Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 17/2016
PDF · 234.03 KB
No categories available
II. ÚS 17/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa
Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo
námestie 9, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 180/2014 a jeho uznesením z 30. marca
2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2015
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená podaním
doručeným ústavnému súdu 22. júla 2015, pre namietané porušenie jej základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 8 Cdo 180/2014 a jeho uznesením z 30. marca 2015 (ďalej aj
„napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava IV (ďalej aj „súd
prvého stupňa“) rozsudkom č. k. 6 C 526/1996-928 zo 6. decembra 2012 vyporiadal
bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov (ďalej len „BSM“) tak, že prikázal do výlučného
vlastníctva účastníkov hnuteľné veci uvedené vo výroku rozsudku, každému v zostatkovej
hodnote po 829,84 eur a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke (navrhovateľke
v konaní pred súdom prvého stupňa) v lehote jedného mesiaca 54 924,54 eur „titulom
náhrady za prostriedky vynaložené na výlučný majetok odporcu“. Obidvom účastníkom
uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa spoločne a nerozdielne súdny poplatok
66 eur a náhradu trov znaleckého dokazovania v sume 2 062,91 eur. Pri vyporiadaní BSM
vychádzal súd prvého stupňa z toho, že manželstvo účastníkov uzavreté 26. mája 1984
zaniklo rozvodom vysloveným rozsudkom sp. zn. 11 C 313/1994 z 22. januára 1996, ktorý
nadobudol právoplatnosť 20. marca 1996. Predmetom BSM, ktoré treba vyporiadať, sú
hnuteľné veci špecifikované vo výroku rozsudku, zostatková hodnota ktorých nebola medzi
účastníkmi sporná. Tieto veci vyporiadal podľa stavu, v akom ich účastníci výlučne ako
vlastníci užívali. Pri určení rozsahu toho, čo sa zo spoločného majetku účastníkov
vynaložilo pri zhotovení rodinného domu vo výlučnom vlastníctve odporcu, súd prvého
stupňa, súc viazaný právnym názorom vysloveným v ostatnom uznesení Krajského súdu
v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) sp. zn. 5 Co 53/2011 z 31. októbra 2011, ktorým bol
zrušený jeho skorší rozsudok č. k. 6 C 526/1996-665 z 2. novembra 2010, vychádzal
z rozdielu medzi všeobecnou hodnotou nehnuteľnosti odporcu ku dňu vzniku manželstva
účastníkov (85 400 eur) a jej všeobecnou hodnotou ku dňu zániku manželstva účastníkov
(199 000 eur). Z takto zistenej sumy 113 600 eur odpočítal prostriedky vynaložené
na nehnuteľnosť odporcu z vlastníctva sťažovateľky a z podielového spoluvlastníctva
účastníkov v celkovej sume 3 750,91 eur, a tak dospel k záveru, že zo spoločného majetku
účastníkov bola vynaložená na výlučný majetok odporcu suma 109 849,09 eur, polovicu
ktorej je odporca povinný zaplatiť sťažovateľke „titulom náhrady za prostriedky
vynaložené na výlučný majetok odporcu“.
2.1 Odvolací súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 198/2013, 5 Co 199/2013, 5 Co 200/2013
z 12. novembra 2013 potvrdil odvolaním odporcu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
a potvrdil aj odvolaniami účastníkov, resp. odvolaním sťažovateľky napadnuté uznesenia
súdu prvého stupňa č. k. 6 C 526/1999-687 zo 16. novembra 2011 (ktorým bol ustanovený
znalec a účastníkom bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy spojené
so znaleckým dokazovaním), resp. č. k. 6 C 526/1996-882 z 25. septembra 2012 (ktorým
sťažovateľke nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov).
2.2 Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, odporca podal dovolanie, prípustnosť a odôvodnenosť ktorého vyvodil
z ustanovenia § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Najvyšší
súd napadnutým uznesením rozsudok odvolacieho súdu sp. zn. 5 Co 198/2013,
5 Co 199/2013, 5 Co 200/2013 z 12. novembra 2013 vo výroku, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa č. k. 6 C 526/1996-928 zo 6. decembra 2012, zrušil a vec
vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého
uznesenia uviedol: «Primárnou povinnosťou dovolacieho súdu je zaoberať sa tým, či
rozhodné skutkové a právne závery odvolacieho súdu, na ktorých založil svoje dovolaním
účastníka napadnuté rozhodnutie, nie sú arbitrárne, svojvoľné a v tomto zmysle teda
neodôvodnené, a či ich zo zákonného hľadiska možno považovať za udržateľné, pretože
danosť takejto vady by zakladal v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. prípustnosť dovolania
účastníka bez ohľadu na procesnú formu a spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť
rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych
argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky
alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné
otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti
takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať
mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv
uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Okrem toho,
arbitrárnosť rozhodnutia súdu môže vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu
ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Nezávislosť
rozhodovania súdu sa má totiž uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom
a hmotnoprávnom rámci. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho
rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy
zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak
dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo
popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne
jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08,
IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06). Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze I. ÚS 118/2013
z 22. januára 2014 konštatoval, že okrem nedostatočne odôvodnených rozhodnutí
všeobecných súdov ústavný súd ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) hodnotí
aj také ich rozhodnutia, ktoré síce môžu vykazovať rozsiahle odôvodnenie, avšak ktorými
boli normy podústavného práva interpretované v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (obdobný prístup naostatok možno
nájsť aj v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky, napr. III. ÚS 150/99).
Súd prvého stupňa, potom ako boli jeho tri predchádzajúce rozsudky (vychádzajúce
pri rozhodovaní o náhrade toho, čo sa zo spoločného majetku účastníkov vynaložilo na
ostatný majetok odporcu z „vynaložených konkrétnych investícii“) zrušené odvolacím
súdom, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom
uznesení z 31. októbra 2011 sp. zn. 5Co/53/2011, v svojom ostatnom rozsudku pri určení
rozsahu toho, čo sa zo spoločného majetku účastníkov vynaložilo pri zhotovení rodinného
domu vo výlučnom vlastníctve odporcu, vychádzal z rozdielu medzi všeobecnou hodnotou
nehnuteľnosti odporcu ku dňu vzniku manželstva účastníkov (85 400 €) a jeho všeobecnou
hodnotou ku dňu zániku ich manželstva (199 000 €). Z takto určenej sumy 113 600 € potom
odpočítal prostriedky vynaložené na nehnuteľnosť odporcu z „osobného“ vlastníctva
navrhovateľky a z podielového spoluvlastníctva účastníkov v celkovej sume 3 750,91 €, a
tak dospel k záveru, že zo spoločného majetku účastníkov bolo vynaložené na výlučný
majetok odporcu suma 109 849,09 €, polovicu ktorej (54 924,54 €) je odporca povinný
zaplatiť navrhovateľke „titulom náhrad za prostriedky vynaložené na výlučný majetok
odporcu“. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s takýmto odôvodnením rozsudku súdu
prvého stupňa a obmedzil sa len na skonštatovanie jeho správnosti.
Podľa dovolacieho súdu takáto interpretácia a aplikácia ustanovenia § 150, druhá
veta O.z. pri určení náhrady toho, čo sa zo spoločného majetku účastníkov konania
vynaložilo na ostatný majetok odporcu, zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej
normy, je zjavne jednostranná a v rozpore s princípmi spravodlivosti. Odvolací súd sa
vyššie uvedeným výkladom ustanovenia § 150, druhá veta O.z. natoľko odchýlil od jeho
znenia, že sa zásadne poprel jeho účel a význam.
Podľa označenej normy pri vyporiadaní BSM je každý zo spoluvlastníkov oprávnený
požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a naopak, je
povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok.
Z predmetného ustanovenia vyplýva, že v prípade investícií z BSM do ostatného
majetku jedného z nich, sú prostriedkami, ktoré je tento manžel povinný nahradiť,
prostriedky skutočne vynaložené na tieto investície („... čo sa zo spoločného majetku
vynaložilo...“). Pri ich zisťovaní sa vychádza z ceny vecí a prác vložených do jeho ostatného
majetku v čase, kedy boli vynaložené, a nie zo všeobecnej hodnoty zhotovenej veci
(výslednej objektivizovanej hodnoty nehnuteľností a stavieb, ktorá je znaleckým odhadom
ich najpravdepodobnejšej ceny ku dňu ohodnotenia, ktorú by tieto mali dosiahnuť na trhu
v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať
s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená
neprimeranou pohnútkou) v oddelenom majetku jedného z manželov (porovnaj uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 26. júna 2012 sp. zn. 6 MCdo 10/2011 a z 27. marca
2014 sp. zn. 1 MCdo 12/2011). Ak zákon ustanovuje, že treba nahradiť, čo bolo vynaložené,
tak už z jazykového výkladu vyplýva, že ide o náklady, ktoré boli vynaložené v čase minulom
a jeho výška ku dňu zániku manželstva ani ku dňu vyporiadania BSM nie je inak
modifikovaná. Tým, čo je povinný nahradiť jeden z manželov v prípade investícií do jeho
ostatného majetku z BSM, sú teda finančné prostriedky na tieto investície skutočne
vynaložené. Ak ide o obstaranie vecí, ktoré boli zabudované do domu jedného z manželov,
prípadne o náklady na prácu s tým spojené, potom určujúce sú ceny týchto vecí a prác
v čase, kedy boli vynaložené. Zákonodarca vychádza z toho, že manželia spoločne vynaložili
spoločné prostriedky na ostatný majetok jedného z nich, a boli s týmto jeho použitím
uzrozumení a vedomí si toho, že ich „vrátenie do bezpodielového spoluvlastníctva“ bude
prichádzať do úvahy len pri jeho vyporiadaní. Potom, pravda, v skutočne vynaloženej výške,
nie teda v cene zabudovaných vecí a vynaloženej práce, ktoré by mali ku dňu zániku
manželstva, resp. ku dňu rozhodovania súdu, to znamená, že ani v prípadne vyššej cene, ale
ani nižšej cene. Práve princíp vyporiadania spočívajúci v tom, že sa tak vyporiadava to, čo
bolo manželmi v zhode vynaložené na ostatný majetok jedného z manželov, tiež vylučuje,
aby také vyrovnanie bolo nemorálne (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
z 20. decembra 2000 sp. zn. 22 Cdo 2655/98). Rovnako aj v právnej teórii sa jednoznačne
vykladá ustanovenie § 150, druhá veta O.z. tak, že pre posúdenie výšky náhrady toho, čo sa
zo spoločného majetku manželov vynaložilo na oddelený majetok jedného z nich (a naopak),
nie je rozhodujúce, o akú sumu sa jeho majetok investíciami zhodnotil, ale to, aká suma sa
na tento účel skutočne vynaložila z ich spoločných prostriedkov (Vojčík, P. a kolektív,
Občiansky zákonník, stručný komentár, tretie, doplnené a prepracované vydanie, IURA
EDITION, 2010, str. 404). Pre posúdenie výšky náhrady je rozhodná čiastka, ktoré bolo
zo spoločného majetku vynaložená s tým z neho odčerpaná, v žiadnom prípade teda
hodnota takto vytvoreného diela (Češka, Z. a kolektív, Občanský zákoník, Komentár, Praha
- Panoráma - 1987, díl I, str. 534).
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd prisvedčil názoru dovolateľa, že napadnuté
rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne. Dovolací súd konštatuje, že arbitrárnosť tohto
rozhodnutia spočíva v zjavne nesprávnom výklade a následnej aplikácii ustanovenia § 150
O.z. na daný prípad.
Uvedené zistenia, zakladajúce arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť napadnutého
rozhodnutia krajského súdu preto viedli dovolací súd k záveru, že napadnutým rozhodnutím
krajského súdu bolo porušené právo dovolateľa v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.»
3. Podľa sťažovateľky v prípade napadnutého uznesenia ide o extrémny prejav
prelomenia práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.
3.1 Sťažovateľka uvádza, že v slovenskom civilnom procesnom práve neexistuje
nesprávny výklad hmotného práva ako dovolací dôvod. V tomto smere sťažovateľka
poukazuje na judikatúru senátov najvyššieho súdu, ako aj na rozhodnutie najvyššieho súdu
publikované pod R 125/1999, podľa ktorého prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)
OSP nemožno vykladať extenzívne v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú
meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Rovnako sťažovateľka cituje uznesenie sp. zn.
5 Cdo 201/2011 z 11. júla 2012, podľa ktorého za odňatie možnosti konať pred súdom
nemožno považovať rozhodnutie ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu.
3.2 Sťažovateľka ďalej poukazuje na právnu istotu vytvorenú nezmeniteľnosťou
právoplatných súdnych rozhodnutí, ktorú treba podľa jej názoru považovať za súčasť
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a v širšom kontexte za súčasť
právneho štátu podľa čl. 1 ústavy. Podľa sťažovateľky najvyšší súd bol povinný rešpektovať
stabilnú judikatúru iných senátov najvyššieho súdu o podmienkach dovolania a minimálne
bol povinný svoj odklon od tejto judikatúry náležite odôvodniť (sťažovateľka dodáva, že
v optimálnom prípade bol povinný iniciovať zjednocovaciu činnosť pléna najvyššieho súdu
k pertraktovanému procesnému problému).
3.3 K tomu sťažovateľka odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) a dopĺňa, že vo všeobecnosti musí pre použitie mimoriadnych
opravných prostriedkov platiť, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. Sťažovateľka
uvádza, že ESĽP tak v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť
mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval preto
porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle
konzistentnej judikatúry ESĽP bola podľa sťažovateľky opodstatnenosť použitia
mimoriadneho opravného prostriedku na účely zrušenia súdneho rozhodnutia a prípustnosť
odklonu od zachovania princípu právnej istoty uznaná v prípadoch, keď v priebehu konania
došlo k závažným procesným pochybeniam konajúcich súdov. Primárnym dôvodom pre
„znovuotvorenie“ konania nesmie byť podľa sťažovateľky ambícia opätovne posúdiť
skutkové okolnosti prípadu. Sťažovateľka dôvodí, že ESĽP v týchto prípadoch upozornil
predovšetkým na vznik právnej neistoty ako dôsledok zrušenia konečného súdneho
rozhodnutia.
3.4 Podľa sťažovateľky tvrdenie, ktoré použil najvyšší súd v napadnutom uznesení,
že bývalý manžel sťažovateľky by mal byť zaviazaný vyplatiť sťažovateľke časť vložených
investícií do stavby rodinného domu z prostriedkov BSM v hodnote, v ktorej boli skutočne
vynaložené v čase ich vynakladania, je podľa sťažovateľky síce možným právnym názorom,
ale ako jedna z alternatív hodnotenia predmetnej situácie (i) netvorí právne korektnú bázu
pre použitie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a otvorenie procesu (ii)
a pritom ide o taký formalistický právny názor, že vedie priamo k absurdným riešeniam,
a súčasne ide o právny názor, od ktorého súčasná právna veda i súdna prax upúšťa
i v celoeurópskom rozmere (sťažovateľka poukazuje na § 742 ods. 2 Občianskeho
zákonníka Českej republiky).
4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.: 8 Cdo 180/2014
porušil právo , zaručené čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, aby sa jej vec
prerokovala v spravodlivom procese.
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn.: 8 Cdo 180/2014 zo dňa 30. 03. 2015 a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.:
8 Cdo 180/2014 prikazuje sa konať bez zbytočných prieťahov.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke
trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od
doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané
náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo
iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto
možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,
III.
7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,
ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže
konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym
súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú
ustanovenia § 236 a nasl. OSP.
7.1 V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide
o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia.
7.2 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako
si ju „nastaví“ najvyšší súd, ak je to v medziach ústavy (porov. II. ÚS 398/08). Ústavný súd
rovnako vníma, že časť senátov najvyššieho súdu akceptuje nepreskúmateľnosť
napadnutých rozhodnutí pre nedostatok odôvodnenia ako dovolací dôvod podľa § 237
písm. f) OSP (porov. II. ÚS 647/2014, bod 23; porov. Gyarfáš, J. Zakladá nedostatočné
odôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred súdom? Lexfórum 27. októbra 2014,
dostupné na http://www.lexforum.sk/512) a iné senáty nie. Ústavný súd sa tým nechce
prikláňať k jednému z právnych názorov, ale v situácii, keď väčšina najvyššieho súdu
rozhoduje rozdielne od 17 rokov starého, hoci zjednocujúceho a možno dogmaticky
správneho rozhodnutia č. R 111/98, a zvlášť ak krajské súdy interpretujú § 221 ods. 1
písm. f) OSP odlišne (napríklad uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.
14 Co 378/2013, sp. zn. 14 Co 378/2013; uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.
11 Co 356/2012; spolu s mnohými ďalšími dostupnými na www.justice.gov.sk), by bolo
namieste hľadanie zjednocujúceho riešenia na najvyššom súde.
7.3 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,
pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by
nemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.
7.4 Nepatrí ústavnému súdu zjednocovať právne názory senátov najvyššieho súdu
a pokiaľ závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový
stav nie sú zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné,
ústavný súd nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti
dovolania na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu
zasahovať.
7.5 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o prípustnosti dovolania
je vzhľadom na skutkový stav v sťažovateľkinej veci v napadnutom uznesení zdôvodnený
ústavne udržateľným spôsobom.
8. Čo sa týka meritórneho záveru najvyššieho súdu podľa ústavného súdu najvyšší
súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré
bolo potrebné dovolaniu vyhovieť.
8.1 Účelom navrátenia peňazí vynaložených z BSM na majetok jedného z manželov
nie je kreovanie akejsi „investície“, ktorá by sa stala súčasťou BSM, ale len vrátiť do BSM
ako majetkovej podstaty to, o čo bola v určitom bode ochudobnená. Tým, že sa nekreuje
investícia ako osobitné aktívum, nemôže dochádzať ani k nárastu, ale ani poklesu jej
hodnoty. V tomto smere je podľa ústavného súdu jasný text § 150 Občianskeho zákonníka
„nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok“.
8.2 Samozrejme, natíska sa otázka, či sa vzhľadom na skutočnosť, že citované znenie
§ 150 Občianskeho zákonníka bolo prijaté s účinnosťou k 1. aprílu 1964, t. j. v čase statickej
ekonomiky, kedy sa princípy slobodného trhu a trhovej ekonomiky neuplatňovali a nemohli
ovplyvniť zhodnocovanie nehnuteľností, nemá dotknuté ustanovenie § 150 Občianskeho
zákonníka na účely vyporiadania BSM a nahradenia toho, čo sa zo spoločného majetku
vynaložilo na ostatný majetok jedného z manželov, interpretovať vo svetle ekonomickej
reality dneška a zohľadniť, ako sa majetok vzhľadom na financie vynaložené naň z BSM
zhodnotil (na trhu) alebo naopak, znehodnotil. V tejto súvislosti možno odkázať
komparatívne na § 742 ods. 2 Občianskeho zákonníka Českej republiky upravujúceho
totožnú problematiku vyporiadania BSM: „Hodnota toho, co ze společného majetku bylo
vynaloženo na výhradní majetek manžela, stejně jako hodnota toho, co z výhradního
majetku manžela bylo vynaloženo na společný majetek, se při vypořádání společného jmění
započítává zvýšená nebo snížená podle toho, jak se ode dne vynaložení majetku do dne, kdy
společné jmění bylo zúženo, zrušeno nebo zaniklo, zvýšila nebo snížila hodnota té součásti
majetku, na niž byl náklad vynaložen.“
8.3 Túto otázku sú však oprávnené zodpovedať všeobecné súdy aplikujúce
jednoduché (podústavné) právo. Akokoľvek, pravdou zostáva že výklad § 150 Občianskeho
zákonníka tak, ako ho podal najvyšší súd v napadnutom uznesení, je jedným z možných
výkladov, ktorý je navyše ústavne udržateľný. Ústavný súd preto nepovažuje napadnuté
uznesenie za rozhodnutie orgánu verejnej moci porušujúce ústavné práva sťažovateľky.
8.4 Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu
sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie jej práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe
bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť
medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.
8.5 Navyše ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že námietky vznesené
sťažovateľkou aj pred ústavným súdom týkajúce sa správnosti výkladu a aplikácie § 150
Občianskeho zákonníka nie sú vylúčené z ďalšieho prerokúvania, resp. z ďalšieho
dokazovania, keďže najvyšší súd vrátil vec krajskému súdu na opätovné konanie.
9. Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. januára 2016