Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 539/2015
PDF · 192.65 KB
No categories available
III. ÚS 539/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Matejom Valjentom, Jesenského 232, Partizánske,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 176/2011
a jeho rozsudkom z 18. júna 2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 17 Co 770/2013 zo 17. septembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. decembra
2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín ďalej len („okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 176/2011 a jeho rozsudkom z 18. júna 2013 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 770/2013
zo 17. septembra 2014.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že okresný súd
napadnutým rozsudkom rozhodol vo veci sťažovateľa (ako odporcu) tak, že určil,
že „zmluva o úvere zo dňa 03.11.2009 uzatvorená medzi navrhovateľmi 1) a 2) ako
dlžníkmi a odporcom ako veriteľom je neplatná...“. Ďalej rozhodol, že „zmluva o zriadení
záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 03.11.2011 uzatvorená medzi navrhovateľmi 1)
a 2) ako záložcami a odporcom ako záložným veriteľom, predmetom ktorej bolo zriadenie
záložného práva k nehnuteľnostiam nachádzajúcich sa v a to k bytu
bytového domu postavenom na pozemku a
spoluvlastníckeho podielu 73/2081 na spoločných častiach a spoločných zriadeniach
bytového domu so súp. a na pozemku , všetky nehnuteľnosti
zapísané v katastri nehnuteľností pre na je neplatná... odporca je
povinný zaplatiť navrhovateľom 1) a 2) spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v
sume 528,38 eur, k rukám... advokátky...“ .
Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie proti
všetkým výrokom, a to z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. b), c), d) a f) Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len ,,OSP“) a žiadal, aby krajský súd ako súd odvolací podľa § 220
OSP napadnuté výroky rozsudku okresného súdu zmenil tak, že žalobu navrhovateľov 1)
a 2) ako nedôvodnú zamietne a súčasne zaviaže navrhovateľov 1) a 2) zaplatiť mu náhradu
trov konania a trov právneho zastúpenia tak prvostupňového, ako aj odvolacieho konania,
alebo aby podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP odvolaním napadnutý rozsudok zrušil a podľa
§ 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. O podanom odvolaní
rozhodol krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil
a sťažovateľa zaviazal zaplatiť navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania v sume
74,90 €.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti poukazuje na to, že „V súdnom spise sa na č. l. 14
nachádza doplnenie žaloby zo strany navrhovateľov v 1. a 2. rade, pričom aj z obsahu tohto
doplnenia žaloby vyplýva, že ide o skutočné doplnenie odôvodnenia žaloby, pričom toto
doplnenie žaloby“ mu nebolo v priebehu konania pred prvostupňovým súdom nikdy
doručené, čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu procesného postupu podľa § 114 ods. 2
OSP a súčasne aj k „porušeniu jedného zo základných princípov občianskeho súdneho
procesu a to k porušeniu zásady rovnosti účastníkov občianskeho súdneho poriadku (§ 1,
§ 2 a § 18 Občianskeho súdneho poriadku)“.
Podľa názoru sťažovateľa účastník konania ani jeho právny zástupca „nemajú
povinnosť priebežne nahliadať do súdneho spisu a zisťovať, či žaloba zo strany žalobcov
bola doplnená alebo nie“.
Na základe uvedeného je sťažovateľ toho názoru, že ako „účastník občianskeho
súdneho konania... nemal reálnu možnosť vyjadriť sa k doplneniu žaloby, čím bolo
porušené... právo na prístup k súdu a spravodlivé súdne konanie, a teda došlo k porušeniu
zákona, v tomto prípade ustanovenia § 1, § 2 a § 18 Občianskeho súdneho poriadku a ide
teda o autonómny dôvod na podanie mimoriadneho dovolania“.
Sťažovateľ v sťažnosti poukazuj na to, že krajský súd síce v napadnutom rozsudku
na strane 7 konštatuje, že „doplnenie žaloby nebolo odporcovi ani jeho právnemu
zástupcovi doručené, avšak podľa názoru Krajského súdu v Trenčíne táto skutočnosť
nemala žiadny vplyv na práva účastníka konania, nakoľko prvostupňový súd rozhodol
o neplatnosti právnych úkonov z iných dôvodov, ako boli uvedené v návrhu navrhovateľov
a v jeho doplnení“.
Uvedené tvrdenia krajského súdu sú podľa názoru sťažovateľa zjavne nesprávne,
pretože je nepochybné, že „v tomto prípade došlo k porušeniu ustanovenia § 1, § 2 a § 18
Občianskeho súdneho poriadku tým, že účastníkovi občianskeho súdneho konania nebolo
doručené doplnenie žaloby a teda účastníkovi nebola daná možnosť vyjadriť sa k týmto
dôvodom žaloby, pričom je právne irelevantné, z akých dôvodov rozhodol súd o neplatnosti
právnych úkonov“.
Na žiadne iné pochybenia krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti nepoukazuje.
Preto na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nález v tomto
znení:
„1. Základné právo na rovnosť účastníkov v konaní zaručené v článku
47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na spravodlivý proces zaručené
v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C/176/2011 a jeho rozsudkom
zo dňa 18. júla 2013 (správne má byť 18. júna 2013, pozn.) v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co/770/2013-147 zo dňa 17. septembra 2014 porušené
bolo.
2. Rozsudok Okresného súdu Trenčín č. k. 15 C/176/2011-101 zo dňa 18. júla 2013
(správne má byť 18. júna 2013, pozn.) a rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k.
17 Co/770/2013-147 zo dňa 17. septembra 2014 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume
340,89 EUR..., ktoré je Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť na účet jej právneho
zástupcu...“
Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľ nepodal dovolanie proti napadnutému
rozsudku krajského súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
2. 1 K namietanému postupu a rozsudku okresného súdu
Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza čl. 127 ods. 1 ústavy, vyplýva,
že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba
vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri
uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť
nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní
sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).
Proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho
vydaniu, bol sťažovateľ oprávnený podať odvolanie (čo aj urobil), o ktorom bol oprávnený
a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní proti
napadnutému rozsudku okresného súdu vylučuje právomoc ústavného súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci
na jej prerokovanie.
2. 2 K namietanému postupu a rozsudku krajského súdu
Sťažovateľ založil svoju sťažnosť v tejto časti na skutočnosti, že spôsob, akým sa
krajský súd v napadnutom rozsudku vysporiadal z jeho odvolacou námietkou o nedoručení
doplnenia žaloby, je nesprávny, a keďže uvedeným postupom okresného súdu došlo podľa
jeho názoru k porušeniu § 1, § 2 a § 18 OSP a uvedený postup okresného súdu bol krajským
súdom vyhodnotený ako taký, ktorý nemohol mať vplyv na rozhodnutie okresného súdu
vo veci samej, došlo aj k porušeniu jeho v sťažnosti označeného základného práva podľa
čl. 47 ods. 3 ústava a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Zo sťažnosti ani z jej príloh nebolo možné ustáliť, kedy sa sťažovateľ dozvedel
o doplnení žaloby. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu však vyplýva,
že sťažovateľ svoje odvolanie oprel okrem iného aj o dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b)
OSP (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci),
a to že mu nebolo doručené doplnenie návrhu na začatie konania. Z vyjadrenia
navrhovateľov podaného k odvolaniu sťažovateľa však vyplýva, že títo poukázali na to,
že sťažovateľ v priebehu konania pred okresným súdom túto skutočnosť žiadnym spôsobom
nenamietal.
Krajský súd vo vzťahu k tejto odvolacej námietke sťažovateľa poukázal na to,
že podľa súdnej praxe sa inou vadou rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré
mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie
procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod ustanovenie § 221 ods. 1 OSP, ale
ich dôsledok sa mohol prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho
rozhodnutia vo veci samej.
Krajský súd ďalej zistil, že „doplnením podania zo dňa 07.05.2012“, na ktoré
poukazuje sťažovateľ, navrhovatelia uvádzali „dôvody, pre ktoré by mala byť zmluva
o úvere neplatná pre jej rozpor s dobrými mravmi a ďalej citoval ustanovenia § 52,
týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv a zdôrazňovali, že spotrebiteľské zmluvy nesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, t. j, neprijateľná podmienka“.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu však bolo krajskému súdu
zrejmé, že výrok okresného súdu, ktorým určil neplatnosť zmluvy o úvere, ako i záložnej
zmluvy, „súd prvého stupňa neodôvodnil s odkazom na jej rozpor s § 3 ods. 1 Občianskeho
zákonníka ani pre neprijateľné podmienky, teda v súvislosti s posudzovaním jej charakteru
ako spotrebiteľskej zmluvy“. Za takejto situácie potom nedoručenie doplnenia podania
nemalo podľa názoru krajského súdu „žiadnym spôsobom vplyv na výrok napadnutého
rozhodnutia“.
Ústavný súd v zmysle dnes už ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky [ďalej len ,,najvyšší súd“ (pozri k tomu napr. uznesenie najvyššieho
súdu sp. zn. 3 Cdo 218/2011 z 5. januára 2012 – www.nsud.sk)] poukazuje na to,
že Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach predpokladá aj možnosť vzniku
určitých procesných pochybení súdu v občianskom súdnom konaní. V nadväznosti
na podstatu, význam a procesné dôsledky týchto pochybení upravuje aj predpoklady
a podmienky, za ktorých možno v dovolacom konaní napraviť procesné nesprávnosti
konania na súdoch nižších stupňov. Najzávažnejším procesným vadám konania, ktorú sú
taxatívne vymenované v § 237 OSP, pripisuje Občiansky súdny poriadok osobitný význam
– vady tejto povahy považuje za okolnosť zakladajúcu prípustnosť dovolania (pozri § 237
OSP) a zároveň tiež za prípustný dovolací dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. a) OSP].
Aj niektorým ďalším procesným vadám konania nedosahujúcim stupeň závažnosti
procesných vád v zmysle § 237 OSP pripisuje Občiansky súdny poriadok význam. Iné vady,
ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (tzv. „iné vady“), považuje –
na rozdiel od procesných vád vymenovaných v § 237 OSP – (len) za relevantný dovolací
dôvod [pozri § 241 ods. 2 písm. b) OSP ], pričom ale vady tejto povahy prípustnosť
dovolania nezakladajú. Treba dodať, že je vždy vecou individuálneho posúdenia v každom
jednotlivom prípade, aké dôsledky majú tie procesné nedostatky, ku ktorým došlo
v občianskom súdnom konaní v postupe súdov.
Preto ak sťažovateľ je toho názoru, že označeným postupom všeobecných súdov bolo
spôsobené to, že „nemal reálnu možnosť vyjadriť sa k doplneniu žaloby, čím bolo
porušené... právo na prístup k súdu... a ide teda o autonómny dôvod na podanie
mimoriadneho dovolania“, mohol a mal podať dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP, podľa
ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa
účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 102/04) odňatím možnosti
konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa
pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i
právnej stránke veci a pod). Z obdobných právnych názorov vychádza aj judikatúra
najvyššieho súdu (napr. rozhodnutia vo veciach sp. zn. 5 Cdo 102/01 z 27. septembra 2001
alebo sp. zn. 5 Cdo 93/2000 z 25. októbra 2000).
Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom
uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je nesporne vadou
konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Takáto vada zakladá prípustnosť dovolania proti
každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom dovolací súd musí na ňu vždy prihliadnuť.
Sťažovateľ však dovolanie nepodal.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol už
pri jej predbežnom prerokovaní pre neprípustnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
K sťažovateľovej námietke porušenia čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa ktorého všetci
účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní, ústavný súd uvádza, že zásada rovnosti strán
v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého
procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje
občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95, II. ÚS 121/02).
Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie,
ktoré zabezpečí spravodlivý proces. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje
zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje
záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane.
Obsah práva rovnosti ako jedného z určujúcich ústavnoprávnych princípov
občianskeho súdneho procesu spočíva teda v tom, že všetci účastníci občianskeho súdneho
konania (osobitne sporového konania), ako aj iného civilného procesu majú rovnaké
procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých procesných podmienok
bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej z procesných strán. Nerozhoduje procesné
postavenie alebo procesná pozícia účastníka, nie je podstatné ani to, ktorý z účastníkov sa
stane žalobcom a ktorý z účastníkov je žalovaný (II. ÚS 35/02).
Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ v sťažnosti neuvádza žiadnu skutočnosť
vo vzťahu ku krajskému súdu, ktorá by ústavnému súdu umožnila dospieť k záveru
o možnom porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy označeným
postupom a rozsudkom krajského súdu.
Z uvedených dôvodov bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
V závere nad rámec veci ústavný súd dodáva, že pokiaľ sťažovateľ vo svojej
sťažnosti poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 520/2010 z 24. marca 2011,
resp. na paralelu medzi ním a jeho sťažnosťou, z označeného nálezu ústavného súdu
vyplýva, že ústavný súd v ňom vyslovil, že postupom najvyššieho súdu v konaní
o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky bola porušená
jedna z požiadaviek spravodlivého procesu, a to kontradiktórnosť konania, pretože
sťažovateľke nebolo umožnené zaujať stanovisko k mimoriadnemu dovolaniu, a tým sa
účinne podieľať na bránení svojho už právoplatne priznaného práva. Vzhľadom na uvedené
ústavný súd skonštatoval porušenie jej základného práva na rovnosť účastníkov v konaní
zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces zaručeného v čl. 6
ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu ako súdu rozhodujúceho o mimoriadnom
dovolaní.
Procesná situácia sťažovateľa však bola podľa názoru ústavného súdu iná, ako
procesná situácia sťažovateľky vo veci sp. zn. II. ÚS 520/2010, ktorej vôbec nebolo
umožnené vyjadriť sa k mimoriadnemu dovolaniu ako takému a najvyšší súd rozhodol bez
toho, aby poznal jej názor vo veci.
Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa
ďalšími požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. októbra 2015