Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 573/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Milan Chovanec s. r. o., Vojtecha Tvrdého 17,

Žilina, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Milan Chovanec, vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 a 3

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského

súdu v Prešove z 11. decembra 2013 v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. marca 2014

doručená sťažnosť (ďalej

len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu zaručeného a 3 (ďalej len „“)

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) z 11. decembra 2013 v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ uplatňoval v konaní pred okresným

súdom právo na ochranu osobnosti na základe žaloby podanej okresnému súdu, ktorou

požadoval primerané zadosťučinenie formou ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch.

Po zrušení prechádzajúcich prvostupňových rozhodnutí okresný súd rozsudkom

z 19. októbra 2012 sp. zn. žalobu sťažovateľa zamietol.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom, ktorým

napadnuté rozhodnutie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Rozsudok krajského súdu napadol sťažovateľ 10. februára 2014 dovolaním.

Sťažovateľ je toho názoru, že postupom a namietaným rozsudkom krajského súdu bolo

porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 3 a

právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľ pritom argumentuje: „Krajský súd Prešov v odvolacom konaní –

v rozsudku Krajského súdu Prešov, sp. zn. zo dňa 11. 12. 2013 v rozpore

so zásadou ustálenej súdnej praxe všeobecných súdov nebral do úvahy mnou predložené

argumenty, vyhodnotil ich ako „neopodstatnené“, nevenoval im náležitú pozornosť

v odôvodnení napadnutého rozsudku, jednostranne ich zamietol a nesprávne právne posúdil

reálne zadokumentovaný skutkový stav.“

Označené argumenty o porušení základného práva sťažovateľa garantovaného

a jeho práva garantovaného dohovorom opiera sťažovateľ o nadväzujúce podrobné

odôvodnenie obsiahnuté v sťažnosti.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby

ústavný súd rozhodol o jeho sťažnosti nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho

základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 3 a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

z 11. decembra 2013 sp. zn. , namietaný rozsudok krajského súdu zrušil, vrátil

mu vec na ďalšie konanie a priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.

Na základe súčinnosti poskytnutej Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) ústavný súd zistil, že dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku

krajského súdu bolo spolu so spisovým materiálom predložené pre účely rozhodnutia

najvyššiemu súdu a vec je na najvyššom súde vedená pod sp. zn. , pričom

o dovolaní dosiaľ nebolo rozhodnuté.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská

republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa

Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení

jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) každý návrh

predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ podal proti namietanému rozsudku krajského súdu 10. februára 2014

dovolanie, pričom ku dňu rozhodovania o sťažnosti nebolo o podanom dovolaní rozhodnuté.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných pojmových znakov právomoci

ústavného súdu podľa vyplýva, že ochranu pred ústavným súdom

nemožno využiť súčasne alebo pred inými prostriedkami nápravy, ktoré má sťažovateľ

k dispozícii, ale že sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých

prípustných právnych možností nápravy naďalej dochádza k porušovaniu základných práv

alebo slobôd sťažovateľa (m. m. ).

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor,

podľa ktorého vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych

prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd

účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych

predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom

príslušným orgánom ().

Zistená skutočnosť podania dovolania proti napadnutému rozsudku krajského súdu

sťažovateľom vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z vylučuje

právomoc ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o uplatnených námietkach porušenia

označených práv zaručených a dohovorom, ak je zrejmé, že sťažovateľ podal

dovolanie, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené.

Sťažnosť musela byť preto odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane označených

práv, ktorých porušenie sa namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší

súd ako súd dovolací.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu,

keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase

do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1

, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal

opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho

základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. , ,

), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)

a súbežne podanej sťažnosti na ústavnom súde je sťažnosť považovaná za prípustnú

až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky

bude mať pre sťažovateľa prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania

neprípustného. Pre tento prípad ústavný súd majúc na zreteli účel základného práva na súdnu

ochranu zaručeného konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia

najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť

č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším

súdom o dovolaní bude mať sťažovateľ k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu

týkajúcej sa tohto rozhodnutia za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

O ďalších návrhoch sťažovateľa formulovaných v sťažnostnom petite (zrušenie

napadnutého rozsudku krajského súdu, náhrada trov konania) z dôvodu odmietnutia sťažnosti

nebolo potrebné rozhodnúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015