Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 493/2015
PDF · 507.52 KB
No categories available
I. ÚS 493/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti DEVELOP GROUP, a. s., Nobelova 34,
Bratislava, zastúpenej spoločnosťou Advokáti Heinrich, s. r. o., konajúcou prostredníctvom
advokáta JUDr. Romana Heinricha, Lombardíniho 22b, Bratislava, ktorou namietala
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 8/2014 z 27. februára 2015, a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti DEVELOP GROUP, a. s., o d m i e t a pre zjavnú
neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 15. mája
2015 doručená sťažnosť spoločnosti DEVELOP GROUP, a. s. (ďalej len ,,sťažovateľka“),
ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len ,,ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len ,,najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 8/2014 z 27. februára 2015 (ďalej len
,,uznesenie najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola ako žalovaná
účastníkom občianskeho súdneho konania o zaplatenie sumy 1 910,09 € s prísl. z titulu
nájomného za dočasné užívanie fasádneho lešenia na základe zmluvy o podnikateľskom
nájme hnuteľných vecí. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len ,,okresný
súd“) sp. zn. 29 Cb 89/2011 z 13. marca 2012 (ďalej len ,,rozsudok okresného súdu“)
v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“)
sp. zn. 3 Cob 287/2012 z 11. septembra 2013 (ďalej len ,,rozsudok krajského súdu“) bola
sťažovateľka právoplatne zaviazaná zaplatiť žalobkyni sumu 1 910,09 € s prísl., ako aj
náhradu trov konania.
3. Na dovolanie sťažovateľky o veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý uznesením
napadnutým touto sťažnosťou dovolanie vo veci samej odmietol a žalobkyni nepriznal
náhradu trov konania.
4. Z odôvodnenia pripojených rozhodnutí všeobecných súdov ústavný súd zistil, že
sťažovateľka v konaní nerozporovala žalobou uplatnený nárok žalobkyne, v odpore proti
platobnému rozkazu okresného súdu z 25. mája 2011 však tvrdila, že v súvislosti
s činnosťou žalobkyne jej vznikla škoda vo výške žalovanej istiny. Pohľadávku na náhradu
škody následne sťažovateľka jednostranným úkonom započítala proti žalovanej pohľadávke.
Započítaciu námietku však vyhodnotil okresný súd v odôvodnení svojho rozsudku ako
účelovú, pričom podľa jeho záveru sťažovateľka neuniesla dôkazné bremeno na preukázanie
predpokladov vzniku zodpovednosti žalobkyne za tvrdenú škodu. K rovnakým záverom
dospel aj krajský súd, ktorý sa vo svojom rozsudku vyrovnal aj s odvolacou argumentáciou
sťažovateľky, ktorá namietala odňatie možnosti konať pred okresným súdom. Krajský súd
pritom uzavrel, že na pojednávania 19. januára 2012 a 13. marca 2012 bola sťažovateľka
predvolaná, keď súd riadne doručoval zásielky sťažovateľke na adresu zapísanú
v obchodnom registri, pričom sťažovateľka sa uvedených pojednávaní nezúčastnila, hoci
mala doručenie vykázané uplatnením fikcie doručenia. Na sťažovateľkou navrhované nové
dôkazy odvolací súd neprihliadal, keďže sťažovateľka bola poučená podľa § 120 ods. 4
Občianskeho súdneho poriadku, a pre nevyužitie procesného práva navrhovať dôkazy pred
okresným súdom už nové dôkazy nemohla uplatniť v odvolacom konaní.
5. Sťažovateľka vidí porušenie označenie práv napadnutým uznesením najvyššieho
súdu v tom, že ňou uplatnená skutočnosť zakladajúca podľa jej názoru prípustnosť dovolania
podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku – odňatie možnosti konať pred súdom
postupom súdu – nebola najvyšším súdom akceptovaná a jej dovolanie bolo odmietnuté.
Sťažovateľka v sťažnosti tvrdí, že najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia
nereagoval na jej námietku, že krajský súd sa vôbec nezaoberal jej návrhom na vykonanie
dôkazov pred odvolacím súdom. Sťažovateľka pritom argumentuje, že najvyšší súd mal
povinnosť vysporiadať sa s jej námietkou, pretože dôkazy pred okresným súdom nemohla
bez svojej viny predložiť, keďže o pojednávaniach 19. januára 2012 a 13. marca 2012
nevedela a účinky fikcie doručenia predvolania nemohli nastať. Sťažovateľka v sťažnosti
následne rozsiahlo polemizuje so správnosťou postupu okresného súdu a krajského súdu
a cituje aj podľa jej názoru aplikovateľnú judikatúru najvyššieho súdu.
6. Najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu sťažovateľka taktiež vytýka, rozpornosť
a protirečivosť jeho argumentácie pri vyhodnotení ne/existencie fikcie doručenia, v dôsledku
čoho dospel k nesprávnemu názoru o neodňatí možnosti konať pred súdom, a následne jej
dovolanie ako procesne neprípustné odmietol. V petite sťažnosti sťažovateľka žiada, aby
ústavný súd vyslovil porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu, toto zrušil
a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Požadovala priznať aj primerané finančné
zadosťučinenie v sume 2 000 € z dôvodu celkom zjavne arbitrárneho postupu najvyššieho
súdu. Požadovala priznať aj náhradu trov konania pred ústavným súdom v sume 355,73 €.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Cieľom predbežného
prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnosti namietajúcej porušenie základných práv
a slobôd podľa ústavy) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšie konanie alebo o jeho
odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdom zo zákonom
ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súd skúmal,
či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
9. Sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podala proti potvrdzujúcemu
rozsudku odvolacieho súdu dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd tak, že ho odmietol
pre neprípustnosť. V odôvodnení uznesenia najvyšší súd po prepise dôvodov rozsudku
okresného súdu a krajského súdu, obsahu dovolania a vyjadrenia k nemu na vlastné
odôvodnenie uviedol:
,,Vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolacom konaní nevyšli
najavo a v dovolaní namietané neboli.
Dovolateľ v dovolaní poukazoval na existenciu vady konania podľa § 237 písm. f/
O. s. p., podľa ktorého je dovolanie prípustné, ak sa účastníkovi konania postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom...
Podľa tvrdenia dovolateľa, vada konania mala spočívať v tom, že odvolací súd
potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa bez vykonania dokazovania, ktoré žalovaný navrhol
až v odvolacom konaní z dôvodu, že súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol v jeho
neprítomnosti, čím mu neumožnil vyjadriť sa k tvrdeniam žalobcu, vykonaným dôkazom
a odňal mu možnosť navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení o existencii škody,
ktorú proti žalobcovi vo forme kompenzačnej námietky v konaní uplatnil. Dôvodom
nesprávneho postupu súdov podľa dovolateľa bolo nesprávne vyhodnotenie doručenia
predvolaní na pojednávanie pred súdom prvého stupňa, keď oba súdy zhodne dospeli
k záveru, že žalovanému boli písomnosti – predvolania na pojednávanie doručené postupom
podľa § 48 ods. 2 O. s. p...
Podľa 48 ods. 1 O. s. p. písomnosti, ktoré sú určené orgánom alebo právnickým
osobám, doručujú sa pracovníkom oprávneným za orgány alebo právnické osoby prijímať
písomnosti. Ak ich niet, doručuje sa písomnosť, ktorá je určená do vlastných rúk, tomu,
kto je oprávnený za orgán alebo právnickú osobu konať, ostatné písomnosti ktorémukoľvek
ich pracovníkovi, ktorý písomnosti prijme.
Podľa 48 ods. 2 O. s. p. ak nie je možné doručiť písomnosť právnickej osobe
na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je
zapísaná, a jej iná adresa nie je súdu známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch
od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený
konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie.
Citované ani iné ustanovenie zákona bližšie nešpecifikuje, v ktorých prípadoch je
potrebné vychádzať z toho, že písomnosť doručiť nie je možné. Zmyslom zákonnej úpravy
doručovania písomností právnickým osobám je, aby boli zásielky skutočne adresátovi
doručené a výnimočne by malo dôjsť k situácii, že sa vychádza z fikcie doručenia v zmysle
citovaného § 48 ods. 2 O. s. p...
V danom prípade súd prvého stupňa doručoval písomnosti – predvolania
na pojednávania žalovanému, ktorý je právnickou osobou prostredníctvom pošty, pričom
nešlo o zásielky doručované do vlastných rúk. Z uvedeného vyplýva, že pri doručovaní
zásielky poštou bolo potrebné postupovať podľa § 48 O. s. p. a tieto zásielky mohol poštový
doručovateľ doručiť ktorémukoľvek pracovníkovi žalovaného.
Ustanovenie § 48 ods. 2 O. s. p. určuje právne následky, ak vyššie uvedeným
spôsobom písomnosť nebolo možné doručiť. V takomto prípade za splnenia aj ďalších
podmienok (nie je súdu známa iná adresa), písomnosť sa považuje za doručenú po troch
dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky aj vtedy, ak ten kto je oprávnený konať za
právnickú osobu sa o tom nedozvie. V danom prípade súd prvého stupňa pri posudzovaní
včasného doručenia predvolania na pojednávania postupoval správne, keď z ustanovenia §
48 ods. 2 O. s. p. vyvodil fikciu doručenia.
Z obsahu spisu vyplýva, že zásielka obsahujúca predvolanie na pojednávanie pred
súdom prvého stupňa na deň 13.3.2012 bola doručovaná žalovanému na adresu jeho sídla
v obchodnom registri, v ktorom je zapísaný. Z údajov pošty, uvedených na písomnosti
vrátenej súdu 29.2.2012 vyplýva, že žalovaný písomnosť uloženú na pošte 8.2.2012
v odbernej lehote neprevzal, a preto bola 28.2.2012 vrátená súdu. Súd teda nepochybil, keď
vyvodil záver o včasnom doručení predvolania žalovanému na pojednávanie 13.3.2012,
na ktorom vec prejednal a rozhodol. Súd prvého stupňa ako aj odvolací súd posúdili
správne fikciu doručenia písomnosti obsahujúcej uvedené predvolanie na pojednávanie
a uvedeným postupom súd prvého stupňa a následne ani odvolací súd, neodňali žalovanému
možnosť konať pred súdom.
Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, ako aj konania, ktoré
jeho vydaniu predchádzalo, dovolací súd existenciu podmienky prípustnosti dovolania
v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. nezistil. Z uvedených dôvodov dovolanie ako neprípustné
zamietol.“
10. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh
ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, III. ÚS 142/2011). Teda úloha ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci
predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd
zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek
možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí
ako neopodstatnený. Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je
absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej
strane a namietaným rozhodnutím, konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo
slobody na strane druhej.
11. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je aj doktrína možných
zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov vo veciach patriacich
do ich právomoci. Predovšetkým ústavný súd pripomína, že je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecným súdom nie je prieskumným
súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05)
a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný
súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej
judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Sú to
teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej
úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne
námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už
opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne
dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len
ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy). V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie
základných práv a slobôd rozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane
uviedol, že jeho úloha pri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie práva na súdnu ochranu
rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie
a aplikácie zákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských
právach a základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú
dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
12. Ako vyplýva z uvedeného, ústavnému súdu v zásade neprislúcha hodnotiť
správnosť právneho záveru všeobecného súdu v konkrétnej právnej veci ani výklad zákona,
ktorý v konkrétnej veci aplikoval. Sťažovateľka však túto stabilizovanú judikatúru
ústavného súdu opomína a sťažnosť uplatnila v podstate ako ďalší opravný prostriedok
v systéme všeobecného súdnictva. Sťažnosť v podstate iba kopíruje dôvody, ktoré už
uplatnila v odvolaní proti rozsudku okresného súdu a dovolaní proti rozsudku krajského
súdu, ktoré stručne dopĺňa iba všeobecnými tvrdeniami, z ktorých vyvodzuje porušenie
svojich práv. Účel sťažnosti je však v porovnaní s opravnými prostriedkami v systéme
všeobecného súdnictva diametrálne odlišný, keďže táto sleduje výlučne ochranu základných
práv a slobôd.
13. Ako vyplýva zo skôr uvedeného, najvyšší súd dovolanie odmietol, pretože
nezistil existenciu niektorej z vád, ktorá v zmysle § 237 Občianskeho súdneho poriadku
zakladá prípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu. Primeraným spôsobom
sťažovateľke vysvetlil, že ňou formulované dovolacie dôvody ešte nezakladajú prípustnosť
dovolania a z pohľadu podstaty jej dovolacej argumentácie nemožno považovať rozsudky
nižších súdov za kolidujúce s dôvodmi zakladajúcimi prípustnosť dovolania. V tomto smere
ústavný súd konštatuje, že záver najvyššieho súdu o absencii prípustnosti dovolania
nemožno považovať za svojvoľný či neodôvodnený a ani za taký, ktorý by popieral účel
a zmysel dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku. S určujúcimi dovolacími
námietkami sa najvyšší súd vysporiadal ústavne konformným spôsobom, keď najskôr
vo všeobecnej rovine vymedzil podmienky, za ktorých splnenia možno uplatniť
pri doručovaní predvolania na pojednávanie právnickým osobám tzv. fikciu doručenia, aby
následne vychádzajúc z konkrétnych skutočností tvoriacich obsah spisového materiálu
vyvodil ich splnenie v obchodnej veci sťažovateľky.
14. Sťažovateľka pritom ani v sťažnosti doručenej ústavnému súdu a ani v dovolaní
okrem vlastných tvrdení nepredložila žiaden dôkaz opaku, ktorý by spochybnil preukázané
závery okresného súdu, ako aj krajského súdu o splnení zákonných podmienok
pre uplatnenie fikcie doručenia. Naopak, aj z pohľadu ústavného súdu sa konanie
sťažovateľky javí ako účelové a obštrukčné, keď táto sa sama svojím správaním
pred okresným súdom pozbavila aktívnej účasti v spore vrátane možnosti navrhovať dôkazy
a argumentovať v prospech ňou tvrdeného zániku žalovanej pohľadávky v dôsledku
započítania. Z odôvodnení rozsudku okresného súdu a krajského súdu je totiž zrejmé, že
sťažovateľka v odpore proti platobnému rozkazu efektívne uplatnila svoju obranu v spore
a označila aj niektoré dôkazy na podporu svojich tvrdení, z pojednávania nariadeného
na 6. december 2011 sa ospravedlnila iba 5. decembra 2011 s tým, že až vtedy sa jej
podarilo splnomocniť advokáta na zastupovanie v konaní, splnomocnenie pre advokáta však
nepredložila počas celého konania na okresnom súde, na pojednávaní 19. januára 2012 sa
sťažovateľka nezúčastnila bez ospravedlnenia, pričom predvolanie si v odbernej lehote
na pošte neprevzala a toto sa vrátilo okresnému súdu. Rovnako pojednávania z 13. marca
2012 sa sťažovateľka nezúčastnila bez ospravedlnenia, pričom predvolanie si v odbernej
lehote na pošte neprevzala a toto sa vrátilo okresnému súdu. Sťažovateľka teda
preukázateľne vedela o prebiehajúcom konaní, v rozpore so zásadou ,,vigilantibus iura“,
teda bdelým patrí právo, však na svoju aktívnu účasť v konaní rezignovala. Preto za splnenia
podmienky uvedenej v § 120 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku nemožno považovať za
ústavne nekonformné ani neprihliadnutie na dôkazy a skutočnosti, ktoré sťažovateľka
uplatnila až v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.
15. Z uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd sťažnosť prijal na
ďalšie konanie. Tejto totiž chýbala akákoľvek ústavnoprávna relevancia, ktorá by takýto
postup a rozhodnutie ústavného súdu odôvodňovali. V okolnostiach prípadu preto ústavný
súd považuje postup najvyššieho súdu za ústavne akceptovateľný a primerane
argumentačne zdôvodnený. Napadnuté uznesenie preto nemožno považovať ani
za svojvoľné či arbitrárne. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho
súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť tento právny
názor svojím vlastným (m. m. II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08). V uznesení najvyššieho súdu
teda ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by ho robilo ústavne
neakceptovateľným, a teda vyžadujúcim korekciu zo strany ústavného súdu.
16. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti už pri jej predbežnom prerokovaní ústavný
súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na to, že
sťažnosti by bolo vyhovené (zrušenie uznesenia najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie
konanie, priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a náhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015