Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 1 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (6)III. ÚS 485/2015
PDF · 245.31 KB
No categories available
III. ÚS 485/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jany Baricovej a Ľubomíra
Dobríka o prijatej sťažnosti , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Mišurom, PhD., Záhradnícka 27, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo/14/2013 z 26. februára
2015 takto
rozhodol:
1. Základné právo , na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s právom na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo/14/2013 z 26. februára
2015 p o r u š e n é b o l o .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sžo/14/2013
z 26. februára 2015 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť
, trovy konania v sume 444,66 € (slovom štyristoštyridsaťštyri eur
a šesťdesiatšesť centov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Jána Mišuru, PhD.,
Záhradnícka 27, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.
III. ÚS 485/2015-13 zo 6. októbra 2015 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť (ďalej
len „sťažovateľ“), v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
7 Sžo/14/2013 a jeho rozsudkom z 26. februára 2015. Vo zvyšnej časti bola sťažnosť pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol štátnym zamestnancom
(ďalej len „zamestnávateľ“), s ktorým bol pôvodne
rozhodnutím z 22. januára 2009 podľa zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení do 31. októbra 2009 skončený štátnozamestnanecký
pomer; v odvolacom konaní sťažovateľ nebol úspešný. Na základe sťažovateľom podanej
žaloby v správnom súdnictve na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 S/88/2009 rozsudkom č. k. 4 S/88/2009-80
z 8. októbra 2010 zrušil druhostupňové rozhodnutie sp. zn. 101/345/2009 zo 7. apríla 2009.
Nové správne rozhodnutie sťažovateľ opäť napadol žalobou a krajský súd rozsudkom č. k.
2 S/24/2011-121 z 23. mája 2012 zrušil nielen rozhodnutie žalovaného sp. zn.
101/2427/2010 zo 14. decembra 2010 (opätovné druhostupňové rozhodnutie žalovaného),
ale aj (prvostupňové) rozhodnutie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sp. zn.
120/112/2009 z 22. januára 2009 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Rozhodnutie
nadobudlo právoplatnosť 8. septembra 2012.
Následne zamestnávateľ sťažovateľovi oznámil, že postupuje v súlade s ustanovením
§ 129 zákona č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) a 26. septembra 2012
doručil sťažovateľovi výpoveď, ktorá mala mať účinky skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru, s tým, že navrhovateľ nevyjadril súhlas s trvalým preložením. Pretože predmetná
výpoveď (rozhodnutie prvého stupňa) žalovaného neobsahovala žiadne poučenie
o opravnom prostriedku, podal sťažovateľ, keďže bol toho názoru, že zamestnávateľ mal
postupovať v súlade s § 131 zákona o štátnej službe a pokračovať v konaní začatom pred
1. novembrom 2009, v zákonnej lehote proti tomuto rozhodnutiu v súlade s ustanovením
§ 131 zákona č. 400/2009 Z. z. v spojení s ustanovením § 137 ods. 1, 2 a 4 zákona
č. 312/2001 Z. z. v znení účinnom do 31. októbra 2009 v zákonom ustanovenej lehote
odvolanie. Toto odvolanie zamestnávateľ vybavil 21. decembra 2012 odpoveďou sp. zn.
Na žalobu podanú proti tejto „odpovedi“ krajský súd rozsudkom č. k. 1 S/48/2013-
148 z 27. júna 2013 „rozhodnutie žalovanej Pôdohospodárskej platobnej agentúry –
odpoveď č. 200/2546/2012 zo dňa 21.12.2012 v spojení s rozhodnutím žalovanej zo dňa
26.9. 2012 č. 120/1698/2012 zrušuje podľa § 250j ods. 2 písm. a/ OSP a vec vracia
žalovanej na ďalšie konanie“. Na odvolanie zamestnávateľa najvyšší súd uznesením sp. zn.
7 Sžo/14/2013 z 26. februára 2015 rozsudok krajského súdu zrušil a konanie zastavil s tým,
že po právoplatnosti uznesenia bude vec postúpená vecne a miestne príslušnému
Okresnému súdu Bratislava I.
Podľa názoru sťažovateľa právny záver najvyššieho súdu týkajúci sa statusu
žalovaného v konaní pred ním ako správneho orgánu s povinnosťou o skončení pracovného
(štátnozamestnaneckého) pomeru sťažovateľa vydať rozhodnutie je natoľko arbitrárny
a nelogický, že je z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný. Poukázal pritom
na § 131 zákona č. 400/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov, v zmysle ktorého v konaní
vo veciach štátnozamestnaneckého pomeru začatom pred 1. novembrom 2009 sa postupuje
podľa predpisov platných do 31. októbra 2009. Zdôraznil, že aj zo súdneho spisu vedeného
vo veci krajským súdom je zrejmé, že konanie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru
sa začalo rozhodnutím z 22. januára 2009, ktoré bolo neskôr rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 2 S 24/2011 z 23. mája 2012 zrušené a vec bola opätovne vrátená žalovanému na
ďalšie konanie. Pôvodné konanie o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa
nebolo žiadnym legálnym spôsobom skončené (§ 30 správneho poriadku).
Sťažovateľ namietol odňatie práva na prístup k súdu tiež tým, že najvyšší súd
vo svojom uznesení úplne opomenul skutočnosť, že zrušením rozsudku krajského súdu
zrušil aj jeho časť, v ktorej krajský súd zamietol žalobu v časti týkajúcej sa nečinnosti
žalovaného a konanie o nej zastavil.
Porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivý proces mal najvyšší súd
privodiť aj tým, keď v rozpore s § 213 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
,,OSP“) po tom, ako zistil, že sa na vec vzťahuje ustanovenie právneho predpisu, ktoré pri
doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a toto bolo pre rozhodnutie veci rozhodujúce,
nevyzval účastníkov konania, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili. Jeho
uznesenie následne sťažovateľ označil za prekvapivé a nepredvídateľné a tiež bez náležitého
odôvodnenia.
Napokon sťažovateľ namietol nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť uznesenia
najvyššieho súdu, keď tento v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 OSP jasne
a zrozumiteľne a v ústavne konformnom rozsahu neuviedol úvahy, ktorými sa spravoval.
Absencia náležitého a presvedčivého odôvodnenia priamo zasahuje do už označeného
práva. Podľa sťažovateľa sa najvyšší súd nevysporiadal ani so špecifickými námietkami
sťažovateľa, ktoré boli a sú založené priamo na prechodných ustanoveniach zákona
č. 400/2009 Z. z. v citovanom ustanovení § 131, „ktorého znenie priamo popiera
konštatovanie Porušovateľa na str. 5 Uznesenia, že žalovaný preto od 1. novembra 2009
nebol oprávnený vydávať o skončení štátnozamestnaneckého pomeru rozhodnutia
s odôvodnením podľa Správneho poriadku…“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti
na ďalšie konanie vydal tento nález:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej
republiky pod sp. zn. 7 Sžo/14/2013 Uznesením zo dňa 26.02.2015 o zrušení Rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.07.2013 č. k. 1 S 48/2013-48 a zastavení konania
porušil právo Sťažovateľa podľa čl. čl. 46 ods. 1 Ústavy (právo na súdnu ochranu) a na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd.
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej
republiky pod sp. zn. 7 Sžo/14/2013 Uznesením zo dňa 26.02.2015 o zrušení Rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27.07.2013 č. k. 1 S 48/2013-48 a zastavení konania
porušil právo Sťažovateľa podľa čl. 12 ods. 1 Ústavy SR (princíp rovnosti v právach).
Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej
republiky pod sp. zn. 7 Sžo/14/2013 Uznesením zo dňa 26.02.2015 o zrušení Rozsudku
Krajského súdu v Bratislave zo dňa 17.07.2013 č. k. 1 S 48/2013-48 a zastavení konania
porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (princíp právnej istoty).
Ústavný súd Slovenskej republiky Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 26.02.2015, sp. zn. 7 Sžo/14/2013 o zrušení Rozsudku Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 27.07.2013 č. k. 1 S 48/2013-48 o zastavení konania zrušuje a vec vracia
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“
II.
Najvyšší súd na výzvu ústavného súdu podľa § 29 ods. 3 zákona o ústavnom súde
predložil 16. novembra 2015 vyjadrenie k sťažnosti, v ktorom zdôraznil, že pred začatím
konania vo veci samej sa predovšetkým zaoberal otázkou, či predmet žaloby patrí
do preskúmania zákonnosti správneho súdnictva a či bola uvedená právna vec prejednaná
a rozhodnutá vecne správne príslušným krajským súdom. Považoval za nesporné,
že sťažovateľovi bola daná výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru v čase účinnosti
zákona č. 400/2009 Z. z., pričom týmto svojím jednostranným právnym úkonom
nerozhodovala o skončení pracovného pomeru k dátumu pred začiatkom účinnosti zákona
č. 400/2009 Z. z. Preto podľa najvyššieho súdu sťažovateľ ani nemohol dôvodne
predpokladať, že sa bude postupovať podľa predpisov platných do 31. októbra 2009, lebo sa
výpoveďou žalovanej nerozhodlo o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa
k dátumu pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 400/2009 Z. z.
Námietku sťažovateľa, že nekonal v súlade s § 213 ods. 2 OSP, označil
za nedôvodnú, lebo na tento postup neboli splnené podmienky. Poukázal na to,
že z rozsudku krajského súdu, ako aj zo samotného odvolania je zrejmé, že právna
argumentácia žalovanej bola práve založená na právnom názore, ku ktorému sa priklonil aj
najvyšší súd, a teda pre sťažovateľa nemohli byť ustanovenia použitého právneho predpisu
neznáme a mal sa možnosť k nim vyjadriť.
Najvyšší súd dôrazne oponoval tvrdeniu sťažovateľa o zjavnej nedôvodnosti
a arbitrárnosti označeného rozsudku. Poukázal na konštantnú judikatúru ústavného súdu
(napr. rozhodnutie ústavného súdu č. k. II. ÚS 508/2010-15 z 25. novembra 2010), v zmysle
ktorej skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu
svojím vlastným. Prípadný zásah ústavného súdu, a to nahrádzanie právneho názoru
najvyššieho súdu, je možné realizovať len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo
kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Najvyšší súd súhlasil s prerokovaním veci bez nariadenia ústneho pojednávania.
Vo svojom vyjadrení, ktoré bolo ústavnému súdu doručené 4. decembra 2015,
rovnako sťažovateľ vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania.
Vo vyjadrení k stanovisku najvyššieho súdu dodal, že najvyšší súd celkom opomenul
prechodné ustanovenie § 131 zákona č. 400/2009 Z. z., ako aj skutočnosť, že konanie
o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa bolo začaté ešte pred účinnosťou
zákona č. 400/2009 Z. z. (pôvodné rozhodnutie z 22. januára 2009). Dodal, že bez ohľadu
na rozdielnosť jeho právneho názoru na vec a názoru najvyššieho súdu má však právo
na určitú kvalitu súdneho procesu, na ústavne konformný výklad práva, a to vrátane
zachovania princíp zákazu retroaktivity. Ak najvyšší súd dôvodne dospel k inému právnemu
názoru pri svojom rozhodovaní, mal by dané dôvody uviesť v ústavne konformnom
rozsahu. Odôvodnenie rozhodnutia najvyššieho súdu je podľa sťažovateľa však v priamom
rozpore s § 131 zákona č. 400/2009 Z. z. a najvyšší súd neuviedol nič, čím by podporil svoj
právny názor a čím by sa súčasne vysporiadal s tvrdením sťažovateľa o povinnosti
žalovaného postupovať podľa týchto prechodných ustanovení zákona č. 400/2009 Z. z.
Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde so súhlasom účastníkov
upustil v danej veci od verejného ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol,
že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. podľa
čl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.
Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby
bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré
tento článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy
v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom na ich
postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť Slovenskej
republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných zmlúv
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. III. ÚS 79/02) zahŕňa zároveň
požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania
vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj pri rozhodovaní v danej veci.
Sťažovateľ tvrdí, že jeho v sťažnosti označené práva boli porušené tým, že najvyšší
súd vyhodnotil výpoveď zo štátnozamestnaneckého pomeru danú sťažovateľovi ako
samostatný právny úkon – oddelený od predchádzajúceho konania zamestnávateľa
o skončení štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa začatého vydaním rozhodnutia
sp. zn. 120/112/2009 z 22. januára 2009, ktoré bolo zrušené rozsudkom krajského súdu č. k.
2 S/24/2011-121 z 23. mája 2012 po opätovnom potvrdení rozhodnutiami sp. zn.
101/345/2009 zo 7. apríla 2010 (zrušené rozsudkom krajského súdu č. k. 4 S/88/2009-80
z 8. októbra 2010) a sp. zn. 101/2427/2010 zo 14. decembra 2010 (zrušené rozsudkom
krajského súdu č. k. 2 S/24/2011-121 z 23. mája 2012). Najvyšší súd tak podľa sťažovateľa
ignoroval to, že „výpoveď“ bola daná stále v rámci tohto správneho konania začatého
za účinnosti zákona o štátnej službe č. 312/2001 Z. z., preto ju podľa sťažovateľa treba
posudzovať ako správne rozhodnutie práve podľa zákona č. 312/2001 Z. z., hoci bola
(vy)daná až za účinnosti nového zákona o štátnej službe č. 400/2009 Z. z., a to vzhľadom
na jeho prechodné ustanovenie § 131.
Najvyšší súd aj vo svojom vyjadrení zotrval na stanovisku, že výpoveď daná
sťažovateľovi je právnym úkonom urobeným v režime zákona č. 400/2009 Z. z., a teda nie
je správnym rozhodnutím. Z tohto dôvodu je toho názoru, že postupoval správne a v súlade
so zákonom, keď konanie o žalobe sťažovateľa podľa § 247 a nasl. OSP zastavil a vec
postúpil okresnému súdu, aby o veci ako o pracovnoprávnej rozhodol.
S týmto názorom sa nemožno stotožniť. Vo veci štátnozamestnaneckého pomeru
sťažovateľa bolo od 22. januára 2009, kedy bolo vydané rozhodnutie zamestnávateľa sp. zn.
120/112/2009 podľa § 40 ods. 2 písm. a) zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o štátnej službe“), vedené správne konanie (§ 125 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe) podľa
zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov
(ďalej len „správny poriadok“). Toto konanie nebolo žiadnym zákonne súladným spôsobom
(napr. podľa § 30 správneho poriadku) skončené. Rozsudkom krajského súdu č. k.
2 S/24/2011-121 z 23. mája 2012 bolo síce toto rozhodnutie zrušené, avšak vec bola
zamestnávateľovi sťažovateľa vrátená na ďalšie konanie; tento rozsudok teda sám osebe
nemal za následok skončenie správneho konania.
Z obsahu spisového materiálu je nesporné, že štátnozamestnanecký pomer
sťažovateľa bol prvýkrát skončený rozhodnutím jeho zamestnávateľa sp. zn. 120/112/2009
z 22. januára 2009 v spojení s rozhodnutím sp. zn. 101/345/2009 zo 7. apríla 2009. Tieto
rozhodnutia boli dvakrát predmetom súdneho prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku pred krajským súdom. V skoršom konaní krajský súd
rozsudkom č. k. 4 S/88/2009-80 z 8. októbra 2010 zrušil „len“ správne rozhodnutie druhého
stupňa, t. j. rozhodnutie vedúceho služobného úradu sp. zn. 101/345/2009 zo 7. apríla 2009
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po tom, ako vedúci služobného úradu rozhodnutím sp.
zn. 101/2427/2010 zo 14. decembra 2010 opätovne rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti
jeho rozhodnutiu sp. zn. 120/112/2009 z 22. januára 2009 (odvolanie sťažovateľa odmietol
a rozhodnutie potvrdil), krajský súd rozsudkom č. k. 2 S/24/2011-121 z 23. mája 2012 zrušil
obe rozhodnutia zamestnávateľa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Zrušenie prvostupňového a druhostupňového rozhodnutia o skončení
štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa (t. j. rozhodnutia sp. zn. 120/112/2009
z 22. januára 2009 a rozhodnutia sp. zn. 101/2427/2010 zo 14. decembra 2010) súdom
a vrátenie veci na ďalšie konanie znamená, že správne konanie o skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru sťažovateľa nie je právoplatne skončené a zamestnávateľ
ako správny orgán bol povinný v ňom pokračovať, a to napriek tomu, že medzičasom, dňom
1. novembra 2009, nadobudol účinnosť zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 400/2009 Z. z.“).
Podľa § 131 zákona č. 400/2009 Z. z. v konaní vo veciach štátnozamestnaneckého
pomeru začatom pred 1. novembrom 2009 sa postupuje podľa predpisov platných
do 31. októbra 2009.
Vychádzajúc z citovaného znenia ustanovenia § 131 zákona č. 400/2009 Z. z.
neskončené správne konania vedené ešte podľa zákona o štátnej službe podľa predpisov
platných do 31. októbra 2009 je potrebné aj po nadobudnutí zákona č. 400/2009 Z. z.
chápať ako jeden celok.
Preto aj „výpoveď“ sp. zn. 120/1698/2012 z 26. septembra 2012, ako aj „odpoveď“
zamestnávateľa sp. zn. 200/2546/2012 z 21. decembra 2012 treba považovať za rozhodnutie
vydané v tomto (neskončenom, a teda pokračujúcom) správnom konaní (k tomu pozri napr.
uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Nds/23/2012 z 29. novembra 2012).
Právny záver najvyššieho súdu, že označené akty zamestnávateľa treba posudzovať
čisto v režime zákona č. 400/2009 Z. z., takto potom neobstojí, pretože najvyšší súd celkom
opomenul jeho prechodné ustanovenie § 131. V zmysle tohto prechodného ustanovenia je,
naopak, potrebné „odpoveď“ zamestnávateľa sp. zn. 200/2546/2012 z 21. decembra 2012
posudzovať ako rozhodnutie vydané v dosiaľ neskončenom správnom konaní, ako to urobil
krajský súd, resp. ako tvrdí sťažovateľ, a žalobu proti nej smerovanú prerokovať v konaní
v správnom súdnictve ako žalobu proti rozhodnutiu a postupu správneho orgánu. Ak teda
najvyšší súd konanie zastavil z dôvodu nedostatku vecnej príslušnosti, vec v jej merite
neprerokoval a postúpil ju okresnému súdu, odňal sťažovateľovi možnosť konať pred vecne
príslušným správnym súdom.
Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo/14/2013 z 26. februára 2015 tak
svojimi účinkami porušilo základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých
reálne uplatnenie, zabezpečenie a realizácia vylučujú takýto postup a rozhodnutie. Preto
ústavný súd skonštatoval porušenie označených práv sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu. Ústavný súd
zároveň toto uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Tým sa otvára
priestor na to, aby sa najvyšší súd sám nanovo vyrovnal s ochranou označeného základného
práva hmotného charakteru, pričom je viazaný tu vyslovenými právnymi názormi ústavného
súdu.
IV.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1
ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva
alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie
konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné,
prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy,
pozn.), obnovil stav pred porušením.
Keďže ústavný súd rozhodol, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 Sžo/14/2013
z 26. februára 2015 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, ústavný súd tento rozsudok zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2
zákona o ústavnom súde) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2
v spojení s § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude najvyšší súd
viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze [§ 56 ods. 6 zákona
o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu)].
Úlohou najvyššieho súdu bude v ďalšom priebehu odvolacieho konania rozhodnúť
o odvolaní žalovaného v konaní pred najvyšším súdom proti rozsudku krajského súdu č. k.
1 S/48/2013-148 z 27. júna 2013 takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný a bude
v súlade s právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom
sťažovateľa vychádzal z § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd
môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému
účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ bol vo veci úspešný, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania
pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto
vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2014, ktorá
bola 839 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2015. Úhradu priznal za tri
úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a vyjadrenie
k vyjadreniu najvyššieho súdu) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 3, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16
ods. 3 vyhlášky, a to za každý úkon po 139,83 €, t. j. spolu v sume 419,49 €, čo spolu
s režijným paušálom trikrát po 8,39 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 444,66 €.
Keďže sťažovateľ nepredložil doklad o registrácii jeho právneho zástupcu ako platcu DPH,
ústavný súd priznanú náhradu trov právneho zastúpenia o jej sumu nenavýšil.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené
v bode 3 výroku tohto nálezu.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. decembra 2015