Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 538/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej advokátkou

JUDr. Michaelou Pagáčikovou, Radlinského 1710, Dolný Kubín, vo veci namietaného

porušenia základných práv podľa a ,

ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 10. marca 2014 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. augusta 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra

2014 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu

Námestovo (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 10. marca 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok okresného súdu“)

a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. augusta 2014 (ďalej len „napadnutý rozsudok

krajského súdu“).

Sťažovateľka v úvode sťažnosti uviedla, že spolu s (ďalej len

„odporca“) sú rodičmi maloletej dcéry narodenej . Sťažovateľka od

narodenia maloletého dieťaťa nežila s odporcom v spoločnej domácnosti a o maloleté dieťa

sa osobne starala. Do 30. septembra 2010 bola poberateľkou príspevku na dieťa v sume

21,99 € mesačne ako štátnej sociálnej dávky, ktorou štát prispieva na výchovu a výživu

nezaopatreného dieťaťa v súlade so o prídavku na dieťa

a o zmene a doplnení o sociálnom poistení v znení neskorších

predpisov (ďalej len ,,“). Keďže sa v priebehu roku 2010 odporca

zamestnal v Rakúsku, kde pracoval pre švajčiarskeho zamestnávateľa, v súlade

s legislatívou platnou na území Európskej únie (ďalej len „EÚ“) požiadali o poskytovanie

prídavku na dieťa [približne 170 švajčiarskych frankov (asi 140 €) mesačne] zo strany

príslušných orgánov vo Švajčiarsku ̶konkrétne od „Ausgleichskasse Schwyz“.

V zmysle legislatívy platnej v rámci EÚ a európskeho hospodárskeho priestoru,

prídavky na to isté dieťa nemožno poberať súbežne vo viacerých štátoch v rámci EÚ

a európskeho hospodárskeho priestoru a z uvedeného dôvodu poskytovanie prídavku

na dieťa na Slovensku bolo sťažovateľke pozastavené ̶a to na základe rozhodnutia Úradu

práce sociálnych vecí a rodiny v Námestove z 30. septembra 2010 ako správneho orgánu,

do ktorého kompetencie patrí rozhodovanie o príspevku na maloleté dieťa v rámci

Slovenskej republiky v zmysle , pričom pozastavenie výplaty

príspevku na dieťa bolo v citovanom rozhodnutí odôvodnené práve skutočnosťou,

že prídavky na maloleté dieťa budú poskytované zo strany iného štátu v rámci európskeho

hospodárskeho priestoru.

Sťažovateľka sa po narodení maloletej dcéry s odporcom ústne dohodla na úprave

práv a povinností k maloletej, a to okrem iného aj na výške výživného s tým, že ak mu budú

priznané prídavky na dieťa, tak jej ich bude vyplácať. Následne, ako to uvádza

sťažovateľka, „odporca svojvoľne začal porušovať túto ústnu dohodu, a dohodnuté výživné

začal uhrádzať v ľubovoľne vysokých čiastkach, preto sa v roku 2013 sťažovateľka obrátila

na Okresný súd Námestovo s návrhom na úpravu práv a povinností k mal. -

predmetné občianske súdne konanie bolo vedené na Okresnom súde Námestovo pod

č. :3 “. Okresný súd v označenom konaní rozsudkom sp. zn.

z 1. augusta 2013 schválil rodičovskú dohodu v takom znení, že maloletú dcéru zveril

do osobnej starostlivosti matky (sťažovateľky) a otca (odporcu) zaviazal prispievať

od 17. apríla 2013 na výživu maloletej sumou 250 € mesačne vždy k 15. dňu v mesiaci, ako

aj prispievať na tvorbu úspor maloletej sumou 50 € mesačne vždy k 15. dňu kalendárneho

mesiaca.; t. j. celkovo bol odporca zaviazaný prispievať na maloletú sumou 300 €. V tomto

konaní sťažovateľka potvrdila, že odporca prispieval na maloletú sumou 350 €, v ktorej boli

zahrnuté aj rodinné prídavky poberané odporcom zo Švajčiarska. Uvedené uviedla aj

do správy orgánu sociálneho zabezpečenia.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že v septembri 2013 podala na okresnom súde

žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia proti odporcovi, a to preto, že odporca síce

„predmetný prídavok na dieťa... poberá, ale tento si neoprávnene ponecháva (prisvojuje)

a neposkytuje ho sťažovateľke, ktorá s mal. dieťaťom žije v spoločnej domácnosti

a od narodenia sa o mal. dieťa osobne stará“.

Sťažovateľka svojím návrhom žiadala, aby okresný súd zaviazal odporcu

na vyplatenie podľa jej názoru „neoprávnene zadržaných peňažných prostriedkov, ktoré

v podobe prídavku na dieťa - mal. boli odporcovi vyplateného zo strany

Ausgleichskasse Schwyz, a to nielen prídavku na dieťa, ktorý bol do dňa podania návrhu

vyplatený“, ale aby okresný súd zaviazal odporcu aj povinnosťou poskytovať peňažné

prostriedky získané z prídavkov na ich maloletú dcéru „aj smerom do budúcnosti po celú

dobu poberania tejto štátnej dávky zo strany Ausgleichskasse Schwyz“.

Okresný súd napadnutým rozsudkom žalobu sťažovateľky o vydanie bezdôvodného

obohatenia zamietol, pretože nezistil žiadnu takú právnu skutočnosť, na základe ktorej by

prichádzalo do úvahy použitie niektorej zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia

upraveného v a nasl. . Okresný súd v ňom vyslovil záver,

že odporca sa nijako bezdôvodne neobohacuje na úkor sťažovateľky tým, keď na základe

dohody s ňou poberá prídavok na maloletú v zahraničí.

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie. Krajský súd

napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu potvrdil ako vecne správny, pričom sa

stotožnil so záverom okresného súdu o neexistencii základu nároku, keď medzi

sťažovateľkou a odporcom nemožno konštatovať vznik právneho vzťahu z bezdôvodného

obohatenia, a navyše uviedol, že nemá právomoc rozhodovať o tom, kto je oprávnenou

osobou na poberanie prídavku na dieťa.

Podľa názoru sťažovateľky došlo opísaným postupom oboch všeobecných súdov

konajúcich v tejto veci k porušeniu jej základného práva podľa čl. 41 ods. 5 a čl. 46 ods. 1

, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Zásadné pochybenie súdov vidí sťažovateľka v tom, že stotožňujú „odporcom

uhrádzané výživné s prídavkom na dieťa (ako štátom poskytovanou dávkou sociálneho

zabezpečenia)“. Podľa jej právneho názoru nemožno výživné poskytované odporcom

sťažovateľke na základe rodičovskej dohody stotožňovať s prídavkom na dieťa,

resp. s akýmikoľvek dávkami sociálneho zabezpečenia či príspevkami poskytovanými

orgánmi štátu pre účely výživy maloletého dieťaťa. V žiadnom prípade sa tak sťažovateľka

nemôžeme stotožniť s právnym názorom súdu, v zmysle ktorého «prídavok poskytovaný

štátom predstavuje „príjem“ odporcu, ktorý je „zohľadnený“ resp. „započítaný“

vo výživnom ktoré odporca poskytuje mal. dieťaťu na základe rodičovskej dohody».

V neposlednej rade sú podľa názoru sťažovateľky „rozhodnutia prvostupňového

i druhostupňového súdu postihnuté i ďalšou vadou, ktorá podľa nášho názoru má

za následok nesprávnosť rozhodnutí vo veci, a síce; v rozhodnutiach absentuje dostatočné,

vyčerpávajúce a presvedčivé odôvodnenie rozsudku, v ktorom by súd podrobne vysvetlil

svoje úvahy ktorými sa spravoval a na základe ktorých vyhodnotil skutkový a právny stav

tak, že žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol.

Napadnuté rozhodnutie Krajského súdu Žilina i rozhodnutie Okresného súdu

Námestovo považujeme vo svojej podstate za nesprávne, nezákonné a nespravodlivé, ich

odôvodnenia za nepreskúmateľné, vzhľadom na absenciu uspokojivého odôvodnenia

rozsudku.“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po predbežnom

prerokovaní prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní takto

rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu, v zmysle . SR a práva

na spravodlivý súdny proces v súlade s hodnotami zaručenými článkom VI. ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd ako aj práva na osobitnú ochranu

rodiča sfárajúceho sa o dieťa v zmysle SR bolo v konaní pred Krajským

súdom Žilina vedenom pod sp. zn.: a v konaní vedenom na Okresnom súde

Námestovo pod sp. zn.: porušené.

Ústavný súd SR zrušuje rozhodnutie Krajského súdu Žilina sp. zn.:

zo dňa 11. 8. 2014 a rozhodnutie Okresného súdu Námestovo, sp. zn.: zo dňa

10. 3. 2014 vo všetkých výrokoch a vec vracia Okresnému súdu Námestovo na nové

rozhodnutie.

Porušovateľ je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy tohto konania a trovy právneho

zastúpenia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju

zo všetkých hľadísk uvedených v .

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

V súlade s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľky podľa a skúmal, či neexistujú dôvody

na jej odmietnutie podľa .

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa

ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ). Preto nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové

a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ,

prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry

pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie

alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého

základného práva alebo slobody (m. m. , , atď.).

1. K napadnutému postupu a rozsudku okresného súdu

Z princípu subsidiarity, z ktorého vychádza , vyplýva,

že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba

vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri

uplatňovaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť

nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní

sa až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ).

Proti napadnutému rozsudku okresného súdu, ako aj postupu, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, bola sťažovateľka oprávnená podať odvolanie (čo aj urobila), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť

o odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu vylučuje právomoc ústavného

súdu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní

odmietol podľa z dôvodu nedostatku svojej právomoci

na jej prerokovanie.

2. K napadnutému postupu a rozsudku krajského súdu

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práva podľa

a práva podľa dohovoru aj napadnutým rozsudkom (a postupom) krajského súdu, ktorým

krajský súd rozhodol o odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu tak, že toto

rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre opakovane uvádza, že obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa (ako aj práva podľa

ods. 1 dohovoru) je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému

právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. ,

), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola

komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby

alebo právnickej osoby ().

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo svojej judikatúre

zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutia, ale

nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná podrobná

odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd

splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje,

aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná

odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie

rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija

c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko

z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko

z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že uvedený článok je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Krajský súd v napadnutom rozsudku skonštatoval, že napadnutý rozsudok okresného

súdu je vecne správny. Okresný súd podľa jeho názoru v dostatočnom rozsahu zistil

skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, keď návrh sťažovateľky na vydanie

bezdôvodného opatrenia zamietol. Krajský súd sa stotožnil so záverom okresného súdu

o neexistencii základu nároku, keď medzi sťažovateľkou a odporcom nemožno konštatovať

vznik právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia.

Z rozsudku krajského súdu v spojení s rozsudkom okresného súdu vyplýva, že tieto

súdy považovali za preukázané (jednak z výpisov z bankového účtu odporcu, z výpovedí

sťažovateľky a odporcu, ako aj správy orgánu sociálneho zabezpečenia), že odporca do dňa

podania žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia plnil dohodu uzavretú

so sťažovateľkou (najskôr ústnu a neskôr vyplývajúcu zo súdom schváleného zmieru),

že bude platiť dohodnuté výživné na maloletú, ako aj prídavky na dieťa poberané

zo Švajčiarska (ktoré poberal na základe ich vzájomnej dohody). Okresný súd k tomu

uviedol, že nepovažoval za potrebné zaoberať sa otázkou, či odporca vyplatil sťažovateľke

prídavky „presne do jedného eura alebo nie“, pretože nepovažoval za preukázaný ani

základ uplatneného nároku, ktorý sťažovateľka odvodzovala od bezdôvodného obohatenia.

Ďalej krajský súd uviedol, že „Prídavok na dieťa je štátnou sociálnou dávkou, ktorý

je účelovo určený na zabezpečenie výchovy a výživy nezaopatreného dieťaťa. Právomoc

rozhodovať o tom, kto je oprávnenou osobou na poberanie prídavku na dieťa, nepatrí

do právomoci súdu. Ide o oblasť verejného pravá a rozhodovaciu právomoc tu majú orgány

sociálneho zabezpečenia. Nepatrí preto do predmetu dokazovania v tomto konaní, či je

odporca oprávnenou osobou na poberanie prídavku ma dieťa a či postupom odporcu

nedochádza k použitiu štátnej sociálnej dávky v rozpore s účelom jej poskytnutia, ktorým je

zabezpečenie potrieb nezaopatreného dieťaťa. Tieto okolnosti však patria do rozhodovacej

právomoci príslušných orgánov sociálneho zabezpečenia či už v Slovenskej republike, alebo

v inej krajine Európskej únie, ktorej je rodič dieťaťa zamestnancom...“.

Záväzkovo-právny vzťah bezdôvodného obohatenia vznikne podľa názoru krajského

súdu vyjadreného v napadnutom rozsudku pri splnení týchto predpokladov:

„a) vznik bezdôvodného obohatenia objektívne merateľného- v peňažných jednotkách

na strane povinného (obohateného),

b) k získaniu majetkového prospechu na strane obohateného došlo na základe

právnych skutočností, ktoré sú výslovne uvedené v zákone v § 451 ods. 2 a § 454

,

c) vznik majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, ktorá postihuje inú určitú

osobu(oprávnený), pričom táto majetková ujma zodpovedá zmienenému bezdôvodnému

obohateniu na strane obohateného,

d) nejde o prípad bezdôvodného obohatenia, keď zákon napriek majetkovému

prospechu vznik bezdôvodného obohatenia výslovne neustanovuje. V danom prípade

splnenie týchto podmienok konštatovať nemožno, keď nepochybne nie sú splnené

predpoklady ani na jednu zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia uvedených

v a . Nemožno preto konštatovať základ

uplatneného nároku a rozsudok okresného súdu je správny...“.

Krajský súd v napadnutom rozsudku vyslovil, že je netypické, že „prídavok na dieťa

poberá rodič, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti. Túto právnu

skutočnosť (zverenie dieťaťa do osobnej starostlivosti navrhovateľky) založilo vydanie

rozsudku Okresného súdu Námestovo sp. zn. zo dňa 01.08.2013 a v čase

rozhodovania o prídavku na maloletú nebola rozhodujúcim orgánom známa. Súd však nie je

v tomto konaní oprávnený hodnotiť, či po vzniku tejto skutočnosti je odporca aj naďalej

oprávnenou osobou na poberanie prídavku na dieťa a či prípadné použitie prídavku

vyplácaného orgánmi sociálneho zabezpečenia Švajčiarskej federácie mimo určeného účelu

nie je dôvodom na zmenu doposiaľ vydaného rozhodnutia. O tom môžu rozhodnúť iba

príslušné orgány sociálneho zabezpečenia, pričom doposiaľ vydané právoplatné

rozhodnutie považuje odporcu za oprávnenú osobu na poberanie prídavku.“.

Krajský súd sa však nestotožnil s názorom okresného súdu, že prídavok na dieťa,

ktorý rodič poberá, je súčasťou príjmu rodiča, ktorý je smerodajný pre určenie rozsahu

vyživovacej povinnosti. Podľa názoru krajského súdu „Ide totiž o štátnu dávku, ktorá je

priamo určená na zabezpečenie výchovy a výživy dieťaťa. Na tento účel musí byť aj použitá.

Každý rodič má vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu, vychádzajúc z jeho príjmu z pracovnej

alebo inej činnosti, ako aj ďalších osobných a majetkových pomerov.“. Vyživovaciu

povinnosť si preto nemožno podľa názoru krajského súdu „splniť poskytnutím prídavku ako

štátom vyplácanej dávky účelovo určenej“. Na druhej strane podľa krajského súdu „ale

prídavok predstavuje dávku, na ktorú treba prihliadnuť pri určení výživného, a to v tom

smere, že táto dávka je spôsobilá zabezpečiť časť potrieb maloletého dieťaťa, ktoré potom

nemusia byť pokryté výživným zo strany rodičov. Táto dávka sa musí dostať do sféry

maloletého dieťaťa okrem určeného výživného povinného rodiča.

Vzhľadom na, posledný uvedený záver sa však nič nemení na vecnej správnosti

napadnutého rozsudku,, že nie je daný základ uplatneného nároku navrhovateľky voči

odporcovi. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny

potvrdil.“.

Krajský súd správne uviedol, že prídavky na dieťa sú sociálnou dávkou

poskytovanou štátom, ktorou tento prispieva oprávnenej osobe na výchovu a výživu

nezaopatreného dieťaťa. Povinnosťou oprávnenej osoby je zabezpečiť použitie prídavku

na výchovu a výživu nezaopatreného dieťaťa. Pokiaľ v danej veci boli prídavky na dieťa

po dohode so sťažovateľkou vyplácané priamo odporcovi, a tento ich zasielal sťažovateľke

(čo nepochybne vyplýva z výpisov z jeho účtu, ako aj z výpovedí oboch rodičov), nemohlo

na strane odporcu dôjsť k bezdôvodnému obohateniu. Prijatím plnenia vo forme

vyplácaných prídavkov na dieťa odporca nemohol získať majetkovú hodnotu, ktorou by sa

na úkor sťažovateľky bezdôvodne obohatil.

V danej veci považovali súdy za preukázané, že na strane odporcu nedošlo k prijatiu

takého plnenia, ktoré by zakladalo vznik záväzkovo-právneho vzťahu medzi účastníkmi,

na základe ktorého by sťažovateľka bola oprávnená domáhať sa vo vzťahu k odporcovi

vydania bezdôvodného obohatenia.

Pokiaľ sťažovateľka navrhovala okresnému súdu, aby zaviazal odporcu na vydanie

bezdôvodné obohatenia (spočívajúceho v pravidelných mesačných prídavkoch na dieťa až

do roku 2026, tak ako mu bolo priznané) aj do budúcna ako opakujúce sa plnenie, ústavný

súd dodáva, že takéto plnenie by ani nebolo možné priznať, keďže ešte nenastali

skutočnosti, ktoré by odôvodňovali jej nárok na plnenie. Nárok na vydanie bezdôvodného

obohatenia je možné priznať do rozhodnutia súdu, ale nie za dobu po rozhodnutí súdu

(do budúcna) formou opakujúceho sa plnenia z dôvodu, že pre rozhodnutie súdu je podľa

rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Vychádzajúc predovšetkým z citovaného ústavný súd zastáva názor, že krajský súd

sa v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočným spôsobom zaoberal a vysporiadal

so všetkými podstatnými odvolacími námietkami sťažovateľky smerujúcimi proti

odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu sťažovateľky

na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia

krajského súdu zodpovedá príslušným ustanoveniam . Závery

krajského súdu preto nemožno považovať ani za zjavne neodôvodnené, ani za arbitrárne.

Ústavný súd rešpektuje, že je primárnou úlohou všeobecného súdu vykladať zákony

a ďalšie právne predpisy, pričom právny názor krajského súdu a jeho závery možno

v posudzovanej veci považovať za zrozumiteľné, logické a vyvážené, a preto z ústavného

hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Vzhľadom na to, že ústavný súd zhodnotil právne závery krajského súdu ako

správne, nezistil relevantnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu (ako aj

jeho postupom) a základným právom sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

ani jej právom na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, sťažnosť

v tejto časti podľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

Podľa rodičia, ktorí sa starajú o deti, majú právo na pomoc štátu.

Ústavný súd už vyslovil právny názor, v zmysle ktorého priznáva

ochranu manželstvu, rodičovstvu a rodine ako osobitným právnym inštitútom

(). Táto ochrana sa poskytuje prostredníctvom celého radu právnych noriem

patriacich najmä do odvetvia rodinného, ale aj správneho, finančného, prípadne aj trestného

práva, ktorých základom nie sú subjektívne práva, ale ktoré vychádzajú z materiálnej

podstaty zmyslu a účelu manželstva a rodiny. Ochrana manželstva, rodičovstva a rodiny

zaručená prostredníctvom nie je preto podľa názoru ústavného súdu v priamej

príčinnej súvislosti s namietaným porušením označených práv sťažovateľky v konaní

pred ústavným súdom.

Je nepochybné, že aj právo na pomoc štátu zaručené je

v konkrétnej podobe rozpracované v príslušných právnych predpisoch (napr. finančného

a rodinného práva, práva sociálneho poistenia). Z , ktorý obsahuje vlastné

interpretačné pravidlo k niektorým ustanoveniam článkov , medzi ktoré patrí aj

, vyplýva, že domáhať sa práv uvedených v týchto článkoch sa možno len v medziach

zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky aj v tejto jej časti ako zjavne

neopodstatnenú pre absenciu príčinnej súvislosti medzi postupom a právnymi závermi

vo veci konajúceho krajského súdu a namietaným porušením tohto označeného základného

práva.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi

sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015