Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 665/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. októbra 2015

v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Vačokom,

Advokátska kancelária, Vazovova 9/A, Bratislava, vo veci namietaného porušenia čl. 2

ods. 2, , a , Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 20. marca 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie , , a (ďalej len

„ústava“), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 20. marca 2014 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z priložených príloh vyplýva, že v dôsledku sťažovateľom

namietaných zásahov do jeho osobnostných práv a vlastníckeho práva a do osobnostných

práv členov jeho domácnosti zo strany narušiteľov susedov sťažovateľa sa sťažovateľ

2. apríla 2013 obrátil so žiadosťou o ochranu na mesto (miesto bydliska

sťažovateľa a jeho susedov) podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“). Mesto vydalo vo veci

30. apríla 2013 rozhodnutie (označené ako „rozhodnutie o predbežnom opatrení“)

č. 1167/2013, ktorým s účinnosťou odo dňa doručenia rozhodnutia zakázalo zasahovanie do

pokojného stavu zo strany narušiteľov susedov sťažovateľa. Podľa vyjadrenia sťažovateľa

však naďalej dochádzalo k útokom voči nemu, členom jeho rodiny a narúšaniu pokojného

výkonu vlastníckeho práva. V dôsledku týchto skutočností podal sťažovateľ na mesto

sťažnosť na postup v konaní, v ktorom namietal jeho nečinnosť. Sťažnosť bola

doručená mestu 13. augusta 2013. Mesto sťažovateľovi listom

z 21. októbra 2013 (označeným ako „oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti“)

oznámilo, že túto sťažnosť považuje za neopodstatnenú, pretože predbežnú ochranu

sťažovateľovi v zmysle už poskytlo. S uvedeným názorom sa

sťažovateľ nestotožnil, v dôsledku čoho podal 7. januára 2014 návrh na začatie konania proti

nečinnosti orgánu verejnej správy v zmysle Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“) na krajskom súde. Ten napadnutým

uznesením návrh zamietol.

3. Sťažovateľ svoje výhrady proti napadnutému uzneseniu krajského súdu zhrnul

v sťažnosti takto: «Podľa názoru Krajského súdu v Bratislave vyjadrenom v odôvodnení

napádaného rozhodnutia: [„]Odporca vo veci vydal rozhodnutie ktorým predbežne zakázal

narušiteľom susedom navrhovateľa zasahovať do pokojného stavu a obnoviť pôvodný stav

v medziach susedských vzťahov. Ak takto poskytnutá ochrana odporcom je neúčinná,

neznamená to, že odporca je nečinný. Ochrana podľa nie je

o riešení sporu o právo, ale o predbežnú ochranu faktického stavu. Ak takto poskytnutá

ochrana správnym orgánom je neúčinná, navrhovateľ sa môže kedykoľvek domáhať ochrany

na súde svojho práva, čo však neurobil.[“]

S uvedeným názorom Krajského súdu v Bratislave nemožno súhlasiť. S vyššie

opísaného upovedomenia Verejného ochrancu práv vyplýva, že sťažovateľ a členovia jeho

domácnosti podnikli viacero krokov vrátane žaloby na súd podľa § 127 Občianskeho

zákonníka.

Záver Krajského súdu v Bratislave, je teda arbitrárny. Rozhodol bez akýchkoľvek

dôkazov, že sťažovateľ nevyčerpal možnosť predmetnej ochrany. Bez toho, aby si o uvedenej

skutočnosti vyžiadal dôkazy od sťažovateľa alebo si ju sám preveril.

Nie je tiež možné súhlasiť ani s názorom Krajského súdu v Bratislave v tom, že podľa

ide len predbežnú ochranu. Toto ustanovenie v prvej vete

zreteľne dáva právo každému domáhať sa ochrany na obci. Teda nie len predbežnej

ochrany, ale ochrany ako takej. Je pravdou, že druhá veta hovorí o možnosti obce

predbežne zásah zakázať. Tá istá veta však dáva možnosť aj uložiť obnovenie predošlého

stavu, čo súd nebral na zreteľ. Tiež je potrebné poukázať na tretiu vetu, ktorá hovorí

o možnosti domáhať sa ochrany na súde. Z jazykového výkladu tejto vety vyplýva, že osoba

sa môže domáhať ochrany na obci a na súde paralelne. Ochranu na obci preto nemožno

podmieňovať využitím súdnej ochrany, tak ako to urobil Krajský súd v Bratislave.

Podľa názoru prvostupňového súdu, sťažovateľ nevyčerpal všetky prostriedky podľa §

250t odseku (1) poslednej vety zákona číslo v znení

neskorších zmien, nakoľko nepodal žalobu podľa

[správne má byť ; pozn.]. Sťažovateľ však poukazuje na to, že

predmetom sporu pred Krajským súdom v Bratislave nebolo primárne nezákonné konanie

osôb zdržiavajúcich sa v ich susedstve. Predmetom sporu bola nečinnosť mesta .

Túto nečinnosť napadol sťažnosťou podľa zákona číslo o sťažnostiach v znení

neskorších zmien. Žalobou podľa sa sťažovateľ nemôže

domáhať ochrany pred nečinnosťou orgánu verejnej moci.

Sťažovateľ si uvedomuje, že Ústavný súd Slovenskej republiky nie je ďalšou

inštanciou voči všetkým porušeniam zo strany všeobecných súdov. Poukazuje však na to, že

zo napádaným rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave bolo porušené jeho základné

ľudské právo na spravodlivý súdny proces a v súvislosti s tým aj jeho vlastnícke právo.

Napádané rozhodnutie sťažovateľ považuje za svojvoľné. Súd totiž rozhodol o nároku

odvolávajúc sa na argumenty, ktoré nemajú absolútne žiadnu oporu v skutkovom stave.

Navyše súd takéto dokazovanie ani nevykonal. Sťažovateľovi nie je absolútne zrejmé, odkiaľ

mal súd informáciu, že sa sťažovateľ nebránil podľa .

Stanovenie takejto podmienky nemá žiadnu oporu v zákone a ani súd nemôže sťažovateľa

nútiť k niečomu, čo zákon neprikazuje.»

4. So zreteľom na uvedené skutočnosti je sťažovateľ toho názoru, že napadnuté

uznesenie krajského súdu je arbitrárne, nemajúce oporu v účinnej právnej úprave a porušuje

„člán[ok] 2 odsek (2) v tom, že súd núti sťažovateľa k podaniu žaloby podľa

(správne má byť , pozn.) voči

rušiteľom pokojného užívania jeho vlastníckeho práva pre úspešné podanie žaloby

o nečinnosť mesta v konaní o ochranu podľa , článok

46, odsek (2) a článku 6 odseku (1) Dohovoru v tom, že Krajský súd

v Bratislave bez akéhokoľvek zdôvodnenia a vykonaného dokazovania vychádza z tvrdení,

ktoré sú v rozpore so skutkovým stavom veci, napádané rozhodnutie a odôvodnenie nemá

oporu v zákone, rozhodnutie je teda svojvoľné, navyše v dôsledku jednostupňovosti tohto

konania bez nariadenia pojednávania a výzvy súdu na prípadné doplnenie dôkazov sa

sťažovateľ nemal možnosť brániť nepravdivým tvrdeniam nachádzajúcim sa v odôvodnení

napadaného rozhodnutia týkajúcim sa nepodania žaloby podľa § 127 Občianskeho

zákonníka, člán[ok] 20 a člán[ok] 1 Dodatkového protokolu číslo 1 k Dohovoru,

nakoľko v dôsledku názoru Krajského súdu v Bratislave v podstate sťažovateľ nemá ďalšie

možnosti brániť sa na meste zabezpečenia ochrany vlastníckeho práva a jeho

pokojného užívania. Krajský súd v Bratislave v podstate vyložil ustanovenia § 5

tak, že ide o predbežnú ochranu. Takáto formulácia však

v predmetnom ustanovení nie je“.

5. V závere sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že „základné práva

sťažovateľa uvedené v článku 2 odseku (2), článku 20, článku 46, článku 48 odseku (2)

, článku 6 odseku (1) Dohovoru a článku 1 Dodatkového protokolu číslo 1

k Dohovoru boli uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 3. 2014 vydaného

v konaní číslo 1S 2/2014 porušené“, ďalej aby ústavný súd zrušil napadnuté uznesenie

krajského súdu, priznal sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 2 000 eur a uložil

krajskému súdu nahradiť trovy konania v sume 340,90 eur.

II.

6. Krajský súd napadnutým uznesením návrh sťažovateľa doručený mu 7. januára

2014 zamietol a nepriznal sťažovateľovi náhradu trov konania. Krajský súd v napadnutom

uznesení uviedol: „Súd z návrhu aj z obsahu pripojeného administratívneho spisu odporcu

mal za preukázané, že odporca na základe žiadosti navrhovateľa rozhodnutím č. 1167/2013

zo dňa 30.4.2013 predbežne zakázal narušiteľom susedom navrhovateľa zasahovať do

pokojného stavu a obnoviť pôvodný stav v medziach susedských vzťahov.

Podľa , ak došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu,

možno sa domáhať ochrany na príslušnom orgáne štátnej správy. Ten môže predbežne

zásah zakázať, alebo uložiť, aby bol obnovený predošlý stav. Tým nie je dotknuté právo

domáhať sa ochrany na súde.

Príslušný orgán štátnej správy na návrh poskytuje predbežnú právnu ochranu najmä

v prípadoch, keď zrejmý zásah do pokojného stavu trvá, alebo keď je nebezpečenstvo jeho

opakovania. Má sa ňou urýchlene zabezpečiť poriadok a pokoj pred zasahovaním do

faktického pokojného stavu. Sporné právne otázky tento orgán nerieši. Právna ochrana

poskytnutá orgánom štátnej správy môže spočívať v zakázaní rušiteľovi zasahovať do

existujúceho pokojného stavu, prípadne v odstránení závadného alebo v obnovení

predošlého stavu. Spornú právnu otázku medzi účastníkmi právneho vzťahu môže

v konečnom dôsledku vyriešiť na návrh až súd, pričom tento nie je viazaný rozhodnutím

orgánu štátnej správy.

Súd sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že odporca je v konaní o jeho žiadosti

o ochranu podľa nečinný. Odporca

vo veci vydal rozhodnutie č. 1167/2013 zo dňa 30.4.2013, ktorým predbežne zakázal

narušiteľom susedom navrhovateľa zasahovať do pokojného stavu a obnoviť pôvodný stav

v medziach susedských vzťahov. Ak takto poskytnutá ochrana odporcom je neúčinná,

neznamená to, že odporca je nečinný. Ochrana podľa § 5 Občianskeho zákona nie je

o riešení sporu o právo, ale o predbežnú ochranu faktického stavu. Ak takto poskytnutá

ochrana správnym orgánom je neúčinná, navrhovateľ sa môže kedykoľvek domáhať ochrany

na súde svojho práva, čo však neurobil.

Súd preto konštatuje, že odporca nebol v preskúmavanej veci nečinný. Súd ďalej

poukazuje, že navrhovateľ v zmysle ust. posledná veta nevyčerpal prostriedky,

ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, čo je ďalší dôvod, aby súd návrh navrhovateľa

zamietol. Ak mal za to, že predbežným opatrením boli uložené len povinnosti totožné

s povinnosťami uloženými právnymi predpismi a fakticky ním boli len zdupľované

povinnosti vyjadrené napríklad ust. a k reálnej ochrane ním

nedošlo, mal voči tomuto rozhodnutiu podať opravný prostriedok, čo neurobil. Naviac

právnymi prostriedkami nie sú len opravné prostriedky, ale aj podania, na ktoré je účastník

administratívneho konania oprávnený a ktorých použitie má za následok vznik povinnosti

na strane správneho orgánu urobiť právne úkony na odstránenie nečinnosti.“

III.

7 . Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , , IV. ÚS

35/02).

IV.

9. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľom namietané porušenie

viacerých článkov , dohovoru a dodatkového protokolu napadnutým uznesením

krajského súdu, pričom sťažovateľ toto porušenie v konkrétnostiach spojil najmä

s námietkami, podľa ktorých (i) krajský súd núti sťažovateľa na podanie žaloby podľa § 127

voči rušiteľom pokojného užívania jeho vlastníckeho práva pre

úspešné podanie návrhu podľa proti mestu , (ii) krajský súd bez

akéhokoľvek zdôvodnenia a vykonaného dokazovania vychádza z tvrdení, ktoré sú

v rozpore so skutkovým stavom veci, napadnuté uznesenie a jeho odôvodnenie nemá oporu

v zákone, a je teda svojvoľné, (iii) v dôsledku názoru krajského súdu sťažovateľ nemá ďalšie

možnosti domáhať sa od mesta zabezpečenia ochrany vlastníckeho práva a jeho

pokojného užívania.

K namietanému porušeniu a dohovoru

10. Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením porušil jeho práva

zaručené a dohovoru tým, že závery krajského súdu sú arbitrárne,

krajský súd rozhodol bez akýchkoľvek dôkazov, že sťažovateľ nevyčerpal možnosť

predmetnej ochrany, bez toho, aby si o uvedenej skutočnosti vyžiadal dôkazy od sťažovateľa

alebo si ju sám preveril, t. j. krajský súd rozhodol o nároku sťažovateľa, odvolávajúc sa na

argumenty, ktoré nemajú žiadnu oporu v skutkovom stave.

11. Ústavný súd považuje za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s rozsahom

namietaného porušenia označených práv v petite a odôvodnení sťažnosti, kde sťažovateľ

označil namietané porušenie práva len článkom ( ), pričom z celého

obsahu sťažnosti a charakteru jeho námietok (podľa sťažovateľa závery krajského súdu sú

arbitrárne, krajský súd rozhodol bez akýchkoľvek dôkazov, že sťažovateľ nevyčerpal

možnosť predmetnej ochrany, bez toho, aby si o uvedenej skutočnosti vyžiadal dôkazy od

sťažovateľa alebo si ju sám preveril) je možné konštatovať, že sťažovateľ namieta porušenie

základného práva podľa . Na základe uvedeného ústavný súd ustálil

predmet tohto konania v zmysle posúdenia námietok sťažovateľa iba vo vzťahu

k potenciálnemu porušeniu napadnutým uznesením krajského súdu.

12. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,

verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným

zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek

trestnom čine, z ktorého je obvinený.

13. Sťažnosť, ako aj napadnuté uznesenie krajského súdu vychádzajú z interpretácie §

5 .

14. Podľa ak došlo k zrejmému zásahu do pokojného

stavu, možno sa domáhať ochrany na obci. Obec môže predbežne zásah zakázať alebo uložiť,

aby bol obnovený predošlý stav. Tým nie je dotknuté právo domáhať sa ochrany na súde.

15. Uvedené ustanovenie predstavuje občianskoprávnu

ochranu v prípade zrejmého zásahu do pokojného stavu, ktorá je zákonodarcom zverená na

účely rýchlej nápravy obci. Ako je samotným ustanovením zdôraznené, ide o ochranu

predbežnú a dotknutá osoba sa môže naďalej domáhať ochrany svojich práv na súde.

K ochrane podľa a predbežnosti rozhodnutia podľa tohto

ustanovenia právna doktrína uvádza: «Aj táto ochrana je... ochranou občianskoprávnou...

a § 5 ju vo svojej druhej vete výslovne charakterizuje ako ochranu predbežnú. ...

Predbežnosť rozhodnutia podľa § 5 spočíva predovšetkým v tom, že... nevyhlasuje právny

stav a ani ho nevytvára. K tomu je príslušný jedine súd. Rozhodnutie podľa § 5 konštatuje

nie stav právny, ale pokojný stav, t. j. určitý stav faktický. Toto rozhodnutie je záväzné pre

účastníkov konania i erga omnes jedine v otázke pokojnosti faktického stavu, a ani v tej

nezaväzuje súd ... Ani vtedy, ak sa ten, kto je k tomu aktívne legitimovaný, neobráti na súd,

sa rozhodnutie podľa § 5 nemôže stať „konečné“ v tom zmysle, že by záväzne určilo stav

právny. ... Predbežnosť rozhodnutia podľa § 5 spočíva ďalej v tom, že o právnom stave

rozhoduje... výlučne súd, pre ktorý rozhodnutie podľa § 5 nie je prejudiciálne a ani inak

záväzné. Nie je pre súd prejudiciálne ani vo veci zistenia pokojného stavu samého. I túto

skutkovú otázku môže súd zhodnotiť inak... Predbežnosť rozhodovania podľa § 5 naproti

tomu neznamená, že... by bolo podmienkou konania súdneho. ... Z uvedeného vzťahu

rozhodnutia súdu a rozhodnutia... podľa § 5 ostatne vyplýva, že označenie rozhodnutia

podľa § 5 ako rozhodnutia predbežného je skôr parabolické, než exaktné. Súd i obec... tu

síce rozhodujú o rovnakej skutkovej podstate, ale z hľadiska právneho každý o niečom úplne

inom.» [Knap, V. Quieta non movere (§ 5 obč. zák.). IN Právní praxe, 1993, č. 3, s. 267 

268; k tomu pozri aj uznesenia Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

(bod 9), alebo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. ].

16. Ústavný súd k uvedenému názoru právnej doktríny a súdov dopĺňa, že v rámci

postupu obce podľa ide o transformovaný inštitút sumárnej

repozície platný na našom území do roku 1950. V rámci sumárnej repozície sa mohol ten,

do koho pokojnej držby bolo zasiahnuté, obrátiť na súd, aby poskytol držbe ochranu. Súd

neskúmal právo, ale iba faktickú držbu. Tento inštitút sa však následne (od roku 1950)

transformoval takto:

Podľa :

„(1) Kto bol svojmocne vo svojej držbe rušený alebo držby pozbavený, môže do

tridsiatich dní po tom, keď sa dozvie o rušení a o rušiteľovi, žiadať na miestnom národnom

výbore, aby rušenie zakázal, a ak to zodpovedá povahe veci, aby nariadil všetko uviesť do

pôvodného stavu.

(2) O právnych pomeroch medzi stranami a o povinnosti nahradiť škodu rozhoduje

súd.“

Podľa účinného od 1. 4. 1964 do

31. 12. 1991:

„Ak je socialistické spolužitie porušené zrejmým zásahom do práva, možno sa

domáhať ochrany na miestnom národnom výbore. Aby zachovávanie pravidiel

socialistického spolužitia bolo obnovené, môže miestny národný výbor predbežne zásah do

práva zakázať alebo uložiť, aby závadný stav bol odstránený. Právo domáhať sa ochrany na

súde nie je tým dotknuté.“

V roku 1992 zákonodarca novelizoval a s účinnosťou od

1. 1. 1992 do 31. 12. 2003 upravil:

„Ak došlo k zrejmému zásahu do pokojného stavu, možno sa domáhať ochrany na

príslušnom orgáne štátnej správy. Ten môže predbežne zásah zakázať alebo uložiť, aby bol

obnovený predošlý stav. Tým nie je dotknuté právo domáhať sa ochrany na súde.“

17. K dnešnému dňu platné a účinné znenie sa do jeho

textu dostalo novelou s účinnosťou k 1. 1. 2004 (namiesto orgánu štátnej správy prešla

právomoc na obce).

18. V rámci teoretickej rozpravy nad úpravou v dnešnej

podobe, ktorá sa podstatne líši od sumárnej repozície spred roka 1950 a je čo do jasnosti

a určitosti svojho znenia (v zmysle právnych účinkov, ktoré má jeho aplikácia vyvolať)

značne vágna, je možné komunikovať vo vzťahu k právnej úprave § 5 Občianskeho

zákonníka tieto úvahy: V rámci socialistického zjednodušovania civilistiky bol inštitút

sumárnej repozície vskutku zjednodušený, čim sa zložito hľadá súčasná náplň v podstatne

pestrejšej spoločnosti. Pôvodnou ideou bolo snáď

romantizované využitie dobovej lokálnej komunitnosti, lokálnej autority predsedu

miestneho národného výboru. Otázne je, či aj na spory mimo ochrany držby. Presunúc sa do

dnešných dní možno dôvodiť, že v konaní podľa obec (v pozícii

orgánu verejnej správy) v rámci výkonu samosprávy (a teda nie preneseného výkonu štátnej

správy) poskytuje v občianskoprávnej veci posesórnu ochranu faktickému stavu (opakom je

petitórna ochrana subjektívneho práva v občianskoprávnej veci poskytovaná súdom

v zmysle v spojitosti s ). Obec teda nerozhoduje

o súkromnom práve alebo povinnosti v rámci súkromnoprávneho vzťahu (nejde o „spor

o právo“, quid iuris; mohli by sme teda povedať, že ústavné nároky na judicializáciu sú

značne oslabené), avšak znenie jasne ustanovuje, že obec ako

verejno mocenský orgán (orgán verejnej správy) má v rámci občianskoprávnej veci

právomoc niečo „zakázať“ a „uložiť“, čím obec bezpochyby ukladá subjektu určitú

povinnosť (aj keď len vo vzťahu k faktickému stavu). Ide o netradičnú formu výrazného

prelínania súkromného práva a verejného práva. Taktiež možno poukázať, že nemožno

zo znenia a účelu (t. j. účelu poskytnúť ochranu faktickému

stavu TU a TERAZ zmyslom právnej úpravy je okamžitosť a dočasnosť) jednoznačne

ustáliť, aký právny úkon (právny akt) má byť výsledkom poskytnutia ochrany faktickému

stavu zo strany obce, v akom procese dôjsť k poskytnutiu ochrany a pod. Lakonickosť

právnej úpravy vytvára každopádne veľké aplikačné problémy.

19. Akokoľvek, judikatúra všeobecných súdov, ako aj slovenská odborná spisba k § 5

zastáva konštantný právny názor, podľa ktorého obec v zmysle

koná ako správny orgán a na postup obce podľa Občianskeho

o správnom konaní (správny poriadok) v znení

neskorších predpisov (k tomu pozri napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn.

z 11. júla 2012; uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. januára 2010; Fekete, I. . Komentár. Bratislava: Epos, 2007, s. 49;

Vojčík, P. a kol. . Stručný komentár. Bratislava: Iura Edition, 2010,

s. 43). Taktiež nie je v aplikačnej praxi nateraz sporné, že výsledkom postupu obce v konaní

podľa je individuálny právny akt (rozhodnutie) a že takýto

postup a rozhodovanie obce sú preskúmateľné v rámci správneho súdnictva. Ústavný súd sa

na pôdoryse prerokovávanej sťažnosti nemá dôvod v tomto momente od citovaných

a ustálených právnych názorov odchýliť.

20. K judicializácii postupu obce podľa je potrebné

v prvom rade odkázať na ustanovenia upravujúce správne

súdnictvo, a to s ohľadom na právnu vec sťažovateľa.

21. Podľa súdy v správnom súdnictve rozhodujú o návrhoch na

uloženie povinnosti orgánom verejnej správy konať o právach a povinnostiach fyzických

osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy a o opatreniach na vynútenie plnenia

svojich rozhodnutí postupom uvedeným v § 250b a 250u.

Podľa fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že orgán

verejnej správy nekoná bez vážneho dôvodu spôsobom ustanoveným príslušným právnym

predpisom tým, že je v konaní nečinný, môže sa domáhať, aby súd vyslovil povinnosť

orgánu verejnej správy vo veci konať a rozhodnúť. Návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ

nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis.

22. V sťažovateľovej veci krajský súd napadnutým uznesením zamietol návrh

sťažovateľa s tým, že sa nestotožnil s tvrdením navrhovateľa, že odporca je v konaní o jeho

žiadosti o ochranu podľa nečinný, podľa krajského súdu obec

rozhodnutím zakázala zasahovať do pokojného stavu a obnoviť pôvodný stav v medziach

susedských vzťahov. Podľa krajského súdu ak takto poskytnutá ochrana obcou je neúčinná,

neznamená to, že odporca je nečinný. Ústavný súd konštatuje, že záver krajského súdu

obstojí vzhľadom na skutočnosť, že mesto vo veci vydalo 30. apríla 2013

rozhodnutie (označené ako „rozhodnutie o predbežnom opatrení“) č. 1167/2013, ktorým

s účinnosťou odo dňa doručenia rozhodnutia zakázalo zasahovanie do pokojného stavu

zo strany narušiteľov susedov sťažovateľa. Mesto teda poskytlo s konečnou platnosťou

predbežnú ochranu v zmysle . Ústavný súd uznáva, že nazvať

rozhodnutie, ktorým sa poskytuje predbežná ochrana „rozhodnutie o predbežnom

opatrení“, nie je najšťastnejšie, keďže môže evokovať, že to nie je rozhodnutie konečné,

avšak materiálne týmto rozhodnutím mesta bola poskytnutá predbežná ochrana

v kvalite, ako ju predpokladá .

23. Ústavný súd sa však nestotožňuje s krajským súdom v tvrdení, podľa ktorého

„navrhovateľ v zmysle ust. posledná veta nevyčerpal prostriedky, ktorých

použitie umožňuje osobitný predpis, čo je ďalší dôvod, aby súd návrh navrhovateľa

zamietol. ... právnymi prostriedkami nie sú len opravné prostriedky, ale aj podania, na

ktoré je účastník administratívneho konania oprávnený a ktorých použitie má za následok

vznik povinnosti na strane správneho orgánu urobiť právne úkony na odstránenie

nečinnosti.“. Krajský súd neuviedol, čo mal pod pojmom právne prostriedky, ktorých

použitie umožňoval sťažovateľovi v jeho veci osobitný predpis, na mysli, keďže § 5

žiadne opravné ani iné právne prostriedky ochrany neupravuje, a §

50 správneho poriadku nemožno v prípade aplikovať, keďže

niet odvolacieho orgánu, ktorý by rozhodoval v prípade nečinnosti obce v konaní podľa § 5

.

24. Keďže však nosné dôvody napadnutého uznesenia krajského súdu obstoja

vo svetle namietaného porušenia a dohovoru, a teda že

v prípade sťažovateľa obec poskytla predbežnú ochranu a nebola nečinná, ústavný súd

nevyhodnotil neodôvodnené závery krajského súdu citované v predchádzajúcom bode za

také, ktoré by odôvodňovali vyslovenie porušenia ústavných práv sťažovateľa.

25. Z uvedených dôvodov sťažnosť v časti namietaného porušenia

a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu odmietol podľa § 25 ods. 2

ako neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu

26. Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

27. Účel základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov vymedzil

ústavný súd vo svojej skoršej judikatúre tak, že „účelom práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba

domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu“ (). Základné právo na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také

konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesno

právnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne

a vecne správne využívať.

28. Ústavný súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu bolo konanie

pred krajským súdom právoplatne skončené a aj potenciálna právna neistota sťažovateľa

bola v čase podania sťažnosti ústavnému súdu odstránená.

29. Nad rámec uvedeného ústavný súd dopĺňa, že z rozhodnutia krajského súdu

vyplýva, že sťažovateľ sa obrátil s návrhom na krajský súd dňa 7. januára 2014. Krajský súd

vo veci rozhodol 20. marca 2014. Celková doba konania pred krajským súdom tak

predstavuje dva a pol mesiaca. Ústavný súd toto obdobie nehodnotí ako zbytočné prieťahy

v konaní pred krajským súdom. Uvedené obdobie nemožno nazvať ani ojedinelou

nečinnosťou a postup krajského súdu možno hodnotiť ako súladný s .

30. Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v časti namietajúcej

porušenie napadnutým uznesením krajského súdu ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

K namietanému porušeniu a dodatkového protokolu

31. Ústavný súd sa musí i na tomto mieste vysporiadať s rozsahom namietaného

porušenia označených práv v petite a odôvodnení sťažnosti, kde sťažovateľ označil

namietané porušenie práva len článkom ( ), pričom z celého obsahu

sťažnosti a charakteru námietok sťažovateľa (podľa sťažovateľa v dôsledku napadnutého

uznesenia nemá ďalšie možnosti domáhať sa od mesta zabezpečenia ochrany

vlastníckeho práva a jeho pokojného užívania) je možné konštatovať, že sťažovateľ namieta

porušenie základného práva podľa . Na základe uvedeného ústavný súd

ustálil predmet tohto konania v zmysle posúdenia námietok sťažovateľa iba vo vzťahu

k potenciálnemu porušeniu napadnutým uznesením krajského súdu.

32. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného

záujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Toto ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje za nevyhnutné,

aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie

daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

33. Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel k záveru, že z neho

nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do

základného práva vlastniť majetok podľa a do práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade mal

v zmysle už popísaných záverov konanie pred ním uznesením zastaviť a otázku ochrany

vlastníckeho práva nemohol na základe návrhu sťažovateľa ani posudzovať. Avšak aj tým,

že krajský súd návrh uznesením zamietol, nijako nezasiahol do právneho postavenia

sťažovateľa a do jeho ústavných práv podľa a práv podľa

dodatkového protokolu, keďže právne postavenie sťažovateľa a jeho právo na ochranu

vlastníckeho práva nemohlo byť (a nebolo) ani týmto napadnutým uznesením o zamietnutí

návrhu dotknuté.

34. Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

a základným právom podľa a právom podľa dodatkového protokolu

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto

práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti sťažovateľa aj v tejto časti túto odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25

ods. 2 .

K namietanému porušeniu

35. Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

36. Podľa sťažovateľa krajský súd napadnutým uznesením porušil „základné práv[o]

sťažovateľa uvedené v článku 2 odseku (2)“ . Ústavný súd uvádza, že

neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva alebo slobody, ale je základným či

všeobecným ustanovením limitujúcim konanie štátu, a tým i zásahy štátu vo vzťahu

k nositeľom základných práv a slobôd. Jeho aplikácia sa v sťažnostiach viaže na vyslovenie

porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto

požiadavka na vyslovenie porušenia bez vzťahu ku konkrétnemu

základnému právu alebo slobode sťažovateľa je zjavne neopodstatnená (porov.

, , ). Z obsahu sťažnosti nie je možné ani

implicitne vyvodiť spojitosť namietaného porušenia s namietaným

porušením konkrétneho základného práva alebo slobody sťažovateľa. Naopak, sťažovateľ

explicitne namieta porušenie samostatne, bez spojitosti s porušením

konkrétneho základného práva alebo slobody napadnutým uznesením krajského súdu, resp.

zo samotného odvodzuje garanciu domnelého základného práva. Z týchto

dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti v zmysle § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

37. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2015