Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 485/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jany Baricovej a Ľubomíra

Dobríka o prijatej sťažnosti , ,

zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Mišurom, PhD., Záhradnícka 27, Bratislava, vo veci

namietaného porušenia základného práva zaručeného v Slovenskej

republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára

2015 takto

rozhodol:

1. Základné právo , na súdnu a inú právnu ochranu

podľa v spojení s právom na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 26. februára

2015 p o r u š e n é b o l o .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 26. februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť

, trovy konania v sume 444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur

a šesťdesiatšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Mišuru, PhD.,

Záhradnícka 27, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-13 zo 6. októbra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej

len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) v spojení s Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 26. februára 2015. Vo zvyšnej časti bola sťažnosť pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietnutá.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol štátnym zamestnancom

(ďalej len „zamestnávateľ“), s ktorým bol pôvodne

rozhodnutím z 22. januára 2009 podľa o štátnej službe a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení do 31. októbra 2009 skončený štátnozamestnanecký

pomer; v odvolacom konaní sťažovateľ nebol úspešný. Na základe sťažovateľom podanej

žaloby v správnom súdnictve na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. rozsudkom č. k. -80

z 8. októbra 2010 zrušil druhostupňové rozhodnutie sp. zn. zo 7. apríla 2009.

Nové správne rozhodnutie sťažovateľ opäť napadol žalobou a krajský súd rozsudkom č. k.

-121 z 23. mája 2012 zrušil nielen rozhodnutie žalovaného sp. zn.

zo 14. decembra 2010 (opätovné druhostupňové rozhodnutie žalovaného),

ale aj (prvostupňové) rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sp. zn.

z 22. januára 2009 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Rozhodnutie

nadobudlo právoplatnosť 8. septembra 2012.

Následne zamestnávateľ sťažovateľovi oznámil, že postupuje v súlade s ustanovením

o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) a 26. septembra 2012

doručil sťažovateľovi výpoveď, ktorá mala mať účinky skončenia štátnozamestnaneckého

pomeru, s tým, že navrhovateľ nevyjadril súhlas s trvalým preložením. Pretože predmetná

výpoveď (rozhodnutie prvého stupňa) žalovaného neobsahovala žiadne poučenie

o opravnom prostriedku, podal sťažovateľ, keďže bol toho názoru, že zamestnávateľ mal

postupovať v súlade s § 131 zákona o štátnej službe a pokračovať v konaní začatom pred

1. novembrom 2009, v zákonnej lehote proti tomuto rozhodnutiu v súlade s ustanovením

v spojení s ustanovením , a zákona

č. v znení účinnom do 31. októbra 2009 v zákonom ustanovenej lehote

odvolanie. Toto odvolanie zamestnávateľ vybavil 21. decembra 2012 odpoveďou sp. zn.

.

Na žalobu podanú proti tejto „odpovedi“ krajský súd rozsudkom č. k.

148 z 27. júna 2013 „rozhodnutie žalovanej Pôdohospodárskej platobnej agentúry –

odpoveď č. zo dňa 21.12.2012 v spojení s rozhodnutím žalovanej zo dňa

26.9. 2012 č. zrušuje podľa a vec vracia

žalovanej na ďalšie konanie“. Na odvolanie zamestnávateľa najvyšší súd uznesením sp. zn.

z 26. februára 2015 rozsudok krajského súdu zrušil a konanie zastavil s tým,

že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená vecne a miestne príslušnému

Okresnému súdu Bratislava I.

Podľa názoru sťažovateľa právny záver najvyššieho súdu týkajúci sa statusu

žalovaného v konaní pred ním ako správneho orgánu s povinnosťou o skončení pracovného

(štátnozamestnaneckého) pomeru sťažovateľa vydať rozhodnutie je natoľko arbitrárny

a nelogický, že je z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný. Poukázal pritom

na v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého v konaní

vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1. novembrom 2009 sa postupuje

podľa predpisov platných do 31. októbra 2009. Zdôraznil, že aj zo súdneho spisu vedeného

vo veci krajským súdom je zrejmé, že konanie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru

sa začalo rozhodnutím z 22. januára 2009, ktoré bolo neskôr rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 23. mája 2012 zrušené a vec bola opätovne vrátená žalovanému na

ďalšie konanie. Pôvodné konanie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa

nebolo žiadnym legálnym spôsobom skončené (§ 30 správneho poriadku).

Sťažovateľ namietol odňatie práva na prístup k súdu tiež tým, že najvyšší súd

vo svojom uznesení úplne opomenul skutočnosť, že zrušením rozsudku krajského súdu

zrušil aj jeho časť, v ktorej krajský súd zamietol žalobu v časti týkajúcej sa nečinnosti

žalovaného a konanie o nej zastavil.

Porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces mal najvyšší súd

privodiť aj tým, keď v rozpore s (ďalej aj

,,OSP“) po tom, ako zistil, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri

doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a toto bolo pre rozhodnutie veci rozhodujúce,

nevyzval účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Jeho

uznesenie následne sťažovateľ označil za prekvapivé a nepredvídateľné a tiež bez náležitého

odôvodnenia.

Napokon sťažovateľ namietol nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť uznesenia

najvyššieho súdu, keď tento v rozpore s ustanovením jasne

a zrozumiteľne a v ústavne konformnom rozsahu neuviedol úvahy, ktorými sa spravoval.

Absencia náležitého a presvedčivého odôvodnenia priamo zasahuje do už označeného

práva. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd nevysporiadal ani so špecifickými námietkami

sťažovateľa, ktoré boli a sú založené priamo na prechodných ustanoveniach zákona

č. v citovanom ustanovení , „ktorého znenie priamo popiera

konštatovanie Porušovateľa na str. 5 Uznesenia, že žalovaný preto od 1. novembra 2009

nebol oprávnený vydávať o skončení štátnozamestnaneckého pomeru rozhodnutia

s odôvodnením podľa Správneho poriadku…“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti

na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej

republiky pod sp. zn. Uznesením zo dňa 26.02.2015 o zrušení Rozsudku

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.07.2013 č. k. -48 a zastavení konania

porušil právo Sťažovateľa podľa čl. (právo na súdnu ochranu) a na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej

republiky pod sp. zn. Uznesením zo dňa 26.02.2015 o zrušení Rozsudku

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.07.2013 č. k. -48 a zastavení konania

porušil právo Sťažovateľa podľa SR (princíp rovnosti v právach).

Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej

republiky pod sp. zn. Uznesením zo dňa 26.02.2015 o zrušení Rozsudku

Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.07.2013 č. k. -48 a zastavení konania

porušil SR (princíp právnej istoty).

Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

zo dňa 26.02.2015, sp. zn. o zrušení Rozsudku Krajského súdu v Bratislave

zo dňa 27.07.2013 č. k. -48 o zastavení konania zrušuje a vec vracia

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu podľa

predložil 16. novembra 2015 vyjadrenie k sťažnosti, v ktorom zdôraznil, že pred začatím

konania vo veci samej sa predovšetkým zaoberal otázkou, či predmet žaloby patrí

do preskúmania zákonnosti správneho súdnictva a či bola uvedená právna vec prejednaná

a rozhodnutá vecne správne príslušným krajským súdom. Považoval za nesporné,

že sťažovateľovi bola daná výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru v čase účinnosti

, pričom týmto svojím jednostranným právnym úkonom

nerozhodovala o skončení pracovného pomeru k dátumu pred začiatkom účinnosti zákona

č. Preto podľa najvyššieho súdu sťažovateľ ani nemohol dôvodne

predpokladať, že sa bude postupovať podľa predpisov platných do 31. októbra 2009, lebo sa

výpoveďou žalovanej nerozhodlo o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa

k dátumu pred nadobudnutím účinnosti

Námietku sťažovateľa, že nekonal v súlade s , označil

za nedôvodnú, lebo na tento postup neboli splnené podmienky. Poukázal na to,

že z rozsudku krajského súdu, ako aj zo samotného odvolania je zrejmé, že právna

argumentácia žalovanej bola práve založená na právnom názore, ku ktorému sa priklonil aj

najvyšší súd, a teda pre sťažovateľa nemohli byť ustanovenia použitého právneho predpisu

neznáme a mal sa možnosť k nim vyjadriť.

Najvyšší súd dôrazne oponoval tvrdeniu sťažovateľa o zjavnej nedôvodnosti

a arbitrárnosti označeného rozsudku. Poukázal na konštantnú judikatúru ústavného súdu

(napr. rozhodnutie ústavného súdu č. k. -15 z 25. novembra 2010), v zmysle

ktorej skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu

svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru

najvyššieho súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Najvyšší súd súhlasil s prerokovaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania.

Vo svojom vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 4. decembra 2015,

rovnako sťažovateľ vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.

Vo vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu dodal, že najvyšší súd celkom opomenul

prechodné ustanovenie , ako aj skutočnosť, že konanie

o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa bolo začaté ešte pred účinnosťou

(pôvodné rozhodnutie z 22. januára 2009). Dodal, že bez ohľadu

na rozdielnosť jeho právneho názoru na vec a názoru najvyššieho súdu má však právo

na určitú kvalitu súdneho procesu, na ústavne konformný výklad práva, a to vrátane

zachovania princíp zákazu retroaktivity. Ak najvyšší súd dôvodne dospel k inému právnemu

názoru pri svojom rozhodovaní, mal by dané dôvody uviesť v ústavne konformnom

rozsahu. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa však v priamom

rozpore s a najvyšší súd neuviedol nič, čím by podporil svoj

právny názor a čím by sa súčasne vysporiadal s tvrdením sťažovateľa o povinnosti

žalovaného postupovať podľa týchto prechodných ustanovení

Ústavný súd podľa so súhlasom účastníkov

upustil v danej veci od verejného ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

Podľa sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol,

že formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa (resp. podľa

čl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby

bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré

tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich

postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej

republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa zároveň

požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania

vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj pri rozhodovaní v danej veci.

Sťažovateľ tvrdí, že jeho v sťažnosti označené práva boli porušené tým, že najvyšší

súd vyhodnotil výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru danú sťažovateľovi ako

samostatný právny úkon – oddelený od predchádzajúceho konania zamestnávateľa

o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa začatého vydaním rozhodnutia

sp. zn. z 22. januára 2009, ktoré bolo zrušené rozsudkom krajského súdu č. k.

-121 z 23. mája 2012 po opätovnom potvrdení rozhodnutiami sp. zn.

zo 7. apríla 2010 (zrušené rozsudkom krajského súdu č. k. -80

z 8. októbra 2010) a sp. zn. zo 14. decembra 2010 (zrušené rozsudkom

krajského súdu č. k. -121 z 23. mája 2012). Najvyšší súd tak podľa sťažovateľa

ignoroval to, že „výpoveď“ bola daná stále v rámci tohto správneho konania začatého

za účinnosti , preto ju podľa sťažovateľa treba

posudzovať ako správne rozhodnutie práve podľa , hoci bola

(vy)daná až za účinnosti nového , a to vzhľadom

na jeho prechodné ustanovenie § 131.

Najvyšší súd aj vo svojom vyjadrení zotrval na stanovisku, že výpoveď daná

sťažovateľovi je právnym úkonom urobeným v režime , a teda nie

je správnym rozhodnutím. Z tohto dôvodu je toho názoru, že postupoval správne a v súlade

so zákonom, keď konanie o žalobe sťažovateľa podľa a nasl. zastavil a vec

postúpil okresnému súdu, aby o veci ako o pracovnoprávnej rozhodol.

S týmto názorom sa nemožno stotožniť. Vo veci štátnozamestnaneckého pomeru

sťažovateľa bolo od 22. januára 2009, kedy bolo vydané rozhodnutie zamestnávateľa sp. zn.

podľa o štátnej službe

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o štátnej službe“), vedené správne konanie (§ 125 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe) podľa

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov

(ďalej len „správny poriadok“). Toto konanie nebolo žiadnym zákonne súladným spôsobom

(napr. podľa § 30 správneho poriadku) skončené. Rozsudkom krajského súdu č. k.

-121 z 23. mája 2012 bolo síce toto rozhodnutie zrušené, avšak vec bola

zamestnávateľovi sťažovateľa vrátená na ďalšie konanie; tento rozsudok teda sám osebe

nemal za následok skončenie správneho konania.

Z obsahu spisového materiálu je nesporné, že štátnozamestnanecký pomer

sťažovateľa bol prvýkrát skončený rozhodnutím jeho zamestnávateľa sp. zn.

z 22. januára 2009 v spojení s rozhodnutím sp. zn. zo 7. apríla 2009. Tieto

rozhodnutia boli dvakrát predmetom súdneho prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti

pred krajským súdom. V skoršom konaní krajský súd

rozsudkom č. k. -80 z 8. októbra 2010 zrušil „len“ správne rozhodnutie druhého

stupňa, t. j. rozhodnutie vedúceho služobného úradu sp. zn. zo 7. apríla 2009

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po tom, ako vedúci služobného úradu rozhodnutím sp.

zn. zo 14. decembra 2010 opätovne rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti

jeho rozhodnutiu sp. zn. z 22. januára 2009 (odvolanie sťažovateľa odmietol

a rozhodnutie potvrdil), krajský súd rozsudkom č. k. -121 z 23. mája 2012 zrušil

obe rozhodnutia zamestnávateľa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Zrušenie prvostupňového a druhostupňového rozhodnutia o skončení

štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa (t. j. rozhodnutia sp. zn.

z 22. januára 2009 a rozhodnutia sp. zn. zo 14. decembra 2010) súdom

a vrátenie veci na ďalšie konanie znamená, že správne konanie o skončenie

štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa nie je právoplatne skončené a zamestnávateľ

ako správny orgán bol povinný v ňom pokračovať, a to napriek tomu, že medzičasom, dňom

1. novembra 2009, nadobudol účinnosť o štátnej službe a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“).

Podľa v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého

pomeru začatom pred 1. novembrom 2009 sa postupuje podľa predpisov platných

do 31. októbra 2009.

Vychádzajúc z citovaného znenia ustanovenia

neskončené správne konania vedené ešte podľa zákona o štátnej službe podľa predpisov

platných do 31. októbra 2009 je potrebné aj po nadobudnutí

chápať ako jeden celok.

Preto aj „výpoveď“ sp. zn. z 26. septembra 2012, ako aj „odpoveď“

zamestnávateľa sp. zn. z 21. decembra 2012 treba považovať za rozhodnutie

vydané v tomto (neskončenom, a teda pokračujúcom) správnom konaní (k tomu pozri napr.

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 29. novembra 2012).

Právny záver najvyššieho súdu, že označené akty zamestnávateľa treba posudzovať

čisto v režime , takto potom neobstojí, pretože najvyšší súd celkom

opomenul jeho prechodné ustanovenie § 131. V zmysle tohto prechodného ustanovenia je,

naopak, potrebné „odpoveď“ zamestnávateľa sp. zn. z 21. decembra 2012

posudzovať ako rozhodnutie vydané v dosiaľ neskončenom správnom konaní, ako to urobil

krajský súd, resp. ako tvrdí sťažovateľ, a žalobu proti nej smerovanú prerokovať v konaní

v správnom súdnictve ako žalobu proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu. Ak teda

najvyšší súd konanie zastavil z dôvodu nedostatku vecnej príslušnosti, vec v jej merite

neprerokoval a postúpil ju okresnému súdu, odňal sťažovateľovi možnosť konať pred vecne

príslušným správnym súdom.

Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 26. februára 2015 tak

svojimi účinkami porušilo základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru, ktorých

reálne uplatnenie, zabezpečenie a realizácia vylučujú takýto postup a rozhodnutie. Preto

ústavný súd skonštatoval porušenie označených práv sťažovateľa podľa

a čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu. Ústavný súd

zároveň toto uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Tým sa otvára

priestor na to, aby sa najvyšší súd sám nanovo vyrovnal s ochranou označeného základného

práva hmotného charakteru, pričom je viazaný tu vyslovenými právnymi názormi ústavného

súdu.

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 ( , pozn.), a zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1

, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva

alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné,

prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 ( ,

pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže ústavný súd rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 26. februára 2015 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1

, ústavný súd tento rozsudok zrušil ( v spojení s

) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [

v spojení s ], v ktorom bude najvyšší súd

viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze [§ 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].

Úlohou najvyššieho súdu bude v ďalšom priebehu odvolacieho konania rozhodnúť

o odvolaní žalovaného v konaní pred najvyšším súdom proti rozsudku krajského súdu č. k.

-148 z 27. júna 2013 takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný a bude

v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze.

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom

sťažovateľa vychádzal z , podľa ktorého ústavný súd

môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania

pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorá

bola 839 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal za tri

úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a vyjadrenie

k vyjadreniu najvyššieho súdu) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16

ods. 3 vyhlášky, a to za každý úkon po 139,83 €, t. j. spolu v sume 419,49 €, čo spolu

s režijným paušálom trikrát po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 444,66 €.

Keďže sťažovateľ nepredložil doklad o registrácii jeho právneho zástupcu ako platcu DPH,

ústavný súd priznanú náhradu trov právneho zastúpenia o jej sumu nenavýšil.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené

v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2015