Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 558/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti AERIAL s. r. o., Stará Spišská

cesta 20/A, Košice, zastúpenej advokátkou JUDr. Gabrielou Cacarovou, Južná trieda 78,

Košice, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Poprad

č. k. zo 6. júla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti AERIAL s. r. o. o d m i e t a pre nedostatok

právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. októbra 2015

doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti AERIAL s. r. o., Stará Spišská cesta 20/A, Košice

(ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“)

č. k. zo 6. júla 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že na základe návrhu sťažovateľky

(oprávnenej) doručeného súdnemu exekútorovi 10. januára 2013 sa začalo exekučné

konanie proti (ďalej len „povinný“) o vymoženie sumy 6 172,44 €

s prísl. priznanej sťažovateľke exekučným titulom – platobným rozkazom okresného súdu

č. k. z 28. októbra 2009. Okresný súd uznesením č. k. 37

z 25. júna 2014 exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný

poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„Exekučný poriadok“) zastavil s tým, že o trovách exekúcie rozhodne osobitným uznesením

po právoplatnosti vo veci samej. Po podaní odvolania sťažovateľkou Krajský súd v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. z 30. decembra 2014 uznesenie

súdu prvého stupňa potvrdil; uvedené rozhodnutia nadobudli právoplatnosť 16. februára

2015.

Následne sudca okresného súdu JUDr. M. F. uznesením č. k. 53

zo 6. júla 2015 podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku rozhodol, že sťažovateľka je

povinná nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 70,43 € a povinnému trovy

exekúcie v sume 453,07 €, a to do troch dní od právoplatnosti uznesenia, pričom podľa

poučenia obsiahnutého v tomto rozhodnutí odvolanie proti nemu nie je prípustné. Čo sa týka

náhrady trov exekúcie povinnému, tieto boli priznané z titulu náhrady trov právneho

zastúpenia povinného pozostávajúcich z odmeny za štyri úkony právnej služby a zo štyroch

režijných paušálov v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov.

Sťažovateľka uvádza, že sťažnosť ústavnému súdu podáva „z opatrnosti, pre prípad,

že by bol správny záver okresného súdu“, pretože je presvedčená, že napadnutým

rozhodnutím došlo k zásahu do jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru. Podľa názoru

sťažovateľky poučenie dané jej okresným súdom „nie je zákonné“ a odvolanie proti

takémuto rozhodnutiu je prípustné vzhľadom na znenie § 243b ods. 1 a 2 Exekučného

poriadku, ktorý obsahuje prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. novembra 2013,

ktoré však okresný súd na jej prípad neaplikoval.

Z rovnakého dôvodu sťažovateľka ešte 17. augusta 2015 podala okresnému súdu

„Odvolanie oprávneného voči uzneseniu o trovách exekúcie“, ktorým napadla výlučne

druhý výrok jeho uznesenia č. k. zo 6. júla 2015 týkajúci sa povinnosti

nahradiť trovy exekúcie povinnému v sume 453,07 €. Okrem toho, že v ňom sťažovateľka

vyslovila názor, že zastavenie exekúcie nespôsobila, s poukazom na § 146 ods. 1 písm. c)

(ďalej len „OSP“) odvolaciemu súdu navrhla „odvolaním

napadnuté uznesenie zmeniť tak, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu

trov konania, resp. že prizná povinnému náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony

právnej služby vo výške 339,86 €“.

Sťažovateľka ďalej uvádza, že do podania sťažnosti ústavnému súdu odvolací súd

o jej podaní zo 17. augusta 2015 nerozhodol.

Napadnuté rozhodnutie okresného súdu a podanie zo 17. augusta 2015 sťažovateľka

ako prílohy pripojila k sťažnosti.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka v petite sťažnosti žiada, aby ústavný

súd nálezom vyslovil, že napadnutým rozhodnutím okresného súdu bolo porušené jej

základné právo na súdnu ochranu podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil

okresnému súdu na ďalšie konanie, a aby jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 273,10 €.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti, ktorú sťažovateľka podáva „z opatrnosti“, je námietka

porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu

č. k. zo 6. júla 2015, ktorému s poukazom na znenie § 243b ods. 1 a 2

Exekučného poriadku vytýka, že obsahovalo nesprávne poučenie o možnosti podať proti

nemu odvolanie. Napriek tomu tak sťažovateľka 17. augusta 2015 urobila, avšak o podanom

„opravnom prostriedku“ odvolací súd dosiaľ nerozhodol.

Z princípu subsidiarity zakotveného v vyplýva, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou iba

vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). V tejto súvislosti ústavný súd predstavuje ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ). Zásada subsidiarity totiž

okrem iného reflektuje princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci

všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané

().

Vzhľadom na argumentáciu uplatnenú sťažovateľkou ústavný súd konštatuje, že už

v uznesení sp. zn. z 13. januára 2005 judikoval, že súčasťou základného práva

na súdnu ochranu podľa je nepochybne aj nárok na náhradu trov

konania, ktorý možno uplatniť a priznať len v súlade s v spojení s

ods. 1 , t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie, ktoré sú

obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch (v posudzovanom prípade to bol Exekučný

poriadok). Výklad zákonného ustanovenia, ktoré upravuje predpoklady na vznik nároku

na náhradu trov konania, patrí do výlučnej právomoci všeobecného súdu. Platí to aj pre

priznanie nároku na náhradu trov podľa § 203 Exekučného poriadku. V uvedenom uznesení

ústavný súd taktiež zdôraznil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 je aj prístup k súdnej ochrane poskytovanej odvolacím (opravným súdom),

avšak len za predpokladov ustanovených v a . Z toho

vyplýva, že prístup k opravnému súdu je súčasťou základného práva len vtedy, ak tento

prístup umožňujú procesné poriadky upravujúce postupy súdu, resp. iných orgánov

vykonávajúcich súdnu moc. V prípade, že procesné poriadky výslovne neumožňujú podanie

odvolania, nemožno založiť jeho prípustnosť poučením v súdnom rozhodnutí a súčasne sa

nedá uvažovať ani o porušení základného práva na súdnu ochranu poskytovanú riadnym

opravným súdom.

Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora,

náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196).

Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.

Povinný má nárok na náhradu trov, ktoré mu vznikli v súvislosti so vznesenými námietkami

proti exekúcii, ak sa námietkam vyhovelo (§ 50).

Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku ak súd rozhodne o zastavení exekúcie,

rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením

oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Ústavný súd konštatuje, že citované ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku

je účinné od 1. februára 2002, pričom v prípade zastavenia exekúcie umožňuje

(všeobecnému) súdu zaviazať oprávneného na náhradu nevyhnutých trov exekúcie ostatných

účastníkov konania. Predpokladom uloženia tejto povinnosti oprávnenému je uváženie

(všeobecného) súdu o miere a intenzite jeho procesného zavinenia na zastavení exekúcie.

Hoci citované ustanovenie vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť

nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie, v žiadnom prípade neupravuje prípustnosť

riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o trovách zastavenej exekúcie.

V tejto súvislosti aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn.

z 9. októbra 2003 (okrem iného) vyslovil, že „Uznesenie, ktorým súd

rozhodol o trovách exekučného konania podľa § 203 Exekučného poriadku je uznesením

vydaným v exekučnom konaní podľa osobitného predpisu; odvolanie proti nemu nie je

prípustné ( ).“.

Z účinného v čase začatia napadnutého exekučného konania pritom

vyplýva, že odvolanie nie je prípustné (ani) proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa

osobitného zákona (Exekučného poriadku), ak tento osobitný zákon neustanovuje inak.

Sťažovateľka proti tomuto uzneseniu okresného súdu podala 17. augusta 2015

na krajskom súde opravný prostriedok , o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté. Podľa čl. 127

ods. 1 ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach aj právnických osôb „ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“. Pri prerokovaní sťažnosti je potrebné túto

vzhľadom na uplatnenú argumentáciu sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015