Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 493/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti DEVELOP GROUP, a. s., Nobelova 34,

Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Advokáti Heinrich, s. r. o., konajúcou prostredníctvom

advokáta JUDr. Romana Heinricha, Lombardíniho 22b, Bratislava, ktorou namietala

porušenie svojho základného práva podľa a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 27. februára 2015, a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti DEVELOP GROUP, a. s., o d m i e t a pre zjavnú

neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 15. mája

2015 doručená sťažnosť spoločnosti DEVELOP GROUP, a. s. (ďalej len ,,sťažovateľka“),

ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa Slovenskej

republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. z 27. februára 2015 (ďalej len

,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola ako žalovaná

účastníkom občianskeho súdneho konania o zaplatenie sumy 1 910,09 € s prísl. z titulu

nájomného za dočasné užívanie fasádneho lešenia na základe zmluvy o podnikateľskom

nájme hnuteľných vecí. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len ,,okresný

súd“) sp. zn. z 13. marca 2012 (ďalej len ,,rozsudok okresného súdu“)

v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“)

sp. zn. z 11. septembra 2013 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“) bola

sťažovateľka právoplatne zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 1 910,09 € s prísl., ako aj

náhradu trov konania.

3. Na dovolanie sťažovateľky o veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý uznesením

napadnutým touto sťažnosťou dovolanie vo veci samej odmietol a žalobkyni nepriznal

náhradu trov konania.

4. Z odôvodnenia pripojených rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd zistil, že

sťažovateľka v konaní nerozporovala žalobou uplatnený nárok žalobkyne, v odpore proti

platobnému rozkazu okresného súdu z 25. mája 2011 však tvrdila, že v súvislosti

s činnosťou žalobkyne jej vznikla škoda vo výške žalovanej istiny. Pohľadávku na náhradu

škody následne sťažovateľka jednostranným úkonom započítala proti žalovanej pohľadávke.

Započítaciu námietku však vyhodnotil okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku ako

účelovú, pričom podľa jeho záveru sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie

predpokladov vzniku zodpovednosti žalobkyne za tvrdenú škodu. K rovnakým záverom

dospel aj krajský súd, ktorý sa vo svojom rozsudku vyrovnal aj s odvolacou argumentáciou

sťažovateľky, ktorá namietala odňatie možnosti konať pred okresným súdom. Krajský súd

pritom uzavrel, že na pojednávania 19. januára 2012 a 13. marca 2012 bola sťažovateľka

predvolaná, keď súd riadne doručoval zásielky sťažovateľke na adresu zapísanú

v obchodnom registri, pričom sťažovateľka sa uvedených pojednávaní nezúčastnila, hoci

mala doručenie vykázané uplatnením fikcie doručenia. Na sťažovateľkou navrhované nové

dôkazy odvolací súd neprihliadal, keďže sťažovateľka bola poučená podľa § 120 ods. 4

, a pre nevyužitie procesného práva navrhovať dôkazy pred

okresným súdom už nové dôkazy nemohla uplatniť v odvolacom konaní.

5. Sťažovateľka vidí porušenie označenie práv napadnutým uznesením najvyššieho

súdu v tom, že ňou uplatnená skutočnosť zakladajúca podľa jej názoru prípustnosť dovolania

podľa – odňatie možnosti konať pred súdom

postupom súdu – nebola najvyšším súdom akceptovaná a jej dovolanie bolo odmietnuté.

Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia

nereagoval na jej námietku, že krajský súd sa vôbec nezaoberal jej návrhom na vykonanie

dôkazov pred odvolacím súdom. Sťažovateľka pritom argumentuje, že najvyšší súd mal

povinnosť vysporiadať sa s jej námietkou, pretože dôkazy pred okresným súdom nemohla

bez svojej viny predložiť, keďže o pojednávaniach 19. januára 2012 a 13. marca 2012

nevedela a účinky fikcie doručenia predvolania nemohli nastať. Sťažovateľka v sťažnosti

následne rozsiahlo polemizuje so správnosťou postupu okresného súdu a krajského súdu

a cituje aj podľa jej názoru aplikovateľnú judikatúru najvyššieho súdu.

6. Najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu sťažovateľka taktiež vytýka, rozpornosť

a protirečivosť jeho argumentácie pri vyhodnotení ne/existencie fikcie doručenia, v dôsledku

čoho dospel k nesprávnemu názoru o neodňatí možnosti konať pred súdom, a následne jej

dovolanie ako procesne neprípustné odmietol. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby

ústavný súd vyslovil porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu, toto zrušil

a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Požadovala priznať aj primerané finančné

zadosťučinenie v sume 2 000 € z dôvodu celkom zjavne arbitrárneho postupu najvyššieho

súdu. Požadovala priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 355,73 €.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,“) každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného

prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv

a slobôd podľa ) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho

odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom

ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

9. Sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podala proti potvrdzujúcemu

rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že ho odmietol

pre neprípustnosť. V odôvodnení uznesenia najvyšší súd po prepise dôvodov rozsudku

okresného súdu a krajského súdu, obsahu dovolania a vyjadrenia k nemu na vlastné

odôvodnenie uviedol:

,,Vady konania v zmysle až e/ a v dovolacom konaní nevyšli

najavo a v dovolaní namietané neboli.

Dovolateľ v dovolaní poukazoval na existenciu vady konania podľa § 237 písm. f/

, podľa ktorého je dovolanie prípustné, ak sa účastníkovi konania postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom...

Podľa tvrdenia dovolateľa, vada konania mala spočívať v tom, že odvolací súd

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa bez vykonania dokazovania, ktoré žalovaný navrhol

až v odvolacom konaní z dôvodu, že súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol v jeho

neprítomnosti, čím mu neumožnil vyjadriť sa k tvrdeniam žalobcu, vykonaným dôkazom

a odňal mu možnosť navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení o existencii škody,

ktorú proti žalobcovi vo forme kompenzačnej námietky v konaní uplatnil. Dôvodom

nesprávneho postupu súdov podľa dovolateľa bolo nesprávne vyhodnotenie doručenia

predvolaní na pojednávanie pred súdom prvého stupňa, keď oba súdy zhodne dospeli

k záveru, že žalovanému boli písomnosti – predvolania na pojednávanie doručené postupom

podľa ..

Podľa 48 ods. 1 písomnosti, ktoré sú určené orgánom alebo právnickým

osobám, doručujú sa pracovníkom oprávneným za orgány alebo právnické osoby prijímať

písomnosti. Ak ich niet, doručuje sa písomnosť, ktorá je určená do vlastných rúk, tomu,

kto je oprávnený za orgán alebo právnickú osobu konať, ostatné písomnosti ktorémukoľvek

ich pracovníkovi, ktorý písomnosti prijme.

Podľa 48 ods. 2 ak nie je možné doručiť písomnosť právnickej osobe

na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je

zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch

od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený

konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie.

Citované ani iné ustanovenie zákona bližšie nešpecifikuje, v ktorých prípadoch je

potrebné vychádzať z toho, že písomnosť doručiť nie je možné. Zmyslom zákonnej úpravy

doručovania písomností právnickým osobám je, aby boli zásielky skutočne adresátovi

doručené a výnimočne by malo dôjsť k situácii, že sa vychádza z fikcie doručenia v zmysle

citovaného ..

V danom prípade súd prvého stupňa doručoval písomnosti – predvolania

na pojednávania žalovanému, ktorý je právnickou osobou prostredníctvom pošty, pričom

nešlo o zásielky doručované do vlastných rúk. Z uvedeného vyplýva, že pri doručovaní

zásielky poštou bolo potrebné postupovať podľa a tieto zásielky mohol poštový

doručovateľ doručiť ktorémukoľvek pracovníkovi žalovaného.

Ustanovenie určuje právne následky, ak vyššie uvedeným

spôsobom písomnosť nebolo možné doručiť. V takomto prípade za splnenia aj ďalších

podmienok (nie je súdu známa iná adresa), písomnosť sa považuje za doručenú po troch

dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky aj vtedy, ak ten kto je oprávnený konať za

právnickú osobu sa o tom nedozvie. V danom prípade súd prvého stupňa pri posudzovaní

včasného doručenia predvolania na pojednávania postupoval správne, keď z ustanovenia §

48 ods. 2 vyvodil fikciu doručenia.

Z obsahu spisu vyplýva, že zásielka obsahujúca predvolanie na pojednávanie pred

súdom prvého stupňa na deň 13.3.2012 bola doručovaná žalovanému na adresu jeho sídla

v obchodnom registri, v ktorom je zapísaný. Z údajov pošty, uvedených na písomnosti

vrátenej súdu 29.2.2012 vyplýva, že žalovaný písomnosť uloženú na pošte 8.2.2012

v odbernej lehote neprevzal, a preto bola 28.2.2012 vrátená súdu. Súd teda nepochybil, keď

vyvodil záver o včasnom doručení predvolania žalovanému na pojednávanie 13.3.2012,

na ktorom vec prejednal a rozhodol. Súd prvého stupňa ako aj odvolací súd posúdili

správne fikciu doručenia písomnosti obsahujúcej uvedené predvolanie na pojednávanie

a uvedeným postupom súd prvého stupňa a následne ani odvolací súd, neodňali žalovanému

možnosť konať pred súdom.

Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj konania, ktoré

jeho vydaniu predchádzalo, dovolací súd existenciu podmienky prípustnosti dovolania

v zmysle nezistil. Z uvedených dôvodov dovolanie ako neprípustné

zamietol.“

10. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh

ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jeho prijatí na ďalšie konanie (, ). Teda úloha ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci

predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd

zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek

možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí

ako neopodstatnený. Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je

absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej

strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo

slobody na strane druhej.

11. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných

zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich

do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti ( ). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným

súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. , )

a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný

súd vyvodil (m. m. , ). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej

judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to

teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej

úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne

námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už

opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana prípadne

dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len

ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie

základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane

uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu

rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie

a aplikácie zákonných predpisov s alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských

právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú

dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ).

12. Ako vyplýva z uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť

správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,

ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľka však túto stabilizovanú judikatúru

ústavného súdu opomína a sťažnosť uplatnila v podstate ako ďalší opravný prostriedok

v systéme všeobecného súdnictva. Sťažnosť v podstate iba kopíruje dôvody, ktoré už

uplatnila v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a dovolaní proti rozsudku krajského

súdu, ktoré stručne dopĺňa iba všeobecnými tvrdeniami, z ktorých vyvodzuje porušenie

svojich práv. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme

všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných

práv a slobôd.

13. Ako vyplýva zo skôr uvedeného, najvyšší súd dovolanie odmietol, pretože

nezistil existenciu niektorej z vád, ktorá v zmysle

zakladá prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným spôsobom

sťažovateľke vysvetlil, že ňou formulované dovolacie dôvody ešte nezakladajú prípustnosť

dovolania a z pohľadu podstaty jej dovolacej argumentácie nemožno považovať rozsudky

nižších súdov za kolidujúce s dôvodmi zakladajúcimi prípustnosť dovolania. V tomto smere

ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu o absencii prípustnosti dovolania

nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral účel

a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. S určujúcimi dovolacími

námietkami sa najvyšší súd vysporiadal ústavne konformným spôsobom, keď najskôr

vo všeobecnej rovine vymedzil podmienky, za ktorých splnenia možno uplatniť

pri doručovaní predvolania na pojednávanie právnickým osobám tzv. fikciu doručenia, aby

následne vychádzajúc z konkrétnych skutočností tvoriacich obsah spisového materiálu

vyvodil ich splnenie v obchodnej veci sťažovateľky.

14. Sťažovateľka pritom ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu a ani v dovolaní

okrem vlastných tvrdení nepredložila žiaden dôkaz opaku, ktorý by spochybnil preukázané

závery okresného súdu, ako aj krajského súdu o splnení zákonných podmienok

pre uplatnenie fikcie doručenia. Naopak, aj z pohľadu ústavného súdu sa konanie

sťažovateľky javí ako účelové a obštrukčné, keď táto sa sama svojím správaním

pred okresným súdom pozbavila aktívnej účasti v spore vrátane možnosti navrhovať dôkazy

a argumentovať v prospech ňou tvrdeného zániku žalovanej pohľadávky v dôsledku

započítania. Z odôvodnení rozsudku okresného súdu a krajského súdu je totiž zrejmé, že

sťažovateľka v odpore proti platobnému rozkazu efektívne uplatnila svoju obranu v spore

a označila aj niektoré dôkazy na podporu svojich tvrdení, z pojednávania nariadeného

na 6. december 2011 sa ospravedlnila iba 5. decembra 2011 s tým, že až vtedy sa jej

podarilo splnomocniť advokáta na zastupovanie v konaní, splnomocnenie pre advokáta však

nepredložila počas celého konania na okresnom súde, na pojednávaní 19. januára 2012 sa

sťažovateľka nezúčastnila bez ospravedlnenia, pričom predvolanie si v odbernej lehote

na pošte neprevzala a toto sa vrátilo okresnému súdu. Rovnako pojednávania z 13. marca

2012 sa sťažovateľka nezúčastnila bez ospravedlnenia, pričom predvolanie si v odbernej

lehote na pošte neprevzala a toto sa vrátilo okresnému súdu. Sťažovateľka teda

preukázateľne vedela o prebiehajúcom konaní, v rozpore so zásadou ,,vigilantibus iura“,

teda bdelým patrí právo, však na svoju aktívnu účasť v konaní rezignovala. Preto za splnenia

podmienky uvedenej v nemožno považovať za

ústavne nekonformné ani neprihliadnutie na dôkazy a skutočnosti, ktoré sťažovateľka

uplatnila až v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.

15. Z uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd sťažnosť prijal na

ďalšie konanie. Tejto totiž chýbala akákoľvek ústavnoprávna relevancia, ktorá by takýto

postup a rozhodnutie ústavného súdu odôvodňovali. V okolnostiach prípadu preto ústavný

súd považuje postup najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľný a primerane

argumentačne zdôvodnený. Napadnuté uznesenie preto nemožno považovať ani

za svojvoľné či arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho

súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny

názor svojím vlastným (m. m. , ). V uznesení najvyššieho súdu

teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne

neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu.

16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný

súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že

sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie

konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015