Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 558/2015
PDF · 377.78 KB
No categories available
I. ÚS 558/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. decembra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
a ,
,
, zastúpených advokátom JUDr. Richardom Hulínom, Advokátska
kancelária Geško, Hulín a partneri s. r. o., Velehradská 33, Bratislava, vo veci namietaného
porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.
zn. 2 To 6/2015 z 28. apríla 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť a o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. augusta
2015 doručená sťažnosť a (spolu ďalej len
„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 17 ods. 2,
čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv
podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) sp. zn. 2 To 6/2015 z 28. apríla 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli
rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný súd“)
sp. zn. PK 2T/46/2013 z 3. decembra 2014 uznaní vinnými zo zločinu podplácania formou
spolupáchateľstva podľa § 20 k § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 3 zákona č. 300/2005
Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), za čo bol
sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody na sedem rokov
so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a sťažovateľovi
trest odňatia slobody na šesť rokov so zaradením do ústavu na
výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Najvyšší súd na odvolanie sťažovateľov
zrušil prvostupňové rozhodnutie špecializovaného súdu a rozsudkom sp. zn. 2 To 6/2015
z 28. apríla 2015 uznal sťažovateľov vinnými zo zločinu podplácania formou
spolupáchateľstva podľa § 20 k § 333 ods. 1, ods. 2 písm. b) a ods. 3 Trestného
zákona a sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody na sedem rokov
so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a sťažovateľovi
trest odňatia slobody na šesť rokov so zaradením do ústavu na
výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. V ostatnom podali sťažovatelia
sťažnosť ústavnému súdu.
3. V sťažnosti podanej ústavnému súdu sťažovatelia v súhrne konštatovali, že
„Najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozsudku nevysporiadal dostatočne... s argumentami
sťažovateľov uvedenými v odvolaní, ktoré spochybňovali vierohodnosť svedkov, priebeh
samotného trestného činu, mieru účasti jednotlivých osôb na páchaní trestnej činnosti a ich
motiváciu, samotné odôvodnenie pôsobí mechanicky, všeobecne, jednostranne. V mnohých
prípadoch sú závery súdu iba ničím nepodloženými domnienkami a hypotézami bez
akéhokoľvek reálneho základu. V zmysle tvrdení súdu v napadnutom rozsudku by bolo
možné akéhokoľvek svedka považovať za dôveryhodného, keďže to o sebe sám tvrdí, resp.
rozpory by boli vysvetlené prirodzenými príčinami spôsobenými jeho individuálnymi
pamäťovými vlastnosťami. Odôvodnenie rozsudku tak nie je vyčerpávajúce a presvedčivé,
na základe čoho je nepreskúmateľné.“. V ďalšom podrobne popísali viacero rozporov
vyplývajúcich z vykonaného dokazovania, ktoré sa mali premietnuť aj do záverov
všeobecných súdov pri posudzovaní ich trestnoprávnej zodpovednosti, v dôsledku čoho
„... boli odsúdení výlučne na základe výpovedí nedôveryhodných svedkov, ktoré navyše
vykazujú rozpory; nie je preto dokázané, že sa skutok stal, resp. že sa stal takým spôsobom,
ako je uvedené v obžalobe...; nebola preukázaná vina obžalovaných takým spôsobom, aby
o nej nevznikali dôvodné pochybnosti“. Nosnou argumentačnou námietkou sťažovateľov je
ich záver o nezákonnom priebehu dokazovania, ku ktorému zhodne konštatujú, že
„Nerešpektovanie zásady zákonnosti vyhľadávania, obstarávania a vykonávania dôkazov
otvára dvere svojvôli a nezákonnosti a umožňuje jednotlivcom, aby si sami vybavovali účty
napr. za cenu nových zásahov do zákonom chránených práv občanov. V zmysle teórie
ovocia oprávneného stromu, majúcej pôvod v judikatúre USA a uplatňovanej aj európskym
súdom pre ľudské práva, je nutné z dokazovania vylúčiť nielen dôkazy získané nezákonnou
cestou (DVD od svedka ), ale aj akékoľvek dôkazy priamo z nich odvodené,
alebo získané na ich základe (svedecké výpovede svedkov vypovedajúcich pod vplyvom
zverejnenia a opätovného prehrávania nezákonného dôkazu). Nahrávka zachytená na DVD
nosiči, od ktorej je odvodený hlavný a jediný priamy dôkaz v konaní výpoveď
, bola získaná v rozpore so zákonom, resp. jej vyhotovením došlo ku zásahu
do práv a slobôd obžalovaných, najmä práva na súkromie a zásahu do práv na ochranu
osobnosti.
Dôkaz získaný nezákonným spôsobom je absolútne neúčinný a musí byť vylúčený
z hodnotenia pri zisťovaní skutkového stavu veci. Ak bol získaný dôkaz nezákonným
spôsobom, tak potom za nezákonný sa považuje nielen dôkaz, pri ktorom bola nezákonnosť
spôsobená, ale aj každý dôkaz, ktorý bol na základe tohto dôkazu získaný v tomto prípade
ide o výpoveď svedkyne .
Súd si vyhradil rozhodnutie o vylúčení dôkazu nezákonne získaného DVD až na
záver dokazovania, čím celé konanie zaťažil procesnou vadou svedkovia vypovedali pod
jeho vplyvom, čo jediná priama svedkyňa dokonca na začiatku svojej
výpovede dvakrát napriek upozorneniu súdu potvrdila a v podstate vyjadrila nesúhlas
s poučením súdu, že má vypovedať len o tom, čo vnímala vlastnými zmyslami. DVD svedka
bolo zároveň viackrát medializované a do dnešných dní je možné si ho
vyhľadať na internete, pričom orgány činné v trestnom konaní nepodnikli žiadne kroky, aby
tejto širokej medializácii a zverejneniu DVD zabránili. Akýkoľvek svedok v konaní si mohol
zverejnené úryvky DVD kedykoľvek pozrieť a poučením súdu o tom, že nemá vypovedať
o jeho obsahu sa svedkovi jeho obsah v skutočnosti len pripomenul.“.
4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľa, a to právo na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky... a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru pre ľudské práva...,
práva sťažovateľa na zachovanie zásady prezumpcie neviny podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy
a čl. 6 ods. 2 Dohovoru, práva na pozbavenie slobody len zo zákonných dôvodov podľa
čl. 17 ods. 2 Ústavy, a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, boli postupom
Najvyššieho súdu sp. zn. 2To/6/2015, rozsudok zo dňa 28.04.2015 porušené.
Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného súdu SR
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd rozsudok
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2To/6/2015 zo dňa 28.04.2015 zrušuje.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona č. 38/1993 Z. z., zákona o organizácii Ústavného
súdu SR o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení, Ústavný súd vracia
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vedenú pod sp. zn. 2To/6/2015 zo dňa 28.04.2015
na ďalšie konanie.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak [§ 25 ods. 1 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákona o ústavnom súde)]. Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o
ústavnom súde).
6. Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
7. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená,
že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať
sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred
všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda
automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
8. Ústavný súd predstavuje ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje
až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane
ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci
ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
(III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp
minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých
rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. V danom prípade podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia nevyčerpali všetky
prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich základných práv a slobôd v systéme
všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho
súdu z dôvodov prezentovaných v podanej ústavnej sťažnosti (pozri bod 3, pozn.) môžu
podať dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku v nadväznosti
na § 368 ods. 2 písm. h) Trestného poriadku, ktorým týmto mimoriadnym opravným
prostriedkom podľa § 370 ods. 1 Trestného poriadku ako účinným prostriedkom nápravy
disponujú, v lehote troch rokov od doručenia nimi napádaného rozhodnutia najvyššieho
súdu.
10. Ústavou daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu
činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe
zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 371 ods. 1 písm. c), g)
a i) Trestného poriadku. Ústavný súd môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy,
ak v danom prípade fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany
svojich práv. Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník
konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd,
naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých sťažovateľovi
dostupných a účinných prostriedkov nápravy. Aj podľa stabilnej judikatúry ústavný súd nie
je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol
domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom vlastnými, dovolenými a v okolnostiach
veci Trestným poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (I. ÚS 161/02, I. ÚS 79/07).
11. Ako to z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, právomoc ústavného súdu poskytovať
ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane
týchto základných práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Keďže proti napadnutému
rozhodnutiu najvyššieho súdu je možné zo sťažovateľmi tvrdených skutočností podať
dovolanie [§ 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku], právomoc poskytnúť ochranu
označeným základným právam sťažovateľa má najvyšší súd ako súd dovolací, čím bola
zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Z uvedených dôvodov bola preto sťažnosť
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
účastníkov konania uznesením ako neprípustná odmietnutá.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. decembra 2015