008 súd vyzval navrhovateľa, aby oznámil aktuálnu adresu pobytu

odporkyne. Odporca zásielku v odbernej lehote na pošte neprevzal a 29. 1. 2009 bola

vrátená späť. Súd vyzval právneho zástupcu navrhovateľa, aby oznámil aktuálnu adresu

pobytu odporkyne a začal šetriť pobyt odporkyne v evidencií obyvateľstva.

Uznesením č. k. zo dňa 10. 12. 2009 súd ustanovil odporkyni

opatrovníčku v osobe . Opatrovníčka zásielku s predmetným

uznesením neprevzala. Následne súd šetril pobyt opatrovníčky a vyzýval právneho zástupcu

navrhovateľa, aby oznámil adresu aktuálneho pobytu opatrovníčky odporkyne. Uznesením

č. k. zo dňa 24. 2. 2011 súd uložil právnemu zástupcovi navrhovateľa

poriadkovú pokutu za hrubé sťažovanie postupu súdu v konaní.

Až šetrením pobytu odporkyne prostredníctvom Veľvyslanectva Slovenskej republiky

v Spojených štátoch amerických súd zistil adresu pobytu odporkyne.

Dňa 19. 10. 2011 odporkyňa elektronickou poštou oznámila súdu, že sa dozvedela

o predmetnom konaní a požiadala o doručenie návrhu na začatie konania. Dňa 15. 11.

2011 doručila plnomocenstvo udelené advokátskej kancelárií Vojčík & Partners, s. r. o.

Po doručení vyjadrenia odporkyne (dňa 5. 11. 2012) k návrhu na začatie konania,

súd nariadil vo veci pojednávania na 28. 6. 2013, 26. 9. 2013, 20. 3. 2014, 30. 10. 2014,

7. 4. 2015 a 11. 6. 2015. Pojednávanie nariadené na 28. 6. 2013 bolo preročené na žiadosť

právneho zástupcu navrhovateľa a pojednávanie nariadené na 7. 4. 2015 bolo odročené pre

neospravedlnenú neprítomnosť navrhovateľa. Súd uložil navrhovateľovi za neprítomnosť na

pojednávaní poriadkovú pokutu vo výške 200, EUR.

Na základe vyššie uvedeného som dospel k záveru, že súd vo veci koná plynulo a bez

prieťahov.

K doterajšej dĺžke konania prispeli svojím správaním predovšetkým samotní

účastníci konania. Odporkyňa sa nezdržiava na území Slovenskej republiky bez oznámenia

novej adresy pobytu v evidencií obyvateľstva. K návrhu na začatie konania doručila súdu

písomné vyjadrenie až 5. 11. 2012, po písomnej výzve súdu zo dňa 13. 2. 2012. Navrhovateľ

svojím správaním spôsobil, že dve pojednávania vo veci boli pre jeho neprítomnosť

odročené na iný termín.

Aj keď napadnuté konanie doposiaľ nie je právoplatne skončené, mám za to, že

činnosť súdu smerovala k odstráneniu stavu právnej neistoty.“

Ústavný súd zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. zistil, že

popis doterajšieho priebehu konania obsiahnutý vo vyjadrení predsedu okresného súdu

zodpovedá obsahu označeného spisu, a preto z neho pri rozhodovaní o sťažnosti

sťažovateľky vychádzal. Z vyžiadaného spisu ústavný súd navyše zistil, že okresný súd už

od 19. novembra 2008 disponoval informáciou, že sťažovateľka (odporkyňa) sa zdržiava

v Spojených štátoch amerických, napriek tomu vykonával opakované šetrenia jej pobytu

v Slovenskej republike, následne jej ustanovil opatrovníčku na zastupovanie v konaní

(dcéru) a až následne (3. mája 2011) zisťoval prostredníctvom Veľvyslanectva Slovenskej

republiky jej adresu v cudzine.

Uznesením č. k. 16 z 29. júla 2015 ústavný súd prijal sťažnosť

sťažovateľky na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jej základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu okresného súdu,

aby prípadne doplnil predchádzajúce vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti a zároveň

oznámil, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda okresného súdu

v prípise sp. zn. Spr 34/15 z 11. septembra 2015 oznámil, že súhlasí s tým, aby ústavný súd

upustil od ústneho pojednávania, a svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti nedoplnil.

Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby sa vyjadrila, či

trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedu okresného

súdu sp. zn. Spr 34/15 z 26. júna 2015 a sp. zn. Spr 34/15 z 11. septembra 2015 na vedomie

a prípadné zaujatie stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľky v podaní doručenom ústavnému súdu 30. septembra

2015 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, k vyjadreniam predsedu

okresného súdu nezaujala stanovisko.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľky a predsedu okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 a jej práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z a , podľa ktorého sa pojednávanie

môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na

odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo

upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na

odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre

sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium, ktorým je právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd

konštatuje, že konania o návrhoch na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva

manželov po rozvode manželstva tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných

súdov. Ústavný súd preto nepovažuje prerokúvanú vec za právne zložitú. Z predloženého

vyjadrenia predsedu a spisu okresného súdu nevyplýva ani skutková zložitosť napadnutého

konania.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa

uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. V súvislosti s už uvedeným ústavný súd zohľadnil skutočnosť, na ktorú poukázal

predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti, a to, že sťažovateľka na písomnú výzvu

okresného súdu na zaujatie stanoviska k návrhu na začatie konania z 13. februára 2012

reagovala až 5. novembra 2012. Ústavný súd však konštatuje, že táto ojedinelá „pasivita“

sťažovateľky nemohla výrazným spôsobom narušiť plynulosť konania okresného súdu ako

celku, a tým prispieť k vzniku prieťahov v konaní.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou všeobecného

súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie efektívne k

odstráneniu právnej neistoty (, , ).

Rozhodujúce pochybenie okresného súdu podľa názoru ústavného súdu spočíva

v tom, že konanie ako celok je poznačené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou

súvisiacou najmä so zisťovaním pobytu sťažovateľky a ustanovením jej opatrovníčky na

zastupovanie v napadnutom konaní. Nesústredenosť postupu okresného súdu spočíva podľa

názoru ústavného súdu aj v tom, že okresný súd už od 19. novembra 2008 disponoval

informáciou, že sťažovateľka (odporkyňa) sa zdržiava v Spojených štátoch amerických,

napriek tomu vykonával opakované šetrenia jej pobytu v Slovenskej republike, následne jej

ustanovil opatrovníčku na zastupovanie v konaní (dcéru) a až prípisom z 3. mája 2011

zisťoval prostredníctvom Veľvyslanectva Slovenskej republiky jej adresu v cudzine. Takýto

postup nesmeruje efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka konania, a preto

nie je zlučiteľný so základným právom sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov.

Zohľadňujúc doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania (takmer osem

rokov), predmet sporu, ktorým je majetkovo právne vyrovnanie bývalých manželov, a jeho

význam pre sťažovateľku, ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu došlo

k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené najmä neefektívnou, resp. nesústredenou

činnosťou okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že postupom okresného

súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2

a jej právo podľa dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania

ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa prikázal

okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od

právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľka sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

7 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na

konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu, berúc do úvahy aj

doterajšiu neprimeranú dĺžku namietaného konania, dospel ústavný súd k záveru, že

v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 3 000 € primerané

konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním Vojčík &

Partners, s. r. o., Rázusova 28, Košice, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa

JUDr. Lea Vojčíka. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok

2014, ktorá bola 839 € (za 2 úkony urobené v roku 2015).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,

podanie sťažnosti) vykonané v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c),

§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).

Sťažovateľke priznal za každý úkon vykonaný v roku 2015 sumu 139,83 €, čo

predstavuje sumu 279,66 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony vykonané

v roku 2015 po 8,39 €, čo spolu predstavuje sumu 296,44 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť

o 20 % DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky, keďže právna zástupkyňa sťažovateľky je platcom

DPH; celková odmena za poskytnuté právne služby tak predstavuje sumu 355,73 € (bod 4

výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015