Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 547/2015
PDF · 184.57 KB
No categories available
I. ÚS 547/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Tomkom, Floriánova 2, Prešov, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Kežmarok v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 C 160/06 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júna
2015 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
postupom Okresného súdu Kežmarok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 3 C 160/06 (ďalej aj „napadnuté konanie“). Sťažnosť bola podaná na poštovú
prepravu 26. júna 2015.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ 29. septembra 2006 podal
na Okresnom súde Michalovce návrh na obnovu konania o ochranu osobnosti, ktoré bolo
vedené na okresnom súde pod sp. zn. 2 C 531/99. V predmetnom konaní bola sťažovateľovi
ako žalovanému uložená povinnosť zdržať sa určitých výrokov týkajúcich sa žalobcu,
povinnosť doručiť svedkovi ospravedlňujúci list a povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 100 000 Sk. Okresný súd Michalovce 6. októbra 2006
upovedomil sťažovateľa o postúpení jeho návrhu na obnovu konania okresnému súdu ako
súdu vecne príslušnému na ďalšie konanie. Keďže okresný súd o návrhu sťažovateľa
nekonal, sťažovateľ sa podaním z 24. apríla 2009 obrátil na predsedu okresného súdu
so sťažnosťou na prieťahy v konaní. Predseda okresného súdu reagoval na podanú sťažnosť
listom zo 14. mája 2009, v ktorom sa ospravedlnil za nečinnosť okresného súdu a ubezpečil
sťažovateľa, že prijal opatrenia na predchádzanie vzniku prieťahov. Sťažnosť sťažovateľa,
ktorou namietal na ústavnom súde porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov v konaní o jeho návrhu na obnovu konania, bola uznesením ústavného súdu
sp. zn. I. ÚS 271/09 z 29. septembra 2009 odmietnutá ako neprípustná z dôvodu, že
sťažnosť podaná predsedovi okresného súdu bola iba formálnym úkonom, ktorému
nemožno pripísať účinky, ktoré by mohla mať v prípade, ak by predseda okresného súdu
dostal primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom. Okresný súd
rozhodol o návrhu sťažovateľa uznesením č. k. 3 C 160/06-40 z 18. júna 2009 (ďalej aj
„uznesenie okresného súdu“) tak, že návrh na obnovu konania zamietol.
3. Sťažovateľ v odôvodnení sťažnosti uviedol:
„Uznesenie okresného súdu 3C 160/06-40 som prevzal 16.7.2009...
Dňa 29.7.2009 som podal odvolanie proti vyššie uvedenému uzneseniu doporučeným
listom na pošte Vranov nad Topľou. Odvtedy čakám v dobrej viere podľa ubezpečenia
predsedu súdu, na rozhodnutie o mojom odvolaní...
Dňa 29.4.2015 som sa dozvedel od môjho právneho zástupcu, že súd vyznačil v roku
2009 právoplatnosť uznesenia z 18.6.2009 napriek včas podanému odvolaniu...
Dňa 30.4.2015 som zaslal sťažnosť Okresnému súdu v Kežmarku, pre porušenie
práva na súdnu ochranu tým, že súd vyznačil právoplatnosť uznesenia 3C 160/06-40
z 18.6.2009, napriek včas podanému môjmu odvolaniu...
Dňa 02.06.2015 som podal elektronickú sťažnosť na Ministerstvo spravodlivosti SR,
proti nečinnosti Okresného súdu v Kežmarku na moju sťažnosť z 30.4.2015.
Dňa 11.6.2015 som obdržal list z Okresného súdu v Kežmarku Spr/10015/2015
z 5.6.2015, v ktorom mi predsedníčka súdu oznámila, že na predmetnom uznesení
3C 160/06-40 je vyznačená právoplatnosť dňom 24.8.2009, a z predmetného spisu
a vyjadrenia zákonného sudcu zistila, že moje odvolanie sa v spise nenachádza, a že
zákonný sudca vykonal šetrenie a na základe jeho výsledkov predložil spis odvolaciemu
súdu na rozhodnutie o mojom odvolaní...“
4. Namietané porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru sťažovateľ
odôvodnil týmito skutočnosťami:
„Okresný súd v Kežmarku v konaní č. 3C 160/06-40 bol nečinný od októbra 2006
do mája 2009, a v porušovaní mojich práv okresný súd pokračoval aj tým, že dňa 24.8.2009
v rozpore s § 206 OSP vyznačil právoplatnosť uznesenia č. 3C 160/06-40 zo dňa 18.6.2009
napriek riadne a včas podanému môjmu odvolaniu proti tomuto rozhodnutiu a o mojom
odvolaní proti tomuto uzneseniu nekonal od augusta 2009 až do júna 2015, keď zaslal spis
odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní. Týmto postupom Okresný súd v Kežmarku
porušil moje základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky.
Mám zato, že moja sťažnosť na nečinnosť okresného súdu vo veci obnovy konania,
mi privodila negatívny postoj súdu v zamietnutí obnovy konania, následnému zatajeniu
môjho odvolania a vyznačeniu právoplatnosti napadnutého uznesenia o zamietnutí
obnovy...
Takže za 9 rokov od podania návrhu na obnovu konania som sa nielenže nedočkal
spravodlivého rozhodnutia, ale postupom súdu som bol aj definitívne zbavený práva
na očistenie mojej osoby od nepriaznivých rozhodnutí v pôvodnom konaní 2C 531/99, ktoré
ma poškodzujú a znevažujú nielen v mojom zamestnaní policajta finančnej polície, ale
v súkromnom živote...
Pochybujem o zákonnosti postupu okresného súdu, ktorý po 5 rokoch od vyznačenia
právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu na obnovu konania, postúpil spis s kópiou
môjho odvolania na rozhodnutie Krajskému súdu v Prešove. Keďže okresný súd nezrušil
právoplatnosť napadnutého uznesenia, potom vzniká pochybnosť o zákonnosti konania
o odvolaní proti tomuto uzneseniu.“
5. Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že:
„... Okresný súd v Kežmarku v konaní č. 3C 160/06-40 porušil moje základné právo
na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd.
Za porušenie základných práv 8 ročnou nečinnosťou súdu, zatajením môjho
odvolania proti uzneseniu o zamietnutí obnovy konania a nezákonným vyznačením
právoplatnosti uznesenia o zamietnutí obnovy konania, žiadam priznať primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 16 600 Eur. Ktoré finančné zadosťučinenie považujem
za primerané vzhľadom na následok, ktorý bol spôsobený nečinnosťou až aroganciou
porušovateľa základného práva.
Súčasne žiadam, aby ústavný súd pokiaľ je to v jeho právomoci, zrušil právoplatnosť
a vykonateľnosť uznesenia Okresného súdu v Kežmarku č. 3C 160/06-40 zo dňa 18.6.2009.
Súčasne žiadam, aby ústavný súd zaviazal porušovateľa základného práva zaplatiť
mi trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 296,44 €... na účet
môjho právneho zástupcu.“
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
v súvislosti s postupom okresného súdu, ktorý v rozpore s ustanovením § 206 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vyznačil právoplatnosť uznesenia okresného súdu aj
napriek sťažovateľom riadne a včas podanému odvolaniu.
9. Ako to vyplýva z už citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu
poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,
keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Namietané porušenie
niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc
ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva
alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu
dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto
sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr.
10. Zo samotnej sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľom podané odvolanie
proti uzneseniu okresného súdu č. k. 3 C 160/06-40 z 18. júna 2009 okresný súd predložil
spolu so spisom odvolaciemu súdu na rozhodnutie. Preto právomoc poskytnúť ochranu
označeným právam sťažovateľa, a to aj vo vzťahu k jeho námietke nesprávne vyznačenej
právoplatnosti uznesenia okresného súdu, ktorej podstatou je spor o to, či nastal
suspenzívny (odkladný) účinok odvolania v zmysle § 206 ods. 1 OSP, má krajský súd
v odvolacom konaní, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Z tohto dôvodu
bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
(I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).
11. Sťažovateľ v sťažnosti zároveň namietal porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v napadnutom konaní z dôvodu, že okresný súd nekonal o odvolaní
sťažovateľa od augusta 2009 do júna 2015.
12. Zjavne neopodstatneným návrhom je návrh, ktorým sa namieta taký postup
orgánu verejnej moci, ktorým nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré
označil sťažovateľ, vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná
situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval označené
základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú
(napr. II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05, II. ÚS 298/06).
13. Podľa svojej ustálenej judikatúry (napr. II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03,
IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04) ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48
ods. 2 ústavy v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany
porušovanie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade
okresným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už
nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť
odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie
o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý
ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného
súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav
Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. 3. 2009).
14. Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je
totiž to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci
do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť
zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo
zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto
práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
15. Ústavný súd taktiež už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 56/08), že
účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
16. Ako to zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľ na základe zistenia, že
okresný súd napriek ním včas podanému odvolaniu vyznačil právoplatnosť uznesenia
okresného súdu, doručil okresnému súdu 5. mája 2015 „Sťažnosť pre porušenie práva
na súdnu ochranu a spravodlivý proces“, ktorou žiadal o pokračovanie v konaní
a rozhodnutie o podanom odvolaní. Okresný súd na základe podanej sťažnosti
a sťažovateľom predloženého rovnopisu odvolania a poštového podacieho lístka vykonal
vo veci šetrenie, pričom zistil, že odvolanie sťažovateľa sa v súdnom spise nenachádza.
Ústavný súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že na základe výsledkov prešetrenia
sťažnosti sťažovateľa okresný súd predložil 25. júna 2015 spis Krajskému súdu v Prešove
(ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku. Sťažnosť
sťažovateľa, ktorou namieta nečinnosť okresného súdu vo vzťahu k ním podanému
odvolaniu, bola ústavnému súdu doručená 29. júna 2015, resp. podaná na poštovú prepravu
26. júna 2015, teda v čase, keď k porušovaniu označeného základného práva postupom
okresného súdu už nemohlo dochádzať, pretože spis sa už nenachádzal v dispozičnej sfére
okresného súdu z dôvodu jeho predloženia odvolaciemu súdu. Predložením spisu
odvolaciemu súdu spolu s opravným prostriedkom sťažovateľa okresný súd vykonal všetky
zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie právnej neistoty sťažovateľa
v konaní pred súdom prvého stupňa. Ďalšie úkony alebo postupy už okresný súd v tomto
štádiu nemohol vykonávať, a preto bolo potrebné vec posudzovať so zreteľom na čl. 2
ods. 2 ústavy ako vec, v ktorej ústavná úloha okresného súdu pri odstraňovaní právnej
neistoty sťažovateľa skončila predložením odvolania sťažovateľa odvolaciemu súdu
pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Z uvedeného je zrejmé, že okresný súd v čase
podania ústavnej sťažnosti už nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvniť
priebeh namietaného konania, prípadne prieťahy v ňom (IV. ÚS 214/03, II. ÚS 1/05).
17. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že využitie právneho
prostriedku, na uplatnenie ktorého mal sťažovateľ právo podľa § 62 ods. 1 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, sa v posudzovanej veci z jeho pohľadu javí ako účinný prostriedok nápravy,
ktorý mal sťažovateľ k dispozícii a úspešne ho aj využil ešte pred podaním sťažnosti
ústavnému súdu. Podanie sťažnosti na postup súdu v napadnutom konaní sa prejavilo ako
také, ktoré prispelo k odstráneniu nežiaduceho stavu zapríčineného dovtedajším postupom
okresného súdu, ktorý nekonal o odvolaní sťažovateľa, keďže sa nenachádzalo v súdnom
spise.
18. Na základe uvedených skutočností, a pretože sťažovateľ sa v predmetnej veci
domáhal ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď
v označenom konaní pred okresným súdom namietané porušenie označeného základného
práva už netrvalo a konanie o jeho sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť
účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pripadalo do úvahy odmietnutie tejto
časti sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
19. Vzhľadom na okolnosti prípadu sťažovateľa ústavný súd pripomína zásadu
„vigilantibus iura scripta sunt“, ktorá zdôrazňuje aj vlastné pričinenie sťažovateľa
o ochranu svojich práv, keď požaduje, aby aj sťažovateľ počas trvania celého súdneho
konania sledoval svoje subjektívne práva a robil také kroky, v dôsledku ktorých by
nedochádzalo k ich ohrozovaniu a poškodzovaniu. Sťažovateľ podal odvolanie 29. júla
2009 na pošte, ale až v apríli 2015, teda takmer po šiestich rokoch sa zaujímal o stav
odvolacieho konania na okresnom súde, kde zistil, že na uznesení okresného súdu je
vyznačená doložka právoplatnosti. Podľa názoru ústavného súdu ak by sťažovateľ sledoval
svoje subjektívne práva a priebežne sa zaujímal o stav odvolacieho konania, k náprave
nežiaduceho stavu by mohlo dôjsť podstatne skôr.
20. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie v časti týkajúcej sa
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nezakladá prekážku
veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby
sťažovateľ po prípadnom vrátení veci do štádia prvostupňového konania a v prípade
zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu v nej dochádza k zbytočným
prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.
21. Keďže sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia a úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o týchto návrhoch
sťažovateľa už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2015