Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 553/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu

18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom,

Mlynská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Prešove č. k. 221 zo 17. februára 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2015

doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľka), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)

č. k. 221 zo 17. februára 2015.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„... V konaní vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou sp. zn.

som sa ako žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru

výpoveďou podľa ust. zo dňa 13. 06. 2013 ku dňu

31. 08. 2013 a náhrady mzdy...

Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom, sp. zn. zo dňa

9. 07. 2014 rozhodol tak, že žalobu zamietol.

Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu v danej veci vyplýva, že súd

z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že som vybavovala sťažnosť

doručenú na Soc. poisťovňu, pobočka Vranov n/T dňa 24. 05. 2013 spôsobom,

ktorým som hrubo porušila pracovnú disciplínu v tom smere, že som spolu so svojim

zamestnancom mala manipulovať s klientmi /kontaktovať ich

telefonicky, osobne ich navštíviť, dodatočne požadovať podanie písomnej žiadosti/

antedatovať dodatočnú žiadosť , uvádzať nepravdivé a zavádzajúce

údaje. Ďalej mal súd za preukázané, že som bola v posledných 6 mesiacoch pred skončením

pracovného pomeru výpoveďou, dňa 26. 03. 2013, upozornená, v súvislosti s porušením

pracovnej disciplíny na možnosť výpovede ako aj to, že výpoveď zo strany žalovanej zo dňa

13. 06. 2013 bola riadne špecifikovaná a odôvodnená.

Voči predmetnému rozhodnutiu som podala osobne, ako aj prostredníctvom svojho

právneho zástupcu odvolanie z dôvodu podľa , súd prvého

stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností, podľa , súd prvého

stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa

, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho

právneho posúdenia veci.

Krajský súd v Prešove sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého

stupňa a rozsudkom sp. zn. zo dňa 17. 02. 2015 rozsudok Okresného

súdu Vranov nad Topľou sp. zn. zo dňa 9. 07. 2014 potvrdil.

Závery odvolacieho súdu ako aj jeho samotné rozhodnutie považujem

za nepreskúmateľné, keďže odvolací súd sa mojim námietkami uvedenými v odvolaní

nezaoberal dostatočne, s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu sa stotožnil

a rozsudok potvrdil a to aj napriek tomu, že súd prvého stupňa dospel na základe

vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho vec nesprávne

právne posúdil.

Rozhodnutie, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa nie je

ústavne akceptovateľné...“

Sťažovateľka vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie

ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:

„1. Základné práva sťažovateľky, , , trvale

bytom , na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.

zo dňa 17. 02. 2015 porušené boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa

17. 02. 2015 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia

vo výške 355,76 Eur na účet právneho zástupcu JUDr. Ivana JURČIŠINA, advokáta,

Mlynská 26, 040 01 Košice do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez

ústneho pojednávania.

Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že

k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie

a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.

Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť

konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy

takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov

základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon

a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné

záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú

ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto

konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania

uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom

ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd

z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci

(, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese

vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny

postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov

zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje

aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich

využitia v súlade s procesnými predpismi.

Účelom je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu

alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené

umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom

účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej

efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými

oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.

Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich

občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,

do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6

ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko

v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo

na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp

kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu ().

Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,

ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať

rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca

k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej

podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje

právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje

primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin

c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ

rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo

účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa

povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,

séria A, č. 303 A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B;

Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov,

ktoré toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej

veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania

sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,

ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať

záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnutý rozsudok

neodôvodnil dostatočným spôsobom, vec nesprávne právne posúdil, nezistil dostatočne

skutkový stav a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľky. Podľa názoru

sťažovateľky rozsudok krajského súdu č. k. 221 zo 17. februára 2015 má

arbitrárny charakter z dôvodu, že ide o rozsudok svojvoľný. Podľa sťažovateľky

odôvodnenie rozsudku nie je presvedčivé. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky

k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 221 zo 17. februára

2015 krajský súd uviedol:

„... Súd prvého stupňa v predmetnom spore správne postupoval a to v zmysle vyššie

uvedeného, preto vo veci aj správne rozhodol. Aj podľa názoru odvolacieho súdu boli tu

splnené zákonné podmienky na to, aby žalovaná dala výpoveď žalobkyni z pracovného

pomeru podľa . V konaní bolo preukázané, že

žalobkyňa manipulovala s klientom, kontaktovala ich telefonicky i osobnou návštevou,

dodatočne požadovala podanie písomnej žiadosti, uvádzala nepravdivé údaje, kryla

nezákonný postup svojho podriadeného, čím konala v rozpore aj s Etickým kódexom SP

a Pracovným poriadkom SP. Bolo preukázané, že žalobkyňa opakovane porušila

pracovnú disciplínu, o čom bola písomné upozornená v posledných 6 tich mesiacoch

(dňa 26. 03. 2013), kde bola upozornená aj na možnosť skončenia pracovného pomeru

výpoveďou aj pri menej závažnom porušení pracovnej disciplíny.

Povinnosťou vedúcich zamestnancov je okrem iného aj povinnosť zabezpečovať, aby

nedochádzalo k porušovaniu pracovnej disciplíny u podriadených. Konanie žalobkyne je

možno jednoznačne hodnotiť ako konanie, ktorým kryla chybu svojho podriadeného

a za tým účelom iniciovala kontakt s , ktorému

bolo neoprávnene vydané potvrdenie o osobných údajoch jeho vtedajšej manželky.

Žalobkyňa okrem iného v liste zo dňa 28. 04. 2013 oznámila , že

potvrdenie pre jej manžela bolo vydané aj na základe predloženej žiadosti, pri tom bolo

preukázané, že žiadna písomná žiadosť predložená nebola. Na zlegalizovanie uvedeného

žalobkyňa a jej podriadený osobne navštívili s požiadavkou

dodatočne predložiť písomnú žiadosť o vydanie potvrdenia, ktorá následne bola

antidatovaná. Podľa tvrdenia svedka dátumovú pečiatku pretočila žalobkyňa na dátum tak,

aby to korešpondovalo s ústnou požiadavkou o vydanie potvrdenia. Aj keď túto

skutočnosť namietala žalobkyňa v odvolaní, je nepochybné, že takouto dátumovou pečiatkou

bola žiadosť označená. Či to zrealizoval svedok alebo samotná žalobkyňa bolo

síce spochybňované zo strany žalobkyne, ale nepochybné bolo to, že sama žalobkyňa

iniciovala napísanie a doručenie takejto žiadosti u . Už aj toto jej konanie

je potrebné považovať za porušenie pracovnej disciplíny vedúceho pracovníka majúce

za následok dôvod skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej.

Odvolací súd ešte uvádza, že ak žalobkyňa poukazuje na svoje poznámky

zrealizované 14. 02. 2013, kedy už sa mala dozvedieť o informácií, že zneužila

systém Sociálnej poisťovne, jej povinnosťou ako vedúcej pracovníčky bolo uvedenú

informáciu oznámiť žalovanej so záverom na prešetrenie uvedenej záležitosti.

K ďalším odvolací námietkam odvolací súd uvádza, že žiadne iné okolnosti, ktoré

uvádza žalobkyňa ohľadom jej preradenia na pobočku vo Vranove nad Topľou, jej pracovné

aktivity, anonymy, prípadne to, že pri absolvovaní skúšky neboli použité ňou vypracované

otázky, nemôžu ovplyvniť správny záver súdu prvého stupňa, že skončenie pracovného

pomeru žalovanou so žalobkyňou bolo zákonné. Bolo preukázané, že žalobkyňa bola

upozornená na možné skončenie pracovného pomeru v súvislosti so sťažnosťou .

Ani skutočnosť, že u došlo k skončeniu pracovného pomeru až o 5 dní

neskôr ako u nej, nie je právne významné, pre toto konanie. Žiadna z týchto okolností

nemôže zmeniť nič na tom, že skončenie pracovného pomeru bolo zákonné.

Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne

právne posúdenie je chybou aplikácie práva na zistený stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery.

V prejednávanej veci nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu tak, ako to

odvolateľka namietala.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého

stupňa postupom podľa vo výroku ako vecne správny potvrdil...“

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom

rozsudku zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými

námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok Okresného súdu

Vranov nad Topľou č. k. z 9. júla 2014 potvrdil. Napadnutý rozsudok

krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený

a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú

oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných

ustanovení právnych predpisov.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom

krajského súdu č. k. 221 zo 17. februára 2015 a základným právom

na súdnu ochranu podľa a právom na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná

súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie

reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa ako

zjavne neopodstatnenú.

K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými

sťažovateľkou v jej odvolaní ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou

uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré

stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že

z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudku

krajského súdu č. k. zo 17. februára 2015 a vrátenie veci na ďalšie

konanie, priznanie úhrady trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015