Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 434/2015
PDF · 514.9 KB
No categories available
I. ÚS 434/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpeného Mgr.
Petrom Volochom, Čáčovská 305, Senica, vo veci namietaného porušenia základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na
rešpektovanie prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 2 T 116/2011
zo 6. novembra 2013, uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 5 To 41/2014
z 27. januára 2015 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn.
2 Tdo 35/2015 zo 23. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 7. októbra 2015
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rešpektovanie
prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“)
rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 2 T 116/2011
z 6. novembra 2013 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“), uznesením Krajského súdu v
Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 41/2014 z 27. januára 2015 (ďalej len
„uznesenie krajského súdu“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 35/2015 z 23. júna 2015 (ďalej len „uznesenie najvyššieho
súdu“).
Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom
okresného súdu uznaný vinným zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360
ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov
(ďalej len „Trestný zákon“) s poukazom na § 138 písm. a) Trestného zákona,
a to na skutkovom základe uvedenom v skutkovej vete výrokovej časti označeného
rozsudku súdu prvého stupňa. Okresný súd mu za to uložil trest odňatia slobody v trvaní
7 mesiacov, ktorý mu bol podmienečne odložený a bola mu určená skúšobná doba
18 mesiacov.
Proti rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ priamo do zápisnice na hlavnom
pojednávaní odvolanie, v ktorom namietal, že spáchanie skutku mu nebolo preukázané,
poškodený jeho spáchanie popieral, rozsudok okresného súdu považuje za chaotický,
nezrozumiteľný a skutok v ňom opísaný za neurčitý. Krajský súd uznesením podľa § 319
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný
poriadok“) zamietol odvolanie sťažovateľa, pretože zistil, že nie je dôvodné. Sťažovateľ
prostredníctvom svojho obhajcu podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie z dôvodov
uvedených v § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku, pričom namietal, že rozsudok
okresného súdu, ako aj uznesenie krajského súdu sú založené na nezákonne získaných
dôkazoch, na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití
iného hmotnoprávneho ustanovenia a oba súdy nižšieho stupňa nerešpektovali v plnom
rozsahu právo sťažovateľa na riadnu obhajobu. Najvyšší súd ako súd dovolací rozhodol
o podanom dovolaní napadnutým uznesením tak, že ho podľa § 382 písm. c) Trestného
poriadku odmietol.
Sťažovateľ v sťažnosti namietal najmä nesprávne odôvodnenie namietaných
rozhodnutí, ktoré vyplýva z nesprávneho vyhodnotenia výpovedí poškodených a svedkov,
ktoré sťažovateľ podrobne rozobral, a teda z nesprávne zisteného skutkového stavu.
Podľa názoru sťažovateľa „rozhodnutie v trestnom konaní nie je možné vyniesť len
na základe toho, či sudca verí alebo neverí výpovedi tej ktorej strany, ale na základe riadne
vykonaných, zákonných, nespochybniteľných dôkazov“. Sťažovateľ tiež poukázal
na flagrantné porušenie Trestného poriadku, ako aj práva na obhajobu, keď na hlavnom
pojednávaní po záverečnej reči obhajcu udelil predseda senátu slovo na prednesenie
záverečnej reči splnomocnenej zástupkyni poškodenej.
V súvislosti s namietaným uznesením najvyššieho súdu sťažovateľ zdôraznil,
že najvyšší súd neprihliadol v dostatočnej miere na to, že súdy nižšieho stupňa pri svojom
rozhodovaní vzali do úvahy aj výpovede poškodenej uskutočnené pred vznesením
obvinenia, čím porušili základnú zásadu trestného konania, podľa ktorej orgány činné
v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu
jednotlivo a v ich súhrne. Vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i)
Trestného poriadku sťažovateľ uviedol, že najvyšší súd ako dovolací súd sám „svojvoľne a v
rozpore so zákonom menil a skúmal úplnosť zisteného skutku, keď prišiel vo svojom
rozhodnutí s argumentáciou, nevyslovenou v žiadnom z rozsudkov súdov nižších stupňov, že
skutok mal byť naplnený vyhrážkou (hoci bez vyslovenia výhražných slov) vyjadrenou
mierením funkčnou a nabitou brokovnicou na telo iného“.
Sťažovateľ sa domnieva, že namietanými rozhodnutiami na všetkých inštančných
stupňoch došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva
na rešpektovanie prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Tieto rozhodnutia považuje za neodôvodnené,
svojvoľné a arbitrárne.
Sťažovateľ tiež poukázal na predchádzajúce rozhodnutie okresného súdu
sp. zn. 2 T 116/2011 z 25. apríla 2012 v danej trestnej veci, ktoré bolo zrušené uznesením
krajského súdu sp. zn. 5 To 97/2012 z 26. marca 2013 z dôvodu, že okresným súdom nebola
objasnená základná skutočnosť, a to vyhrážanie sa spôsobom vzbudzujúcim dôvodnú obavu.
Podľa sťažovateľa po opakovanom vypočutí poškodených, ako aj svedkov k zmene dôkaznej
situácie nedošlo, napriek tomu bol vo veci sťažovateľa opakovane vynesený odsudzujúci
rozsudok.
Sťažovateľ formuloval petit ústavnej sťažnosti takto:
„1. Základné práva ... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, na rešpektovanie prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivý súdny proces zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2Tdo 35/2015 zo dňa 23. 06. 2015, uznesením Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 5To/41/2014 303 zo dňa 27. 01. 2015 a rozsudkom Okresného súdu Dunajská Streda
sp.zn. 2T/116/2011 271 zo dňa 06. 11. 2013 boli porušené.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 21 do 35/2015 zo dňa 23. 06. 2015, uznesenie Krajského súdu v Trnave
sp. zn. 5To/41/2014 303 zo dňa 27. 01. 2015 a rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda
sp.zn. 2T/116/2011 271 zo dňa 06. 11. 2013 a vec vracia Okresnému súdu Dunajská Streda
na ďalšie konanie.
3. Okresný súd Dunajská Streda je povinný do 15 dni od právoplatnosti tohto nálezu
zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu Mgr. Petra Volocha... náhradu trov konania
vrátane trov právneho zastúpenia v sume 296,44 EUR.“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno
hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným
právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej
súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej.
Ústavný súd v prvom rade pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho
orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je vo veci sťažovateľa preskúmať zlučiteľnosť
rozhodnutí, ktorými bol pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou
zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd
tretej alebo štvrtej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva
z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy
a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02). Keďže úlohou ústavného súdu
je sledovať, či všeobecné súdy v namietaných rozhodnutiach ústavne akceptovateľným
spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené a či nenesú znaky
arbitrárnosti vyúsťujúce do porušenia niektorého zo základných práv a slobôd, nemôže
zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich v danej situácii možno pokladať
za udržateľné (m. m. III. ÚS 271/07).
Vychádzajúc z týchto ústavne relevantných úvah ústavný súd prikročil
k preskúmaniu dôvodov uvedených v ústavnej sťažnosti v korelácii s napádanými
rozhodnutiami všeobecných súdov a ich postupom vo veci sťažovateľa.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa
za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Sťažovateľ vytýka konajúcim súdom, že nesprávne zistili skutkový stav, keďže
zo žiadnej z výpovedí poškodených ani svedkov nevyplynulo, že sťažovateľ sa dopustil
vyhrážania sa inému a súčasne vzbudil u niekoho dôvodnú obavu, a preto mala byť v jeho
prípade aplikovaná základná zásada trestného konania „in dubio pro reo“. Skutok kladený
sťažovateľovi za vinu preto nemožno kvalifikovať ako trestný čin, mohol by byť podľa
názoru sťažovateľa posudzovaný ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu.
Sťažovateľ tiež namietal porušenie svojho práva na obhajobu postupom okresného súdu
na hlavnom pojednávaní, kedy po záverečnej reči obhajcu predniesla záverečnú reč
splnomocnená zástupkyňa poškodenej. Sťažovateľ ďalej poukázal na nezákonnosť dôkazov,
na ktorých sú založené rozhodnutia v jeho trestnej veci, a tiež na predchádzajúce
rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 To 97/2012 z 26. marca 2013 v tom smere, že ani
po doplnení dokazovania nebola súdom prvého stupňa objasnená základná skutočnosť, ktorá
podmieňuje právnu kvalifikáciu konania obžalovaného ako prečinu nebezpečného
vyhrážania, t. j. vyhrážanie spôsobom vzbudzujúcim dôvodnú obavu.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh taktiež vyplýva, že sťažovateľ obsahovo identické
námietky nastolil v konaní pred okresným súdom, ďalej vo svojich opravných
prostriedkoch, o ktorých už rozhodol krajský súd a najvyšší súd, a rovnako ich formuloval
aj v sťažnosti podanej ústavnému súdu.
K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom okresného súdu
Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie označených
práv rozsudkom okresného súdu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie ústavy limituje hranice právomoci ústavného súdu
a všeobecných súdov, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany
základných práv a slobôd na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu
poskytnúť všeobecné súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06). Podstatou
účinnej ochrany základných práv sťažovateľa je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý
sťažovateľ využil vo vzťahu k základným právam a slobodám, porušenie ktorých sa namieta,
a ktorý mu umožňoval odstrániť stav, v ktorom vidí porušenie svojich základných práv
a slobôd.
Ústavný súd vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127
ods. 1 ústavy, nemá právomoc preskúmavať rozsudok okresného súdu ako súdu prvého
stupňa, pretože jeho rozsudok preskúmal krajský súd v dôsledku odvolania sťažovateľa.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k rozsudku okresného
súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
K namietanému porušeniu označených práv uznesením krajského súdu
Ústavný súd ďalej skúmal možnosť porušenia označených práv sťažovateľa
uznesením krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal. Krajský súd v napadnutom
uznesení okrem iného uviedol:
„Súd prvého stupňa doplnil dokazovanie v rámci rozhodnutia Krajského súdu
v Trnave, vypočul poškodenú , poškodeného ,
svedka , svedka , oboznámil dokumentačný materiál.
Poškodená bola vo veci niekoľkokrát vypočutá, pričom
z jej výpovedí vyplýva, že kritického dňa sa vo večerných hodinách okolo 23,45 hod. vrátila
v spoločnosti svojho známeho . Hneď na dvore z drevín vystúpil bývalý
manžel, ktorý v ruke držal poľovnícku strelnú zbraň namierenú proti nim a hneď začal
vulgárne nadávať. Z vyjadrení poškodenej ďalej vyplýva, že takýmto konaním obžalovaného
bola zaskočená, zrejme presne nevnímala, čo obžalovaný hovoril. Vzápätí ju aj fyzicky
napadol tak, že ju začal udierať do oblasti tváre, chytil ju za vlasy a sotil na zem, kde ju
viackrát kopol na rôznych častí tela. sa podarilo obžalovanému vziať
zbraň, keď potom zastavil , došlo k výstrelu do vzduchu,
neskôr incident pokračoval na dvore , ktorý je synovcom obžalovaného.
Keď si poškodená neskôr dávala slová obžalovaného do súvisu, už v prípravnom konaní
dňa 2. 8. 2007 potvrdila, že obžalovaný sa im vyhrážal s tým, aby zmizla, že zastrelí
jej známeho. Prednesené vyhrážky obžalovaným zopakovala aj vo výpovedi v prípravnom
konaní dňa 16. 10. 2008 a dňa 4. 4. 2011. Na hlavnom pojednávaní dňa 30. 9. 2013
opätovne zopakovala svoju výpoveď z prípravného konania a tiež zopakovala aj rovnaké
vyhrážky voči nim zo strany obžalovaného (č. l. 265).
Rovnako viackrát bol vypočutý poškodený , zhodne vypovedal o útoku
zo strany obžalovaného na poškodenú a uviedol, že bol
v šoku, zľakol sa a zrejme nevnímal všetky slová, ktoré obžalovaný vyslovil. Uviedol, že si
preto nepamätá, akým spôsobom sa obžalovaný vyhrážal.
Z výpovedi svedkov, ktorí boli ďalej vo veci vypočutí vyplýva, že do pivnice
priniesol zbraň , nakoľko obžalovaný mal záujem si zbraň kúpiť.
Obžalovaný z pivnice odišiel a svedkovia konflikt zaregistrovali až vtedy, keď počuli krik
z dvora obžalovaného. Svedkovia preto vypovedali len o časti konfliktu, ktorý sa odohral
medzi obžalovaným a poškodenými.
Podľa názoru krajského súdu vykonané dôkazy na seba vzájomne nadväzujú a možno
z nich vyvodiť záver, že obžalovaný v kritickom čase nečakane vystúpil spoza kríkov, proti
poškodeným namieril zbraň, nadával poškodenej, vyhrážal sa, že ich zastrelí a následne
poškodenú aj fyzicky napadol. Takéto agresívne konanie obžalovaného bolo
pre poškodených prekvapením a to vzhľadom na čas, kedy obžalovaný tak urobil, miesto,
kde tak urobil, je preto logické, že poškodená si hneď nedala do súvisu všetky nadávky
a vyhrážky, ktoré obžalovaný použil, a keďže poškodený nepoznal prostredie,
nevedel, čo konfliktu predchádzalo, a agresívne konanie zo strany obžalovaného nečakal,
nevedel sa hneď zorientovať, preto nevedel vypovedať presne o nadávkach a vyhrážkach
obžalovaného. O tom, že obžalovaný s namierenou strelnou zbraňou oboch poškodených
prekvapil a vzápätí vyvolal ďalší konflikt, niet pochybností. K odvolaniu obžalovaného
je potrebné uviesť, že nie je dôvod vzhľadom na situáciu, v ktorej obžalovaný
voči poškodenej zbraň použil, neveriť tvrdeniu poškodenej, že okrem nadávok a fyzického
násilia použil obžalovaný voči nim aj vyhrážky. To, že poškodený si vyhrážky
zo strany obžalovaného nepamätá, neznamená, že obžalovaný tieto nepoužil. Ako už vyššie
krajský súd uviedol, je potrebné brať do úvahy všetky okolnosti, ktoré predchádzali konfliktu
ako aj miesto a spôsob, akým obžalovaný zbraň voči poškodeným použil. Už samotné
namierenie zbrane voči poškodeným v danej situácii bolo pre poškodených veľmi
nebezpečné. Ďalšie agresívne konanie obžalovaného toto nebezpečenstvo ešte zvýšilo.
Vzhľadom na odvolanie obžalovaného krajský súd ponechal skutok tak, ako bol
ustálený vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.
Konanie obžalovaného bolo správne právne kvalifikované ako prečin nebezpečného
vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 138
písm. a/ Tr. zák.“
Ústavný súd už judikoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé
konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré
jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému
uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
Po predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd uvádza, že odôvodnenie uznesenia
krajského súdu jasne a zrozumiteľne podáva výklad, akými úvahami sa súd spravoval,
z akého dôvodu a na základe akých právnych predpisov bolo vo veci rozhodnuté. Vo vzťahu
k trestnému činu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 Trestného zákona, z ktorého
spáchania bol sťažovateľ uznaný vinným, je podľa názoru ústavného súdu potrebné
prihliadať na okolnosti konkrétneho prípadu (tak ako to bolo aj v danom prípade), ako aj
brať do úvahy to, ako poškodení vnímali ujmu, ktorá im s ohľadom na konanie sťažovateľa
hrozila.
Vychádzajúc z už uvedených ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru,
že niet žiadnej spojitosti medzi odôvodnením rozhodnutia okresného súdu či krajského súdu
a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivý
proces.
Čo sa týka namietanej arbitrárnosti záverov uznesenia krajského súdu, ústavný súd
pripomína, že do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka
dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97),
resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných právnych
predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04). Ústavný súd
v tejto súvislosti taktiež poukazuje na judikatúru bývalej Komisie pre ľudské práva (sťažnosť
č. 6172/73, X v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), ako aj
Európskeho súdu pre ľudské práva (napríklad v prípade Delcourt, resp. Monnel a Morris), v
zmysle ktorej sa pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) v žiadnom prípade
nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, ako vnútroštátny súd
hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Právo na spravodlivý proces je
naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový
stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú za predpokladu, že
skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle
konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ spochybňuje hodnotenie každého dôkazu, ktorý
bol všeobecnými súdmi vyhodnotený v jeho neprospech. Nie je úlohou ústavného súdu
prehodnocovať zistený skutkový stav v trestnom konaní ani posudzovať otázku viny
sťažovateľa, ale preskúmať, či námietky sťažovateľa proti postupu a rozhodnutiu krajského
súdu môžu byť v príčinnej súvislosti s porušením základných práv označených v sťažnosti.
Ústavný súd v okolnostiach posudzovanej veci je toho názoru, že napadnuté
rozhodnutie krajského súdu v žiadnom prípade nemožno považovať za arbitrárne či zjavne
neodôvodnené. Z napadnutého rozhodnutia krajského súdu nevyplýva jednostrannosť, ktorá
by zakladala svojvôľu. V uznesení krajského súdu nie sú vnútorné rozpory a pri prijímaní
skutkových a právnych záverov nedošlo k žiadnym zjavným omylom alebo k uvedeniu
skutočností, ktoré by bolo v zrejmom rozpore s podstatou súdnej ochrany požadovanej
v trestnom konaní vedenom proti sťažovateľovi. Samotná skutočnosť, že si krajský súd
neosvojil interpretáciu výsledkov dokazovania spôsobom, ako ich predniesla obhajoba,
nemôže viesť k záveru o porušení sťažovateľom označených práv. Krajský súd svoje závery
ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil a uviedol logický postup, ako k týmto
záverom dospel. Ústavný súd preto hodnotí napadnuté rozhodnutie krajského súdu ako
jasné, zrozumiteľné a zodpovedajúce obsahu základného práva zakotveného v čl. 46 ods. 1
ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto nevidí žiadny dôvod
na prehodnocovanie, resp. spochybňovanie právnych záverov krajského súdu uvedených
v napadnutom rozhodnutí. Právo na súdnu ochranu neznamená právo na úspech v konaní
pred všeobecným súdom, teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať
neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (podobne napr.
III. ÚS 197/02, III. ÚS 284/08).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu relevantnú
súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a označenými právami
sťažovateľa, porušenie ktorých namietal, preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods.
2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
K namietanému porušeniu označených práv najvyššieho súdu
Sťažovateľ v sťažnosti namieta aj porušenie označených práv uznesením najvyššieho
súdu, ktorým bolo jeho dovolanie proti uznesenie krajského súdu odmietnuté.
Najvyšší súd sa s argumentáciou sťažovateľa v podstatnom vysporiadal takto:
«K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.
Existenciu tohto dovolacieho dôvodu dovolateľ vecne odôvodnil tým, že jeho
odsúdenie je založené iba na jednom usvedčujúcom dôkaze, a to nezákonne vykonaných
výsluchoch poškodenej , predtým ako mu bolo
vznesené obvinenie (strana 5 a 9 dovolania).
Dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. možno úspešne uplatňovať
v prípadoch, keď je rozhodnutie súdu založené na dôkazoch, ktoré neboli na hlavnom
pojednávaní vykonané zákonným spôsobom. Skutočnosť, že rozhodnutie je založené
na dôkazoch vykonaných v rozpore so zákonom musí byť z obsahu spisu zrejmá a porušenie
zákona by malo svojou povahou a závažnosťou zodpovedať porušeniu práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čomu napokon
zodpovedá i samotná povaha dovolania ako mimoriadneho (nie ďalšieho riadneho)
opravného prostriedku.
Z uvedeného potom logicky vyplýva záver, že nesprávny procesný postup súdu
pri vykonávaní dôkazov môže byť dovolacím dôvodom v zmysle § 371 ods. 1 písm. g/ Tr.
por. len vtedy, ak mal, resp. má negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu
takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov potom nemožno
hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por., a to aj
so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3
písm. d/ Dohovoru, tak ako odkazom na nezákonné výsluchy poškodenej naznačil dovolateľ,
by mohlo dôjsť len vtedy ak by odsúdenie obvineného bolo založené
výlučne alebo v rozhodujúcej miere (solery or to a decisive extent) na dôkazoch získaných
nezákonným spôsobom čo sa ale nestalo (pozri Mariana Marinescu p. Rumunsku, rozs.
č. 36110/03 z 2. 2. 2010, Emen p. Turecku, rozs. č. 25585/02 z 26. 1. 2010, Van Mechelen
a ďalší p. Holandsku , Visser p. Holandsku, rozs. č. 26668/95 zo 14. 2. 2002, Al Khawaja
a Tahery p. Spojenému kráľovstvu, rozs. č. 26766/2005 a č. 22228/06 z 15. 12. 2011
a ďalšie).
Je potrebné súhlasiť s dovolateľom, že poškodená
bola v dňoch 25. júla 2007 (č. l. 87 až 91), 2. augusta 2007 (č. l. 192 199)
a 16. októbra 2008 (č. l. 100 až 107) vypočutá ešte predtým ako bolo obvinenému
vznesené obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2
písm. a/ Tr. zák., ku ktorému došlo až 8. septembra 2009 č. l. 11. Tu sa žiada poznamenať,
že pôvodne bolo menovanému vznesené obvinenie pre prečin nebezpečného vyhrážania
podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Tr. zák. síce už 25. júla 2007 (č. l. 5, 6), ale prokurátor
Okresnej prokuratúry Dunajská Streda uznesením, sp. zn. 2 Pv 546/07, z 13. júna 2008
zrušil uznesenie o vznesení obvinenia voči .
Z predloženého spisového materiálu však vyplýva, že odsúdenie obvineného
nie je založené výlučne a ani v rozhodujúcej miere na označených výpovediach
poškodenej, pretože poškodená bola opakovane a už po vznesení
obvinenia vypočutá nielen v prípravnom konaní dňa 4. apríla 2011
(č. l. 108 113), ale i na hlavných pojednávaniach konaných 17. februára 2012 (č. l. 217)
a 30. septembra 2013 (č. l. 265) za dodržania a úplného rešpektovania zásady
kontradiktórnosti, pričom jej výpovede mali usvedčujúci a trestnú činnosť obvineného
preukazujúci charakter.
Pokiaľ teda okresný súd oprel odsúdenie obvineného aj o výpovede svedkyne
poškodenej neporušil zákon, pretože jej výpovede zo 4. apríla 2011,
17. februára 2012 a 30. septembra 2013 boli vykonané nielen v súlade s našim Trestným
poriadkom, ale zodpovedajú i prísnym kritériám čl. 6 ods. 1, ods. 3 písm. d/ Dohovoru.
S ohľadom na uvedené najvyšší súd konštatuje, že nezistil splnenie dovolacieho
dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.
K dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.
K označenému dovolaciemu dôvodu najvyšší súd poznamenáva, že v rámci
dovolacieho konania nie je prípustné preskúmavať správnosť a úplnosť zisteného skutku
(veta za bodkočiarkou v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.). Skutkový stav môže najvyšší súd
hodnotiť len z toho hľadiska, či skutok alebo iná okolnosť skutkovej povahy boli správne
právne posúdené, to znamená, či boli právne kvalifikované v súlade s príslušnými
ustanoveniami hmotného práva. Preto nemožno preverovať úplnosť vykonaného
dokazovania a správnosť hodnotenia jednotlivých dôkazov, pretože to sú otázky upravené
normami procesného práva, nie hmotným právom. Uvedený záver zodpovedá skutočnosti,
že dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom a rozhoduje o ňom najvyšší súd
už v tretej inštancii, kde nemožno znovu vytvárať, či meniť skutkové zistenia. S ohľadom
na to nemôže najvyšší súd spochybňovať skutkové zistenia a prehodnocovať vykonané
dôkazy a ich hodnotenie vykonané súdmi nižších stupňov. Obvinený v rámci podaného
dovolania síce označil dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por., nepodložil ho
však takými vecnými argumentmi, ktoré by naznačovali jeho naplnenie.
Obvinený v dovolaní stručne a z opatrnosti vyslovil, že: „Stupeň
spoločenskej nebezpečnosti jeho konania bol prinajmenšom nepatrný vzhľadom na jeho
následky a aj vzhľadom na to, že skutok sa stal pred ôsmymi rokmi“.
Najvyšší súd nezdieľa názor dovolateľa o nepatrnej závažnosti jeho konania, pretože
vyhrážka (hoci bez vyslovenia výhražných slov) vyjadrená mierením funkčnou a nabitou
brokovnicou na telo iného predstavuje mimoriadne nebezpečný spôsob konania, ktorý
v predmetnej veci zrejme len z dôvodu zápasu o pušku neskončil streľbou a závažnejším
následkom. Treba si uvedomiť, že vnímanie situácie účastníkmi konfliktu je vždy iné
z pohľadu útočníka a iné z pohľadu napadnutých osôb. Každý na koho je mierené zbraňou
sa oprávnene môže nielen zľaknúť, ale i obávať o život. Vyhrážka vyjadrená mierením
zbraňou robí každý útok dôraznejším a útočníka nebezpečnejším. Preto v žiadnom prípade
nemôže platiť, že spôsob vykonania činu obvineným bol nepatrný, ale
práve naopak. Súdy nižšieho stupňa pri posúdení stíhaného skutku podľa príslušného
zákonného ustanovenia ako prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2
písm. a/ Tr. zák. postupovali správne, keď vyvodili naplnenie i materiálneho korektívu (§ 10
ods. 2 Tr. zák.) tohto prečinu. Dĺžka konania bola konvalidovaná uložením relatívne
mierneho trestu.
Pokiaľ dovolateľ opakovane poukázal (tak ako už aj pred odvolacím súdom) na to,
že je nevinný a že: „skutok, ktorý sa mu kladie za vinu nespáchal“, takýto argument
nezodpovedá označenému dovolaciemu dôvodu a najvyšší súd zdôrazňuje, že mu
neprislúcha už v tretej inštancii preskúmavať správnosť skutkových zistení a hodnotenie
dôkazov súdmi nižšieho stupňa na podklade dovolania podaného obvineným.
Preto najvyšší súd konštatuje, že v prípade obvineného
v prejednávanej veci nezistil naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i/
Tr. por...
V ďalšom môže najvyšší súd súhlasiť s dovolateľom v tom, že samosudca Okresného
súdu Dunajská Streda na hlavnom pojednávaní konanom 30. septembra 2013 nepostupoval
úplne v súlade s § 274 ods. 2 Tr. por., keď umožnil poškodenej predniesť záverečnú reč ako
poslednej, teda až po obhajcovi. Takýto procesný postup samosudcu však (a to aj podľa
obsahu záverečných rečí) nijak neovplyvnil právo obvineného na spravodlivý proces,
pretože nemal a nemá žiadny negatívny dopad na jeho právo na obhajobu (hlavného
pojednávania sa z vlastnej vôle nezúčastnil) a nevyvolal žiadne, pre obvineného negatívne
procesnoprávne a ani hmotnoprávne dôsledky, čo napokon vyplýva i z toho, že prítomný
obhajca nenamietal postup samosudcu a nedomáhal sa nápravy v podobe umožnenia
predniesť záverečnú reč znova, po záverečnej reči poškodenej, čím by, per analogiam,
mohol realizovať svoje právo repliky. Nesprávny postup samosudcu v zmysle § 374 ods. 2
Tr. por. sa síce obsahovo približuje dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c/
Tr. por., najvyšší súd ak uzatvára, že uvedený nesprávny procesný postup samosudcom
na hlavnom pojednávaní formálne ani materiálne nespĺňa kritéria dovolacieho dôvodu
podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pretože nie je možné vysloviť, že právo obvineného
na obhajobu bolo postupom samosudcu porušené zásadným spôsobom.»
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu otázka posúdenia, či sú alebo nie sú
splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej
právomoci najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného súdu. Otázka posúdenia
prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť
k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (m. m. IV. ÚS 35/02, I. ÚS 145/2010,
Uvedené závery najvyššieho súdu ústavný súd nepovažuje za také, ktoré by
odporovali ústavnoprávnym princípom ochrany základných práv a slobôd. To znamená,
že vyhodnotenie najvyššieho súdu v otázke o nenaplnení sťažovateľom uplatnených
dôvodov dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. g) a i) Trestného poriadku nemožno
bez ďalšieho považovať za nesprávne, resp. ústavne nekonformné. Právny názor najvyššieho
súdu o nesplnení dôvodov dovolania je v napadnutom rozhodnutí zdôvodnený dostatočne
a presvedčivo a nemožno ho považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší
súd jasne a zrozumiteľne vymedzil aj svoju právomoc vo vzťahu k preskúmavaniu
správnosti a úplnosti zisteného skutkového stavu. Ústavný súd taktiež nezistil žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup najvyššieho súdu nemajúci oporu
v zákone. Z hľadiska dodržania ústavnoprocesných princípov zabezpečujúcich ochranu
základných práv a slobôd ústavný súd nepovažoval za dôvodné zasahovať do výkladu
a aplikácie príslušných ustanovení Trestného poriadku najvyšším súdom.
Sťažovateľ sa v navrhovanom petite domáha aj vyslovenia porušenia svojho
základného práva podľa čl. 50 ods. 2 ústavy, teda práva na rešpektovanie prezumpcie
neviny uznesením najvyššieho súdu. Ústavný súd po preskúmaní argumentácie uplatnenej
v namietanom uznesení najvyššieho súdu zastáva názor, že neprekračuje rámec dôvodného
podozrenia a je z pohľadu zachovania princípu prezumpcie neviny z ústavného hľadiska
akceptovateľná a udržateľná.
Keďže ústavný súd nezistil žiadnu relevantnú súvislosť ani medzi napadnutým
uznesením najvyššieho súdu a označenými právami sťažovateľa, porušenie ktorých
namietal, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej uvedenými.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2015