Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 763/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. novembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

, , t. č. v Ústave na výkon trestu odňatia slobody,

, ktorou namieta porušenie práva na rešpektovanie

korešpondencie podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby Ilava vo veci

vedenej pod sp. zn. 593051-1/2014-DT a jeho rozhodnutím z 19. mája 2014 a práva na

rešpektovanie korešpondencie podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd v spojení s právom na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky

vo veci vedenej pod sp. zn. IV/2 Gn 47/15/1000 a jej prípisom z 28. septembra 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. októbra

2015 doručená sťažnosť , , t. č. Ústav na výkon trestu

odňatia slobody, (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie práva na rešpektovanie korešpondencie podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Ústavu na výkon trestu odňatia

slobody a Ústavu na výkon väzby (ďalej len „ústav na výkon trestu“) vo veci vedenej

pod sp. zn. 593051-1/2014-DT a jeho rozhodnutím z 19. mája 2014 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie ústavu na výkon trestu“) a práva na rešpektovanie korešpondencie podľa čl. 8

dohovoru v spojení s právom na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru

postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)

vo veci vedenej pod sp. zn. IV/2 Gn 47/15/1000 a jej prípisom z 28. septembra 2015 (ďalej

len „napadnutý prípis generálnej prokuratúry“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ požiadal Krajské

riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline podľa o slobodnom

prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode

informácií) v znení neskorších predpisov o poskytnutie interných predpisov na DVD nosiči,

ktorý dostal v poštovej zásielke 11. apríla 2014. Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že „Pri

odovzdávaní mi poštovej zásielky väznica prostredníctvom pedagóga prikázala, aby som

DVD nosič vybral a odovzdal na kontrolu a následne požiadal riaditeľa o povolenie si ho

prezrieť na počítači. To som odmietol, lebo obsah úradnej zásielky podlieha tajomstvu. ...

Pred celou mi ho odňali aj s obálkou, v ktorej mi bol doručený a oznámili mi začatie

disciplinárneho konania za disponovanie zakázanou vecou.“.

Sťažovateľ (t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, pozn.) bol rozhodnutím ústavu na

výkon trestu sp. zn. 593051-1/2014-DT z 9. mája 2014 (ďalej len „rozhodnutie z 9. mája

2014“) uznaný za vinného zo spáchania disciplinárneho previnenia na tom skutkovom

základe, že 14. apríla 2014 pri predvádzaní na počítačovú miestnosť bola vykonaná

preventívna prehliadka a počas prehliadky bol u neho nájdený 1 ks CD nosiča v otvorenej

obálke, čím porušil povinnosť odovzdať do úschovy ústavu na výkon trestu vec, ktorej

držanie s prihliadnutím na jej cenu, množstvo alebo spôsob používania je zakázané alebo

v rozpore s účelom trestu, ako aj zákaz prechovávať akékoľvek predmety, ktorými by

mohol mariť účel výkonu trestu podľa a

o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o výkone trestu“), za čo mu bol uložený

disciplinárny trest podľa § 52 ods. 3 písm. a) citovaného zákona  pokarhanie.

V rozhodnutí ústavu na výkon trestu z 9. mája 2014 sa okrem iného uvádza:

„... menovaný po prevzatí korešpondencie bol vyzvaný službukonajúcim pedagógom,

aby odovzdal predmetné CD na kontrolu a zaevidovanie, ako to už urobil pred tým. Taktiež

bol upozornený, že ak mu bude nájdené predmetné CD pri prehliadke bude sa to riešiť, ako

nedovolená vec. Menovaný má pritom viacej CD médií, ktorá má uložené a vždy na

požiadanie sa mu po schválení umožňuje prezrieť. Dostupné a predvídateľné znenie § 25

zákona o výkone trestu umožňuje odsúdenému prispôsobiť svoje správanie pravidlám

stanoveným v zákone. Vo vzťahu k zákonnej možnosti žiadateľa o sprístupnenie informácie

podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení

niektorých zákonov – vybrať spôsob sprístupnenia informácie (ústne, nahliadnutím do spisu

vrátane možnosti vyhotoviť si odpis alebo výpis, odkopírovaním informácií na technický

nosič dát, sprístupnením kópií predlôh s požadovanými informáciami, telefonicky, faxom,

poštou, elektronickou poštou) – to znamená, že odsúdený by mal požiadať o sprístupnenie

informácií v písomnej forme. Iným spôsobom sprístupnenia informácií sa odsúdený ako

žiadateľ vystavuje tomu, že reálny prístup k informácii bude technicky nevykonateľný,

nakoľko ústav nemá povinnosť zabezpečovať odsúdenému prístup k ním určeným

technickým prostriedkom, ktoré sa nemôžu vzhľadom na výkon trestu uplatniť. Odsúdený si

napriek vyššie uvedenému požiadal o sprístupnenie informácie na CD nosiči (toto právo mu

nebolo upreté) ústav postupoval podľa povinnej osoby – odosielateľa informácie: - povinná

osoba je uvedená v § 25 ods. 3 zákona o výkone trestu – do korešpondencie sa nenahliada –

odsúdený je povinný odovzdať CD do úschovy ústavu, resp. môže požiadať o ich osobnú

držbu (iné veci osobnej potreby).“

Odvolanie sťažovateľa proti rozhodnutiu ústavu na výkon trestu z 9. mája 2014 ústav

na výkon trestu napadnutým rozhodnutím zamietol, pričom v jeho odôvodnení okrem iného

uviedol:

„Odvolací orgán nesúhlasí s tvrdeniami odvolateľa, pretože neodovzdal do úschovy

vec, ktorá je zakázaná, resp. prechovával technické zariadenie umožňujúce komunikáciu

alebo záznam informácií. Odsúdený nemal povolený od riaditeľa ústavu uvedený CD nosič,

v prípade ak by oň požiadal štandardnou cestou mohol by mu byť uvedený CD nosič

povolený – tak ako viackrát v minulosti. Odsúdený svojim konaním vedome porušil zákon,

pretože bol riadne príslušníkom vyzvaný, aby odovzdal do úschovy predmetný CD nosič

a teda jedná sa o zavinené nesplnenie povinnosti, resp. zákazov v zmysle zákona.“

V nadväznosti na vydanie napadnutého rozhodnutia ústavu na výkon trestu

sťažovateľ podal podnet, ktorým v súlade s

o prokuratúre v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) žiadal Krajskú

prokuratúru v Trenčíne (ďalej len „krajská prokuratúra“) o zrušenie rozhodnutia ústavu na

výkon trestu z 9. mája 2014 a napadnutého rozhodnutia ústavu na výkon trestu.

Krajská prokuratúra prípisom č. k. -9 zo 16. apríla 2015

sťažovateľovi oznámila, že postup príslušníkov ústavu na výkon trestu bol zákonný,

a z toho dôvodu jeho podnet na zrušenie „rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu“ ako

nedôvodný odložila. Podaním z 26. júla 2015 adresovaným generálnej prokuratúre sa

sťažovateľ domáhal preskúmania vybavenia svojho predchádzajúceho podnetu

argumentujúc, že jemu uložený disciplinárny trest je nezákonný. Generálna prokuratúra

vyhodnotila podanie sťažovateľa ako opakovaný podnet a napadnutým prípisom ho ako

nedôvodný odložila.

Podľa sťažovateľa „zásah väznice bol nezákonný a protiľudskoprávny. Väznica

vo svojich rozhodnutiach argumentuje ustanoveniami § 7 ods. 4 a § 40 písm. i) zákona

o výkone trestu, ktoré pojednávajú o tom, že odsúdenému sa odnímu veci, ktorými by mohol

byť ohrozený život, zdravie, majetok, ktorými by mohol byť marený účel výkonu trestu,

narušovaný ústavný poriadok, prostriedky audiovizuálnej techniky a pod. a ktoré má

zakázané mať. Väznica vôbec ani konkrétne neuvádza, že ktorá charakteristika sa vzťahuje

na CD/DVD) nosič, lebo iba formalisticky celé ust. § 40 písm. i) na túto vec aplikovala, čo

som namietal v odvolaní proti rozhodnutiu. Mám za to, že CD/DVD nosič, ktorý je

v podstate z umelej hmoty nemožno považovať za vec, o ktorej pojednáva tento zákaz v čom

mi dá za pravdu každý rozumný človek a čo preukazuje samotné rozhodnutie väznice

v ktorom tvrdí, že z takejto veci nehrozí žiadne subjektívne riziko. ... mám za to, že zásahy

väznice do môjho práva na súkromie spôsobom, že som nútený otvárať poštové zásielky od

štátnych orgánov a obhajcu, vydávať im informácie v nich obsiahnuté na CD/DVD nosiči

na kontrolu a následne žiadať o ich prezretie a pokiaľ tak neurobím, tak ma potrestajú, sú

nezákonné a hrubo porušujúce moje právo garantované SR a Dohovorom na

súkromie.“.

Vo vzťahu k napadnutému prípisu generálnej prokuratúry sťažovateľ namieta:

„Prokurátori vo svojich listoch argumentujú iba ustanovením § 23 ods. 1 zákona

o výkone trestu, z ktorého dedukujú, že keďže sa v ňom CD/DVD nespomína, tak sa jedná

o zakázanú vec, ktorú ak chcem mať, tak musím žiadať riaditeľa o povolenie. Ako aj to, že

v ústavnom poriadku sa tiež nenachádza medzi vecami, ktoré môže mať väzeň v počítačovej

miestnosti pri sebe. Tieto argumenty taktiež neobstoja vzhľadom na to, čo som už uviedol,

ako aj to, že keď mi oslovený štátny orgán ako napr. Ústavný súd SR na základe mojej

žiadosti poskytne informácie na CD/DVD nosiči, tak deklaruje moje nespochybniteľné

právo na poskytnuté informácie, s ktorými mám reálne resp. účinné právo disponovať a

teda sa s nimi oboznámiť napr. na počítači, ktorý vo väznici na tento účel je a nejaký

riaditeľ väznice nemá žiadne privilegované právo, aby rozhodoval a teda de facto

vykonával nejakú pomyslenú revíziu správnosti môjho uplatneného práva, keď musím jeho

žiadať, že či si ich vôbec môžem prezrieť na počítači. Mám za to, že som uplatňoval svoje

právo na informácie v spojení s právom na súkromie a preto mi nemohla byť spôsobená

ujma napr. tým, že ma disciplinárne potrestali. Došlo preto k porušeniu môjho práva na

súkromie zo strany väznice a k porušeniu tohto istého práva v spojení s právom na účinný

opravný prostriedok zo strany prokuratúr. Na základe namietaných zásahov, je nepochybné,

že zásah štátu svojimi orgánmi moci a to väznicou a prokuratúrami do môjho práva na

súkromie korešpondencie medzi mnou a štátnymi orgánmi a obhajcom, bol a je nezákonný a

nebol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti, teda nebola splnená ani len prvá podmienka

a už vôbec nie ta druhá, ktorá je prísnejšia, lebo je absurdné, aby štát kontroloval svojim

orgánom svoje orgány, či mi náhodou posielajú informácie, ktorými by mohol byť marený

účel výkonu trestu...“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1) Základné ľudské právo sťažovateľa na súkromie korešpondencie podľa čl. 8

Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd postupom ÚVTOS a ÚVV Ilava

v konaní č.593051-1/2014-DT, v ktorom mu jeho rozhodnutím zo dňa 19. 5. 2014

právoplatne uložil disciplinárny trest porušené bolo.

2) Základne ľudské právo sťažovateľa na súkromie korešpondencie podľa čl. 8

Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd v spojení s čl. 13 Dohovoru

o ochrane základných ľudských práv a slobôd postupom Generálnej prokuratúry SR

v konaní č. IV/2 Gn 47/15/1000, v ktorom mu jeho opakovaný podnet listom zo dňa

28. 9. 2015 odložila ako nedôvodný porušené boli.

3) List Generálnej prokuratúry SR č. IV/2 Gn 47/15/1000-10 zo dňa 28. 9. 2015

zrušuje a vec jej vracia na nové prejednanie a rozhodnutie.

4) Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1300,- eur

(slovom tisíc tristo eur), ktoré je mu povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu porušovateľ v prvom rade.

5) Porušovateľ v prvom rade je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

kancelárií Ústavného súdu SR do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 8 dohovoru postupom ústavu na

výkon trestu vo veci vedenej sp. zn. 593051-1/2014-DT a jeho rozhodnutím z 19. mája

2014

Pokiaľ ide o sťažnosťou napadnuté rozhodnutie ústavu na výkon trestu z 19. mája

2014 a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd považuje za potrebné

zvýrazniť, že ide o rozhodnutie o disciplinárnom previnení, ktorým bol sťažovateľovi

vykonávajúcemu trest odňatia slobody v ústave na výkon trestu uložený disciplinárny trest.

Podľa § 18 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor dozerá na to, aby v miestach, kde

sa vykonáva... trest odňatia slobody..., boli držané osoby len na základe rozhodnutia súdu

alebo iného oprávneného štátneho orgánu o pozbavení alebo obmedzení osobnej slobody

a aby sa v týchto miestach dodržiavali zákony a ostatné všeobecne záväzné právne predpisy.

Podľa § 18 ods. 2 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný c) písomným príkazom

zrušiť alebo pozastaviť vykonávanie rozhodnutia, príkazu alebo opatrenia orgánov

vykonávajúcich správu miest uvedených v odseku 1 alebo ich nadriadeného orgánu, ak sú

v rozpore so zákonom alebo s iným všeobecne záväzným právnym predpisom...

Podľa § 96 zákona o výkone trestu dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave

vykonáva prokurátor podľa osobitného predpisu. Týmto predpisom je práve zákon

o prokuratúre.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ako vyplýva z citovaných ustanovení zákona o výkone trestu a zákona o prokuratúre,

sťažovateľ mal možnosť domáhať sa ochrany ním označeného práva tak, ako to namietal

v sťažnosti podanej ústavnému súdu, práve prostredníctvom príslušnej prokuratúry ako

orgánu vykonávajúceho dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon trestu, ktorá

je oprávnená a zároveň povinná v prípade zistenia porušenia právnych predpisov

na výkon trestu vo vzťahu k osobe sťažovateľa zabezpečiť nápravu nezákonného stavu.

Skutočnosť, že preskúmanie rozhodnutí o disciplinárnom previnení vydaných

orgánmi ústavu na výkon trestu patrí do právomoci príslušnej prokuratúry, potvrdzuje aj

judikatúra všeobecných súdov (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 20. marca 2012).

Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa

Slovenskej republiky, resp. podľa ako prostriedku ochrany

(alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo

slobôd je princíp subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity vychádza z toho, že

ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného

súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

sa uplatní až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu vyplývajúceho z

(m. m. ). Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc až vtedy, ak fyzická

alebo právnická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv

(, ).

Proti namietanému porušeniu práva podľa čl. 8 dohovoru napadnutým rozhodnutím

ústavu na výkon trestu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, mohol sťažovateľ

podať podnet (čo aj využil), o ktorom bola oprávnená a aj povinná rozhodnúť krajská

prokuratúra. Právomoc krajskej prokuratúry preskúmať podnet sťažovateľa vylučuje

právomoc ústavného súdu. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2

zákona o súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

II.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 8 dohovoru postupom generálnej

prokuratúry v napadnutom konaní a jej prípisom z 28. septembra 2015

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo

rozhodnutím príslušného štátneho orgánu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva

alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného štátneho orgánu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

Sťažovateľ namieta, že generálna prokuratúra „zasiahla do jeho práva na súkromie

korešpondencie“ v spojení s právom na účinný prostriedok nápravy, pričom tento zásah

podľa jeho názoru bol a je nezákonný a nespĺňa ani podmienku nevyhnutnosti

v demokratickej spoločnosti, pričom je absurdné, aby „štát kontroloval svojim orgánom

svoje orgány, či mi náhodou posielajú informácie, ktorými by mohol byť marený účel

výkonu trestu“.

Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť nespokojnosť sťažovateľa s vybavením

opakovaného podnetu generálnou prokuratúrou, pričom poukazuje predovšetkým na

skutočnosť, že „má právo na poskytnuté informácie, s ktorými má reálne resp. účinné právo

disponovať a teda sa s nimi oboznámiť napr. na počítači, ktorý vo väznici na tento účel je

a nejaký riaditeľ väznice nemá žiadne privilegované právo, aby rozhodoval a teda de facto

vykonával nejakú pomyslenú revíziu správnosti môjho uplatneného práva, keď musím jeho

žiadať, že či si ich vôbec môžem prezrieť na počítači“.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu

a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov

a súdov v rozsahu vymedzenom zákonom aj na základe podnetu, pričom je oprávnený

vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa

osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa § 31 ods. 2 zákona o prokuratúre podnetom sa rozumie písomná alebo ústna

žiadosť, návrh alebo iné podanie fyzickej osoby alebo právnickej osoby (ďalej len

„podávateľ podnetu“), ktoré smeruje k tomu, aby prokurátor vykonal opatrenia v rozsahu

svojej pôsobnosti, najmä aby podal návrh na začatie konania pred súdom alebo opravný

prostriedok, aby vstúpil do už začatého konania alebo vykonal iné opatrenia na odstránenie

porušenia zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov, na ktorých

vykonanie je podľa zákona oprávnený.

Podľa § 35 ods. 1 zákona o prokuratúre pri vybavovaní podnetu je prokurátor

povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona

alebo iného všeobecne záväzného predpisu, či sú splnené podmienky na podávanie návrhu

na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do

už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých vykonanie je

podľa zákona oprávnený.

Podľa § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať

o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví

nadriadený prokurátor.

Podľa § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre ďalší opakovaný podnet v tej istej veci

vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti.

Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ

podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej

veci.

Podľa § 34 ods. 3 zákona o prokuratúre ak v tej istej veci, v ktorej už bol vybavený

podnet iného podávateľa podnetu, podá podnet ďalší podávateľ podnetu bez uvedenia

nových skutočností, vec netreba prešetrovať; podávateľ podnetu sa upovedomí o výsledku

vybavenia pôvodného podnetu (odsek 3).

V súlade s čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia a morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Právo na rešpektovanie korešpondencie chráni možnosť výmeny informácií medzi

jednotlivcami a dôvernosť tejto komunikácie. Príjemca korešpondencie sa však môže

rozhodnúť jej obsah zverejniť, pričom v takomto prípade právo na rešpektovanie

korešpondencie dotknuté nebude (A. D. proti Holandsku, rozhodnutie Komisie pre ľudské

práva z 11. 1. 1994, sťažnosť č. 21962/93, bod 2).

V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 8

dohovoru je pri skúmaní (ne)porušenia práva na rešpektovanie korešpondencie nevyhnutné

zistiť, ak k zásahu do tohto práva došlo, či tento zásah spĺňa podmienku legality (k zásahu

došlo na základe zákona), podmienku legitimity (k zásahu došlo na účely jedného

zo záujmov vymenovaných v ustanovení čl. 8 dohovoru) a podmienku proporcionality

(zásah bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti) [k tomu pozri aj Kmec, J. a spol.

Evropská úmluva o lidských právech. Praha: Nakladatelství C. H. Beck, 2012, s. 882].

Zásahom v zmysle čl. 8 dohovoru pritom nemusí byť každé konanie orgánu verejnej moci

s dopadom na niektorý zo záujmov chránených citovaným ustanovením. Odňatie slobody

samo osebe so sebou prináša zásah do súkromného a rodinného života, často normálne

obmedzenia vyplývajúce z pobytu vo väzení a väzenskej disciplíny v priebehu zákonného

zbavenia slobody nebudú predstavovať zásah do súkromného alebo rodinného života (D. G.

proti Írsku, rozsudok zo 16. 5. 2002, sťažnosť č. 39474/98, bod 105).

Citovanej judikatúre ESĽP zodpovedá aj text § 4 ods. 1 zákona o výkone trestu,

podľa ktorého je odsúdený počas výkonu trestu povinný podrobiť sa obmedzeniam tých

základných práv a slobôd, ktorých výkon by bol v rozpore s účelom výkonu trestu alebo

ktoré sa nemôžu vzhľadom na výkon trestu uplatniť. Odsúdený je obmedzený najmä v práve

na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, slobode pohybu a pobytu, zachovaní listového

tajomstva a tajomstva dopravovaných správ a iných písomností, v práve slobodnej voľby

povolania a v práve na nakladanie s vecami osobnej potreby.

V napadnutom prípise generálnej prokuratúry sa predovšetkým uvádza:

«Podľa odsúdený môže mať pri sebe v cele

alebo izbe fotografie, vlastné knihy, časopisy, študijné materiály, písomnosti, ktoré

bezprostredne súvisia s konaním vo veci odsúdeného, osobnú korešpondenciu, potreby na

korešpondenciu, hygienické potreby, veci zakúpené podľa § 30, v množstve, ktoré

zodpovedá možnostiam ich uloženia v skrinke, hodinky, elektrický holiaci strojček, ponorný

varič alebo rýchlovarnú kanvicu, ak je v cele alebo izbe elektrická zásuvka a spĺňa

podmienky podľa odseku 3, a ďalšie veci povolené riaditeľom ústavu.

Podľa riaditeľ ústavu určuje veci osobnej

potreby, ktoré môže mať odsúdený pri sebe mimo cely alebo izby.

Podľa odsúdený má právo prijímať a na

vlastné náklady odosielať písomné správy v listinnej podobe (ďalej len „korešpondencia“)

bez obmedzenia, ak sa ďalej neustanovuje inak. Povolenú hmotnosť a rozmery

korešpondencie upravuje osobitný predpis.

V nadväznosti na vyššie uvedené je potrebné konštatovať, že ustanovenie § 23 zákona

č. uvádza veci osobnej potreby, ktoré môže mať odsúdený pri sebe alebo na

izbe, medzi ktorými sú i študijné materiály v listinnej podobe a ďalšie veci povolené

riaditeľom ústavu. Riaditeľ ústavu určuje veci osobnej potreby, ktorými môže odsúdený

disponovať, napr. v počítačovej miestnosti. Riaditeľom ústavu nebolo určené, že

v počítačovej miestnosti môžete mať predmetný CD nosič. Vzhľadom na to, že s poukazom

na CD a DVD nosiče nie sú uvedené medzi vecami osobnej

potreby, ktoré môžete mať pri sebe v cele alebo izbe, podliehajú schváleniu riaditeľom

ústavu bez ohľadu na ich pôvod, čo vo Vašom prípade nebolo splnené. ... preto opakovaný

podnet z 26. júla 2015 odkladám ako nedôvodný.»

Ústavný súd po preskúmaní prípisu generálnej prokuratúry o vybavení opakovaného

podnetu sťažovateľa č. k. IV/2 Gn 47/15/1000-10 z 28. septembra 2015 dospel k záveru, že

generálna prokuratúra opakovaný podnet sťažovateľa riadne vybavila, jej závery vo vzťahu

k námietkam sťažovateľa sú primeraným spôsobom odôvodnené, nie sú arbitrárne,

a v konečnom dôsledku sú akceptovateľné aj s poukazom na judikatúru ESĽP k právu na

rešpektovanie korešpondencie. Podľa názoru ústavného súdu z uvedeného vyplýva, že

generálna prokuratúra sa náležite zaoberala opakovaným podnetom sťažovateľa, nebola

vo veci vybavenia jeho opakovaného podnetu nečinná a o spôsobe preskúmania tohto

podnetu sťažovateľa aj riadne vyrozumela. Samotná skutočnosť, že generálna prokuratúra

dospela k inému záveru, a tým sa odchýlila od očakávaní a predstáv sťažovateľa, nie je

dôvodom na vyslovenie porušenia ním v sťažnosti označeného práva.

Ústavný súd považuje za potrebné vyjadriť sa nad rámec citovaného osobitne

predovšetkým k tvrdeniu sťažovateľa, podľa ktorého „riaditeľ väznice nemá žiadne

privilegované právo rozhodovať o správnosti práva na poskytnuté informácie, s ktorými

mám reálne resp. účinné právo disponovať a teda sa s nimi oboznámiť napr. na počítači,

ktorý vo väznici na tento účel je“.

Podľa § 23 ods. 1 zákona o výkone trestu odsúdený môže mať pri sebe v cele alebo

izbe fotografie, vlastné knihy, časopisy, študijné materiály, písomnosti, ktoré bezprostredne

súvisia s konaním vo veci, v ktorej odsúdený vykonáva trest, ako aj písomnosti týkajúce sa

iných právnych vecí odsúdeného, osobnú korešpondenciu, potreby na korešpondenciu,

hygienické potreby, veci zakúpené podľa § 30, v množstve, ktoré zodpovedá možnostiam

ich uloženia v skrinke, hodinky, elektrický holiaci strojček, ponorný varič alebo rýchlovarnú

kanvicu, ak je v cele alebo izbe elektrická zásuvka a spĺňa podmienky podľa odseku 3,

a ďalšie veci povolené riaditeľom ústavu.

Podľa § 23 ods. 2 zákona o výkone trestu riaditeľ ústavu určuje veci osobnej potreby,

ktoré môže mať odsúdený pri sebe mimo cely alebo izby.

V súlade s § 39 písm. d) zákona o výkone trestu je odsúdený povinný odovzdať do

úschovy ústavu veci, ktorých držanie s prihliadnutím na ich cenu, množstvo alebo spôsob

používania je zakázané alebo v rozpore s účelom výkonu trestu, šetrne zaobchádzať

so zverenými vecami, vo všetkých priestoroch ústavu a v osobných veciach udržiavať

poriadok, čistotu, dodržiavať zásady hygieny a nepoškodzovať cudzí majetok.

V súlade s § 25 ods. 1 zákona o výkone trestu odsúdený má právo prijímať a na

vlastné náklady odosielať písomné správy v listinnej podobe (ďalej len „korešpondencia“)

bez obmedzenia, ak sa ďalej neustanovuje inak. Povolenú hmotnosť a rozmery

korešpondencie upravuje osobitný predpis.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o výkone trestu nahliadnuť do korešpondencie odsúdeného

má právo riaditeľ ústavu alebo ním určený príslušník zboru; pritom je oprávnený oboznámiť

sa s jej obsahom. Ústav je povinný zadržať korešpondenciu, ak obsahuje informáciu

s hanlivým obsahom, informáciu, ktorá môže narušiť účel výkonu trestu, alebo vec alebo jej

obsah zakladá podozrenie z páchania trestnej činnosti.

Podľa § 25 ods. 3 zákona o výkone trestu nahliadnutie do korešpondencie je

neprípustné, ak je zrejmé, že ide o korešpondenciu

a) medzi odsúdeným a jeho obhajcom,

b) medzi odsúdeným a Kanceláriou prezidenta Slovenskej republiky, Národnou

radou Slovenskej republiky, Úradom vlády Slovenskej republiky, Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“), Generálnou prokuratúrou

Slovenskej republiky alebo verejným ochrancom práv,

c) medzi odsúdeným a štátnymi orgánmi Slovenskej republiky, ktoré sú príslušné na

prejednanie podnetov alebo sťažností týkajúcich sa ochrany ľudských práv, ako aj medzi

odsúdeným a medzinárodnými orgánmi a medzinárodnými organizáciami, ktoré sú podľa

medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, príslušné na prejednanie

podnetov alebo sťažností týkajúcich sa ochrany ľudských práv,

d) medzi odsúdeným a súdom,

e) zaslanú odsúdenému diplomatickou misiou alebo konzulárnym úradom cudzieho

štátu.

Podľa názoru ústavného súdu vo veci sťažovateľa nešlo o neprípustný zásah do jeho

práva na rešpektovanie korešpondencie. Z citovaných ustanovení zákona o výkone trestu

pre sťažovateľa vyplývala povinnosť odovzdať CD nosič do úschovy ústavu na výkon trestu

alebo požiadať o jeho osobitnú držbu ako pri inej veci osobnej potreby, ktorá podlieha

schváleniu riaditeľom ústavu na výkon trestu. Keďže sťažovateľ zákonnú povinnosť porušil,

vystavil sa tým nebezpečenstvu disciplinárneho konania, výsledkom ktorého bolo uloženie

disciplinárneho trestu formou pokarhania.

Ako vyplýva zo samotného rozhodnutia ústavu na výkon trestu z 9. mája 2014, tento

s odkazom na § 25 ods. 3 zákona o výkone trestu do korešpondencie nenahliadal, teda

neporušil s ohľadom na postavenie odosielateľa komunikácie (orgán verejnej moci)

dôvernosť korešpondencie. Zákonná povinnosť, podľa ktorej je sťažovateľ ako prijímateľ

korešpondencie vo forme CD nosiča povinný odovzdať tento do úschovy samotného ústavu,

resp. môže požiadať o jeho osobnú držbu ako vec inej osobnej potreby, nijakým spôsobom

neobmedzuje možnosť výmeny informácií medzi sťažovateľom a orgánom verejnej moci

a predstavuje v konečnom dôsledku len zákonnú podmienku, splnenie ktorej je

predpokladom pre realizáciu jeho práva na rešpektovanie korešpondencie. Ide pritom

o obmedzenia, ktoré vyplývajú z povahy a podstaty výkonu trestu odňatia slobody,

v ktorom sa sťažovateľ ako odsúdený nachádza. Riaditeľ ústavu na výkon trestu teda (ako si

to mylne vykladá sťažovateľ) nerozhoduje o práve sťažovateľa disponovať a oboznámiť sa

s informáciami uchovávanými na CD nosiči prostredníctvom počítača, ktorý sa na tento

účel vo väznici nachádza.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nezistil, že by opakovaný podnet

nebol riadne podľa zákona o prokuratúre preskúmavaný nadriadeným prokurátorom podľa

platných právnych noriem, a takisto nezistil žiadnu takú príčinnú súvislosť medzi

napadnutým prípisom a právom podľa čl. 8 dohovoru, na základe ktorej by po prípadnom

prijatí sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení.

Na tomto základe ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pri predbežnom

prerokovaní podľa ako zjavne neopodstatnenú.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru napadnutým

prípisom generálnej prokuratúry z 28. septembra 2015 a postupom, ktorý predchádzal

jeho vydaniu

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby

procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným

orgánom v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom.

Uplatňovanie práva vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň

obhájiteľné právne tvrdenie o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr.

rozhodnutie vo veci Silver a ostatní proti Spojenému kráľovstvu z 25. 3. 1983).

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že podľa judikatúry ESĽP sa čl. 13 dohovoru

vzťahuje iba na prípady, v ktorých sa jednotlivcovi podarí preukázať pravdepodobnosť

tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti

Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. 4. 1988, séria A, č. 131, bod 52). V okolnostiach

prípadu však ústavný súd k takému záveru vo vzťahu k postupu generálnej prokuratúry

v napadnutom konaní a napadnutým prípisom v tomto konaní vydanom nedospel, a preto

sťažnosť sťažovateľa v časti namietaného porušenia čl. 13 dohovoru odmietol pre jej zjavnú

neopodstatnenosť ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo bez právneho dôvodu zaoberať sa

ďalšími návrhmi uplatnenými v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. novembra 2015