Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 539/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného advokátom JUDr. Matejom Valjentom, Jesenského 232, Partizánske,

vo veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 18. júna 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

sp. zn. zo 17. septembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva podľa (ďalej len

„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín ďalej len („okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 18. júna 2013 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

zo 17. septembra 2014.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že okresný súd

napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci sťažovateľa (ako odporcu) tak, že určil,

že „zmluva o úvere zo dňa 03.11.2009 uzatvorená medzi navrhovateľmi 1) a 2) ako

dlžníkmi a odporcom ako veriteľom je neplatná...“. Ďalej rozhodol, že „zmluva o zriadení

záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 03.11.2011 uzatvorená medzi navrhovateľmi 1)

a 2) ako záložcami a odporcom ako záložným veriteľom, predmetom ktorej bolo zriadenie

záložného práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v a to k bytu

bytového domu postavenom na pozemku a

spoluvlastníckeho podielu 73/2081 na spoločných častiach a spoločných zriadeniach

bytového domu so súp. a na pozemku , všetky nehnuteľnosti

zapísané v katastri nehnuteľností pre na je neplatná... odporca je

povinný zaplatiť navrhovateľom 1) a 2) spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v

sume 528,38 eur, k rukám... advokátky...“ .

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie proti

všetkým výrokom, a to z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) a žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací podľa § 220

napadnuté výroky rozsudku okresného súdu zmenil tak, že žalobu navrhovateľov 1)

a 2) ako nedôvodnú zamietne a súčasne zaviaže navrhovateľov 1) a 2) zaplatiť mu náhradu

trov konania a trov právneho zastúpenia tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania,

alebo aby podľa odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a podľa

vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. O podanom odvolaní

rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil

a sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania v sume

74,90 €.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje na to, že „V súdnom spise sa na č. l. 14

nachádza doplnenie žaloby zo strany navrhovateľov v 1. a 2. rade, pričom aj z obsahu tohto

doplnenia žaloby vyplýva, že ide o skutočné doplnenie odôvodnenia žaloby, pričom toto

doplnenie žaloby“ mu nebolo v priebehu konania pred prvostupňovým súdom nikdy

doručené, čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu procesného postupu podľa § 114 ods. 2

a súčasne aj k „porušeniu jedného zo základných princípov občianskeho súdneho

procesu a to k porušeniu zásady rovnosti účastníkov (,

a )“.

Podľa názoru sťažovateľa účastník konania ani jeho právny zástupca „nemajú

povinnosť priebežne nahliadať do súdneho spisu a zisťovať, či žaloba zo strany žalobcov

bola doplnená alebo nie“.

Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že ako „účastník občianskeho

súdneho konania... nemal reálnu možnosť vyjadriť sa k doplneniu žaloby, čím bolo

porušené... právo na prístup k súdu a spravodlivé súdne konanie, a teda došlo k porušeniu

zákona, v tomto prípade ustanovenia , a a ide

teda o autonómny dôvod na podanie mimoriadneho dovolania“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuj na to, že krajský súd síce v napadnutom rozsudku

na strane 7 konštatuje, že „doplnenie žaloby nebolo odporcovi ani jeho právnemu

zástupcovi doručené, avšak podľa názoru Krajského súdu v Trenčíne táto skutočnosť

nemala žiadny vplyv na práva účastníka konania, nakoľko prvostupňový súd rozhodol

o neplatnosti právnych úkonov z iných dôvodov, ako boli uvedené v návrhu navrhovateľov

a v jeho doplnení“.

Uvedené tvrdenia krajského súdu sú podľa názoru sťažovateľa zjavne nesprávne,

pretože je nepochybné, že „v tomto prípade došlo k porušeniu ustanovenia § 1, § 2 a § 18

tým, že účastníkovi občianskeho súdneho konania nebolo

doručené doplnenie žaloby a teda účastníkovi nebola daná možnosť vyjadriť sa k týmto

dôvodom žaloby, pričom je právne irelevantné, z akých dôvodov rozhodol súd o neplatnosti

právnych úkonov“.

Na žiadne iné pochybenia krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti nepoukazuje.

Preto na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nález v tomto

znení:

„1. Základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v článku

47 ods. 3 , ako aj právo na spravodlivý proces zaručené

v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

zo dňa 18. júla 2013 (správne má byť 18. júna 2013, pozn.) v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Trenčíne č. k. -147 zo dňa 17. septembra 2014 porušené

bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. -101 zo dňa 18. júla 2013

(správne má byť 18. júna 2013, pozn.) a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k.

-147 zo dňa 17. septembra 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume

340,89 EUR..., ktoré je Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť na účet jej právneho

zástupcu...“

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal dovolanie proti napadnutému

rozsudku krajského súdu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

2. 1 K namietanému postupu a rozsudku okresného súdu

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva,

že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní

sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, bol sťažovateľ oprávnený podať odvolanie (čo aj urobil), o ktorom bol oprávnený

a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní proti

napadnutému rozsudku okresného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie.

2. 2 K namietanému postupu a rozsudku krajského súdu

Sťažovateľ založil svoju sťažnosť v tejto časti na skutočnosti, že spôsob, akým sa

krajský súd v napadnutom rozsudku vysporiadal z jeho odvolacou námietkou o nedoručení

doplnenia žaloby, je nesprávny, a keďže uvedeným postupom okresného súdu došlo podľa

jeho názoru k porušeniu , a a uvedený postup okresného súdu bol krajským

súdom vyhodnotený ako taký, ktorý nemohol mať vplyv na rozhodnutie okresného súdu

vo veci samej, došlo aj k porušeniu jeho v sťažnosti označeného základného práva podľa

a práva podľa dohovoru.

Zo sťažnosti ani z jej príloh nebolo možné ustáliť, kedy sa sťažovateľ dozvedel

o doplnení žaloby. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu však vyplýva,

že sťažovateľ svoje odvolanie oprel okrem iného aj o dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b)

(konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci),

a to že mu nebolo doručené doplnenie návrhu na začatie konania. Z vyjadrenia

navrhovateľov podaného k odvolaniu sťažovateľa však vyplýva, že títo poukázali na to,

že sťažovateľ v priebehu konania pred okresným súdom túto skutočnosť žiadnym spôsobom

nenamietal.

Krajský súd vo vzťahu k tejto odvolacej námietke sťažovateľa poukázal na to,

že podľa súdnej praxe sa inou vadou rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré

mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie

procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod ustanovenie , ale

ich dôsledok sa mohol prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho

rozhodnutia vo veci samej.

Krajský súd ďalej zistil, že „doplnením podania zo dňa 07.05.2012“, na ktoré

poukazuje sťažovateľ, navrhovatelia uvádzali „dôvody, pre ktoré by mala byť zmluva

o úvere neplatná pre jej rozpor s dobrými mravmi a ďalej citoval ustanovenia § 52,

týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv a zdôrazňovali, že spotrebiteľské zmluvy nesmú

obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach

zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, t. j, neprijateľná podmienka“.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu však bolo krajskému súdu

zrejmé, že výrok okresného súdu, ktorým určil neplatnosť zmluvy o úvere, ako i záložnej

zmluvy, „súd prvého stupňa neodôvodnil s odkazom na jej rozpor s § 3 ods. 1 Občianskeho

zákonníka ani pre neprijateľné podmienky, teda v súvislosti s posudzovaním jej charakteru

ako spotrebiteľskej zmluvy“. Za takejto situácie potom nedoručenie doplnenia podania

nemalo podľa názoru krajského súdu „žiadnym spôsobom vplyv na výrok napadnutého

rozhodnutia“.

Ústavný súd v zmysle dnes už ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky [ďalej len ,,najvyšší súd“ (pozri k tomu napr. uznesenie najvyššieho

súdu sp. zn. z 5. januára 2012 – www.nsud.sk)] poukazuje na to,

že vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku

určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti

na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady

a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti

konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktorú sú

taxatívne vymenované v , pripisuje osobitný význam

– vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (pozri § 237

) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod [pozri ].

Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti

procesných vád v zmysle pripisuje význam. Iné vady,

ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“), považuje –

na rozdiel od procesných vád vymenovaných v – (len) za relevantný dovolací

dôvod [pozri ], pričom ale vady tejto povahy prípustnosť

dovolania nezakladajú. Treba dodať, že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom

jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým došlo

v občianskom súdnom konaní v postupe súdov.

Preto ak sťažovateľ je toho názoru, že označeným postupom všeobecných súdov bolo

spôsobené to, že „nemal reálnu možnosť vyjadriť sa k doplneniu žaloby, čím bolo

porušené... právo na prístup k súdu... a ide teda o autonómny dôvod na podanie

mimoriadneho dovolania“, mohol a mal podať dovolanie podľa , podľa

ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa

účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. ) odňatím možnosti

konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých

procesných práv, ktoré mu dáva (napr. právo zúčastniť sa

pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i

právnej stránke veci a pod). Z obdobných právnych názorov vychádza aj judikatúra

najvyššieho súdu (napr. rozhodnutia vo veciach sp. zn. z 27. septembra 2001

alebo sp. zn. z 25. októbra 2000).

Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom

uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je nesporne vadou

konania v zmysle . Takáto vada zakladá prípustnosť dovolania proti

každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom dovolací súd musí na ňu vždy prihliadnuť.

Sťažovateľ však dovolanie nepodal.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol už

pri jej predbežnom prerokovaní pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde.

K sťažovateľovej námietke porušenia , podľa ktorého všetci

účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní, ústavný súd uvádza, že zásada rovnosti strán

v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého

procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje

občianskoprávny súd (, ).

Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie,

ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje

zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje

záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane.

Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov

občianskeho súdneho procesu spočíva teda v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho

konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu majú rovnaké

procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok

bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné

postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa

stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný ().

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti neuvádza žiadnu skutočnosť

vo vzťahu ku krajskému súdu, ktorá by ústavnému súdu umožnila dospieť k záveru

o možnom porušení základného práva sťažovateľa podľa označeným

postupom a rozsudkom krajského súdu.

Z uvedených dôvodov bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

V závere nad rámec veci ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľ vo svojej

sťažnosti poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. z 24. marca 2011,

resp. na paralelu medzi ním a jeho sťažnosťou, z označeného nálezu ústavného súdu

vyplýva, že ústavný súd v ňom vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v konaní

o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky bola porušená

jedna z požiadaviek spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania, pretože

sťažovateľke nebolo umožnené zaujať stanovisko k mimoriadnemu dovolaniu, a tým sa

účinne podieľať na bránení svojho už právoplatne priznaného práva. Vzhľadom na uvedené

ústavný súd skonštatoval porušenie jej základného práva na rovnosť účastníkov v konaní

zaručeného v , ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v

ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o mimoriadnom

dovolaní.

Procesná situácia sťažovateľa však bola podľa názoru ústavného súdu iná, ako

procesná situácia sťažovateľky vo veci sp. zn. , ktorej vôbec nebolo

umožnené vyjadriť sa k mimoriadnemu dovolaniu ako takému a najvyšší súd rozhodol bez

toho, aby poznal jej názor vo veci.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa

ďalšími požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015