Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 611/2015
PDF · 154.22 KB
No categories available
III. ÚS 611/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. decembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , , zastúpenej
advokátskou kanceláriou Mgr. Peter Serina, advokátska kancelária, s. r. o.,
Poľnohospodárska 10, Bratislava, konajúcou konateľom a advokátom Mgr. Petrom
Serinom, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Bratislava III
sp. zn. 15 Cpr 4/2012 z 19. júna 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
2 CoPr 2/2014 z 20. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2015
prostredníctvom elektronických prostriedkov doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľka“), podpísaná zaručeným elektronickým
podpisom, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu
Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 15 Cpr 4/2012 z 19. júna 2013 (ďalej len
„rozsudok súdu prvého stupňa“) a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 2 CoPr 2/2014 z 20. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka doručila okresnému súdu 29. júna 2012
žalobu, ktorou sa domáhala nárokov z neplatne skončeného pracovného pomeru po tom, ako
31. mája 2012 doručila zamestnávateľovi oznámenie, že nesúhlasí s okamžitým skončením
pracovného pomeru z 30. apríla 2012. Okresný súd v uvedenej veci zaregistrovanej
na okresnom súde pod sp. zn. 15 Cpr 4/2012 rozhodol rozsudkom z 19. júna 2013, ktorým
žalobu sťažovateľky zamietol z dôvodu, že pôvodným návrhom žiadala len nároky
z neplatne skončeného pracovného pomeru a návrh na určenie neplatnosti podala až
po uplynutí dvojmesačnej lehoty v zmysle § 77 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce
v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Zákonník práce“). Proti uvedenému rozsudku súdu
prvého stupňa podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutým
rozsudkom tak, že rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že prístup okresného súdu a krajského súdu k jej
návrhu bol prísne formalistický, v dôsledku čoho jej vo veci konajúce súdy neposkytli
súdnu ochranu v požadovanej kvalite. Sťažovateľka v konaní argumentovala judikátom
sp. zn. R 10/1969, s ktorým sa okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal
vôbec a krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval jeho
neaplikovateľnosť v dôsledku zmien právnej úpravy, ktorá neumožňuje riešiť ako
predbežnú otázku platnosť skončenia pracovného pomeru v súvislosti s podaným návrhom
na zaplatenie náhrady mzdy. Sťažovateľka odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského
súdu považuje za nepreskúmateľné a arbitrárne, keďže krajský súd neuviedol žiadne
relevantné argumenty či právne úvahy, na základe ktorých dospel k svojim záverom.
Sťažovateľka je toho názoru, že zo strany krajského súdu došlo k extrémnemu vybočeniu
z ústavne konformného výkladu dotknutých ustanovení Zákonníka práce, keďže zahŕňa
prvky svojvoľného výkladu a dôvody, pre ktoré krajský súd žalobu zamietol, sa zakladajú
na prílišnom formalizme.
Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol
vo veci samej nálezom, v ktorom vysloví porušenie základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom súdu prvého stupňa, ako aj napadnutým rozsudkom
2
krajského súdu, obe označené rozhodnutia zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie
konanie.
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľka je v konaní zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom v zmysle
§ 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala vyslovenia
porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom súdu
prvého stupňa, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,
z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu je daná iba vtedy, ak o ochrane základných
práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto konštatuje, že nemá právomoc
preskúmať rozsudok súdu prvého stupňa, keďže ho už meritórne preskúmal na základe
odvolania krajský súd, ktorý bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť sťažovateľke
ochranu jej právam.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tejto časti odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (m. m.
IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, IV. ÚS 155/2010, III. ÚS 311/2014).
2. Sťažovateľka vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu namietala
porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podstata
jej argumentácie spočíva v námietke nedostatočného a arbitrárneho odôvodnenia
napadnutého rozsudku z dôvodu, že krajský súd nedal odpoveď na jej zásadné argumenty
uvedené v odvolaní proti prvostupňového rozsudku, len aplikujúc § 219 ods. 1 a 2 OSP sa
stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa a doplnil, že «petit návrhu na začatie
konania zo dňa 29.6.2012 je jasný, presný, nezvádza k inému výkladu. Ním sa
navrhovateľka nepochybne domáhala „len“ zaplatenia náhrady mzdy (predbežne) v sume
5 000,- €, keď okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa dňom
30.4.2012 považovala za neplatné, ktorého neplatnosť ale nikdy nebola vyslovená
právoplatným a vykonateľným rozsudkom súdu. Neplatnosť rozviazania pracovného pomeru
musí byť výslovne uvedená vo výroku rozsudku, túto neplatnosť nemôže súd vyriešiť
prejudiciálne. Bez tohto (základného) rozhodnutia o neplatnosti skončenia pracovného
pomeru nemožno sa s úspechom domáhať nároku na náhradu mzdy [§ 77, § 79 Zákonníka
práce (zákon č. 311/2001 Z. z.) v znení účinnom v čase rozviazania pracovného pomeru
(do 31.12.2012)]. Zostalo nepochybným, že navrhovateľka žiadala vysloviť neplatnosť
rozviazania pracovného pomeru až v roku 2013, teda po uplynutí prekluzívnej lehoty,
na ktorú súd musí prihliadať ex offo bez ohľadu na to, či ju účastníci namietajú alebo nie.
Z tohto dôvodu nebol daný zákonný dôvod v konaní pokračovať.».
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne.
Námietku sťažovateľky týkajúcu sa arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského
súdu je potrebné považovať za zjavne neopodstatnenú.
4
Podľa názoru ústavného súdu argumentácia krajského súdu uvedená v odôvodnení
napadnutého rozsudku je dostatočná. V žiadnom prípade argumentáciu nemožno považovať
za arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú. Niet teda ani dôvodu na to, aby ústavný súd do veci
zasiahol. Na tomto závere nemôže nič zmeniť okolnosť, že sťažovateľka má na celú vec
odlišný názor a s napadnutým rozsudkom krajského súdu nesúhlasí. Táto okolnosť totiž
sama osebe nemôže spôsobiť porušenie označených práv sťažovateľky.
Ústavný súd vychádzajúc zo svojej konštantnej judikatúry zastáva názor, že súčasťou
obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka
konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva
odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd
pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie,
ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne
objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu,
ktorý sa stotožnil s právnym názorom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa,
a po preskúmaní odôvodnenia rozsudku okresného súdu dospel k záveru, že rozhodnutie je
dostatočným spôsobom odôvodnené, krajský súd zrozumiteľne odôvodnil úvahy, ktoré
zvolil pri rozhodovaní o nároku sťažovateľky, a právne závery, na ktorých je rozhodnutie
založené, nemožno hodnotiť ako arbitrárne. Krajský súd podľa názoru ústavného súdu
ústavne akceptovateľným spôsobom zdôvodnil, prečo v danom prípade obrana sťažovateľky
založená na premise možnosti prejudiciálne skúmať otázku platnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru v súvislosti s uplatneným nárokom na náhradu mzdy neobstojí.
Sťažovateľka pri uplatnení svojho nároku na náhradu mzdy zrejme opomenula, že
predpokladom úspešnosti jej žaloby je autoritatívne rozhodnutie súdu o neplatnosti platnosti
okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorý vzhľadom na ďalšie súvislosti
(napr. sociálne a dôchodkové zabezpečenie) musí byť obsiahnutý vo výroku súdneho
rozhodnutia a nemôže byť len súčasťou odôvodnenia súdneho rozhodnutia ako riešenie
prejudiciálnej otázky. Takýto právny názor vyplýva aj z teórie pracovného práva, podľa
ktorej v danom prípade (neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pozn.) ide o relatívnu
neplatnosť úkonu, preto všeobecné súdy v takýchto prípadoch vychádzajú z fikcie platného
ukončenia pracovného pomeru v prípade, že dotknutý zamestnanec v lehote dvoch mesiacov
nežiadal o určenie neplatnosti úkonu, ktorým malo dôjsť k rozviazaniu pracovného pomeru,
aj keby išlo o neplatné rozviazanie pracovného pomeru (napr. judikát sp. zn. R 75/1977,
Zo súdnej praxe č. 2/2001, s. 30). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že ak
by všeobecný súd priznal náhradu mzdy sťažovateľke bez toho, aby vo výroku určil
neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, paradoxne by došlo k situácii, že pre
absenciu autoritatívneho určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru všeobecným
súdom by bolo potrebné považovať takéto rozviazanie pracovného pomeru, hoci aj
vykazujúce znaky neplatnosti, za platné a zamestnávateľ by bol zaviazaný na plnenie
(náhradu mzdy) bez právneho dôvodu. Preto krajský súd nepochybil, ak dospel k záveru, že
odvolanie je nedôvodné, a preto odvolaním napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa
potvrdil.
Vychádzajúc z uvedeného, že krajský súd dal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď
na námietky sťažovateľky uvedené v jej odvolaní, ústavný súd považoval námietku
sťažovateľky o arbitrárnosti napadnutého rozsudku krajského súdu za neopodstatnenú
z hľadiska možnosti vyslovenia porušenia označených práv napadnutým rozsudkom
krajského súdu. Zároveň konštatuje, že ani v postupe krajského súdu nezistil možnosť
porušenia označeného základného práva sťažovateľky.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02,
I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06). Takéto pochybenie v ústavnoprávnom zmysle však ústavný súd
v napadnutom rozsudku krajského súdu nezistil. Nesúhlas sťažovateľky s obsahom
napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
6
Vychádzajúc z uvedeného a s poukazom na to, že obsahom označeného základného
práva nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania,
resp. právo na úspech v konaní (II. ÚS 218/02, resp. I. ÚS 3/97), ústavný súd dospel
k záveru, že medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom súdu, ktorý mu
predchádzal, a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala reálnu možnosť vyslovenia
ich porušenia po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto
pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok
V Košiciach 1. decembra 2015