Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 14/2016
PDF · 219.37 KB
No categories available
I. ÚS 14/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. januára 2015
predbežne prerokoval sťažnosť ,
t. č. , zastúpeného
advokátom Mgr. Jurajom Šimunym, Námestie M. R. Štefánika 30/33, Topoľčany, vo veci
namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3 T 26/2014 z 3. marca 2015
a uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Tos 34/2015 z 31. marca 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júna
2015 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), t. č. vo výkone väzby
v Ústave na výkon väzby a odňatia slobody v Bratislave, ktorou namietal porušenie svojich
základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústava“)
a práva podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len ,,dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 3 T 26/2014
z 3. marca 2015 (ďalej len ,,okresný súd“) a uznesením Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 3 Tos 34/2015 z 31. marca 2015 (ďalej len ,,krajský súd“).
2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je na základe uznesenia
vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava II trestne stíhaný,
a to pre zločiny vydierania, znásilnenia a sexuálneho násilia, ktorého sa mal dopustiť
na skutkovom základe tam uvedenom. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením okresného
súdu zo 4. júla 2013 s tým, že lehota väzby začala plynúť 3. júla 2013, pričom do väzby bol
vzatý z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (preventívna väzba).
3. Dňa 21. februára 2014 bola na sťažovateľa podaná na okresnom súde na totožnom
skutkovom základe obžaloba. Po viacerých uskutočnených termínoch hlavného
pojednávania podal sťažovateľ 20. januára 2015 žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu
spolu so žiadosťou o nahradenie väzby. Uznesením okresného súdu napadnutým touto
sťažnosťou bola žiadosť sťažovateľa zamietnutá, jeho písomný sľub okresný súd neprijal
a väzbu nenahradil ani dohľadom probačného a mediačného úradníka. Sťažnosť sťažovateľa
proti uzneseniu okresného súdu z 3. marca 2015 zamietol krajský súd uznesením
z 31. marca 2015, ktoré sťažovateľ rovnako napadol touto sťažnosťou.
4. Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu síce rozsiahlo popisuje priebeh
jeho väzobného stíhania, dôvody sťažnosti však uvádza veľmi stručne, a to v podstate iba
odkazom na dôvody jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 3. marca 2015.
Poukazuje na skutočnosť, že od podania obžaloby bolo uskutočnených 9 termínov hlavného
pojednávania, pričom vo veci došlo k zmene zloženia senátu (hlavné pojednávanie 1. júla
2014 a 25. novembra 2014), na ktorú nebol upozornený, čím malo byť porušené pravidlo
nezmeniteľnosti senátu a zároveň zásada ústnosti a bezprostrednosti. Keďže sťažovateľ
nesúhlasil so zmenou v zložení senátu, 3. marca 2015 sa začalo hlavné pojednávanie
v podstate od začiatku, čím dochádza k prieťahom v jeho trestnej veci, v dôsledku čoho
nemožno považovať ďalšie trvanie väzby za zákonné a v súlade s ústavou.
5. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol tak, že:
(i) okresný súd napadnutým uznesením porušil jeho základné práva podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru,
(ii) krajský súd napadnutým uznesením porušil jeho základné práva podľa čl. 17
ods. 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru,
(iii) uznesenie krajského súdu sa zrušuje a krajskému súdu sa prikazuje, aby
sťažovateľa prepustil neodkladne z väzby na slobodu.
II.
6. Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako
z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený
zákonom a na základe rozhodnutia súdu.
Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody
v súlade s ustanovením odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený
pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci
a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa
môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd
skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením okresného súdu
8. Vzhľadom na princíp subsidiarity vyjadrený v čl. 127 ústavy (,,... ak o ochrane
týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) je vylúčená právomoc ústavného súdu meritórne
konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach vo vzťahu k uzneseniu
okresného súdu o predĺžení lehoty trvania väzby, pretože sa ochrany svojich práv mohol
domáhať a aj sa domáhal podaním sťažnosti podľa § 185 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku.
Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v tej časti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného
súdu, odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona
o ústavnom súde.
K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy
a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu o zamietnutí sťažnosti
sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu
9. Sťažovateľ vo vzťahu k napadnutému uzneseniu krajského súdu namieta absenciu
dôvodov pre ďalšie trvanie jeho preventívnej väzby výlučne z dôvodu tvrdených prieťahov,
ktoré podľa jeho názoru nastali v dôsledku zmeny zloženia senátu rozhodujúceho jeho
trestnú vec.
10. Pokiaľ ide o tvrdený zásah do označených práv uznesením krajského súdu,
ústavný súd uvádza, že právo na osobnú slobodu, garantované ústavou, ako aj dohovorom,
zaujíma v hierarchii základných práv a slobôd (ľudských práv a základných slobôd)
popredné miesto. Pod osobnou slobodou sa rozumie voľný, ničím neobmedzený pohyb
človeka, ktorý sa môže podľa vlastného rozhodnutia zdržiavať na určitom mieste alebo
slobodne z tohto miesta odísť (III. ÚS 204/02). Každé pozbavenie osobnej slobody musí byť
„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem
toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený osobnej slobody, musí byť
zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli
(I. ÚS 165/02, ale aj II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07). Z uvedenej
zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väzbe zakladá zároveň aj
porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy, ako aj čl. 5 dohovoru.
11. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného.
Keďže ide o najzávažnejší zásah, vyžaduje po celý čas súdnu kontrolu jej ústavnosti
a zákonnosti (III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu
dbať na to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na tento účel
patrí všeobecnému súdu skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť
existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu
neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach
o žiadostiach obvineného o prepustenie na slobodu (Toth c. Rakúsko z 12. 12. 1991).
12. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc
na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní
pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-procesné princípy takého obmedzenia osobnej
slobody, akým je väzba obvineného (II. ÚS 76/02, IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 171/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu v práve na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5
ústavy je obsiahnuté aj právo obvineného (obžalovaného) iniciovať konanie, v ktorom by
súd urýchlene rozhodol o zákonnosti jeho väzby a nariadil prepustenie obvineného, ak je
väzba nezákonná, ako aj jeho právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú alebo
byť prepustený počas konania, pričom prepustenie sa môže v zákonom určených prípadoch
podmieniť zárukou. Obsah označeného ustanovenia ústavy korešponduje právam
vyplývajúcim z čl. 5 ods. 4 dohovoru (napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03, III. ÚS 199/05,
III. ÚS 424/08). Vychádzajúc z týchto základných princípov ústavný súd posúdil sťažnosť
sťažovateľa.
13. Ústavný súd sa oboznámil s napadnutým uznesením okresného súdu, sťažnosťou
sťažovateľa, ako aj s napadnutým uznesením krajského súdu. V jeho písomnom vyhotovení
tento najskôr rekapituloval dôvody uznesenia okresného súdu a sťažnosti sťažovateľa, aby
na vlastné odôvodnenie v podstatnom uviedol:
,,Doposiaľ vykonané dôkazy naďalej odôvodňujú opodstatnenosť predmetného
trestného stíhania proti obžalovanému a v danom štádiu konania existuje naďalej
odôvodnená obava, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by mohol pokračovať
v obdobnej trestnej činnosti a preto aj podľa názoru sťažnostného súdu dôvodnosť väzby
podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. Poriadku je daná s poukazom na charakter trestnej činnosti
a zároveň vzhľadom na osobu obžalovaného.
Sťažnostný súd pri rešpektovaní prezumpcie neviny obžalovaného dospel na
podklade doposiaľ vykonaných dôkazov k záveru, že obvinenie zo spáchania žalovaných
trestných činov zatiaľ neoslablo natoľko, aby bolo možné konštatovať jeho zjavnú
neopodstatnenosť. Po tom, ako predseda senátu v súlade s § 277 ods. 5 Tr. Poriadku
rozhodol vzhľadom na zmenu senátu, že sa hlavné pojednávanie vykoná znovu, boli na
hlavnom pojednávaní 3.3.2015 vykonané dôkazy výsluchom obžalovaného, svedkov
a 23.3.2015 výsluchom poškodenej a znalca, a ani na podklade týchto vykonaných dôkazov
nie je teda možné konštatovať zjavnú nedôvodnosť a neopodstatnenosť obvinenia. Hlavné
pojednávanie nebolo dosiaľ ukončené, je nutné doplniť dokazovanie výsluchom znalcov
a svedkov, a aj tieto dôkazy môžu prispieť k tomu, či sa podozrenie potvrdí alebo vyvráti...
Pokiaľ ide o dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. Poriadku tak tento väzobný
dôvod aj naďalej vychádza z toho, že obžalovaný bol v minulosti trikrát súdne trestaný
za spáchanie trestného činu lúpeže, znásilnenia a sexuálneho násilia, naposledy... mu bol
uložený súhrnný trest vo výmere 7 rokov a 7 mesiacov...
V posudzovanej veci sa voči obžalovanému opätovne vedie trestné stíhanie
pre spáchanie závažnej násilnej trestnej činnosti. Aj napriek dobe piatich rokov, ktorá
uplynula od ostatného výkonu trestu odňatia slobody, je tu dostatočne odôvodnená obava,
že výkon trestu nemal podstatný vplyv na správanie sa obžalovaného, nakoľko tento
sa znovu dostal do podozrenia z protiprávneho konania. Všetky tieto okolnosti je potrebné
označiť za konkrétne skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť opodstatnenú obavu, že zo strany
obžalovaného hrozí dôvodná obava z páchania násilných trestných činov...
Obžalovaný je obžalovaný z troch zločinov a osoba obžalovaného v spojitosti
s charakterom prejednávaného prípadu znemožňuje zatiaľ nahradiť väzbu prijatím
alternatívnych záruk, pretože tieto inštitúty nedokážu eliminovať hrozbu z možného
páchania rovnakého, či podobného trestného činu zo strany obžalovaného.
Obžalovaný prostredníctvom obhajcu namietal zbytočný prieťah v konaní spôsobený
rozhodnutím vykonať dokazovanie od začiatku z dôvodu dlhodobej choroby prísediaceho
a zmeny senátu. K uvedenému krajský súd konštatuje, že v situácii, ktorá nastala počas
dokazovania pred súdom v dôsledku ochorenia prísediaceho a podľa predsedu senátu ide
o dlhodobé ochorenie, ktoré znemožní účasť prísediaceho v konaní, je nutné postupovať
podľa § 277 ods. 5 Tr. Poriadku, pretože zo zásady ústnosti a bezprostrednosti (§ 2 ods. 18
a 19 Tr. Poriadku) vyplýva, že na rozhodovaní vo veci sa smú podieľať sudcovia/prísediaci,
ktorí sa v celom rozsahu zúčastnili na prejednaní v konaní pred súdom a za ich prítomnosti
boli vykonané dôkazy, ktoré tak môžu títo prísediaci na podklade bezprostredného dojmu
riadne vyhodnotiť a tak získať spoľahlivý skutkový podklad pre meritórne rozhodnutie.
Ochorenie prísediaceho a závažnosť a dlhodobosť ochorenia predseda senátu
nemohol predpokladať a nemôže ho nijakým spôsobom ovplyvniť. Ihneď po jeho zistení
urobil opatrenie podľa § 277 ods. 5 Tr. Poriadku a na hlavnom pojednávaní dňa 3.3.2015
a 23.3.2015 začal vykonávať dôkazy od začiatku t.j. vypočul obžalovaného, svedkov,
poškodenú, znalca, a na 15.4.2015 nariadil dokazovanie výsluchom ďalších znalcov
a svedkov.
Účelom preventívnej väzby v tomto konkrétnom prípade je zabrániť škodlivým
dôsledkom, ktoré by konaním obžalovaného mohli nastať.
Krajský súd uzatvára, že v predmetnej trestnej veci sú dané dôvody väzby
a vzhľadom na osobu obžalovaného a charakter stíhanej trestnej činnosti nie je možné
zatiaľ účel väzby dosiahnuť iným opatrením (zásada subsidiarity)... V záujme účinnej
ochrany spoločnosti a v záujme riadneho stíhania a potrestania prípadných páchateľov
zločinov je preto potrebné dať zatiaľ prednosť ochrane spoločnosti pred osobnou slobodou
obžalovaného.“
14. K takémuto odôvodneniu napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení
s odôvodnením uznesenia okresného súdu, ktoré si krajský súd plne osvojil, považuje
ústavný súd za potrebné iba stručne uviesť, že ústavnému súdu neprislúcha, aby v rámci
konania o ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby
sťažovateľa a splnenie zákonných podmienok pre jeho držanie vo väzbe. To prislúcha
zásadne všeobecným súdom. Ako už ústavný súd uviedol, v rámci konania o sťažnostiach
vo väzobných veciach skúma, či sa v konaní pred väzobnými súdmi dodržali ústavno-
procesné princípy obmedzenia osobnej slobody obvineného väzbou. Jedným z týchto
princípov je aj zákonnosť dôvodov na vzatie obvineného do väzby, jeho držanie v nej, ako
aj jej prípadné predĺženie.
15. Podľa § 76 ods. 1 a ods. 6 písm. b) Trestného poriadku väzba v rámci základnej
alebo predĺženej lehoty väzby v prípravnom konaní a väzba v konaní pred súdom môže
trvať len nevyhnutný čas. Celková lehota väzby v prípravnom konaní spolu s väzbou
v konaní pred súdom nesmie presiahnuť tridsaťšesť mesiacov, ak je vedené trestné stíhanie
pre zločin.
Podľa § 79 ods. 1, 2 a 3 Trestného poriadku ak pominie dôvod väzby, dôvod na jej
ďalšie trvanie alebo uplynie lehota uvedená v § 76 ods. 6 alebo 7 alebo § 78, musí byť
obvinený ihneď prepustený na slobodu. Policajt, prokurátor, sudca pre prípravné konanie
a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo
či sa zmenili. ... Obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie na slobodu... O takej
žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Ak sa žiadosť zamietla, môže ju obvinený, ak
v nej neuvedie iné dôvody, opakovať až po uplynutí tridsiatich dní odo dňa, keď
rozhodnutie o jeho predchádzajúcej žiadosti nadobudlo právoplatnosť.
Podľa § 277 ods. 5 Trestného poriadku ak došlo k zmene samosudcu alebo sa
zmenilo zloženie senátu, musí sa hlavné pojednávanie vykonať znova; to neplatí,
ak so zmenou samosudcu alebo zmenou v zložení senátu obžalovaný súhlasí.
16. Vo vzťahu k existencii a trvaniu dôvodov preventívnej väzby krajský súd nielen
osvojením si dôvodov uznesenia okresného súdu o zamietnutí žiadosti sťažovateľa
o prepustenie z väzby, ale aj vlastným odôvodnením napadnutého uznesenia poukázal tak
na konkrétne skutočnosti, z ktorých vyplýva dôvodná obava, že by sa protiprávneho konania
mohol sťažovateľ reálne dopustiť aj v prípade jeho prepustenia na slobodu, ako aj
na trvajúcu dôvodnosť jeho trestného stíhania. V tomto smere krajský súd zvýraznil aj
charakter trestného stíhania (násilné sexuálne zločiny), osobu sťažovateľa, ktorý bol
v minulosti za obdobné trestné činy právoplatne odsúdený, a stav dokazovania na hlavnom
pojednávaní, z ktorého nemožno vyvodiť oslabenie podozrenia zo spáchania žalovaných
skutkov obžalovaným. S námietkou sťažovateľa o tvrdených prieťahoch v konaní sa krajský
súd zvlášť vysporiadal, keď postup predsedu senátu po zmene zloženia senátu vyhodnotil
ako zákonný a jeho ďalší postup v konaní ako efektívny a bezprieťahový. Napokon krajský
súd pri vzájomnom vyvažovaní práva sťažovateľa na osobnú slobodu a požiadavky
na účinnú ochranu spoločnosti uprednostnil v konkrétnych okolnostiach prípadu tento
legitímny cieľ. Úvahy krajského súdu v spojení s úvahami okresného súdu, a to tak
po skutkovej, ako aj právnej stránke, hodnotí ústavný súd ako rozumne odôvodnené,
konzistentné a preskúmateľné.
17. Ako už ústavný súd uviedol, pre nedostatok ústavnej a zákonnej právomoci mu
neprislúcha skúmať danosť zákonných dôvodov ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe, ani
dopĺňať, rozvíjať či inak ,,vylepšovať“ odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu.
Úlohou ústavného súdu je iba posúdiť ústavnú konformitu takéhoto uznesenia. V tomto
smere ústavný súd konštatuje, že uznesenie krajského súdu spĺňa zákonné požiadavky
na odôvodnenie uznesenia [§ 176 ods. 2 v spojení s § 76 ods. 1, § 71 ods. 1 písm. c) a § 79
ods. 1, 2 a 3 Trestného poriadku] a aj z hľadiska individualizácie konkrétnych skutočností
zakladajúcich dôvod zamietnutia žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, ako aj jeho
sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu je s ohľadom na doterajšiu judikatúru ústavného
súdu ústavne konformné a akceptovateľné.
18. K dôvodom sťažnosti sťažovateľa ústavný súd len stručne dodáva, že je
výsostným právom obžalovaného, aby v prípade zmeny v zložení senátu s takouto zmenou
nesúhlasil. Procesným dôsledkom nesúhlasu obžalovaného so zmenou v zložení senátu je
však zákonná požiadavka na opätovné vykonanie hlavného pojednávania. Sťažovateľ toto
procesné právo účinne využil (nedal súhlas so zmenou prísediaceho), čím v istom zmysle
sám prispel k predĺženiu konania, keďže mu muselo byť zrejmé, že tento jeho úkon vyvolá
potrebu opätovného dokazovania na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom. Postup
okresného súdu po zmene v zložení senátu a začatí hlavného pojednávania od začiatku, tak
ako bol popísaný v odôvodnení uznesenia krajského súdu, sa pritom ani ústavnému súdu
nejaví ako neefektívny, nesústredený či inak prieťahový. V dôsledku uvedeného je
sťažnostná argumentácia sťažovateľa o údajných zbytočných prieťahoch v postupe
okresného súdu značne oslabená.
19. K namietanému porušeniu práva na slobodu podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru
v kontexte argumentácie obsiahnutej v danej časti sťažnosti ústavný súd upriamuje
pozornosť na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je
ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru aplikovateľné na situáciu prvotnej súdnej kontroly
zákonnosti obmedzenia osobnej slobody nasledujúcej bezprostredne po „zatknutí“ (prvotné
rozhodovanie o vzatí do väzby). V prípade sťažovateľa však išlo o opakovanú nasledujúcu
previerku zákonnosti väzby – rozhodovanie o jeho žiadosti o prepustenie na slobodu,
v dôsledku čoho je ustanovenie čl. 5 ods. 3 dohovoru neaplikovateľné (rovnako
III. ÚS 74/2015). V prípade sťažovateľa tak prichádzala do úvahy aplikácia ustanovenia
čl. 5 ods. 4 dohovoru, porušenie tohto práva však sťažovateľ zastúpený kvalifikovaným
právnym zástupcom nenamietal.
20. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu
možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom, prípadne rozhodnutím súdu nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).
21. Uznesenie krajského súdu nevykazuje znaky arbitrárnosti či svojvôle konajúceho
súdu, krajský súd v sťažnosťou napadnutom uznesení konal a preskúmal rozhodnutie
okresného súdu v rozsahu potrebnom na rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľa a vzhľadom
na to, že dospel k riadne odôvodnenému záveru o danosti dôvodov preventívnej väzby
u sťažovateľa, a splnenie zákonných podmienok na jeho držanie v nej jeho sťažnosť proti
uzneseniu okresného súdu zamietol. Vychádzajúc z uvedených skutočností podľa záveru
ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu nemohlo zasiahnuť do označených
práv sťažovateľa, a preto v tejto časti bola sťažnosť odmietnutá pre zjavnú
neopodstatnenosť.
22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celosti už pri jej predbežnom prerokovaní
sa ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľa (zrušenie uznesenia krajského súdu, príkaz
na prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu) nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. januára 2016