Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 545/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. októbra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., Prievozská

1318/14, Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Advokátska kancelária BÁNOS s. r. o.,

Mierové námestie 2, Galanta, v mene ktorej koná advokát a konateľ Mgr. Róbert Bános, vo

veci namietaného porušenia jej základného práva na slobodu prejavu zaručeného čl. 26 ods.

1 a 2 , základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného , práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na

slobodu prejavu zaručeného čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 8. apríla 2015

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Ringier Axel Springer Slovakia, a. s., o d m i e t a

pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. augusta

2015 doručená sťažnosť spoločnosti Ringier Axel Springer Slovakia, a. s.,

Prievozská 1318/14, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho

základného práva na slobodu prejavu zaručeného a 2 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného

, práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na slobodu

prejavu zaručeného čl. 10 ods. 1 dohovoru rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) sp. zn z 8. apríla 2015.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že na základe podanej žaloby o ochranu osobnosti

bola sťažovateľka čiastočným rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný

súd“) sp. zn zo 16. júna 2014 zaviazaná ospravedlniť sa žalobcovi formou

uverejnenia ospravedlnenia v špecifikovanom denníku a súčasne zaslať žalobcovi písomné

ospravedlnenie ako doporučenú zásielku. Okresný súd ďalej určil, že o uplatnenom nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch a o trovách konania rozhodne v konečnom

rozsudku, a vo zvyšnej časti uplatneného nároku žalobu zamietol. Podanému odvolaniu

sťažovateľky krajský súd nevyhovel a rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti ako vecne

správny svojím rozsudkom sp. zn. z 8. apríla 2015 potvrdil.

Rozsudok krajského súdu napadla sťažovateľka 23. júla 2015 dovolaním.

Sťažovateľka argumentuje, že postupom a namietaným rozsudkom krajského súdu

bolo porušené jej základné právo na slobodu prejavu zaručené a 2

a právo na slobodu prejavu zaručené čl. 10 ods. 1 dohovoru.

Podľa názoru sťažovateľky sa krajský súd v namietanom rozsudku vysporiadal

s konfliktom medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti ústavne

neakceptovateľným spôsobom, keď neodôvodnene uprednostnil právo na ochranu osobnosti.

Na tomto mieste sťažovateľka argumentuje, že krajský súd rozhodol v neprospech

sťažovateľky napriek tomu, že požívala v zmysle stabilizovanej judikatúry Európskeho

súdu pre ľudské práva privilegované postavenie; žalobca bol a je verejným činiteľom

zaťaženým bremenom povinnosti zniesť vyššiu mieru kritiky v porovnaní s ostatnými

fyzickými osobami; skutkový základ, z ktorého vychádzali hodnotiace úsudky

sťažovateľky, bol pravdivý a autentický, zachytený na fotografiách a videozáznamoch;

sťažovateľka postupovala v dobrej viere a žalobcu, ako aj ďalších zúčastnených požiadala

o vyjadrenie k predmetu dotknutých článkov a označené články, ktorých porušenie namieta,

sa dotýkali vecí verejného záujmu, o ktorých sú novinári nielen oprávnení, ale aj povinní

informovať, pričom boli formulované prevažne formou hodnotiacich úsudkov.

Sťažovateľka vidí v namietanom postupe a rozsudku krajského súdu aj porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to podľa nej nevykonaním

navrhnutých dôkazov zo strany krajského súdu, porušením špecifikovaných ustanovení

v znení neskorších predpisov,

arbitrárnosťou a svojvôľou krajského súdu, ako aj nesprávnym právnym posúdením veci.

Označené argumenty o porušení základných práv sťažovateľky garantovaných

a jej práv garantovaných dohovorom opiera sťažovateľka o nadväzujúce podrobné

odôvodnenie obsiahnuté v sťažnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľka navrhuje,

aby ústavný súd rozhodol o jej sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jej

základných práv podľa a 2 a podľa a práv podľa

a čl. 10 ods. 1 dohovoru, namietaný rozsudok krajského súdu zrušil, vrátil mu vec na ďalšie

konanie a priznal sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia.

Sťažovateľka zároveň navrhuje odklad vykonateľnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu.

Na základe súčinnosti poskytnutej Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) ústavný súd zistil, že dovolanie sťažovateľky proti napadnutému rozsudku

krajského súdu bolo spolu so spisovým materiálom predložené pre účely rozhodnutia

najvyššiemu súdu 25. augusta 2015 a vec bola na najvyššom súde vedená pod sp. zn. 3 Cdo

599/2015. Spisový materiál bol 25. septembra 2015 vrátený pre účely odstránenia

nedostatkov dovolania okresnému súdu. O dovolaní teda dosiaľ nebolo rozhodnuté.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka podala proti namietanému rozsudku krajského súdu 23. júla 2015

dovolanie, pričom ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,

podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych

predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom ().

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu

sťažovateľkou vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z vylučuje

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach

porušenia označených základných práv, ak je zrejmé, že sťažovateľka podala dovolanie,

pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené. Sťažnosť

musela byť preto odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv,

ktorých porušenie sa namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd

ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,

keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva

na súdnu ochranu zaručeného konštatuje, že v prípade procesného

rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti

ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z

12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body

51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému

súdu týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

O ďalších návrhoch sťažovateľky formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania) a o navrhnutom odklade

vykonateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu z dôvodu odmietnutia sťažnosti

nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2015