Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 769/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 27. októbra 2016

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť

,

a ,

zastúpených Advokátskou kanceláriou AS legal s. r. o., Hlučínska 1, Bratislava,

v mene ktorej koná advokát JUDr. Milan Šulva, vo veci namietaného porušenia ich

základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 49

a a 3 a a 2, , ,

čl. 38 ods. 2, čl. 39 a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa

čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. apríla 2015 a rozsudkom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku

sp. zn. PK-2 z 3. decembra 2014, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu, a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta

2015 doručená sťažnosť a (spolu ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2,

, , , a a 3 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 8 ods. 1 a 2, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2,

čl. 39 a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv

podľa čl. 6 ods. ods. 1, 2 a 3 písm. a), b), c) a d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 28. apríla 2015 (ďalej aj

„napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“), ako aj rozsudkom Špecializovaného trestného

súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný súd“) sp. zn. PK-2 z 3. decembra 2014

(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie špecializovaného súdu“), ako aj postupom, ktorý

predchádzal ich vydaniu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia boli rozsudkom špecializovaného

súdu sp. zn. z 3. decembra 2014 uznaní za vinných zo zločinu podplácania

formou spolupáchateľstva podľa k , a

Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), za čo bol

sťažovateľovi uložený trest odňatia slobody na sedem rokov

so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a sťažovateľovi

trest odňatia slobody na šesť rokov so zaradením do ústavu na

výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Najvyšší súd na základe odvolania

prokurátora zrušil prvostupňové rozhodnutie špecializovaného súdu a rozsudkom sp. zn.

z 28. apríla 2015 uznal sťažovateľov za vinných zo zločinu podplácania

formou spolupáchateľstva podľa k , a

(oproti prvostupňovému rozsudku uznal vinu aj za odovzdanie úplatku v hotovosti v sume

10 000 € koncom mesiaca február 2013 v jej byte ,

pozn.), sťažovateľovi uložil trest odňatia slobody na sedem rokov

so zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia a sťažovateľovi

trest odňatia slobody na šesť rokov so zaradením do ústavu na

výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Odvolania sťažovateľov najvyšší súd

zamietol.

Zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že sťažovatelia, zastúpení advokátom

,

, sťažnosťou doručenou 24. augusta 2015 už namietali porušenie

svojich základných práv a slobôd podľa a práv podľa dohovoru postupom

najvyššieho súdu v identickom konaní (sp. zn. ) a jeho rozsudkom z 28. apríla

2015 (nesprávne označeným ako uznesenie, pozn.). Konanie o predchádzajúcej sťažnosti

sťažovateľov bolo vedené pod sp. zn. a ústavný súd o nej rozhodol

uznesením z 9. decembra 2015 tak, že ju podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) odmietol ako neprípustnú.

V tomto konaní posudzovanej sťažnosti sťažovatelia formulujú viacero námietok

proti napadnutým rozsudkom špecializovaného súdu a najvyššieho súdu, z ktorých sú

niektoré identické s námietkami uplatnenými v predchádzajúcej sťažnosti vedenej ústavným

súdom pod sp. zn. (ide najmä o námietku o nezákonne získanom dôkaze

a z neho plynúcich „otrávených plodoch“). Zároveň sú v sťažnosti obsiahnuté aj námietky,

ktoré v predchádzajúcej sťažnosti neboli obsiahnuté.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovatelia navrhujú, aby ústavný

súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. zo dňa 28. 4. 2015 a v konaní vedenom pod

sp. zn. PK – 2 zo dňa 3. 13. 2014, vrátane predsúdneho konania, Najvyšší súd

Slovenskej republiky, Špecializovaný trestný súd so sídlom v Pezinku a orgány činné

v trestnom konaní porušil základné práva sťažovateľov zaručené v čl. 17 ods. 1, 2, čl. 46

ods. 1, , , , , 3 , ako aj

v čl. 6 ods. 1, 2, 3 a), b), c), d) a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, ako v čl. 8 ods. 1, 2, čl. 36 ods. 1, čl. 37 ods. 3, čl. 38 ods. 2, čl. 39,

, 3 ústavného Listiny základných práv a slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

28. 4. 2015 a rozsudok Špecializovaného trestného súdu so sídlom v Pezinku, sp. zn.

PK – 2 zo dňa 3. 12. 2014 zrušuje a prikazuje sťažovateľov neodkladne prepustiť

na slobodu.

3. Sťažovateľom priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50.000 Eur

každému, ktoré sú Najvyšší súd Slovenskej republiky a Špecializovaný trestný súd so sídlom

v Pezinku spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov

do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Špecializovaný trestný súd so sídlom v

Pezinku sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť náhradu trov konania sťažovateľov na

účet ich právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú

dôvody na odmietnutie návrhu podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak

ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ

oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej Ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

II.1 K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených základných práv

a slobôd podľa a listiny a práv podľa dohovoru rozsudkom špecializovaného

trestného súdu v konaní sp. zn. PK-2 z 3. decembra 2014 a postupom, ktorý

predchádzal jeho vydaniu

Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na

jej prerokovanie (m. m. ).

Sťažovatelia mohli podať proti napadnutému rozsudku špecializovaného súdu

a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odvolanie (čo aj využili), o ktorom bol

oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu. Vychádzajúc

z uvedeného, ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa

z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených základných práv

a slobôd podľa a listiny a práv podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. apríla 2015 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z už uvedeného vyplýva, že ústavný súd už v konaní vedenom pod sp. zn.

rozhodoval o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľov, ktorou namietali

porušenie svojich základných práv a slobôd podľa a listiny a práv podľa dohovoru

identickým napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu. Ústavný súd o predchádzajúcej sťažnosti sťažovateľov rozhodol uznesením sp. zn.

z 9. decembra 2015 tak, že ju odmietol ako neprípustnú. V odôvodnení

označeného uznesenia ústavný súd okrem iného uviedol, že „V danom prípade podľa názoru

ústavného súdu sťažovatelia nevyčerpali všetky prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich

základných práv a slobôd v systéme všeobecných súdov účinne poskytuje, keďže proti

napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu z dôvodov prezentovaných v podanej ústavnej

sťažnosti (pozri bod 3, pozn.) môžu podať dovolanie podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i)

v nadväznosti na , ktorým

týmto mimoriadnym opravným prostriedkom podľa ako

účinným prostriedkom nápravy disponujú, v lehote troch rokov od doručenia nimi

napádaného rozhodnutia najvyššieho súdu.“.

daná právomoc neumožňuje ústavnému súdu nahrádzať rozhodovaciu

činnosť (právomoc) všeobecných súdov, ak je táto založená zákonom alebo na základe

zákona, t. j. v danom prípade na základe uplatnenia postupu podľa § 371 ods. 1 písm. c), g)

a i) . Ústavný súd môže uplatniť svoju právomoc podľa

na konanie až vtedy, ak v danom prípade fyzická osoba nemala inú ústavnú

a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv. ani

nepripúšťajú, aby si sťažovateľ ako účastník konania zvolil, ktorý zo súdnych orgánov

(ústavný súd alebo všeobecný súd) mu poskytne ochranu základných práv a slobôd, ktorých

porušenie namieta. Naopak, z možno vyvodiť, že priamo

jednoznačne požaduje, aby sťažovateľ ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu

vyčerpal všetky jemu dostupné a účinné právne prostriedky nápravy. Podľa stabilizovanej

judikatúry ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach,

v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom

vlastnými, dovolenými a v okolnostiach veci ustanovenými

procesnými úkonmi (m. m. , ).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia napriek „poučeniu“ obsiahnutému

v citovanej časti uznesenia ústavného súdu sp. zn. z 9. decembra 2015

dosiaľ nepodali voči napadnutému rozsudku najvyššieho súdu dovolanie podľa § 368 a nasl.

.

Podľa druhej vety ak sa dovolanie podáva

v prospech obvineného, možno ho podať do troch rokov od doručenia rozhodnutia

obvinenému; ak sa rozhodnutie doručuje obvinenému aj jeho obhajcovi alebo zákonnému

zástupcovi, plynie lehota od toho doručenia, ktoré bolo vykonané najneskôr.

Z uvedeného zjavne vyplýva, že o časti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu (vec vedená

najvyšším súdom pod sp. zn. , pozn.), už ústavný súd rozhodol v inom konaní

(), čo zakladá dôvod na odmietnutie tejto časti sťažnosti ako neprípustnej

podľa .

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len

o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Na závere o neprípustnosti časti sťažnosti smerujúcej proti napadnutému rozsudku

najvyššieho súdu nič nemení skutočnosť, že ústavný súd sa námietkami sťažovateľov

smerujúcimi proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

meritórne nezaoberal. Sťažnosť bola totiž odmietnutá pre nesplnenie

podmienok konania spočívajúcich v tom, že sťažovatelia nevyčerpali všetky opravné

prostriedky (riadne i mimoriadne), ktoré im zákon podľa názoru ústavného súdu účinne

poskytuje, pričom tento nedostatok naďalej pretrváva aj v čase predbežného prerokovania

tejto sťažnosti, keďže sťažovatelia dosiaľ proti napadnutému rozhodnutiu najvyššieho súdu

dovolanie nepodali.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti

odmietol ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom

súde.

Na rámec tohto rozhodnutia ústavný súd poznamenáva, že sťažovatelia stále majú

vzhľadom na lehotu vyplývajúcu z druhej vety možnosť

podať proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho

vydaniu, dovolanie. V súlade s názorom prezentovaným vo veci sp. zn. totiž

ústavný súd naďalej zastáva názor, že vzhľadom na obsah námietok formulovaných

sťažovateľmi možno proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu

podať dovolanie z dôvodov uvedených v , a .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. októbra 2016