Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 30 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (36)III. ÚS 645/2015
PDF · 277.1 KB
No categories available
III. ÚS 645/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. decembra
2015 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA
poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpenej
Advokátskou kanceláriou Legal Cases s. r. o., Ružová 265, Dunajská Streda, konajúcou
prostredníctvom konateľky a advokátky JUDr. Mgr. Ingrid Gyökeresovej, vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej
republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
č. k. 4 Co/658/2014-158 z 21. mája 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance
Group, o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. septembra
2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna
Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci
namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 4 Co/658/2014-158 z 21. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že návrhom doručeným
Okresnému súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) sa A. C., T., ako pozostalá blízka osoba
po zomrelej obeti dopravnej nehody (ďalej len „navrhovateľ“) domáhal proti M. H., T., ako
prevádzkovateľovi motorového vozidla (ďalej len „odporca v 1. rade“) a sťažovateľke ako
poisťovateľovi (ďalej aj „odporca v 2. rade“), u ktorého bolo motorové vozidlo odporcu
v 1. rade povinne zmluvne poistené v zmysle zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom
zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov („zákon č. 381/2001
Z. z.“) náhrady škody v sume 2 531,46 € pozostávajúcej z nákladov na pohreb, kar,
prenájom hrobového miesta, pomník a na dedičské konanie, ako aj náhrady nemajetkovej
ujmy v sume 50 000 €, ktorá mala aspoň čiastočne zmierniť neoprávnený zásah do práva
navrhovateľa na súkromie a rodinný život.
Okresný súd prvým výrokom rozsudku č. k. 27 C/107/2012-105 z 8. novembra 2013
rozhodol, že odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť navrhovateľovi sumu 52 113,19 €
pozostávajúcu z náhrady škody v sume 2 113,19 € a náhrady nemajetkovej ujmy v sume
50 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 392,34 €, a to tak, že plnením jedného z nich
zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť plniť druhému z nich. Pokiaľ ide o nárok
na náhradu škody, podkladom rozhodnutia okresného súdu o priznaní sumy 2 113,19 € boli
navrhovateľom zdokladované výdavky, ktoré si (ako poškodený) v totožnej výške a zložení
a na základe totožných dokladov uplatnil v trestnom konaní vedenom okresným súdom pod
sp. zn. 4 T/75/2010, v ktorom trestným rozkazom okresného súdu č. k. 4 T/75/2010-169
z 18. januára 2012 (ktorý nadobudol právoplatnosť 18. júna 2013) bol odporca v 1. rade
uznaný vinným zo spáchania trestného činu, následkom ktorého vznikla navrhovateľovi
škoda a navrhovateľ bol s uplatneným nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske
súdne konanie. Návrh navrhovateľa na náhradu škody vo zvyšnej časti týkajúcej sa sumy
418,27 € okresný súd druhým výrokom citovaného rozsudku ako nedôvodný zamietol,
pretože presiahol „maximálnu možnú sumu náhrady... stanovenú § 2 ods. 2 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z. z.“.
Z odôvodnenia toho rozsudku vyplýva, že pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa
na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50 000 € okresný súd považoval za potrebné
vysporiadať sa jednak s otázkou pasívnej vecnej legitimácie odporcov v 1. a 2. rade, keďže
sťažovateľka namietala, že v predmetnom konaní nie je pasívne vecne legitimovaná, pretože
„nemajetková ujma nie je krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla“, ako aj s otázkou samotnej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti okresný súd poukázal na to, že keďže rozhodovacia
prax všeobecných súdov Slovenskej republiky týkajúca sa posudzovania niektorých otázok
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel vrátane otázky
pasívnej vecnej legitimácie komerčných poisťovní ako poisťovateľov podľa zákona
č. 381/2001 Z. z. nebola jednotná, návrhom doručeným Súdnemu dvoru Európskej únie
(ďalej len „Súdny dvor“) 17. januára 2012 požiadal Krajský súd v Prešove o ich
zodpovedanie.
Súdny dvor rozsudkom vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013 rozhodol, že:
„Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983
o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel zmenenej a doplnenej smernicou
Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005 a článok 1 prvý odsek tretej
smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských
štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy
spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné
v spore vo veci samej.“
Uvedený rozsudok Súdneho dvora okresný súd «oboznámil na pojednávaní s tým,
že účastníci mali možnosť sa k nemu vyjadriť a podať svoje právne stanovisko...
Z obsahu rozsudku okresný súd zistil, že predmetné konanie sa týkalo obdobnej veci
ako je vec prejednávaná, pretože podľa bodu 2 odôvodnenia rozsudku návrh bol podaný
v rámci sporu medzi pani H. konajúcou vo svojom mene a v mene svojej maloletej dcéry
K. H. proti pánovi P. a pani H., ktorého predmetom je náhrada ujmy spôsobenej úmrtím
pána H. manžela pani H. a otca K. H. pri dopravnej nehode, ktorá sa stala na území Českej
republiky, na základe zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel...
Z citovaného rozsudku ESD EÚ možno potom vyvodiť, že zákonné ustanovenie § 4
ods. 2 písm. a) z. č. 381/2001 Z. z... treba vykladať tak, že poistné krytie, na ktoré
je odporca 2/ ako poisťovateľ povinný podľa citovaného zákonného ustanovenia, sa má
vzťahovať aj na nároky oprávnených osôb z ochrany osobnosti na nemajetkovú ujmu, ktorú
utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré sa stali obeťami dopravnej nehody (bod 55
odôvodnenia rozsudku), pričom tento záver nemôže spochybniť ani okolnosť, že ustanovenia
Občianskeho zákonníka ohľadne zásahov do ochrany osobnosti sú v zmysle Občianskeho
zákonníka nezávislé od ustanovení týkajúcich sa zodpovednosti za škodu v pravom zmysle
slova, pretože zodpovednosť poisteného odporcu 1/, ktorá v tomto prípade vyplýva z § 11
a § 13 Občianskeho zákonníka, vznikla na základe dopravnej nehody a mala
občianskoprávnu povahu (bod 57 a 58 odôvodnenia rozsudku). Pokiaľ ustanovenie § 4
ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení výslovne určuje, že poistený
odporca 1/ má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ odporca 2/ za neho
nahradil poškodenému navrhovateľovi uplatnené preukázané nároky na náhradu „škody
na zdraví a nákladov pri usmrtení“, nie je takáto právna úprava tzv. eurokonformná,
čo znamená, že právo Európskej únie priznáva osobe viac práv ako právo vnútroštátne.
V rozsudku citované smernice potom neboli do slovenského právneho poriadku
transponované správne. V zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica
v takomto prípade priamy účinok, a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy
medzi fyzickými a právnickými osobami.
Na náklade uvedeného, s poukazom na výrok i odôvodnenie citovaného rozsudku
Súdneho dvora, okresný súd konštatoval, že vo veci je daná pasívna vecná legitimácia
odporcu 2/ aj pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch,
a to na základe extenzívneho eurokonformného výkladu ust. § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. a/
v spojení s ostatnými ustanoveniami zákona o povinnom zmluvnom poistení...».
Z odôvodnenia uvedeného rozsudku okresného súdu ďalej vyplýva, že „čo sa týka
nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy titulom neoprávneného zásahu do jeho
práva na súkromie a rodinný život, súd mal taktiež za to, že nečakaným, šokujúcim úmrtím
jeho manželky E. C., došlo nepochybne k tak závažnému zásahu, že morálne zadosťučinenie
sa ani v tomto prípade nejaví byť postačujúce“. Pri rozhodovaní o výške náhrady
nemajetkovej ujmy okresný súd po vykonaní dokazovania „zohľadnil i fakt, že odporca 1/
doposiaľ nevyjadril vo vzťahu k navrhovateľovi žiadnu ľútosť, empatiu a snahu pomôcť
vyrovnať sa s následkami ním spôsobeného zásahu“.
Proti prvému výroku rozsudku okresného súdu, ktorým uložil odporcom
v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v sume 50 000 €, ako aj
trovy konania, podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom vyslovil názor, že „... rozhodnutie
súdu prvého stupňa je... nesprávne z nasledovných dôvodov: uplatňovaný nárok
navrhovateľa nie je nárokom na náhradu škody v zmysle § 442 a nasl. Obč. zák.; zákon
č. 381/2001 Z. z... sa nevzťahuje na nároky na náhradu nemajetkovej ujmy titulom ochrany
osobnosti; odporca 2/ nezasiahol nijakým spôsobom do osobnostných práv navrhovateľa,
nie je teda vecne pasívne legitimovaný v danej veci; keďže uplatnený nárok navrhovateľa
nie je nárokom na náhradu škody, neprichádza do úvahy ani jeho uplatnenie v zmysle § 15
zák. č. 381/2001 Z. z. ako priameho nároku poškodeného voči poisťovateľovi“.
Krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým
uložil odporcom v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v sume
50 000 €, ako aj náhradu trov konania v sume 392,34 €, potvrdil. Odporcov v 1. a 2. rade
zároveň zaviazal zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania
v sume 119,20 €.
Sťažovateľka v sťažnosti predloženej ústavnému súdu zopakovala svoje argumenty,
ktoré vzniesla už v konaniach pred všeobecnými súdmi, a uviedla, že:
«Ak odvolací súd dospel k právnemu záveru, že uvedené smernice upravujú
povinnosť členských štátov zahrnúť d o náhrady škody podľa vnútroštátneho práva aj
náhradu nemajetkovej ujmy v rozsahu § 11 a nasl . Obč. zák., mal zároveň riadiac sa čl.
144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR konštatovať, že ZoPZP svoje ust. § 4
transpozíciou uvedených smerníc nedoplnil o úhradu nemajetkovej ujmy podľa § 11 a nasl.
Obč. zák. Vzhľadom na to, že v takomto rozsahu neboli smernice EÚ transponované do
vnútroštátneho poriadku SR (ZoPZP), čo potvrdila vo svojom stanovisku samotná Slovenská
republika, nie je možné prijať eurokonformný výklad ust. § 4 ods. 2 písm. a ) ZoPZP
v rozsahu zahrnutia náhrady nemajetkovej ujmy pod náhradu škody, nakoľko takýto výklad
by bol v rozpore s platným právom SR. Priamy účinok smerníc EÚ je voči fyzickým
a právnickým osobám vylúčený.
Odlišnosť týchto dvoch právnych inštitútov je zrejmá aj zo súčasnej rozhodovacej
činnosti súdov a potvrdená judikatúrou, ktorá doposiaľ nebola prekonaná.
Ak teda odvolací súd dospel k záveru, že zo smerníc EÚ vyplynul rozsah poistného
krytia aj v rozsahu náhrady nemajetkovej ujmy v prospech pozostalých po obetiach
dopravných nehôd podľa § 11 a nasl. Obč. zák., pri dôslednom riadení sa ústavnou zásadou
zakotvenou v čl. 13 ods. 1 písm. a), b), čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 a čl. 152 ods. 4
ústavy, nemohol na základe existujúcej vnútroštátnej právnej úpravy stanovujúcej v ust. § 4
ods. 2 písm. a) ZoPZP rozsah náhrad poskytovaných poisťovňou na základe povinného
zmluvného poistenia motorových vozidiel, zaviazať sťažovateľa k povinnosti , ktorú mu
tento zákon neprikázal a nevyplynula ani z právne záväzných právnych aktov ES a EÚ
majúcich priamu záväznosť a tým zároveň prednosť pred zákonmi SR.
Vychádzajúc zároveň z práva ES a EÚ, nemohol odvolací súd na základe Smerníc
EÚ uložiť priamo výkon práv a povinností sťažovateľovi, nakoľko priamy účinok smerníc
je voči fyzickým a právnickým osobám členských štátov EÚ vylúčený a pre svoj priamy
účinok vyžadoval implementáciu do vnútroštátneho poriadku v požadovanom rozsahu.
Nedbanlivosť štátu pri zosúladení vlastného právneho poriadku so smernicou a vznik
škody, ktorá môže dotknutým osobám touto nečinnosťou štátu vzniknúť vytvára základ pre
vznik zodpovednosti štátu voči týmto osobám, ktoré mali mať prospech z úpravy smernice.
Túto nedbanlivosť štátu však nie je možné odstrániť prenesením povinností na fyzické
a právnické osoby, ktorým záväzok z uvedených smerníc nevyplynul a možnosť uloženia
povinností im je daná v intenciách čl. 13 ods. 1 ústavy...
Smernice EÚ by bolo možné voči sťažovateľovi aplikovať v rozsahu uplatnenom
žalobcom, ak by ZoPZP vo svojich ustanoveniach takýto rozsah poistného krytia stanovil.
Tento záver vyplynul aj z rozhodnutia ESD vo veci „Haasová“ č. C-20/12 zo dňa 24. 10.
2013, ktorým súd podal výklad komunitárneho práva vnútroštátnemu súdu na jemu
položenú prejudiciálnu otázku. Uvedené rozhodnutie je potrebné vnímať v kontexte
odpovede európskeho súdu pre vnútroštátny súd v rozsahu výkladu európskeho práva.
Uvedené rozhodnutie neposkytlo výklad vnútroštátneho práva...
Požiadavka jednotného eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva v súlade
so smernicou nesmie ísť tak ďaleko, aby smernica sama a nezávisle od vnútroštátneho
predpisu ukladala povinnosti fyzickým alebo právnickým osobám...
Uplatnenie eurokonformného výkladu ust. § 4 ods. 2 ZoPZP prvostupňovým
i druhostupňovým súdom vedie k výkladu contra legem, ktoré vylučuje aj samotné
komunitárne právo...
Uvedený záver súdu nemá oporu vo vnútroštátnom právnom poriadku Slovenskej
republiky a zo záveru ESD v tomto rozsahu podľa názoru sťažovateľa ani nevyplynul.
Právo Európskej únie de iure neustanovuje všeobecnú záväznosť rozhodnutí sudov
Európskej únie. Prejudiciálny rozsudok je spolu s výkladom alebo posúdením
platnosti práva Únie záväzný pre vnútroštátny súd, ktorý podal prejudiciálnu otázku
(Benedetti, 52/76), ako aj pre súdy, ktoré budú rozhodovať v tej istej veci o opravných
prostriedkoch (Milch, Fett, Eierkontor 29/68). Pre iné súdy uvedený rozsudok nie je
záväzný...
Z uvedeného je teda zrejmé, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla pokrýva aj náhradu nemajetkovej ujmy, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné
vo veci samej.
Nakoľko však do ZoPZP nebol zahrnutý uvedený druh nemajetkovej ujmy,
a nesúhlasiac s názorom krajského súdu o možnosti považovať nemajetkovú ujmu za škodu
na zdraví podľa § 4 os. 2 písm. a) ZoPZP, ktorý v tomto kontexte ESD prejudiciálnu otázku
položil, nie je možné pozostalým po obeti dopravnej nehody priznať nároky z nemajetkovej
ujmy podľa § 11 a nasl. Obč. zák. voči poisťovateľovi...
V okolnostiach prípadu Krajský súd v Trenčíne svojím rozsudkom zo dňa 21. 05.
2015 sp. zn. 4 Co/658/2014, v dôsledku neriadenia sa ústavnými princípmi vyplývajúcimi
z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, porušil namietnuté základné práva
sťažovateľa priznané článkom 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s ústavným
princípom zaručeným podľa čl. 12 ods. 1 a 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR a ľudské právo
sťažovateľa na spravodlivý proces priznané článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»
Na základe uvedeného sťažovateľka v petite žiada, aby ústavný súd nálezom
vyslovil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co/658/2014-158 z 21. mája 2015 boli
porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12
ods. 1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a aby jej priznal náhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,
ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
Vzhľadom na rozdielne spisové značky rozsudku krajského súdu uvádzané v petite
sťažnosti ústavný súd vychádzajúc z obsahu sťažnosti, k nej pripojených príloh, ako aj
zo splnomocnenia udeleného sťažovateľkou právnej zástupkyni bez výzvy na odstránenie
zrejmých nedostatkov podania ustálil, že predmetom sťažnosti je námietka porušenia
základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 1
písm. a) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu č. k. 4 Co/658/2014-158 z 21. mája 2015, ktorým potvrdil
rozsudok okresného súdu č. k. 27 C/107/2012-105 z 8. novembra 2013 vo výroku, ktorým
uložil odporcom v 1. a 2. rade povinnosť zaplatiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu v sume
50 000 €.
Podstatou argumentácie sťažovateľky je namietanie nesprávnych právnych záverov
krajského súdu (aj okresného súdu) v otázke výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zákona
č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby
poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody
na zdraví a nákladov pri usmrtení, a tým aj ustálenia pasívnej vecnej legitimácie
sťažovateľky vo vzťahu k navrhovateľom uplatňovanému nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch.
Z rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že obsahovo identickú sťažnosť
sťažovateľky, ktorou namietala porušenie rovnakých práv rozsudkom Krajského súdu
v Nitre sp. zn. 5 Co/182/2013 z 24. septembra 2014 (ktorý pri svojom rozhodovaní rovnako
vychádzal z rozsudku Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013, pozn.), už
odmietol uznesením č. k. I. ÚS 206/2015-25 z 29. apríla 2015 z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti. K tomuto uzneseniu pripojil odlišné stanovisko sudca ústavného súdu
Milan Ľalík, pretože podľa jeho názoru mala byť sťažnosť meritórne preskúmaná.
Vzhľadom na to, že sťažovateľke sú známe východiská ústavného súdu relevantné
pre rozhodnutie v danej veci, nepovažoval ústavný súd za potrebné duplicitne ich citovať.
Pre účely posúdenia sťažnostných námietok sa ústavný súd oboznámil
s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorý v jeho relevantnej časti
uviedol:
«Pokiaľ ide o odvolaciu námietku odporcu 2/ o nedostatku jeho pasívnej legitimácie,
túto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú...
Rozhodujúci je v danej veci citovaný rozsudok ESD C-22/12 vo veci Haasová
a odkaz na prijaté tri európske smernice týkajúce sa povinného poistenia zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, neskôr v roku 2009 konsolidovaných
smernicou 2009/103. Voči aplikácii uvedených smerníc priamo na danú vec mal odporca 2/
výhrady z dôvodu, že smernice nemajú priamy účinok a pre svoju záväznosť voči fyzickým
a právnickým osobám vyžadujú transponovanie do vnútroštátneho právneho poriadku.
K uvedenej námietke odvolací súd uvádza, že táto charakteristika smerníc nič nemení na
potrebe uplatňovania princípu prednosti práva ES pred národným poriadkom za každých
okolností. Aj v prípade, že nedochádza k priamej aplikácii konkrétnej právnej normy ES,
to znamená, keď sa na určitý právny prípad aplikuje norma vnútroštátna, mala by byť
interpretovaná a použitá v súlade s právom ES (tzn. nepriamy účinok práva ES)...
Nasledujúce body rozsudku ESD vo veci Haasová vyvracajú argumenty odporcu 2/ a tak
odpovedajú na jeho námietky v odvolaní pod spoločným označením „pojmová a obsahová
odlišnosť práva na náhradu nemajetkovej ujmy a práva na náhradu škody“... To, že
ustanovenia § 11 a 13 slovenského Občianskeho zákonníka, podľa ktorých súd prvého
stupňa správne vec posúdil, sú týmto požadovaným „vnútroštátnym právom uplatňovaným
na základe zodpovednosti za škodu“, skonštatoval ESD v bode 56 rozsudku ESD vo veci
Haasová. Za rozhodujúce pre uvedené konštatovanie považoval podľa bodu 59 fakt, že
zodpovednosť poisteného vznikla na základe dopravnej nehody a mala občianskoprávnu
povahu. Vo svetle uvedeného (eurokonformného) výkladu ustanovenia § 4 ods. 2 zákona
o povinnom zmluvnom poistení potom platí, že náhrada škody z dôvodu nemajetkovej ujmy
spadá do rozsahu krytia povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou dopravného prostriedku, a preto odporca 2/ je ako poisťovateľ zodpovednosti
odporcu 1/ za škodu pasívne vecne legitimovaným subjektom, ktorému na základe § 15
ods. 1 veta prvá zák. č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení vznikla povinnosť
uhradiť škodu navrhovateľovi.
K odvolacej námietke odporcu 2/ o nedôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy navrhovateľovi a o neprimeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy navrhovateľovi
odvolací súd... dodáva:
... Ustanovenie § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka nevymedzuje hranicu pre
určenie výšky relutárnej formy náhrady za nemateriálnu ujmu. Výšku náhrady určí súd
s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu
práva. Súd postupuje pri posudzovaní rozsahu tejto náhrady podľa § 136 O. s. p. – podľa
svojej úvahy. Môže na tento účel slúžiť aj porovnanie s priznanými nárokmi z tohto titulu
v obdobných prípadoch v okolitých štátoch... Vzhľadom na uvedenú európsku súdnu prax
vychádzajúc zo zásady slušnosti sa javí súdom prvého stupňa priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- eur navrhovateľovi z titulu tzv. postmortálnej ochrany
zomrelej manželky a z titulu ochrany vlastnej osobnosti, a to jeho práva na súkromie
a rodinný život, ako primeraná... Odvolací súd v úvahe súdu prvého stupňa nezistil žiadne
pochybenie a stotožnil sa s výškou priznanej finančnej náhrady navrhovateľovi.
Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku I.
o povinnosti odporcov 1/, 2/ zaplatiť navrhovateľovi 50.000 eur a náhradu trov konania...
ako vecne správny potvrdil.»
Z obsahu napadnutého rozsudku sa ústavný súd presvedčil, že krajský súd poskytol
sťažovateľke náležitú súdnu ochranu, jej odvolacími námietkami sa zaoberal v rozsahu,
ktorý postačuje na konštatovanie, že dostala odpoveď na všetky podstatné okolnosti
prerokúvaného prípadu. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa
spochybňovali právne závery rozsudku krajského súdu, ktoré nielenže majú oporu
vo vykonanom dokazovaní, ale sú aj dostatočne a presvedčivo odôvodnené. Keďže
sťažovateľka obsahovo identické námietky vzniesla už v konaní pred okresným súdom,
z rozhodnutí oboch súdov je zrejmá aj jasná kontinuita právnych záverov vyplývajúca
z právomocí toho-ktorého súdu. Napadnutý rozsudok krajského súdu tak nevykazuje znaky
svojvôle, jeho odôvodnenie je zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce
zo skutkových okolností konkrétneho prípadu. Krajský súd jasne uviedol, ktorými
zákonnými ustanoveniami príslušného procesnoprávneho kódexu sa pri posudzovaní
predmetnej veci riadil, pričom na daný prípad správne aplikoval aj relevantné ustanovenia
hmotnoprávnych predpisov.
Ústavný súd už viackrát (II. ÚS 3/97, I. ÚS 225/05, II. ÚS 56/07) vyslovil, že
základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nezahŕňa v sebe záruku
úspechu v konaní. Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa predstáv
účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie
porušenia týchto práv sťažnosťou pred ústavným súdom. Skutočnosť, že sťažovateľ sa
so skutkovým a právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť
k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že
ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Okrem toho reálne
uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo
na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania
(IV. ÚS 340/04, I. ÚS 232/08).
Keďže sťažnosť sťažovateľky je práve takéhoto charakteru a ústavný súd nezistil
príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a označenými právami,
porušenie ktorých sťažovateľka namietala, nebol žiaden dôvod na to, aby predloženú
sťažnosť prijal na ďalšie konanie.
Ústavný súd zároveň na doplnenie uvádza, že pre účely posúdenia
sťažnostných námietok sa oboznámil nielen s úplným znením rozsudku Súdneho dvora
vo veci sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013, ale aj s návrhmi generálneho advokáta v tejto
veci a v obsahovo podobnej veci sp. zn. C-277/12 (Vitālijs Drozdovs/AAS „Baltikums“),
v ktorej Súdny dvor rozsudkom z 24. októbra 2013 rozhodol, že:
„1. Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii
právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto
zodpovednosti a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983
o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že
povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má
pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri
dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje
vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej.
2. Článok 3 ods. 1 smernice 72/166 a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice 84/5 sa
majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pokrýva
náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu
vyplýva z úmrtia blízkych rodinných príslušníkov pri dopravnej nehode, len do maximálnej
výšky, ktorá je nižšia ako sumy stanovené v článku 1 ods. 2 druhej smernice 84/5.“
V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že hoci Súdny dvor v rozsudku vo veci
sp. zn. C-22/12 z 24. októbra 2013 viackrát zdôraznil, že nie je oprávnený vykladať
ustanovenia vnútroštátneho práva, je zjavné, že ako vnútroštátne právo Českej republiky,
tak aj vnútroštátne právo Slovenskej republiky prostredníctvom konkrétnych ustanovení
Občianskeho zákonníka (§ 11 a § 13, pozn.) každého z týchto štátov umožňuje blízkym
osobám obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy,
ktorá má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla. V Slovenskej republike povinné zmluvné poistenie zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upravuje zákon č. 381/2001 Z. z.,
podľa ktorého má aj sťažovateľka ako poisťovateľ oprávnenie vykonávať poistenie
zodpovednosti na území Slovenskej republiky.
Z rozsudku Súdneho dvora vo veci sp. zn. C-277/12 z 24. októbra 2013 navyše
vyplýva, že ak členský štát priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôže jej
maximálnu výšku stanoviť nižšie, ako sú výšky minimálneho poisteného krytia stanovené
v čl. 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady z 30. decembra 1993 o aproximácii právnych
predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel (84/5/EHS, ďalej len „druhá smernica“). Citovaným
ustanoveniam druhej smernice v Slovenskej republike zodpovedajú ustanovenia § 7 zákona
č. 381/2001 Z. z. upravujúce limity poisteného plnenia takto:
„(1) Limit poistného plnenia je najvyššia hranica poistného plnenia poisťovateľa pri
jednej škodovej udalosti. Limity poistného plnenia musia byť uvedené v poistnej zmluve.
(2) Ak tento zákon neustanovuje inak, limit poistného plnenia z jednej škodovej
udalosti musí byť najmenej
a) 5 000 000 eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. a) a náklady podľa § 4 ods. 3 bez
ohľadu na počet zranených alebo usmrtených,
b) 1 000 000 eur za škodu podľa § 4 ods. 2 písm. b) až d) bez ohľadu na počet
poškodených.
(3) Ak je súčet nárokov viacerých poškodených vyšší ako limit poistného plnenia
podľa odseku 2 písm. a) alebo písm. b) alebo poistnej zmluvy, poistné plnenie sa každému
z nich znižuje v pomere limitu poistného plnenia k súčtu nárokov všetkých poškodených.“
Keďže v okolnostiach posudzovaného prípadu okresný súd po vykonaní dokazovania
prvým výrokom rozsudku č. k. 27 C/107/2012-105 z 8. novembra 2013 v plnom rozsahu
vyhovel návrhu navrhovateľa a priznal mu náhradu nemajetkovej ujmy v požadovanej sume
50 000 €, čo krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil, intervencia ústavného súdu
do tohto rozhodnutia nebola nutná.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky, ktorou
namietala porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1
a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde ak zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky
v nej uplatnenými nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2015