Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 49/2015
PDF · 649.78 KB
No categories available
PL. ÚS 49/2015
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. novembra 2017
v pléne zloženom z predsedu pléna Milana Ľalíka a zo sudcov Jany Baricovej, Petra Brňáka,
Ľudmily Gajdošíkovej, Milana Ľalíka, Lajosa Mészárosa, Marianny Mochnáčovej,
Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika vo veci návrhu prezidenta Slovenskej republiky
na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky o súlade
§ 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej
na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení zákona č. 53/2015 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe
verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony, s čl. 1 ods. 1 a čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky takto
rozhodol:
Návrhu prezidenta Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 21. septembra
2015 doručený návrh prezidenta Slovenskej republiky (ďalej aj „prezident“
alebo „navrhovateľ“) č. 5023-2015-KPSR na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a § 37 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“). Prezident ústavnému súdu navrhol rozhodnúť o nesúlade § 3 ods. 4
zákona č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe
verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti v znení zákona č. 53/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného
zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony
(ďalej len „zákon č. 577/2004 Z. z.“), s čl. 1 ods. 1, čl. 40 a čl. 152 ods. 4 ústavy.
2. Prezident v návrhu najprv uviedol, že napriek využitiu jeho ústavného oprávnenia
podľa čl. 102 ods. 1 písm. o) ústavy Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná
rada“) opätovne schválila zákon, ktorý bol 28. marca 2015 publikovaný v Zbierke zákonov
Slovenskej republiky pod číslom 53 a prostredníctvom ktorého sa napadnuté ustanovenie
stalo súčasťou platného a účinného právneho poriadku.
3. Podľa názoru prezidenta § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. vytvára „priestor
na takmer neobmedzené vyberanie rozličných úhrad od pacientov“. Nadväzne prezident
dôvodí, že «takto koncipovaná norma je spôsobilá zasiahnuť do podstaty a zmyslu
základného práva zaručeného čl. 40 ústavy, konkrétne do rozsahu bezplatnej zdravotnej
starostlivosti.
... V osobitnej časti dôvodovej správy sa k § 3 ods. 4 uvádza, že sa „ustanovujú
súčasti zdravotného výkonu“.
2
Navrhovanou právnou úpravou sa, podľa zákonodarcu, zamedzí zo strany
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti vyberať úhradu za to, čo je súčasťou zdravotného
výkonu.
...
Podľa môjho názoru... explicitne vymedzené úkony, ktoré sú v napadnutom
ustanovení zákona... definované ako súčasti zdravotného výkonu a za ktoré sa nesmie
vyberať od pacientov žiadna úhrada (ďalej len „negatívne vymedzenie úkonov“), sú
právnou úpravou, ktorá je značne nejasná, nezrozumiteľná a pripúšťajúca jej zneužitie.
Základnou námietkou je to, že:
- po prvé, negatívne vymedzenie úkonov umožňuje poskytovateľom zdravotnej
starostlivosti ľubovoľným spôsobom určovať a spoplatňovať ďalšie úkony, ktoré sa
pravidelne vyskytujú pri poskytovaní zdravotných výkonov; tu sa v celom rozsahu môže
pre poskytovateľov zdravotnej starostlivosti uplatniť čl. 2 ods. 3 ústavy...;
- po druhé, táto možnosť môže viesť k vytvoreniu reálnych prekážok v prístupe
ku zdravotnej starostlivosti, ktoré budú spočívať v ekonomickom a sociálnom zaťažení
pacientov.».
4. Ďalej navrhovateľ namieta:
«- negatívne vymedzenie úkonov je síce formulované jednoznačne, avšak v rozpore
s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorého zaradenie úkonov a činností v napadnutom
ustanovení zákona č. 577/2004 Z. z. v znení zákona č. 53/2015 Z. z. do jednotky zdravotnej
starostlivosti odporuje výkladu čl. 40 ústavy v náleze ústavného súdu PL. ÚS 38/03,
podľa ktorého tieto úkony a činnosti môžu byť len službami súvisiacimi s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti; tento rozpor s citovaným nálezom Ústavného súdu nebol
zákonodarcom nijako vysvetlený;
- adresáti tejto normy sú pacienti a poskytovatelia zdravotnej starostlivosti; kým
poskytovatelia zdravotnej starostlivosti z nejasnosti a nezrozumiteľnosti napadnutého
ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z... môžu, na úkor pacientov, ťažiť určením
ďalších úkonov za úhradu, ktoré nie sú zahrnuté v citovanom ustanovení, tak pacienti sa
stávajú „obeťami“ takto formulovaného paragrafu, pretože sa nemôžu brániť odkazom
3
na jednoznačnú a predvídateľnú právnu normu, ale sú vystavení, v podstate neobmedzeným
možnostiam vyberania ďalších úhrad;
- niet tu takého výkladu napadnutého ustanovenia § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z.
..., ktorý by ochránil pacientov pred dôsledkami uvedenými v predošlom odseku, a teda ich
ochranu nedokáže zabezpečiť ani orgán verejnej moci (v tomto prípade vyšší územný celok),
ktorého úlohou je vykonávať v tejto oblasti dozor nad konaním poskytovateľov zdravotnej
starostlivosti. Orgán verejnej moci v tomto prípade dozoruje len formálne plnenie
povinností poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (napríklad zverejnenie cenníka úkonov
za úhradu).
... Podľa Európskeho súdu pre ľudské práva požadovaná úroveň presnosti zákona,
ktorý však nemôže pokryť každú eventualitu, závisí do značnej miery od jeho obsahu,
oblasti, ktorú má regulovať, aj počtu a postavenia tých ktorým je adresovaný (Harshman
and Harrup v The United Kingdom, sťažnosť č. 25594/94, ECHR 1999-VIII).
Aj keď v iných skutkových a právnych súvislostiach tento právny názor ESĽP dopadá
aj na napadnuté ustanovenie...
Toto ustanovenie sa týka zdravia, t. j. oblasti, ktorá sa vzťahuje na každého
obyvateľa Slovenskej republiky; navyše, dotýka sa postavenia tých, ktorí sú odkázaní
na zdravotnú starostlivosť, t. j. pacientov ako ľudí v oslabenom sociálnom postavení.
Preto by také ustanovenia mali byť čo najpresnejšie, aby úplne vylúčili také postupy
orgánov verejnej moci, ale aj poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ktoré by mohli
negatívne ovplyvniť ekonomické a sociálne postavenie pacientov.»
5. Podľa prezidenta „národná rada pri schvaľovaní napadnutého ustanovenia...
nevzala... náležitým spôsobom do úvahy jej viazanosť ústavou a zasiahla tak do zaručeného
obsahu základného práva garantovaného čl. 40 ústavy bez toho, aby na to existovali
primerané a objektívne zdôvodniteľné okolnosti.
Podstatou tvrdeného prekročenia ústavných limitov, ktoré v tomto konkrétnom
prípade zaväzovali národnú radu, je to, že napadnutá zákonná úprava... sa môže
interpretovať a aplikovať tak, že jej praktické uplatňovanie zasiahne do podstaty a zmyslu
základného práva zaručeného čl. 40 ústavy.
4
Ak totiž podľa citovaného článku ústavy na základe zdravotného poistenia majú
občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, je povinnosťou zákonodarcu toto právo
chrániť a prostredníctvom zákonov čo najpresnejšie definovať a taxatívne ohraničiť služby
či úkony súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, za ktoré môže poskytovateľ
požadovať úhradu. Absencia takéhoto zákonného, právne vynútiteľného a predvídateľného
mechanizmu, ako to už ukazuje krátka doba skutočného praktického používania napadnutej
zákonnej úpravy niektorými poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, môže viesť k tomu,
že sa značne relativizuje pojem bezplatná zdravotná starostlivosť; pojem bezplatnosť sa
doslova môže takou a podobnou praxou vyprázdniť.
Nedajú sa totiž vylúčiť situácie, v ktorých pacienti, kvôli nanovo ustanoveným
úhradám, ktorých zavedeniu napadnuté ustanovenie... nielenže nebráni, ale priam im
napomáha, sa k poskytnutiu bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného
poistenia ani nedostanú; dôvodom bude neschopnosť uhradiť platby, ktoré budú fakticky
podmieňovať poskytnutie zdravotnej starostlivosti v najvlastnejšom zmysle slova,
alebo budú s poskytovaním tejto zdravotnej starostlivosti priamo súvisieť.“.
6. Prezident v návrhu poukázal aj na to, že «Uplatnenie požiadavky predvídateľnosti
správania určeného právnou úpravou pri skúmaní súladu právnej normy s čl. 1 ods. 1
ústavy je v úzkej spojitosti s čl. 152 ods. 4 ústavy. Ústavný súd k tomu už uviedol: „Princíp
právneho štátu proklamovaný v čl. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom
v Slovenskej republike. Ak právna norma obsiahnutá v ustanovení zákona nie je
formulovaná jednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne zrozumiteľná, pričom tento
nedostatok nemožno odstrániť ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, jej obsah nie je
v súlade s obsahom princípu právneho štátu vyjadreným v čl. 1 ústavy.“ (PL.ÚS 19/98).».
7. Ústavný súd uznesením č. k. PL. ÚS 49/2015-11 z 28. októbra 2015 návrh
navrhovateľa v časti namietajúcej nesúlad § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. s čl. 1 ods. 1
a čl. 40 ústavy prijal podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie.
Vo zvyšnej časti návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený. Nevyhovel návrhu
na pozastavenie účinnosti napadnutej právnej úpravy.
5
8. Ústavný súd 15. januára 2016 požiadal podľa § 39 ods. 1 zákona o ústavnom súde
národnú radu a vládu Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) o stanovisko k návrhu.
9. Národná rada vo svojom stanovisku č. PREDS-84/2016 doručenom ústavnému
súdu 19. mája 2016 k námietke prezidenta o nezrozumiteľnosti kritizovanej právnej úpravy
uviedla, že «predmetné ustanovenie zákona je potrebné chápať v súvislosti s ďalšími
relevantnými právnymi predpismi upravujúcimi zdravotnú starostlivosť. V zákone
č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti... je vymedzená zdravotná starostlivosť ako
súbor pracovných činností vykonávaných zdravotníckymi pracovníkmi (§ 2 ods. 1)
a zdravotný výkon je vymedzený ako ucelená činnosť zdravotníckeho pracovníka, ktorá
predstavuje základnú jednotku poskytovania zdravotnej starostlivosti (§ 2 ods. 2). Zoznam
(súhrn) jednotlivých zdravotných výkonov spolu s ich špecifikáciou je uvedený v Katalógu
zdravotných výkonov (bližšie: nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 776/2004 Z. z.).
Z napadnutého ustanovenia, v kontexte uvedených právnych úprav, možno
tak/preto vyvodiť záver, že ustanovené súčasti zdravotného výkonu sa považujú za základnú
jednotku, a teda sú zahrnuté do neodkladnej zdravotnej starostlivosti (ktorá je zároveň
pokrytá aj v práve na ochranu zdravia).
Okrem toho, formulovanie určených výkonov (resp. úkonov) iba ako súčastí iných
činností, je obdobne aj v ďalších ustanoveniach, napr. § 2 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z.
v znení neskorších predpisov („rozsah zdravotných výkonov, ktoré sú súčasťou
preventívnych prehliadok, je uvedený v prílohe č. 2“) alebo § 4 ods. 5 zákona č. 576/2004
Z. z. („neoddeliteľnou súčasťou zdravotnej starostlivosti je vedenie zdravotnej
dokumentácie“).
V napadnutom ustanovení (vzhľadom na slovo „aj“), sa neustanovujú súčasti
zdravotného výkonu taxatívnym výpočtom tzn., že pod „zdravotný výkon“ možno zahrnúť
aj ďalšie úkony či činnosti (v normotvorbe nie je takýto spôsob úpravy vylúčený).
Zákonodarca tak vyjadruje svoj zámer, ponechať si určitý priestor na prípadné rozšírenie
ustanoveného rozsahu s ohľadom na potreby praxe.».
10. Za neopodstatnený považuje národná rada argument prezidenta o riziku
neobmedzeného vyberania rozličných úhrad poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti
od pacientov. Túto otázku «upravuje § 44 zákona č. 577/2004 Z. z. v znení neskorších
6
predpisov. V odseku 1 cit. ustanovenia sa zakotvuje, že poskytovateľ zdravotnej
starostlivosti, s ktorým má zdravotná poisťovňa poistenca uzatvorenú zmluvu, nesmie
požadovať od poistenca úhradu za zdravotnú starostlivosť, ktorá sa plne uhrádza
na základe verejného zdravotného poistenia; teda za žiaden zdravotný výkon (ani jeho
súčasť), ktorý je plne uhrádzaný zdravotnou poisťovňou poistenca, nesmie poskytovateľ
zdravotnej starostlivosti požadovať od pacienta úhradu. Za čo môže poskytovateľ
zdravotnej starostlivosti, s ktorým má zdravotná poisťovňa poistenca uzatvorenú zmluvu,
požadovať úhradu upravuje odsek 3 cit. ustanovenia. Výška spoluúčasti poistenca je
limitovaná zákonom č. 577/2004 Z. z... a predpisov vydaných na jeho vykonanie. Prekážkam
v prístupe k zdravotnej starostlivosti sa zamedzuje v odseku 2 cit. ustanovenia, v zmysle
ktorého poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nesmie podmieňovať poskytnutie zdravotnej
starostlivosti úhradou nad určenú spoluúčasť poistenca podľa zákona a predpisov vydaných
na jeho vykonanie, ani iným plnením.
Ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti podmieňuje prístup pacienta k zdravotnej
starostlivosti zaplatením úhrady, ktorá nemá oporu v právnych predpisoch, porušuje zákon.
Sankčný mechanizmus pri porušení zákonom uložených povinností zo strany poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti je predmetom úpravy zákona č. 578/2004 Z. z...
V súvislosti s problematikou vyberania úhrad za poskytnutú zdravotnú starostlivosť
treba uviesť aj § 79 zákona č. 578/2004 Z. z., ktorý poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti
ukladá povinnosť nielen informovať poistenca o vyberaných úhradách, ale aj zverejniť
cenník všetkých zdravotných výkonov a zoznam zdravotných výkonov a služieb, pri ktorých
možno požadovať úhradu...
Cenník všetkých zdravotných výkonov musí obsahovať všetky zdravotné výkony, ktoré
konkrétny poskytovateľ zdravotnej starostlivosti poskytuje, bez ohľadu na to, či je
v zmluvnom vzťahu so zdravotnou poisťovňou. Zoznam zdravotných výkonov a služieb,
pri ktorých možno požadovať úhradu, má obsahovať len tie zdravotné výkony a služby
súvisiace s poskytnutím zdravotnej starostlivosti, za ktoré je poskytovateľ, ktorý má
uzatvorenú zmluvu so zdravotnou poisťovňou, v nadväznosti na zákon č. 577/2004 Z. z.
v znení neskorších predpisov a jeho vykonávacie predpisy (napr. nariadenie vlády SR
č. 722/2004 Z. z..., nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 777/2004 Z. z...), oprávnený
požadovať úhradu. Okrem toho, uvedené cenníky sú poskytovatelia zdravotnej starostlivosti
7
povinní „bezodkladne a preukázateľne zaslať samosprávnemu kraju príslušnému podľa
miesta prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia“... Táto povinnosť bola zákonom uložená
práve z dôvodu kontroly spoplatňovania jednotlivých zdravotných úkonov, pričom
samosprávny kraj plní úlohu dozorného orgánu vo vzťahu k dodržiavaniu tejto povinnosti.».
11. Napokon podľa národnej rady nie je dostatočne dôvodná ani námietka prezidenta
o zásahu do rozsahu bezplatnej zdravotnej starostlivosti napadnutým ustanovením
a o nebezpečenstve vytvorenia reálnej prekážky v prístupe k zdravotnej starostlivosti.
Citujúc čl. 40 ústavy národná rada zdôrazňuje, že «ochrana zdravia pokrýva širší okruh
právnych vzťahov ako len zdravotnú starostlivosť, ktorej bezplatnosť je navyše striktne
viazaná na zdravotné poistenie. Z citovaného článku ústavy je nepochybné, že ústava
umožňuje aj zdravotnú starostlivosť za úhradu, ktorá však taktiež spadá pod ochranu
zdravia (prvá veta čl. 40 ústavy). V takomto prípade možno zvážiť, rozsah ktorej zdravotnej
starostlivosti má byť vymedzený presnejšie. Vzhľadom na už vyššie uvedené možno
konštatovať, že zákonodarca zvolil čo najpodrobnejšiu úpravu práve bezplatnej zdravotnej
starostlivosti (vrátane napadnutého ustanovenia), ktorá sa vzťahuje na väčšinu občanov.
Pri tomto možno uviesť aj nález ústavného súdu PL. ÚS 113/2011 z 28. novembra 2012,
v ktorom sa uvádza, že ochrana zdravia podľa čl. 40 ústavy zároveň zaväzuje štát
k povinnosti zabezpečiť jeho realizáciu predovšetkým prostredníctvom právnej úpravy
materiálnych a inštitucionálnych predpokladov nevyhnutných na jeho efektívny výkon.
Z nálezu ústavného súdu PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004, uvádzaného
aj navrhovateľom, je potrebné/vhodné uviesť aj nasledovný výrok: „Ústava Slovenskej
republiky garantuje len právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť poskytovanú na základe
zdravotného poistenia (pričom na úpravu podmienok jej poskytovania splnomocňuje
zákon), čím vytvára priestor pre spoplatnenie určitej časti poskytovania zdravotnej
starostlivosti, ktorá prekračuje rozsah a obsah zdravotnej starostlivosti poskytovanej na
základe zdravotného poistenia, ako aj úkon a činností, ktoré síce so zdravotnou
starostlivosťou poskytovanou na základe zdravotného poistenia úzko súvisia, ale netvoria
jej bezprostrednú súčasť.
8
Aj z pohľadu medzinárodného práva, napr. čl. 11 Európskej sociálnej charty
(revidovanej) Rady Európy, právo na ochranu zdravia (ako súčasť sociálnej ochrany),
predstavuje pre každého prístup a osoh zo zdravotnej starostlivosti.
S poukazom na uvedené, v prípade navrhovateľom vytýkaného nesúladu napádaného
ustanovenia s čl. 1 ods. 1 a čl. 40 ústavy, napádané ustanovenie v kontexte zákona
č. 577/2004 Z. z. a ďalších citovaných právnych predpisov sa javí dostatočne určitým na to,
aby bolo možné predvídať jeho následky. Zavedený systém vytvára primeraný priestor
na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v súlade s verejným záujmom na ochrane zdravia
každého, ktorý sa realizuje prostredníctvom zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe
zdravotného poistenia.».
12. Národná rada súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
13. Vláda v zastúpení Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom
stanovisku č. 46380/2017/120 doručenom ústavnému súdu 15. augusta 2017 zdôrazňuje, že
výklad prezidenta o možnosti ľubovoľným spôsobom určovať a vyberať úhrady
za poskytnutú zdravotnú starostlivosť „opomína všetky ostatné ustanovenia zákona
č. 577/2004 Z. z. a prieči sa zmyslu a účelu celej právnej normy. Z tohto jediného
ustanovenia, ktoré je vytrhnuté z kontextu celého zákona nemožno vyvodzovať záver, že
poskytovatelia zdravotnej starostlivosti si môžu od poistenca vyberať úhradu za čokoľvek,
s výnimkou úkonov vymenovaných ako súčasť zdravotného výkonu. Jednotlivé ustanovenia
zákona je potrebné vykladať v spojení s celým právnym predpisom, ako aj so súvisiacou
právnou úpravou. Nemožno opomenúť predovšetkým ustanovenie zákona č. 577/2004 Z. z.
upravujúce pravidlá požadovania úhrad poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti
od poistencov upravené v § 44. Preto aj § 3 ods. 4 je nevyhnutné vykladať v prepojení
s týmto ustanovením. V ods. 1 § 3 zákona č. 577/2004 Z. z. je zakotvené, že poskytovateľ
zdravotnej starostlivosti, s ktorým má zdravotná poisťovňa poistenca uzatvorenú zmluvu,
nesmie požadovať od poistenca úhradu za zdravotnú starostlivosť, ktorá sa plne uhrádza na
základe verejného zdravotného poistenia.“. Následne tieto úkony vláda vypočítava.
14. I vláda odkazuje na § 44 zákona č. 577/2004 Z. z., z ktorého okrem iného
podľa jej názoru vyplýva, že „ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, ktorý má
9
uzatvorenú zmluvu so zdravotnou poisťovňou poistenca, poskytuje poistencovi zdravotný
výkon plne uhrádzaný z verejného zdravotného poistenia, poistenec neuhrádza
poskytovateľovi nič. A ak takýto poskytovateľ poskytuje poistencovi zdravotný výkon
čiastočne uhrádzaný alebo neuhrádzaný z verejného zdravotného poistenia, poistenec
uhrádza poskytovateľovi len úhradu za poskytnutý zdravotný výkon v tej časti,
ktorú neuhrádza zdravotná poisťovňa, pričom za to, čo je súčasťou zdravotného výkonu
poskytovateľ zdravotnej starostlivosti osobitnú úhradu požadovať nemôže.“.
15. Obdobne ako národná rada aj vláda akcentuje povinnosť poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti „umiestniť na prístupnom a viditeľnom mieste vo vstupných
priestoroch alebo v priestoroch čakárne zoznam zdravotných výkonov poskytovaných
pri chorobe uvedenej v zozname chorôb, pri ktorých sa zdravotné výkone plne uhrádzajú
alebo čiastočne uhrádzajú alebo sa neuhrádzajú na základe verejného zdravotného
poistenia a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, ktoré poskytovateľ
poskytuje a pri ktorých môže požadovať úhradu podľa osobitných predpisov... Vzhľadom
na skutočnosť, že každý poskytovateľ zdravotnej starostlivosti má povinnosť pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti dodržiavať osobitné predpisy, zoznam zdravotných výkonov
a služieb, pri ktorých možno požadovať úhradu, má byť vyhotovený tak, aby rešpektoval
ustanovenia § 3 ods. 4, ako aj § 44 zákona č. 577/2004 Z. z.“. Podľa názoru vlády uvedená
povinnosť poskytovateľov zdravotnej starostlivosti „jasne a zrozumiteľne sprehľadňuje
pre poistenca úhrady požadované jednotlivými poskytovateľmi. Na rozdiel od cenníka
všetkých zdravotných výkonov, ktorý musí obsahovať všetky zdravotné výkony,
ktoré konkrétny poskytovateľ poskytuje bez ohľadu na to, či je alebo nie je v zmluvnom
vzťahu so zdravotnou poisťovňou, zoznam zdravotných výkonov a služieb, pri ktorých
možno požadovať úhradu, má obsahovať len tie zdravotné výkony a služby súvisiace
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, za ktoré je poskytovateľ, ktorý má uzatvorenú
so zdravotnou poisťovňou poistenca, oprávnený požadovať úhradu v nadväznosti na zákon
č. 577/2004 Z. z. a jeho vykonávacie predpisy. Nejde teda o svojvoľné stanovenie
jednotlivých položiek zoznamu poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti, tieto musia mať
oporu buď v samotnom zákone č. 577/2004 Z. z., resp. v jeho vykonávacích predpisoch.“.
10
16. Pokiaľ ide o prezidentom namietané vytvorenie reálnych prekážok v prístupe
k zdravotnej starostlivosti, vláda uvádza, že „takejto situácii má práve zamedziť
ustanovenie odseku 2 § 44 zákona č. 577/2004 Z. z., v zmysle ktorého poskytovateľ nesmie
podmieňovať poskytnutie zdravotnej starostlivosti úhradou nad určenú spoluúčasť
poistenca podľa tohto zákona a predpisov vydaných na jeho vykonanie, ani iným plnením.
Ak teda akýkoľvek poskytovateľ zdravotnej starostlivosti podmieňuje prístup pacienta
k zdravotnej starostlivosti zaplatením takej úhrady, ktorá nemá oporu v právnych
predpisoch, porušuje zákon. Sankčný mechanizmus pri porušení povinností ustanovených
zákonom zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti je predmetom úpravy zákona č.
Možno teda konštatovať, že právo občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť,
zakotvené v čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky, je v podmienkach ustanovených zákonom
č. 577/2004 Z. z. realizované:
- ustanovením úkonov v § 3 ods. 4, ktoré sú súčasťou zdravotného výkonu, z čoho
možno jednoznačne vyvodiť záver, že za takéto úkony nemožno požadovať osobitnú úhradu,
- zákazom ustanoveným v § 44 ods. 1, ktorý neumožňuje požadovanie úhrad za také
zdravotné výkony, ktoré sú plne uhrádzané na základe verejného zdravotného poistenia,
- ustanovením § 44 ods. 3, ktorý určuje hranice možností poskytovateľov zdravotnej
starostlivosti, ktorí sú v zmluvnom vzťahu so zdravotnou poisťovňou, požadovať
od poistenca úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť.
Dostupnosť zdravotnej starostlivosti pre všetkých poistencov bez rozdielu je
v podmienkach ustanovených zákonom č. 577/2004 Z. z. realizovaná zákazom
podmieňovania poskytnutia zdravotnej starostlivosti úhradou nad určenú spoluúčasť
poistenca... alebo iným plnením, ustanoveným v § 44 ods. 2.“.
17. Vláda uvádza, že „pozitívnym vymedzením súčastí zdravotného výkonu v § 3
ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. bolo úmyslom zákonodarcu... rozšírenie tých bezplatných
úkonov, na ktoré majú poistenci v rámci zákonom ustanovených pravidiel poskytovania
zdravotnej starostlivosti nárok. Toto ustanovenie je jednoznačné, prehľadné a nepripúšťa
žiaden iný výklad a je reálnym naplnením Ústavou Slovenskej republiky garantovanej
11
bezplatnej zdravotnej starostlivosti a nezasahuje žiadnym spôsobom do obsahu a rozsahu
tohto základného práva.
Sme toho názoru, že výklad § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z,. z. nemožno obmedziť
na striktne gramatický výklad súčastí zdravotného výkonu, ale je nevyhnutné... zohľadniť
ďalšie povinnosti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, ako aj samotný účel právnej
úpravy.
Preto systematický a teleologický výklad vzájomne bezprostredne súvisiacich
ustanovení umožňuje vyvodiť záver, že ustanovenie § 3 ods. 4 je plne aplikovateľné v súlade
s Ústavou Slovenskej republiky.“.
18. Vláda súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci a navrhuje,
aby ústavný súd návrhu prezidenta nevyhovel.
19. Stanovisko národnej rady i vlády zaslal ústavný súd 6. septembra 2017
prezidentovi s možnosťou reagovať na ne. Zároveň požiadal o vyjadrenie k otázke upustenia
od ústneho pojednávania vo veci.
20. Vo svojej odpovedi doručenej ústavnému súdu 19. septembra 2017 navrhovateľ
súhlasil s upustením od verejného ústneho pojednávania vo veci. K veci samej uviedol,
že „po oboznámení sa s obsahom týchto vyjadrení (odporcu a vedľajšieho účastníka, pozn.)
oznamujem, že nepovažujem za potrebné zaujať k nim stanovisko“.
21. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti návrhu dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Obsahové zameranie čl. 40 ústavy i napadnutého ustanovenia
22. Podľa čl. 40 ústavy každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného
poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.
12
23. Prezident v petite svojho návrhu navrhol vysloviť nesúlad § 3 ods. 4 zákona
č. 577/2004 Z. z. s čl. 40 ústavy, ktorý zakotvuje jednak základné právo na ochranu zdravia
(prvá veta) i právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky
za podmienok, ktoré ustanoví zákon, a na základe zdravotného poistenia (druhá veta).
Z petitu explicitne nevyplýva, či prezident napadnuté ustanovenie rozporuje z hľadiska jeho
súladu s čl. 40 prvou vetou ústavy alebo tvrdí jeho nesúlad s druhou vetou predmetného
ústavného ustanovenia. Odôvodnenie prezidentovho návrhu však umožňuje spoľahlivo
ustáliť, že má ísť o rozpor s čl. 40 druhou vetou ústavy. Prezident zrozumiteľne dôvodí, že
„takto koncipovaná norma je spôsobilá zasiahnuť do podstaty a zmyslu základného práva
zaručeného čl. 40 ústavy, konkrétne do rozsahu bezplatnej zdravotnej starostlivosti“ alebo
že „táto možnosť môže viesť k vytvoreniu reálnych prekážok v prístupe k zdravotnej
starostlivosti...“, prípadne, že „ak... podľa citovaného článku ústavy na základe
zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, je
povinnosťou zákonodarcu toto právo chrániť a prostredníctvom zákonov čo najpresnejšie
definovať a taxatívne ohraničiť služby či úkony súvisiace s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti, za ktoré môže poskytovateľ požadovať úhradu“.
24. Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35, čl. 36 a čl. 37
ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto
ustanovenia vykonávajú.
25. Ústavný súd vo veci PL. ÚS 38/03 k problematike súvislosti čl. 40 a čl. 51 ods. 1
ústavy judikoval, že «ústavodarca priamo v čl. 40 ústavy ponechal úpravu podmienok
poskytovania bezplatnej zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného postenia na
zákon, pričom ustanovenie týchto podmienok nelimitoval na rozdiel od splnomocnenia pre
zákonnú úpravu iných základných sociálnych práv úpravou podrobností o tomto základnom
práve (napr. čl. 39 a čl. 41 ústavy), ale splnomocnil zákonodarcu na úpravu podmienok
poskytovania zdravotnej starostlivosti. Vo vzťahu k čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 4 ústavy
potom ústavné splnomocnenie na ustanovenie podmienok poskytovania zdravotnej
starostlivosti na základe zdravotného poistenia zákonom upravené v čl. 40 ústavy a jeho
vykonanie nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za bezprostredné obmedzenie
13
základného práva (nerešpektujúce žiadne limity a medze). Čl. 51 ods. 1 ústavy v tejto
súvislosti síce nenapomáha interpretácii čl. 40 ústavy, ale (svojou formuláciou) pripúšťa,
že základné práva v ňom uvedené (vrátane čl. 40 ústavy) sú limitované z hľadiska možnosti
ich domáhania sa v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Aj keď čl. 51
ods. 1 ústavy má svoju relevanciu predovšetkým pri individuálnom uplatňovaní ochrany
základných práv, nepriamo rešpektuje úmysel ústavodarcu vyjadrený priamo v čl. 40
ústavy, že toto právo spolu s ostatnými právami uvedenými v čl. 51 ods. 1 ústavy,
podrobnosti o nich, resp. podmienky ich uplatňovania sú limitované (ustanovované)
zákonmi, ktoré však nesmú prekročiť limit ústavnosti.
Vzhľadom na ústavné „oprávnenie“ – ústavné splnomocnenie pre zákon na úpravu
podmienok poskytovania zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia je
ustanovenie týchto podmienok premietnuté do legálnej úpravy rozsahu, obsahu a spôsobu
uplatňovania tohto základného práva (legálnej definície kľúčových právnych inštitútov,
resp. pojmov) determinujúcou skutočnosťou pre vymedzenie jeho podstaty a pre jeho
individuálne uplatnenie v priestore definovanom v čl. 51 ods. 1 ústavy.
Samotné vyčlenenie, resp. zúženie rozsahu zdravotnej starostlivosti poskytovanej
na základe zdravotného poistenia novým zákonným vymedzením jej obsahu nesignalizuje
bezprostredne nesúlad tejto zákonnej úpravy so základným právom na bezplatnú zdravotnú
starostlivosť upravenú v čl. 40 ústavy.».
26. Citované dôvody ústavného súdu sú z pohľadu rozhodovania o predloženom
návrhu prezidenta nápomocné len čiastočne. Možno z nich vyvodiť, že len formálna zmena
zákonnej právnej úpravy spočívajúca v zúžení rozsahu zdravotnej starostlivosti
poskytovanej na základe zdravotného poistenia sama osebe nemôže byť vyhodnotená
ako rozporná s čl. 40 ústavy. Čiastočná využiteľnosť vyabstrahovaného poznatku je daná
tým, že ak k zúženiu zdravotnej starostlivosti pristúpi aj iná okolnosť, nemožno rozpor
27. Obsah základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe
zdravotného poistenia nie je daný len požiadavkou výlučne zákonnej úpravy jeho
podmienok (PL. ÚS 5/94, PL. ÚS 7/94), ale napriek tomu, že vo sfére sociálnych práv
zákonodarca disponuje širokým priestorom pre úpravu podmienok ich uplatňovania, musí
14
byť chránená aj jeho esenciálna podstata. Ústavný súd Českej republiky zdôrazňuje,
že „esenciálním obsahem (jádrem) čl. 31 věty druhé Listiny je ústavní zakotvení
obligatorního systému veřejného zdravotního pojištění, který vybírá a kumuluje prostředky
od jednotlivých subjektů (plátců), aby je mohl na základě principu solidarity přerozdělit
a umožnit jejich čerpání potřebným, nemocným, chronikům. Ústavní garanci, na základě
které se bezplatná zdravotní péče poskytuje, požívá pouze a jenom suma takto
shromážděných prostředků“ (nález z 20. mája 2008 vo veci Pl. ÚS 1/08, bod 106),
a že z hľadiska ústavnosti „je podstatné, aby obsah čl. 31 Listiny nebyl zákonem fakticky
vyprazdňován“, pričom sa nadväzne pokúša obsahovo zadefinovať, že „v jeho duchu musí
být prostředky veřejného zdravotního pojištění plně kryta kvalitní, plnohodnotná a účinná
péče jakožto péče základní, standardní“ (nález z 20. júna 2013 vo veci Pl. ÚS 36/11,
bod 42).
28. Ústavný súd už vo všeobecnej rovine judikoval, že ústava poskytuje
zákonodarcovi určitý priestor pre voľnú úvahu (uváženie), v akom rozsahu, kvalite
a za akých podmienok bude garantovať základné práva a slobody upravené v druhej hlave
piatom oddiele ústavy, t. j. za akých podmienok Slovenská republika prijme zákony
ustanovujúce podmienky uplatnenia práv uvedených v čl. 51 ústavy. Voľnú úvahu
zákonodarcu pri prijímaní týchto zákonov nemožno ale chápať absolútne; jej limity treba
hľadať predovšetkým v ústavných princípoch a požiadavke chrániť ústavne hodnoty
(PL. ÚS 3/09).
29. Chránenou ústavnou hodnotou v čl. 40 ústavy je nielen zdravie (prvá veta),
ale aj dostupnosť zdravotnej starostlivosti, ktorá sa má dosiahnuť financovaním
prostredníctvom solidárne koncipovaného systému zdravotného poistenia za podmienok
ustanovených zákonom (druhá veta). Štát je viazaný povinnosťou vytvoriť systém solidárne
založeného zdravotného poistenia, udržiavať ho a zabezpečiť, aby poskytovanie zdravotnej
starostlivosti financovanej prostredníctvom tohto systému nebolo založené na ekonomicky
ekvivalentnom protiplnení (cene) poistenca v prospech poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti. V tomto ohľade predstavuje čl. 40 druhej vety ústavy inštitucionálnu garanciu
ako záväzok štátu. Pri pohľade na normu obsiahnutú v čl. 40 druhej vete ústavy
ako na vyjadrenie základného práva občanov možno zhodne s právnou teóriou uzavrieť,
15
že jej podstata tkvie v očakávaní adresátov na poskytnutie zdravotnej starostlivosti
zahrňujúcej «takové ošetření a léčbu, jež odpovídá objektivně zjištěným potřebám
a požadavkům náležité úrovně a lékařské etiky; toto je standardní zdravotní péče „patřičné
kvality“ poskytovaná na základě veřejného pojištění bezplatně, tedy bez přímé úhrady»
(Wintr. J. in Wagnerová E. a kol. Listina základních práv a svobod. Komentář. Praha :
Wolters Kluwer ČR, a. s., 2012. s. 654).
30. Neuralgickým bodom ústavnej normy zakotvenej v čl. 40 druhej vete ústavy je
použitý prívlastok „bezplatná“. Z ústavno-súdnej judikatúry už v súčasnosti zreteľne plynie,
že tento pojem nie je možné vykladať absolútne, keďže „už samotný princíp poskytovania
zdravotnej starostlivosti na základe zdravotného poistenia vylučuje takúto myšlienku“
(PL. ÚS 38/03) a „už samotná existencia zdravotného poistenia vylučuje, aby boli poistené
všetky zdravotné riziká“ (PL. ÚS 38/03). Formálno-právnu podobu financovania zdravotnej
starostlivosti poskytovanej podľa čl. 40 druhej vety ústavy zákonodarca inkorporoval
do zákona, ktorým upravuje podmienky základného práva garantovaného v uvedenom
ústavnom ustanovení. Legislatívno-technicky pri tom môže využívať nielen zakotvenie
a kvantitatívne zmeny povinných platieb poistencov do systému zdravotného poistenia,
ale aj definičné nastavenie pojmu „zdravotná starostlivosť“.
31. Typickým príkladom zákonného ovplyvnenia rozsahu základného práva
podľa čl. 40 druhej vety ústavy prostredníctvom vnútorne previazaného systému legálnych
definícií je ústavno-súdny prieskum v už viackrát uvádzanom konaní PL. ÚS 38/03.
Navrhovatelia (skupina poslancov) argumentovali, že vyňatím označenej skupiny úkonov
z obsahu pojmu zdravotnej starostlivosti došlo k neprípustnému obmedzeniu základného
práva garantovaného v čl. 40 ústavy, keďže služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti musel poistenec hradiť priamo poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti.
Ústavný súd nálezom zo 17. mája 2004 návrhu navrhovateľov v tejto časti nevyhovel,
keď s poukazom na poistnú (a teda aj odplatnú) podstatu vzťahov, prostredníctvom
ktorých sa poskytovanie zdravotnej starostlivosti financuje, vyhodnotil, že „ústava vytvára
priestor pre spoplatnenie určitej časti poskytovania zdravotnej starostlivosti,
ktorá prekračuje rozsah a obsah zdravotnej starostlivosti poskytovanej na základe
zdravotného poistenia, ako aj úkonov a činností, ktoré síce so zdravotnou starostlivosťou
16
poskytovanou na základe zdravotného poistenia úzko súvisia, ale netvoria jej bezprostrednú
súčasť (v súčasnom právnom vymedzení ide o služby spojené s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti), pretože ústava garantuje len právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť
poskytovanú na základe zdravotného poistenia, pričom na úpravu podmienok jej
poskytovania, t. j. na reálne naplnenie obsahu tohto základného práva, splnomocňuje
zákon“.
32. Ústavným súdom prejednávaný návrh prezidenta vyviera z opačného regulačného
postoja zákonodarcu. Tentokrát nedošlo k vyčleneniu časti úkonov (činností)
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti z pojmu zdravotnej starostlivosti,
a tým k pripusteniu požadovania ich úhrady priamo od poistenca, ale naopak, k začleneniu
druhovo určených úkonov (činností) do uvedeného pojmu, a to na účely stanovenia rozsahu
zdravotnej starostlivosti poskytovanej na základe zdravotného poistenia, v dôsledku čoho
poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nie je oprávnený požadovať od poistenca za takéto
úkony (činnosti) úhradu.
33. Ústavný súd Českej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. Pl. ÚS 14/02
prejednával obdobnú konštrukciu právnej úpravy, keď sa český zákonodarca rozhodol právo
poistenca na zdravotnú starostlivosť bez priamej úhrady konkretizovať tak, že explicitne
zakotvil zákaz lekárov, iných odborných pracovníkov v zdravotníctve a zdravotníckych
zariadení prijímať od poistenca úhradu nielen za zdravotnú starostlivosť poskytnutú
v rozsahu a za podmienok stanovených zákonom č. 48/1997 Sb. o veřejném zdravotním
pojištění a o změně a doplnění některých souvisejících zákonů, ale aj za činnosti realizované
v súvislosti s poskytnutím tejto zdravotnej starostlivosti (právna úprava explicitne
ustanovila, že „pojištěnec má právo na zdravotní péči bez přímé úhrady, pokud mu byla
poskytnuta v rozsahu a za podmínek stanovených tímto zákonem. Lékař či jiný odborný
pracovník ve zdravotnictví ani zdravotnické zařízení nesmí za tuto zdravotní péči
ani v souvislosti s poskytnutím této péče přijmout od pojištěnce žádnou úhradu...“). Návrh
na vyslovenie nesúladu tohto ustanovenia s čl. 31 Listiny základných práv a slobôd Ústavný
súd Českej republiky nálezom zo 4. júna 2003 zamietol akcentujúc účel kritizovaného
ustanovenia («smyslem napadeného ustanovení je nepochybně čelit nezákonnému vybírání
peněz za ty poskytnuté služby, jež jsou hrazeny z povinného všeobecného zdravotního
17
pojištění, ať to jsou různé registrační poplatky a režijní příplatky anebo pak úhrady
za takový typ zdravotních a léčebných výkonů, které jsou označovány za „lepší“,
nadstandardní a dražší, a to přestože jde o typy, jež spadají do sféry služeb plně hrazených
z veřejného zdravotního pojištění»). Dospel k záveru, podľa ktorého „napadené ustanovení
nemění smysl a obsah zákona, ale zvýrazňuje pouze ochranu sféry bezplatné zdravotní péče
před pokusy narušovat její integritu a zužovat její rozsah“. K nálezu však bolo pripojené
odlišné stanovisko až siedmich sudcov, v ktorom kritizovali, že napadnutým ustanovením
«se ukládá, aby bezplatně byla poskytována i péče, která není péčí „zdravotní“, je však péčí
poskytovanou zdravotnickým zařízením v souvislosti s bezplatnou zdravotní péčí (např.
poskytování stravy, úklid). I na tento typ péče jsou pak povinni ze zákona přispívat ostatní
pojištěnci. Uvedený typ bezplatně poskytované péče je excesem z ústavně chráněného práva
na ochranu zdraví. Čl. 31 Listiny zmocňuje, aby zákon určil podmínky poskytování
bezplatné „zdravotní“ péče, nikoli péče, jež zdravotní péčí není, nýbrž je součástí
uspokojování nutných potřeb člověka nezávisle na ochraně zdraví. Zákon v uvedeném
ohledu překročil mantinely ústavního pořádku tím, že znemožňuje vybírat od pojištěnců
přímé platby za péči, jež není péčí zdravotní a jež sama o sobě neslouží k ochraně zdraví
pojištěnce. Vytváří tak neobjektivní a nerozumné rozdíly mezi pojištěnci, jimž je taková
bezplatná nezdravotní péče poskytována, a oněmi pojištěnci, jimž poskytována není, třebaže
obě kategorie jsou nuceny odpovídající potřeby uspokojovat nezávisle na případně
současně poskytované zdravotní péči.». Aj keď ide o minoritné odlišné stanovisko, Ústavný
súd Českej republiky sa jeho podstatou inšpiroval vo viacerých neskorších rozhodnutiach
34. Súdený návrh prezidenta vychádza z kritiky ustanovenia definujúceho súčasti
zdravotného výkonu, preto je podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné objasniť postavenie
napadnutého ustanovenia v systéme legálnych definícií zakotvených v tzv. zdravotníckych
zákonoch i jeho nadväznosť na niektoré ďalšie súvisiace právne normy.
35. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách
súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z. z.“) zdravotná
starostlivosť je súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú zdravotnícki pracovníci,
18
vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok a dietetických potravín s cieľom
predĺženia života fyzickej osoby (ďalej len „osoba“), zvýšenia kvality jej života a zdravého
vývoja budúcich generácií; zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu, dispenzarizáciu,
diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť a pôrodnú
asistenciu.
36. Zákon č. 576/2004 Z. z. následne v § 2 ods. 7 až 17 definuje aj pojmy prevencia,
dispenzarizácia, diagnostika, liečba, biomedicínsky výskum, ošetrovateľská starostlivosť
a pôrodná asistencia.
37. Podľa § 2 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z. z. zdravotný výkon je ucelená činnosť
zdravotníckeho pracovníka, ktorá predstavuje základnú jednotku poskytovania zdravotnej
starostlivosti.
38. Podmienky základného práva na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe
verejného poistenia tak, ako ich má na mysli čl. 40 druhá veta ústavy, reguluje zákon
39. Napadnuté ustanovenie tvorí súčasť komplexnejšie regulovaného objektu,
ktorým je presná identifikácia druhovo určených komponentov zdravotnej starostlivosti
uhrádzanej na základe zdravotného poistenia. V § 2 právny predpis určuje druhy
preventívnych prehliadok poistenca, ktoré sú plne uhrádzané na základe verejného
zdravotného poistenia, podľa § 3 zákona č. 577/2004 Z. z. sa na základe verejného
zdravotného poistenia plne uhrádza neodkladná zdravotná starostlivosť, ako aj ďalšie
zdravotné výkony (§ 3 ods. 2 zákona č. 577/2004 Z. z.), v § 7 je zas vymedzená kúpeľná
starostlivosť plne alebo čiastočne uhrádzaná na základe verejného zdravotného poistenia.
Naopak, v § 8 sa ustanovujú segmenty zdravotnej starostlivosti, ktoré na základe verejného
zdravotného poistenia uhrádzané nie sú.
40. Z hľadiska vecného záberu je v rekapitulovanom výpočte najširšie zameraný § 3
zákona č. 577/2004 Z. z., ktorého súčasťou je i napadnuté ustanovenie.
19
41. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 577/2004 Z. z. na základe verejného zdravotného
poistenia sa plne uhrádza neodkladná zdravotná starostlivosť.
42. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 577/2004 Z. z. na základe verejného zdravotného
poistenia sa plne uhrádzajú aj zdravotné výkony
a) vedúce k zisteniu choroby,
b) poskytnuté pri liečbe choroby uvedenej v Zozname prioritných chorôb, ktorý je
v prílohe č. 3.
43. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 577/2004 Z. z. zdravotnými výkonmi podľa odseku 2
písm. b) sú zdravotné výkony, ktoré vedú k
a) záchrane života,
b) vyliečeniu choroby,
c) zabráneniu vzniku závažných zdravotných komplikácií,
d) zabráneniu zhoršenia závažnosti choroby alebo jej prechodu do chronického
štádia,
e) zmierneniu prejavov choroby,
f) účinnej prevencii vrátane podania očkovacej látky pri povinnom očkovaní.
44. Podľa § 3 ods. 4 súčasťou zdravotného výkonu je aj
a) objednanie poistenca na vyšetrenie vrátane objednania na konkrétny čas,
b) vypísanie lekárskeho predpisu alebo vypísanie lekárskeho poukazu,
c) vypísanie odporúčania na poskytnutie špecializovanej ambulantnej starostlivosti
alebo vypísanie odporúčania na poskytnutie ústavnej starostlivosti,
d) vypísanie návrhu na kúpeľnú liečbu,
e) potvrdenie o návšteve lekára alebo potvrdenie o návšteve iného zdravotníckeho
pracovníka.
45. Napadnuté ustanovenie teda zahŕňa päť druhovo vymedzených úkonov,
z ktorých podľa názoru ústavného súdu priamu súvislosť s poskytovaním skutočnej
starostlivosti o zdravie vykazujú iba prípady pod § 3 ods. 4 písm. b), c) a d) zákona
č. 577/2004 Z. z. Vypísanie lekárskeho predpisu alebo vypísanie lekárskeho poukazu [písm.
20
b)] totiž predstavuje nevyhnutný predpoklad pre poskytnutie ďalšej uznanej formy
zdravotnej starostlivosti, a to lekárenskej starostlivosti [§ 7 ods. 1 písm. c) zákona
č. 576/2004 Z. z.] tvoriacej integrálnu súčasť procesu liečby podľa § 2 ods. 10 zákona
č. 576/2004 Z. z. Obdobne vypísanie odporúčania na poskytnutie špecializovanej
ambulantnej starostlivosti alebo vypísanie odporúčania na poskytnutie ústavnej
starostlivosti [písm. c)] sú podmienkou pre to, aby príslušný poskytovateľ zdravotnej
starostlivosti špecializovanú ambulantnú starostlivosť alebo ústavnú starostlivosť, ktoré sú
takisto aprobovanými formami poskytovania zdravotnej starostlivosti [§ 7 ods. 1 písm. a)
bod 2 a 3 a písm. b) zákona č. 576/2004 Z. z.], poskytol. Napokon i vypísanie návrhu na
kúpeľnú liečbu je predpokladom poskytovania špecifickej formy zdravotnej starostlivosti [§
2 ods. 13 zákona č. 538/2005 Z. z. o prírodných liečivých vodách, prírodných liečebných
kúpeľoch, kúpeľných miestach a prírodných minerálnych vodách a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kúpeľníctve“)]
financovanej aj z prostriedkov zdravotného poistenia. Kúpeľná starostlivosť sa poskytuje
v prírodných liečebných kúpeľoch a kúpeľných liečebniach a právno-definične je zameraná
na stabilizáciu zdravotného stavu, regeneráciu zdravia alebo prevenciu chorôb (§ 2 ods. 10
a 11 zákona o kúpeľníctve).
46. Pokiaľ ide o objednanie poistenca na vyšetrenie vrátane objednania na konkrétny
čas [§ 3 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z.], podľa názoru ústavného súdu spätosť
uvedeného úkonu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti s reálnym poskytovaním
starostlivosti o zdravie je len sprostredkovaná. Objednanie poistenca na vyšetrenie sa
z hľadiska právno-realizačného nejaví ako nevyhnutná podmienka poskytnutia zdravotnej
starostlivosti, nemá odbornú, „zdravotnícku“ povahu. Systém objednávania pacientov
na vyšetrenie (najčastejšie pri poskytovaní špecializovanej ambulantnej starostlivosti) je
skôr otázkou organizácie práce konkrétneho poskytovateľa zdravotnej starostlivosti,
ktorému sa síce pacient musí prispôsobiť, no realizácia vyšetrenia v konečnom dôsledku
nemôže byť závislá od toho, či sa pacient organizácii práce poskytovateľa prispôsobil alebo
nie. Obdobný záver je podľa názoru ústavného súdu potrebné prijať aj vo vzťahu
k potvrdeniu o návšteve lekára alebo potvrdeniu o návšteve iného zdravotníckeho
pracovníka [§ 3 ods. 4 písm. e) zákona č. 577/2004 Z. z.]. Tento úkon má vo väzbe
21
na poskytnutie skutočnej starostlivosti o zdravie následný charakter a, čo je podstatné,
nevyžaduje sa na účel poskytovania ďalšej zdravotnej starostlivosti. Ide len o podmienku
uplatniteľnosti subjektívnych práv v celkom odlišných sférach právnej regulácie (napr.
pracovné právo). Na prvý pohľad sa tak úkony ako objednávanie pacientov na vyšetrenia,
či potvrdzovanie návštevy lekára a iného zdravotníckeho pracovníka vymykajú
spod účelového legálne definovaného zamerania zdravotnej starostlivosti, ktoré je dané
predĺžením života fyzickej osoby, zvýšením kvality jej života a zdravým vývojom budúcich
generácií (§ 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z.).
47. Zhrňujúco možno uviesť, že skupina citovaných ustanovení zákona
č. 577/2004 Z. z. je prioritne orientovaná na reguláciu rozsahu a podmienok zdravotnej
starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia. Naplnenie tohto
zámeru celkom prirodzene nachádza aj v nevyhnutnej miere definičného zamerania.
Napadnuté ustanovenie patrí do druhého vymedzeného okruhu, teda do sféry legálnych
definícií. V tom spočíva i jeho základný účel, prostredníctvom ktorého slúži hlavnému
zámeru zákonodarcu – nielen určiť rozsah zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe
verejného zdravotného poistenia, ale predovšetkým vylúčiť možnosť, že by bolo
poskytovanie takejto zdravotnej starostlivosti hradené priamo pacientmi (poistencami).
Samotná legálna definícia je však prioritný cieľ právnej úpravy schopná napĺňať len
sprostredkovane. Nevyhnutne potrebuje ďalšie zákonné právne normy priamo regulujúce
práva a povinnosti, ktoré vďaka použitiu legálnych definícií vo svojich hypotézach
a dispozíciách dokážu nespochybniteľným spôsobom určiť subjekty i obsah regulovaných
právnych vzťahov. Regulačný dopad právnej normy obsahujúcej legálnu definíciu pojmu je
teda nemysliteľný bez nadväzujúcich právnych noriem. Sú nimi ustanovenia
obsiahnuté v § 44 zákona č. 577/2004 Z. z., na ktoré poukázali vo svojich vyjadreniach
národná rada i vláda.
48. Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 577/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. marca 2015
poskytovateľ nesmie požadovať od poistenca úhradu za zdravotnú starostlivosť a služby
súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti nad rozsah spoluúčasti poistenca
podľa tohto zákona.
22
49. Podľa v súčasnosti účinného § 44 ods. 1 zákona č. 577/2004 Z. z. poskytovateľ,
s ktorým má zdravotná poisťovňa poistenca uzatvorenú zmluvu podľa osobitného predpisu,
nesmie požadovať od poistenca úhradu za zdravotnú starostlivosť, ktorá sa plne uhrádza
na základe verejného zdravotného poistenia podľa tohto zákona.
50. Podľa § 44 ods. 2 zákona č. 577/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. marca 2015
poskytovateľ môže požadovať úhradu za prednostné poskytnutie ambulantnej starostlivosti
len v rámci na to vyhradených ordinačných hodín, ktoré musí schváliť samosprávny kraj
a ktoré nesmú presiahnuť jednu štvrtinu jeho ordinačných hodín; medzi ordinačnými
hodinami vyhradenými na prednostné poskytnutie zdravotnej starostlivosti musia byť
vyhradené minimálne dve hodiny na poskytovanie zdravotnej starostlivosti. Výšku úhrady
schvaľuje samosprávny kraj podľa miesta prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia.
51. Podľa v súčasnosti účinného § 44 ods. 2 zákona č. 577/2004 Z. z. poskytovateľ
nesmie podmieňovať poskytnutie zdravotnej starostlivosti úhradou nad určenú spoluúčasť
poistenca podľa tohto zákona a predpisov vydaných na jeho vykonanie, ani iným plnením.
III.
Vlastný meritórny prieskum (čl. 40 ústavy)
52. Účelom zákona č. 577/2004 Z. z. je ustanovenie rozsahu zdravotnej starostlivosti
uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia. Pre praktické uplatňovanie
právnych noriem obsiahnutých v zákone č. 577/2004 Z. z. je preto nevyhnutné správne
vykladať a uplatňovať pojem samotnej zdravotnej starostlivosti použitý vo vymedzení účelu
zákona č. 577/2004 Z. z. Samotný zákon č. 577/2004 Z. z. však pojem zdravotná
starostlivosť nedefinuje, preto odkazuje na zákon č. 576/2004 Z. z.
53. Definícia kardinálneho pojmu zdravotníckeho práva (bod 35), ale aj jeho
subkategórií (bod 36) je značne široká a pre aplikačné uplatňovanie vyžadujúca uplatnenie
diskrécie. Zo strany ústavného súdu tu nejde o kritiku, pretože je pochopiteľné, že presné
ohraničenie pojmu, akým je zdravotná starostlivosť, bude vždy konfrontované s rozmanitým
spektrom skutkových situácií, čo prirodzene neumožňuje zákonodarcovi zadefinovať
predmetný pojem spôsobom, ktorý by na jednej strane postihoval každú eventualitu
23
praktického života, no zároveň si zachoval primeranú mieru formulačnej všeobecnosti.
V takých situáciách zákonodarca štandardne využíva inštitút uváženia, ktorým ponecháva
orgánom výkonnej moci i orgánom súdnej moci priestor na objektívne a spravodlivé
uplatnenie (aplikáciu) predmetnej právnej normy v praxi. Pre zachovanie vôle zákonodarcu
potom postačuje dôsledné dodržiavanie explicitne zákonom stanovených aplikačných
limitov, účelu právnej úpravy zahrňujúcej dotknutú legálnu definíciu, ako aj rešpekt
k právam a oprávneným záujmom fyzických osôb a právnických osôb, ktoré sú adresátmi
právnej úpravy.
54. Zavedením diskrécie do právnej úpravy zákonodarca nestráca oprávnenie
v budúcnosti reagovať na podnety z prostredia uplatňovania predmetnej právnej úpravy
a dotknutú právnu úpravu precizovať, a to buď zavedením ďalších definičných znakov,
korekciou doterajších definičných znakov, prípadne aj taxatívnym alebo demonštratívnym
výpočtom užšie koncipovaných kategórií tvoriacich obsah definovaného pojmu.
55. Podľa názoru ústavného súdu napadnuté ustanovenie predstavuje jeden z pokusov
zákonodarcu podrobnejšie zadefinovať obsah pojmu zdravotného výkonu (bod 37),
a tým aj zdravotnej starostlivosti, a to práve na účely jej uhrádzania z prostriedkov
naakumulovaných v systéme povinného zdravotného poistenia. V samotnej všeobecnej
časti dôvodovej správy k zákonu č. 53/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon
č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného
zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, sa
uvádza, že „cieľom predloženého návrhu je precizovanie ustanovení v súvislosti
s vyberaním úhrad zo strany poskytovateľov zdravotnej starostlivosti od pacientov.
Na základe aplikačnej praxe sa navrhuje jednoznačne určiť súčasti zdravotného výkonu.“.
56. Napadnuté ustanovenie preto v princípe nemožno hodnotiť ako zavedenie nového
pravidla do právnej úpravy, iba ako spresnenie dovtedajšej právnej regulácie. Do 31. marca
2015 mohlo byť zaradenie činností vymenovaných v napadnutom ustanovení pod pojem
zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe zdravotného poistenia sporné,
preto zákonodarca od 1. apríla 2015 v dôsledku poznatkov „aplikačnej praxe“ spornosť
24
tohto zaradenia odstránil. Jedinou výnimkou (aj to len čiastočnou) je v tomto smere
prednostné vyšetrenie pacienta spojené s jeho objednaním na konkrétny čas [v súčasnosti
§ 3 ods. 4 písm. a) zákona č. 577/2004 Z. z.], ktoré právna úprava účinná do 31. marca
2015 implicitne nezahŕňala do kategórie zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe
zdravotného poistenia (pozri bod 50).
57. Právna norma obsiahnutá v § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. svojou podstatou
poskytuje jej adresátom záväzný interpretačný a realizačný návod. Orgány aplikujúce
zdravotnícke právo, poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, zdravotné poisťovne i poistenci
sú zaviazaní k chápaniu činností opísaných v tomto ustanovení ako súčastí zdravotnej
starostlivosti, a za splnenia ďalších zákonných podmienok (zmluvný vzťah poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti so zdravotnou poisťovňou poistenca) aj ako súčastí zdravotnej
starostlivosti uhrádzanej na základe zdravotného poistenia.
58. Z pohľadu právnych následkov na poistencov má napadnuté ustanovenie dopad
v spojení s § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 577/2004 Z. z, na ktoré poukázala vo svojom vyjadrení
národná rada i vláda. Práve tieto ustanovenia majú priamy právno-realizačný vplyv
na poistencov (pacientov), pretože poskytovateľom zdravotnej starostlivosti ukladajú
verejnú povinnosť zdržať sa požadovania úhrady za poskytnutie zdravotnej starostlivosti,
resp. podmieňovania jej poskytnutia úhradou nad určenú spoluúčasť poistenca, čomu
zodpovedá verejné subjektívne právo poistenca na poskytnutie zdravotnej starostlivosti
buď bez úhrady v prospech poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, alebo len v rozsahu
spoluúčasti určenej osobitnými právnymi predpismi.
59. Ústavný súd konštatuje, že z hľadiska ústavnej normy zakotvenej druhou vetou
čl. 40 ústavy ovplyvňuje napadnuté ustanovenie podmienky tohto základného práva svojou
definičnou podstatou, ktorá v spojení s pravidlami ustanovenými v § 44 ods. 1 a 2 zákona
č. 577/2004 Z. z. znamená, že za činnosti (úkony) opísané v § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004
Z. z. nie je poskytovateľ zdravotnej starostlivosti oprávnený požadovať od poistenca,
v prospech ktorého boli uskutočnené, žiadnu úhradu alebo úhradu prevyšujúcu osobitnými
predpismi určenú spoluúčasť.
25
60. Aj prostredníctvom § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. zákonodarca reguluje
podmienky, na ktoré myslí čl. 40 druhá veta ústavy. Ústavný súd Českej republiky k tomu
v náleze z 30. mája 2017 vo veci Pl. ÚS 3/15 výstižne uviedol, že „vymezení rozsahu
zdravotní péče či zdravotních pomůcek, které musejí být občanům poskytovány bezplatně,
případně za částečnou úhradu, vyžaduje stanovení podmínek a současně mezí základního
práva na bezplatnou zdravotní péči a zdravotní pomůcky na základě veřejného pojištění
podle čl. 31 věty druhé Listiny základních práv a svobod“ (bod 102).
61. Z pohľadu svojho meritórneho záveru o návrhu prezidenta ústavný súd
vyhodnocuje ako rozhodujúce, že napadnuté ustanovenie síce dopadá na základné právo
zaručené čl. 40 druhou vetou ústavy, avšak svojou podstatou rozsah bezplatnej zdravotnej
starostlivosti na základe zdravotného poistenia nezužuje. Poistencovi, ktorý je nositeľom
prezidentom označeného základného práva, totiž výslovne garantuje, že mu poskytovateľ
zdravotnej starostlivosti vymenované činnosti poskytne bezplatne.
62. Ústavný súd tu marginálne (s ohľadom na argumentáciu v bode 56) zdôrazňuje,
že je dokonca otázne, či poskytovateľ zdravotnej starostlivosti bol do 31. marca 2015
oprávnený úhrady za činnosti uvedené v napadnutom ustanovení od poistencov vyžadovať.
Spornosť tejto otázky vyplýva práve z legálnej definície zdravotnej starostlivosti,
ktorá otvára priestor pre interpretačné úvahy o tom, ktoré konkrétne úkony (činnosti)
realizované poskytovateľom zdravotnej starostlivosti v prospech poistenca možno zahrnúť
do legálneho pojmu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe zdravotného poistenia,
a ktoré nie. Opätovne hodno spresniť, že iba činnosť podľa § 3 ods. 4 písm. a) zákona
č. 577/2004 Z. z. v tomto smere zaznamenala nespochybniteľnú zmenu, pretože § 44 ods. 2
zákona č. 577/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. marca 2015 bez pochybností naznačoval,
že za objednanie poistenca na vyšetrenie vrátane objednania na konkrétny čas bol
poskytovateľ zdravotnej starostlivosti oprávnený vyberať úhradu.
63. Pokiaľ by odpoveď na otázku načrtnutú v predchádzajúcom odseku bola v celom
rozsahu kladná (teda, že poskytovateľ zdravotnej starostlivosti bol do 31. marca 2015
oprávnený úhrady za všetky aktivity uvedené v § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. vyberať),
potom priamym dôsledkom nadobudnutia účinnosti napadnutého ustanovenia je rozšírenie
26
rozsahu bezplatnej zdravotnej starostlivosti poskytovanej občanom na základe zdravotného
poistenia. Ak by odpoveď bola záporná, potom § 3 ods. 4 účinný od 1. apríla 2015 iba
spresňujúcim spôsobom explicitne potvrdil dovtedajšiu interpretačnú právnu prax.
64. O zásahu (obmedzení) základného práva možno hovoriť vždy vtedy, ak postup
štátu odopiera alebo bráni nositeľovi základného práva v jeho uplatňovaní v najširšom
možnom rozsahu (Barak, A. Proportionality: Constitutional Rights and their Limitations.
Cambridge University Press, 2012. s. 102). Hoci uvedený postulát konštitucionalistickej
teórie zjavne mieri na sféru tzv. základných práv prvej generácie, z pohľadu skúmania,
či zákonom došlo k zúženiu priestoru pre uplatňovanie, je použiteľný aj na základné práva
vyznačujúce sa pozitívnym charakterom záväzku štátu. Vzhľadom na jeho regulačnú
podstatu nemožno podľa názoru ústavného súdu o napadnutom ustanovení zákona
č. 577/2004 Z. z. uvažovať ako o obmedzujúcom základné právo občanov na bezplatnú
zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia, pretože rozsah uplatňovania
tohto základného práva jeho nositeľom (občanom – poistencom) priamo nelimituje.
65. Ústavný súd neopomenul podstatu prezidentovej argumentácie o obmedzujúcej
povahe § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 zakladajúcej sa na tvrdení, podľa ktorého „negatívne
vymedzenie úkonov umožňuje poskytovateľom zdravotnej starostlivosti ľubovoľným
spôsobom určovať a spoplatňovať ďalšie úkony, ktoré sa pravidelne vyskytujú
pri poskytovaní zdravotných výkonov; tu sa v celom rozsahu môže pre poskytovateľov
zdravotnej starostlivosti uplatniť čl. 2 ods. 3 ústavy...“. Citované zdôvodnenie však nemôže
slúžiť pre záver o rozpore napadnutého ustanovenia so základným právom občanov
garantovaným čl. 40 druhou vetou ústavy. Ak totiž nastane situácia popísaná
navrhovateľom v jeho argumentoch (ústavný súd tu pritom vierohodnosť prezidentových
odkazov na negatívne poznatky z praxe vôbec nespochybňuje), potom je nedovolený zásah
do základného práva občana na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného
poistenia priamym dôsledkom porušenia § 44 ods. 1 alebo 2 zákona č. 577/2004 Z. z.
konkrétnym poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, nie dôsledkom normatívneho
pôsobenia § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. Metodologicky nemožno ústavne nedovolené
obmedzenie základného práva ustanovením zákona založiť na argumentácii o protiprávnom
správaní niektorého z adresátov kritizovanej právnej regulácie poškodzujúcom iného
27
adresáta, pričom takýto delikt nestojí len formálne v rozpore s dikciou zákona, ale narúša
aj účel právnej úpravy, ktorej súčasťou je napadnuté ustanovenie. Prezidentovo
zdôvodnenie je svojou podstatou založené práve na takomto predpoklade, ak tvrdí,
že exaktné vymedzenie úkonov (činností), za ktoré poskytovateľ zdravotnej starostlivosti
nesmie od poistenca vyberať úhradu, bude poskytovateľov zdravotnej starostlivosti nabádať
k „tvorivému“ spoplatňovaniu mnohých iných umelo vykonávaných alebo umelo
formulovaných úkonov (činností). Pri akceptácii popísaného myšlienkového konštruktu by
muselo akékoľvek dodatočné normatívne zaťaženie subjektu práva povinnosťami
uloženými v prospech iného stáť na hrane ústavnosti, keďže je psychologickou notorietou,
že uloženie ďalšej povinnosti vyvoláva u mnohých jej nositeľov automatickú úvahu o tom,
ako jej splnenie obísť. Ústavný súd preto nemôže priznať prezidentovej argumentácii
dôvodnosť, ktorá by otvárala cestu k ďalšiemu testovaniu napadnutého ustanovenia.
66. Pri ústavno-súdnom prieskume § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. však ústavný
súd nemohol odhliadnuť od ďalších zistení, ktoré bez pochyby vykazujú potenciál
spochybniť napadnuté ustanovenie podstatne závažnejším spôsobom, než dôvody
navrhovateľa.
67. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania podľa § 20 ods. 4 zákona
o ústavnom súde sa dominantne sústredí najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa
navrhovateľ domáha (m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05), nie na dôvody návrhu. Ak túto
požiadavku ústavný súd uplatňuje v konaní o tzv. individuálnych ústavných sťažnostiach,
obzvlášť citeľná je potom v konaní o abstraktnej kontrole ústavnosti, čo je diktované
významom a dôležitosťou súladu v hierarchii právnych predpisov. Ústavný súd pripomína
i § 40 zákona o ústavnom súde aprobujúci za splnenia tam stanovených podmienok dokonca
oprávnenie ústavného súdu prekročiť petit návrhu v konaní podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
ústavy, ktorý je právnou podmienkou relevantnej procesnej väzby medzi iniciatívou
na konanie a jeho výsledkom. V dôsledku toho (argumentum a maiori ad minus) niet
pochýb, že dôvody návrhu na začatie konania, ktoré pre ústavný súd nedosahujú procesný
význam porovnateľný s petitom návrhu, nemôžu ústavný súd obmedzovať v prípade,
ak počas meritórneho prerokovania návrhu podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy dospeje
28
k právnym záverom spochybňujúcim napadnuté právne predpisy, no nezahrnutým
do odôvodnenia súdeného návrhu.
68. Na základe uvedeného východiska ústavný súd pri prieskume väzby medzi § 3
ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. a čl. 40 ústavy neobišiel ani aspekt, ktorý prezident
v odôvodnení svojho návrhu nespomenul, no v konečnom dôsledku má potenciál ovplyvniť
prostredníctvom napadnutého ustanovenia aj základné právo artikulované v čl. 40 druhej
vete ústavy. Ide o začleniteľnosť, resp. subsumovateľnosť úkonov (činností) vymenovaných
v § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. pod pojem zdravotnej starostlivosti použitý
v ústavnom texte. Inými slovami, ide o to, či zákonodarca napadnutým ustanovením
nevybočil z obsahovej náplne zdravotnej starostlivosti podľa čl. 40 druhej vety ústavy,
a či teda zákonný pojem zdravotnej starostlivosti na účely zákona č. 577/2004 Z. z.
rešpektuje ústavný pojem zdravotnej starostlivosti podľa čl. 40 druhej vety ústavy. Na prvý
pohľad formálna otázka vykazuje aj náležitú materiálnu rovinu. Neprípustné rozširovanie
obsahu zdravotnej starostlivosti hradenej na základe verejného zdravotného poistenia
o úkony a služby, ktoré svojou skutočnou povahou nie sú starostlivosťou o zdravie, môže
pri danom rozsahu zdrojov naakumulovaných v zdravotnom poistení viesť v konečnom
dôsledku k znižovaniu schopnosti financovať „skutočnú“ zdravotnú starostlivosť, teda
výkony poskytovateľa zdravotnej starostlivosti majúce priamy alebo relevantný nepriamy
vplyv na zdravie pacienta. Základné právo podľa čl. 40 druhej vety ústavy je totiž okrem
úhrady poistných čiastok podmienené aj objemom prostriedkov takto vytvorených
a pripravených na redistribúciu (nález Ústavného súdu Českej republiky z 10. júla 1996
vo veci Pl. ÚS 35/95). Aj neustálym rozširovaním legálnej kategórie zdravotnej
starostlivosti o rôzne pomocné, podporné, doplnkové, až administratívne úkony a činnosti
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti by totiž zákonodarca mohol obsah čl. 40 druhej
vety ústavy fakticky vyprázdňovať (už v bode 27 citovaný nález Ústavného súdu Českej
republiky z 20. júna 2013 vo veci Pl. ÚS 36/11, bod 42).
69. Uholným kameňom prezentovaných úvah o možnom nesúlade napadnutého
ustanovenia s čl. 40 ústavy je predpoklad, podľa ktorého, ak zákon poskytovateľovi
zdravotnej starostlivosti zakazuje požadovať od poistenca úhradu za úkony (činnosti)
podľa § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z., potom je poskytovateľ oprávnený obrátiť sa
29
so žiadosťou o úhradu predmetných úkonov na zdravotnú poisťovňu, ktorá je povinná
uvedenej žiadosti vyhovieť. Len za splnenia tohto predpokladu by bolo možné uvažovať
o závere, podľa ktorého sa prostriedky zo zdravotného poistenia ústavou určené na hradenie
poskytovanej zdravotnej starostlivosti v intenciách zákona použijú aj na úhradu takých
úkonov a činností, ktoré charakter skutočnej starostlivosti o zdravie nevykazujú. To by
následne mohlo viesť k priamemu vplyvu napadnutého ustanovenia na čl. 40 ústavy.
Zo slovenskej právnej regulácie vzájomných vzťahov zdravotnej poisťovne a poskytovateľa
zdravotnej starostlivosti však plynie, že formulovaný predpoklad splnený nie je.
70. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade
nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 581/2004 Z. z.“) zdravotná poisťovňa uhrádza na základe
zmlúv uzatvorených podľa § 7 poskytnutú zdravotnú starostlivosť v rozsahu ustanovenom
osobitným predpisom podľa dohodnutej ceny...
71. Rozsah uhrádzania poskytnutej zdravotnej starostlivosti upravuje práve zákon
č. 577/2004 Z. z., ktorý úkony a činnosti vymenované v § 3 ods. 4 zadefinoval ako súčasti
zdravotných výkonov predstavujúcich základnú (najmenšiu) jednotku poskytovania
zdravotnej starostlivosti, a to aj tej zdravotnej starostlivosti, ktorá je uhrádzaná na základe
zdravotného poistenia. Napadnuté ustanovenie tak svojou regulačnou povahou nevplýva len
na obsah vzťahu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a poistenca, ale aj na vzťah
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a zdravotnej poisťovne. Poskytovateľ zdravotnej
starostlivosti si teda voči zdravotnej poisťovni uplatní nárok na úhradu poskytnutej
zdravotnej starostlivosti za zrealizovaný zdravotný výkon, no úkony (činnosti) uvedené
v § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. nemôže účtovať ako osobitné (ďalšie) položky
(zdravotné výkony) určené na úhradu, pretože zákonodarca ich zadefinoval ako súčasť
uhrádzaného zdravotného výkonu, teda z právneho hľadiska ako jeho neoddeliteľný
komponent. Právna úprava rovnako neposkytuje žiaden podklad pre záver, podľa ktorého by
bol poskytovateľ zdravotnej starostlivosti voči zdravotnej poisťovni oprávnený zvýšiť
účtovanú sumu za zdravotný výkon, v rámci ktorého realizoval aj niektorú z aktivít
podľa § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z., práve z toho dôvodu, že súčasťou predmetného
zdravotného výkonu bol aj úkon vymenovaný v napadnutom ustanovení.
30
72. Popísanou črtou sa slovenská právna úprava de lege lata líši od právnej regulácie
preskúmavanej Ústavným súdom Českej republiky vo veci Pl. ÚS 14/02, ktorá vychádzala
z poznania, že poskytovatelia zdravotnej starostlivosti požadovali od poistencov úhrady
za úkony (činnosti), «které jsou označovány za „lepší“, nadstandardní a dražší,
a to přestože jde o typy, jež spadají do sféry služeb plně hrazených z veřejného zdravotního
pojištění» (pozri bod 33). Český zákonodarca preto schválil právny predpis zabraňujúci
dvojitej úhrade tých istých výkonov. Slovenská právna úprava však (ako už bolo uvedené)
neposkytuje právny základ pre záver o povinnosti zdravotných poisťovní hradiť
poskytovateľom zdravotnej starostlivosti úkony (činnosti) vymenované v napadnutom
ustanovení, keďže v terminológii zákona tvoria súčasť – formálno-právne neoddeliteľný
komponent zdravotného výkonu.
73. Právno-realizačná analýza formulovaná v bode 71 vedie k záveru, podľa ktorého
zahrnutie úkonov a činností vymenovaných v § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z.
do legálneho pojmu zdravotnej starostlivosti na účely jej úhrady zo zdravotného poistenia
nebude mať za následok vznik oprávnenia poskytovateľov zdravotnej starostlivosti
na úhradu týchto úkonov z prostriedkov sústredených v systéme zdravotného poistenia. Inak
povedané, úkony (činnosti) uvedené v § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. definične spadajú
do kategórie zdravotnej starostlivosti poskytovanej na základe zdravotného poistenia,
ale len ako neoddeliteľná súčasť „hlavného“ zdravotného výkonu ako základnej jednotky
zdravotnej starostlivosti. Pri danom objeme prostriedkov naakumulovaných v uvedenom
systéme ako inštitucionálnej garancii základného práva podľa čl. 40 druhej vety ústavy tak
uplatňovanie napadnutého ustanovenia nebude prispievať k znižovaniu schopnosti systému
zdravotného poistenia financovať výkony poskytovateľa zdravotnej starostlivosti majúce
priamy alebo relevantný nepriamy vplyv na zdravie pacienta, teda zdravotnú starostlivosť
ústavne reglementovanú v čl. 40 druhej vete ústavy. Tento záver vyvracia už naznačené
pochybnosti (bod 68) o možnom nesúlade § 3 ods. 4 zákona s čl. 40 druhou vetou ústavy.
74. Nedôvodným je podľa názoru ústavného súdu aj prezidentov argument,
podľa ktorého je vymedzenie úkonov v § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. „formulované...
v rozpore s judikatúrou ústavného súdu, podľa ktorého zaradenie úkonov a činností
31
v napadnutom ustanovení... do jednotky zdravotnej starostlivosti odporuje výkladu čl. 40
ústavy v náleze ústavného súdu PL. ÚS 38/03, podľa ktorého tieto úkony a činnosti môžu
byť len službami súvisiacimi s poskytovaním zdravotnej starostlivosti; tento rozpor
s citovaným nálezom Ústavného súdu nebol zákonodarcom nijako vysvetlený“.
75. Zásadný právny názor plynúci z nálezu ústavného súdu vo veci PL. ÚS 38/03
spočíval v tom, že ústava prostredníctvom svojho čl. 40 druhej vety „vytvára priestor
pre spoplatnenie určitej časti poskytovania zdravotnej starostlivosti, ktorá prekračuje
rozsah a obsah zdravotnej starostlivosti poskytovanej na základe zdravotného poistenia,
ako aj úkonov a činností, ktoré síce so zdravotnou starostlivosťou poskytovanou na základe
zdravotného poistenia úzko súvisia, ale netvoria jej bezprostrednú súčasť...“. Nemožno
prijať prezidentovu interpretáciu, podľa ktorej práve úkony obsiahnuté v § 3 ods. 4 zákona
č. 577/2004 Z. z. sú službami súvisiacimi s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Túto
legálnu kategóriu vymedzuje § 13 zákona č. 576/2004 Z. z., pričom z jeho taxatívneho
výpočtu vôbec nevyplýva, že by sa tento čo i len čiastočne formálne prekrýval s úkonmi
a činnosťami podľa napadnutého ustanovenia.
76. Pokiaľ prezident svojou argumentáciou zamýšľal poukázať na charakterovú
identitu služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a úkonov podľa § 3
ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z., potom ústavný súd uznáva, že pri niektorých úkonoch
[hlavne § 3 ods. 4 písm. a) a e)] je bezprostrednosť súvisu s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti skutočne výrazne oslabená (bod 46), dokonca je azda aj slabšia
než pri niektorých službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
(napr. pobyt na lôžku počas poskytovania ústavnej starostlivosti), ktoré zo systému
zdravotného poistenia hradené nie sú. Ako však už bolo ústavným súdom vysvetlené
(bod 71), ani úkony podľa § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. netvoria osobitné položky
na úhradu zo systému zdravotného poistenia. Výsledkom potom je, že hoci objednanie
pacienta na vyšetrenie na konkrétny čas tvorí formálno-právne súčasť pojmu zdravotnej
starostlivosti hradenej na základe zdravotného poistenia a súčasne pobyt na lôžku počas
poskytovania ústavnej starostlivosti stojí mimo predmetného pojmu, ani jeden z týchto
úkonov zo systému zdravotného poistenia reálne hradený nie je. Okrem toho, platí záver
uvedený v predchádzajúcom odseku – obe skupiny úkonov sa vzájomne neprekrývajú
32
a pri priestore pre úvahu, ktorou zákonodarca regulujúci sociálne práva disponuje,
ústavnému súdu neprislúcha do vôle priamo legitimovaného zástupcu primárneho zdroja
štátnej moci zasahovať. Napokon, v teste rozumnosti napadnutá právna úprava určite
obstojí, keďže je spôsobilá zabezpečiť dosiahnutie cieľa, ktorý bol vytýčený pri jej
schvaľovaní [„precizovanie ustanovení v súvislosti s vyberaním úhrad zo strany
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti od poistencov“ (všeobecná časť dôvodovej správy;
pozn.)]. Napadnuté ustanovenie na základe všetkých uvedených dôvodov nie je prejavom
iracionality, čo je štandardne uznávané kritérium ústavno-súdneho prieskumu podústavného
práva regulujúceho hospodárske, sociálne a kultúrne práva (napr. nález Ústavného súdu
Českej republiky vo veci Pl. ÚS 83/06).
77. Ústavný súd návrhu prezidenta na vyslovenie nesúladu § 3 ods. 4 zákona
č. 577/2004 Z. z. s čl. 40 ústavy nevyhovel.
IV.
Vlastný meritórny prieskum (čl. 1 ods. 1 ústavy)
78. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
79. Citovaná ústavná norma má mimoriadne široký realizačný záber. Z hľadiska
argumentácie prezidenta je však vhodné upriamiť pozornosť na komponent právnej istoty
ako neoddeliteľnej súčasti kvality Slovenskej republiky ako právneho štátu. Z právnej istoty
následne vyviera i požiadavka na dostatočnú zrozumiteľnosť právnych noriem,
a tým aj na predvídateľnosť práva. Výstižne to uviedol samotný prezident, keď v dôvodoch
svojho návrhu odkázal na právny názor ústavného súdu, podľa ktorého princíp právneho
štátu proklamovaný v čl. 1 ústavy je základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej
republike. Ak právna norma obsiahnutá v ustanovení zákona nie je formulovaná
jednoznačne a pre jej adresáta nie je dostatočne zrozumiteľná, pričom tento nedostatok
nemožno odstrániť ani výkladom podľa čl. 152 ods. 4 ústavy, jej obsah nie je v súlade
s obsahom princípu právneho štátu vyjadreným v čl. 1 ústavy (PL. ÚS 19/98).
33
80. Ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že napadnuté ustanovenie definuje
neoddeliteľné súčasti zdravotného výkonu. Ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti
uskutoční zdravotný výkon, ktorého súčasťou je niektorý z úkonov podľa § 3 ods. 4 zákona
č. 577/2004 Z. z., potom je takýto zdravotný výkon uhrádzaný zo zdravotného poistenia
(ak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti má so zdravotnou poisťovňou pacienta uzavretú
zmluvu), pričom poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nie je oprávnený účtovať úkon
uvedený v napadnutom ustanovení ako osobitnú položku, ani požadovanú úhradu
za poskytnutý „hlavný“ zdravotný výkon zvyšovať. Ak poskytovateľ zdravotnej
starostlivosti nemá so zdravotnou poisťovňou pacienta uzavretú zmluvu, potom je
oprávnený požadovať úhradu za vykonaný „hlavný“ zdravotný výkon priamo od pacienta,
znovu však nie je oprávnený osobitne účtovať úkon alebo činnosť podľa § 3 ods. 4 zákona
81. Z hľadiska sformulovaného výkladu uvedeného v predchádzajúcom odseku
podľa názoru ústavného súdu explicitne vymenované úkony a činnosti v § 3 ods. 4 zákona
č. 577/2004 Z. z. dostatočne zrozumiteľne a jednoznačne uvádzajú, čo sa považuje za
súčasť zdravotného výkonu. Jazykový popis predmetných úkonov je natoľko exaktný,
že individualizuje súčasti zdravotných výkonov nezameniteľným spôsobom. Napokon,
i samotný navrhovateľ uvádza, že „ide jednoznačne o ustanovenie, že poistenec za tieto
úkony neplatí osobitnú úhradu“. Na druhej strane ale viacnásobne vyslovuje názor,
podľa ktorého napadnuté ustanovenie „vytvorí priestor na takmer neobmedzené vyberanie
rozličných úhrad od pacientov“. Prezident označuje pacientov za obete, pretože vo vzťahu
k poskytovateľom zdravotnej starostlivosti „sa nemôžu brániť odkazom na jednoznačnú
a predvídateľnú právnu normu, ale sú vystavení, v podstate neobmedzeným možnostiam
vyberania ďalších úhrad“.
82. Ústavný súd sa z pohľadu ústavno-právnych kritérií nestotožňuje s prezidentovou
kritikou, hoci nespochybňuje, že v praxi jednotlivých poskytovateľov zdravotnej
starostlivosti nemožno vylúčiť požadovanie úhrad od pacientov za úkony a služby
nezodpovedajúce objektívnej realite. Ak by ale ktorýkoľvek poskytovateľ zdravotnej
starostlivosti, ktorý má so zdravotnou poisťovňou pacienta podpísanú zmluvu podľa zákona
č. 581/2004 Z. z., požadoval od tohto pacienta úhradu za úkony uvedené v napadnutom
34
ustanovení alebo by poskytnutie zdravotnej starostlivosti podmieňoval zaplatením takej
úhrady, priamo porušuje § 44 ods. 1 alebo 2 zákona č. 577/2004 Z. z. Za takéto protiprávne
konanie je potom sankcionovateľný v rámci dozoru realizovaného samosprávnym krajom
v režime delegovanej štátnej správy. Nemožno tu akceptovať výhradu prezidenta,
podľa ktorej „orgán verejnej moci v tomto prípade dozoruje len formálne plnenie
povinností poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (napríklad zverejnenie cenníka úkonov za
úhradu)“. Administratívny dozor neplní len funkciu informačnú, či pozorovaciu, ale zahŕňa
aj právomoc sankcionovať a uplatňovať niektoré prostriedky štátneho donútenia. Teoreticky
sformulovaný záver je ilustrovateľný práve na relevantnej právnej úprave.
83. Podľa § 79 ods. 1 písm. g) zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej
starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 578/2004 Z. z.“) poskytovateľ, ktorý je držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie
na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak,
umiestniť na prístupnom a viditeľnom mieste cenník všetkých zdravotných výkonov,
ktoré poskytuje poskytovateľ; za prístupné a viditeľné miesto sa považuje vyvesenie
cenníka vo vstupných priestoroch, priestoroch čakárne alebo iných verejne prístupných
priestoroch zdravotníckeho zariadenia a uverejnenie na webovom sídle poskytovateľa,
ak ho má zriadené.
84. Podľa § 79 ods. 1 písm. zu) zákona č. 578/2004 Z. z. poskytovateľ, ktorý je
držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je
povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, dodržiavať cenník všetkých zdravotných
výkonov, ktorý musí bezodkladne a preukázateľne zaslať vrátane každej jeho zmeny
samosprávnemu kraju príslušnému podľa miesta prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia.
85. Podľa § 79 ods. 1 písm. zv) zákona č. 578/2004 Z. z. poskytovateľ, ktorý je
držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je
povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, umiestniť na prístupnom a viditeľnom
mieste vo vstupných priestoroch alebo v priestoroch čakárne zoznam zdravotných výkonov
poskytovaných pri chorobe uvedenej v zozname chorôb, pri ktorých sa zdravotné výkony
35
plne uhrádzajú alebo čiastočne uhrádzajú alebo sa neuhrádzajú na základe verejného
zdravotného poistenia, a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti,
ktoré poskytovateľ poskytuje a pri ktorých môže požadovať úhradu podľa osobitných
predpisov (ďalej len „zoznam zdravotných výkonov a služieb, pri ktorých možno požadovať
úhradu“), ak ide o poskytovateľa, s ktorým má zdravotná poisťovňa uzatvorenú zmluvu
podľa osobitného predpisu.
86. Podľa § 79 ods. 1 písm. zw) zákona č. 578/2004 Z. z. poskytovateľ, ktorý je
držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je
povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, dodržiavať zoznam zdravotných výkonov
a služieb, pri ktorých možno požadovať úhradu, ktorý musí bezodkladne a preukázateľne
zaslať vrátane každej jeho zmeny samosprávnemu kraju príslušnému podľa miesta
prevádzkovania zdravotníckeho zariadenia, ak ide o poskytovateľa, s ktorým má zdravotná
poisťovňa uzatvorenú zmluvu podľa osobitného predpisu.
87. Podľa § 79 ods. 1 písm. ah) zákona č. 578/2004 Z. z. poskytovateľ, ktorý je
držiteľom povolenia alebo držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, je
povinný, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti
dodržiavať osobitné predpisy o úhradách za poskytnutú zdravotnú starostlivosť.
88. Podľa § 82 ods. 9 zákona č. 578/2004 Z. z. samosprávny kraj uloží
poskytovateľovi za porušenie niektorej z povinností ustanovených v § 79 ods. 1 písm. g),
za), zu) až zw) pokutu až do 3319 € a za porušenie povinnosti ustanovenej v § 79 ods. 1
písm. ah) pokutu až do 16 596 €.
89. Súčasne podľa § 83 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z. v rozhodnutí o uložení
pokuty orgán príslušný na vykonávanie dozoru nad dodržiavaním ustanovení tohto zákona
(§ 81 ods. 1) určí lehotu na odstránenie nedostatkov. Ak sa v tejto lehote nedostatky
neodstránili, možno uložiť pokutu opakovane.
90. Z citovaných ustanovení podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že právna úprava
garantuje dodržiavanie napadnutého ustanovenia i § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 577/2004 Z. z.,
a to tak v rovine hmotnoprávnej [povinnosti podľa § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 577/2004
36
a podľa § 79 ods. 1 písm. g), zu), zv), zw) a ah) zákona č. 578/2004 Z. z.],
ako aj inštitucionálnej a procesnej (dozor samosprávneho kraja zahrňujúci kompetenciu
podľa § 82 ods. 9 a podľa § 83 ods. 3 zákona č. 578/2004 Z. z.). Svojou podstatou ide
o typickú administratívnoprávnu reguláciu, ktorá svojím nastavením primerane garantuje
rešpektovanie povinností, ktoré sú poskytovateľom zdravotnej starostlivosti uložené
vo vzťahu s pacientom. Primeranosť je daná empirickým poznaním, že žiadna právna
úprava nedokáže v absolútnej miere zabrániť páchaniu protiprávnych skutkov. Prijatie
prezidentových dôvodov by preto znamenalo neústavnosť veľkej skupiny právnych noriem,
a to len na základe poukazu na prípady ich porušovania.
91. Ústavný súd tak nepovažuje za dôvodnú argumentáciu prezidenta,
podľa ktorej napadnuté ustanovenie otvára poskytovateľom zdravotnej starostlivosti priestor
pre nekontrolovateľné vyberanie úhrad za rozmanité vymyslené úkony (činnosti)
a v dôsledku toho je nezrozumiteľné, nepredvídateľné a nejasné. Nedôvodnosť
prednesených dôvodov plynie nielen z právnej úpravy rekapitulovanej v predchádzajúcich
odsekoch, ale aj z faktu, že orgány samosprávneho kraja ako orgány verejnej moci povolané
aplikovať predmetné právne normy (prípadne aj pre súdy pri prieskume príslušných
administratívnych rozhodnutí) disponujú na základe § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 577/2004 Z. z.
dostatočným priestorom na to, aby pod zákaz plynúci z týchto ustanovení zahrnuli prípadné
ďalšie úkony a činnosti v § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. nevymenované, svojou
povahou však tvoriace neoddeliteľnú súčasť zdravotného výkonu ako základnej jednotky
zdravotnej starostlivosti. Uvedený aplikačný priestor vymedzil zákonodarca v nadväznosti
na už konštatovanú prirodzenú šírku legálnej definície zdravotnej starostlivosti (body 35
a 53) spätú s vysokým stupňom skutkovej rozmanitosti pri realizácii zdravotných výkonov
poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti. Interpretácia a uplatňovanie § 3 ods. 4 zákona
č. 577/2004 Z. z. zo strany kompetentných orgánov verejnej moci však za každých
okolností musia rešpektovať požiadavky uvedené v poslednej vete bodu 53.
IV. Záver
92. Hoci o kompatibilite niektorých úkonov (činností) poskytovateľa zdravotnej
starostlivosti podľa § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. s legálnym pojmom zdravotnej
37
starostlivosti podľa § 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z., predovšetkým však s jeho účelovou
orientáciou, možno mať vážne pochybnosti (bod 46), vymedzenie súčastí zdravotného
výkonu v napadnutom ustanovení je prísne účelové. Ide o orientáciu na tú zdravotnú
starostlivosť, ktorá je financovaná na základe zdravotného poistenia. Paradoxne (a to je
veľmi podstatné), žiaden zákonný predpis z oblasti zdravotníckeho práva explicitne neráta
s reálnou financovateľnosťou úkonov (činností) vymenovaných v § 3 ods. 4 zákona
č. 577/2004 Z. z. zo systému zdravotného poistenia. Napadnuté ustanovenie ju podľa názoru
ústavného súdu dokonca vylučuje. Zákonodarca síce v ňom vymenované aktivity formálno-
právne pod pojem zdravotnej starostlivosti financovanej na základe zdravotného poistenia
zaraďuje, no robí tak na základe ich integrálneho začlenenia do pojmu zdravotného výkonu
ako základnej jednotky zdravotnej starostlivosti. Úkony (činnosti) uvedené v napadnutom
ustanovení tvoria neoddeliteľné súčasti iného, „hlavného“ zdravotného výkonu. Nasvedčuje
tomu použitý výraz „súčasť“, ktorý podľa názoru ústavného súdu, berúc pri tom do úvahy
aj dôvodovú správu, nemožno vykladať inak než v zmysle občiansko-právneho chápania
súčasti, ktorá vždy sleduje právny osud hlavnej veci. Úmysel zákonodarcu bol teda
stelesnený do normatívneho výsledku, z ktorého vyplýva, že zaradenie úkonov podľa § 3
ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. do pojmu zdravotnej starostlivosti hradenej zo systému
zdravotného poistenia cieli na vzťah poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a poistenca (nie
je možné od neho podľa § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 577/2004 Z. z. vyberať úhrady), súčasne
ale použité výrazivo („súčasť“) dopadá aj na vzťah poskytovateľa zdravotnej starostlivosti
a zdravotnej poisťovne a kladie úkony obsiahnuté v napadnutom ustanovení do polohy
neoddeliteľných komponentov iných, na základe zdravotného poistenia už financovaných
zdravotných výkonov.
93. Zhrňujúco ústavný súd § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. hodnotí ako právnu
normu tvoriacu integrálnu súčasť širšej skupiny pravidiel použitých zákonodarcom
na vzájomné vyváženie základného práva občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť
na základe zdravotného poistenia podľa čl. 40 druhej vety ústavy na jednej strane
a základného práva poskytovateľov zdravotnej starostlivosti podnikať podľa čl. 35 ods. 1
ústavy na strane druhej. Napadnuté ustanovenie sa podieľa na limitovaní základného práva
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, pretože títo za úkony
38
podľa § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. nemôžu od pacientov požadovať úhradu,
no súčasne nemôžu očakávať úhradu zo systému zdravotného poistenia.
94. Napadnuté ustanovenie dopadá na základné právo podľa čl. 40 druhej vety
ústavy cestou regulatívneho obsahu zakotveného v § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 577/2004 Z. z.,
ktorý prvotne pramení v legálnom pojme zdravotnej starostlivosti. Ústavný súd kvôli
definičnej šírke tohto pojmu nevylučuje, že už aj pred zavedením § 3 ods. 4 zákona
č. 577/2004 Z. z. v prezidentom kritizovanej podobe bolo pravidlo zakazujúce
poskytovateľom zdravotnej starostlivosti požadovať od pacientov úhrady za zdravotnú
starostlivosť financovanú na základe zdravotného poistenia (§ 44 ods. 1 zákona
č. 577/2004 Z. z. v znení účinnom do 31. marca 2015 citovaný v bode 48) interpretovateľné
s rovnakým výsledkom, aký prináša napadnuté ustanovenie. No aj v prípade nenaplnenia
tohto predpokladu je zreteľné, že z pohľadu šírky realizačnej platformy základného práva
občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť na základe zdravotného poistenia má § 3
ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. charakter buď rozširujúci alebo potvrdzujúci právny stav
účinný do 31. marca 2015. O zúžení, limitovaní či obmedzení základného práva podľa čl. 40
ústavy tu nemožno uvažovať. Zároveň, zákaz vyberať od poistencov úhrady za poskytnutú
zdravotnú starostlivosť uhrádzanú na základe zdravotného poistenia alebo podmieňovať
poskytnutie takej zdravotnej starostlivosti úhradou od pacienta neoprávňuje poskytovateľov
zdravotnej starostlivosti uplatňovať úhradové nároky voči zdravotným poisťovniam.
V dôsledku toho realizácia napadnutého ustanovenia nemá charakter neústavného
rozširovania pojmu zdravotná starostlivosť použitého v čl. 40 ústavy o úkony, ktoré by
nemali charakter skutočnej starostlivosti o zdravie. Účelové určenie prostriedkov
naakumulovaných v systéme zdravotného poistenia ako ústavná záruka zakotvená v čl. 40
ústavy sa tak nenarúša.
95. Prezidentovu argumentáciu o následku účinnosti napadnutého ustanovenia
spočívajúcom v nekontrolovateľnom vyberaní úhrad za rôzne vymyslené či dokonca fiktívne
úkony poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nemožno akceptovať. Ak je takáto prax
súčasťou prostredia, v ktorom sa § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z. uplatňuje, potom jeho
derogácia nie je spôsobilá privodiť zmenu.
39
96. V napadnutom ustanovení ústavný súd neidentifikoval ani nezrozumiteľnosť,
nejasnosť, či nepredvídateľnosť v miere vedúcej k takej neistote jeho adresátov, ktorá by si
vyžadovala pozitívny nález ústavného súdu o nesúlade s čl. 1 ods. 1 ústavy. Úkony
poskytovateľov zdravotnej starostlivosti vymenované v § 3 ods. 4 zákona č. 577/2004 Z. z.
sú vymedzené spôsobom, ktorý zabezpečuje ich realizačnú nezameniteľnosť a ohraničenie
od iných úkonov uskutočňovaných pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Ani aplikačný
priestor daný samosprávnym krajom podľa § 44 ods. 1 a 2 zákona č. 577/2004
nespochybňuje akceptovateľnosť napadnutého ustanovenia z pohľadu súladu s čl. 1 ods. 1
ústavy. Účel zákona č. 577/2004 Z. z. i zásadné obsahové línie legálnej definície pojmu
zdravotná starostlivosť vytvárajú pre orgány verejnej správy pôsobiace na danom úseku
(eventuálne aj pre správne súdy pri následnom súdnom prieskume) potrebný priestor
na uplatňovanie napadnutého ustanovenia, ktoré bude rešpektujúc príkaz podľa čl. 152
ods. 4 ústavy v súlade s čl. 40 ústavy.
97. Ústavný súd preto návrhu prezidenta nevyhovel tak, ako to je uvedené vo výroku
tohto nálezu.
98. K tomu rozhodnutiu sa podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné
stanovisko sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2017
40