Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 443/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Magda Poliačiková,

advokátka, s. r. o., Národná 17, Žilina, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky

JUDr. Magdy Poliačikovej, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa , Listiny základných

práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom

pod sp. zn. a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 26. novembra 2014 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

16. februára 2015 doručená sťažnosť

(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. novembra 2014 (ďalej len „napadnutý

rozsudok“).

2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania o návrhu na

určenie príspevku na výživu a úhradu nákladov nevydatej matke v procesnej pozícii

odporcu. Okresný súd v označenom konaní vedenom pod sp. zn. o žalobe

navrhovateľky rozhodol rozsudkom zo 16. júna 2014 (ďalej aj „rozsudok súdu prvého

stupňa“), ktorým zaviazal sťažovateľa prispievať príspevkom na úhradu nákladov

navrhovateľke ako nevydatej matke v sume 35 € mesačne za obdobie od 7. decembra 2009

do 6. decembra 2011 s tým, že nedoplatok v sume 840 € povolil otcovi dieťaťa

(sťažovateľovi, pozn.) splácať v mesačných splátkach v sume 40 € mesačne. Proti

uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti

potvrdil.

3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávne

právne posúdili, keď ignorovali podľa jeho názoru rozhodujúce právne skutočnosti

na posúdenie návrhu navrhovateľky. Sťažovateľ ďalej namietal a spochybňoval závery

súdov oboch stupňov, ktoré sú podľa jeho názoru v rozpore so zásadou spravodlivej ochrany

2

práv účastníkov súdneho konania. Odôvodnenie napadnutého rozsudku, ako aj postup

okresného súdu a krajského súdu v predmetnej veci považoval za nedostatočný, ktorý

nevzal do úvahy jeho zdravotné ťažkosti, a tým aj jeho obmedzenú schopnosť dosahovať

príjem. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý s poukazom na § 219

ods. 1 a 2 v znení neskorších predpisov (ďalej

len „OSP“) sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu, považoval tak za arbitrárne

nedostačujúce, pretože mu neposkytlo odpovede na jeho zásadné argumenty, čím

v konečnom dôsledku malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv.

4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd

o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho označených práv

postupom okresného súdu v konaní sp. zn. a postupom a napadnutým

rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec mu vráti

na ďalšie konanie. Zároveň tiež žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € ako

aj úhradu trov konania.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

7. Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

8. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne

neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a

aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o

ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať

predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O

arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

4

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis , I. ÚS

12/05, ).

10. Pokiaľ ide o napadnutý postup súdu prvého stupňa v konaní vedenom pod sp. zn.

15 , ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa ,

z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc

preskúmať napadnutý postup okresného súdu v označenom konaní, keďže ho už meritórne

preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný

poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.

11. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej

proti napadnutému postupu súdu prvého stupňa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. ,

, , ).

12. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, ako aj postupu,

ktorý mu predchádzal, namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke nedostatočného

a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku z dôvodu, že krajský súd nedal odpoveď

na jeho zásadné argumenty uvedené v odvolaní proti prvostupňového rozsudku,

len aplikujúc a sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa

a v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu.

13. Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne.

14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom.

15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného

práva podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno

vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

16. Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského

súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

17. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená

v odôvodnení napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu

nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby

ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ

má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí.

Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.

18. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahu

základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

6

19. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,

ktorý sa stotožnil s právnym názorom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa,

a po preskúmaní odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodnutie

je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré

zvolil pri rozhodovaní o nároku navrhovateľky, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie

založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade obrana sťažovateľa

založená na obmedzenej schopnosti dosahovať príjem je nedostatočná. Poukázal na to, že

rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní nemocenského je dočasné do skončenia

práceneschopnosti, a na skutočnosť, že sťažovateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne

skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o dlhodobom trvaní jeho

práceneschopnosti, a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné, preto odvolaním

napadnuté výroky rozsudku súdu prvého stupňa potvrdil.

20. Vychádzajúc z uvedeného, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď

na jedinú námietku sťažovateľa uvedenú v jeho odvolaní, ústavný súd považoval námietku

sťažovateľa o arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu za neopodstatnenú

z hľadiska možnosti vyslovenia porušenia označených práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu. Zároveň konštatuje, že ani v postupe krajského súdu nezistil možnosť

porušenia označených práv sťažovateľa, a to aj napriek tomu, že odôvodnenie sťažnosti

v tejto časti bolo nedostačujúce.

21. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd

v napadnutom rozsudku krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom

napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

22. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného

základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka

súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), ústavný

súd dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom súdu,

ktorý mu predchádzal, a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46

ods. 1 a listiny, ako aj jeho práva podľa dohovoru neexistuje

taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia

po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. novembra 2015

8