Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 49/2015

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2017

v pléne zloženom z predsedu pléna Milana Ľalíka a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,

Ľudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,

Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika vo veci návrhu prezidenta Slovenskej republiky

na začatie konania podľa o súlade

o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej

na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace

s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení , ktorým sa mení

a dopĺňa o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe

verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré

zákony, s a takto

rozhodol:

Návrhu prezidenta Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 21. septembra

2015 doručený návrh prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj „prezident“

alebo „navrhovateľ“) č. 5023-2015-KPSR na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)

(ďalej len „“) a zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“). Prezident ústavnému súdu navrhol rozhodnúť o nesúlade § 3 ods. 4

o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe

verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti v znení , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného

zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

(ďalej len „“), s , a .

2. Prezident v návrhu najprv uviedol, že napriek využitiu jeho ústavného oprávnenia

podľa Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná

rada“) opätovne schválila zákon, ktorý bol 28. marca 2015 publikovaný v Zbierke zákonov

Slovenskej republiky pod číslom 53 a prostredníctvom ktorého sa napadnuté ustanovenie

stalo súčasťou platného a účinného právneho poriadku.

3. Podľa názoru prezidenta vytvára „priestor

na takmer neobmedzené vyberanie rozličných úhrad od pacientov“. Nadväzne prezident

dôvodí, že «takto koncipovaná norma je spôsobilá zasiahnuť do podstaty a zmyslu

základného práva zaručeného , konkrétne do rozsahu bezplatnej zdravotnej

starostlivosti.

... V osobitnej časti dôvodovej správy sa k § 3 ods. 4 uvádza, že sa „ustanovujú

súčasti zdravotného výkonu“.

2

Navrhovanou právnou úpravou sa, podľa zákonodarcu, zamedzí zo strany

poskytovateľov zdravotnej starostlivosti vyberať úhradu za to, čo je súčasťou zdravotného

výkonu.

...

Podľa môjho názoru... explicitne vymedzené úkony, ktoré sú v napadnutom

ustanovení zákona... definované ako súčasti zdravotného výkonu a za ktoré sa nesmie

vyberať od pacientov žiadna úhrada (ďalej len „negatívne vymedzenie úkonov“), sú

právnou úpravou, ktorá je značne nejasná, nezrozumiteľná a pripúšťajúca jej zneužitie.

Základnou námietkou je to, že:

- po prvé, negatívne vymedzenie úkonov umožňuje poskytovateľom zdravotnej

starostlivosti ľubovoľným spôsobom určovať a spoplatňovať ďalšie úkony, ktoré sa

pravidelne vyskytujú pri poskytovaní zdravotných výkonov; tu sa v celom rozsahu môže

pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti uplatniť ...;

- po druhé, táto možnosť môže viesť k vytvoreniu reálnych prekážok v prístupe

ku zdravotnej starostlivosti, ktoré budú spočívať v ekonomickom a sociálnom zaťažení

pacientov.».

4. Ďalej navrhovateľ namieta:

«- negatívne vymedzenie úkonov je síce formulované jednoznačne, avšak v rozpore

s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorého zaradenie úkonov a činností v napadnutom

ustanovení v znení do jednotky zdravotnej

starostlivosti odporuje výkladu v náleze ústavného súdu ,

podľa ktorého tieto úkony a činnosti môžu byť len službami súvisiacimi s poskytovaním

zdravotnej starostlivosti; tento rozpor s citovaným nálezom Ústavného súdu nebol

zákonodarcom nijako vysvetlený;

- adresáti tejto normy sú pacienti a poskytovatelia zdravotnej starostlivosti; kým

poskytovatelia zdravotnej starostlivosti z nejasnosti a nezrozumiteľnosti napadnutého

ustanovenia .. môžu, na úkor pacientov, ťažiť určením

ďalších úkonov za úhradu, ktoré nie sú zahrnuté v citovanom ustanovení, tak pacienti sa

stávajú „obeťami“ takto formulovaného paragrafu, pretože sa nemôžu brániť odkazom

3

na jednoznačnú a predvídateľnú právnu normu, ale sú vystavení, v podstate neobmedzeným

možnostiam vyberania ďalších úhrad;

- niet tu takého výkladu napadnutého ustanovenia

..., ktorý by ochránil pacientov pred dôsledkami uvedenými v predošlom odseku, a teda ich

ochranu nedokáže zabezpečiť ani orgán verejnej moci (v tomto prípade vyšší územný celok),

ktorého úlohou je vykonávať v tejto oblasti dozor nad konaním poskytovateľov zdravotnej

starostlivosti. Orgán verejnej moci v tomto prípade dozoruje len formálne plnenie

povinností poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (napríklad zverejnenie cenníka úkonov

za úhradu).

... Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva požadovaná úroveň presnosti zákona,

ktorý však nemôže pokryť každú eventualitu, závisí do značnej miery od jeho obsahu,

oblasti, ktorú má regulovať, aj počtu a postavenia tých ktorým je adresovaný (Harshman

and Harrup v The United Kingdom, sťažnosť č. 25594/94, ECHR 1999-VIII).

Aj keď v iných skutkových a právnych súvislostiach tento právny názor ESĽP dopadá

aj na napadnuté ustanovenie...

Toto ustanovenie sa týka zdravia, t. j. oblasti, ktorá sa vzťahuje na každého

obyvateľa Slovenskej republiky; navyše, dotýka sa postavenia tých, ktorí sú odkázaní

na zdravotnú starostlivosť, t. j. pacientov ako ľudí v oslabenom sociálnom postavení.

Preto by také ustanovenia mali byť čo najpresnejšie, aby úplne vylúčili také postupy

orgánov verejnej moci, ale aj poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktoré by mohli

negatívne ovplyvniť ekonomické a sociálne postavenie pacientov.»

5. Podľa prezidenta „národná rada pri schvaľovaní napadnutého ustanovenia...

nevzala... náležitým spôsobom do úvahy jej viazanosť a zasiahla tak do zaručeného

obsahu základného práva garantovaného bez toho, aby na to existovali

primerané a objektívne zdôvodniteľné okolnosti.

Podstatou tvrdeného prekročenia ústavných limitov, ktoré v tomto konkrétnom

prípade zaväzovali národnú radu, je to, že napadnutá zákonná úprava... sa môže

interpretovať a aplikovať tak, že jej praktické uplatňovanie zasiahne do podstaty a zmyslu

základného práva zaručeného .

4

Ak totiž podľa citovaného článku na základe zdravotného poistenia majú

občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, je povinnosťou zákonodarcu toto právo

chrániť a prostredníctvom zákonov čo najpresnejšie definovať a taxatívne ohraničiť služby

či úkony súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, za ktoré môže poskytovateľ

požadovať úhradu. Absencia takéhoto zákonného, právne vynútiteľného a predvídateľného

mechanizmu, ako to už ukazuje krátka doba skutočného praktického používania napadnutej

zákonnej úpravy niektorými poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, môže viesť k tomu,

že sa značne relativizuje pojem bezplatná zdravotná starostlivosť; pojem bezplatnosť sa

doslova môže takou a podobnou praxou vyprázdniť.

Nedajú sa totiž vylúčiť situácie, v ktorých pacienti, kvôli nanovo ustanoveným

úhradám, ktorých zavedeniu napadnuté ustanovenie... nielenže nebráni, ale priam im

napomáha, sa k poskytnutiu bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného

poistenia ani nedostanú; dôvodom bude neschopnosť uhradiť platby, ktoré budú fakticky

podmieňovať poskytnutie zdravotnej starostlivosti v najvlastnejšom zmysle slova,

alebo budú s poskytovaním tejto zdravotnej starostlivosti priamo súvisieť.“.

6. Prezident v návrhu poukázal aj na to, že «Uplatnenie požiadavky predvídateľnosti

správania určeného právnou úpravou pri skúmaní súladu právnej normy s čl. 1 ods. 1

je v úzkej spojitosti s . Ústavný súd k tomu už uviedol: „Princíp

právneho štátu proklamovaný v je základným ústavnoprávnym princípom

v Slovenskej republike. Ak právna norma obsiahnutá v ustanovení zákona nie je

formulovaná jednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne zrozumiteľná, pričom tento

nedostatok nemožno odstrániť ani výkladom podľa , jej obsah nie je

v súlade s obsahom princípu právneho štátu vyjadreným v .“ ().».

7. Ústavný súd uznesením č. k. -11 z 28. októbra 2015 návrh

navrhovateľa v časti namietajúcej nesúlad s

a prijal podľa na ďalšie konanie.

Vo zvyšnej časti návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený. Nevyhovel návrhu

na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej úpravy.

5

8. Ústavný súd 15. januára 2016 požiadal podľa

národnú radu a vládu Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu.

9. Národná rada vo svojom stanovisku č. PREDS-84/2016 doručenom ústavnému

súdu 19. mája 2016 k námietke prezidenta o nezrozumiteľnosti kritizovanej právnej úpravy

uviedla, že «predmetné ustanovenie zákona je potrebné chápať v súvislosti s ďalšími

relevantnými právnymi predpismi upravujúcimi zdravotnú starostlivosť. V zákone

č. o zdravotnej starostlivosti... je vymedzená zdravotná starostlivosť ako

súbor pracovných činností vykonávaných zdravotníckymi pracovníkmi (§ 2 ods. 1)

a zdravotný výkon je vymedzený ako ucelená činnosť zdravotníckeho pracovníka, ktorá

predstavuje základnú jednotku poskytovania zdravotnej starostlivosti (§ 2 ods. 2). Zoznam

(súhrn) jednotlivých zdravotných výkonov spolu s ich špecifikáciou je uvedený v Katalógu

zdravotných výkonov (bližšie: nariadenie vlády Slovenskej republiky č. ).

Z napadnutého ustanovenia, v kontexte uvedených právnych úprav, možno

tak/preto vyvodiť záver, že ustanovené súčasti zdravotného výkonu sa považujú za základnú

jednotku, a teda sú zahrnuté do neodkladnej zdravotnej starostlivosti (ktorá je zároveň

pokrytá aj v práve na ochranu zdravia).

Okrem toho, formulovanie určených výkonov (resp. úkonov) iba ako súčastí iných

činností, je obdobne aj v ďalších ustanoveniach, napr.

v znení neskorších predpisov („rozsah zdravotných výkonov, ktoré sú súčasťou

preventívnych prehliadok, je uvedený v prílohe č. 2“) alebo

Z. z. („neoddeliteľnou súčasťou zdravotnej starostlivosti je vedenie zdravotnej

dokumentácie“).

V napadnutom ustanovení (vzhľadom na slovo „aj“), sa neustanovujú súčasti

zdravotného výkonu taxatívnym výpočtom tzn., že pod „zdravotný výkon“ možno zahrnúť

aj ďalšie úkony či činnosti (v normotvorbe nie je takýto spôsob úpravy vylúčený).

Zákonodarca tak vyjadruje svoj zámer, ponechať si určitý priestor na prípadné rozšírenie

ustanoveného rozsahu s ohľadom na potreby praxe.».

10. Za neopodstatnený považuje národná rada argument prezidenta o riziku

neobmedzeného vyberania rozličných úhrad poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti

od pacientov. Túto otázku «upravuje v znení neskorších

6

predpisov. V odseku 1 cit. ustanovenia sa zakotvuje, že poskytovateľ zdravotnej

starostlivosti, s ktorým má zdravotná poisťovňa poistenca uzatvorenú zmluvu, nesmie

požadovať od poistenca úhradu za zdravotnú starostlivosť, ktorá sa plne uhrádza

na základe verejného zdravotného poistenia; teda za žiaden zdravotný výkon (ani jeho

súčasť), ktorý je plne uhrádzaný zdravotnou poisťovňou poistenca, nesmie poskytovateľ

zdravotnej starostlivosti požadovať od pacienta úhradu. Za čo môže poskytovateľ

zdravotnej starostlivosti, s ktorým má zdravotná poisťovňa poistenca uzatvorenú zmluvu,

požadovať úhradu upravuje odsek 3 cit. ustanovenia. Výška spoluúčasti poistenca je

limitovaná .. a predpisov vydaných na jeho vykonanie. Prekážkam

v prístupe k zdravotnej starostlivosti sa zamedzuje v odseku 2 cit. ustanovenia, v zmysle

ktorého poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nesmie podmieňovať poskytnutie zdravotnej

starostlivosti úhradou nad určenú spoluúčasť poistenca podľa zákona a predpisov vydaných

na jeho vykonanie, ani iným plnením.

Ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti podmieňuje prístup pacienta k zdravotnej

starostlivosti zaplatením úhrady, ktorá nemá oporu v právnych predpisoch, porušuje zákon.

Sankčný mechanizmus pri porušení zákonom uložených povinností zo strany poskytovateľa

zdravotnej starostlivosti je predmetom úpravy ..

V súvislosti s problematikou vyberania úhrad za poskytnutú zdravotnú starostlivosť

treba uviesť aj , ktorý poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti

ukladá povinnosť nielen informovať poistenca o vyberaných úhradách, ale aj zverejniť

cenník všetkých zdravotných výkonov a zoznam zdravotných výkonov a služieb, pri ktorých

možno požadovať úhradu...

Cenník všetkých zdravotných výkonov musí obsahovať všetky zdravotné výkony, ktoré

konkrétny poskytovateľ zdravotnej starostlivosti poskytuje, bez ohľadu na to, či je

v zmluvnom vzťahu so zdravotnou poisťovňou. Zoznam zdravotných výkonov a služieb,

pri ktorých možno požadovať úhradu, má obsahovať len tie zdravotné výkony a služby

súvisiace s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, za ktoré je poskytovateľ, ktorý má

uzatvorenú zmluvu so zdravotnou poisťovňou, v nadväznosti na

v znení neskorších predpisov a jeho vykonávacie predpisy (napr. nariadenie vlády SR

č. .., nariadenie vlády Slovenskej republiky č. ..), oprávnený

požadovať úhradu. Okrem toho, uvedené cenníky sú poskytovatelia zdravotnej starostlivosti

7

povinní „bezodkladne a preukázateľne zaslať samosprávnemu kraju príslušnému podľa

miesta prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia“... Táto povinnosť bola zákonom uložená

práve z dôvodu kontroly spoplatňovania jednotlivých zdravotných úkonov, pričom

samosprávny kraj plní úlohu dozorného orgánu vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti.».

11. Napokon podľa národnej rady nie je dostatočne dôvodná ani námietka prezidenta

o zásahu do rozsahu bezplatnej zdravotnej starostlivosti napadnutým ustanovením

a o nebezpečenstve vytvorenia reálnej prekážky v prístupe k zdravotnej starostlivosti.

Citujúc národná rada zdôrazňuje, že «ochrana zdravia pokrýva širší okruh

právnych vzťahov ako len zdravotnú starostlivosť, ktorej bezplatnosť je navyše striktne

viazaná na zdravotné poistenie. Z citovaného článku je nepochybné, že

umožňuje aj zdravotnú starostlivosť za úhradu, ktorá však taktiež spadá pod ochranu

zdravia (prvá veta ). V takomto prípade možno zvážiť, rozsah ktorej zdravotnej

starostlivosti má byť vymedzený presnejšie. Vzhľadom na už vyššie uvedené možno

konštatovať, že zákonodarca zvolil čo najpodrobnejšiu úpravu práve bezplatnej zdravotnej

starostlivosti (vrátane napadnutého ustanovenia), ktorá sa vzťahuje na väčšinu občanov.

Pri tomto možno uviesť aj nález ústavného súdu z 28. novembra 2012,

v ktorom sa uvádza, že ochrana zdravia podľa zároveň zaväzuje štát

k povinnosti zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy

materiálnych a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon.

Z nálezu ústavného súdu zo 17. mája 2004, uvádzaného

aj navrhovateľom, je potrebné/vhodné uviesť aj nasledovný výrok: „Ústava Slovenskej

republiky garantuje len právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť poskytovanú na základe

zdravotného poistenia (pričom na úpravu podmienok jej poskytovania splnomocňuje

zákon), čím vytvára priestor pre spoplatnenie určitej časti poskytovania zdravotnej

starostlivosti, ktorá prekračuje rozsah a obsah zdravotnej starostlivosti poskytovanej na

základe zdravotného poistenia, ako aj úkon a činností, ktoré síce so zdravotnou

starostlivosťou poskytovanou na základe zdravotného poistenia úzko súvisia, ale netvoria

jej bezprostrednú súčasť.

8

Aj z pohľadu medzinárodného práva, napr. čl. 11 Európskej sociálnej charty

(revidovanej) Rady Európy, právo na ochranu zdravia (ako súčasť sociálnej ochrany),

predstavuje pre každého prístup a osoh zo zdravotnej starostlivosti.

S poukazom na uvedené, v prípade navrhovateľom vytýkaného nesúladu napádaného

ustanovenia s a , napádané ustanovenie v kontexte zákona

č. a ďalších citovaných právnych predpisov sa javí dostatočne určitým na to,

aby bolo možné predvídať jeho následky. Zavedený systém vytvára primeraný priestor

na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v súlade s verejným záujmom na ochrane zdravia

každého, ktorý sa realizuje prostredníctvom zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe

zdravotného poistenia.».

12. Národná rada súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

13. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom

stanovisku č. doručenom ústavnému súdu 15. augusta 2017 zdôrazňuje, že

výklad prezidenta o možnosti ľubovoľným spôsobom určovať a vyberať úhrady

za poskytnutú zdravotnú starostlivosť „opomína všetky ostatné ustanovenia zákona

č. a prieči sa zmyslu a účelu celej právnej normy. Z tohto jediného

ustanovenia, ktoré je vytrhnuté z kontextu celého zákona nemožno vyvodzovať záver, že

poskytovatelia zdravotnej starostlivosti si môžu od poistenca vyberať úhradu za čokoľvek,

s výnimkou úkonov vymenovaných ako súčasť zdravotného výkonu. Jednotlivé ustanovenia

zákona je potrebné vykladať v spojení s celým právnym predpisom, ako aj so súvisiacou

právnou úpravou. Nemožno opomenúť predovšetkým ustanovenie

upravujúce pravidlá požadovania úhrad poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti

od poistencov upravené v § 44. Preto aj § 3 ods. 4 je nevyhnutné vykladať v prepojení

s týmto ustanovením. V ods. 1 je zakotvené, že poskytovateľ

zdravotnej starostlivosti, s ktorým má zdravotná poisťovňa poistenca uzatvorenú zmluvu,

nesmie požadovať od poistenca úhradu za zdravotnú starostlivosť, ktorá sa plne uhrádza na

základe verejného zdravotného poistenia.“. Následne tieto úkony vláda vypočítava.

14. I vláda odkazuje na , z ktorého okrem iného

podľa jej názoru vyplýva, že „ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorý má

9

uzatvorenú zmluvu so zdravotnou poisťovňou poistenca, poskytuje poistencovi zdravotný

výkon plne uhrádzaný z verejného zdravotného poistenia, poistenec neuhrádza

poskytovateľovi nič. A ak takýto poskytovateľ poskytuje poistencovi zdravotný výkon

čiastočne uhrádzaný alebo neuhrádzaný z verejného zdravotného poistenia, poistenec

uhrádza poskytovateľovi len úhradu za poskytnutý zdravotný výkon v tej časti,

ktorú neuhrádza zdravotná poisťovňa, pričom za to, čo je súčasťou zdravotného výkonu

poskytovateľ zdravotnej starostlivosti osobitnú úhradu požadovať nemôže.“.

15. Obdobne ako národná rada aj vláda akcentuje povinnosť poskytovateľa

zdravotnej starostlivosti „umiestniť na prístupnom a viditeľnom mieste vo vstupných

priestoroch alebo v priestoroch čakárne zoznam zdravotných výkonov poskytovaných

pri chorobe uvedenej v zozname chorôb, pri ktorých sa zdravotné výkone plne uhrádzajú

alebo čiastočne uhrádzajú alebo sa neuhrádzajú na základe verejného zdravotného

poistenia a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ktoré poskytovateľ

poskytuje a pri ktorých môže požadovať úhradu podľa osobitných predpisov... Vzhľadom

na skutočnosť, že každý poskytovateľ zdravotnej starostlivosti má povinnosť pri poskytovaní

zdravotnej starostlivosti dodržiavať osobitné predpisy, zoznam zdravotných výkonov

a služieb, pri ktorých možno požadovať úhradu, má byť vyhotovený tak, aby rešpektoval

ustanovenia , ako aj “. Podľa názoru vlády uvedená

povinnosť poskytovateľov zdravotnej starostlivosti „jasne a zrozumiteľne sprehľadňuje

pre poistenca úhrady požadované jednotlivými poskytovateľmi. Na rozdiel od cenníka

všetkých zdravotných výkonov, ktorý musí obsahovať všetky zdravotné výkony,

ktoré konkrétny poskytovateľ poskytuje bez ohľadu na to, či je alebo nie je v zmluvnom

vzťahu so zdravotnou poisťovňou, zoznam zdravotných výkonov a služieb, pri ktorých

možno požadovať úhradu, má obsahovať len tie zdravotné výkony a služby súvisiace

s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, za ktoré je poskytovateľ, ktorý má uzatvorenú

so zdravotnou poisťovňou poistenca, oprávnený požadovať úhradu v nadväznosti na zákon

č. a jeho vykonávacie predpisy. Nejde teda o svojvoľné stanovenie

jednotlivých položiek zoznamu poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, tieto musia mať

oporu buď v samotnom , resp. v jeho vykonávacích predpisoch.“.

10

16. Pokiaľ ide o prezidentom namietané vytvorenie reálnych prekážok v prístupe

k zdravotnej starostlivosti, vláda uvádza, že „takejto situácii má práve zamedziť

ustanovenie odseku 2 , v zmysle ktorého poskytovateľ nesmie

podmieňovať poskytnutie zdravotnej starostlivosti úhradou nad určenú spoluúčasť

poistenca podľa tohto zákona a predpisov vydaných na jeho vykonanie, ani iným plnením.

Ak teda akýkoľvek poskytovateľ zdravotnej starostlivosti podmieňuje prístup pacienta

k zdravotnej starostlivosti zaplatením takej úhrady, ktorá nemá oporu v právnych

predpisoch, porušuje zákon. Sankčný mechanizmus pri porušení povinností ustanovených

zákonom zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti je predmetom úpravy zákona č.

..

Možno teda konštatovať, že právo občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť,

zakotvené v , je v podmienkach ustanovených zákonom

č. realizované:

- ustanovením úkonov v § 3 ods. 4, ktoré sú súčasťou zdravotného výkonu, z čoho

možno jednoznačne vyvodiť záver, že za takéto úkony nemožno požadovať osobitnú úhradu,

- zákazom ustanoveným v § 44 ods. 1, ktorý neumožňuje požadovanie úhrad za také

zdravotné výkony, ktoré sú plne uhrádzané na základe verejného zdravotného poistenia,

- ustanovením § 44 ods. 3, ktorý určuje hranice možností poskytovateľov zdravotnej

starostlivosti, ktorí sú v zmluvnom vzťahu so zdravotnou poisťovňou, požadovať

od poistenca úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť.

Dostupnosť zdravotnej starostlivosti pre všetkých poistencov bez rozdielu je

v podmienkach ustanovených realizovaná zákazom

podmieňovania poskytnutia zdravotnej starostlivosti úhradou nad určenú spoluúčasť

poistenca... alebo iným plnením, ustanoveným v § 44 ods. 2.“.

17. Vláda uvádza, že „pozitívnym vymedzením súčastí zdravotného výkonu v § 3

ods. 4 bolo úmyslom zákonodarcu... rozšírenie tých bezplatných

úkonov, na ktoré majú poistenci v rámci zákonom ustanovených pravidiel poskytovania

zdravotnej starostlivosti nárok. Toto ustanovenie je jednoznačné, prehľadné a nepripúšťa

žiaden iný výklad a je reálnym naplnením garantovanej

11

bezplatnej zdravotnej starostlivosti a nezasahuje žiadnym spôsobom do obsahu a rozsahu

tohto základného práva.

Sme toho názoru, že výklad Z,. z. nemožno obmedziť

na striktne gramatický výklad súčastí zdravotného výkonu, ale je nevyhnutné... zohľadniť

ďalšie povinnosti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ako aj samotný účel právnej

úpravy.

Preto systematický a teleologický výklad vzájomne bezprostredne súvisiacich

ustanovení umožňuje vyvodiť záver, že ustanovenie § 3 ods. 4 je plne aplikovateľné v súlade

s .“.

18. Vláda súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci a navrhuje,

aby ústavný súd návrhu prezidenta nevyhovel.

19. Stanovisko národnej rady i vlády zaslal ústavný súd 6. septembra 2017

prezidentovi s možnosťou reagovať na ne. Zároveň požiadal o vyjadrenie k otázke upustenia

od ústneho pojednávania vo veci.

20. Vo svojej odpovedi doručenej ústavnému súdu 19. septembra 2017 navrhovateľ

súhlasil s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci. K veci samej uviedol,

že „po oboznámení sa s obsahom týchto vyjadrení (odporcu a vedľajšieho účastníka, pozn.)

oznamujem, že nepovažujem za potrebné zaujať k nim stanovisko“.

21. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Obsahové zameranie i napadnutého ustanovenia

22. Podľa každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného

poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke

pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

12

23. Prezident v petite svojho návrhu navrhol vysloviť nesúlad § 3 ods. 4 zákona

č. s , ktorý zakotvuje jednak základné právo na ochranu zdravia

(prvá veta) i právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky

za podmienok, ktoré ustanoví zákon, a na základe zdravotného poistenia (druhá veta).

Z petitu explicitne nevyplýva, či prezident napadnuté ustanovenie rozporuje z hľadiska jeho

súladu s prvou vetou alebo tvrdí jeho nesúlad s druhou vetou predmetného

ústavného ustanovenia. Odôvodnenie prezidentovho návrhu však umožňuje spoľahlivo

ustáliť, že má ísť o rozpor s druhou vetou . Prezident zrozumiteľne dôvodí, že

„takto koncipovaná norma je spôsobilá zasiahnuť do podstaty a zmyslu základného práva

zaručeného , konkrétne do rozsahu bezplatnej zdravotnej starostlivosti“ alebo

že „táto možnosť môže viesť k vytvoreniu reálnych prekážok v prístupe k zdravotnej

starostlivosti...“, prípadne, že „ak... podľa citovaného článku na základe

zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, je

povinnosťou zákonodarcu toto právo chrániť a prostredníctvom zákonov čo najpresnejšie

definovať a taxatívne ohraničiť služby či úkony súvisiace s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti, za ktoré môže poskytovateľ požadovať úhradu“.

24. Podľa domáhať sa práv uvedených v , a

ods. 4, až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto

ustanovenia vykonávajú.

25. Ústavný súd vo veci k problematike súvislosti čl. 40 a čl. 51 ods. 1

judikoval, že «ústavodarca priamo v ponechal úpravu podmienok

poskytovania bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného postenia na

zákon, pričom ustanovenie týchto podmienok nelimitoval na rozdiel od splnomocnenia pre

zákonnú úpravu iných základných sociálnych práv úpravou podrobností o tomto základnom

práve (napr. a ), ale splnomocnil zákonodarcu na úpravu podmienok

poskytovania zdravotnej starostlivosti. Vo vzťahu k a ods. 4

potom ústavné splnomocnenie na ustanovenie podmienok poskytovania zdravotnej

starostlivosti na základe zdravotného poistenia zákonom upravené v a jeho

vykonanie nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za bezprostredné obmedzenie

13

základného práva (nerešpektujúce žiadne limity a medze). Čl. 51 ods. 1 v tejto

súvislosti síce nenapomáha interpretácii , ale (svojou formuláciou) pripúšťa,

že základné práva v ňom uvedené (vrátane ) sú limitované z hľadiska možnosti

ich domáhania sa v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Aj keď čl. 51

ods. 1 má svoju relevanciu predovšetkým pri individuálnom uplatňovaní ochrany

základných práv, nepriamo rešpektuje úmysel ústavodarcu vyjadrený priamo v čl. 40

, že toto právo spolu s ostatnými právami uvedenými v ,

podrobnosti o nich, resp. podmienky ich uplatňovania sú limitované (ustanovované)

zákonmi, ktoré však nesmú prekročiť limit ústavnosti.

Vzhľadom na ústavné „oprávnenie“ – ústavné splnomocnenie pre zákon na úpravu

podmienok poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia je

ustanovenie týchto podmienok premietnuté do legálnej úpravy rozsahu, obsahu a spôsobu

uplatňovania tohto základného práva (legálnej definície kľúčových právnych inštitútov,

resp. pojmov) determinujúcou skutočnosťou pre vymedzenie jeho podstaty a pre jeho

individuálne uplatnenie v priestore definovanom v .

Samotné vyčlenenie, resp. zúženie rozsahu zdravotnej starostlivosti poskytovanej

na základe zdravotného poistenia novým zákonným vymedzením jej obsahu nesignalizuje

bezprostredne nesúlad tejto zákonnej úpravy so základným právom na bezplatnú zdravotnú

starostlivosť upravenú v .».

26. Citované dôvody ústavného súdu sú z pohľadu rozhodovania o predloženom

návrhu prezidenta nápomocné len čiastočne. Možno z nich vyvodiť, že len formálna zmena

zákonnej právnej úpravy spočívajúca v zúžení rozsahu zdravotnej starostlivosti

poskytovanej na základe zdravotného poistenia sama osebe nemôže byť vyhodnotená

ako rozporná s . Čiastočná využiteľnosť vyabstrahovaného poznatku je daná

tým, že ak k zúženiu zdravotnej starostlivosti pristúpi aj iná okolnosť, nemožno rozpor

s vylúčiť.

27. Obsah základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe

zdravotného poistenia nie je daný len požiadavkou výlučne zákonnej úpravy jeho

podmienok (, ), ale napriek tomu, že vo sfére sociálnych práv

zákonodarca disponuje širokým priestorom pre úpravu podmienok ich uplatňovania, musí

14

byť chránená aj jeho esenciálna podstata. Ústavný súd Českej republiky zdôrazňuje,

že „esenciálním obsahem (jádrem) čl. 31 věty druhé Listiny je ústavní zakotvení

obligatorního systému veřejného zdravotního pojištění, který vybírá a kumuluje prostředky

od jednotlivých subjektů (plátců), aby je mohl na základě principu solidarity přerozdělit

a umožnit jejich čerpání potřebným, nemocným, chronikům. Ústavní garanci, na základě

které se bezplatná zdravotní péče poskytuje, požívá pouze a jenom suma takto

shromážděných prostředků“ (nález z 20. mája 2008 vo veci , bod 106),

a že z hľadiska ústavnosti „je podstatné, aby obsah čl. 31 Listiny nebyl zákonem fakticky

vyprazdňován“, pričom sa nadväzne pokúša obsahovo zadefinovať, že „v jeho duchu musí

být prostředky veřejného zdravotního pojištění plně kryta kvalitní, plnohodnotná a účinná

péče jakožto péče základní, standardní“ (nález z 20. júna 2013 vo veci ,

bod 42).

28. Ústavný súd už vo všeobecnej rovine judikoval, že poskytuje

zákonodarcovi určitý priestor pre voľnú úvahu (uváženie), v akom rozsahu, kvalite

a za akých podmienok bude garantovať základné práva a slobody upravené v druhej hlave

piatom oddiele , t. j. za akých podmienok Slovenská republika prijme zákony

ustanovujúce podmienky uplatnenia práv uvedených v . Voľnú úvahu

zákonodarcu pri prijímaní týchto zákonov nemožno ale chápať absolútne; jej limity treba

hľadať predovšetkým v ústavných princípoch a požiadavke chrániť ústavne hodnoty

().

29. Chránenou ústavnou hodnotou v je nielen zdravie (prvá veta),

ale aj dostupnosť zdravotnej starostlivosti, ktorá sa má dosiahnuť financovaním

prostredníctvom solidárne koncipovaného systému zdravotného poistenia za podmienok

ustanovených zákonom (druhá veta). Štát je viazaný povinnosťou vytvoriť systém solidárne

založeného zdravotného poistenia, udržiavať ho a zabezpečiť, aby poskytovanie zdravotnej

starostlivosti financovanej prostredníctvom tohto systému nebolo založené na ekonomicky

ekvivalentnom protiplnení (cene) poistenca v prospech poskytovateľa zdravotnej

starostlivosti. V tomto ohľade predstavuje druhej vety inštitucionálnu garanciu

ako záväzok štátu. Pri pohľade na normu obsiahnutú v druhej vete

ako na vyjadrenie základného práva občanov možno zhodne s právnou teóriou uzavrieť,

15

že jej podstata tkvie v očakávaní adresátov na poskytnutie zdravotnej starostlivosti

zahrňujúcej «takové ošetření a léčbu, jež odpovídá objektivně zjištěným potřebám

a požadavkům náležité úrovně a lékařské etiky; toto je standardní zdravotní péče „patřičné

kvality“ poskytovaná na základě veřejného pojištění bezplatně, tedy bez přímé úhrady»

(Wintr. J. in Wagnerová E. a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha :

Wolters Kluwer ČR, a. s., 2012. s. 654).

30. Neuralgickým bodom ústavnej normy zakotvenej v druhej vete je

použitý prívlastok „bezplatná“. Z ústavno-súdnej judikatúry už v súčasnosti zreteľne plynie,

že tento pojem nie je možné vykladať absolútne, keďže „už samotný princíp poskytovania

zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia vylučuje takúto myšlienku“

() a „už samotná existencia zdravotného poistenia vylučuje, aby boli poistené

všetky zdravotné riziká“ (). Formálno-právnu podobu financovania zdravotnej

starostlivosti poskytovanej podľa druhej vety zákonodarca inkorporoval

do zákona, ktorým upravuje podmienky základného práva garantovaného v uvedenom

ústavnom ustanovení. Legislatívno-technicky pri tom môže využívať nielen zakotvenie

a kvantitatívne zmeny povinných platieb poistencov do systému zdravotného poistenia,

ale aj definičné nastavenie pojmu „zdravotná starostlivosť“.

31. Typickým príkladom zákonného ovplyvnenia rozsahu základného práva

podľa druhej vety prostredníctvom vnútorne previazaného systému legálnych

definícií je ústavno-súdny prieskum v už viackrát uvádzanom konaní .

Navrhovatelia (skupina poslancov) argumentovali, že vyňatím označenej skupiny úkonov

z obsahu pojmu zdravotnej starostlivosti došlo k neprípustnému obmedzeniu základného

práva garantovaného v , keďže služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti musel poistenec hradiť priamo poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti.

Ústavný súd nálezom zo 17. mája 2004 návrhu navrhovateľov v tejto časti nevyhovel,

keď s poukazom na poistnú (a teda aj odplatnú) podstatu vzťahov, prostredníctvom

ktorých sa poskytovanie zdravotnej starostlivosti financuje, vyhodnotil, že „ústava vytvára

priestor pre spoplatnenie určitej časti poskytovania zdravotnej starostlivosti,

ktorá prekračuje rozsah a obsah zdravotnej starostlivosti poskytovanej na základe

zdravotného poistenia, ako aj úkonov a činností, ktoré síce so zdravotnou starostlivosťou

16

poskytovanou na základe zdravotného poistenia úzko súvisia, ale netvoria jej bezprostrednú

súčasť (v súčasnom právnom vymedzení ide o služby spojené s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti), pretože garantuje len právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť

poskytovanú na základe zdravotného poistenia, pričom na úpravu podmienok jej

poskytovania, t. j. na reálne naplnenie obsahu tohto základného práva, splnomocňuje

zákon“.

32. Ústavným súdom prejednávaný návrh prezidenta vyviera z opačného regulačného

postoja zákonodarcu. Tentokrát nedošlo k vyčleneniu časti úkonov (činností)

poskytovateľov zdravotnej starostlivosti z pojmu zdravotnej starostlivosti,

a tým k pripusteniu požadovania ich úhrady priamo od poistenca, ale naopak, k začleneniu

druhovo určených úkonov (činností) do uvedeného pojmu, a to na účely stanovenia rozsahu

zdravotnej starostlivosti poskytovanej na základe zdravotného poistenia, v dôsledku čoho

poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nie je oprávnený požadovať od poistenca za takéto

úkony (činnosti) úhradu.

33. Ústavný súd Českej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.

prejednával obdobnú konštrukciu právnej úpravy, keď sa český zákonodarca rozhodol právo

poistenca na zdravotnú starostlivosť bez priamej úhrady konkretizovať tak, že explicitne

zakotvil zákaz lekárov, iných odborných pracovníkov v zdravotníctve a zdravotníckych

zariadení prijímať od poistenca úhradu nielen za zdravotnú starostlivosť poskytnutú

v rozsahu a za podmienok stanovených zákonom č. 48/1997 Sb. o veřejném zdravotním

pojištění a o změně a doplnění některých souvisejících zákonů, ale aj za činnosti realizované

v súvislosti s poskytnutím tejto zdravotnej starostlivosti (právna úprava explicitne

ustanovila, že „pojištěnec má právo na zdravotní péči bez přímé úhrady, pokud mu byla

poskytnuta v rozsahu a za podmínek stanovených tímto zákonem. Lékař či jiný odborný

pracovník ve zdravotnictví ani zdravotnické zařízení nesmí za tuto zdravotní péči

ani v souvislosti s poskytnutím této péče přijmout od pojištěnce žádnou úhradu...“). Návrh

na vyslovenie nesúladu tohto ustanovenia s čl. 31 Listiny základných práv a slobôd Ústavný

súd Českej republiky nálezom zo 4. júna 2003 zamietol akcentujúc účel kritizovaného

ustanovenia («smyslem napadeného ustanovení je nepochybně čelit nezákonnému vybírání

peněz za ty poskytnuté služby, jež jsou hrazeny z povinného všeobecného zdravotního

17

pojištění, ať to jsou různé registrační poplatky a režijní příplatky anebo pak úhrady

za takový typ zdravotních a léčebných výkonů, které jsou označovány za „lepší“,

nadstandardní a dražší, a to přestože jde o typy, jež spadají do sféry služeb plně hrazených

z veřejného zdravotního pojištění»). Dospel k záveru, podľa ktorého „napadené ustanovení

nemění smysl a obsah zákona, ale zvýrazňuje pouze ochranu sféry bezplatné zdravotní péče

před pokusy narušovat její integritu a zužovat její rozsah“. K nálezu však bolo pripojené

odlišné stanovisko až siedmich sudcov, v ktorom kritizovali, že napadnutým ustanovením

«se ukládá, aby bezplatně byla poskytována i péče, která není péčí „zdravotní“, je však péčí

poskytovanou zdravotnickým zařízením v souvislosti s bezplatnou zdravotní péčí (např.

poskytování stravy, úklid). I na tento typ péče jsou pak povinni ze zákona přispívat ostatní

pojištěnci. Uvedený typ bezplatně poskytované péče je excesem z ústavně chráněného práva

na ochranu zdraví. Čl. 31 Listiny zmocňuje, aby zákon určil podmínky poskytování

bezplatné „zdravotní“ péče, nikoli péče, jež zdravotní péčí není, nýbrž je součástí

uspokojování nutných potřeb člověka nezávisle na ochraně zdraví. Zákon v uvedeném

ohledu překročil mantinely ústavního pořádku tím, že znemožňuje vybírat od pojištěnců

přímé platby za péči, jež není péčí zdravotní a jež sama o sobě neslouží k ochraně zdraví

pojištěnce. Vytváří tak neobjektivní a nerozumné rozdíly mezi pojištěnci, jimž je taková

bezplatná nezdravotní péče poskytována, a oněmi pojištěnci, jimž poskytována není, třebaže

obě kategorie jsou nuceny odpovídající potřeby uspokojovat nezávisle na případně

současně poskytované zdravotní péči.». Aj keď ide o minoritné odlišné stanovisko, Ústavný

súd Českej republiky sa jeho podstatou inšpiroval vo viacerých neskorších rozhodnutiach

(, ).

34. Súdený návrh prezidenta vychádza z kritiky ustanovenia definujúceho súčasti

zdravotného výkonu, preto je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné objasniť postavenie

napadnutého ustanovenia v systéme legálnych definícií zakotvených v tzv. zdravotníckych

zákonoch i jeho nadväznosť na niektoré ďalšie súvisiace právne normy.

35. Podľa o zdravotnej starostlivosti, službách

súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) zdravotná

starostlivosť je súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci,

18

vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom

predĺženia života fyzickej osoby (ďalej len „osoba“), zvýšenia kvality jej života a zdravého

vývoja budúcich generácií; zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu,

diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú

asistenciu.

36. následne v až 17 definuje aj pojmy prevencia,

dispenzarizácia, diagnostika, liečba, biomedicínsky výskum, ošetrovateľská starostlivosť

a pôrodná asistencia.

37. Podľa zdravotný výkon je ucelená činnosť

zdravotníckeho pracovníka, ktorá predstavuje základnú jednotku poskytovania zdravotnej

starostlivosti.

38. Podmienky základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe

verejného poistenia tak, ako ich má na mysli druhá veta , reguluje zákon

č.

39. Napadnuté ustanovenie tvorí súčasť komplexnejšie regulovaného objektu,

ktorým je presná identifikácia druhovo určených komponentov zdravotnej starostlivosti

uhrádzanej na základe zdravotného poistenia. V § 2 právny predpis určuje druhy

preventívnych prehliadok poistenca, ktoré sú plne uhrádzané na základe verejného

zdravotného poistenia, podľa sa na základe verejného

zdravotného poistenia plne uhrádza neodkladná zdravotná starostlivosť, ako aj ďalšie

zdravotné výkony ( ), v je zas vymedzená kúpeľná

starostlivosť plne alebo čiastočne uhrádzaná na základe verejného zdravotného poistenia.

Naopak, v § 8 sa ustanovujú segmenty zdravotnej starostlivosti, ktoré na základe verejného

zdravotného poistenia uhrádzané nie sú.

40. Z hľadiska vecného záberu je v rekapitulovanom výpočte najširšie zameraný § 3

, ktorého súčasťou je i napadnuté ustanovenie.

19

41. Podľa na základe verejného zdravotného

poistenia sa plne uhrádza neodkladná zdravotná starostlivosť.

42. Podľa na základe verejného zdravotného

poistenia sa plne uhrádzajú aj zdravotné výkony

a) vedúce k zisteniu choroby,

b) poskytnuté pri liečbe choroby uvedenej v Zozname prioritných chorôb, ktorý je

v prílohe č. 3.

43. Podľa zdravotnými výkonmi podľa odseku 2

písm. b) sú zdravotné výkony, ktoré vedú k

a) záchrane života,

b) vyliečeniu choroby,

c) zabráneniu vzniku závažných zdravotných komplikácií,

d) zabráneniu zhoršenia závažnosti choroby alebo jej prechodu do chronického

štádia,

e) zmierneniu prejavov choroby,

f) účinnej prevencii vrátane podania očkovacej látky pri povinnom očkovaní.

44. Podľa § 3 ods. 4 súčasťou zdravotného výkonu je aj

a) objednanie poistenca na vyšetrenie vrátane objednania na konkrétny čas,

b) vypísanie lekárskeho predpisu alebo vypísanie lekárskeho poukazu,

c) vypísanie odporúčania na poskytnutie špecializovanej ambulantnej starostlivosti

alebo vypísanie odporúčania na poskytnutie ústavnej starostlivosti,

d) vypísanie návrhu na kúpeľnú liečbu,

e) potvrdenie o návšteve lekára alebo potvrdenie o návšteve iného zdravotníckeho

pracovníka.

45. Napadnuté ustanovenie teda zahŕňa päť druhovo vymedzených úkonov,

z ktorých podľa názoru ústavného súdu priamu súvislosť s poskytovaním skutočnej

starostlivosti o zdravie vykazujú iba prípady pod § 3 ods. 4 písm. b), c) a d) zákona

č. Vypísanie lekárskeho predpisu alebo vypísanie lekárskeho poukazu [písm.

20

b)] totiž predstavuje nevyhnutný predpoklad pre poskytnutie ďalšej uznanej formy

zdravotnej starostlivosti, a to lekárenskej starostlivosti [§ 7 ods. 1 písm. c) zákona

č. ] tvoriacej integrálnu súčasť procesu liečby podľa zákona

č. Obdobne vypísanie odporúčania na poskytnutie špecializovanej

ambulantnej starostlivosti alebo vypísanie odporúčania na poskytnutie ústavnej

starostlivosti [písm. c)] sú podmienkou pre to, aby príslušný poskytovateľ zdravotnej

starostlivosti špecializovanú ambulantnú starostlivosť alebo ústavnú starostlivosť, ktoré sú

takisto aprobovanými formami poskytovania zdravotnej starostlivosti [§ 7 ods. 1 písm. a)

bod 2 a 3 a písm. b) ], poskytol. Napokon i vypísanie návrhu na

kúpeľnú liečbu je predpokladom poskytovania špecifickej formy zdravotnej starostlivosti [§

2 ods. 13 o prírodných liečivých vodách, prírodných liečebných

kúpeľoch, kúpeľných miestach a prírodných minerálnych vodách a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kúpeľníctve“)]

financovanej aj z prostriedkov zdravotného poistenia. Kúpeľná starostlivosť sa poskytuje

v prírodných liečebných kúpeľoch a kúpeľných liečebniach a právno-definične je zameraná

na stabilizáciu zdravotného stavu, regeneráciu zdravia alebo prevenciu chorôb (§ 2 ods. 10

a 11 zákona o kúpeľníctve).

46. Pokiaľ ide o objednanie poistenca na vyšetrenie vrátane objednania na konkrétny

čas [ ], podľa názoru ústavného súdu spätosť

uvedeného úkonu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti s reálnym poskytovaním

starostlivosti o zdravie je len sprostredkovaná. Objednanie poistenca na vyšetrenie sa

z hľadiska právno-realizačného nejaví ako nevyhnutná podmienka poskytnutia zdravotnej

starostlivosti, nemá odbornú, „zdravotnícku“ povahu. Systém objednávania pacientov

na vyšetrenie (najčastejšie pri poskytovaní špecializovanej ambulantnej starostlivosti) je

skôr otázkou organizácie práce konkrétneho poskytovateľa zdravotnej starostlivosti,

ktorému sa síce pacient musí prispôsobiť, no realizácia vyšetrenia v konečnom dôsledku

nemôže byť závislá od toho, či sa pacient organizácii práce poskytovateľa prispôsobil alebo

nie. Obdobný záver je podľa názoru ústavného súdu potrebné prijať aj vo vzťahu

k potvrdeniu o návšteve lekára alebo potvrdeniu o návšteve iného zdravotníckeho

pracovníka [ ]. Tento úkon má vo väzbe

21

na poskytnutie skutočnej starostlivosti o zdravie následný charakter a, čo je podstatné,

nevyžaduje sa na účel poskytovania ďalšej zdravotnej starostlivosti. Ide len o podmienku

uplatniteľnosti subjektívnych práv v celkom odlišných sférach právnej regulácie (napr.

pracovné právo). Na prvý pohľad sa tak úkony ako objednávanie pacientov na vyšetrenia,

či potvrdzovanie návštevy lekára a iného zdravotníckeho pracovníka vymykajú

spod účelového legálne definovaného zamerania zdravotnej starostlivosti, ktoré je dané

predĺžením života fyzickej osoby, zvýšením kvality jej života a zdravým vývojom budúcich

generácií ( ).

47. Zhrňujúco možno uviesť, že skupina citovaných ustanovení zákona

č. je prioritne orientovaná na reguláciu rozsahu a podmienok zdravotnej

starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia. Naplnenie tohto

zámeru celkom prirodzene nachádza aj v nevyhnutnej miere definičného zamerania.

Napadnuté ustanovenie patrí do druhého vymedzeného okruhu, teda do sféry legálnych

definícií. V tom spočíva i jeho základný účel, prostredníctvom ktorého slúži hlavnému

zámeru zákonodarcu – nielen určiť rozsah zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe

verejného zdravotného poistenia, ale predovšetkým vylúčiť možnosť, že by bolo

poskytovanie takejto zdravotnej starostlivosti hradené priamo pacientmi (poistencami).

Samotná legálna definícia je však prioritný cieľ právnej úpravy schopná napĺňať len

sprostredkovane. Nevyhnutne potrebuje ďalšie zákonné právne normy priamo regulujúce

práva a povinnosti, ktoré vďaka použitiu legálnych definícií vo svojich hypotézach

a dispozíciách dokážu nespochybniteľným spôsobom určiť subjekty i obsah regulovaných

právnych vzťahov. Regulačný dopad právnej normy obsahujúcej legálnu definíciu pojmu je

teda nemysliteľný bez nadväzujúcich právnych noriem. Sú nimi ustanovenia

obsiahnuté v , na ktoré poukázali vo svojich vyjadreniach

národná rada i vláda.

48. Podľa v znení účinnom do 31. marca 2015

poskytovateľ nesmie požadovať od poistenca úhradu za zdravotnú starostlivosť a služby

súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti nad rozsah spoluúčasti poistenca

podľa tohto zákona.

22

49. Podľa v súčasnosti účinného poskytovateľ,

s ktorým má zdravotná poisťovňa poistenca uzatvorenú zmluvu podľa osobitného predpisu,

nesmie požadovať od poistenca úhradu za zdravotnú starostlivosť, ktorá sa plne uhrádza

na základe verejného zdravotného poistenia podľa tohto zákona.

50. Podľa v znení účinnom do 31. marca 2015

poskytovateľ môže požadovať úhradu za prednostné poskytnutie ambulantnej starostlivosti

len v rámci na to vyhradených ordinačných hodín, ktoré musí schváliť samosprávny kraj

a ktoré nesmú presiahnuť jednu štvrtinu jeho ordinačných hodín; medzi ordinačnými

hodinami vyhradenými na prednostné poskytnutie zdravotnej starostlivosti musia byť

vyhradené minimálne dve hodiny na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Výšku úhrady

schvaľuje samosprávny kraj podľa miesta prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia.

51. Podľa v súčasnosti účinného poskytovateľ

nesmie podmieňovať poskytnutie zdravotnej starostlivosti úhradou nad určenú spoluúčasť

poistenca podľa tohto zákona a predpisov vydaných na jeho vykonanie, ani iným plnením.

III.

Vlastný meritórny prieskum ( )

52. Účelom je ustanovenie rozsahu zdravotnej starostlivosti

uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia. Pre praktické uplatňovanie

právnych noriem obsiahnutých v je preto nevyhnutné správne

vykladať a uplatňovať pojem samotnej zdravotnej starostlivosti použitý vo vymedzení účelu

Samotný však pojem zdravotná

starostlivosť nedefinuje, preto odkazuje na

53. Definícia kardinálneho pojmu zdravotníckeho práva (bod 35), ale aj jeho

subkategórií (bod 36) je značne široká a pre aplikačné uplatňovanie vyžadujúca uplatnenie

diskrécie. Zo strany ústavného súdu tu nejde o kritiku, pretože je pochopiteľné, že presné

ohraničenie pojmu, akým je zdravotná starostlivosť, bude vždy konfrontované s rozmanitým

spektrom skutkových situácií, čo prirodzene neumožňuje zákonodarcovi zadefinovať

predmetný pojem spôsobom, ktorý by na jednej strane postihoval každú eventualitu

23

praktického života, no zároveň si zachoval primeranú mieru formulačnej všeobecnosti.

V takých situáciách zákonodarca štandardne využíva inštitút uváženia, ktorým ponecháva

orgánom výkonnej moci i orgánom súdnej moci priestor na objektívne a spravodlivé

uplatnenie (aplikáciu) predmetnej právnej normy v praxi. Pre zachovanie vôle zákonodarcu

potom postačuje dôsledné dodržiavanie explicitne zákonom stanovených aplikačných

limitov, účelu právnej úpravy zahrňujúcej dotknutú legálnu definíciu, ako aj rešpekt

k právam a oprávneným záujmom fyzických osôb a právnických osôb, ktoré sú adresátmi

právnej úpravy.

54. Zavedením diskrécie do právnej úpravy zákonodarca nestráca oprávnenie

v budúcnosti reagovať na podnety z prostredia uplatňovania predmetnej právnej úpravy

a dotknutú právnu úpravu precizovať, a to buď zavedením ďalších definičných znakov,

korekciou doterajších definičných znakov, prípadne aj taxatívnym alebo demonštratívnym

výpočtom užšie koncipovaných kategórií tvoriacich obsah definovaného pojmu.

55. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté ustanovenie predstavuje jeden z pokusov

zákonodarcu podrobnejšie zadefinovať obsah pojmu zdravotného výkonu (bod 37),

a tým aj zdravotnej starostlivosti, a to práve na účely jej uhrádzania z prostriedkov

naakumulovaných v systéme povinného zdravotného poistenia. V samotnej všeobecnej

časti dôvodovej správy k , ktorým sa mení a dopĺňa zákon

č. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného

zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, sa

uvádza, že „cieľom predloženého návrhu je precizovanie ustanovení v súvislosti

s vyberaním úhrad zo strany poskytovateľov zdravotnej starostlivosti od pacientov.

Na základe aplikačnej praxe sa navrhuje jednoznačne určiť súčasti zdravotného výkonu.“.

56. Napadnuté ustanovenie preto v princípe nemožno hodnotiť ako zavedenie nového

pravidla do právnej úpravy, iba ako spresnenie dovtedajšej právnej regulácie. Do 31. marca

2015 mohlo byť zaradenie činností vymenovaných v napadnutom ustanovení pod pojem

zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe zdravotného poistenia sporné,

preto zákonodarca od 1. apríla 2015 v dôsledku poznatkov „aplikačnej praxe“ spornosť

24

tohto zaradenia odstránil. Jedinou výnimkou (aj to len čiastočnou) je v tomto smere

prednostné vyšetrenie pacienta spojené s jeho objednaním na konkrétny čas [v súčasnosti

], ktoré právna úprava účinná do 31. marca

2015 implicitne nezahŕňala do kategórie zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe

zdravotného poistenia (pozri bod 50).

57. Právna norma obsiahnutá v svojou podstatou

poskytuje jej adresátom záväzný interpretačný a realizačný návod. Orgány aplikujúce

zdravotnícke právo, poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, zdravotné poisťovne i poistenci

sú zaviazaní k chápaniu činností opísaných v tomto ustanovení ako súčastí zdravotnej

starostlivosti, a za splnenia ďalších zákonných podmienok (zmluvný vzťah poskytovateľa

zdravotnej starostlivosti so zdravotnou poisťovňou poistenca) aj ako súčastí zdravotnej

starostlivosti uhrádzanej na základe zdravotného poistenia.

58. Z pohľadu právnych následkov na poistencov má napadnuté ustanovenie dopad

v spojení s a Z. z, na ktoré poukázala vo svojom vyjadrení

národná rada i vláda. Práve tieto ustanovenia majú priamy právno-realizačný vplyv

na poistencov (pacientov), pretože poskytovateľom zdravotnej starostlivosti ukladajú

verejnú povinnosť zdržať sa požadovania úhrady za poskytnutie zdravotnej starostlivosti,

resp. podmieňovania jej poskytnutia úhradou nad určenú spoluúčasť poistenca, čomu

zodpovedá verejné subjektívne právo poistenca na poskytnutie zdravotnej starostlivosti

buď bez úhrady v prospech poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, alebo len v rozsahu

spoluúčasti určenej osobitnými právnymi predpismi.

59. Ústavný súd konštatuje, že z hľadiska ústavnej normy zakotvenej druhou vetou

ovplyvňuje napadnuté ustanovenie podmienky tohto základného práva svojou

definičnou podstatou, ktorá v spojení s pravidlami ustanovenými v § 44 ods. 1 a 2 zákona

č. znamená, že za činnosti (úkony) opísané v

Z. z. nie je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti oprávnený požadovať od poistenca,

v prospech ktorého boli uskutočnené, žiadnu úhradu alebo úhradu prevyšujúcu osobitnými

predpismi určenú spoluúčasť.

25

60. Aj prostredníctvom zákonodarca reguluje

podmienky, na ktoré myslí druhá veta . Ústavný súd Českej republiky k tomu

v náleze z 30. mája 2017 vo veci výstižne uviedol, že „vymezení rozsahu

zdravotní péče či zdravotních pomůcek, které musejí být občanům poskytovány bezplatně,

případně za částečnou úhradu, vyžaduje stanovení podmínek a současně mezí základního

práva na bezplatnou zdravotní péči a zdravotní pomůcky na základě veřejného pojištění

podle čl. 31 věty druhé Listiny základních práv a svobod“ (bod 102).

61. Z pohľadu svojho meritórneho záveru o návrhu prezidenta ústavný súd

vyhodnocuje ako rozhodujúce, že napadnuté ustanovenie síce dopadá na základné právo

zaručené druhou vetou , avšak svojou podstatou rozsah bezplatnej zdravotnej

starostlivosti na základe zdravotného poistenia nezužuje. Poistencovi, ktorý je nositeľom

prezidentom označeného základného práva, totiž výslovne garantuje, že mu poskytovateľ

zdravotnej starostlivosti vymenované činnosti poskytne bezplatne.

62. Ústavný súd tu marginálne (s ohľadom na argumentáciu v bode 56) zdôrazňuje,

že je dokonca otázne, či poskytovateľ zdravotnej starostlivosti bol do 31. marca 2015

oprávnený úhrady za činnosti uvedené v napadnutom ustanovení od poistencov vyžadovať.

Spornosť tejto otázky vyplýva práve z legálnej definície zdravotnej starostlivosti,

ktorá otvára priestor pre interpretačné úvahy o tom, ktoré konkrétne úkony (činnosti)

realizované poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v prospech poistenca možno zahrnúť

do legálneho pojmu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe zdravotného poistenia,

a ktoré nie. Opätovne hodno spresniť, že iba činnosť podľa § 3 ods. 4 písm. a) zákona

č. v tomto smere zaznamenala nespochybniteľnú zmenu, pretože

v znení účinnom do 31. marca 2015 bez pochybností naznačoval,

že za objednanie poistenca na vyšetrenie vrátane objednania na konkrétny čas bol

poskytovateľ zdravotnej starostlivosti oprávnený vyberať úhradu.

63. Pokiaľ by odpoveď na otázku načrtnutú v predchádzajúcom odseku bola v celom

rozsahu kladná (teda, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti bol do 31. marca 2015

oprávnený úhrady za všetky aktivity uvedené v vyberať),

potom priamym dôsledkom nadobudnutia účinnosti napadnutého ustanovenia je rozšírenie

26

rozsahu bezplatnej zdravotnej starostlivosti poskytovanej občanom na základe zdravotného

poistenia. Ak by odpoveď bola záporná, potom § 3 ods. 4 účinný od 1. apríla 2015 iba

spresňujúcim spôsobom explicitne potvrdil dovtedajšiu interpretačnú právnu prax.

64. O zásahu (obmedzení) základného práva možno hovoriť vždy vtedy, ak postup

štátu odopiera alebo bráni nositeľovi základného práva v jeho uplatňovaní v najširšom

možnom rozsahu (Barak, A. Proportionality: Constitutional Rights and their Limitations.

Cambridge University Press, 2012. s. 102). Hoci uvedený postulát konštitucionalistickej

teórie zjavne mieri na sféru tzv. základných práv prvej generácie, z pohľadu skúmania,

či zákonom došlo k zúženiu priestoru pre uplatňovanie, je použiteľný aj na základné práva

vyznačujúce sa pozitívnym charakterom záväzku štátu. Vzhľadom na jeho regulačnú

podstatu nemožno podľa názoru ústavného súdu o napadnutom ustanovení zákona

č. uvažovať ako o obmedzujúcom základné právo občanov na bezplatnú

zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia, pretože rozsah uplatňovania

tohto základného práva jeho nositeľom (občanom – poistencom) priamo nelimituje.

65. Ústavný súd neopomenul podstatu prezidentovej argumentácie o obmedzujúcej

povahe zakladajúcej sa na tvrdení, podľa ktorého „negatívne

vymedzenie úkonov umožňuje poskytovateľom zdravotnej starostlivosti ľubovoľným

spôsobom určovať a spoplatňovať ďalšie úkony, ktoré sa pravidelne vyskytujú

pri poskytovaní zdravotných výkonov; tu sa v celom rozsahu môže pre poskytovateľov

zdravotnej starostlivosti uplatniť ...“. Citované zdôvodnenie však nemôže

slúžiť pre záver o rozpore napadnutého ustanovenia so základným právom občanov

garantovaným druhou vetou . Ak totiž nastane situácia popísaná

navrhovateľom v jeho argumentoch (ústavný súd tu pritom vierohodnosť prezidentových

odkazov na negatívne poznatky z praxe vôbec nespochybňuje), potom je nedovolený zásah

do základného práva občana na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného

poistenia priamym dôsledkom porušenia alebo 2

konkrétnym poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, nie dôsledkom normatívneho

pôsobenia Metodologicky nemožno ústavne nedovolené

obmedzenie základného práva ustanovením zákona založiť na argumentácii o protiprávnom

správaní niektorého z adresátov kritizovanej právnej regulácie poškodzujúcom iného

27

adresáta, pričom takýto delikt nestojí len formálne v rozpore s dikciou zákona, ale narúša

aj účel právnej úpravy, ktorej súčasťou je napadnuté ustanovenie. Prezidentovo

zdôvodnenie je svojou podstatou založené práve na takomto predpoklade, ak tvrdí,

že exaktné vymedzenie úkonov (činností), za ktoré poskytovateľ zdravotnej starostlivosti

nesmie od poistenca vyberať úhradu, bude poskytovateľov zdravotnej starostlivosti nabádať

k „tvorivému“ spoplatňovaniu mnohých iných umelo vykonávaných alebo umelo

formulovaných úkonov (činností). Pri akceptácii popísaného myšlienkového konštruktu by

muselo akékoľvek dodatočné normatívne zaťaženie subjektu práva povinnosťami

uloženými v prospech iného stáť na hrane ústavnosti, keďže je psychologickou notorietou,

že uloženie ďalšej povinnosti vyvoláva u mnohých jej nositeľov automatickú úvahu o tom,

ako jej splnenie obísť. Ústavný súd preto nemôže priznať prezidentovej argumentácii

dôvodnosť, ktorá by otvárala cestu k ďalšiemu testovaniu napadnutého ustanovenia.

66. Pri ústavno-súdnom prieskume však ústavný

súd nemohol odhliadnuť od ďalších zistení, ktoré bez pochyby vykazujú potenciál

spochybniť napadnuté ustanovenie podstatne závažnejším spôsobom, než dôvody

navrhovateľa.

67. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania podľa § 20 ods. 4 zákona

o ústavnom súde sa dominantne sústredí najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa

navrhovateľ domáha (m. m. , ), nie na dôvody návrhu. Ak túto

požiadavku ústavný súd uplatňuje v konaní o tzv. individuálnych ústavných sťažnostiach,

obzvlášť citeľná je potom v konaní o abstraktnej kontrole ústavnosti, čo je diktované

významom a dôležitosťou súladu v hierarchii právnych predpisov. Ústavný súd pripomína

i aprobujúci za splnenia tam stanovených podmienok dokonca

oprávnenie ústavného súdu prekročiť petit návrhu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)

, ktorý je právnou podmienkou relevantnej procesnej väzby medzi iniciatívou

na konanie a jeho výsledkom. V dôsledku toho (argumentum a maiori ad minus) niet

pochýb, že dôvody návrhu na začatie konania, ktoré pre ústavný súd nedosahujú procesný

význam porovnateľný s petitom návrhu, nemôžu ústavný súd obmedzovať v prípade,

ak počas meritórneho prerokovania návrhu podľa dospeje

28

k právnym záverom spochybňujúcim napadnuté právne predpisy, no nezahrnutým

do odôvodnenia súdeného návrhu.

68. Na základe uvedeného východiska ústavný súd pri prieskume väzby medzi § 3

ods. 4 a neobišiel ani aspekt, ktorý prezident

v odôvodnení svojho návrhu nespomenul, no v konečnom dôsledku má potenciál ovplyvniť

prostredníctvom napadnutého ustanovenia aj základné právo artikulované v čl. 40 druhej

vete . Ide o začleniteľnosť, resp. subsumovateľnosť úkonov (činností) vymenovaných

v pod pojem zdravotnej starostlivosti použitý

v ústavnom texte. Inými slovami, ide o to, či zákonodarca napadnutým ustanovením

nevybočil z obsahovej náplne zdravotnej starostlivosti podľa druhej vety ,

a či teda

rešpektuje ústavný pojem zdravotnej starostlivosti podľa druhej vety . Na prvý

pohľad formálna otázka vykazuje aj náležitú materiálnu rovinu. Neprípustné rozširovanie

obsahu zdravotnej starostlivosti hradenej na základe verejného zdravotného poistenia

o úkony a služby, ktoré svojou skutočnou povahou nie sú starostlivosťou o zdravie, môže

pri danom rozsahu zdrojov naakumulovaných v zdravotnom poistení viesť v konečnom

dôsledku k znižovaniu schopnosti financovať „skutočnú“ zdravotnú starostlivosť, teda

výkony poskytovateľa zdravotnej starostlivosti majúce priamy alebo relevantný nepriamy

vplyv na zdravie pacienta. Základné právo podľa druhej vety je totiž okrem

úhrady poistných čiastok podmienené aj objemom prostriedkov takto vytvorených

a pripravených na redistribúciu (nález Ústavného súdu Českej republiky z 10. júla 1996

vo veci ). Aj neustálym rozširovaním legálnej kategórie zdravotnej

starostlivosti o rôzne pomocné, podporné, doplnkové, až administratívne úkony a činnosti

poskytovateľov zdravotnej starostlivosti by totiž zákonodarca mohol obsah čl. 40 druhej

vety fakticky vyprázdňovať (už v bode 27 citovaný nález Ústavného súdu Českej

republiky z 20. júna 2013 vo veci , bod 42).

69. Uholným kameňom prezentovaných úvah o možnom nesúlade napadnutého

ustanovenia s je predpoklad, podľa ktorého, ak zákon poskytovateľovi

zdravotnej starostlivosti zakazuje požadovať od poistenca úhradu za úkony (činnosti)

podľa , potom je poskytovateľ oprávnený obrátiť sa

29

so žiadosťou o úhradu predmetných úkonov na zdravotnú poisťovňu, ktorá je povinná

uvedenej žiadosti vyhovieť. Len za splnenia tohto predpokladu by bolo možné uvažovať

o závere, podľa ktorého sa prostriedky zo zdravotného poistenia určené na hradenie

poskytovanej zdravotnej starostlivosti v intenciách zákona použijú aj na úhradu takých

úkonov a činností, ktoré charakter skutočnej starostlivosti o zdravie nevykazujú. To by

následne mohlo viesť k priamemu vplyvu napadnutého ustanovenia na .

Zo slovenskej právnej regulácie vzájomných vzťahov zdravotnej poisťovne a poskytovateľa

zdravotnej starostlivosti však plynie, že formulovaný predpoklad splnený nie je.

70. Podľa o zdravotných poisťovniach, dohľade

nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) zdravotná poisťovňa uhrádza na základe

zmlúv uzatvorených podľa § 7 poskytnutú zdravotnú starostlivosť v rozsahu ustanovenom

osobitným predpisom podľa dohodnutej ceny...

71. Rozsah uhrádzania poskytnutej zdravotnej starostlivosti upravuje práve zákon

č. , ktorý úkony a činnosti vymenované v zadefinoval ako súčasti

zdravotných výkonov predstavujúcich základnú (najmenšiu) jednotku poskytovania

zdravotnej starostlivosti, a to aj tej zdravotnej starostlivosti, ktorá je uhrádzaná na základe

zdravotného poistenia. Napadnuté ustanovenie tak svojou regulačnou povahou nevplýva len

na obsah vzťahu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a poistenca, ale aj na vzťah

poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a zdravotnej poisťovne. Poskytovateľ zdravotnej

starostlivosti si teda voči zdravotnej poisťovni uplatní nárok na úhradu poskytnutej

zdravotnej starostlivosti za zrealizovaný zdravotný výkon, no úkony (činnosti) uvedené

v nemôže účtovať ako osobitné (ďalšie) položky

(zdravotné výkony) určené na úhradu, pretože zákonodarca ich zadefinoval ako súčasť

uhrádzaného zdravotného výkonu, teda z právneho hľadiska ako jeho neoddeliteľný

komponent. Právna úprava rovnako neposkytuje žiaden podklad pre záver, podľa ktorého by

bol poskytovateľ zdravotnej starostlivosti voči zdravotnej poisťovni oprávnený zvýšiť

účtovanú sumu za zdravotný výkon, v rámci ktorého realizoval aj niektorú z aktivít

podľa , práve z toho dôvodu, že súčasťou predmetného

zdravotného výkonu bol aj úkon vymenovaný v napadnutom ustanovení.

30

72. Popísanou črtou sa slovenská právna úprava de lege lata líši od právnej regulácie

preskúmavanej Ústavným súdom Českej republiky vo veci , ktorá vychádzala

z poznania, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti požadovali od poistencov úhrady

za úkony (činnosti), «které jsou označovány za „lepší“, nadstandardní a dražší,

a to přestože jde o typy, jež spadají do sféry služeb plně hrazených z veřejného zdravotního

pojištění» (pozri bod 33). Český zákonodarca preto schválil právny predpis zabraňujúci

dvojitej úhrade tých istých výkonov. Slovenská právna úprava však (ako už bolo uvedené)

neposkytuje právny základ pre záver o povinnosti zdravotných poisťovní hradiť

poskytovateľom zdravotnej starostlivosti úkony (činnosti) vymenované v napadnutom

ustanovení, keďže v terminológii zákona tvoria súčasť – formálno-právne neoddeliteľný

komponent zdravotného výkonu.

73. Právno-realizačná analýza formulovaná v bode 71 vedie k záveru, podľa ktorého

zahrnutie úkonov a činností vymenovaných v

do legálneho pojmu zdravotnej starostlivosti na účely jej úhrady zo zdravotného poistenia

nebude mať za následok vznik oprávnenia poskytovateľov zdravotnej starostlivosti

na úhradu týchto úkonov z prostriedkov sústredených v systéme zdravotného poistenia. Inak

povedané, úkony (činnosti) uvedené v definične spadajú

do kategórie zdravotnej starostlivosti poskytovanej na základe zdravotného poistenia,

ale len ako neoddeliteľná súčasť „hlavného“ zdravotného výkonu ako základnej jednotky

zdravotnej starostlivosti. Pri danom objeme prostriedkov naakumulovaných v uvedenom

systéme ako inštitucionálnej garancii základného práva podľa druhej vety tak

uplatňovanie napadnutého ustanovenia nebude prispievať k znižovaniu schopnosti systému

zdravotného poistenia financovať výkony poskytovateľa zdravotnej starostlivosti majúce

priamy alebo relevantný nepriamy vplyv na zdravie pacienta, teda zdravotnú starostlivosť

ústavne reglementovanú v druhej vete . Tento záver vyvracia už naznačené

pochybnosti (bod 68) o možnom nesúlade zákona s druhou vetou .

74. Nedôvodným je podľa názoru ústavného súdu aj prezidentov argument,

podľa ktorého je vymedzenie úkonov v „formulované...

v rozpore s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorého zaradenie úkonov a činností

31

v napadnutom ustanovení... do jednotky zdravotnej starostlivosti odporuje výkladu čl. 40

v náleze ústavného súdu , podľa ktorého tieto úkony a činnosti môžu

byť len službami súvisiacimi s poskytovaním zdravotnej starostlivosti; tento rozpor

s citovaným nálezom Ústavného súdu nebol zákonodarcom nijako vysvetlený“.

75. Zásadný právny názor plynúci z nálezu ústavného súdu vo veci

spočíval v tom, že prostredníctvom svojho druhej vety „vytvára priestor

pre spoplatnenie určitej časti poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktorá prekračuje

rozsah a obsah zdravotnej starostlivosti poskytovanej na základe zdravotného poistenia,

ako aj úkonov a činností, ktoré síce so zdravotnou starostlivosťou poskytovanou na základe

zdravotného poistenia úzko súvisia, ale netvoria jej bezprostrednú súčasť...“. Nemožno

prijať prezidentovu interpretáciu, podľa ktorej práve úkony obsiahnuté v § 3 ods. 4 zákona

č. sú službami súvisiacimi s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Túto

legálnu kategóriu vymedzuje , pričom z jeho taxatívneho

výpočtu vôbec nevyplýva, že by sa tento čo i len čiastočne formálne prekrýval s úkonmi

a činnosťami podľa napadnutého ustanovenia.

76. Pokiaľ prezident svojou argumentáciou zamýšľal poukázať na charakterovú

identitu služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a úkonov podľa § 3

ods. 4 , potom ústavný súd uznáva, že pri niektorých úkonoch

[hlavne § 3 ods. 4 písm. a) a e)] je bezprostrednosť súvisu s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti skutočne výrazne oslabená (bod 46), dokonca je azda aj slabšia

než pri niektorých službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti

(napr. pobyt na lôžku počas poskytovania ústavnej starostlivosti), ktoré zo systému

zdravotného poistenia hradené nie sú. Ako však už bolo ústavným súdom vysvetlené

(bod 71), ani úkony podľa netvoria osobitné položky

na úhradu zo systému zdravotného poistenia. Výsledkom potom je, že hoci objednanie

pacienta na vyšetrenie na konkrétny čas tvorí formálno-právne súčasť pojmu zdravotnej

starostlivosti hradenej na základe zdravotného poistenia a súčasne pobyt na lôžku počas

poskytovania ústavnej starostlivosti stojí mimo predmetného pojmu, ani jeden z týchto

úkonov zo systému zdravotného poistenia reálne hradený nie je. Okrem toho, platí záver

uvedený v predchádzajúcom odseku – obe skupiny úkonov sa vzájomne neprekrývajú

32

a pri priestore pre úvahu, ktorou zákonodarca regulujúci sociálne práva disponuje,

ústavnému súdu neprislúcha do vôle priamo legitimovaného zástupcu primárneho zdroja

štátnej moci zasahovať. Napokon, v teste rozumnosti napadnutá právna úprava určite

obstojí, keďže je spôsobilá zabezpečiť dosiahnutie cieľa, ktorý bol vytýčený pri jej

schvaľovaní [„precizovanie ustanovení v súvislosti s vyberaním úhrad zo strany

poskytovateľov zdravotnej starostlivosti od poistencov“ (všeobecná časť dôvodovej správy;

pozn.)]. Napadnuté ustanovenie na základe všetkých uvedených dôvodov nie je prejavom

iracionality, čo je štandardne uznávané kritérium ústavno-súdneho prieskumu podústavného

práva regulujúceho hospodárske, sociálne a kultúrne práva (napr. nález Ústavného súdu

Českej republiky vo veci ).

77. Ústavný súd návrhu prezidenta na vyslovenie nesúladu § 3 ods. 4 zákona

č. s nevyhovel.

IV.

Vlastný meritórny prieskum ( )

78. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

79. Citovaná ústavná norma má mimoriadne široký realizačný záber. Z hľadiska

argumentácie prezidenta je však vhodné upriamiť pozornosť na komponent právnej istoty

ako neoddeliteľnej súčasti kvality Slovenskej republiky ako právneho štátu. Z právnej istoty

následne vyviera i požiadavka na dostatočnú zrozumiteľnosť právnych noriem,

a tým aj na predvídateľnosť práva. Výstižne to uviedol samotný prezident, keď v dôvodoch

svojho návrhu odkázal na právny názor ústavného súdu, podľa ktorého princíp právneho

štátu proklamovaný v je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej

republike. Ak právna norma obsiahnutá v ustanovení zákona nie je formulovaná

jednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne zrozumiteľná, pričom tento nedostatok

nemožno odstrániť ani výkladom podľa , jej obsah nie je v súlade

s obsahom princípu právneho štátu vyjadreným v ().

33

80. Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že napadnuté ustanovenie definuje

neoddeliteľné súčasti zdravotného výkonu. Ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti

uskutoční zdravotný výkon, ktorého súčasťou je niektorý z úkonov podľa § 3 ods. 4 zákona

č. , potom je takýto zdravotný výkon uhrádzaný zo zdravotného poistenia

(ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti má so zdravotnou poisťovňou pacienta uzavretú

zmluvu), pričom poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nie je oprávnený účtovať úkon

uvedený v napadnutom ustanovení ako osobitnú položku, ani požadovanú úhradu

za poskytnutý „hlavný“ zdravotný výkon zvyšovať. Ak poskytovateľ zdravotnej

starostlivosti nemá so zdravotnou poisťovňou pacienta uzavretú zmluvu, potom je

oprávnený požadovať úhradu za vykonaný „hlavný“ zdravotný výkon priamo od pacienta,

znovu však nie je oprávnený osobitne účtovať úkon alebo činnosť podľa § 3 ods. 4 zákona

č.

81. Z hľadiska sformulovaného výkladu uvedeného v predchádzajúcom odseku

podľa názoru ústavného súdu explicitne vymenované úkony a činnosti v § 3 ods. 4 zákona

č. dostatočne zrozumiteľne a jednoznačne uvádzajú, čo sa považuje za

súčasť zdravotného výkonu. Jazykový popis predmetných úkonov je natoľko exaktný,

že individualizuje súčasti zdravotných výkonov nezameniteľným spôsobom. Napokon,

i samotný navrhovateľ uvádza, že „ide jednoznačne o ustanovenie, že poistenec za tieto

úkony neplatí osobitnú úhradu“. Na druhej strane ale viacnásobne vyslovuje názor,

podľa ktorého napadnuté ustanovenie „vytvorí priestor na takmer neobmedzené vyberanie

rozličných úhrad od pacientov“. Prezident označuje pacientov za obete, pretože vo vzťahu

k poskytovateľom zdravotnej starostlivosti „sa nemôžu brániť odkazom na jednoznačnú

a predvídateľnú právnu normu, ale sú vystavení, v podstate neobmedzeným možnostiam

vyberania ďalších úhrad“.

82. Ústavný súd sa z pohľadu ústavno-právnych kritérií nestotožňuje s prezidentovou

kritikou, hoci nespochybňuje, že v praxi jednotlivých poskytovateľov zdravotnej

starostlivosti nemožno vylúčiť požadovanie úhrad od pacientov za úkony a služby

nezodpovedajúce objektívnej realite. Ak by ale ktorýkoľvek poskytovateľ zdravotnej

starostlivosti, ktorý má so zdravotnou poisťovňou pacienta podpísanú zmluvu podľa zákona

č. , požadoval od tohto pacienta úhradu za úkony uvedené v napadnutom

34

ustanovení alebo by poskytnutie zdravotnej starostlivosti podmieňoval zaplatením takej

úhrady, priamo porušuje alebo 2 Za takéto protiprávne

konanie je potom sankcionovateľný v rámci dozoru realizovaného samosprávnym krajom

v režime delegovanej štátnej správy. Nemožno tu akceptovať výhradu prezidenta,

podľa ktorej „orgán verejnej moci v tomto prípade dozoruje len formálne plnenie

povinností poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (napríklad zverejnenie cenníka úkonov za

úhradu)“. Administratívny dozor neplní len funkciu informačnú, či pozorovaciu, ale zahŕňa

aj právomoc sankcionovať a uplatňovať niektoré prostriedky štátneho donútenia. Teoreticky

sformulovaný záver je ilustrovateľný práve na relevantnej právnej úprave.

83. Podľa o poskytovateľoch zdravotnej

starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “) poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie

na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak,

umiestniť na prístupnom a viditeľnom mieste cenník všetkých zdravotných výkonov,

ktoré poskytuje poskytovateľ; za prístupné a viditeľné miesto sa považuje vyvesenie

cenníka vo vstupných priestoroch, priestoroch čakárne alebo iných verejne prístupných

priestoroch zdravotníckeho zariadenia a uverejnenie na webovom sídle poskytovateľa,

ak ho má zriadené.

84. Podľa u) poskytovateľ, ktorý je

držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je

povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, dodržiavať cenník všetkých zdravotných

výkonov, ktorý musí bezodkladne a preukázateľne zaslať vrátane každej jeho zmeny

samosprávnemu kraju príslušnému podľa miesta prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia.

85. Podľa v) poskytovateľ, ktorý je

držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je

povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, umiestniť na prístupnom a viditeľnom

mieste vo vstupných priestoroch alebo v priestoroch čakárne zoznam zdravotných výkonov

poskytovaných pri chorobe uvedenej v zozname chorôb, pri ktorých sa zdravotné výkony

35

plne uhrádzajú alebo čiastočne uhrádzajú alebo sa neuhrádzajú na základe verejného

zdravotného poistenia, a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti,

ktoré poskytovateľ poskytuje a pri ktorých môže požadovať úhradu podľa osobitných

predpisov (ďalej len „zoznam zdravotných výkonov a služieb, pri ktorých možno požadovať

úhradu“), ak ide o poskytovateľa, s ktorým má zdravotná poisťovňa uzatvorenú zmluvu

podľa osobitného predpisu.

86. Podľa w) poskytovateľ, ktorý je

držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je

povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, dodržiavať zoznam zdravotných výkonov

a služieb, pri ktorých možno požadovať úhradu, ktorý musí bezodkladne a preukázateľne

zaslať vrátane každej jeho zmeny samosprávnemu kraju príslušnému podľa miesta

prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia, ak ide o poskytovateľa, s ktorým má zdravotná

poisťovňa uzatvorenú zmluvu podľa osobitného predpisu.

87. Podľa h) poskytovateľ, ktorý je

držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je

povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti

dodržiavať osobitné predpisy o úhradách za poskytnutú zdravotnú starostlivosť.

88. Podľa samosprávny kraj uloží

poskytovateľovi za porušenie niektorej z povinností ustanovených v § 79 ods. 1 písm. g),

za), zu) až zw) pokutu až do 3319 € a za porušenie povinnosti ustanovenej v § 79 ods. 1

písm. ah) pokutu až do 16 596 €.

89. Súčasne podľa v rozhodnutí o uložení

pokuty orgán príslušný na vykonávanie dozoru nad dodržiavaním ustanovení tohto zákona

(§ 81 ods. 1) určí lehotu na odstránenie nedostatkov. Ak sa v tejto lehote nedostatky

neodstránili, možno uložiť pokutu opakovane.

90. Z citovaných ustanovení podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že právna úprava

garantuje dodržiavanie napadnutého ustanovenia i a ,

a to tak v rovine hmotnoprávnej [povinnosti podľa a

36

a podľa , zu), zv), zw) a ],

ako aj inštitucionálnej a procesnej (dozor samosprávneho kraja zahrňujúci kompetenciu

podľa a podľa ). Svojou podstatou ide

o typickú administratívnoprávnu reguláciu, ktorá svojím nastavením primerane garantuje

rešpektovanie povinností, ktoré sú poskytovateľom zdravotnej starostlivosti uložené

vo vzťahu s pacientom. Primeranosť je daná empirickým poznaním, že žiadna právna

úprava nedokáže v absolútnej miere zabrániť páchaniu protiprávnych skutkov. Prijatie

prezidentových dôvodov by preto znamenalo neústavnosť veľkej skupiny právnych noriem,

a to len na základe poukazu na prípady ich porušovania.

91. Ústavný súd tak nepovažuje za dôvodnú argumentáciu prezidenta,

podľa ktorej napadnuté ustanovenie otvára poskytovateľom zdravotnej starostlivosti priestor

pre nekontrolovateľné vyberanie úhrad za rozmanité vymyslené úkony (činnosti)

a v dôsledku toho je nezrozumiteľné, nepredvídateľné a nejasné. Nedôvodnosť

prednesených dôvodov plynie nielen z právnej úpravy rekapitulovanej v predchádzajúcich

odsekoch, ale aj z faktu, že orgány samosprávneho kraja ako orgány verejnej moci povolané

aplikovať predmetné právne normy (prípadne aj pre súdy pri prieskume príslušných

administratívnych rozhodnutí) disponujú na základe a

dostatočným priestorom na to, aby pod zákaz plynúci z týchto ustanovení zahrnuli prípadné

ďalšie úkony a činnosti v nevymenované, svojou

povahou však tvoriace neoddeliteľnú súčasť zdravotného výkonu ako základnej jednotky

zdravotnej starostlivosti. Uvedený aplikačný priestor vymedzil zákonodarca v nadväznosti

na už konštatovanú prirodzenú šírku legálnej definície zdravotnej starostlivosti (body 35

a 53) spätú s vysokým stupňom skutkovej rozmanitosti pri realizácii zdravotných výkonov

poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Interpretácia a uplatňovanie § 3 ods. 4 zákona

č. zo strany kompetentných orgánov verejnej moci však za každých

okolností musia rešpektovať požiadavky uvedené v poslednej vete bodu 53.

IV. Záver

92. Hoci o kompatibilite niektorých úkonov (činností) poskytovateľa zdravotnej

starostlivosti podľa s legálnym pojmom zdravotnej

37

starostlivosti podľa , predovšetkým však s jeho účelovou

orientáciou, možno mať vážne pochybnosti (bod 46), vymedzenie súčastí zdravotného

výkonu v napadnutom ustanovení je prísne účelové. Ide o orientáciu na tú zdravotnú

starostlivosť, ktorá je financovaná na základe zdravotného poistenia. Paradoxne (a to je

veľmi podstatné), žiaden zákonný predpis z oblasti zdravotníckeho práva explicitne neráta

s reálnou financovateľnosťou úkonov (činností) vymenovaných v § 3 ods. 4 zákona

č. zo systému zdravotného poistenia. Napadnuté ustanovenie ju podľa názoru

ústavného súdu dokonca vylučuje. Zákonodarca síce v ňom vymenované aktivity formálno-

právne pod pojem zdravotnej starostlivosti financovanej na základe zdravotného poistenia

zaraďuje, no robí tak na základe ich integrálneho začlenenia do pojmu zdravotného výkonu

ako základnej jednotky zdravotnej starostlivosti. Úkony (činnosti) uvedené v napadnutom

ustanovení tvoria neoddeliteľné súčasti iného, „hlavného“ zdravotného výkonu. Nasvedčuje

tomu použitý výraz „súčasť“, ktorý podľa názoru ústavného súdu, berúc pri tom do úvahy

aj dôvodovú správu, nemožno vykladať inak než v zmysle občiansko-právneho chápania

súčasti, ktorá vždy sleduje právny osud hlavnej veci. Úmysel zákonodarcu bol teda

stelesnený do normatívneho výsledku, z ktorého vyplýva, že zaradenie úkonov podľa § 3

ods. 4 do pojmu zdravotnej starostlivosti hradenej zo systému

zdravotného poistenia cieli na vzťah poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a poistenca (nie

je možné od neho podľa a vyberať úhrady), súčasne

ale použité výrazivo („súčasť“) dopadá aj na vzťah poskytovateľa zdravotnej starostlivosti

a zdravotnej poisťovne a kladie úkony obsiahnuté v napadnutom ustanovení do polohy

neoddeliteľných komponentov iných, na základe zdravotného poistenia už financovaných

zdravotných výkonov.

93. Zhrňujúco ústavný súd hodnotí ako právnu

normu tvoriacu integrálnu súčasť širšej skupiny pravidiel použitých zákonodarcom

na vzájomné vyváženie základného práva občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť

na základe zdravotného poistenia podľa druhej vety na jednej strane

a základného práva poskytovateľov zdravotnej starostlivosti podnikať podľa čl. 35 ods. 1

na strane druhej. Napadnuté ustanovenie sa podieľa na limitovaní základného práva

poskytovateľov zdravotnej starostlivosti podľa , pretože títo za úkony

38

podľa nemôžu od pacientov požadovať úhradu,

no súčasne nemôžu očakávať úhradu zo systému zdravotného poistenia.

94. Napadnuté ustanovenie dopadá na základné právo podľa čl. 40 druhej vety

cestou regulatívneho obsahu zakotveného v a ,

ktorý prvotne pramení v legálnom pojme zdravotnej starostlivosti. Ústavný súd kvôli

definičnej šírke tohto pojmu nevylučuje, že už aj pred zavedením § 3 ods. 4 zákona

č. v prezidentom kritizovanej podobe bolo pravidlo zakazujúce

poskytovateľom zdravotnej starostlivosti požadovať od pacientov úhrady za zdravotnú

starostlivosť financovanú na základe zdravotného poistenia (§ 44 ods. 1 zákona

č. v znení účinnom do 31. marca 2015 citovaný v bode 48) interpretovateľné

s rovnakým výsledkom, aký prináša napadnuté ustanovenie. No aj v prípade nenaplnenia

tohto predpokladu je zreteľné, že z pohľadu šírky realizačnej platformy základného práva

občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia má § 3

ods. 4 charakter buď rozširujúci alebo potvrdzujúci právny stav

účinný do 31. marca 2015. O zúžení, limitovaní či obmedzení základného práva podľa čl. 40

tu nemožno uvažovať. Zároveň, zákaz vyberať od poistencov úhrady za poskytnutú

zdravotnú starostlivosť uhrádzanú na základe zdravotného poistenia alebo podmieňovať

poskytnutie takej zdravotnej starostlivosti úhradou od pacienta neoprávňuje poskytovateľov

zdravotnej starostlivosti uplatňovať úhradové nároky voči zdravotným poisťovniam.

V dôsledku toho realizácia napadnutého ustanovenia nemá charakter neústavného

rozširovania pojmu zdravotná starostlivosť použitého v o úkony, ktoré by

nemali charakter skutočnej starostlivosti o zdravie. Účelové určenie prostriedkov

naakumulovaných v systéme zdravotného poistenia ako ústavná záruka zakotvená v čl. 40

sa tak nenarúša.

95. Prezidentovu argumentáciu o následku účinnosti napadnutého ustanovenia

spočívajúcom v nekontrolovateľnom vyberaní úhrad za rôzne vymyslené či dokonca fiktívne

úkony poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nemožno akceptovať. Ak je takáto prax

súčasťou prostredia, v ktorom sa uplatňuje, potom jeho

derogácia nie je spôsobilá privodiť zmenu.

39

96. V napadnutom ustanovení ústavný súd neidentifikoval ani nezrozumiteľnosť,

nejasnosť, či nepredvídateľnosť v miere vedúcej k takej neistote jeho adresátov, ktorá by si

vyžadovala pozitívny nález ústavného súdu o nesúlade s . Úkony

poskytovateľov zdravotnej starostlivosti vymenované v

sú vymedzené spôsobom, ktorý zabezpečuje ich realizačnú nezameniteľnosť a ohraničenie

od iných úkonov uskutočňovaných pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Ani aplikačný

priestor daný samosprávnym krajom podľa a

nespochybňuje akceptovateľnosť napadnutého ustanovenia z pohľadu súladu s čl. 1 ods. 1

. Účel i zásadné obsahové línie legálnej definície pojmu

zdravotná starostlivosť vytvárajú pre orgány verejnej správy pôsobiace na danom úseku

(eventuálne aj pre správne súdy pri následnom súdnom prieskume) potrebný priestor

na uplatňovanie napadnutého ustanovenia, ktoré bude rešpektujúc príkaz podľa čl. 152

ods. 4 v súlade s .

97. Ústavný súd preto návrhu prezidenta nevyhovel tak, ako to je uvedené vo výroku

tohto nálezu.

98. K tomu rozhodnutiu sa podľa pripája odlišné

stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2017

40