Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 579/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-54

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta

a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti ,

, zastúpeného advokátkou ,

, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní

vedenom pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

rozhodol:

1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a jeho právo na prejednanie

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume

1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť

trovy konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet

jeho právnej zástupkyne , , do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. augusta 2014 doručená sťažnosť , (ďalej

len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou ,

, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2,

a 5, , a 2 a

(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3 a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c),

čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) v spojení s a postupom Okresného súdu

Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej len

„napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je stranou napadnutého

konania vedeného okresným súdom v postavení obžalovaného z pokusu obzvlášť závažného

zločinu podvodu podľa k a a zločinu

marenia spravodlivosti podľa a .

Obžaloba bola podaná 24. apríla 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti v prvom rade zdôrazňuje, že „Ku dňu podania tejto sťažnosti

vec je vinou nečinnosti porušovateľa, jeho neefektívneho konania, ad hoc formálne

vykonávaných úkonov, porušovania práva rovnosti a kontradiktórnosti zo strany predsedu

senátu, porušovania práva na obhajobu, nezákonného zatknutia sťažovateľa ako pomsty

za podanú sťažnosť na prieťahy Ústavnému súdu SR... v nerozhodnutom stave za viac

ako 5 rokov, 4 mesiace.“.

Podľa názoru sťažovateľa „Vzhľadom k nezákonnej a protiústavnej väzbe, zatknutiu

sťažovateľa dňa 12. 04. 2014 do iného konania č. k. (nie do konania

č. k. !) vedeného na Okresnom súde Bratislava I... sa sťažovateľ nemôže v konaní

účinne a efektívne brániť, je porušované jeho právo na obhajobu, nakoľko porušovateľ

a zákonný sudca mu znemožnili prístup k jeho vlastným dôkazovým materiálom... Navyše

predseda senátu odmietol na začiatku hlavného pojednávania vysporiadať

sa s námietkou sťažovateľa a jeho obhajcu - teda s vážnou procesnou námietkou obhajoby,

že za poškodeného (SR v zastúpení MS SR) vystupuje zamestnanec Ministerstva

spravodlivosti SR - , ktorého ako svedka navrhla k vypočutiu súdom

obhajoba a to listom doručeným porušovateľovi do podateľne dňa 05. 02. 2014... teda pred

hlavným pojednávaním... Takéto konanie porušovateľa výrazne zasiahlo do práva

sťažovateľa na obhajobu a práva na spravodlivosť súdneho konania, do práva na rovnosť

zbraní a kontradiktórnosť konania vo veci samej.“.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti okrem iného uvádza:

„S výrazným časovým odstupom, po úmrtí ustanoveného obhajcu, až dňa

16. 11. 2011 porušovateľ vyzval sťažovateľa, aby si v lehote do 05. 12. 2011 zvolil obhajcu

sám... Porušovateľ až dňa 10. 01. 2012 vydal opatrenie, ktorým sťažovateľovi ustanovil

obhajcu ex offo ... Advokát listom zo dňa 21. 01. 2012 doručeným

do podateľne porušovateľa dňa 24. 01. 2012 - požiadal o oslobodenie od povinnosti

zastupovať sťažovateľa z dôvodu, že má kamarátsky vzťah so svedkom obžaloby...

Sťažovateľ nemal advokáta od 24. 01. 2012 do 25. 04. 2013, teda vinou nečinnosti

súdu konanie vo veci samej účinne neprebiehalo. Až po 11 mesiacoch nečinnosti

a neefektívneho konania ad hoc úkonov porušovateľa, zaslal porušovateľ žiadosť

sťažovateľovi, listom zo dňa 29. 11. 2012... aby si opätovne zvolil obhajcu. Výzva bola

sťažovateľovi doručená 27. 12. 2012... Až dňa 25. 04. 2013 (teda až po viac

ako 13 mesiacoch od vypovedania zastupovania ex offo obhajcom -

24. 1. 2012) porušovateľ opatrením ustanovil sťažovateľovi obhajcu ...

Medzitým porušovateľ dňa 09. 08. 2011 uznesením pribral do konania znalcov

z odboru zdravotníctva - psychiatrie za účelom vypracovania znaleckého posudku

sťažovateľa... Porušovateľ závažne pochybil, keď znalcom nestanovil lehotu

na vypracovanie znaleckého posudku (spravidla 1-2 mesiace), o vypracovanie znaleckého

posudku sa nestaral, v trestnej veci nepojednával, čo malo za následok, že znalecký posudok

bol vypracovaný až po sťažnosti sťažovateľa na prieťahy listom zo dňa 18. 06. 2013,

adresovanej predsedníčke OS Bratislava I.“

Sťažovateľ zastáva názor, že „v dôsledku prieťahov v konaní č. k. vinou

porušovateľa, sťažovateľ nedosiahol rozhodnutie v primeranej lehote. Dĺžka konania,

v ktorom je porušovateľom zjavne marené právo na obhajobu a spravodlivé súdne konanie,

nesplnila požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a to všetko aj v rozpore s právom na účinný a rýchly opravný

prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, a preto

„požaduje sťažovateľ priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

6 000,00 eur“ zdôrazňujúc, že „stav bezmocnosti a beznádeje o výsledok konania, neistoty

a psychického strádania je iba umocňovaný a trvá“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd

nálezom takto rozhodol:

„1. Okresný súd Bratislava I. v konaní vedenom pod č. k. porušil základné

práva a slobody na prerokovanie trestnej veci bez zbytočných

prieťahov podľa , veta prvá SR a právo na prerokovanie veci

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, nedodržaním zásady rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania porušil jeho

základné práva podľa SR a právo podľa , písm. c),

písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušil čl. 17 ods. 4 veta

prvá SR.

2. Okresnému súdu Bratislava I. sa prikazuje, aby v konaní vedenom

pod č. k. konal bez zbytočných prieťahov.

3. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 6 000,00 eur,

ktoré je Okresný súd Bratislava I. povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

nálezu,

4. sa priznáva úhrada trov konania 283/090 eur, ktoré

je Okresný súd Bratislava I. povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky

do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu sp. zn. zo 14. apríla 2014

v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 15. mája 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby. Jeho žiadosť

o prepustenie z väzby okresný súd uznesením sp. zn. zo 4. decembra 2014

zamietol. Na základe sťažovateľom podanej sťažnosti krajský súd uznesením

sp. zn. z 15. januára 2015 uznesenie okresného súdu zrušil a nariadil okamžité

prepustenie sťažovateľa z väzby (ktorá trvala od 12. apríla 2014 do 15. januára 2015).

Písomnými podaniami doručenými ústavnému súdu 6. a 20. novembra 2014

a 19. februára 2015 sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť z 13. augusta 2014. V písomnom

doplnení sťažnosti z 19. februára 2015 (ďalej len „doplnenie sťažnosti“) sťažovateľ

poukazuje na uznesenie krajského súdu sp. zn. z 15. januára 2015,

z odôvodnenia ktorého „je spoľahlivo ustálené, že postupom porušovateľa došlo k hrubému

a netolerovateľnému porušeniu práva sťažovateľa na osobnú slobodu, garantovaného čl. 17

ods. 2 a ods. 5 SR a to tým, že porušovateľ dľa konštatovania sťažnostného súdu...

vinou pochybení predsedu senátu, vinou zjavného porušenie rýchlosti trestného - súdneho

konania a ničotných úkonov porušovateľa a to vinou svojvoľného nerozhodnutia predsedu

senátu o námietke zaujatosti zo dňa 27. 08. 2014, doručenej Okresnému

súdu Bratislava I dňa 02. 09. 2014... zapríčinil nezákonnosť a neprípustnosť väzby

sťažovateľa.

Došlo k hrubému porušeniu ust §-u 2 ods. 6 a §-u 76 ods. 1 , čo skonštatoval

Krajský súd v Bratislave v ods. 1 a nasl. na str. 5, str. 6 ním vydaného zrušujúceho

uznesenia č. k. zo dňa 15. 01. 2015... pričom:

1. predsedovi senátu prikázal konať a rozhodnúť o námietke

zaujatosti a to bezodkladne (poznámka: ku dňu podania tejto sťažnosti sťažovateľ nemá

vedomosť o tom. Žeby sudca rozhodol o vznesenej námietke zaujatosti),

2. okresnému súdu nariadil zopakovať výsluchy svedkov z HP dňa 11. 11. 2014,

16. 12. 2014...

Nakoľko porušovateľ hrubým a svojvoľným porušením zásady rýchlosti trestného

konania a porušením čl. 6 ods. 1 cit. Dohovoru nekonal efektívne, s osobitnou

starostlivosťou a urýchlením, nerešpektoval zásadu primeranosti a zdržanlivosti... rozširuje

pôvodne uplatnenú požiadavku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

titulom nemajetkovej ujmy mu spôsobenej svojvoľným a protiústavným konaním

porušovateľa majúcim za následok prieťahy v súdnom - trestnom konaní a tiež vykonanie

nezákonnej väzby z pôvodne uplatnenej sumy 6.000,- EURO na sumu 106.000,- EURO.“.

V ďalšej časti doplnenia sťažnosti sťažovateľ poukazuje na porušovanie označených

základných práv podľa a práv podľa dohovoru zo strany Ústavu na výkon väzby

a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody , pričom tvrdí, že „nebyť ústavne

nekonformného postupu porušovateľa, tak by sa sťažovateľ nemohol stať v rozhodnom

období obeťou vyššie uvedených útokov voči jeho integrite, slobode a bezpečnosti, útokov

voči sťažovateľovi a jeho rodine (manželka, deti) v rozpore s čl. 3, čl. 5, čl. 6, čl. 8, čl. 10

cit. Dohovoru. Teda v prípade ústavne konformného postupu porušovateľa za obvyklého

chodu veci, by sťažovateľovi, jeho manželke a deťom, nevznikla nemajetková ujma

a majetková škoda.“.

V závere doplnenia sťažnosti sťažovateľ „navrhuje a žiada, aby ústavný súd

rozhodol aj nasledovne:

1. Základné práva zaručené čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 16

ods. 1, ods. 2, , ods. 5 , , , ods.7, ods. 2,

Slovenskej republiky a podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3

písm. b, c, čl. 8 ods. 1, ods. 2, čl. 10 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I. v konaní vedenom pod č. k.

porušené boli.

2. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- EURO,

ktoré je Okresný súd Bratislava I. v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti nálezu.“.

Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedníčku okresného

súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagoval podpredseda okresného

súdu v prípise sp. zn. Spr. 3722/2014 z 19. novembra 2014, v ktorom okrem prehľadu

procesných úkonov tiež uvádza:

„V priebehu konania bolo preukázané, že sťažovateľ zneužíval svoj zdravotný stav,

aby sa tak vyhol trestnému konaniu, čo v konečnom dôsledku viedlo až k jeho väzobnému

stíhaniu a až následne bolo možné vec v jej merite prejednať.

Súd sa priebežne zaoberal početnými podaniami sťažovateľa, pričom intenzita týchto

podaní narastala s približujúcimi sa termínmi úkonu súdu. V priebehu konania bol

opakovane upozornený na zákonom akceptované dôvody neúčasti zo zdravotných dôvodov,

ako aj na možnosť vydania príkazu na zatknutie. Zdravotný stav obžalovaného bol v tomto

trestnom konaní znalecky skúmaný opakovane, ako v prípravnom konaní, tak v konaní pred

súdom. Rovnako mal sťažovateľ ustanoveného obhajcu už od prípravného konania, kedy mu

bol ustanovený na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní obhajca

a následne bol vždy pred ustanovením iného obhajcu vyzvaný na jeho zvolenie. Sťažovateľ

si tiež v priebehu konania splnomocnil na niektoré úkony obhajcu (

na nazeranie do spisu, na podanie podnetu na dovolanie Ministra

spravodlivosti Slovenskej republiky a tiež , ktorá ho zastupuje v konaní

pre Ústavným súdom).

Nemožno tiež sa stotožniť s námietkou nezákonného postupu súdu vo veci výsluchu

zástupcu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky - , ktorý

bol poverený zastupovaním v tejto veci 3. 6. 2011. O uvedenom návrhu sťažovateľa

na doplnenie dokazovania zákonný sudca na hlavnom pojednávaní riadne rozhodol.

Na základe vyššie uvedeného mám ústavnú sťažnosť podanú sťažovateľom

za neopodstatnenú.“

Dňa 27. apríla 2015 zaslal ústavný súd predsedníčke okresného súdu na vedomie

a prípadné zaujatie stanoviska doplnenie sťažnosti sťažovateľa z 19. februára 2015.

Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3303/2015 z 15. mája 2015 okrem iného

uvádza:

„S rozsahom porušení práv sťažovateľa, tak ako to uvádza v doplnení sťažnosti,

sa nestotožňujem. Na možné porušenie práv neprípustným predlžovaním väzby sťažovateľa

v súvislosti so vzniknutou procesnou situáciou poukázal Krajský súd v Bratislave a tomto

rozsahu možno považovať sťažnosť za dôvodnú. Nestotožňujem sa však s tvrdením

sťažovateľa, ktorý na základe tohto uznesenia označil celé konanie a väzobné stíhanie

za nezákonné a porušujúce jeho základné práva a slobody.

Okresný súd Bratislava I sa s výnimkou námietky zaujatosti zo dňa 2. 9. 2014 riadne

zaoberal ostatnými početnými podaniami sťažovateľa, pričom konkrétne poukazujem aj

na námietku zaujatosti doručenú sťažovateľom dňa 9. 12. 2014, o ktorej súd rozhodol

na hlavnom pojednávaní dňa 16. 12. 2014.

Stav konania, pri ktorom mohli byť porušené práva sťažovateľa bol odstránený jeho

prepustením z väzby.

Sťažovateľ ďalej namieta najmä podmienky výkonu väzby, ku ktorým sa však nemám

ako relevantne vyjadriť. Sťažovateľ bol vo väzbe na základe zákonného rozhodnutia súdu

o väzbe, pričom samotný výkon väzby je upravený osobitným zákonom, zabezpečuje ho Zbor

väzenskej a justičnej stáže a dozor vykonáva prokurátor.

Preto aj v prípade, ak by došlo k namietanému porušeniu základných práv

sťažovateľa v súvislosti so samotným výkonom väzby mám za to, že v danej veci absentuje

príčinná súvislosť medzi porušením práv sťažovateľa a konaním Okresného súdu

Bratislava I sp. zn. .

V ostatnej časti sa pridržiavam vyjadrenia zo dňa 19. 11. 2014, Spr. 3722/2014.“

Uznesením č. k. -31 z 10. septembra 2015 ústavný súd prijal

sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. . Vo zvyšnej časti ústavný súd

sťažnosť odmietol.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného

súdu, aby prípadne doplnila predchádzajúce vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti

a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka

okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3303/2015 zo 14. októbra 2015 oznámila, že súhlasí

s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, a pridržiava sa svojich

predchádzajúcich vyjadrení.

Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvá

na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedníčky

a podpredsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 3722/2014 z 19. novembra 2014 a sp. zn.

Spr. 3303/2015 z 15. mája 2015 a zo 14. októbra 2015 na vedomie a prípadné zaujatie

stanoviska.

Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu

6. novembra 2015 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania,

a k vyjadreniam okresného súdu nezaujala stanovisko.

Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného

súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade

s o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od ústneho pojednávania,

pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd zisťoval skutočnosti o doterajšom priebehu napadnutého konania

zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. a z písomného vyjadrenia

podpredsedu okresného súdu, ktorý v rámci podrobného prehľadu procesných úkonov

vykonaných v napadnutom konaní najmä uvádza:

„Obžaloba v trestnej veci Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. bola

podaná dňa 24. 4. 2009.

Zákonný sudca vytýčil termín verejného zasadnutia na 21. 5. 2009, ktorý však bol

odročený na neurčito pre neprítomnosť sťažovateľa a obhajcu.

Ďalší termín verejného zasadnutia bol vytýčený na 6. 7. 2009, 7. 9. 2009 a 15. 10.

2009, pričom všetky termíny boli odročené z dôvodu neprítomnosti obhajcu sťažovateľa.

Následne boli vytýčené termíny 19. 11. 2009 (ospravedlnenie sťažovateľa doručené

súdu 18. 11. 2009 z dôvodu práceneschopnosti od 16. 11. 2009), 11. 1. 2010

(ospravedlnenie sťažovateľa doručené súdu 5. 1. 2010 z dôvodu kolízie s termínom skúšky

z trestného práva procesného) a 18. 2. 2010.

Spolu s predvolaním sťažovateľa súd osobitným prípisom sťažovateľa poučil

o možných dôvodoch ospravedlnenej neúčasti na konaní súdu, ako aj poučenie o možnosti

vydať zatykač v prípade, že sa bude vyhýbať trestnému konaniu. Dňa 8. 2. 2010 bolo súdu

doručené ospravedlnenie sťažovateľa z dôvodu práceneschopnosti trvajúcej od 3. 2. 2010,

preto súd verejné zasadnutie dňa 18. 2. 2010 odročil na neurčito za účelom preverenia

zdravotného stavu sťažovateľa.

Listom zo dňa 19. 2. 2010 súd požiadal lekára, ktorý vystavil potvrdenie

o práceneschopnosti o vyjadrenie k schopnosti sťažovateľa zúčastniť sa úkonov súdu.

Dňa 9. 3. 2010 sa sťažovateľ osobne dostavil na súd za účelom nazerania do

súdneho spisu (t. j. v dobe práceneschopnosti).

Listom zo dňa 20. 4. 2010 súd urgoval vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ktorý listom

doručeným dňa 28. 4. 2010 oznámil, že účasť sťažovateľa na pojednávaní súdu nie je

vhodná vzhľadom na jeho zdravotné ťažkosti (bez bližšej špecifikácie).

Nasledujúci termín verejného zasadnutia súd vytýčil na 17. 6. 2010, predvolanie

sťažovateľ prevzal dňa 4. 6. 2010 a listom doručeným dňa 14. 6. 2010 sa sťažovateľ

ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti, podľa predloženého potvrdenia od 3. 2. 2010.

Verejné zasadnutie dňa 17. 6. 2010 bolo odročené na neurčito s tým, že súd listom

zo dňa 18. 6. 2010 požiadal o vyjadrenie ošetrujúceho lekára, k dôvodom neúčasti

sťažovateľa, so zameraním na diagnózu sťažovateľa a kedy bude možné sa zúčastniť

verejného zasadnutia, pričom súd upozornil, že všeobecné konštatovanie nie je dostačujúce.

Listom doručeným dňa 2. 7. 2010 ošetrujúci lekár oznámil, že pre bližšie informácie

bude vhodné kontaktovať psychiatričku , ktorú súd v tejto veci oslovil

prípisom zo dňa 14. 7. 2010, ktorá v náleze doručenom dňa 29. 7. 2010 zaslala podrobnú

lekársku správu a pre potreby súdu odporučila obrátiť sa na znalca z odboru psychiatrie.

Dňa 20. 11. 2010 súd opätovne vytýčil termín verejného zasadnutia na 24. 1. 2011.

Prípisom doručeným dňa 24. 11. 2010 sťažovateľ oznámil, že ak súd vytýči termín

verejného zasadnutia, tak sa tohto zúčastní a následne dňa 28. 12. 2010 doručil súdu

podanie označené ako návrh na doplnenie dokazovania, dňa 12. 1. 2011 a 17. 1. 2011

sťažovateľ podal námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi, a dňa 19. 1. 2011 žiadosť

o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti (od 3. 2. 2010) kde, uviedol, že

práceneschopnosť končí dňa 3. 2. 2011.

Listom zo dňa 26. 1. 2011 opätovne súd požiadal ošetrujúceho lekára o informáciu

o zdravotnom stave sťažovateľa, teda akou chorobou trpí, či je táto choroba je tak vážna, že

prípadná účasť na súdnom pojednávaní môže ohroziť život alebo zdravie sťažovateľa a aká

je prognóza, že sa sťažovateľ bude môcť zúčastniť pojednávania.

Listom zo dňa 15. 2. 2011 ošetrujúca lekárka oznámila súdu, že sťažovateľ je

v trvalej liečbe psychiatričky, pre nezmenenú diagnózu.

Uznesením zo dňa 20. 3. 2011 súd pribral do konania dvoch znalcov z odboru

zdravotníctvo - psychiatri, ktoré Krajský súd v Bratislave na základe sťažnosti sťažovateľa

dňa 13. 3. 2011 zrušil, z dôvodu, že nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti.

Na neverejnom zasadnutí dňa 28. 4. 2011 predseda senátu rozhodol o svojej

nezaujatosti, proti čomu sťažovateľ podal sťažnosť. Krajský súd v Bratislave uznesením

zo dňa 8. 6. 2011 sťažnosť zamietol.

Dňa 22. 6. 2011 bolo súdu doručené podanie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky, ktorého obsahom je informácia, že sťažovateľ napriek tomu, že sa v trestnej veci

sp. zn. opakovane zo zdravotných dôvodov ospravedlňuje, v čase

práceneschopnosti sa zúčastňuje občianskoprávnych súdnych sporov, v ktorých je

navrhovateľom.

Uznesením zo dňa 9. 8. 2011 súd opätovne do konania pribral dvoch znalcov

psychiatrov, ktoré Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25. 10. 2011 potvrdil

a sťažnosť sťažovateľa zamietol.

Výzvou zo dňa 16. 11. 2011 súd oznámil sťažovateľovi úmrtie ,

obhajcu sťažovateľa a vyzval ho na zvolenie si obhajcu s poučením, že ak si obhajcu

nezvolí, bude mu obhajca ustanovený súdom.

Opatrením zo dňa 10. 1. 2012 bol sťažovateľovi ustanovený obhajca

, ktorý však po oboznámení sa zo spisom dňa 18. 1. 2012, listom doručeným

dňa 24. 1. 2012 požiadal o oslobodenie od povinnosti obhajovať sťažovateľa z dôvodu

možného konfliktu záujmov.

Listom zo dňa 29. 11. 2012 súd opätovne vyzval sťažovateľa na zvolenie si obhajcu,

na ktorú reagoval sťažovateľ podaním doručeným dňa 4. 1. 2013, ktorým si však obhajcu

nezvolil.

Dňa 25. 4. 2013 súd sťažovateľovi ustanovil obhajcu a zaslal

spisový materiál znalcom.

Listom doručeným dňa 15. 7. 2013 znalci súdu oznámili, že znalecký posudok

doposiaľ nebol vyhotovený z dôvodu, že sa nepodarilo so sťažovateľom dohodnúť termín

vyšetrenia s tým, že po návrate z dovolenky v zahraničí dňa 19. 8. 2013 sa so znalcami

skontaktuje.

Listom zo dňa 24. 10. 2013 znalci súdu oznámili, že klinické psychiatrické vyšetrenie

bolo vykonané dňa 10. 9. 2013 a 11. 9. 2013 s predpokladaným termínom odovzdania

znaleckého posudku do 31. 10. 2013.

Dňa 15. 11. 2013 bol súdu doručený znalecký posudok, v ktorom konštatujú, že

sťažovateľ je schopný sa osobne zúčastniť pojednávania.

Súd dňa 26. 11. 2013 vytýčil termín verejného zasadnutia na 9. 1. 2014, pričom spolu

s predvolaním zaslal obžalobe aj obhajobe vyhotovenie znaleckého posudku.

Verejné zasadnutie bolo dňa 9. 1. 2014 odročené pre neprítomnosť sťažovateľa,

ktorý predvolanie prevzal až v deň verejného zasadnutia (zásielka bola doručovaná 20. 12.

2013 a 23. 12. 2013, dňa 23. 12. 2013 bola zásielka uložená), na 20. 2. 2014.

Dňa 9. 1. 2014 elektronickou poštou sťažovateľ oznámil, že sa verejného zasadnutia

nemohol zúčastniť z dôvodu, že až predmetného dňa prevzal predvolanie na verejné

zasadnutie a tiež zo zdravotných dôvodov (bral antibiotiká pre ochorenie priedušiek).

Dňa 5. 2. 2014 bolo elektronickou poštou doručené podanie sťažovateľa, ktorým

namieta nedostatky konania, oznámil že splnomocnil advokátku

na nazretie do súdneho spisu a vyhotovenie fotokópii podľa vlastného uváženia a zároveň

navrhol na termín verejného zasadnutia dňa 20. 2. 2014 predvolať a vypočuť svedkov.

Dňa 19. 2. 2014 bolo súdu doručené ospravedlnenie sťažovateľa zo zdravotných

dôvodov (práceneschopnosť od 21. 1. 2014) a žiadosť o zaslanie znaleckých posudkov.

Verejné zasadnutie dňa 20. 2. 2014 bolo odročené na neurčito stým, že súd vydá

na sťažovateľa príkaz na zatknutie a to na základe predložených zápisníc z iných

občianskoprávnych konaní (kde bol sťažovateľ navrhovateľom) zo dňa 10. 2. 2014

a 21. 1. 2014, ktorých sa sťažovateľ osobne zúčastnil.

Dňa 4. 3. 2014 bola sekretariátu Okresného súdu Bratislava I doručená námietka

zaujatosti proti zákonnému sudcovi.

Dňa 17. 3. 2014 súd vydal na sťažovateľa príkaz na zatknutie.

Dňa 20. 3. 2014 predseda senátu na neverejnom zasadnutí rozhodol o svojej

nezaujatosti.

Dňa 10. 4. 2014 bola Okresnému súdu Bratislava I doručená elektronickou poštou

žiadosť sťažovateľa o vytýčenie termínu hlavného pojednávania.

Dňa 12. 4. 2014 bol sťažovateľ zatknutý a následne dňa 14. 4. 2014 vypočutý

predsedom senátu, ktorý uznesením rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby. Existenciu

väzobných dôvodov potvrdil následne aj Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa

15. 5. 2014.

Následne súd dňa 16. 6. 2014 na verejnom zasadnutí predbežne prejednal obžalobu

podanú v trestnej veci sp. zn. a v termínoch 15. 7. 2014, 26. 8. 2014, 13. 10.

2014, 11. 11. 2014 vykonal hlavné pojednávanie. Najbližší termín hlavného pojednávania

je vytýčený na 16. 12. 2014.“

Ústavný súd zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. zistil,

že popis doterajšieho priebehu konania obsiahnutý vo vyjadrení podpredsedu okresného

súdu zodpovedá obsahu označeného spisu, a preto z neho pri rozhodovaní o sťažnosti

sťažovateľa vychádzal. Z predmetného spisu ústavný súd aktualizoval prehľad procesných

úkonov ku dňu rozhodovania o sťažnosti a zistil tieto skutočnosti:

1. Na hlavnom pojednávaní 16. decembra 2014 okresný súd vec prerokoval a odročil

na 19. január 2015.

2. Krajský súd uznesením sp. zn. z 15. januára 2015 prepustil

sťažovateľa z väzby na slobodu.

3. Hlavné pojednávanie 19. januára 2015 bolo odročené bez prerokovania veci

z dôvodu, že nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti, ktorú sťažovateľ vzniesol proti

predsedovi senátu a následne i proti celému senátu.

4. Na neverejnom zasadnutí okresného súdu 26. januára 2015 bolo uzneseniami

rozhodnuté, že ani predseda senátu, ani senát nie sú vylúčení z prerokovania a rozhodovania

trestnej veci vedenej pod sp. zn. .

5. Krajský súd na neverejnom zasadnutí rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti

uzneseniam, ktorými okresný súd rozhodol o námietkach zaujatosti tak, že ich zamietol.

6. Dňa 12. marca 2015 pokračovalo hlavné pojednávanie, ktoré bolo následne

odročené na 23. marec 2015, keď okresný súd vyhlásil rozsudok vo veci (sťažovateľ bol

uznaný za vinného a bol mu uložený trest). Po podaní odvolania sťažovateľom a jeho

mnohonásobnom doplňovaní bol spis 23. júna 2015 predložený krajskému súdu, ktorý ho

obratom 24. júna 2015 vrátil ako predčasne predložený.

7. Dňa 5. októbra 2015 bol spis znova predložený krajskému súdu na rozhodnutie

o odvolaní, avšak tento ho opätovne vrátil 9. novembra 2015 súdu prvého stupňa spolu

s podrobným odôvodnením, prečo vec posúdil ako predčasne predloženú (procesné

pochybenia, nedoručenie doplnení odvolania procesným stranám, pozn.). V súčasnosti

okresný súd doručuje písomnosti podľa pokynu krajského súdu procesným stranám.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k porušeniu základného

práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

dohovoru.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ ().

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej aj

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec

bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z a , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie

pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo

upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na

odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade

so svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje

tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria

prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam

pre sťažovateľa (, , ). Podľa uvedených kritérií

posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd po oboznámení sa

s obsahom vyžiadaného spisu okresného súdu konštatuje, že vec zo skutkového, ale ani

z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej zložitosti. Ústavný súd zastáva názor,

že v okolnostiach danej veci pri sústredenejšom a najmä efektívnejšom postupe okresného

súdu bolo možné postupovať tak, aby bol stav právnej neistoty sťažovateľa odstránený

v primeranom čase. Ústavný súd napokon poznamenáva, že ani okresný súd vo svojom

vyjadrení k sťažnosti neargumentoval, že dôvodom doterajšej dĺžky napadnutého konania

bola jeho právna či faktická zložitosť.

2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa

uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa . Ústavný súd

zo zapožičaného súdneho spisu zistil, že sťažovateľ vo výraznej miere prispel k vzniku

prieťahov v napadnutom konaní. Z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva, že

sťažovateľ sa systematicky s poukazom na svoj zdravotný stav vyhýbal účasti na trestnom

konaní pred súdom. Na účely preskúmania schopnosti sťažovateľa zúčastniť sa úkonov

v trestnom konaní bolo dokonca nariadené znalecké dokazovanie, ktoré preukázalo

schopnosť sťažovateľa zúčastniť sa uvedených úkonov pred súdom. K predĺženiu

napadnutého konania objektívne prispel sťažovateľ i svojimi písomnými podaniami,

opakovanými námietkami zaujatosti sudcu, celého senátu, ako aj mnohopočetnými

doplneniami odvolania proti rozsudku vo veci samej, s ktorými sa musel okresný súd

procesne vysporiadať. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania teda objektívne

spôsobilo jeho predĺženie, a preto ústavný súd aj na túto skutočnosť prihliadal

pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu

v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej

zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou

všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie

efektívne k odstráneniu právnej neistoty (, , ).

Zo súdneho spisu sp. zn. vyplýva, že v doterajšom priebehu

napadnutého konania sa vyskytli obdobia krátkodobej nečinnosti okresného súdu, avšak

rozhodujúce pochybenie okresného súdu podľa názoru ústavného súdu spočíva v tom, že

konanie ako celok je poznačené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou súvisiacou

najmä so zabezpečením prítomnosti sťažovateľa na procesných úkonoch súdu, keď okresný

súd takmer až po piatich rokoch od doručenia obžaloby vydal na sťažovateľa príkaz

na zatknutie z dôvodu, že sa vyhýbal trestnému konaniu. Nesústredenosť postupu okresného

súdu možno konštatovať aj v súvislosti s tým, že bez toho, aby rozhodol o vznesenej

námietke zaujatosti sudcu, nariadil znalecké dokazovanie, ktoré následne krajský súd

na sťažnosť sťažovateľa zrušil, alebo i v opakovanom vrátení veci krajským súdu

ako predčasne predloženej na rozhodnutie o odvolaní vo veci samej z procesných dôvodov

(napr. nedoručenie doplnení odvolania procesným stranám). Takýto postup nesmeruje

efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka konania, a preto nie je zlučiteľný

so základným právom sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania (vyše šesť rokov), predmet sporu

a jeho význam pre sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu

došlo k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené najmä neefektívnou, resp.

nesústredenou činnosťou okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol,

že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo

sťažovateľa podľa a jeho právo podľa dohovoru (bod 1

výroku tohto nálezu).

Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania

ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa prikázal

okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ).

Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume

106 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.

Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu, berúc do úvahy

správanie sťažovateľa, ktorý výraznou mierou prispel k vzniku prieťahov v konaní,

a doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého konania, dospel ústavný súd k záveru,

že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € primerané

konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd v zmysle rozhodol o úhrade trov

konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním

advokátkou , . Ústavný súd vychádzal

pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené

v roku 2014).

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,

podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 134 €, čo predstavuje spolu s režijným

paušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) odmenu v sume 284,08 € (bod 4 výroku tohto nálezu).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. decembra 2015