Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 49/2015
PDF · 208.81 KB
No categories available
PL. ÚS 49/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 28. októbra 2015
predbežne prerokoval návrh prezidenta Slovenskej republiky na začatie konania podľa
čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004
Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného
poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení
zákona č. 53/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu
zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia
a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení
neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1, čl. 40
a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a takto
rozhodol:
1. Návrh prezidenta Slovenskej republiky na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1
písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu
zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia
a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení zákona
č. 53/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej
starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby
súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a ktorým sa
menia a dopĺňajú niektoré zákony, s čl. 1 ods. 1 a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky
p r i j í m a na ďalšie konanie.
2. Návrhu na pozastavenie účinnosti § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu
zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia
a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení zákona
č. 53/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej
starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby
súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a ktorým sa
menia a dopĺňajú niektoré zákony, n e v y h o v u j e .
3. Návrh prezidenta Slovenskej republiky vo zvyšnej časti o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnený.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 21. septembra
2015 doručený návrh prezidenta Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“
alebo „navrhovateľ“) č. 5023-2015-KPSR na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“). Prezident ústavnému súdu navrhol rozhodnúť o nesúlade § 3 ods. 4
zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe
verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti v znení zákona č. 53/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného
zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony
(ďalej len „zákon č. 577/2004 Z. z.“), s čl. 1 ods. 1, čl. 40 a čl. 152 ods. 4 ústavy.
Prezident v návrhu informuje, že napriek využitiu jeho ústavného oprávnenia
podľa čl. 102 ods. 1 písm. o) ústavy Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná
rada“) opätovne schválila zákon, ktorý bol 28. marca 2015 publikovaný v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky pod číslom 53 a prostredníctvom ktorého sa napadnuté ustanovenie
stalo súčasťou platného a účinného právneho poriadku.
Podľa názoru prezidenta § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. vytvára „priestor
na takmer neobmedzené vyberanie rozličných úhrad od pacientov“. Nadväzne prezident
dôvodí, že «takto koncipovaná norma je spôsobilá zasiahnuť do podstaty a zmyslu
základného práva zaručeného čl. 40 ústavy, konkrétne do rozsahu bezplatnej zdravotnej
starostlivosti.
... V osobitnej časti dôvodovej správy sa k § 3 ods. 4 uvádza, že sa „ustanovujú
súčasti zdravotného výkonu“.
Navrhovanou právnou úpravou sa, podľa zákonodarcu, zamedzí zo strany
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti vyberať úhradu za to, čo je súčasťou zdravotného
výkonu.
...
Podľa môjho názoru... explicitne vymedzené úkony, ktoré sú v napadnutom
ustanovení zákona... definované ako súčasti zdravotného výkonu a za ktoré sa nesmie
vyberať od pacientov žiadna úhrada (ďalej len „negatívne vymedzenie úkonov“), sú
právnou úpravou, ktorá je značne nejasná, nezrozumiteľná a pripúšťajúca jej zneužitie.
Základnou námietkou je to, že:
- po prvé, negatívne vymedzenie úkonov umožňuje poskytovateľom zdravotnej
starostlivosti ľubovoľným spôsobom určovať a spoplatňovať ďalšie úkony, ktoré sa
pravidelne vyskytujú pri poskytovaní zdravotných výkonov; tu sa v celom rozsahu môže
pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti uplatniť čl. 2 ods. 3 ústavy...;
- po druhé, táto možnosť môže viesť k vytvoreniu reálnych prekážok v prístupe
ku zdravotnej starostlivosti, ktoré budú spočívať v ekonomickom a sociálnom zaťažení
pacientov.».
Ďalej navrhovateľ namieta:
«- negatívne vymedzenie úkonov je síce formulované jednoznačne, avšak v rozpore
s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorého zaradenie úkonov a činností v napadnutom
ustanovení zákona č. 577/2004 Z. z. v znení zákona č. 53/2015 Z. z. do jednotky zdravotnej
starostlivosti odporuje výkladu čl. 40 ústavy v náleze ústavného súdu PL. ÚS 38/03,
podľa ktorého tieto úkony a činnosti môžu byť len službami súvisiacimi s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti; tento rozpor s citovaným nálezom Ústavného súdu nebol
zákonodarcom nijako vysvetlený;
- adresáti tejto normy sú pacienti a poskytovatelia zdravotnej starostlivosti; kým
poskytovatelia zdravotnej starostlivosti z nejasnosti a nezrozumiteľnosti napadnutého
ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z.... môžu, na úkor pacientov, ťažiť určením
ďalších úkonov za úhradu, ktoré nie sú zahrnuté v citovanom ustanovení, tak pacienti sa
stávajú „obeťami“ takto formulovaného paragrafu, pretože sa nemôžu brániť odkazom
na jednoznačnú a predvídateľnú právnu normu, ale sú vystavení, v podstate neobmedzeným
možnostiam vyberania ďalších úhrad;
- niet tu takého výkladu napadnutého ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004
Z. z...., ktorý by ochránil pacientov pred dôsledkami uvedenými v predošlom odseku, a teda
ich ochranu nedokáže zabezpečiť ani orgán verejnej moci (v tomto prípade vyšší územný
celok), ktorého úlohou je vykonávať v tejto oblasti dozor nad konaním poskytovateľov
zdravotnej starostlivosti. Orgán verejnej moci v tomto prípade dozoruje len formálne
plnenie povinností poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (napríklad zverejnenie cenníka
úkonov za úhradu).
... Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva požadovaná úroveň presnosti zákona,
ktorý však nemôže pokryť každú eventualitu, závisí do značnej miery od jeho obsahu,
oblasti, ktorú má regulovať, aj počtu a postavenia tých ktorým je adresovaný (Harshman
and Harrup v The United Kingdom, sťažnosť č. 25594/94, ECHR 1999-VIII).
Aj keď v iných skutkových a právnych súvislostiach tento právny názor ESĽP dopadá
aj na napadnuté ustanovenie...
Toto ustanovenie sa týka zdravia, t. j. oblasti, ktorá sa vzťahuje na každého
obyvateľa Slovenskej republiky; navyše, dotýka sa postavenia tých, ktorí sú odkázaní
na zdravotnú starostlivosť, t. j. pacientov ako ľudí v oslabenom sociálnom postavení.
Preto by také ustanovenia mali byť čo najpresnejšie, aby úplne vylúčili také postupy
orgánov verejnej moci, ale aj poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktoré by mohli
negatívne ovplyvniť ekonomické a sociálne postavenie pacientov.»
Podľa prezidenta „národná rada pri schvaľovaní napadnutého ustanovenia...
nevzala... náležitým spôsobom do úvahy jej viazanosť ústavou a zasiahla tak do zaručeného
obsahu základného práva garantovaného čl. 40 ústavy bez toho, aby na to existovali
primerané a objektívne zdôvodniteľné okolnosti.
Podstatou tvrdeného prekročenia ústavných limitov, ktoré v tomto konkrétnom
prípade zaväzovali národnú radu, je to, že napadnutá zákonná úprava... sa môže
interpretovať a aplikovať tak, že jej praktické uplatňovanie zasiahne do podstaty a zmyslu
základného práva zaručeného čl. 40 ústavy.
Ak totiž podľa citovaného článku ústavy na základe zdravotného poistenia majú
občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, je povinnosťou zákonodarcu toto právo
chrániť a prostredníctvom zákonov čo najpresnejšie definovať a taxatívne ohraničiť služby
či úkony súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, za ktoré môže poskytovateľ
požadovať úhradu. Absencia takéhoto zákonného, právne vynútiteľného a predvídateľného
mechanizmu, ako to už ukazuje krátka doba skutočného praktického používania napadnutej
zákonnej úpravy niektorými poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, môže niesť k tomu,
že sa značne relativizuje pojem bezplatná zdravotná starostlivosť; pojem bezplatnosť sa
doslova môže takou a podobnou praxou vyprázdniť.
Nedajú sa totiž vylúčiť situácie, v ktorých pacienti, kvôli nanovo ustanoveným
úhradám, ktorých zavedeniu napadnuté ustanovenie... nielenže nebráni, ale priam im
napomáha, sa k poskytnutiu bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného
poistenia ani nedostanú; dôvodom bude neschopnosť uhradiť platby, ktoré budú fakticky
podmieňovať poskytnutie zdravotnej starostlivosti v najvlastnejšom zmysle slova,
alebo budú s poskytovaním tejto zdravotnej starostlivosti priamo súvisieť.“.
Prezident v návrhu poukazuje aj na to, že «Uplatnenie požiadavky predvídateľnosti
správania určeného právnou úpravou pri skúmaní súladu právnej normy s čl. 1 ods. 1
ústavy je v úzkej spojitosti s čl. 152 ods. 4 ústavy. Ústavný súd k tomu už uviedol: „Princíp
právneho štátu proklamovaný v čl. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom
v Slovenskej republike. Ak právna norma obsiahnutá v ustanovení zákona nie je
formulovaná jednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne zrozumiteľná, pričom tento
nedostatok nemožno odstrániť ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, jej obsah nie je
v súlade s obsahom princípu právneho štátu vyjadreným v čl. 1 ústavy.“ (PL.ÚS 19/98).».
Prezident navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho návrhu na ďalšie konanie vo veci
samej nálezom takto rozhodol:
„§ 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej
na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení zákona č. 53/2015 Z. z.
nie je v súlade
s čl. 1 ods. 1, čl. 40 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.“
Súčasne navrhovateľ žiada pozastaviť účinnosť napadnutého ustanovenia,
pretože „z dôvodov uvedených pod II. a III. Tohto zákona vyplýva, že napadnuté
ustanovenie... môže ohroziť obsah a kvalitu základného práva zaručeného v čl. 40 ústavy“.
II.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou...
Podľa § 37 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak osoby uvedené v § 18 ods. 1 písm. a)
až f) dospejú k názoru, že právny predpis nižšej právnej sily nie je v súlade s právnym
predpisom vyššej právnej sily alebo s medzinárodnou zmluvou, môžu podať ústavnému
súdu návrh na začatie konania.
Podľa čl. 130 ods. 1 písm. b) ústavy i podľa § 18 ods. 1 písm. a) zákona o ústavnom
súde ústavný súd začne konanie, ak návrh podá prezident Slovenskej republiky.
Ústavný súd návrh na začatie konania prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú
dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného
poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. súčasťou zdravotného výkonu je aj
a) objednanie poistenca na vyšetrenie vrátane objednania na konkrétny čas,
b) vypísanie lekárskeho predpisu alebo vypísanie lekárskeho poukazu,
c) vypísanie odporúčania na poskytnutie špecializovanej ambulantnej starostlivosti
alebo vypísanie odporúčania na poskytnutie ústavnej starostlivosti,
d) vypísanie návrhu na kúpeľnú liečbu,
e) potvrdenie o návšteve lekára alebo potvrdenie o návšteve iného zdravotníckeho
pracovníka.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní doručeného návrhu konštatuje, že prezident
je podľa čl. 130 ods. 1 písm. b) ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. b) zákona o ústavnom
súde aktívne legitimovaný na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych
predpisov, pričom jeho návrh obsahuje všetky náležitosti ustanovené zákonom o ústavnom
súde. Na základe tohto zistenia ústavný súd dospel k záveru, že v časti, v ktorej prezident
navrhol rozhodnúť o nesúlade § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. s čl. 1 ods. 1 a čl. 40
ústavy, nie sú dôvody na odmietnutie jeho návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde, a preto ho v tomto rozsahu prijal na ďalšie konanie podľa § 25 ods. 3 zákona
o ústavnom súde (bod 1 výroku tohto uznesenia).
III.
1. Podľa čl. 125 ods. 2 ústavy ak ústavný súd prijme návrh na konanie podľa
odseku 1, môže pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne
niektorých ich ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva
a slobody, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný následok.
Podľa § 38 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd prijme návrh na začatie
konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, môže uznesením
pozastaviť účinnosť napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich
ustanovení, ak ich ďalšie uplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody
alebo ľudské práva a základné slobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom (ďalej len „základné práva alebo slobody“), ak hrozí značná hospodárska škoda
alebo iný vážny nenapraviteľný následok.
Podľa § 38 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže rozhodnúť
o pozastavení účinnosti napadnutých právnych predpisov, ich častí, prípadne niektorých ich
ustanovení aj na návrh účastníka konania. Návrh na pozastavenie účinnosti musí obsahovať
konkretizáciu a spôsob ohrozenia základných práv alebo slobôd alebo skutočnosti,
ktoré preukazujú, že hrozí značná hospodárska škoda alebo iný vážny nenapraviteľný
následok. O tomto návrhu rozhodne ústavný súd bez zbytočného odkladu.
K uplatneniu svojej právomoci podľa čl. 125 ods. 2 ústavy pristupuje ústavný súd
vo svojej doterajšej judikatúre len v dostatočne odôvodnených prípadoch, a pritom celkom
výnimočne, t. j. keď sú spôsob ohrozenia označených základných práv a slobôd,
resp. hrozba hospodárskej škody alebo iného nenapraviteľného následku v návrhu
dostatočne konkretizované, pričom z okolností prípadu zjavne vyplýva, že ide o tvrdenie
navrhovateľov, ktoré možno považovať za preukázané, a teda opodstatnené (napr.
Návrh na pozastavenie účinnosti § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. navrhovateľ
odôvodňuje ohrozením základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe
zdravotného poistenia (čl. 40 ústavy) u občanov dotknutých napadnutým ustanovením.
Doslova uvádza, že „z dôvodov uvedených pod II. a III. tohto návrhu vyplýva, že napadnuté
ustanovenie... môže ohroziť obsah a kvalitu základného práva zaručeného v čl. 40 ústavy“.
Pritom systematické časti odôvodnenia prezidentovho návrhu označené ako „II.“ a „III.“
sa výlučne koncentrujú na argumentáciu podporujúcu návrh na rozhodnutie vo veci samej.
Dôvody navrhovateľa teda smerujú iba k jednému z ústavne aprobovaných
a variantne koncipovaných determinantov využitia právomoci ústavného súdu podľa čl. 125
ods. 2 ústavy, a to k ohrozeniu základného práva alebo slobody. In abstracto ústavný súd
konštatuje, že pre aplikáciu uvedenej ústavnej normy postačuje zistenie len jedného
z predmetných podmieňujúcich faktorov.
In concreto však ústavný súd vyhodnotil, že navrhovateľ svoj návrh na pozastavenie
účinnosti napadnutého zákonného ustanovenia založil v podstate na odkaze k dôvodom,
na ktorých založil svoj petit vo veci samej. Stotožňuje teda formulované dôvody nesúladu
s ústavou s dôvodmi na pozastavenie účinnosti napadnutého ustanovenia. Akceptovanie
takto odôvodneného návrhu by znamenalo, že ústavný súd v každom prípade prijatia návrhu
podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy namietajúceho rozpor so základným právom
alebo slobodou na ďalšie konanie musí rozhodnúť aj o pozastavení účinnosti napadnutých
ustanovení právnych predpisov. Citovaná ústavná ani zákonná úprava však tejto konštrukcii
nezodpovedá.
Ústavný súd nezistil dôvody alebo okolnosti, ktoré by pri prijatí predloženého návrhu
na ďalšie konanie mali viesť k uplatneniu jeho právomoci podľa čl. 125 ods. 2 ústavy,
preto tomuto návrhu navrhovateľa nevyhovel (bod 2 výrokovej časti tohto rozhodnutia).
V relácii k prezidentovmu odkazu na informácie o uplatňovaní kritizovanej právnej
normy obsiahnuté v elektronických médiách (strana 7 návrhu) ústavný súd uvádza,
že k pozastaveniu účinnosti napadnutého ustanovenia nepristúpil aj so zreteľom na krátke
obdobie uplatňovania § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. Preto zároveň pripomína, že ak sa
v ďalšom priebehu konania preukáže splnenie podmienok podľa čl. 125 ods. 2 ústavy
(alebo niektorej z nich), nič nebráni, aby pozastavil účinnosť predmetného ustanovenia,
a to aj bez návrhu účastníka konania.
2. Prezident v návrhu namieta aj nesúlad napadnutého ustanovenia s čl. 152 ods. 4
ústavy, pričom poukazuje na súvislosť so skúmaním predvídateľnosti správania určeného
právnou normou pri posudzovaní jej súladnosti s čl. 1 ods. 1 ústavy. Prezident dáva zároveň
do pozornosti rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 19/98, v ktorom ústavný súd
konštatoval, že ak právna norma nie je formulovaná jednoznačne a pre adresáta nie je
dostatočne zrozumiteľná, pričom tento nedostatok nemožno odstrániť ani výkladom podľa
čl. 152 ods. 4 ústavy, jej obsah nie je v súlade s princípom právneho štátu podľa čl. 1
Článok 152 ods. 4 ústavy predstavuje podľa názoru ústavného všeobecné
interpretačné pravidlo pre každého, kto pri svojej činnosti aplikuje alebo vykladá
podústavnú právnu normu, a je zároveň ústavným imperatívom toto pravidlo dodržiavať.
Toto ustanovenie ústavy nesporne tiež súvisí s konaním o súlade právnych predpisov
s ústavou podľa čl. 125 ods. 1 ústavy, ak jadrom kritiky je „kvalita“ zákona alebo jeho
jednotlivých ustanovení (ako to je v tomto prípade). Pre svoju povahu interpretačného
pravidla má svoje miesto v konaní ústavného súdu v rámci tzv. konkrétnej kontroly
ústavnosti, nie je však referenčným ustanovením pre vyslovenie nesúladu posudzovaného
právneho predpisu s ústavou. Nepresnosť, nejasnosť či nezrozumiteľnosť zákonnej normy
sa primárne dotýka princípov vyplývajúcich z čl. 1 ods. 1 ústavy, osobitne princípu právnej
istoty. Vzhľadom na to ústavný súd neidentifikoval príčinnú súvislosť medzi napadnutým
ustanovením zákona č. 577/2004 Z. z. a čl. 152 ods. 4 ústavy, dôvody uvedené v návrhu
v tejto súvislosti považoval iba za súčasť celkovej argumentácie a návrh prezidenta v tejto
časti odmietol už pri jeho predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnený (bod 3 výroku tohto uznesenia).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2015