Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 559/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. novembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť ,

vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa

a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. a uznesením

Krajského súdu v Trnave č. k. -664 z 22. septembra 2015 a takto

rozhodol:

1. Žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred

Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e .

2. Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. októbra

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia základného práva na osobnú slobodu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu

v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -664 z 22. septembra 2015 (ďalej aj

„uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd v konaní sp. zn. rozhodol

o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu doručenej 17. júla 2015 tak, že ju

uznesením č. k. -650 zo 6. augusta 2015 (ďalej len „uznesenie okresného súdu“)

zamietol a väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil. Na základe

sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu rozhodoval o uvedenej žiadosti aj krajský súd,

ktorý ju po zrušení uznesenia okresného súdu napadnutým uznesením zamietol, väzbu

dohľadom probačného a mediačného úradníka nenahradil a ponúknutý sľub neprijal.

Sťažovateľ prezentuje názor, že krajský súd mu „dal za pravdu a uznal, že súd

I. stupňa pochybil, keď nerozhodol o možnom nahradení väzby písomným sľubom o zmysle

ustanovenia Krajský súd v Trnave jednoducho doplnil výrok

o zmysle ustanovenia Toto uznesenie mi bolo doručené

07.10.2015, teda celé toto konanie trvalo cca 80 dní.

Som toho názoru, že tak závažnú procesnú vadu ako je nerozhodnutie o písomnom

sľube nemožno nahrádzať nijak ináč ako okamžitým prepustením obvineného na slobodu.

V opačnom prípade tak ako to urobil Krajský súd v Trnave som bol pozbavený jedného

stupňa rozhodovania. Keďže o písomnom sľube sa rozhoduje uznesením. Takisto

rozhodovanie o väzbe je dvojinštančným konaním preto Krajský súd ako súd sťažnostný

nemôže naprávať procesnú vadu súdu I. stupňa jednoducho tak, že doplní výrok, že sľub sa

neprijíma pretože v tomto prípade som bol pozbavený preskúmania tohto výroku súdom

II. stupňa...

Som toho názoru, že Okresný súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn.

-650 a Krajský súd v Trnave svojím uznesením zo dňa 22.09.2015 sp. zn.

-664 svojou nečinnosťou porušili moje základné právo uvedené v čl. 17 ods.

5 SR v spojitosti s Dohovoru o ochrane ľudských práva a základných

slobôd. A Krajský súd v Trnave svojím rozhodnutím zo dňa 22.09.2015 sp. zn.

ktorým znemožnil rozhodnutie o písomnom sľube dať preskúmať vyšším

súdom porušil moje práva uvedené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd teda právo na spravodlivé súdne konanie a čl. 5 Dohovoru podľa

ktorého má každý právo aby jeho vec mohla byť preskúmaná vyšším súdom.“.

Na základe uvedeného potom sťažovateľ žiada návrhom vo veci samej vysloviť, že

„Okresný súd Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. -650 svojím postupom

v spojitosti s uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. -664 porušili

sťažovateľove práva uvedené v Dohovoru... a “. Ďalej

navrhuje vysloviť, že postupom krajského súdu a jeho uznesením č. k. -664

z 22. septembra 2015 boli „porušené práva uvedené v čl. 6 Dohovoru“, priznať

sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v celkovej výške 3 500 € a napokon uznesenie

krajského súdu zrušiť a prikázať mu prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu.

V pripojenej žiadosti sťažovateľ tiež požiadal o ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom z dôvodu, že sa nachádza vo výkone väzbe, nevlastní

„žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok“ a nie je poberateľom žiadneho príjmu.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších (ďalej len „“) každý

návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, alebo podané oneskorene môže ústavný

súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný

súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno podľa ustálenej judikatúry ústavného

súdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade

ide o krajský súd rozhodujúci o zákonnosti väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo

slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, , , ).

2.1 K dôvodom nevyhovenia žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho

zástupcu v konaní pred ústavným súdom

Podľa zaužívanej praxe (napr. , ) môže ústavný súd

ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu (t.j. advokáta), ak taká

osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery a nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie

nároku na ochranu ústavnosti. Tieto tri predpoklady na ustanovenie právneho zástupcu

v konaní pred ústavným súdom musia byť splnené súčasne. Ak hoci len jeden z týchto

predpokladov nie je splnený, nemožno žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu vyhovieť.

Výnimkou sú prípady, v ktorých môže takéhoto zástupcu ustanoviť Centrum právnej

pomoci na základe o poskytovaní právnej pomoci osobám

v materiálnej núdzi v znení neskorších predpisov (čo však nie je sťažovateľov prípad).

Aj keď sťažovateľove osobné pomery (predovšetkým skutočnosť, že sa nachádza

vo výkone trestu odňatia slobody) by mohli ustanovenie právneho zástupcu v konaní

odôvodňovať, ústavný súd dospel k záveru o zrejmej bezúspešnosti uplatňovania jeho práva

na ochranu ústavnosti, keďže preskúmaním obsahu sťažnosti (napriek nedostatkom jej

zákonom predpísaných náležitostí), listín vyžiadaných zo spisu okresného súdu, ako

aj uznesenia krajského súdu a uznesenia okresného súdu zistil dostatok dôvodov na jej

odmietnutie pre zjavnú neopodstatnenosť (k týmto záverom pozri bližšie body 2.2.1 a 2.2.2

odôvodnenia tohto uznesenia). Vzhľadom na to, že najmenej jeden z predpokladov

ustanovenia právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom splnený nebol, žiadosti

sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd nevyhovel (1. bod výrokovej

časti uznesenia).

2.2 K dôvodom odmietnutia sťažnosti

Z dôvodu absencie právneho zastúpenia sťažovateľa a jeho žiadosti o ustanovenie

právneho zástupcu ústavný súd neprihliadal na formálne nedostatky sťažnosti, ale zameral

sa na preskúmanie jej celkového obsahu. V tomto kontexte sa ústavný súd zaoberal najmä

otázkou, či výsledkom napadnutého konania nebolo zjavne zasiahnuté do označených

základných práv a slobôd, pri ktorých by v súvislosti s rozhodovaním o žiadosti

o prepustenie sťažovateľa z väzby mohlo podľa doterajšej praxe ústavného súdu prichádzať

do úvahy ich porušenie – v danom prípade predovšetkým základného práva na osobnú

slobodu podľa a práva na slobodu a bezpečnosť podľa

dohovoru. Vzhľadom na obsah sťažnosti sa ústavný súd zaoberal aj možným porušením

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným

spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol

o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody

nezákonné.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

2.2.1 Pokiaľ ide o ústavný prieskum namietanej rýchlosti postupu všeobecných

súdov pri rozhodovaní o žiadosti o prepustenie z väzby, ústavný súd už judikoval, že právo

na osobnú slobodu zaručené v a 5 môže byť porušené aj tým, že orgány

činné v trestnom konaní nepostupujú v trestnom konaní v čase, keď je obvinený vo väzbe,

s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (). Právo na súdnu ochranu

v súvislosti s periodickým skúmaním dôvodnosti väzby, ako aj právo na urýchlené

skúmanie dôvodnosti väzby sú teda obsiahnuté v . Nielen ústavný súd,

ale aj štrasburské orgány ochrany práv súčasne zdôrazňujú, že rýchlosť preskúmavania

a rozhodovania o žiadostiach o prepustenie z väzby je nevyhnutné posudzovať

a vykladať v závislosti od podmienok a okolností každej konkrétnej veci (Bezichieri

z roku 1989, A-164, § 21, Neumeister z roku 1968, A-8, § 24 a Sanchez – Reisse z roku

1986, A-107, § 55). Vo svojej judikatúre už ústavný súd vyslovil, že požiadavke

neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby nezodpovedá lehota počítaná

na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota

konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca

týždne (napríklad , , ).

Podstatnou požiadavkou vyplývajúcou z čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd

rozhodol „urýchlene“. Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade

s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade

s účelom čl. 5 dohovoru, to znamená s ochranou jedinca proti svojvôli, osobitne aj

s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia [rozsudok Európskeho súdu pre

ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. 10. 1990, § 27].

Vo vzťahu k rozhodovaniu o žiadosti sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby

považuje ústavný súd za relevantné predovšetkým tieto časové súvislosti:

- 17. júla 2015 bola doručená žiadosť sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby,

- 6. augusta 2015 rozhodol okresný súd v neprítomnosti sťažovateľa o ním doručenej

žiadosti (sťažovateľ okresný súd výslovne požiadal o rozhodnutie v jeho neprítomnosti),

- 17. augusta 2015 zákonný sudca okresného súdu vypracoval písomné vyhotovenie

uznesenia okresného súdu,

- 31. augusta 2015 bolo doručené uznesenie okresného súdu sťažovateľovi,

- 3. septembra 2015 sťažovateľ doručil proti uzneseniu okresného súdu sťažnosť,

- 8. septembra 2015 bola vec predložená na konanie krajskému súdu,

- 17. septembra 2015 nariadil predseda senátu krajského súdu neverejné zasadnutie

na prerokovanie sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu,

- 22. septembra 2015 krajský súd rozhodol o sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu,

- 5. októbra 2015 bolo vypracované a expedované písomné vyhotovenie uznesenia

krajského súdu,

- 6. októbra 2015 bol súdny spis vrátený okresnému súdu,

- 7. októbra 2015 bolo sťažovateľovi doručené uznesenie krajského súdu.

Z už uvedeného prehľadu úkonov je zrejmé, že konanie o žiadosti o prepustenie

sťažovateľa z väzby trvalo od 17. júla 2015 do 7. októbra 2015 na dvoch stupňoch

všeobecných súdov. Ústavný súd však bol nútený prihliadnuť na skutočnosť, že na uvedenú

dĺžku konania mala vplyv aj sťažovateľova neprítomnosť pri rozhodovaní okresného súdu

o jeho žiadosti, následkom čoho bol sťažovateľ oprávnený podať proti uzneseniu okresného

súdu sťažnosť až do 3 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia, čo by nebolo

spravodlivé pričítať na zodpovednosť len okresnému súdu, keďže súd postupoval na základe

žiadosti sťažovateľa. Za ďalšiu špecifickú okolnosť prípadu, ktorú bolo potrebné zohľadniť,

považoval ústavný súd skutočnosť, že na súdenej trestnej činnosti sa podľa obžaloby mali

zúčastniť aj ďalšie osoby (ide o skupinovú vec), čo so sebou spravidla nesie zvýšené nároky

na zosúladenie množstva procesných úkonov, ktoré je vo veci takéhoto charakteru potrebné

priebežne realizovať.

Ústavný súd tak zohľadňujúc ustálenú judikatúru v obdobných veciach a už uvedené

okolnosti daného prípadu zastáva názor, že časové obdobie od doručenia žiadosti

o prepustenie z väzby do predloženia spisu krajskému súdu svojou intenzitou neprekračuje

limity vyvodené z obsahu základného práva zaručeného a 5 a

ods. 4 dohovoru. Požiadavky vyplývajúce z označených ustanovení a dohovoru by

v zásade nespĺňal taký postup okresného súdu, pri ktorom by lehota konania na jeho úrovni

presahovala dlhšiu ako zistenú dobu, resp. by išlo o nečinnosť trvajúcu týždne, čo sa

v danom prípade nestalo.

Preto vzhľadom na absenciu príčinnej súvislosti medzi obsahom základného práva

na osobnú slobodu podľa a práva na urýchlené rozhodnutie o zákonnosti

pozbavenia slobody podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a skutočnou rýchlosťou postupu okresného

súdu a krajského súdu považuje ústavný súd sťažnosť, pokiaľ ide o námietku neprimeranej

dĺžky rozhodovania, za zjavne neopodstatnenú.

2.2.2 Pokiaľ ide o sťažovateľove výhrady k obsahu uznesenia krajského súdu

a postupu krajského súdu pri jeho vydaní, ústavný súd z hľadiska obsahu označených práv

(základného práva na osobnú slobodu zaručeného , práva na slobodu

a bezpečnosť zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru a základného práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 dohovoru) dospel k záveru o ústavnej udržateľnosti napadnutého

uznesenia a nedostatku dôvodov na zásah ústavného súdu do výsledkov napadnutého

konania.

Krajský súd napadnutým uznesením č. k. -664 z 22. septembra 2015

uznesenie okresného súdu zrušil a súčasne sám rozhodol o žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby tak, že ju zamietol, a rozhodol, že väzbu sťažovateľa nenahrádza

dohľadom probačného a mediačného úradníka a neprijíma ani jeho písomný sľub, ktorým

chcel väzbu nahradiť. Krajský súd v odôvodnení svojho uznesenia konštatoval nedôvodnosť

sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, pričom po uvedení rozhodujúcich skutkových

okolností uviedol, že okresný súd „správne poukázal na to, že trestné stíhanie

obžalovaného je dôvodné, pričom dôvodnosť trestného stíhania je preukázaná doposiaľ

vykonanými dôkazmi...

Aj podľa názoru krajského súdu dôvody väzby v zmysle ustanovenia § 71 odsek 1

písm. c/ naďalej trvajú, nakoľko sa obžalovaný sústavne dopúšťa

trestnej činnosti, je osobou v minulosti 12-krát súdne trestanou, viackrát bol vo výkone

trestu odňatia slobody, pričom predchádzajúce odsúdenia nemali na obžalovaného žiadny

pozitívny vplyv.

Súd I. stupňa sa zaoberal aj možným nahradením väzby obžalovaného inštitútmi

v zmysle ustanovenia , , pochybil však, keď

nerozhodol o možnom nahradení väzby obžalovaného sľubom v zmysle ustanovenia § 80

odsek 1 písm. b/ ...

Aj krajský súd je toho názoru, že väzbu obžalovaného nie je možné nahradiť

inštitútmi v zmysle ustanovenia , a to

najmä vzhľadom na osobu obžalovaného, keďže nie je možné konštatovať celkom zjavnú

neprimeranosť väzby v porovnaní s jej nahradením dohľadom probačného a mediačného

úradníka, ani prijatím písomného sľubu obžalovaného. Vzhľadom na pochybenie súdu

I. stupňa krajský súd doplnil výrok v zmysle ustanovenia § § 80 odsek 1 písm. b/ Trestného

poriadku.

K sťažnosti obžalovaného je potrebné uviesť, že súd I. stupňa doposiaľ vo veci konal

plynulo, termín hlavného pojednávania 16.07.2015 bol zrušený z objektívnych dôvodov,

nakoľko sa ospravedlnila obhajkyňa spoluobžalovaného. Obžalovaný podal žiadosť

o prepustenie z väzby na slobodu dňa 17.07.2015, súd I. stupňa o tejto žiadosti rozhodol

dňa 06.08.2015, nakoľko obžalovaný nežiadal byť prítomný pri tomto rozhodnutí, nemohol

sa po vyhlásení uznesenia vyjadriť k podaniu opravného prostriedku, opravný prostriedok

podal po doručení uznesenia, čím samozrejme došlo k predĺženiu lehoty na predloženie

spisu Krajskému, súdu v Trnave. K lehote trvania väzby obžalovaného je potrebné uviesť, že

obžalovaný bol v čase prípravného konania vo väzbe od 25.03.2014 do 15.05.2014.

Obžaloba bola podaná na súd I. stupňa dňa 17.09.2014, t.j., v čase keď obžalovaný bol

vo výkone trestu odňatia slobody. Opätovne bol vzatý do väzby rozhodnutím Okresného

súdu v Trnave zo dňa 27.11.2014 sp. zn. v spojení s uznesením Krajského súdu

v Trnave sp. zn. ... so započítaním väzby dňom 15. 01.2015 od 15.00 hod.

V zmysle ustanovenia väzba v prípravnom konaní nepresiahla

dobu 7 mesiacov a k ďalšiemu vzatiu do väzby obžalovaného došlo už v čase po podaní

obžaloby.

Podľa celková lehota väzby v prípravnom konaní

spolu s väzbou v konaní pred súdom nesmie presiahnuť 12 mesiacov, ak je vedené trestné

stíhanie pre prečin. Trvanie väzby obžalovaného sa v zmysle ustanovenia § 76 odsek 6

spočítava a tak je trvanie väzby obžalovaného ohraničené dátumom

25.11.2015.

Vzhľadom na uvedené krajský súd doplnil chýbajúci výrok a rozhodol o ponechaní

obžalovaného vo väzbe.“.

Z obsahu sťažnosti vyplýva najmä námietka, podľa ktorej krajský súd nemohol

procesnú chybu okresného súdu napraviť doplnením výroku o neprijatí sľubu obžalovaného

podľa z dôvodu, že by tak došlo k porušeniu

princípu dvojinštančnosti konania, keďže výrok o neprijatí písomného sľubu sťažovateľ

nemohol „dať preskúmať vyšším súdom“.

Dvojinštančnosť konania je ústavno-procesný princíp, ktorému musí byť podriadená

aj organizačná sústava súdov so zákonom ustanovenou pôsobnosťou jednotlivých stupňov

súdov (m. m. ) a je výsledkom požiadavky odstrániť prípadné skutkové alebo

právne vady rozhodnutia súdu rozhodujúceho v prvej inštancii. Existencia dvoch inštancií

však neznamená, že v prvom stupni je predmet konania odlišný od fázy druhostupňovej

(m. m. ).

Porušenie tohto princípu dáva sťažovateľ do súvislosti osobitne s porušením práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. V súvislosti s ním však ústavný súd

poukazuje na skutočnosť, že implicitnou súčasťou sú aj záruky práva na súdnu

ochranu vyplývajúce z (ktoré sa kryjú s obsahom práva zaručeného

ods. 1 dohovoru) zahŕňajúce základné procesné atribúty pri pozbavení osobnej slobody

(mutatis mutandis v uznesení o prijatí sťažnosti, , II. ÚS

275/2010). Článok 17 týkajúci sa osobnej slobody obsahuje jej základné hmotné

a tiež procesné atribúty vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto

na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe je aplikovateľné toto špeciálne ustanovenie

o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie o práve na súdnu

ochranu. V rámci konania o väzbe preto nemôže dôjsť k porušeniu ,

keďže túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach . Napokon

z obdobných dôvodov potvrdzuje neaplikovateľnosť čl. 6 ods. 1 dohovoru na konanie

o osobnej slobode aj ESĽP, podľa ktorého sa na toto konanie priamo použijú ustanovenia

čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok vo veci De Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, séria A,

č. 12, § 76).

S prihliadnutím na uvedené preto ústavný súd považuje sťažnosť v časti, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, za zjavne

neopodstatnenú (m. m. ). Zároveň však vzhľadom na absenciu

kvalifikovaného právneho zastúpenia sťažovateľa, ktorý sa odrazil aj v obsahových

nedostatkoch sťažnosti, považoval ústavný súd za žiaduce vyjadriť sa k námietke porušenia

princípu dvojinštančnosti konania ako súčasti základných procesných zásad uplatňujúcich

sa aj v rámci konania o pozbavení osobnej slobody, ktorého ústavnoprocesné aspekty sú

zaručené , resp. dohovoru.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na znenie ustanovenia procesnoprávneho

predpisu vydaného na základe , ktoré bolo pri vydaní napadnutého

uznesenia krajského súdu vo veci použité, t. j. v ods. 1 písm. a) .

Toto ustanovenie dáva krajskému súdu právomoc rozhodnúť o žiadosti sťažovateľa o jeho

prepustenie z väzby priamo po zrušení uznesenia okresného súdu tak, aby došlo

k odstráneniu zisteného nedostatku uznesenia okresného súdu. Dokonca aj § 194 ods. 3

predpokladá možnosť odstránenia pochybenia súdu nižšieho stupňa

spočívajúceho v neúplnosti výroku, ktorým malo byť vo veci rozhodnuté, doplnením tohto

výroku, a to aj bez zrušenia uznesenia súdu prvého stupňa.

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade krajský súd zásadu dvojinštančnosti

konania ako ústavnoprocesného princípu aplikovaného v rámci konania o žiadosti

o prepustenie z väzby neporušil, keďže z obsahu tejto žiadosti sťažovateľa ako

i z odôvodnenia uznesenia okresného súdu vyplýva, že písomný sľub sťažovateľa, ktorým

tento žiadal nahradiť svoju väzbu, bol predmetom konania už na okresnom súde. Teda

na oboch stupňoch všeobecných súdov sa rozhodovalo o poskytnutom sľube obžalovaného,

avšak okresný súd pri svojom rozhodovaní pochybil, čo bolo v konečnom dôsledku

dôvodom korekcie realizovanej uznesením krajského súdu, ktorý osobitným výrokom podľa

sľub sťažovateľa neprijal.

Aj keď sťažovateľ porušenie čl. 2 ods. 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd zaručujúceho právo na odvolanie v trestných veciach

explicitne nenamietal, ústavný súd s ohľadom na nedostatok právneho zastúpenia

sťažovateľa poznamenáva, že uvedené ustanovenie tohto protokolu garantuje právo

na prieskum súdneho rozhodnutia súdom vyššej inštancie, len pokiaľ ide o rozhodnutie

o vine alebo treste, nie však pokiaľ ide o väzobné rozhodnutia dočasne pozbavujúce osobu

obvinenú (obžalovanú) jej osobnej slobody. Preto by nemohlo prichádzať do úvahy ani

porušenie tohto práva.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje absenciu príčinnej súvislosti medzi

namietaným porušením práv zaručených , dohovoru, resp.

čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým uznesením krajského súdu, čo bolo dôvodom

odmietnutia sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde, tak ako to vyplýva z bodu 2 výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. novembra 2015