Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 645/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra

2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA

poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpenej

Advokátskou kanceláriou Legal Cases s. r. o., Ružová 265, Dunajská Streda, konajúcou

prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Mgr. Ingrid Gyökeresovej, vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky v spojení s a Slovenskej

republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne

č. k. -158 z 21. mája 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance

Group, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra

2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna

Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 v spojení s a a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -158 z 21. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným

Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sa A. C., T., ako pozostalá blízka osoba

po zomrelej obeti dopravnej nehody (ďalej len „navrhovateľ“) domáhal proti M. H., T., ako

prevádzkovateľovi motorového vozidla (ďalej len „odporca v 1. rade“) a sťažovateľke ako

poisťovateľovi (ďalej aj „odporca v 2. rade“), u ktorého bolo motorové vozidlo odporcu

v 1. rade povinne zmluvne poistené v zmysle o povinnom

zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov („

Z. z.“) náhrady škody v sume 2 531,46 € pozostávajúcej z nákladov na pohreb, kar,

prenájom hrobového miesta, pomník a na dedičské konanie, ako aj náhrady nemajetkovej

ujmy v sume 50 000 €, ktorá mala aspoň čiastočne zmierniť neoprávnený zásah do práva

navrhovateľa na súkromie a rodinný život.

Okresný súd prvým výrokom rozsudku č. k. -105 z 8. novembra 2013

rozhodol, že odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť navrhovateľovi sumu 52 113,19 €

pozostávajúcu z náhrady škody v sume 2 113,19 € a náhrady nemajetkovej ujmy v sume

50 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 392,34 €, a to tak, že plnením jedného z nich

zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť plniť druhému z nich. Pokiaľ ide o nárok

na náhradu škody, podkladom rozhodnutia okresného súdu o priznaní sumy 2 113,19 € boli

navrhovateľom zdokladované výdavky, ktoré si (ako poškodený) v totožnej výške a zložení

a na základe totožných dokladov uplatnil v trestnom konaní vedenom okresným súdom pod

sp. zn. , v ktorom trestným rozkazom okresného súdu č. k. -169

z 18. januára 2012 (ktorý nadobudol právoplatnosť 18. júna 2013) bol odporca v 1. rade

uznaný vinným zo spáchania trestného činu, následkom ktorého vznikla navrhovateľovi

škoda a navrhovateľ bol s uplatneným nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske

súdne konanie. Návrh navrhovateľa na náhradu škody vo zvyšnej časti týkajúcej sa sumy

418,27 € okresný súd druhým výrokom citovaného rozsudku ako nedôvodný zamietol,

pretože presiahol „maximálnu možnú sumu náhrady... stanovenú § 2 ods. 2 nariadenia

vlády SR č. “.

Z odôvodnenia toho rozsudku vyplýva, že pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa

na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50 000 € okresný súd považoval za potrebné

vysporiadať sa jednak s otázkou pasívnej vecnej legitimácie odporcov v 1. a 2. rade, keďže

sťažovateľka namietala, že v predmetnom konaní nie je pasívne vecne legitimovaná, pretože

„nemajetková ujma nie je krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla“, ako aj s otázkou samotnej výšky náhrady

nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na to, že keďže rozhodovacia

prax všeobecných súdov Slovenskej republiky týkajúca sa posudzovania niektorých otázok

zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel vrátane otázky

pasívnej vecnej legitimácie komerčných poisťovní ako poisťovateľov podľa zákona

č. nebola jednotná, návrhom doručeným Súdnemu dvoru Európskej únie

(ďalej len „Súdny dvor“) 17. januára 2012 požiadal Krajský súd v Prešove o ich

zodpovedanie.

Súdny dvor rozsudkom vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013 rozhodol, že:

„Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii

právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto

zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983

o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zmenenej a doplnenej smernicou

Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a článok 1 prvý odsek tretej

smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských

štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových

vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu

spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy

spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu

na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné

v spore vo veci samej.“

Uvedený rozsudok Súdneho dvora okresný súd «oboznámil na pojednávaní s tým,

že účastníci mali možnosť sa k nemu vyjadriť a podať svoje právne stanovisko...

Z obsahu rozsudku okresný súd zistil, že predmetné konanie sa týkalo obdobnej veci

ako je vec prejednávaná, pretože podľa bodu 2 odôvodnenia rozsudku návrh bol podaný

v rámci sporu medzi pani H. konajúcou vo svojom mene a v mene svojej maloletej dcéry

K. H. proti pánovi P. a pani H., ktorého predmetom je náhrada ujmy spôsobenej úmrtím

pána H. manžela pani H. a otca K. H. pri dopravnej nehode, ktorá sa stala na území Českej

republiky, na základe zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel...

Z citovaného rozsudku ESD EÚ možno potom vyvodiť, že zákonné ustanovenie § 4

ods. 2 písm. a) z. č. .. treba vykladať tak, že poistné krytie, na ktoré

je odporca 2/ ako poisťovateľ povinný podľa citovaného zákonného ustanovenia, sa má

vzťahovať aj na nároky oprávnených osôb z ochrany osobnosti na nemajetkovú ujmu, ktorú

utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody (bod 55

odôvodnenia rozsudku), pričom tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť, že ustanovenia

ohľadne zásahov do ochrany osobnosti sú v zmysle Občianskeho

zákonníka nezávislé od ustanovení týkajúcich sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle

slova, pretože zodpovednosť poisteného odporcu 1/, ktorá v tomto prípade vyplýva z § 11

a , vznikla na základe dopravnej nehody a mala

občianskoprávnu povahu (bod 57 a 58 odôvodnenia rozsudku). Pokiaľ ustanovenie § 4

ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení výslovne určuje, že poistený

odporca 1/ má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ odporca 2/ za neho

nahradil poškodenému navrhovateľovi uplatnené preukázané nároky na náhradu „škody

na zdraví a nákladov pri usmrtení“, nie je takáto právna úprava tzv. eurokonformná,

čo znamená, že právo Európskej únie priznáva osobe viac práv ako právo vnútroštátne.

V rozsudku citované smernice potom neboli do slovenského právneho poriadku

transponované správne. V zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica

v takomto prípade priamy účinok, a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy

medzi fyzickými a právnickými osobami.

Na náklade uvedeného, s poukazom na výrok i odôvodnenie citovaného rozsudku

Súdneho dvora, okresný súd konštatoval, že vo veci je daná pasívna vecná legitimácia

odporcu 2/ aj pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,

a to na základe extenzívneho eurokonformného výkladu ust. § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. a/

v spojení s ostatnými ustanoveniami zákona o povinnom zmluvnom poistení...».

Z odôvodnenia uvedeného rozsudku okresného súdu ďalej vyplýva, že „čo sa týka

nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy titulom neoprávneného zásahu do jeho

práva na súkromie a rodinný život, súd mal taktiež za to, že nečakaným, šokujúcim úmrtím

jeho manželky E. C., došlo nepochybne k tak závažnému zásahu, že morálne zadosťučinenie

sa ani v tomto prípade nejaví byť postačujúce“. Pri rozhodovaní o výške náhrady

nemajetkovej ujmy okresný súd po vykonaní dokazovania „zohľadnil i fakt, že odporca 1/

doposiaľ nevyjadril vo vzťahu k navrhovateľovi žiadnu ľútosť, empatiu a snahu pomôcť

vyrovnať sa s následkami ním spôsobeného zásahu“.

Proti prvému výroku rozsudku okresného súdu, ktorým uložil odporcom

v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v sume 50 000 €, ako aj

trovy konania, podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom vyslovil názor, že „... rozhodnutie

súdu prvého stupňa je... nesprávne z nasledovných dôvodov: uplatňovaný nárok

navrhovateľa nie je nárokom na náhradu škody v zmysle § 442 a nasl. Obč. zák.; zákon

č. .. sa nevzťahuje na nároky na náhradu nemajetkovej ujmy titulom ochrany

osobnosti; odporca 2/ nezasiahol nijakým spôsobom do osobnostných práv navrhovateľa,

nie je teda vecne pasívne legitimovaný v danej veci; keďže uplatnený nárok navrhovateľa

nie je nárokom na náhradu škody, neprichádza do úvahy ani jeho uplatnenie v zmysle § 15

ako priameho nároku poškodeného voči poisťovateľovi“.

Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým

uložil odporcom v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v sume

50 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 392,34 €, potvrdil. Odporcov v 1. a 2. rade

zároveň zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania

v sume 119,20 €.

Sťažovateľka v sťažnosti predloženej ústavnému súdu zopakovala svoje argumenty,

ktoré vzniesla už v konaniach pred všeobecnými súdmi, a uviedla, že:

«Ak odvolací súd dospel k právnemu záveru, že uvedené smernice upravujú

povinnosť členských štátov zahrnúť d o náhrady škody podľa vnútroštátneho práva aj

náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu § 11 a nasl . Obč. zák., mal zároveň riadiac sa čl.

144 ods. 1 v spojení s SR konštatovať, že ZoPZP svoje ust.

transpozíciou uvedených smerníc nedoplnil o úhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl.

Obč. zák. Vzhľadom na to, že v takomto rozsahu neboli smernice EÚ transponované do

vnútroštátneho poriadku SR (ZoPZP), čo potvrdila vo svojom stanovisku samotná Slovenská

republika, nie je možné prijať eurokonformný výklad ust. § 4 ods. 2 písm. a ) ZoPZP

v rozsahu zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy pod náhradu škody, nakoľko takýto výklad

by bol v rozpore s platným právom SR. Priamy účinok smerníc EÚ je voči fyzickým

a právnickým osobám vylúčený.

Odlišnosť týchto dvoch právnych inštitútov je zrejmá aj zo súčasnej rozhodovacej

činnosti súdov a potvrdená judikatúrou, ktorá doposiaľ nebola prekonaná.

Ak teda odvolací súd dospel k záveru, že zo smerníc EÚ vyplynul rozsah poistného

krytia aj v rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v prospech pozostalých po obetiach

dopravných nehôd podľa § 11 a nasl. Obč. zák., pri dôslednom riadení sa ústavnou zásadou

zakotvenou v čl. 13 ods. 1 písm. a), b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 a čl. 152 ods. 4

, nemohol na základe existujúcej vnútroštátnej právnej úpravy stanovujúcej v ust.

ods. 2 písm. a) ZoPZP rozsah náhrad poskytovaných poisťovňou na základe povinného

zmluvného poistenia motorových vozidiel, zaviazať sťažovateľa k povinnosti , ktorú mu

tento zákon neprikázal a nevyplynula ani z právne záväzných právnych aktov ES a EÚ

majúcich priamu záväznosť a tým zároveň prednosť pred zákonmi SR.

Vychádzajúc zároveň z práva ES a EÚ, nemohol odvolací súd na základe Smerníc

EÚ uložiť priamo výkon práv a povinností sťažovateľovi, nakoľko priamy účinok smerníc

je voči fyzickým a právnickým osobám členských štátov EÚ vylúčený a pre svoj priamy

účinok vyžadoval implementáciu do vnútroštátneho poriadku v požadovanom rozsahu.

Nedbanlivosť štátu pri zosúladení vlastného právneho poriadku so smernicou a vznik

škody, ktorá môže dotknutým osobám touto nečinnosťou štátu vzniknúť vytvára základ pre

vznik zodpovednosti štátu voči týmto osobám, ktoré mali mať prospech z úpravy smernice.

Túto nedbanlivosť štátu však nie je možné odstrániť prenesením povinností na fyzické

a právnické osoby, ktorým záväzok z uvedených smerníc nevyplynul a možnosť uloženia

povinností im je daná v intenciách ...

Smernice EÚ by bolo možné voči sťažovateľovi aplikovať v rozsahu uplatnenom

žalobcom, ak by ZoPZP vo svojich ustanoveniach takýto rozsah poistného krytia stanovil.

Tento záver vyplynul aj z rozhodnutia ESD vo veci „Haasová“ č. C-20/12 zo dňa 24. 10.

2013, ktorým súd podal výklad komunitárneho práva vnútroštátnemu súdu na jemu

položenú prejudiciálnu otázku. Uvedené rozhodnutie je potrebné vnímať v kontexte

odpovede európskeho súdu pre vnútroštátny súd v rozsahu výkladu európskeho práva.

Uvedené rozhodnutie neposkytlo výklad vnútroštátneho práva...

Požiadavka jednotného eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva v súlade

so smernicou nesmie ísť tak ďaleko, aby smernica sama a nezávisle od vnútroštátneho

predpisu ukladala povinnosti fyzickým alebo právnickým osobám...

Uplatnenie eurokonformného výkladu ust. § 4 ods. 2 ZoPZP prvostupňovým

i druhostupňovým súdom vedie k výkladu contra legem, ktoré vylučuje aj samotné

komunitárne právo...

Uvedený záver súdu nemá oporu vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej

republiky a zo záveru ESD v tomto rozsahu podľa názoru sťažovateľa ani nevyplynul.

Právo Európskej únie de iure neustanovuje všeobecnú záväznosť rozhodnutí sudov

Európskej únie. Prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením

platnosti práva Únie záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku

(Benedetti, 52/76), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných

prostriedkoch (Milch, Fett, Eierkontor 29/68). Pre iné súdy uvedený rozsudok nie je

záväzný...

Z uvedeného je teda zrejmé, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorového vozidla pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak jej náhradu

na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné

vo veci samej.

Nakoľko však do ZoPZP nebol zahrnutý uvedený druh nemajetkovej ujmy,

a nesúhlasiac s názorom krajského súdu o možnosti považovať nemajetkovú ujmu za škodu

na zdraví podľa § 4 os. 2 písm. a) ZoPZP, ktorý v tomto kontexte ESD prejudiciálnu otázku

položil, nie je možné pozostalým po obeti dopravnej nehody priznať nároky z nemajetkovej

ujmy podľa § 11 a nasl. Obč. zák. voči poisťovateľovi...

V okolnostiach prípadu Krajský súd v Trenčíne svojím rozsudkom zo dňa 21. 05.

2015 sp. zn. , v dôsledku neriadenia sa ústavnými princípmi vyplývajúcimi

z v spojení s SR, porušil namietnuté základné práva

sťažovateľa priznané článkom 20 ods. 1, SR v spojení s ústavným

princípom zaručeným podľa a 13 ods. 1 písm. a) SR a ľudské právo

sťažovateľa na spravodlivý proces priznané článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»

Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom

vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. -158 z 21. mája 2015 boli

porušené jej základné práva podľa a v spojení s

ods. 1 a a právo podľa dohovoru, aby napadnutý

rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov

konania.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Vzhľadom na rozdielne spisové značky rozsudku krajského súdu uvádzané v petite

sťažnosti ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh, ako aj

zo splnomocnenia udeleného sťažovateľkou právnej zástupkyni bez výzvy na odstránenie

zrejmých nedostatkov podania ustálil, že predmetom sťažnosti je námietka porušenia

základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa , základného

práva na súdnu ochranu podľa v spojení s a

písm. a) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu č. k. -158 z 21. mája 2015, ktorým potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -105 z 8. novembra 2013 vo výroku, ktorým

uložil odporcom v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v sume

50 000 €.

Podstatou argumentácie sťažovateľky je namietanie nesprávnych právnych záverov

krajského súdu (aj okresného súdu) v otázke výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona

č. , podľa ktorého poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby

poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody

na zdraví a nákladov pri usmrtení, a tým aj ustálenia pasívnej vecnej legitimácie

sťažovateľky vo vzťahu k navrhovateľom uplatňovanému nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy v peniazoch.

Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že obsahovo identickú sťažnosť

sťažovateľky, ktorou namietala porušenie rovnakých práv rozsudkom Krajského súdu

v Nitre sp. zn. z 24. septembra 2014 (ktorý pri svojom rozhodovaní rovnako

vychádzal z rozsudku Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013, pozn.), už

odmietol uznesením č. k. -25 z 29. apríla 2015 z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti. K tomuto uzneseniu pripojil odlišné stanovisko sudca ústavného súdu

Milan Ľalík, pretože podľa jeho názoru mala byť sťažnosť meritórne preskúmaná.

Vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe východiská ústavného súdu relevantné

pre rozhodnutie v danej veci, nepovažoval ústavný súd za potrebné duplicitne ich citovať.

Pre účely posúdenia sťažnostných námietok sa ústavný súd oboznámil

s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý v jeho relevantnej časti

uviedol:

«Pokiaľ ide o odvolaciu námietku odporcu 2/ o nedostatku jeho pasívnej legitimácie,

túto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú...

Rozhodujúci je v danej veci citovaný rozsudok ESD C-22/12 vo veci Haasová

a odkaz na prijaté tri európske smernice týkajúce sa povinného poistenia zodpovednosti za

škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, neskôr v roku 2009 konsolidovaných

smernicou 2009/103. Voči aplikácii uvedených smerníc priamo na danú vec mal odporca 2/

výhrady z dôvodu, že smernice nemajú priamy účinok a pre svoju záväznosť voči fyzickým

a právnickým osobám vyžadujú transponovanie do vnútroštátneho právneho poriadku.

K uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že táto charakteristika smerníc nič nemení na

potrebe uplatňovania princípu prednosti práva ES pred národným poriadkom za každých

okolností. Aj v prípade, že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy ES,

to znamená, keď sa na určitý právny prípad aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť

interpretovaná a použitá v súlade s právom ES (tzn. nepriamy účinok práva ES)...

Nasledujúce body rozsudku ESD vo veci Haasová vyvracajú argumenty odporcu 2/ a tak

odpovedajú na jeho námietky v odvolaní pod spoločným označením „pojmová a obsahová

odlišnosť práva na náhradu nemajetkovej ujmy a práva na náhradu škody“... To, že

ustanovenia a 13 slovenského , podľa ktorých súd prvého

stupňa správne vec posúdil, sú týmto požadovaným „vnútroštátnym právom uplatňovaným

na základe zodpovednosti za škodu“, skonštatoval ESD v bode 56 rozsudku ESD vo veci

Haasová. Za rozhodujúce pre uvedené konštatovanie považoval podľa bodu 59 fakt, že

zodpovednosť poisteného vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu

povahu. Vo svetle uvedeného (eurokonformného) výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 zákona

o povinnom zmluvnom poistení potom platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy

spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou dopravného prostriedku, a preto odporca 2/ je ako poisťovateľ zodpovednosti

odporcu 1/ za škodu pasívne vecne legitimovaným subjektom, ktorému na základe § 15

ods. 1 veta prvá o povinnom zmluvnom poistení vznikla povinnosť

uhradiť škodu navrhovateľovi.

K odvolacej námietke odporcu 2/ o nedôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej

ujmy navrhovateľovi a o neprimeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi

odvolací súd... dodáva:

... Ustanovenie a nevymedzuje hranicu pre

určenie výšky relutárnej formy náhrady za nemateriálnu ujmu. Výšku náhrady určí súd

s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu

práva. Súd postupuje pri posudzovaní rozsahu tejto náhrady podľa – podľa

svojej úvahy. Môže na tento účel slúžiť aj porovnanie s priznanými nárokmi z tohto titulu

v obdobných prípadoch v okolitých štátoch... Vzhľadom na uvedenú európsku súdnu prax

vychádzajúc zo zásady slušnosti sa javí súdom prvého stupňa priznaná náhrada

nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- eur navrhovateľovi z titulu tzv. postmortálnej ochrany

zomrelej manželky a z titulu ochrany vlastnej osobnosti, a to jeho práva na súkromie

a rodinný život, ako primeraná... Odvolací súd v úvahe súdu prvého stupňa nezistil žiadne

pochybenie a stotožnil sa s výškou priznanej finančnej náhrady navrhovateľovi.

Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku I.

o povinnosti odporcov 1/, 2/ zaplatiť navrhovateľovi 50.000 eur a náhradu trov konania...

ako vecne správny potvrdil.»

Z obsahu napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že krajský súd poskytol

sťažovateľke náležitú súdnu ochranu, jej odvolacími námietkami sa zaoberal v rozsahu,

ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti

prerokúvaného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa

spochybňovali právne závery rozsudku krajského súdu, ktoré nielenže majú oporu

vo vykonanom dokazovaní, ale sú aj dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Keďže

sťažovateľka obsahovo identické námietky vzniesla už v konaní pred okresným súdom,

z rozhodnutí oboch súdov je zrejmá aj jasná kontinuita právnych záverov vyplývajúca

z právomocí toho-ktorého súdu. Napadnutý rozsudok krajského súdu tak nevykazuje znaky

svojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce

zo skutkových okolností konkrétneho prípadu. Krajský súd jasne uviedol, ktorými

zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho kódexu sa pri posudzovaní

predmetnej veci riadil, pričom na daný prípad správne aplikoval aj relevantné ustanovenia

hmotnoprávnych predpisov.

Ústavný súd už viackrát (, , ) vyslovil, že

základné právo na súdnu ochranu podľa nezahŕňa v sebe záruku

úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv

účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie

porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa

so skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť

k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani

oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Okrem toho reálne

uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo

na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania

(, ).

Keďže sťažnosť sťažovateľky je práve takéhoto charakteru a ústavný súd nezistil

príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými právami,

porušenie ktorých sťažovateľka namietala, nebol žiaden dôvod na to, aby predloženú

sťažnosť prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd zároveň na doplnenie uvádza, že pre účely posúdenia

sťažnostných námietok sa oboznámil nielen s úplným znením rozsudku Súdneho dvora

vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013, ale aj s návrhmi generálneho advokáta v tejto

veci a v obsahovo podobnej veci sp. zn. C-277/12 (Vitālijs Drozdovs/AAS „Baltikums“),

v ktorej Súdny dvor rozsudkom z 24. októbra 2013 rozhodol, že:

„1. Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii

právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu

spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto

zodpovednosti a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983

o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že

povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má

pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri

dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje

vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.

2. Článok 3 ods. a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice 84/5 sa

majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých povinné

poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pokrýva

náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu

vyplýva z úmrtia blízkych rodinných príslušníkov pri dopravnej nehode, len do maximálnej

výšky, ktorá je nižšia ako sumy stanovené v článku 1 ods. 2 druhej smernice 84/5.“

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že hoci Súdny dvor v rozsudku vo veci

sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013 viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať

ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky,

tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení

( a , pozn.) každého z týchto štátov umožňuje blízkym

osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy,

ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla. V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravuje ,

podľa ktorého má aj sťažovateľka ako poisťovateľ oprávnenie vykonávať poistenie

zodpovednosti na území Slovenskej republiky.

Z rozsudku Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-277/12 z 24. októbra 2013 navyše

vyplýva, že ak členský štát priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôže jej

maximálnu výšku stanoviť nižšie, ako sú výšky minimálneho poisteného krytia stanovené

v čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady z 30. decembra 1993 o aproximácii právnych

predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú

prevádzkou motorových vozidiel (84/5/EHS, ďalej len „druhá smernica“). Citovaným

ustanoveniam druhej smernice v Slovenskej republike zodpovedajú ustanovenia § 7 zákona

č. upravujúce limity poisteného plnenia takto:

„(1) Limit poistného plnenia je najvyššia hranica poistného plnenia poisťovateľa pri

jednej škodovej udalosti. Limity poistného plnenia musia byť uvedené v poistnej zmluve.

(2) Ak tento zákon neustanovuje inak, limit poistného plnenia z jednej škodovej

udalosti musí byť najmenej

a) 5 000 000 eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. a) a náklady podľa § 4 ods. 3 bez

ohľadu na počet zranených alebo usmrtených,

b) 1 000 000 eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. b) až d) bez ohľadu na počet

poškodených.

(3) Ak je súčet nárokov viacerých poškodených vyšší ako limit poistného plnenia

podľa odseku 2 písm. a) alebo písm. b) alebo poistnej zmluvy, poistné plnenie sa každému

z nich znižuje v pomere limitu poistného plnenia k súčtu nárokov všetkých poškodených.“

Keďže v okolnostiach posudzovaného prípadu okresný súd po vykonaní dokazovania

prvým výrokom rozsudku č. k. -105 z 8. novembra 2013 v plnom rozsahu

vyhovel návrhu navrhovateľa a priznal mu náhradu nemajetkovej ujmy v požadovanej sume

50 000 €, čo krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil, intervencia ústavného súdu

do tohto rozhodnutia nebola nutná.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorou

namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa ,

základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení s

a a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ak zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky

v nej uplatnenými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2015