Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 14/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2015

predbežne prerokoval sťažnosť ,

t. č. , zastúpeného

advokátom Mgr. Jurajom Šimunym, Námestie M. R. Štefánika 30/33, Topoľčany, vo veci

namietaného porušenia jeho základných práv podľa a 5 Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. z 3. marca 2015

a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 31. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna

2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. vo výkone väzby

v Ústave na výkon väzby a odňatia slobody v Bratislave, ktorou namietal porušenie svojich

základných práv podľa a 5 (ďalej len ,a“)

a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len ,,dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn.

z 3. marca 2015 (ďalej len ,,okresný súd“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. z 31. marca 2015 (ďalej len ,,krajský súd“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je na základe uznesenia

vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II trestne stíhaný,

a to pre zločiny vydierania, znásilnenia a sexuálneho násilia, ktorého sa mal dopustiť

na skutkovom základe tam uvedenom. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného

súdu zo 4. júla 2013 s tým, že lehota väzby začala plynúť 3. júla 2013, pričom do väzby bol

vzatý z dôvodu podľa (preventívna väzba).

3. Dňa 21. februára 2014 bola na sťažovateľa podaná na okresnom súde na totožnom

skutkovom základe obžaloba. Po viacerých uskutočnených termínoch hlavného

pojednávania podal sťažovateľ 20. januára 2015 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu

spolu so žiadosťou o nahradenie väzby. Uznesením okresného súdu napadnutým touto

sťažnosťou bola žiadosť sťažovateľa zamietnutá, jeho písomný sľub okresný súd neprijal

a väzbu nenahradil ani dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažnosť sťažovateľa

proti uzneseniu okresného súdu z 3. marca 2015 zamietol krajský súd uznesením

z 31. marca 2015, ktoré sťažovateľ rovnako napadol touto sťažnosťou.

4. Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu síce rozsiahlo popisuje priebeh

jeho väzobného stíhania, dôvody sťažnosti však uvádza veľmi stručne, a to v podstate iba

odkazom na dôvody jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 3. marca 2015.

Poukazuje na skutočnosť, že od podania obžaloby bolo uskutočnených 9 termínov hlavného

pojednávania, pričom vo veci došlo k zmene zloženia senátu (hlavné pojednávanie 1. júla

2014 a 25. novembra 2014), na ktorú nebol upozornený, čím malo byť porušené pravidlo

nezmeniteľnosti senátu a zároveň zásada ústnosti a bezprostrednosti. Keďže sťažovateľ

nesúhlasil so zmenou v zložení senátu, 3. marca 2015 sa začalo hlavné pojednávanie

v podstate od začiatku, čím dochádza k prieťahom v jeho trestnej veci, v dôsledku čoho

nemožno považovať ďalšie trvanie väzby za zákonné a v súlade s .

5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že:

(i) okresný súd napadnutým uznesením porušil jeho základné práva podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a právo podľa dohovoru,

(ii) krajský súd napadnutým uznesením porušil jeho základné práva podľa čl. 17

ods. 2 a 5 a právo podľa dohovoru,

(iii) uznesenie krajského súdu sa zrušuje a krajskému súdu sa prikazuje, aby

sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

II.

6. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa

o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako

z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený

zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody

v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený

pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci

a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa

môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

7. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd

skúma, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých

nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením okresného súdu

8. Vzhľadom na princíp subsidiarity vyjadrený v (,,... ak o ochrane

týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne

konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach vo vzťahu k uzneseniu

okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby, pretože sa ochrany svojich práv mohol

domáhať a aj sa domáhal podaním sťažnosti podľa a nasl. .

Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného

súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona

o ústavnom súde.

K namietanému porušeniu základných práv podľa a 5

a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu o zamietnutí sťažnosti

sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu

9. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu namieta absenciu

dôvodov pre ďalšie trvanie jeho preventívnej väzby výlučne z dôvodu tvrdených prieťahov,

ktoré podľa jeho názoru nastali v dôsledku zmeny zloženia senátu rozhodujúceho jeho

trestnú vec.

10. Pokiaľ ide o tvrdený zásah do označených práv uznesením krajského súdu,

ústavný súd uvádza, že právo na osobnú slobodu, garantované , ako aj dohovorom,

zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd)

popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb

človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo

slobodne z tohto miesta odísť (). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť

„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem

toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť

zlučiteľné s účelom , ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli

(, ale aj , , , ). Z uvedenej

zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj

porušenie a 5 , ako aj dohovoru.

11. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.

Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti

a zákonnosti (). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu

dbať na to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na tento účel

patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť

existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu

neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach

o žiadostiach obvineného o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. 12. 1991).

12. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc

na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní

pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej

slobody, akým je väzba obvineného (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu v práve na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5

je obsiahnuté aj právo obvineného (obžalovaného) iniciovať konanie, v ktorom by

súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je

väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo

byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch

podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia korešponduje právam

vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. , , ,

). Vychádzajúc z týchto základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosť

sťažovateľa.

13. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením okresného súdu, sťažnosťou

sťažovateľa, ako aj s napadnutým uznesením krajského súdu. V jeho písomnom vyhotovení

tento najskôr rekapituloval dôvody uznesenia okresného súdu a sťažnosti sťažovateľa, aby

na vlastné odôvodnenie v podstatnom uviedol:

,,Doposiaľ vykonané dôkazy naďalej odôvodňujú opodstatnenosť predmetného

trestného stíhania proti obžalovanému a v danom štádiu konania existuje naďalej

odôvodnená obava, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by mohol pokračovať

v obdobnej trestnej činnosti a preto aj podľa názoru sťažnostného súdu dôvodnosť väzby

podľa je daná s poukazom na charakter trestnej činnosti

a zároveň vzhľadom na osobu obžalovaného.

Sťažnostný súd pri rešpektovaní prezumpcie neviny obžalovaného dospel na

podklade doposiaľ vykonaných dôkazov k záveru, že obvinenie zo spáchania žalovaných

trestných činov zatiaľ neoslablo natoľko, aby bolo možné konštatovať jeho zjavnú

neopodstatnenosť. Po tom, ako predseda senátu v súlade s

rozhodol vzhľadom na zmenu senátu, že sa hlavné pojednávanie vykoná znovu, boli na

hlavnom pojednávaní 3.3.2015 vykonané dôkazy výsluchom obžalovaného, svedkov

a 23.3.2015 výsluchom poškodenej a znalca, a ani na podklade týchto vykonaných dôkazov

nie je teda možné konštatovať zjavnú nedôvodnosť a neopodstatnenosť obvinenia. Hlavné

pojednávanie nebolo dosiaľ ukončené, je nutné doplniť dokazovanie výsluchom znalcov

a svedkov, a aj tieto dôkazy môžu prispieť k tomu, či sa podozrenie potvrdí alebo vyvráti...

Pokiaľ ide o dôvod väzby podľa tak tento väzobný

dôvod aj naďalej vychádza z toho, že obžalovaný bol v minulosti trikrát súdne trestaný

za spáchanie trestného činu lúpeže, znásilnenia a sexuálneho násilia, naposledy... mu bol

uložený súhrnný trest vo výmere 7 rokov a 7 mesiacov...

V posudzovanej veci sa voči obžalovanému opätovne vedie trestné stíhanie

pre spáchanie závažnej násilnej trestnej činnosti. Aj napriek dobe piatich rokov, ktorá

uplynula od ostatného výkonu trestu odňatia slobody, je tu dostatočne odôvodnená obava,

že výkon trestu nemal podstatný vplyv na správanie sa obžalovaného, nakoľko tento

sa znovu dostal do podozrenia z protiprávneho konania. Všetky tieto okolnosti je potrebné

označiť za konkrétne skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť opodstatnenú obavu, že zo strany

obžalovaného hrozí dôvodná obava z páchania násilných trestných činov...

Obžalovaný je obžalovaný z troch zločinov a osoba obžalovaného v spojitosti

s charakterom prejednávaného prípadu znemožňuje zatiaľ nahradiť väzbu prijatím

alternatívnych záruk, pretože tieto inštitúty nedokážu eliminovať hrozbu z možného

páchania rovnakého, či podobného trestného činu zo strany obžalovaného.

Obžalovaný prostredníctvom obhajcu namietal zbytočný prieťah v konaní spôsobený

rozhodnutím vykonať dokazovanie od začiatku z dôvodu dlhodobej choroby prísediaceho

a zmeny senátu. K uvedenému krajský súd konštatuje, že v situácii, ktorá nastala počas

dokazovania pred súdom v dôsledku ochorenia prísediaceho a podľa predsedu senátu ide

o dlhodobé ochorenie, ktoré znemožní účasť prísediaceho v konaní, je nutné postupovať

podľa , pretože zo zásady ústnosti a bezprostrednosti (

a 19 ) vyplýva, že na rozhodovaní vo veci sa smú podieľať sudcovia/prísediaci,

ktorí sa v celom rozsahu zúčastnili na prejednaní v konaní pred súdom a za ich prítomnosti

boli vykonané dôkazy, ktoré tak môžu títo prísediaci na podklade bezprostredného dojmu

riadne vyhodnotiť a tak získať spoľahlivý skutkový podklad pre meritórne rozhodnutie.

Ochorenie prísediaceho a závažnosť a dlhodobosť ochorenia predseda senátu

nemohol predpokladať a nemôže ho nijakým spôsobom ovplyvniť. Ihneď po jeho zistení

urobil opatrenie podľa a na hlavnom pojednávaní dňa 3.3.2015

a 23.3.2015 začal vykonávať dôkazy od začiatku t.j. vypočul obžalovaného, svedkov,

poškodenú, znalca, a na 15.4.2015 nariadil dokazovanie výsluchom ďalších znalcov

a svedkov.

Účelom preventívnej väzby v tomto konkrétnom prípade je zabrániť škodlivým

dôsledkom, ktoré by konaním obžalovaného mohli nastať.

Krajský súd uzatvára, že v predmetnej trestnej veci sú dané dôvody väzby

a vzhľadom na osobu obžalovaného a charakter stíhanej trestnej činnosti nie je možné

zatiaľ účel väzby dosiahnuť iným opatrením (zásada subsidiarity)... V záujme účinnej

ochrany spoločnosti a v záujme riadneho stíhania a potrestania prípadných páchateľov

zločinov je preto potrebné dať zatiaľ prednosť ochrane spoločnosti pred osobnou slobodou

obžalovaného.“

14. K takémuto odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s odôvodnením uznesenia okresného súdu, ktoré si krajský súd plne osvojil, považuje

ústavný súd za potrebné iba stručne uviesť, že ústavnému súdu neprislúcha, aby v rámci

konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby

sťažovateľa a splnenie zákonných podmienok pre jeho držanie vo väzbe. To prislúcha

zásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiach

vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-

procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou. Jedným z týchto

princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie obvineného do väzby, jeho držanie v nej, ako

aj jej prípadné predĺženie.

15. Podľa a väzba v rámci základnej

alebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže

trvať len nevyhnutný čas. Celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou

v konaní pred súdom nesmie presiahnuť tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie

pre zločin.

Podľa , a ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej

ďalšie trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť

obvinený ihneď prepustený na slobodu. Policajt, prokurátor, sudca pre prípravné konanie

a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo

či sa zmenili. ... Obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu... O takej

žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak

v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď

rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.

Podľa ak došlo k zmene samosudcu alebo sa

zmenilo zloženie senátu, musí sa hlavné pojednávanie vykonať znova; to neplatí,

ak so zmenou samosudcu alebo zmenou v zložení senátu obžalovaný súhlasí.

16. Vo vzťahu k existencii a trvaniu dôvodov preventívnej väzby krajský súd nielen

osvojením si dôvodov uznesenia okresného súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa

o prepustenie z väzby, ale aj vlastným odôvodnením napadnutého uznesenia poukázal tak

na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodná obava, že by sa protiprávneho konania

mohol sťažovateľ reálne dopustiť aj v prípade jeho prepustenia na slobodu, ako aj

na trvajúcu dôvodnosť jeho trestného stíhania. V tomto smere krajský súd zvýraznil aj

charakter trestného stíhania (násilné sexuálne zločiny), osobu sťažovateľa, ktorý bol

v minulosti za obdobné trestné činy právoplatne odsúdený, a stav dokazovania na hlavnom

pojednávaní, z ktorého nemožno vyvodiť oslabenie podozrenia zo spáchania žalovaných

skutkov obžalovaným. S námietkou sťažovateľa o tvrdených prieťahoch v konaní sa krajský

súd zvlášť vysporiadal, keď postup predsedu senátu po zmene zloženia senátu vyhodnotil

ako zákonný a jeho ďalší postup v konaní ako efektívny a bezprieťahový. Napokon krajský

súd pri vzájomnom vyvažovaní práva sťažovateľa na osobnú slobodu a požiadavky

na účinnú ochranu spoločnosti uprednostnil v konkrétnych okolnostiach prípadu tento

legitímny cieľ. Úvahy krajského súdu v spojení s úvahami okresného súdu, a to tak

po skutkovej, ako aj právnej stránke, hodnotí ústavný súd ako rozumne odôvodnené,

konzistentné a preskúmateľné.

17. Ako už ústavný súd uviedol, pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci mu

neprislúcha skúmať danosť zákonných dôvodov ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe, ani

dopĺňať, rozvíjať či inak ,,vylepšovať“ odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu.

Úlohou ústavného súdu je iba posúdiť ústavnú konformitu takéhoto uznesenia. V tomto

smere ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu spĺňa zákonné požiadavky

na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 76 ods. 1, § 71 ods. 1 písm. c) a § 79

ods. 1, 2 a 3 ] a aj z hľadiska individualizácie konkrétnych skutočností

zakladajúcich dôvod zamietnutia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj jeho

sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu je s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného

súdu ústavne konformné a akceptovateľné.

18. K dôvodom sťažnosti sťažovateľa ústavný súd len stručne dodáva, že je

výsostným právom obžalovaného, aby v prípade zmeny v zložení senátu s takouto zmenou

nesúhlasil. Procesným dôsledkom nesúhlasu obžalovaného so zmenou v zložení senátu je

však zákonná požiadavka na opätovné vykonanie hlavného pojednávania. Sťažovateľ toto

procesné právo účinne využil (nedal súhlas so zmenou prísediaceho), čím v istom zmysle

sám prispel k predĺženiu konania, keďže mu muselo byť zrejmé, že tento jeho úkon vyvolá

potrebu opätovného dokazovania na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom. Postup

okresného súdu po zmene v zložení senátu a začatí hlavného pojednávania od začiatku, tak

ako bol popísaný v odôvodnení uznesenia krajského súdu, sa pritom ani ústavnému súdu

nejaví ako neefektívny, nesústredený či inak prieťahový. V dôsledku uvedeného je

sťažnostná argumentácia sťažovateľa o údajných zbytočných prieťahoch v postupe

okresného súdu značne oslabená.

19. K namietanému porušeniu práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru

v kontexte argumentácie obsiahnutej v danej časti sťažnosti ústavný súd upriamuje

pozornosť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je

ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru aplikovateľné na situáciu prvotnej súdnej kontroly

zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“ (prvotné

rozhodovanie o vzatí do väzby). V prípade sťažovateľa však išlo o opakovanú nasledujúcu

previerku zákonnosti väzby – rozhodovanie o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu,

v dôsledku čoho je ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru neaplikovateľné (rovnako

). V prípade sťažovateľa tak prichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia

čl. 5 ods. 4 dohovoru, porušenie tohto práva však sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným

právnym zástupcom nenamietal.

20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu

možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom, prípadne rozhodnutím súdu nemohlo

vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to

buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

21. Uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle konajúceho

súdu, krajský súd v sťažnosťou napadnutom uznesení konal a preskúmal rozhodnutie

okresného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa a vzhľadom

na to, že dospel k riadne odôvodnenému záveru o danosti dôvodov preventívnej väzby

u sťažovateľa, a splnenie zákonných podmienok na jeho držanie v nej jeho sťažnosť proti

uzneseniu okresného súdu zamietol. Vychádzajúc z uvedených skutočností podľa záveru

ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu nemohlo zasiahnuť do označených

práv sťažovateľa, a preto v tejto časti bola sťažnosť odmietnutá pre zjavnú

neopodstatnenosť.

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celosti už pri jej predbežnom prerokovaní

sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie uznesenia krajského súdu, príkaz

na prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu) nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2016