Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 434/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného Mgr.

Petrom Volochom, Čáčovská 305, Senica, vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu podľa , základného práva na

rešpektovanie prezumpcie neviny podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn.

zo 6. novembra 2013, uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 27. januára 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.

zo 23. júna 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 7. októbra 2015

doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“), základného práva na rešpektovanie

prezumpcie neviny podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)

rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 6. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v

Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 27. januára 2015 (ďalej len

„uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 23. júna 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho

súdu“).

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom

okresného súdu uznaný vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360

ods. 1 a 2 písm. a) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) s poukazom na ,

a to na skutkovom základe uvedenom v skutkovej vete výrokovej časti označeného

rozsudku súdu prvého stupňa. Okresný súd mu za to uložil trest odňatia slobody v trvaní

7 mesiacov, ktorý mu bol podmienečne odložený a bola mu určená skúšobná doba

18 mesiacov.

Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ priamo do zápisnice na hlavnom

pojednávaní odvolanie, v ktorom namietal, že spáchanie skutku mu nebolo preukázané,

poškodený jeho spáchanie popieral, rozsudok okresného súdu považuje za chaotický,

nezrozumiteľný a skutok v ňom opísaný za neurčitý. Krajský súd uznesením podľa § 319

v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný

poriadok“) zamietol odvolanie sťažovateľa, pretože zistil, že nie je dôvodné. Sťažovateľ

prostredníctvom svojho obhajcu podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie z dôvodov

uvedených v a , pričom namietal, že rozsudok

okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu sú založené na nezákonne získaných

dôkazoch, na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití

iného hmotnoprávneho ustanovenia a oba súdy nižšieho stupňa nerešpektovali v plnom

rozsahu právo sťažovateľa na riadnu obhajobu. Najvyšší súd ako súd dovolací rozhodol

o podanom dovolaní napadnutým uznesením tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného

poriadku odmietol.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal najmä nesprávne odôvodnenie namietaných

rozhodnutí, ktoré vyplýva z nesprávneho vyhodnotenia výpovedí poškodených a svedkov,

ktoré sťažovateľ podrobne rozobral, a teda z nesprávne zisteného skutkového stavu.

Podľa názoru sťažovateľa „rozhodnutie v trestnom konaní nie je možné vyniesť len

na základe toho, či sudca verí alebo neverí výpovedi tej ktorej strany, ale na základe riadne

vykonaných, zákonných, nespochybniteľných dôkazov“. Sťažovateľ tiež poukázal

na flagrantné porušenie , ako aj práva na obhajobu, keď na hlavnom

pojednávaní po záverečnej reči obhajcu udelil predseda senátu slovo na prednesenie

záverečnej reči splnomocnenej zástupkyni poškodenej.

V súvislosti s namietaným uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ zdôraznil,

že najvyšší súd neprihliadol v dostatočnej miere na to, že súdy nižšieho stupňa pri svojom

rozhodovaní vzali do úvahy aj výpovede poškodenej uskutočnené pred vznesením

obvinenia, čím porušili základnú zásadu trestného konania, podľa ktorej orgány činné

v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho

vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu

jednotlivo a v ich súhrne. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)

sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd ako dovolací súd sám „svojvoľne a v

rozpore so zákonom menil a skúmal úplnosť zisteného skutku, keď prišiel vo svojom

rozhodnutí s argumentáciou, nevyslovenou v žiadnom z rozsudkov súdov nižších stupňov, že

skutok mal byť naplnený vyhrážkou (hoci bez vyslovenia výhražných slov) vyjadrenou

mierením funkčnou a nabitou brokovnicou na telo iného“.

Sťažovateľ sa domnieva, že namietanými rozhodnutiami na všetkých inštančných

stupňoch došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa , práva

na rešpektovanie prezumpcie neviny podľa , ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tieto rozhodnutia považuje za neodôvodnené,

svojvoľné a arbitrárne.

Sťažovateľ tiež poukázal na predchádzajúce rozhodnutie okresného súdu

sp. zn. z 25. apríla 2012 v danej trestnej veci, ktoré bolo zrušené uznesením

krajského súdu sp. zn. z 26. marca 2013 z dôvodu, že okresným súdom nebola

objasnená základná skutočnosť, a to vyhrážanie sa spôsobom vzbudzujúcim dôvodnú obavu.

Podľa sťažovateľa po opakovanom vypočutí poškodených, ako aj svedkov k zmene dôkaznej

situácie nedošlo, napriek tomu bol vo veci sťažovateľa opakovane vynesený odsudzujúci

rozsudok.

Sťažovateľ formuloval petit ústavnej sťažnosti takto:

„1. Základné práva ... na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, na rešpektovanie prezumpcie neviny podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 23. 06. 2015, uznesením Krajského súdu v Trnave

sp. zn. zo dňa 27. 01. 2015 a rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda

sp.zn. zo dňa 06. 11. 2013 boli porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo dňa 23. 06. 2015, uznesenie Krajského súdu v Trnave

sp. zn. zo dňa 27. 01. 2015 a rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda

sp.zn. zo dňa 06. 11. 2013 a vec vracia Okresnému súdu Dunajská Streda

na ďalšie konanie.

3. Okresný súd Dunajská Streda je povinný do 15 dni od právoplatnosti tohto nálezu

zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu Mgr. Petra Volocha... náhradu trov konania

vrátane trov právneho zastúpenia v sume 296,44 EUR.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno

hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným

právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej

reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej.

Ústavný súd v prvom rade pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho

orgánu ochrany ústavnosti ( ) je vo veci sťažovateľa preskúmať zlučiteľnosť

rozhodnutí, ktorými bol pozbavený slobody, s alebo príslušnou medzinárodnou

zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd

tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva

z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy

a ústavný súd v (). Keďže úlohou ústavného súdu

je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach ústavne akceptovateľným

spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky

arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd, nemôže

zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich v danej situácii možno pokladať

za udržateľné (m. m. ).

Vychádzajúc z týchto ústavne relevantných úvah ústavný súd prikročil

k preskúmaniu dôvodov uvedených v ústavnej sťažnosti v korelácii s napádanými

rozhodnutiami všeobecných súdov a ich postupom vo veci sťažovateľa.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

Sťažovateľ vytýka konajúcim súdom, že nesprávne zistili skutkový stav, keďže

zo žiadnej z výpovedí poškodených ani svedkov nevyplynulo, že sťažovateľ sa dopustil

vyhrážania sa inému a súčasne vzbudil u niekoho dôvodnú obavu, a preto mala byť v jeho

prípade aplikovaná základná zásada trestného konania „in dubio pro reo“. Skutok kladený

sťažovateľovi za vinu preto nemožno kvalifikovať ako trestný čin, mohol by byť podľa

názoru sťažovateľa posudzovaný ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu.

Sťažovateľ tiež namietal porušenie svojho práva na obhajobu postupom okresného súdu

na hlavnom pojednávaní, kedy po záverečnej reči obhajcu predniesla záverečnú reč

splnomocnená zástupkyňa poškodenej. Sťažovateľ ďalej poukázal na nezákonnosť dôkazov,

na ktorých sú založené rozhodnutia v jeho trestnej veci, a tiež na predchádzajúce

rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 26. marca 2013 v tom smere, že ani

po doplnení dokazovania nebola súdom prvého stupňa objasnená základná skutočnosť, ktorá

podmieňuje právnu kvalifikáciu konania obžalovaného ako prečinu nebezpečného

vyhrážania, t. j. vyhrážanie spôsobom vzbudzujúcim dôvodnú obavu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh taktiež vyplýva, že sťažovateľ obsahovo identické

námietky nastolil v konaní pred okresným súdom, ďalej vo svojich opravných

prostriedkoch, o ktorých už rozhodol krajský súd a najvyšší súd, a rovnako ich formuloval

aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu.

K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených

práv rozsudkom okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa

. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu

a všeobecných súdov, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany

základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu

poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. , ). Podstatou

účinnej ochrany základných práv sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý

sťažovateľ využil vo vzťahu k základným právam a slobodám, porušenie ktorých sa namieta,

a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv

a slobôd.

Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127

ods. 1 , nemá právomoc preskúmavať rozsudok okresného súdu ako súdu prvého

stupňa, pretože jeho rozsudok preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľa.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného

súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu

Ústavný súd ďalej skúmal možnosť porušenia označených práv sťažovateľa

uznesením krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal. Krajský súd v napadnutom

uznesení okrem iného uviedol:

„Súd prvého stupňa doplnil dokazovanie v rámci rozhodnutia Krajského súdu

v Trnave, vypočul poškodenú , poškodeného ,

svedka , svedka , oboznámil dokumentačný materiál.

Poškodená bola vo veci niekoľkokrát vypočutá, pričom

z jej výpovedí vyplýva, že kritického dňa sa vo večerných hodinách okolo 23,45 hod. vrátila

v spoločnosti svojho známeho . Hneď na dvore z drevín vystúpil bývalý

manžel, ktorý v ruke držal poľovnícku strelnú zbraň namierenú proti nim a hneď začal

vulgárne nadávať. Z vyjadrení poškodenej ďalej vyplýva, že takýmto konaním obžalovaného

bola zaskočená, zrejme presne nevnímala, čo obžalovaný hovoril. Vzápätí ju aj fyzicky

napadol tak, že ju začal udierať do oblasti tváre, chytil ju za vlasy a sotil na zem, kde ju

viackrát kopol na rôznych častí tela. sa podarilo obžalovanému vziať

zbraň, keď potom zastavil , došlo k výstrelu do vzduchu,

neskôr incident pokračoval na dvore , ktorý je synovcom obžalovaného.

Keď si poškodená neskôr dávala slová obžalovaného do súvisu, už v prípravnom konaní

dňa 2. 8. 2007 potvrdila, že obžalovaný sa im vyhrážal s tým, aby zmizla, že zastrelí

jej známeho. Prednesené vyhrážky obžalovaným zopakovala aj vo výpovedi v prípravnom

konaní dňa 16. 10. 2008 a dňa 4. 4. 2011. Na hlavnom pojednávaní dňa 30. 9. 2013

opätovne zopakovala svoju výpoveď z prípravného konania a tiež zopakovala aj rovnaké

vyhrážky voči nim zo strany obžalovaného (č. l. 265).

Rovnako viackrát bol vypočutý poškodený , zhodne vypovedal o útoku

zo strany obžalovaného na poškodenú a uviedol, že bol

v šoku, zľakol sa a zrejme nevnímal všetky slová, ktoré obžalovaný vyslovil. Uviedol, že si

preto nepamätá, akým spôsobom sa obžalovaný vyhrážal.

Z výpovedi svedkov, ktorí boli ďalej vo veci vypočutí vyplýva, že do pivnice

priniesol zbraň , nakoľko obžalovaný mal záujem si zbraň kúpiť.

Obžalovaný z pivnice odišiel a svedkovia konflikt zaregistrovali až vtedy, keď počuli krik

z dvora obžalovaného. Svedkovia preto vypovedali len o časti konfliktu, ktorý sa odohral

medzi obžalovaným a poškodenými.

Podľa názoru krajského súdu vykonané dôkazy na seba vzájomne nadväzujú a možno

z nich vyvodiť záver, že obžalovaný v kritickom čase nečakane vystúpil spoza kríkov, proti

poškodeným namieril zbraň, nadával poškodenej, vyhrážal sa, že ich zastrelí a následne

poškodenú aj fyzicky napadol. Takéto agresívne konanie obžalovaného bolo

pre poškodených prekvapením a to vzhľadom na čas, kedy obžalovaný tak urobil, miesto,

kde tak urobil, je preto logické, že poškodená si hneď nedala do súvisu všetky nadávky

a vyhrážky, ktoré obžalovaný použil, a keďže poškodený nepoznal prostredie,

nevedel, čo konfliktu predchádzalo, a agresívne konanie zo strany obžalovaného nečakal,

nevedel sa hneď zorientovať, preto nevedel vypovedať presne o nadávkach a vyhrážkach

obžalovaného. O tom, že obžalovaný s namierenou strelnou zbraňou oboch poškodených

prekvapil a vzápätí vyvolal ďalší konflikt, niet pochybností. K odvolaniu obžalovaného

je potrebné uviesť, že nie je dôvod vzhľadom na situáciu, v ktorej obžalovaný

voči poškodenej zbraň použil, neveriť tvrdeniu poškodenej, že okrem nadávok a fyzického

násilia použil obžalovaný voči nim aj vyhrážky. To, že poškodený si vyhrážky

zo strany obžalovaného nepamätá, neznamená, že obžalovaný tieto nepoužil. Ako už vyššie

krajský súd uviedol, je potrebné brať do úvahy všetky okolnosti, ktoré predchádzali konfliktu

ako aj miesto a spôsob, akým obžalovaný zbraň voči poškodeným použil. Už samotné

namierenie zbrane voči poškodeným v danej situácii bolo pre poškodených veľmi

nebezpečné. Ďalšie agresívne konanie obžalovaného toto nebezpečenstvo ešte zvýšilo.

Vzhľadom na odvolanie obžalovaného krajský súd ponechal skutok tak, ako bol

ustálený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

Konanie obžalovaného bolo správne právne kvalifikované ako prečin nebezpečného

vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138

písm. a/ Tr. zák.“

Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé

konanie podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky

súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému

uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces ().

Po predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd uvádza, že odôvodnenie uznesenia

krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad, akými úvahami sa súd spravoval,

z akého dôvodu a na základe akých právnych predpisov bolo vo veci rozhodnuté. Vo vzťahu

k trestnému činu nebezpečného vyhrážania podľa , z ktorého

spáchania bol sťažovateľ uznaný vinným, je podľa názoru ústavného súdu potrebné

prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu (tak ako to bolo aj v danom prípade), ako aj

brať do úvahy to, ako poškodení vnímali ujmu, ktorá im s ohľadom na konanie sťažovateľa

hrozila.

Vychádzajúc z už uvedených ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru,

že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia okresného súdu či krajského súdu

a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý

proces.

Čo sa týka namietanej arbitrárnosti záverov uznesenia krajského súdu, ústavný súd

pripomína, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka

dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (),

resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych

predpisov, ktorý predkladá účastník konania (, ). Ústavný súd

v tejto súvislosti taktiež poukazuje na judikatúru bývalej Komisie pre ľudské práva (sťažnosť

č. 6172/73, X v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), ako aj

Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris), v

zmysle ktorej sa pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade

nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, ako vnútroštátny súd

hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Právo na spravodlivý proces je

naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový

stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ spochybňuje hodnotenie každého dôkazu, ktorý

bol všeobecnými súdmi vyhodnotený v jeho neprospech. Nie je úlohou ústavného súdu

prehodnocovať zistený skutkový stav v trestnom konaní ani posudzovať otázku viny

sťažovateľa, ale preskúmať, či námietky sťažovateľa proti postupu a rozhodnutiu krajského

súdu môžu byť v príčinnej súvislosti s porušením základných práv označených v sťažnosti.

Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci je toho názoru, že napadnuté

rozhodnutie krajského súdu v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá

by zakladala svojvôľu. V uznesení krajského súdu nie sú vnútorné rozpory a pri prijímaní

skutkových a právnych záverov nedošlo k žiadnym zjavným omylom alebo k uvedeniu

skutočností, ktoré by bolo v zrejmom rozpore s podstatou súdnej ochrany požadovanej

v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi. Samotná skutočnosť, že si krajský súd

neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania spôsobom, ako ich predniesla obhajoba,

nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv. Krajský súd svoje závery

ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a uviedol logický postup, ako k týmto

záverom dospel. Ústavný súd preto hodnotí napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako

jasné, zrozumiteľné a zodpovedajúce obsahu základného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1

, resp. dohovoru. Ústavný súd preto nevidí žiadny dôvod

na prehodnocovanie, resp. spochybňovanie právnych záverov krajského súdu uvedených

v napadnutom rozhodnutí. Právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať

neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (podobne napr.

, ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú

súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a označenými právami

sťažovateľa, porušenie ktorých namietal, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods.

2 ako zjavne neopodstatnenú.

K namietanému porušeniu označených práv najvyššieho súdu

Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie označených práv uznesením najvyššieho

súdu, ktorým bolo jeho dovolanie proti uznesenie krajského súdu odmietnuté.

Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľa v podstatnom vysporiadal takto:

«K dovolaciemu dôvodu podľa

Existenciu tohto dovolacieho dôvodu dovolateľ vecne odôvodnil tým, že jeho

odsúdenie je založené iba na jednom usvedčujúcom dôkaze, a to nezákonne vykonaných

výsluchoch poškodenej , predtým ako mu bolo

vznesené obvinenie (strana 5 a 9 dovolania).

Dovolací dôvod podľa možno úspešne uplatňovať

v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom

pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené

na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie

zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon

zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho)

opravného prostriedku.

Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu

pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Tr.

por. len vtedy, ak mal, resp. má negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu

takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov potom nemožno

hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa , a to aj

so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3

písm. d/ Dohovoru, tak ako odkazom na nezákonné výsluchy poškodenej naznačil dovolateľ,

by mohlo dôjsť len vtedy ak by odsúdenie obvineného bolo založené

výlučne alebo v rozhodujúcej miere (solery or to a decisive extent) na dôkazoch získaných

nezákonným spôsobom čo sa ale nestalo (pozri Mariana Marinescu p. Rumunsku, rozs.

č. 36110/03 z 2. 2. 2010, Emen p. Turecku, rozs. č. 25585/02 z 26. 1. 2010, Van Mechelen

a ďalší p. Holandsku , Visser p. Holandsku, rozs. č. 26668/95 zo 14. 2. 2002, Al Khawaja

a Tahery p. Spojenému kráľovstvu, rozs. č. 26766/2005 a č. 22228/06 z 15. 12. 2011

a ďalšie).

Je potrebné súhlasiť s dovolateľom, že poškodená

bola v dňoch 25. júla 2007 (č. l. 87 až 91), 2. augusta 2007 (č. l. 192 199)

a 16. októbra 2008 (č. l. 100 až 107) vypočutá ešte predtým ako bolo obvinenému

vznesené obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2

písm. a/ Tr. zák., ku ktorému došlo až 8. septembra 2009 č. l. 11. Tu sa žiada poznamenať,

že pôvodne bolo menovanému vznesené obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania

podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. síce už 25. júla 2007 (č. l. 5, 6), ale prokurátor

Okresnej prokuratúry Dunajská Streda uznesením, sp. zn. , z 13. júna 2008

zrušil uznesenie o vznesení obvinenia voči .

Z predloženého spisového materiálu však vyplýva, že odsúdenie obvineného

nie je založené výlučne a ani v rozhodujúcej miere na označených výpovediach

poškodenej, pretože poškodená bola opakovane a už po vznesení

obvinenia vypočutá nielen v prípravnom konaní dňa 4. apríla 2011

(č. l. 108 113), ale i na hlavných pojednávaniach konaných 17. februára 2012 (č. l. 217)

a 30. septembra 2013 (č. l. 265) za dodržania a úplného rešpektovania zásady

kontradiktórnosti, pričom jej výpovede mali usvedčujúci a trestnú činnosť obvineného

preukazujúci charakter.

Pokiaľ teda okresný súd oprel odsúdenie obvineného aj o výpovede svedkyne

poškodenej neporušil zákon, pretože jej výpovede zo 4. apríla 2011,

17. februára 2012 a 30. septembra 2013 boli vykonané nielen v súlade s našim Trestným

poriadkom, ale zodpovedajú i prísnym kritériám čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Dohovoru.

S ohľadom na uvedené najvyšší súd konštatuje, že nezistil splnenie dovolacieho

dôvodu podľa

K dovolaciemu dôvodu podľa

K označenému dovolaciemu dôvodu najvyšší súd poznamenáva, že v rámci

dovolacieho konania nie je prípustné preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku

(veta za bodkočiarkou v ). Skutkový stav môže najvyšší súd

hodnotiť len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne

právne posúdené, to znamená, či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými

ustanoveniami hmotného práva. Preto nemožno preverovať úplnosť vykonaného

dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov, pretože to sú otázky upravené

normami procesného práva, nie hmotným právom. Uvedený záver zodpovedá skutočnosti,

že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd

už v tretej inštancii, kde nemožno znovu vytvárať, či meniť skutkové zistenia. S ohľadom

na to nemôže najvyšší súd spochybňovať skutkové zistenia a prehodnocovať vykonané

dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Obvinený v rámci podaného

dovolania síce označil dovolací dôvod podľa , nepodložil ho

však takými vecnými argumentmi, ktoré by naznačovali jeho naplnenie.

Obvinený v dovolaní stručne a z opatrnosti vyslovil, že: „Stupeň

spoločenskej nebezpečnosti jeho konania bol prinajmenšom nepatrný vzhľadom na jeho

následky a aj vzhľadom na to, že skutok sa stal pred ôsmymi rokmi“.

Najvyšší súd nezdieľa názor dovolateľa o nepatrnej závažnosti jeho konania, pretože

vyhrážka (hoci bez vyslovenia výhražných slov) vyjadrená mierením funkčnou a nabitou

brokovnicou na telo iného predstavuje mimoriadne nebezpečný spôsob konania, ktorý

v predmetnej veci zrejme len z dôvodu zápasu o pušku neskončil streľbou a závažnejším

následkom. Treba si uvedomiť, že vnímanie situácie účastníkmi konfliktu je vždy iné

z pohľadu útočníka a iné z pohľadu napadnutých osôb. Každý na koho je mierené zbraňou

sa oprávnene môže nielen zľaknúť, ale i obávať o život. Vyhrážka vyjadrená mierením

zbraňou robí každý útok dôraznejším a útočníka nebezpečnejším. Preto v žiadnom prípade

nemôže platiť, že spôsob vykonania činu obvineným bol nepatrný, ale

práve naopak. Súdy nižšieho stupňa pri posúdení stíhaného skutku podľa príslušného

zákonného ustanovenia ako prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2

písm. a/ Tr. zák. postupovali správne, keď vyvodili naplnenie i materiálneho korektívu (§ 10

ods. 2 Tr. zák.) tohto prečinu. Dĺžka konania bola konvalidovaná uložením relatívne

mierneho trestu.

Pokiaľ dovolateľ opakovane poukázal (tak ako už aj pred odvolacím súdom) na to,

že je nevinný a že: „skutok, ktorý sa mu kladie za vinu nespáchal“, takýto argument

nezodpovedá označenému dovolaciemu dôvodu a najvyšší súd zdôrazňuje, že mu

neprislúcha už v tretej inštancii preskúmavať správnosť skutkových zistení a hodnotenie

dôkazov súdmi nižšieho stupňa na podklade dovolania podaného obvineným.

Preto najvyšší súd konštatuje, že v prípade obvineného

v prejednávanej veci nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/

..

V ďalšom môže najvyšší súd súhlasiť s dovolateľom v tom, že samosudca Okresného

súdu Dunajská Streda na hlavnom pojednávaní konanom 30. septembra 2013 nepostupoval

úplne v súlade s , keď umožnil poškodenej predniesť záverečnú reč ako

poslednej, teda až po obhajcovi. Takýto procesný postup samosudcu však (a to aj podľa

obsahu záverečných rečí) nijak neovplyvnil právo obvineného na spravodlivý proces,

pretože nemal a nemá žiadny negatívny dopad na jeho právo na obhajobu (hlavného

pojednávania sa z vlastnej vôle nezúčastnil) a nevyvolal žiadne, pre obvineného negatívne

procesnoprávne a ani hmotnoprávne dôsledky, čo napokon vyplýva i z toho, že prítomný

obhajca nenamietal postup samosudcu a nedomáhal sa nápravy v podobe umožnenia

predniesť záverečnú reč znova, po záverečnej reči poškodenej, čím by, per analogiam,

mohol realizovať svoje právo repliky. Nesprávny postup samosudcu v zmysle § 374 ods. 2

sa síce obsahovo približuje dovolaciemu dôvodu podľa

, najvyšší súd ak uzatvára, že uvedený nesprávny procesný postup samosudcom

na hlavnom pojednávaní formálne ani materiálne nespĺňa kritéria dovolacieho dôvodu

podľa , pretože nie je možné vysloviť, že právo obvineného

na obhajobu bolo postupom samosudcu porušené zásadným spôsobom.»

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu otázka posúdenia, či sú alebo nie sú

splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej

právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia

prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť

k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. , ,

).

Uvedené závery najvyššieho súdu ústavný súd nepovažuje za také, ktoré by

odporovali ústavnoprávnym princípom ochrany základných práv a slobôd. To znamená,

že vyhodnotenie najvyššieho súdu v otázke o nenaplnení sťažovateľom uplatnených

dôvodov dovolania podľa a nemožno

bez ďalšieho považovať za nesprávne, resp. ústavne nekonformné. Právny názor najvyššieho

súdu o nesplnení dôvodov dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne

a presvedčivo a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší

súd jasne a zrozumiteľne vymedzil aj svoju právomoc vo vzťahu k preskúmavaniu

správnosti a úplnosti zisteného skutkového stavu. Ústavný súd taktiež nezistil žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu

v zákone. Z hľadiska dodržania ústavnoprocesných princípov zabezpečujúcich ochranu

základných práv a slobôd ústavný súd nepovažoval za dôvodné zasahovať do výkladu

a aplikácie príslušných ustanovení najvyšším súdom.

Sťažovateľ sa v navrhovanom petite domáha aj vyslovenia porušenia svojho

základného práva podľa , teda práva na rešpektovanie prezumpcie

neviny uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd po preskúmaní argumentácie uplatnenej

v namietanom uznesení najvyššieho súdu zastáva názor, že neprekračuje rámec dôvodného

podozrenia a je z pohľadu zachovania princípu prezumpcie neviny z ústavného hľadiska

akceptovateľná a udržateľná.

Keďže ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť ani medzi napadnutým

uznesením najvyššieho súdu a označenými právami sťažovateľa, porušenie ktorých

namietal, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať

sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015