Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)II. ÚS 579/2015
PDF · 326.19 KB
No categories available
II. ÚS 579/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti ,
, zastúpeného advokátkou ,
, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní
vedenom pod sp. zn. 5 T 52/09, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.
5 T 52/09 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
5 T 52/2009 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume
1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť
trovy konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet
jeho právnej zástupkyne , , do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. augusta 2014 doručená sťažnosť , (ďalej
len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou ,
, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1 a 2,
čl. 17 ods. 2 a 5, čl. 19 ods. 2, čl. 22 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, 3 a 4, čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. b) a c),
čl. 8 ods. 1 a 2 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/09 (ďalej len
„napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je stranou napadnutého
konania vedeného okresným súdom v postavení obžalovaného z pokusu obzvlášť závažného
zločinu podvodu podľa § 14 ods. 1 k § 221 ods. 1 a 4 písm. a) Trestného zákona a zločinu
marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) Trestného zákona.
Obžaloba bola podaná 24. apríla 2009.
Sťažovateľ v sťažnosti v prvom rade zdôrazňuje, že „Ku dňu podania tejto sťažnosti
vec je vinou nečinnosti porušovateľa, jeho neefektívneho konania, ad hoc formálne
vykonávaných úkonov, porušovania práva rovnosti a kontradiktórnosti zo strany predsedu
senátu, porušovania práva na obhajobu, nezákonného zatknutia sťažovateľa ako pomsty
za podanú sťažnosť na prieťahy Ústavnému súdu SR... v nerozhodnutom stave za viac
ako 5 rokov, 4 mesiace.“.
Podľa názoru sťažovateľa „Vzhľadom k nezákonnej a protiústavnej väzbe, zatknutiu
sťažovateľa dňa 12. 04. 2014 do iného konania č. k. 5 T 95/07 (nie do konania
č. k. 5 T 52/09!) vedeného na Okresnom súde Bratislava I... sa sťažovateľ nemôže v konaní
účinne a efektívne brániť, je porušované jeho právo na obhajobu, nakoľko porušovateľ
a zákonný sudca mu znemožnili prístup k jeho vlastným dôkazovým materiálom... Navyše
predseda senátu odmietol na začiatku hlavného pojednávania vysporiadať
sa s námietkou sťažovateľa a jeho obhajcu - teda s vážnou procesnou námietkou obhajoby,
že za poškodeného (SR v zastúpení MS SR) vystupuje zamestnanec Ministerstva
spravodlivosti SR - , ktorého ako svedka navrhla k vypočutiu súdom
obhajoba a to listom doručeným porušovateľovi do podateľne dňa 05. 02. 2014... teda pred
hlavným pojednávaním... Takéto konanie porušovateľa výrazne zasiahlo do práva
sťažovateľa na obhajobu a práva na spravodlivosť súdneho konania, do práva na rovnosť
zbraní a kontradiktórnosť konania vo veci samej.“.
Sťažovateľ ďalej v sťažnosti okrem iného uvádza:
„S výrazným časovým odstupom, po úmrtí ustanoveného obhajcu, až dňa
16. 11. 2011 porušovateľ vyzval sťažovateľa, aby si v lehote do 05. 12. 2011 zvolil obhajcu
sám... Porušovateľ až dňa 10. 01. 2012 vydal opatrenie, ktorým sťažovateľovi ustanovil
obhajcu ex offo ... Advokát listom zo dňa 21. 01. 2012 doručeným
do podateľne porušovateľa dňa 24. 01. 2012 - požiadal o oslobodenie od povinnosti
zastupovať sťažovateľa z dôvodu, že má kamarátsky vzťah so svedkom obžaloby...
Sťažovateľ nemal advokáta od 24. 01. 2012 do 25. 04. 2013, teda vinou nečinnosti
súdu konanie vo veci samej účinne neprebiehalo. Až po 11 mesiacoch nečinnosti
a neefektívneho konania ad hoc úkonov porušovateľa, zaslal porušovateľ žiadosť
sťažovateľovi, listom zo dňa 29. 11. 2012... aby si opätovne zvolil obhajcu. Výzva bola
sťažovateľovi doručená 27. 12. 2012... Až dňa 25. 04. 2013 (teda až po viac
ako 13 mesiacoch od vypovedania zastupovania ex offo obhajcom -
24. 1. 2012) porušovateľ opatrením ustanovil sťažovateľovi obhajcu ...
Medzitým porušovateľ dňa 09. 08. 2011 uznesením pribral do konania znalcov
z odboru zdravotníctva - psychiatrie za účelom vypracovania znaleckého posudku
sťažovateľa... Porušovateľ závažne pochybil, keď znalcom nestanovil lehotu
na vypracovanie znaleckého posudku (spravidla 1-2 mesiace), o vypracovanie znaleckého
posudku sa nestaral, v trestnej veci nepojednával, čo malo za následok, že znalecký posudok
bol vypracovaný až po sťažnosti sťažovateľa na prieťahy listom zo dňa 18. 06. 2013,
adresovanej predsedníčke OS Bratislava I.“
Sťažovateľ zastáva názor, že „v dôsledku prieťahov v konaní č. k. 5 T 52/09 vinou
porušovateľa, sťažovateľ nedosiahol rozhodnutie v primeranej lehote. Dĺžka konania,
v ktorom je porušovateľom zjavne marené právo na obhajobu a spravodlivé súdne konanie,
nesplnila požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a to všetko aj v rozpore s právom na účinný a rýchly opravný
prostriedok podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“, a preto
„požaduje sťažovateľ priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume
6 000,00 eur“ zdôrazňujúc, že „stav bezmocnosti a beznádeje o výsledok konania, neistoty
a psychického strádania je iba umocňovaný a trvá“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Okresný súd Bratislava I. v konaní vedenom pod č. k. 5 T 52/09 porušil základné
práva a slobody na prerokovanie trestnej veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2, veta prvá Ústavy SR a právo na prerokovanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, nedodržaním zásady rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania porušil jeho
základné práva podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a právo podľa čl. 6 ods. 3 písm. b), písm. c),
písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, porušil čl. 17 ods. 4 veta
prvá Ústavy SR.
2. Okresnému súdu Bratislava I. sa prikazuje, aby v konaní vedenom
pod č. k. 5 T 52/09 konal bez zbytočných prieťahov.
3. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 6 000,00 eur,
ktoré je Okresný súd Bratislava I. povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
nálezu,
4. sa priznáva úhrada trov konania 283/090 eur, ktoré
je Okresný súd Bratislava I. povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne advokátky
do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“
Ústavný súd zistil, že uznesením okresného súdu sp. zn. 5 T 52/09 zo 14. apríla 2014
v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 Tos 51/2014 z 15. mája 2014 bol sťažovateľ vzatý do väzby. Jeho žiadosť
o prepustenie z väzby okresný súd uznesením sp. zn. 5 T 52/09 zo 4. decembra 2014
zamietol. Na základe sťažovateľom podanej sťažnosti krajský súd uznesením
sp. zn. 1 Tos 1/2015 z 15. januára 2015 uznesenie okresného súdu zrušil a nariadil okamžité
prepustenie sťažovateľa z väzby (ktorá trvala od 12. apríla 2014 do 15. januára 2015).
Písomnými podaniami doručenými ústavnému súdu 6. a 20. novembra 2014
a 19. februára 2015 sťažovateľ doplnil svoju sťažnosť z 13. augusta 2014. V písomnom
doplnení sťažnosti z 19. februára 2015 (ďalej len „doplnenie sťažnosti“) sťažovateľ
poukazuje na uznesenie krajského súdu sp. zn. 1 Tos 1/2015 z 15. januára 2015,
z odôvodnenia ktorého „je spoľahlivo ustálené, že postupom porušovateľa došlo k hrubému
a netolerovateľnému porušeniu práva sťažovateľa na osobnú slobodu, garantovaného čl. 17
ods. 2 a ods. 5 Ústavy SR a to tým, že porušovateľ dľa konštatovania sťažnostného súdu...
vinou pochybení predsedu senátu, vinou zjavného porušenie rýchlosti trestného - súdneho
konania a ničotných úkonov porušovateľa a to vinou svojvoľného nerozhodnutia predsedu
senátu o námietke zaujatosti zo dňa 27. 08. 2014, doručenej Okresnému
súdu Bratislava I dňa 02. 09. 2014... zapríčinil nezákonnosť a neprípustnosť väzby
sťažovateľa.
Došlo k hrubému porušeniu ust §-u 2 ods. 6 a §-u 76 ods. 1 Tr. por., čo skonštatoval
Krajský súd v Bratislave v ods. 1 a nasl. na str. 5, str. 6 ním vydaného zrušujúceho
uznesenia č. k. 1 Tos/1/2015 zo dňa 15. 01. 2015... pričom:
1. predsedovi senátu prikázal konať a rozhodnúť o námietke
zaujatosti a to bezodkladne (poznámka: ku dňu podania tejto sťažnosti sťažovateľ nemá
vedomosť o tom. Žeby sudca rozhodol o vznesenej námietke zaujatosti),
2. okresnému súdu nariadil zopakovať výsluchy svedkov z HP dňa 11. 11. 2014,
16. 12. 2014...
Nakoľko porušovateľ hrubým a svojvoľným porušením zásady rýchlosti trestného
konania a porušením čl. 6 ods. 1 cit. Dohovoru nekonal efektívne, s osobitnou
starostlivosťou a urýchlením, nerešpektoval zásadu primeranosti a zdržanlivosti... rozširuje
pôvodne uplatnenú požiadavku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
titulom nemajetkovej ujmy mu spôsobenej svojvoľným a protiústavným konaním
porušovateľa majúcim za následok prieťahy v súdnom - trestnom konaní a tiež vykonanie
nezákonnej väzby z pôvodne uplatnenej sumy 6.000,- EURO na sumu 106.000,- EURO.“.
V ďalšej časti doplnenia sťažnosti sťažovateľ poukazuje na porušovanie označených
základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru zo strany Ústavu na výkon väzby
a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody , pričom tvrdí, že „nebyť ústavne
nekonformného postupu porušovateľa, tak by sa sťažovateľ nemohol stať v rozhodnom
období obeťou vyššie uvedených útokov voči jeho integrite, slobode a bezpečnosti, útokov
voči sťažovateľovi a jeho rodine (manželka, deti) v rozpore s čl. 3, čl. 5, čl. 6, čl. 8, čl. 10
cit. Dohovoru. Teda v prípade ústavne konformného postupu porušovateľa za obvyklého
chodu veci, by sťažovateľovi, jeho manželke a deťom, nevznikla nemajetková ujma
a majetková škoda.“.
V závere doplnenia sťažnosti sťažovateľ „navrhuje a žiada, aby ústavný súd
rozhodol aj nasledovne:
1. Základné práva zaručené čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 16
ods. 1, ods. 2, čl. 17 ods. 2, ods. 5 , čl. 19 ods. 2 , čl. 22, ods.7, ods. 2, čl. 48 ods. 2 ústavy
Slovenskej republiky a podľa čl. 3, čl. 5 ods. 1, ods. 3, ods. 4, čl. 6 ods. 1, ods. 2, ods. 3
písm. b, c, čl. 8 ods. 1, ods. 2, čl. 10 ods. 1 a ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I. v konaní vedenom pod č. k.
5 T 52/2009 porušené boli.
2. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- EURO,
ktoré je Okresný súd Bratislava I. v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti nálezu.“.
Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd požiadal predsedníčku okresného
súdu o vyjadrenie k sťažnosti. Na žiadosť ústavného súdu reagoval podpredseda okresného
súdu v prípise sp. zn. Spr. 3722/2014 z 19. novembra 2014, v ktorom okrem prehľadu
procesných úkonov tiež uvádza:
„V priebehu konania bolo preukázané, že sťažovateľ zneužíval svoj zdravotný stav,
aby sa tak vyhol trestnému konaniu, čo v konečnom dôsledku viedlo až k jeho väzobnému
stíhaniu a až následne bolo možné vec v jej merite prejednať.
Súd sa priebežne zaoberal početnými podaniami sťažovateľa, pričom intenzita týchto
podaní narastala s približujúcimi sa termínmi úkonu súdu. V priebehu konania bol
opakovane upozornený na zákonom akceptované dôvody neúčasti zo zdravotných dôvodov,
ako aj na možnosť vydania príkazu na zatknutie. Zdravotný stav obžalovaného bol v tomto
trestnom konaní znalecky skúmaný opakovane, ako v prípravnom konaní, tak v konaní pred
súdom. Rovnako mal sťažovateľ ustanoveného obhajcu už od prípravného konania, kedy mu
bol ustanovený na žiadosť orgánov činných v trestnom konaní obhajca
a následne bol vždy pred ustanovením iného obhajcu vyzvaný na jeho zvolenie. Sťažovateľ
si tiež v priebehu konania splnomocnil na niektoré úkony obhajcu (
na nazeranie do spisu, na podanie podnetu na dovolanie Ministra
spravodlivosti Slovenskej republiky a tiež , ktorá ho zastupuje v konaní
pre Ústavným súdom).
Nemožno tiež sa stotožniť s námietkou nezákonného postupu súdu vo veci výsluchu
zástupcu Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky - , ktorý
bol poverený zastupovaním v tejto veci 3. 6. 2011. O uvedenom návrhu sťažovateľa
na doplnenie dokazovania zákonný sudca na hlavnom pojednávaní riadne rozhodol.
Na základe vyššie uvedeného mám ústavnú sťažnosť podanú sťažovateľom
za neopodstatnenú.“
Dňa 27. apríla 2015 zaslal ústavný súd predsedníčke okresného súdu na vedomie
a prípadné zaujatie stanoviska doplnenie sťažnosti sťažovateľa z 19. februára 2015.
Predsedníčka okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3303/2015 z 15. mája 2015 okrem iného
uvádza:
„S rozsahom porušení práv sťažovateľa, tak ako to uvádza v doplnení sťažnosti,
sa nestotožňujem. Na možné porušenie práv neprípustným predlžovaním väzby sťažovateľa
v súvislosti so vzniknutou procesnou situáciou poukázal Krajský súd v Bratislave a tomto
rozsahu možno považovať sťažnosť za dôvodnú. Nestotožňujem sa však s tvrdením
sťažovateľa, ktorý na základe tohto uznesenia označil celé konanie a väzobné stíhanie
za nezákonné a porušujúce jeho základné práva a slobody.
Okresný súd Bratislava I sa s výnimkou námietky zaujatosti zo dňa 2. 9. 2014 riadne
zaoberal ostatnými početnými podaniami sťažovateľa, pričom konkrétne poukazujem aj
na námietku zaujatosti doručenú sťažovateľom dňa 9. 12. 2014, o ktorej súd rozhodol
na hlavnom pojednávaní dňa 16. 12. 2014.
Stav konania, pri ktorom mohli byť porušené práva sťažovateľa bol odstránený jeho
prepustením z väzby.
Sťažovateľ ďalej namieta najmä podmienky výkonu väzby, ku ktorým sa však nemám
ako relevantne vyjadriť. Sťažovateľ bol vo väzbe na základe zákonného rozhodnutia súdu
o väzbe, pričom samotný výkon väzby je upravený osobitným zákonom, zabezpečuje ho Zbor
väzenskej a justičnej stáže a dozor vykonáva prokurátor.
Preto aj v prípade, ak by došlo k namietanému porušeniu základných práv
sťažovateľa v súvislosti so samotným výkonom väzby mám za to, že v danej veci absentuje
príčinná súvislosť medzi porušením práv sťažovateľa a konaním Okresného súdu
Bratislava I sp. zn. 5 T 52/2009.
V ostatnej časti sa pridržiavam vyjadrenia zo dňa 19. 11. 2014, Spr. 3722/2014.“
Uznesením č. k. II. ÚS 579/2015-31 z 10. septembra 2015 ústavný súd prijal
sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie v rozsahu namietaného porušenia jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/2009. Vo zvyšnej časti ústavný súd
sťažnosť odmietol.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného
súdu, aby prípadne doplnila predchádzajúce vyjadrenia okresného súdu k sťažnosti
a zároveň oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčka
okresného súdu v prípise sp. zn. Spr. 3303/2015 zo 14. októbra 2015 oznámila, že súhlasí
s tým, aby ústavný súd upustil od ústneho pojednávania, a pridržiava sa svojich
predchádzajúcich vyjadrení.
Následne ústavný súd vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrila, či trvá
na konaní ústneho pojednávania, a zároveň jej zaslal vyjadrenia predsedníčky
a podpredsedu okresného súdu sp. zn. Spr. 3722/2014 z 19. novembra 2014 a sp. zn.
Spr. 3303/2015 z 15. mája 2015 a zo 14. októbra 2015 na vedomie a prípadné zaujatie
stanoviska.
Právna zástupkyňa sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu
6. novembra 2015 oznámila, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania,
a k vyjadreniam okresného súdu nezaujala stanovisko.
Vzhľadom na oznámenia právnej zástupkyne sťažovateľa a predsedníčky okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Ústavný súd zisťoval skutočnosti o doterajšom priebehu napadnutého konania
zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 5 T 52/2009 a z písomného vyjadrenia
podpredsedu okresného súdu, ktorý v rámci podrobného prehľadu procesných úkonov
vykonaných v napadnutom konaní najmä uvádza:
„Obžaloba v trestnej veci Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 5 T 52/2009 bola
podaná dňa 24. 4. 2009.
Zákonný sudca vytýčil termín verejného zasadnutia na 21. 5. 2009, ktorý však bol
odročený na neurčito pre neprítomnosť sťažovateľa a obhajcu.
Ďalší termín verejného zasadnutia bol vytýčený na 6. 7. 2009, 7. 9. 2009 a 15. 10.
2009, pričom všetky termíny boli odročené z dôvodu neprítomnosti obhajcu sťažovateľa.
Následne boli vytýčené termíny 19. 11. 2009 (ospravedlnenie sťažovateľa doručené
súdu 18. 11. 2009 z dôvodu práceneschopnosti od 16. 11. 2009), 11. 1. 2010
(ospravedlnenie sťažovateľa doručené súdu 5. 1. 2010 z dôvodu kolízie s termínom skúšky
z trestného práva procesného) a 18. 2. 2010.
Spolu s predvolaním sťažovateľa súd osobitným prípisom sťažovateľa poučil
o možných dôvodoch ospravedlnenej neúčasti na konaní súdu, ako aj poučenie o možnosti
vydať zatykač v prípade, že sa bude vyhýbať trestnému konaniu. Dňa 8. 2. 2010 bolo súdu
doručené ospravedlnenie sťažovateľa z dôvodu práceneschopnosti trvajúcej od 3. 2. 2010,
preto súd verejné zasadnutie dňa 18. 2. 2010 odročil na neurčito za účelom preverenia
zdravotného stavu sťažovateľa.
Listom zo dňa 19. 2. 2010 súd požiadal lekára, ktorý vystavil potvrdenie
o práceneschopnosti o vyjadrenie k schopnosti sťažovateľa zúčastniť sa úkonov súdu.
Dňa 9. 3. 2010 sa sťažovateľ osobne dostavil na súd za účelom nazerania do
súdneho spisu (t. j. v dobe práceneschopnosti).
Listom zo dňa 20. 4. 2010 súd urgoval vyjadrenie ošetrujúceho lekára, ktorý listom
doručeným dňa 28. 4. 2010 oznámil, že účasť sťažovateľa na pojednávaní súdu nie je
vhodná vzhľadom na jeho zdravotné ťažkosti (bez bližšej špecifikácie).
Nasledujúci termín verejného zasadnutia súd vytýčil na 17. 6. 2010, predvolanie
sťažovateľ prevzal dňa 4. 6. 2010 a listom doručeným dňa 14. 6. 2010 sa sťažovateľ
ospravedlnil z dôvodu práceneschopnosti, podľa predloženého potvrdenia od 3. 2. 2010.
Verejné zasadnutie dňa 17. 6. 2010 bolo odročené na neurčito s tým, že súd listom
zo dňa 18. 6. 2010 požiadal o vyjadrenie ošetrujúceho lekára, k dôvodom neúčasti
sťažovateľa, so zameraním na diagnózu sťažovateľa a kedy bude možné sa zúčastniť
verejného zasadnutia, pričom súd upozornil, že všeobecné konštatovanie nie je dostačujúce.
Listom doručeným dňa 2. 7. 2010 ošetrujúci lekár oznámil, že pre bližšie informácie
bude vhodné kontaktovať psychiatričku , ktorú súd v tejto veci oslovil
prípisom zo dňa 14. 7. 2010, ktorá v náleze doručenom dňa 29. 7. 2010 zaslala podrobnú
lekársku správu a pre potreby súdu odporučila obrátiť sa na znalca z odboru psychiatrie.
Dňa 20. 11. 2010 súd opätovne vytýčil termín verejného zasadnutia na 24. 1. 2011.
Prípisom doručeným dňa 24. 11. 2010 sťažovateľ oznámil, že ak súd vytýči termín
verejného zasadnutia, tak sa tohto zúčastní a následne dňa 28. 12. 2010 doručil súdu
podanie označené ako návrh na doplnenie dokazovania, dňa 12. 1. 2011 a 17. 1. 2011
sťažovateľ podal námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi, a dňa 19. 1. 2011 žiadosť
o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti (od 3. 2. 2010) kde, uviedol, že
práceneschopnosť končí dňa 3. 2. 2011.
Listom zo dňa 26. 1. 2011 opätovne súd požiadal ošetrujúceho lekára o informáciu
o zdravotnom stave sťažovateľa, teda akou chorobou trpí, či je táto choroba je tak vážna, že
prípadná účasť na súdnom pojednávaní môže ohroziť život alebo zdravie sťažovateľa a aká
je prognóza, že sa sťažovateľ bude môcť zúčastniť pojednávania.
Listom zo dňa 15. 2. 2011 ošetrujúca lekárka oznámila súdu, že sťažovateľ je
v trvalej liečbe psychiatričky, pre nezmenenú diagnózu.
Uznesením zo dňa 20. 3. 2011 súd pribral do konania dvoch znalcov z odboru
zdravotníctvo - psychiatri, ktoré Krajský súd v Bratislave na základe sťažnosti sťažovateľa
dňa 13. 3. 2011 zrušil, z dôvodu, že nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti.
Na neverejnom zasadnutí dňa 28. 4. 2011 predseda senátu rozhodol o svojej
nezaujatosti, proti čomu sťažovateľ podal sťažnosť. Krajský súd v Bratislave uznesením
zo dňa 8. 6. 2011 sťažnosť zamietol.
Dňa 22. 6. 2011 bolo súdu doručené podanie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky, ktorého obsahom je informácia, že sťažovateľ napriek tomu, že sa v trestnej veci
sp. zn. 5 T 52/2009 opakovane zo zdravotných dôvodov ospravedlňuje, v čase
práceneschopnosti sa zúčastňuje občianskoprávnych súdnych sporov, v ktorých je
navrhovateľom.
Uznesením zo dňa 9. 8. 2011 súd opätovne do konania pribral dvoch znalcov
psychiatrov, ktoré Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 25. 10. 2011 potvrdil
a sťažnosť sťažovateľa zamietol.
Výzvou zo dňa 16. 11. 2011 súd oznámil sťažovateľovi úmrtie ,
obhajcu sťažovateľa a vyzval ho na zvolenie si obhajcu s poučením, že ak si obhajcu
nezvolí, bude mu obhajca ustanovený súdom.
Opatrením zo dňa 10. 1. 2012 bol sťažovateľovi ustanovený obhajca
, ktorý však po oboznámení sa zo spisom dňa 18. 1. 2012, listom doručeným
dňa 24. 1. 2012 požiadal o oslobodenie od povinnosti obhajovať sťažovateľa z dôvodu
možného konfliktu záujmov.
Listom zo dňa 29. 11. 2012 súd opätovne vyzval sťažovateľa na zvolenie si obhajcu,
na ktorú reagoval sťažovateľ podaním doručeným dňa 4. 1. 2013, ktorým si však obhajcu
nezvolil.
Dňa 25. 4. 2013 súd sťažovateľovi ustanovil obhajcu a zaslal
spisový materiál znalcom.
Listom doručeným dňa 15. 7. 2013 znalci súdu oznámili, že znalecký posudok
doposiaľ nebol vyhotovený z dôvodu, že sa nepodarilo so sťažovateľom dohodnúť termín
vyšetrenia s tým, že po návrate z dovolenky v zahraničí dňa 19. 8. 2013 sa so znalcami
skontaktuje.
Listom zo dňa 24. 10. 2013 znalci súdu oznámili, že klinické psychiatrické vyšetrenie
bolo vykonané dňa 10. 9. 2013 a 11. 9. 2013 s predpokladaným termínom odovzdania
znaleckého posudku do 31. 10. 2013.
Dňa 15. 11. 2013 bol súdu doručený znalecký posudok, v ktorom konštatujú, že
sťažovateľ je schopný sa osobne zúčastniť pojednávania.
Súd dňa 26. 11. 2013 vytýčil termín verejného zasadnutia na 9. 1. 2014, pričom spolu
s predvolaním zaslal obžalobe aj obhajobe vyhotovenie znaleckého posudku.
Verejné zasadnutie bolo dňa 9. 1. 2014 odročené pre neprítomnosť sťažovateľa,
ktorý predvolanie prevzal až v deň verejného zasadnutia (zásielka bola doručovaná 20. 12.
2013 a 23. 12. 2013, dňa 23. 12. 2013 bola zásielka uložená), na 20. 2. 2014.
Dňa 9. 1. 2014 elektronickou poštou sťažovateľ oznámil, že sa verejného zasadnutia
nemohol zúčastniť z dôvodu, že až predmetného dňa prevzal predvolanie na verejné
zasadnutie a tiež zo zdravotných dôvodov (bral antibiotiká pre ochorenie priedušiek).
Dňa 5. 2. 2014 bolo elektronickou poštou doručené podanie sťažovateľa, ktorým
namieta nedostatky konania, oznámil že splnomocnil advokátku
na nazretie do súdneho spisu a vyhotovenie fotokópii podľa vlastného uváženia a zároveň
navrhol na termín verejného zasadnutia dňa 20. 2. 2014 predvolať a vypočuť svedkov.
Dňa 19. 2. 2014 bolo súdu doručené ospravedlnenie sťažovateľa zo zdravotných
dôvodov (práceneschopnosť od 21. 1. 2014) a žiadosť o zaslanie znaleckých posudkov.
Verejné zasadnutie dňa 20. 2. 2014 bolo odročené na neurčito stým, že súd vydá
na sťažovateľa príkaz na zatknutie a to na základe predložených zápisníc z iných
občianskoprávnych konaní (kde bol sťažovateľ navrhovateľom) zo dňa 10. 2. 2014
a 21. 1. 2014, ktorých sa sťažovateľ osobne zúčastnil.
Dňa 4. 3. 2014 bola sekretariátu Okresného súdu Bratislava I doručená námietka
zaujatosti proti zákonnému sudcovi.
Dňa 17. 3. 2014 súd vydal na sťažovateľa príkaz na zatknutie.
Dňa 20. 3. 2014 predseda senátu na neverejnom zasadnutí rozhodol o svojej
nezaujatosti.
Dňa 10. 4. 2014 bola Okresnému súdu Bratislava I doručená elektronickou poštou
žiadosť sťažovateľa o vytýčenie termínu hlavného pojednávania.
Dňa 12. 4. 2014 bol sťažovateľ zatknutý a následne dňa 14. 4. 2014 vypočutý
predsedom senátu, ktorý uznesením rozhodol o vzatí sťažovateľa do väzby. Existenciu
väzobných dôvodov potvrdil následne aj Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa
15. 5. 2014.
Následne súd dňa 16. 6. 2014 na verejnom zasadnutí predbežne prejednal obžalobu
podanú v trestnej veci sp. zn. 5T 52/2009 a v termínoch 15. 7. 2014, 26. 8. 2014, 13. 10.
2014, 11. 11. 2014 vykonal hlavné pojednávanie. Najbližší termín hlavného pojednávania
je vytýčený na 16. 12. 2014.“
Ústavný súd zo spisu okresného súdu vedeného pod sp. zn. 5 T 52/2009 zistil,
že popis doterajšieho priebehu konania obsiahnutý vo vyjadrení podpredsedu okresného
súdu zodpovedá obsahu označeného spisu, a preto z neho pri rozhodovaní o sťažnosti
sťažovateľa vychádzal. Z predmetného spisu ústavný súd aktualizoval prehľad procesných
úkonov ku dňu rozhodovania o sťažnosti a zistil tieto skutočnosti:
1. Na hlavnom pojednávaní 16. decembra 2014 okresný súd vec prerokoval a odročil
na 19. január 2015.
2. Krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 1/2015 z 15. januára 2015 prepustil
sťažovateľa z väzby na slobodu.
3. Hlavné pojednávanie 19. januára 2015 bolo odročené bez prerokovania veci
z dôvodu, že nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti, ktorú sťažovateľ vzniesol proti
predsedovi senátu a následne i proti celému senátu.
4. Na neverejnom zasadnutí okresného súdu 26. januára 2015 bolo uzneseniami
rozhodnuté, že ani predseda senátu, ani senát nie sú vylúčení z prerokovania a rozhodovania
trestnej veci vedenej pod sp. zn. 5 T 52/2009.
5. Krajský súd na neverejnom zasadnutí rozhodol o sťažnosti sťažovateľa proti
uzneseniam, ktorými okresný súd rozhodol o námietkach zaujatosti tak, že ich zamietol.
6. Dňa 12. marca 2015 pokračovalo hlavné pojednávanie, ktoré bolo následne
odročené na 23. marec 2015, keď okresný súd vyhlásil rozsudok vo veci (sťažovateľ bol
uznaný za vinného a bol mu uložený trest). Po podaní odvolania sťažovateľom a jeho
mnohonásobnom doplňovaní bol spis 23. júna 2015 predložený krajskému súdu, ktorý ho
obratom 24. júna 2015 vrátil ako predčasne predložený.
7. Dňa 5. októbra 2015 bol spis znova predložený krajskému súdu na rozhodnutie
o odvolaní, avšak tento ho opätovne vrátil 9. novembra 2015 súdu prvého stupňa spolu
s podrobným odôvodnením, prečo vec posúdil ako predčasne predloženú (procesné
pochybenia, nedoručenie doplnení odvolania procesným stranám, pozn.). V súčasnosti
okresný súd doručuje písomnosti podľa pokynu krajského súdu procesným stranám.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o tom, či postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/2009 došlo k porušeniu základného
práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec
bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže
odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo
upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod na
odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). V súlade
s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd v rámci prvého kritéria
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených kritérií
posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd po oboznámení sa
s obsahom vyžiadaného spisu okresného súdu konštatuje, že vec zo skutkového, ale ani
z právneho hľadiska nevykazuje črty mimoriadnej zložitosti. Ústavný súd zastáva názor,
že v okolnostiach danej veci pri sústredenejšom a najmä efektívnejšom postupe okresného
súdu bolo možné postupovať tak, aby bol stav právnej neistoty sťažovateľa odstránený
v primeranom čase. Ústavný súd napokon poznamenáva, že ani okresný súd vo svojom
vyjadrení k sťažnosti neargumentoval, že dôvodom doterajšej dĺžky napadnutého konania
bola jeho právna či faktická zložitosť.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa
uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd
zo zapožičaného súdneho spisu zistil, že sťažovateľ vo výraznej miere prispel k vzniku
prieťahov v napadnutom konaní. Z vyžiadaného spisu okresného súdu vyplýva, že
sťažovateľ sa systematicky s poukazom na svoj zdravotný stav vyhýbal účasti na trestnom
konaní pred súdom. Na účely preskúmania schopnosti sťažovateľa zúčastniť sa úkonov
v trestnom konaní bolo dokonca nariadené znalecké dokazovanie, ktoré preukázalo
schopnosť sťažovateľa zúčastniť sa uvedených úkonov pred súdom. K predĺženiu
napadnutého konania objektívne prispel sťažovateľ i svojimi písomnými podaniami,
opakovanými námietkami zaujatosti sudcu, celého senátu, ako aj mnohopočetnými
doplneniami odvolania proti rozsudku vo veci samej, s ktorými sa musel okresný súd
procesne vysporiadať. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania teda objektívne
spôsobilo jeho predĺženie, a preto ústavný súd aj na túto skutočnosť prihliadal
pri rozhodovaní o výške primeraného finančného zadosťučinenia.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal hodnotením postupu okresného súdu
v namietanom konaní, pričom vychádzal zo svojej ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené nielen samotnou nečinnosťou
všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým konaním, ktoré nevedie
efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03, IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Zo súdneho spisu sp. zn. 5 T 52/2009 vyplýva, že v doterajšom priebehu
napadnutého konania sa vyskytli obdobia krátkodobej nečinnosti okresného súdu, avšak
rozhodujúce pochybenie okresného súdu podľa názoru ústavného súdu spočíva v tom, že
konanie ako celok je poznačené neefektívnou, resp. nesústredenou činnosťou súvisiacou
najmä so zabezpečením prítomnosti sťažovateľa na procesných úkonoch súdu, keď okresný
súd takmer až po piatich rokoch od doručenia obžaloby vydal na sťažovateľa príkaz
na zatknutie z dôvodu, že sa vyhýbal trestnému konaniu. Nesústredenosť postupu okresného
súdu možno konštatovať aj v súvislosti s tým, že bez toho, aby rozhodol o vznesenej
námietke zaujatosti sudcu, nariadil znalecké dokazovanie, ktoré následne krajský súd
na sťažnosť sťažovateľa zrušil, alebo i v opakovanom vrátení veci krajským súdu
ako predčasne predloženej na rozhodnutie o odvolaní vo veci samej z procesných dôvodov
(napr. nedoručenie doplnení odvolania procesným stranám). Takýto postup nesmeruje
efektívne k odstráneniu stavu právnej neistoty účastníka konania, a preto nie je zlučiteľný
so základným právom sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Zohľadňujúc doterajšiu dĺžku namietaného konania (vyše šesť rokov), predmet sporu
a jeho význam pre sťažovateľa, ústavný súd dospel k záveru, že v jeho doterajšom priebehu
došlo k zbytočným prieťahom, ktoré boli spôsobené najmä neefektívnou, resp.
nesústredenou činnosťou okresného súdu. Na tomto základe ústavný súd rozhodol,
že postupom okresného súdu v namietanom konaní bolo porušené základné právo
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1
výroku tohto nálezu).
Vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté konanie nebolo v čase rozhodovania
ústavného súdu ešte právoplatne skončené, ústavný súd podľa čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal
okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 52/2009 konal bez zbytočných
prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
106 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu, berúc do úvahy
správanie sťažovateľa, ktorý výraznou mierou prispel k vzniku prieťahov v konaní,
a doterajšiu neprimeranú dĺžku napadnutého konania, dospel ústavný súd k záveru,
že v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 000 € primerané
konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 3 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním
advokátkou , . Ústavný súd vychádzal
pri rozhodovaní o priznaní trov konania z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca
hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené
v roku 2014).
Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia,
podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 134 €, čo predstavuje spolu s režijným
paušálom (§ 16 ods. 3 vyhlášky) odmenu v sume 284,08 € (bod 4 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej
zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2015