Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 443/2015
PDF · 290.71 KB
No categories available
I. ÚS 443/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. novembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. Magda Poliačiková,
advokátka, s. r. o., Národná 17, Žilina, konajúcou prostredníctvom konateľky a advokátky
JUDr. Magdy Poliačikovej, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 P 178/2013 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.
8 CoP 76/2014 z 26. novembra 2014 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
16. februára 2015 doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 P 178/2013 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Žiline
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 76/2014 z 26. novembra 2014 (ďalej len „napadnutý
rozsudok“).
2. Z predloženej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania o návrhu na
určenie príspevku na výživu a úhradu nákladov nevydatej matke v procesnej pozícii
odporcu. Okresný súd v označenom konaní vedenom pod sp. zn. 15 P 178/2013 o žalobe
navrhovateľky rozhodol rozsudkom zo 16. júna 2014 (ďalej aj „rozsudok súdu prvého
stupňa“), ktorým zaviazal sťažovateľa prispievať príspevkom na úhradu nákladov
navrhovateľke ako nevydatej matke v sume 35 € mesačne za obdobie od 7. decembra 2009
do 6. decembra 2011 s tým, že nedoplatok v sume 840 € povolil otcovi dieťaťa
(sťažovateľovi, pozn.) splácať v mesačných splátkach v sume 40 € mesačne. Proti
uvedenému rozsudku súdu prvého stupňa podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
potvrdil.
3. Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že okresný súd, ako aj krajský súd vec nesprávne
právne posúdili, keď ignorovali podľa jeho názoru rozhodujúce právne skutočnosti
na posúdenie návrhu navrhovateľky. Sťažovateľ ďalej namietal a spochybňoval závery
súdov oboch stupňov, ktoré sú podľa jeho názoru v rozpore so zásadou spravodlivej ochrany
2
práv účastníkov súdneho konania. Odôvodnenie napadnutého rozsudku, ako aj postup
okresného súdu a krajského súdu v predmetnej veci považoval za nedostatočný, ktorý
nevzal do úvahy jeho zdravotné ťažkosti, a tým aj jeho obmedzenú schopnosť dosahovať
príjem. Odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý s poukazom na § 219
ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej
len „OSP“) sa stotožnil s právnym názorom okresného súdu, považoval tak za arbitrárne
nedostačujúce, pretože mu neposkytlo odpovede na jeho zásadné argumenty, čím
v konečnom dôsledku malo dôjsť k porušeniu jeho označených práv.
4. Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd
o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jeho označených práv
postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 15 P 178/2013 a postupom a napadnutým
rozsudkom krajského súdu, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec mu vráti
na ďalšie konanie. Zároveň tiež žiadal priznať finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € ako
aj úhradu trov konania.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
7. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
8. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
9. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a
aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o
ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať
predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O
arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
4
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS
12/05, I. ÚS 352/06).
10. Pokiaľ ide o napadnutý postup súdu prvého stupňa v konaní vedenom pod sp. zn.
15 P 178/2013, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc
preskúmať napadnutý postup okresného súdu v označenom konaní, keďže ho už meritórne
preskúmal na základe odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný
poskytnúť sťažovateľovi ochranu jeho právam.
11. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti smerujúcej
proti napadnutému postupu súdu prvého stupňa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
12. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu, ako aj postupu,
ktorý mu predchádzal, namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Podstata jeho argumentácie spočíva v námietke nedostatočného
a arbitrárneho odôvodnenia napadnutého rozsudku z dôvodu, že krajský súd nedal odpoveď
na jeho zásadné argumenty uvedené v odvolaní proti prvostupňového rozsudku,
len aplikujúc § 219 ods. 1 a 2 OSP sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa
a v podrobnostiach odkázal na odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu.
13. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne.
14. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
15. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno
vidieť zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
16. Námietku sťažovateľa týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského
súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
17. Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená
v odôvodnení napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu
nemožno považovať za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby
ústavný súd do veci zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľ
má na celú vec odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí.
Táto okolnosť totiž sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľa.
18. Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je názor, že súčasťou obsahu
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
6
19. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,
ktorý sa stotožnil s právnym názorom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa,
a po preskúmaní odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodnutie
je dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré
zvolil pri rozhodovaní o nároku navrhovateľky, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie
založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu
ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade obrana sťažovateľa
založená na obmedzenej schopnosti dosahovať príjem je nedostatočná. Poukázal na to, že
rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní nemocenského je dočasné do skončenia
práceneschopnosti, a na skutočnosť, že sťažovateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne
skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o dlhodobom trvaní jeho
práceneschopnosti, a dospel k záveru, že odvolanie je nedôvodné, preto odvolaním
napadnuté výroky rozsudku súdu prvého stupňa potvrdil.
20. Vychádzajúc z uvedeného, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď
na jedinú námietku sťažovateľa uvedenú v jeho odvolaní, ústavný súd považoval námietku
sťažovateľa o arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu za neopodstatnenú
z hľadiska možnosti vyslovenia porušenia označených práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu. Zároveň konštatuje, že ani v postupe krajského súdu nezistil možnosť
porušenia označených práv sťažovateľa, a to aj napriek tomu, že odôvodnenie sťažnosti
v tejto časti bolo nedostačujúce.
21. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd
v napadnutom rozsudku krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľa s obsahom
napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
22. Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného
základného práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka
súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný
súd dospel k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom súdu,
ktorý mu predchádzal, a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje
taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia ich porušenia
po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. novembra 2015
8