Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 558/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015

predbežne prerokoval sťažnosť , ,

a ,

,

, zastúpených advokátom JUDr. Richardom Hulínom, Advokátska

kancelária Geško, Hulín a partneri s. r. o., Velehradská 33, Bratislava, vo veci namietaného

porušenia ich základných práv podľa , a

Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. z 28. apríla 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta

2015 doručená sťažnosť a (spolu ďalej len

„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2,

a (ďalej len „“), ako aj práv

podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) sp. zn. z 28. apríla 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli

rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný súd“)

sp. zn. PK z 3. decembra 2014 uznaní vinnými zo zločinu podplácania formou

spolupáchateľstva podľa k , a

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), za čo bol

sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody na sedem rokov

so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a sťažovateľovi

trest odňatia slobody na šesť rokov so zaradením do ústavu na

výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľov

zrušil prvostupňové rozhodnutie špecializovaného súdu a rozsudkom sp. zn.

z 28. apríla 2015 uznal sťažovateľov vinnými zo zločinu podplácania formou

spolupáchateľstva podľa § 20 k § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 3 Trestného

zákona a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody na sedem rokov

so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a sťažovateľovi

trest odňatia slobody na šesť rokov so zaradením do ústavu na

výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. V ostatnom podali sťažovatelia

sťažnosť ústavnému súdu.

3. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovatelia v súhrne konštatovali, že

„Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal dostatočne... s argumentami

sťažovateľov uvedenými v odvolaní, ktoré spochybňovali vierohodnosť svedkov, priebeh

samotného trestného činu, mieru účasti jednotlivých osôb na páchaní trestnej činnosti a ich

motiváciu, samotné odôvodnenie pôsobí mechanicky, všeobecne, jednostranne. V mnohých

prípadoch sú závery súdu iba ničím nepodloženými domnienkami a hypotézami bez

akéhokoľvek reálneho základu. V zmysle tvrdení súdu v napadnutom rozsudku by bolo

možné akéhokoľvek svedka považovať za dôveryhodného, keďže to o sebe sám tvrdí, resp.

rozpory by boli vysvetlené prirodzenými príčinami spôsobenými jeho individuálnymi

pamäťovými vlastnosťami. Odôvodnenie rozsudku tak nie je vyčerpávajúce a presvedčivé,

na základe čoho je nepreskúmateľné.“. V ďalšom podrobne popísali viacero rozporov

vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, ktoré sa mali premietnuť aj do záverov

všeobecných súdov pri posudzovaní ich trestnoprávnej zodpovednosti, v dôsledku čoho

„... boli odsúdení výlučne na základe výpovedí nedôveryhodných svedkov, ktoré navyše

vykazujú rozpory; nie je preto dokázané, že sa skutok stal, resp. že sa stal takým spôsobom,

ako je uvedené v obžalobe...; nebola preukázaná vina obžalovaných takým spôsobom, aby

o nej nevznikali dôvodné pochybnosti“. Nosnou argumentačnou námietkou sťažovateľov je

ich záver o nezákonnom priebehu dokazovania, ku ktorému zhodne konštatujú, že

„Nerešpektovanie zásady zákonnosti vyhľadávania, obstarávania a vykonávania dôkazov

otvára dvere svojvôli a nezákonnosti a umožňuje jednotlivcom, aby si sami vybavovali účty

napr. za cenu nových zásahov do zákonom chránených práv občanov. V zmysle teórie

ovocia oprávneného stromu, majúcej pôvod v judikatúre USA a uplatňovanej aj európskym

súdom pre ľudské práva, je nutné z dokazovania vylúčiť nielen dôkazy získané nezákonnou

cestou (DVD od svedka ), ale aj akékoľvek dôkazy priamo z nich odvodené,

alebo získané na ich základe (svedecké výpovede svedkov vypovedajúcich pod vplyvom

zverejnenia a opätovného prehrávania nezákonného dôkazu). Nahrávka zachytená na DVD

nosiči, od ktorej je odvodený hlavný a jediný priamy dôkaz v konaní výpoveď

, bola získaná v rozpore so zákonom, resp. jej vyhotovením došlo ku zásahu

do práv a slobôd obžalovaných, najmä práva na súkromie a zásahu do práv na ochranu

osobnosti.

Dôkaz získaný nezákonným spôsobom je absolútne neúčinný a musí byť vylúčený

z hodnotenia pri zisťovaní skutkového stavu veci. Ak bol získaný dôkaz nezákonným

spôsobom, tak potom za nezákonný sa považuje nielen dôkaz, pri ktorom bola nezákonnosť

spôsobená, ale aj každý dôkaz, ktorý bol na základe tohto dôkazu získaný v tomto prípade

ide o výpoveď svedkyne .

Súd si vyhradil rozhodnutie o vylúčení dôkazu nezákonne získaného DVD až na

záver dokazovania, čím celé konanie zaťažil procesnou vadou svedkovia vypovedali pod

jeho vplyvom, čo jediná priama svedkyňa dokonca na začiatku svojej

výpovede dvakrát napriek upozorneniu súdu potvrdila a v podstate vyjadrila nesúhlas

s poučením súdu, že má vypovedať len o tom, čo vnímala vlastnými zmyslami. DVD svedka

bolo zároveň viackrát medializované a do dnešných dní je možné si ho

vyhľadať na internete, pričom orgány činné v trestnom konaní nepodnikli žiadne kroky, aby

tejto širokej medializácii a zverejneniu DVD zabránili. Akýkoľvek svedok v konaní si mohol

zverejnené úryvky DVD kedykoľvek pozrieť a poučením súdu o tom, že nemá vypovedať

o jeho obsahu sa svedkovi jeho obsah v skutočnosti len pripomenul.“.

4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1

... a Európskeho dohovoru pre ľudské práva...,

práva sťažovateľa na zachovanie zásady prezumpcie neviny podľa

a čl. 6 ods. 2 Dohovoru, práva na pozbavenie slobody len zo zákonných dôvodov podľa

, a práva podľa Dohovoru, boli postupom

Najvyššieho súdu sp. zn. , rozsudok zo dňa 28.04.2015 porušené.

Podľa , zákona o organizácii Ústavného súdu SR

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 28.04.2015 zrušuje.

Podľa , zákona o organizácii Ústavného

súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd vracia

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vedenú pod sp. zn. zo dňa 28.04.2015

na ďalšie konanie.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa podrobnosti

o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov

ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde).

6. Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

7. V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,

že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať

sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred

všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (, , , , ,

).

8. Ústavný súd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje

až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane

ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci

ústavného súdu podľa zásad uvedených v

(, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp

minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých

rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

9. V danom prípade podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia nevyčerpali všetky

prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv a slobôd v systéme

všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho

súdu z dôvodov prezentovaných v podanej ústavnej sťažnosti (pozri bod 3, pozn.) môžu

podať dovolanie podľa , a v nadväznosti

na , ktorým týmto mimoriadnym opravným

prostriedkom podľa ako účinným prostriedkom nápravy

disponujú, v lehote troch rokov od doručenia nimi napádaného rozhodnutia najvyššieho

súdu.

10. daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe

zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 371 ods. 1 písm. c), g)

a i) . Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy,

ak v danom prípade fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany

svojich práv. ani nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník

konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,

naopak, jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi

dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie

je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol

domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v okolnostiach

veci ustanovenými procesnými úkonmi (, ).

11. Ako to z vyplýva, právomoc ústavného súdu poskytovať

ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane

týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti napadnutému

rozhodnutiu najvyššieho súdu je možné zo sťažovateľmi tvrdených skutočností podať

dovolanie [, a ], právomoc poskytnúť ochranu

označeným základným právam sťažovateľa má najvyšší súd ako súd dovolací, čím bola

zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Z uvedených dôvodov bola preto sťažnosť

podľa na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

účastníkov konania uznesením ako neprípustná odmietnutá.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2015