Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 611/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej

advokátskou kanceláriou Mgr. Peter Serina, advokátska kancelária, s. r. o.,

Poľnohospodárska 10, Bratislava, konajúcou konateľom a advokátom Mgr. Petrom

Serinom, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa

rozsudkom Okresného súdu Bratislava III

sp. zn. z 19. júna 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

z 20. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2015

prostredníctvom elektronických prostriedkov doručená sťažnosť ,

(ďalej len „sťažovateľka“), podpísaná zaručeným elektronickým

podpisom, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) rozsudkom Okresného súdu

Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 19. júna 2013 (ďalej len

„rozsudok súdu prvého stupňa“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. z 20. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka doručila okresnému súdu 29. júna 2012

žalobu, ktorou sa domáhala nárokov z neplatne skončeného pracovného pomeru po tom, ako

31. mája 2012 doručila zamestnávateľovi oznámenie, že nesúhlasí s okamžitým skončením

pracovného pomeru z 30. apríla 2012. Okresný súd v uvedenej veci zaregistrovanej

na okresnom súde pod sp. zn. rozhodol rozsudkom z 19. júna 2013, ktorým

žalobu sťažovateľky zamietol z dôvodu, že pôvodným návrhom žiadala len nároky

z neplatne skončeného pracovného pomeru a návrh na určenie neplatnosti podala až

po uplynutí dvojmesačnej lehoty v zmysle

v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,“). Proti uvedenému rozsudku súdu

prvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým

rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že prístup okresného súdu a krajského súdu k jej

návrhu bol prísne formalistický, v dôsledku čoho jej vo veci konajúce súdy neposkytli

súdnu ochranu v požadovanej kvalite. Sťažovateľka v konaní argumentovala judikátom

sp. zn. R 10/1969, s ktorým sa okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal

vôbec a krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval jeho

neaplikovateľnosť v dôsledku zmien právnej úpravy, ktorá neumožňuje riešiť ako

predbežnú otázku platnosť skončenia pracovného pomeru v súvislosti s podaným návrhom

na zaplatenie náhrady mzdy. Sťažovateľka odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského

súdu považuje za nepreskúmateľné a arbitrárne, keďže krajský súd neuviedol žiadne

relevantné argumenty či právne úvahy, na základe ktorých dospel k svojim záverom.

Sťažovateľka je toho názoru, že zo strany krajského súdu došlo k extrémnemu vybočeniu

z ústavne konformného výkladu dotknutých ustanovení , keďže zahŕňa

prvky svojvoľného výkladu a dôvody, pre ktoré krajský súd žalobu zamietol, sa zakladajú

na prílišnom formalizme.

Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol

vo veci samej nálezom, v ktorom vysloví porušenie základného práva na súdnu ochranu

podľa rozsudkom súdu prvého stupňa, ako aj napadnutým rozsudkom

2

krajského súdu, obe označené rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie

konanie.

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka je v konaní zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom v zmysle

.

1. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala vyslovenia

porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa rozsudkom súdu

prvého stupňa, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa ,

z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných

práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc

preskúmať rozsudok súdu prvého stupňa, keďže ho už meritórne preskúmal na základe

odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke

ochranu jej právam.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2

pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m.

, , , ).

2. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu namietala

porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa . Podstata

jej argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia

napadnutého rozsudku z dôvodu, že krajský súd nedal odpoveď na jej zásadné argumenty

uvedené v odvolaní proti prvostupňového rozsudku, len aplikujúc a sa

stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa a doplnil, že «petit návrhu na začatie

konania zo dňa 29.6.2012 je jasný, presný, nezvádza k inému výkladu. Ním sa

navrhovateľka nepochybne domáhala „len“ zaplatenia náhrady mzdy (predbežne) v sume

5 000,- €, keď okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa dňom

30.4.2012 považovala za neplatné, ktorého neplatnosť ale nikdy nebola vyslovená

právoplatným a vykonateľným rozsudkom súdu. Neplatnosť rozviazania pracovného pomeru

musí byť výslovne uvedená vo výroku rozsudku, túto neplatnosť nemôže súd vyriešiť

prejudiciálne. Bez tohto (základného) rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného

pomeru nemožno sa s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy [§ 77, § 79 Zákonníka

práce () v znení účinnom v čase rozviazania pracovného pomeru

(do 31.12.2012)]. Zostalo nepochybným, že navrhovateľka žiadala vysloviť neplatnosť

rozviazania pracovného pomeru až v roku 2013, teda po uplynutí prekluzívnej lehoty,

na ktorú súd musí prihliadať ex offo bez ohľadu na to, či ju účastníci namietajú alebo nie.

Z tohto dôvodu nebol daný zákonný dôvod v konaní pokračovať.».

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne.

Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského

súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.

4

Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení

napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať

za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci

zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec

odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž

sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry zastáva názor, že súčasťou

obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa je aj právo účastníka

konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva

odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej

ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd

pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,

ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny

základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

).

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,

ktorý sa stotožnil s právnym názorom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa,

a po preskúmaní odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že rozhodnutie je

dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré

zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľky, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie

založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu

ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade obrana sťažovateľky

založená na premise možnosti prejudiciálne skúmať otázku platnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru v súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu mzdy neobstojí.

Sťažovateľka pri uplatnení svojho nároku na náhradu mzdy zrejme opomenula, že

predpokladom úspešnosti jej žaloby je autoritatívne rozhodnutie súdu o neplatnosti platnosti

okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý vzhľadom na ďalšie súvislosti

(napr. sociálne a dôchodkové zabezpečenie) musí byť obsiahnutý vo výroku súdneho

rozhodnutia a nemôže byť len súčasťou odôvodnenia súdneho rozhodnutia ako riešenie

prejudiciálnej otázky. Takýto právny názor vyplýva aj z teórie pracovného práva, podľa

ktorej v danom prípade (neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pozn.) ide o relatívnu

neplatnosť úkonu, preto všeobecné súdy v takýchto prípadoch vychádzajú z fikcie platného

ukončenia pracovného pomeru v prípade, že dotknutý zamestnanec v lehote dvoch mesiacov

nežiadal o určenie neplatnosti úkonu, ktorým malo dôjsť k rozviazaniu pracovného pomeru,

aj keby išlo o neplatné rozviazanie pracovného pomeru (napr. judikát sp. zn. R 75/1977,

Zo súdnej praxe č. 2/2001, s. 30). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že ak

by všeobecný súd priznal náhradu mzdy sťažovateľke bez toho, aby vo výroku určil

neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, paradoxne by došlo k situácii, že pre

absenciu autoritatívneho určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru všeobecným

súdom by bolo potrebné považovať takéto rozviazanie pracovného pomeru, hoci aj

vykazujúce znaky neplatnosti, za platné a zamestnávateľ by bol zaviazaný na plnenie

(náhradu mzdy) bez právneho dôvodu. Preto krajský súd nepochybil, ak dospel k záveru, že

odvolanie je nedôvodné, a preto odvolaním napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa

potvrdil.

Vychádzajúc z uvedeného, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď

na námietky sťažovateľky uvedené v jej odvolaní, ústavný súd považoval námietku

sťažovateľky o arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu za neopodstatnenú

z hľadiska možnosti vyslovenia porušenia označených práv napadnutým rozsudkom

krajského súdu. Zároveň konštatuje, že ani v postupe krajského súdu nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva sťažovateľky.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. ,

, ). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd

v napadnutom rozsudku krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom

napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

6

Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základného

práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,

resp. právo na úspech v konaní (, resp. ), ústavný súd dospel

k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom súdu, ktorý mu

predchádzal, a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia

ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 1. decembra 2015