Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 17/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2016 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Lajosa

Mészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ,

, zastúpenej advokátkou JUDr. Janou Fridrichovou, Jakubovo

námestie 9, Bratislava, pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu

podľa postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. marca

2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2015

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená podaním

doručeným ústavnému súdu 22. júla 2015, pre namietané porušenie jej základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 30. marca 2015 (ďalej aj

„napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Bratislava IV (ďalej aj „súd

prvého stupňa“) rozsudkom č. k. -928 zo 6. decembra 2012 vyporiadal

bezpodielové spoluvlastníctvo účastníkov (ďalej len „BSM“) tak, že prikázal do výlučného

vlastníctva účastníkov hnuteľné veci uvedené vo výroku rozsudku, každému v zostatkovej

hodnote po 829,84 eur a odporcovi uložil povinnosť zaplatiť sťažovateľke (navrhovateľke

v konaní pred súdom prvého stupňa) v lehote jedného mesiaca 54 924,54 eur „titulom

náhrady za prostriedky vynaložené na výlučný majetok odporcu“. Obidvom účastníkom

uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu prvého stupňa spoločne a nerozdielne súdny poplatok

66 eur a náhradu trov znaleckého dokazovania v sume 2 062,91 eur. Pri vyporiadaní BSM

vychádzal súd prvého stupňa z toho, že manželstvo účastníkov uzavreté 26. mája 1984

zaniklo rozvodom vysloveným rozsudkom sp. zn. z 22. januára 1996, ktorý

nadobudol právoplatnosť 20. marca 1996. Predmetom BSM, ktoré treba vyporiadať, sú

hnuteľné veci špecifikované vo výroku rozsudku, zostatková hodnota ktorých nebola medzi

účastníkmi sporná. Tieto veci vyporiadal podľa stavu, v akom ich účastníci výlučne ako

vlastníci užívali. Pri určení rozsahu toho, čo sa zo spoločného majetku účastníkov

vynaložilo pri zhotovení rodinného domu vo výlučnom vlastníctve odporcu, súd prvého

stupňa, súc viazaný právnym názorom vysloveným v ostatnom uznesení Krajského súdu

v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) sp. zn. z 31. októbra 2011, ktorým bol

zrušený jeho skorší rozsudok č. k. -665 z 2. novembra 2010, vychádzal

z rozdielu medzi všeobecnou hodnotou nehnuteľnosti odporcu ku dňu vzniku manželstva

účastníkov (85 400 eur) a jej všeobecnou hodnotou ku dňu zániku manželstva účastníkov

(199 000 eur). Z takto zistenej sumy 113 600 eur odpočítal prostriedky vynaložené

na nehnuteľnosť odporcu z vlastníctva sťažovateľky a z podielového spoluvlastníctva

účastníkov v celkovej sume 3 750,91 eur, a tak dospel k záveru, že zo spoločného majetku

účastníkov bola vynaložená na výlučný majetok odporcu suma 109 849,09 eur, polovicu

ktorej je odporca povinný zaplatiť sťažovateľke „titulom náhrady za prostriedky

vynaložené na výlučný majetok odporcu“.

2.1 Odvolací súd rozsudkom sp. zn. , ,

z 12. novembra 2013 potvrdil odvolaním odporcu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa

a potvrdil aj odvolaniami účastníkov, resp. odvolaním sťažovateľky napadnuté uznesenia

súdu prvého stupňa č. k. -687 zo 16. novembra 2011 (ktorým bol ustanovený

znalec a účastníkom bola uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy spojené

so znaleckým dokazovaním), resp. č. k. -882 z 25. septembra 2012 (ktorým

sťažovateľke nebolo priznané oslobodenie od súdnych poplatkov).

2.2 Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa, odporca podal dovolanie, prípustnosť a odôvodnenosť ktorého vyvodil

z ustanovenia (ďalej len „OSP“). Najvyšší

súd napadnutým uznesením rozsudok odvolacieho súdu sp. zn. ,

, z 12. novembra 2013 vo výroku, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa č. k. -928 zo 6. decembra 2012, zrušil a vec

vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého

uznesenia uviedol: «Primárnou povinnosťou dovolacieho súdu je zaoberať sa tým, či

rozhodné skutkové a právne závery odvolacieho súdu, na ktorých založil svoje dovolaním

účastníka napadnuté rozhodnutie, nie sú arbitrárne, svojvoľné a v tomto zmysle teda

neodôvodnené, a či ich zo zákonného hľadiska možno považovať za udržateľné, pretože

danosť takejto vady by zakladal v zmysle prípustnosť dovolania

účastníka bez ohľadu na procesnú formu a spôsob rozhodnutia odvolacieho súdu.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že arbitrárnosť (i zjavná neodôvodnenosť

rozhodnutí) všeobecných súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych

argumentov a skutkových okolností prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky

alebo absenciou jasných a zrozumiteľných odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné

otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti

takému uplatneniu (napr. ). Pritom uvedené nedostatky musia dosahovať

mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré z práv

uvedených v (ďalej len „“). Okrem toho,

arbitrárnosť rozhodnutia súdu môže vyplývať aj z ústavne nekonformného výkladu

ustanovení právnych predpisov aplikovaných na prerokúvaný skutkový prípad. Nezávislosť

rozhodovania súdu sa má totiž uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom

a hmotnoprávnom rámci. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho

rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej normy

zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak

dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo

popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne

jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (,

, ). Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze

z 22. januára 2014 konštatoval, že okrem nedostatočne odôvodnených rozhodnutí

všeobecných súdov ústavný súd ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) hodnotí

aj také ich rozhodnutia, ktoré síce môžu vykazovať rozsiahle odôvodnenie, avšak ktorými

boli normy podústavného práva interpretované v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (obdobný prístup naostatok možno

nájsť aj v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky, napr. ).

Súd prvého stupňa, potom ako boli jeho tri predchádzajúce rozsudky (vychádzajúce

pri rozhodovaní o náhrade toho, čo sa zo spoločného majetku účastníkov vynaložilo na

ostatný majetok odporcu z „vynaložených konkrétnych investícii“) zrušené odvolacím

súdom, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho zrušujúcom

uznesení z 31. októbra 2011 sp. zn. , v svojom ostatnom rozsudku pri určení

rozsahu toho, čo sa zo spoločného majetku účastníkov vynaložilo pri zhotovení rodinného

domu vo výlučnom vlastníctve odporcu, vychádzal z rozdielu medzi všeobecnou hodnotou

nehnuteľnosti odporcu ku dňu vzniku manželstva účastníkov (85 400 €) a jeho všeobecnou

hodnotou ku dňu zániku ich manželstva (199 000 €). Z takto určenej sumy 113 600 € potom

odpočítal prostriedky vynaložené na nehnuteľnosť odporcu z „osobného“ vlastníctva

navrhovateľky a z podielového spoluvlastníctva účastníkov v celkovej sume 3 750,91 €, a

tak dospel k záveru, že zo spoločného majetku účastníkov bolo vynaložené na výlučný

majetok odporcu suma 109 849,09 €, polovicu ktorej (54 924,54 €) je odporca povinný

zaplatiť navrhovateľke „titulom náhrad za prostriedky vynaložené na výlučný majetok

odporcu“. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s takýmto odôvodnením rozsudku súdu

prvého stupňa a obmedzil sa len na skonštatovanie jeho správnosti.

Podľa dovolacieho súdu takáto interpretácia a aplikácia ustanovenia § 150, druhá

veta O.z. pri určení náhrady toho, čo sa zo spoločného majetku účastníkov konania

vynaložilo na ostatný majetok odporcu, zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej

normy, je zjavne jednostranná a v rozpore s princípmi spravodlivosti. Odvolací súd sa

vyššie uvedeným výkladom ustanovenia § 150, druhá veta O.z. natoľko odchýlil od jeho

znenia, že sa zásadne poprel jeho účel a význam.

Podľa označenej normy pri vyporiadaní BSM je každý zo spoluvlastníkov oprávnený

požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a naopak, je

povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok.

Z predmetného ustanovenia vyplýva, že v prípade investícií z BSM do ostatného

majetku jedného z nich, sú prostriedkami, ktoré je tento manžel povinný nahradiť,

prostriedky skutočne vynaložené na tieto investície („... čo sa zo spoločného majetku

vynaložilo...“). Pri ich zisťovaní sa vychádza z ceny vecí a prác vložených do jeho ostatného

majetku v čase, kedy boli vynaložené, a nie zo všeobecnej hodnoty zhotovenej veci

(výslednej objektivizovanej hodnoty nehnuteľností a stavieb, ktorá je znaleckým odhadom

ich najpravdepodobnejšej ceny ku dňu ohodnotenia, ktorú by tieto mali dosiahnuť na trhu

v podmienkach voľnej súťaže, pri poctivom predaji, keď kupujúci aj predávajúci budú konať

s patričnou informovanosťou i opatrnosťou a s predpokladom, že cena nie je ovplyvnená

neprimeranou pohnútkou) v oddelenom majetku jedného z manželov (porovnaj uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 26. júna 2012 sp. zn. a z 27. marca

2014 sp. zn. ). Ak zákon ustanovuje, že treba nahradiť, čo bolo vynaložené,

tak už z jazykového výkladu vyplýva, že ide o náklady, ktoré boli vynaložené v čase minulom

a jeho výška ku dňu zániku manželstva ani ku dňu vyporiadania BSM nie je inak

modifikovaná. Tým, čo je povinný nahradiť jeden z manželov v prípade investícií do jeho

ostatného majetku z BSM, sú teda finančné prostriedky na tieto investície skutočne

vynaložené. Ak ide o obstaranie vecí, ktoré boli zabudované do domu jedného z manželov,

prípadne o náklady na prácu s tým spojené, potom určujúce sú ceny týchto vecí a prác

v čase, kedy boli vynaložené. Zákonodarca vychádza z toho, že manželia spoločne vynaložili

spoločné prostriedky na ostatný majetok jedného z nich, a boli s týmto jeho použitím

uzrozumení a vedomí si toho, že ich „vrátenie do bezpodielového spoluvlastníctva“ bude

prichádzať do úvahy len pri jeho vyporiadaní. Potom, pravda, v skutočne vynaloženej výške,

nie teda v cene zabudovaných vecí a vynaloženej práce, ktoré by mali ku dňu zániku

manželstva, resp. ku dňu rozhodovania súdu, to znamená, že ani v prípadne vyššej cene, ale

ani nižšej cene. Práve princíp vyporiadania spočívajúci v tom, že sa tak vyporiadava to, čo

bolo manželmi v zhode vynaložené na ostatný majetok jedného z manželov, tiež vylučuje,

aby také vyrovnanie bolo nemorálne (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky

z 20. decembra 2000 sp. zn. ). Rovnako aj v právnej teórii sa jednoznačne

vykladá ustanovenie § 150, druhá veta O.z. tak, že pre posúdenie výšky náhrady toho, čo sa

zo spoločného majetku manželov vynaložilo na oddelený majetok jedného z nich (a naopak),

nie je rozhodujúce, o akú sumu sa jeho majetok investíciami zhodnotil, ale to, aká suma sa

na tento účel skutočne vynaložila z ich spoločných prostriedkov (Vojčík, P. a kolektív,

, stručný komentár, tretie, doplnené a prepracované vydanie, IURA

EDITION, 2010, str. 404). Pre posúdenie výšky náhrady je rozhodná čiastka, ktoré bolo

zo spoločného majetku vynaložená s tým z neho odčerpaná, v žiadnom prípade teda

hodnota takto vytvoreného diela (Češka, Z. a kolektív, Občanský zákoník, Komentár, Praha

- Panoráma - 1987, díl I, str. 534).

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd prisvedčil názoru dovolateľa, že napadnuté

rozhodnutie krajského súdu je arbitrárne. Dovolací súd konštatuje, že arbitrárnosť tohto

rozhodnutia spočíva v zjavne nesprávnom výklade a následnej aplikácii ustanovenia § 150

O.z. na daný prípad.

Uvedené zistenia, zakladajúce arbitrárnosť a zjavnú neodôvodnenosť napadnutého

rozhodnutia krajského súdu preto viedli dovolací súd k záveru, že napadnutým rozhodnutím

krajského súdu bolo porušené právo dovolateľa v zmysle ustanovenia »

3. Podľa sťažovateľky v prípade napadnutého uznesenia ide o extrémny prejav

prelomenia práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

3.1 Sťažovateľka uvádza, že v slovenskom civilnom procesnom práve neexistuje

nesprávny výklad hmotného práva ako dovolací dôvod. V tomto smere sťažovateľka

poukazuje na judikatúru senátov najvyššieho súdu, ako aj na rozhodnutie najvyššieho súdu

publikované pod R 125/1999, podľa ktorého prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f)

nemožno vykladať extenzívne v súvislosti s postupom súdu vtedy, ak ide o faktickú

meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. Rovnako sťažovateľka cituje uznesenie sp. zn.

z 11. júla 2012, podľa ktorého za odňatie možnosti konať pred súdom

nemožno považovať rozhodnutie ako výsledok vecnej rozhodovacej činnosti súdu.

3.2 Sťažovateľka ďalej poukazuje na právnu istotu vytvorenú nezmeniteľnosťou

právoplatných súdnych rozhodnutí, ktorú treba podľa jej názoru považovať za súčasť

základného práva na súdnu ochranu podľa a v širšom kontexte za súčasť

právneho štátu podľa . Podľa sťažovateľky najvyšší súd bol povinný rešpektovať

stabilnú judikatúru iných senátov najvyššieho súdu o podmienkach dovolania a minimálne

bol povinný svoj odklon od tejto judikatúry náležite odôvodniť (sťažovateľka dodáva, že

v optimálnom prípade bol povinný iniciovať zjednocovaciu činnosť pléna najvyššieho súdu

k pertraktovanému procesnému problému).

3.3 K tomu sťažovateľka odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) a dopĺňa, že vo všeobecnosti musí pre použitie mimoriadnych

opravných prostriedkov platiť, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. Sťažovateľka

uvádza, že ESĽP tak v rámci svojej rozhodovacej praxe už viackrát vyslovil nezlučiteľnosť

mimoriadneho opravného prostriedku s princípom právnej istoty, a konštatoval preto

porušenie čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle

konzistentnej judikatúry ESĽP bola podľa sťažovateľky opodstatnenosť použitia

mimoriadneho opravného prostriedku na účely zrušenia súdneho rozhodnutia a prípustnosť

odklonu od zachovania princípu právnej istoty uznaná v prípadoch, keď v priebehu konania

došlo k závažným procesným pochybeniam konajúcich súdov. Primárnym dôvodom pre

„znovuotvorenie“ konania nesmie byť podľa sťažovateľky ambícia opätovne posúdiť

skutkové okolnosti prípadu. Sťažovateľka dôvodí, že ESĽP v týchto prípadoch upozornil

predovšetkým na vznik právnej neistoty ako dôsledok zrušenia konečného súdneho

rozhodnutia.

3.4 Podľa sťažovateľky tvrdenie, ktoré použil najvyšší súd v napadnutom uznesení,

že bývalý manžel sťažovateľky by mal byť zaviazaný vyplatiť sťažovateľke časť vložených

investícií do stavby rodinného domu z prostriedkov BSM v hodnote, v ktorej boli skutočne

vynaložené v čase ich vynakladania, je podľa sťažovateľky síce možným právnym názorom,

ale ako jedna z alternatív hodnotenia predmetnej situácie (i) netvorí právne korektnú bázu

pre použitie mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a otvorenie procesu (ii)

a pritom ide o taký formalistický právny názor, že vedie priamo k absurdným riešeniam,

a súčasne ide o právny názor, od ktorého súčasná právna veda i súdna prax upúšťa

i v celoeurópskom rozmere (sťažovateľka poukazuje na § 742 ods. 2 Občianskeho

zákonníka Českej republiky).

4. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.:

porušil právo , zaručené , aby sa jej vec

prerokovala v spravodlivom procese.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn.: zo dňa 30. 03. 2015 a vec mu vracia na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn.:

prikazuje sa konať bez zbytočných prieťahov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľke

trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do 15 dní od

doručenia tohto nálezu na účet jej právnej zástupkyne JUDr. Jany Fridrichovej...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané

náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť

k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením alebo

iným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto

možno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. , , ,

).

III.

7. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy,

ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže

konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym

súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú

ustanovenia a nasl. .

7.1 V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu z výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide

o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohto zákonného ustanovenia.

7.2 Ústavný súd konštatuje, že rešpektuje koncepciu opravných prostriedkov, tak ako

si ju „nastaví“ najvyšší súd, ak je to v medziach (porov. ). Ústavný súd

rovnako vníma, že časť senátov najvyššieho súdu akceptuje nepreskúmateľnosť

napadnutých rozhodnutí pre nedostatok odôvodnenia ako dovolací dôvod podľa § 237

písm. f) (porov. , bod 23; porov. Gyarfáš, J. Zakladá nedostatočné

odôvodnenie rozhodnutia odňatie možnosti konať pred súdom? Lexfórum 27. októbra 2014,

dostupné na http://www.lexforum.sk/512) a iné senáty nie. Ústavný súd sa tým nechce

prikláňať k jednému z právnych názorov, ale v situácii, keď väčšina najvyššieho súdu

rozhoduje rozdielne od 17 rokov starého, hoci zjednocujúceho a možno dogmaticky

správneho rozhodnutia č. R 111/98, a zvlášť ak krajské súdy interpretujú § 221 ods. 1

písm. f) odlišne (napríklad uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn.

, sp. zn. ; uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn.

; spolu s mnohými ďalšími dostupnými na www.justice.gov.sk), by bolo

namieste hľadanie zjednocujúceho riešenia na najvyššom súde.

7.3 Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal napadnuté uznesenie najvyššieho súdu,

pričom nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala, že postup najvyššieho súdu by

nemal oporu v zákone alebo v judikatúre najvyššieho súdu.

7.4 Nepatrí ústavnému súdu zjednocovať právne názory senátov najvyššieho súdu

a pokiaľ závery najvyššieho súdu v otázke prípustnosti dovolania vzhľadom na skutkový

stav nie sú zjavne svojvoľné alebo nelogické, či z iného dôvodu ústavne neudržateľné,

ústavný súd nemá dôvod do právomoci najvyššieho súdu v otázke ustálenia prípustnosti

dovolania na základe prítomnosti zákonom predpokladaného dovolacieho dôvodu

zasahovať.

7.5 Ústavný súd uzatvára, že právny názor najvyššieho súdu o prípustnosti dovolania

je vzhľadom na skutkový stav v sťažovateľkinej veci v napadnutom uznesení zdôvodnený

ústavne udržateľným spôsobom.

8. Čo sa týka meritórneho záveru najvyššieho súdu podľa ústavného súdu najvyšší

súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré

bolo potrebné dovolaniu vyhovieť.

8.1 Účelom navrátenia peňazí vynaložených z BSM na majetok jedného z manželov

nie je kreovanie akejsi „investície“, ktorá by sa stala súčasťou BSM, ale len vrátiť do BSM

ako majetkovej podstaty to, o čo bola v určitom bode ochudobnená. Tým, že sa nekreuje

investícia ako osobitné aktívum, nemôže dochádzať ani k nárastu, ale ani poklesu jej

hodnoty. V tomto smere je podľa ústavného súdu jasný text

„nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok“.

8.2 Samozrejme, natíska sa otázka, či sa vzhľadom na skutočnosť, že citované znenie

bolo prijaté s účinnosťou k 1. aprílu 1964, t. j. v čase statickej

ekonomiky, kedy sa princípy slobodného trhu a trhovej ekonomiky neuplatňovali a nemohli

ovplyvniť zhodnocovanie nehnuteľností, nemá dotknuté ustanovenie § 150 Občianskeho

zákonníka na účely vyporiadania BSM a nahradenia toho, čo sa zo spoločného majetku

vynaložilo na ostatný majetok jedného z manželov, interpretovať vo svetle ekonomickej

reality dneška a zohľadniť, ako sa majetok vzhľadom na financie vynaložené naň z BSM

zhodnotil (na trhu) alebo naopak, znehodnotil. V tejto súvislosti možno odkázať

komparatívne na Českej republiky upravujúceho

totožnú problematiku vyporiadania BSM: „Hodnota toho, co ze společného majetku bylo

vynaloženo na výhradní majetek manžela, stejně jako hodnota toho, co z výhradního

majetku manžela bylo vynaloženo na společný majetek, se při vypořádání společného jmění

započítává zvýšená nebo snížená podle toho, jak se ode dne vynaložení majetku do dne, kdy

společné jmění bylo zúženo, zrušeno nebo zaniklo, zvýšila nebo snížila hodnota té součásti

majetku, na niž byl náklad vynaložen.“

8.3 Túto otázku sú však oprávnené zodpovedať všeobecné súdy aplikujúce

jednoduché (podústavné) právo. Akokoľvek, pravdou zostáva že výklad § 150 Občianskeho

zákonníka tak, ako ho podal najvyšší súd v napadnutom uznesení, je jedným z možných

výkladov, ktorý je navyše ústavne udržateľný. Ústavný súd preto nepovažuje napadnuté

uznesenie za rozhodnutie orgánu verejnej moci porušujúce ústavné práva sťažovateľky.

8.4 Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu

sťažovateľky odôvodňujúcu porušenie jej práv ako nedostatočnú na to, aby na jej základe

bolo možné v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie zistiť a preskúmať spojitosť

medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a namietaným porušením označených práv.

8.5 Navyše ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že námietky vznesené

sťažovateľkou aj pred ústavným súdom týkajúce sa správnosti výkladu a aplikácie § 150

nie sú vylúčené z ďalšieho prerokúvania, resp. z ďalšieho

dokazovania, keďže najvyšší súd vrátil vec krajskému súdu na opätovné konanie.

9. Na základe prezentovaných záverov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2016