Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 553/2015
PDF · 426.22 KB
No categories available
III. ÚS 553/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
18. novembra 2015 predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpenej advokátom JUDr. Ivanom Jurčišinom,
Mlynská 26, Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Prešove č. k. 19 CoPr 5/2014 221 zo 17. februára 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. mája 2015
doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľka), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 19 CoPr 5/2014 221 zo 17. februára 2015.
Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„... V konaní vedenom na Okresnom súde Vranov nad Topľou sp. zn. 3Cpr/2/2013
som sa ako žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru
výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e/ Zákonníka práce zo dňa 13. 06. 2013 ku dňu
31. 08. 2013 a náhrady mzdy...
Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom, sp. zn. 3Cpr/2/2013 158 zo dňa
9. 07. 2014 rozhodol tak, že žalobu zamietol.
Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu v danej veci vyplýva, že súd
z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že som vybavovala sťažnosť
doručenú na Soc. poisťovňu, pobočka Vranov n/T dňa 24. 05. 2013 spôsobom,
ktorým som hrubo porušila pracovnú disciplínu v tom smere, že som spolu so svojim
zamestnancom mala manipulovať s klientmi /kontaktovať ich
telefonicky, osobne ich navštíviť, dodatočne požadovať podanie písomnej žiadosti/
antedatovať dodatočnú žiadosť , uvádzať nepravdivé a zavádzajúce
údaje. Ďalej mal súd za preukázané, že som bola v posledných 6 mesiacoch pred skončením
pracovného pomeru výpoveďou, dňa 26. 03. 2013, upozornená, v súvislosti s porušením
pracovnej disciplíny na možnosť výpovede ako aj to, že výpoveď zo strany žalovanej zo dňa
13. 06. 2013 bola riadne špecifikovaná a odôvodnená.
Voči predmetnému rozhodnutiu som podala osobne, ako aj prostredníctvom svojho
právneho zástupcu odvolanie z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O. s. p., súd prvého
stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O. s. p., súd prvého
stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa
§ 205 ods. 2 písm. f/ O. s. p., rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci.
Krajský súd v Prešove sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého
stupňa a rozsudkom sp. zn. 19CoPr/5/2014 221 zo dňa 17. 02. 2015 rozsudok Okresného
súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 3Cpr/2/2013 158 zo dňa 9. 07. 2014 potvrdil.
Závery odvolacieho súdu ako aj jeho samotné rozhodnutie považujem
za nepreskúmateľné, keďže odvolací súd sa mojim námietkami uvedenými v odvolaní
nezaoberal dostatočne, s odôvodnením rozsudku prvostupňového súdu sa stotožnil
a rozsudok potvrdil a to aj napriek tomu, že súd prvého stupňa dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, na základe čoho vec nesprávne
právne posúdil.
Rozhodnutie, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa nie je
ústavne akceptovateľné...“
Sťažovateľka vo veci samej navrhuje, aby po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
ústavný súd vydal takéto rozhodnutie:
„1. Základné práva sťažovateľky, , , trvale
bytom , na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn.
19CoPr/5/2014 221 zo dňa 17. 02. 2015 porušené boli.
2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19CoPr/5/2014 221 zo dňa
17. 02. 2015 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia
vo výške 355,76 Eur na účet právneho zástupcu JUDr. Ivana JURČIŠINA, advokáta,
Mlynská 26, 040 01 Košice do 15 dní od doručenia tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
Sťažovateľka sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že
k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických garancií na uplatňovanie
a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby.
Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť
konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy
takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov
základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon
a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné
záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú
ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto
konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania
uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom
ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov. Ústavný súd
z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu verejnej moci
(II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese
vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci. Objektívny
postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných zdrojov
zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje
aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich
využitia v súlade s procesnými predpismi.
Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu
alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy
umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených zákonom
účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej
efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú.
Článok 6 ods. 1 dohovoru každému zaručuje právo podať žalobu o uplatnenie svojich
občianskych práv a záväzkov na súde. Takto interpretovaný článok zahŕňa právo na súd,
do ktorého patrí právo na prístup k súdu. K nemu sa pridávajú záruky ustanovené čl. 6
ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu a zloženie súdu a vedenie konania. To všetko
v súhrne zakladá právo na spravodlivé prejednanie veci [rozhodnutie Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 21. 2. 1975, séria A, č. 18, s. 18, § 36]. Právo
na spravodlivé prejednanie veci zahŕňa v sebe princíp rovnosti zbraní, princíp
kontradiktórnosti konania, právo byť prítomný na pojednávaní, právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a iné požiadavky spravodlivého procesu (III. ÚS 199/08).
Z judikatúry ESĽP, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“,
ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať
rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie obmedziť prístup jednotlivca
k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej
podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje
právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje
primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin
c. Francúzsko, 1998).
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04,
II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré
Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany
dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná
a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).
Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu
(IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,
prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ
rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).
Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy
odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý
argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa
povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie
vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného
prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý
je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994,
séria A, č. 303 A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 B;
Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).
Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom
pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných
na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1
ústavy treba mať zároveň na zreteli aj čl. 46 ods. 4 ústavy, podľa ktorého podmienky
a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa
možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov,
ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).
Uvedené východiská bol povinný dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní o namietanej
veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere,
ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto základe formulovať
záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.
Sťažovateľka v sťažnosti predovšetkým namieta, že krajský súd napadnutý rozsudok
neodôvodnil dostatočným spôsobom, vec nesprávne právne posúdil, nezistil dostatočne
skutkový stav a nezaoberal sa všetkými námietkami sťažovateľky. Podľa názoru
sťažovateľky rozsudok krajského súdu č. k. 19 CoPr 5/2014 221 zo 17. februára 2015 má
arbitrárny charakter z dôvodu, že ide o rozsudok svojvoľný. Podľa sťažovateľky
odôvodnenie rozsudku nie je presvedčivé. V dôsledku toho malo dôjsť podľa sťažovateľky
k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
V relevantnej časti odôvodnenia rozsudku č. k. 19 CoPr 5/2014 221 zo 17. februára
2015 krajský súd uviedol:
„... Súd prvého stupňa v predmetnom spore správne postupoval a to v zmysle vyššie
uvedeného, preto vo veci aj správne rozhodol. Aj podľa názoru odvolacieho súdu boli tu
splnené zákonné podmienky na to, aby žalovaná dala výpoveď žalobkyni z pracovného
pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. e) Zákonníka práce. V konaní bolo preukázané, že
žalobkyňa manipulovala s klientom, kontaktovala ich telefonicky i osobnou návštevou,
dodatočne požadovala podanie písomnej žiadosti, uvádzala nepravdivé údaje, kryla
nezákonný postup svojho podriadeného, čím konala v rozpore aj s Etickým kódexom SP
a Pracovným poriadkom SP. Bolo preukázané, že žalobkyňa opakovane porušila
pracovnú disciplínu, o čom bola písomné upozornená v posledných 6 tich mesiacoch
(dňa 26. 03. 2013), kde bola upozornená aj na možnosť skončenia pracovného pomeru
výpoveďou aj pri menej závažnom porušení pracovnej disciplíny.
Povinnosťou vedúcich zamestnancov je okrem iného aj povinnosť zabezpečovať, aby
nedochádzalo k porušovaniu pracovnej disciplíny u podriadených. Konanie žalobkyne je
možno jednoznačne hodnotiť ako konanie, ktorým kryla chybu svojho podriadeného
a za tým účelom iniciovala kontakt s , ktorému
bolo neoprávnene vydané potvrdenie o osobných údajoch jeho vtedajšej manželky.
Žalobkyňa okrem iného v liste zo dňa 28. 04. 2013 oznámila , že
potvrdenie pre jej manžela bolo vydané aj na základe predloženej žiadosti, pri tom bolo
preukázané, že žiadna písomná žiadosť predložená nebola. Na zlegalizovanie uvedeného
žalobkyňa a jej podriadený osobne navštívili s požiadavkou
dodatočne predložiť písomnú žiadosť o vydanie potvrdenia, ktorá následne bola
antidatovaná. Podľa tvrdenia svedka dátumovú pečiatku pretočila žalobkyňa na dátum tak,
aby to korešpondovalo s ústnou požiadavkou o vydanie potvrdenia. Aj keď túto
skutočnosť namietala žalobkyňa v odvolaní, je nepochybné, že takouto dátumovou pečiatkou
bola žiadosť označená. Či to zrealizoval svedok alebo samotná žalobkyňa bolo
síce spochybňované zo strany žalobkyne, ale nepochybné bolo to, že sama žalobkyňa
iniciovala napísanie a doručenie takejto žiadosti u . Už aj toto jej konanie
je potrebné považovať za porušenie pracovnej disciplíny vedúceho pracovníka majúce
za následok dôvod skončenie pracovného pomeru zo strany žalovanej.
Odvolací súd ešte uvádza, že ak žalobkyňa poukazuje na svoje poznámky
zrealizované 14. 02. 2013, kedy už sa mala dozvedieť o informácií, že zneužila
systém Sociálnej poisťovne, jej povinnosťou ako vedúcej pracovníčky bolo uvedenú
informáciu oznámiť žalovanej so záverom na prešetrenie uvedenej záležitosti.
K ďalším odvolací námietkam odvolací súd uvádza, že žiadne iné okolnosti, ktoré
uvádza žalobkyňa ohľadom jej preradenia na pobočku vo Vranove nad Topľou, jej pracovné
aktivity, anonymy, prípadne to, že pri absolvovaní skúšky neboli použité ňou vypracované
otázky, nemôžu ovplyvniť správny záver súdu prvého stupňa, že skončenie pracovného
pomeru žalovanou so žalobkyňou bolo zákonné. Bolo preukázané, že žalobkyňa bola
upozornená na možné skončenie pracovného pomeru v súvislosti so sťažnosťou .
Ani skutočnosť, že u došlo k skončeniu pracovného pomeru až o 5 dní
neskôr ako u nej, nie je právne významné, pre toto konanie. Žiadna z týchto okolností
nemôže zmeniť nič na tom, že skončenie pracovného pomeru bolo zákonné.
Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne
právne posúdenie je chybou aplikácie práva na zistený stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd
nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,
ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery.
V prejednávanej veci nedošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu tak, ako to
odvolateľka namietala.
Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého
stupňa postupom podľa § 219 ods. 1 O. s. p. vo výroku ako vecne správny potvrdil...“
Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v napadnutom
rozsudku zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s relevantnými
námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto rozsudok Okresného súdu
Vranov nad Topľou č. k. 3 Cpr/2/2013 158 z 9. júla 2014 potvrdil. Napadnutý rozsudok
krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnený
a ani za arbitrárny, t. j. taký, ktorý by bol založený na právnych záveroch, ktoré nemajú
oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných
ustanovení právnych predpisov.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým rozsudkom
krajského súdu č. k. 19 CoPr 5/2014 221 zo 17. februára 2015 a základným právom
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná
súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie
reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako
zjavne neopodstatnenú.
K námietke nevysporiadania sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými
sťažovateľkou v jej odvolaní ústavný súd v súlade so svojou konštantnou judikatúrou
uvádza, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu
uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré
stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že
z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka konania na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších
návrhoch sťažovateľky uplatnených v petite sťažnosti (zrušenie napadnutého rozsudku
krajského súdu č. k. 19 CoPr/5/2014 221 zo 17. februára 2015 a vrátenie veci na ďalšie
konanie, priznanie úhrady trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. novembra 2015