Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 841/2015
PDF · 152.84 KB
No categories available
II. ÚS 841/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. decembra 2015
v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa
Mészárosa a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátkou JUDr. Mariannou Lechmanovou,
Advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia
čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
postupom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby
v súvislosti s vybavovaním žiadosti o poskytnutie fotokópie zo zdravotnej dokumentácie
z 29. mája 2014 a prípisom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky
č. k. IV/2 Gn 41/15/1000-10 z 9. júna 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. augusta 2015 doručená a 7. októbra 2015 na predchádzajúcu výzvu ústavného súdu
doplnená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a Ústavu na výkon väzby
(ďalej len „ÚVTOS a ÚVV “) v súvislosti s vybavovaním jeho žiadosti
o poskytnutie fotokópie zo zdravotnej dokumentácie z 29. mája 2014 a prípisom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)
č. k. IV/2 Gn 41/15/1000-10 z 9. júna 2015 (ďalej len „napadnuté vybavenie podnetu“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa toho času nachádza v Ústave na výkon trestu
odňatia slobody a Ústave na výkon väzby , kde vykonáva trest odňatia slobody.
Dňa 29. mája 2014 požiadal sťažovateľ ÚVTOS a ÚVV na základe
§ 25 ods. 2 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich
s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“) o vyhotovenie kópie
celej zdravotnej dokumentácie týkajúcej sa jeho osoby. ÚVTOS a ÚVV žiadosti
sťažovateľa nevyhovel a kópiu zdravotnej dokumentácie mu nevyhotovil.
Sťažovateľ podnetom z 25. marca 2015 žiadal Krajskú prokuratúru v Trenčíne (ďalej
len „krajská prokuratúra“) o vykonanie opatrení v tom smere, aby ÚVTOS a ÚVV
zabezpečil vyhotovenie kópie sťažovateľovej zdravotnej dokumentácie. Krajská prokuratúra
podnet sťažovateľa odložila ako nedôvodný.
Opakovaným podnetom z 27. apríla 2015 požiadal sťažovateľ generálnu prokuratúru
o preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetu z 25. marca 2015 krajskou prokuratúrou.
Generálna prokuratúra opakovaný podnet sťažovateľa odložila ako nedôvodný a k podstate
veci uviedla, že „[p]ostup pracovníkov ÚVTOS a ÚVV , ktorí Vám odmietli vyhotoviť
kópiu zdravotnej dokumentácie nebol v rozpore s ustanovením § 25
zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním
zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, pretože zákon neuvádza povinnosť poskytovateľa zdravotnej starostlivosti
vyhotovovať kópie zdravotnej dokumentácie na požiadanie. Taktiež nekonštatujem
porušenie článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorý upravuje
právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života.“.
Sťažovateľ namieta, že v zmysle § 25 ods. 1 písm. a) zákona o zdravotnej
starostlivosti je oprávnený nahliadať do zdravotnej dokumentácie týkajúcej sa jeho osoby
v celom rozsahu a v zmysle § 25 ods. 2 uvedeného zákona má právo robiť si na mieste
výpisky alebo kópie zo zdravotnej dokumentácie v rozsahu ustanovenom v odseku 1
(v celom rozsahu).
Vzhľadom na to, že sťažovateľ v ústave na výkon trestu odňatia slobody nemôže
disponovať vlastným zariadením, ktoré by mu umožnilo vyhotoviť kópie listín, zastáva
názor, že je povinnosťou ÚVTOS a ÚVV vyhotoviť mu kópie celej zdravotnej
dokumentácie týkajúcej sa jeho osoby na jeho žiadosť.
Sťažovateľ v kontexte poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) vo veci K. H. a ostatní proti Slovenskej republike z 28. 4. 2009 (ďalej
len „rozhodnutie ESĽP“), v ktorom mal ESĽP konštatovať porušenie čl. 6 ods. 1
a čl. 8 dohovoru, keď sťažovateľkám malo byť štátnymi orgánmi odmietnuté vyhotovenie
kópií zo zdravotnej dokumentácie, aj keď robenie si výpiskov im bolo umožnené.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1.) Práva sťažovateľa , zaručené čl. 6 ods. 1, v čl. 8 ods. 1, 2
Dohovoru postupom a konaním porušovateľa v 1. Rade ÚVV a ÚVTOS
a porušovateľa v 2. rade postupom a rozhodnutím Generálnej prokuratúry č.k.:
IV/2 Gn 41/15/1000-10 zo dňa 09.06.2015 porušené boli.
2.) Ústavný súd SR týmto zrušuje rozhodnutie Generálnej prokuratúry č.k.:
IV/2 Gn 41/15/1000-10 zo dňa 09.06.2015 a vec jej vracia na ďalšie konanie.
3.) Porušovateľ v 1.rade, ÚVV a ÚVTOS je povinný nahradiť sťažovateľovi
trovy konania vo výške 709,83 Eur (slovom sedemstodeväť Eur a osemdesiattri centov) na
bankový účet právnej zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, advokát vedený
do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu
SR.“
Zároveň sťažovateľ žiadal ústavný súd o anonymizáciu svojho mena a priezviska
iniciálkami.
Ďalej sťažovateľ podaním označeným ako „Doplnenie sťažnosti o primerané
finančné zadosťučinenie“ z 5. novembra 2015 navrhol, aby ústavný súd „priznal
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,00 Eur (slovom päť tisíc
Eur), ktoré sú Generálna prokuratúra SR a Ústav na výkon trestu odňatia slobody a Ústav
na výkon väzby povinné mu spoločne a nerozdielne vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia k jeho rukám“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. ...
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
Za zjavne neopodstatnený možno považovať návrh vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci alebo jeho rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. O zjavne neopodstatnený návrh ide preto vtedy, ak pri jej predbežnom
prerokovaní ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí návrhu na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 140/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).
Z obsahu podanej sťažnosti vyplýva nesúhlasné stanovisko sťažovateľa s postupom
ÚVTOS a ÚVV a následne krajskou prokuratúrou a generálnou prokuratúrou pri
napadnutom vybavení podnetu.
Námietke sťažovateľa na porušenie práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým
vybavením podnetu ústavný súd nevyhovel z dôvodu, že čl. 6 ods. 1 dohovoru sa týka iba
rozhodnutí súdov rozhodujúcich o právach občianskej povahy alebo o opodstatnenosti
trestného obvinenia osoby, ktorá je účastníkom konania pred súdom (m. m. III. ÚS 206/06,
III. ÚS 2/09 atď.).
Ktorákoľvek zložka prokuratúry v trestnom konaní nemá postavenie súdneho orgánu
a jej akékoľvek rozhodnutie nie je súdnym rozhodnutím v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru
(m. m. I. ÚS 263/09).
Pri námietke sťažovateľa, že je v zmysle ustanovení § 25 ods. 1 a 2 zákona
o zdravotnej starostlivosti oprávnený na vyhotovovanie kópií zo zdravotnej dokumentácie,
avšak vzhľadom na to, že je toho času umiestnený v ústave na výkon trestu odňatia slobody
a je povinný sa podrobiť obmedzeniam vyplývajúcim z výkonu trestu odňatia slobody,
a preto nemá možnosť disponovať vlastným zariadením, ktoré by mu umožnilo vyhotovenie
kópií zdravotnej dokumentácie, ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že nevyhovenie
žiadosti sťažovateľa z dôvodu, že zákon neukladá poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti
(ÚVTOS a ÚVV ) vyhotovovať kópie zdravotnej dokumentácie na požiadanie, ústavný
súd nevníma ako zásah do práv podľa čl. 6 ods. 1 a ani čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj právny názor, podľa ktorého
postup orgánu verejnej moci v súlade s platným a účinným zákonom nemožno hodnotiť ako
porušovanie základných práv garantovaných ústavou a ani práv garantovaných dohovorom
či inou kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97, II. ÚS 81/00), a zároveň zdôrazňuje, že aj keď je
prokuratúre v zmysle čl. 149 ústavy zverená funkcia chrániť práva a zákonom chránené
záujmy fyzických osôb a právnických osôb, nemôže plniť túto funkciu nad rámec, či
dokonca v rozpore so zákonom, pretože aj na ňu sa vzťahuje čl. 2 ods. 2 ústavy, podľa
ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu
a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (II. ÚS 280/2015).
K namietanému rozhodnutiu ESĽP vo veci K. H. a ostatní proti Slovenskej republike
ústavný súd uvádza, že ESĽP v predmetnom rozhodnutí zdôraznil práve individuálny
prístup k využitiu čl. 8 dohovoru a zdôraznil, že čl. 8 neposkytuje všeobecné právo
na prístup k údajom v zmysle práva na informácie.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že namietané porušenie čl. 6 ods. 1
a čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru je zjavne neopodstatnené.
Keďže sťažnosť bola ako celok odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného
finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody
sťažovateľa (čl. 127 ods. 3 ústavy), ústavný súd o návrhu sťažovateľa na priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia ďalej nerozhodoval.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. decembra 2015