Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 80/2016
PDF · 211.11 KB
No categories available
II. ÚS 80/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. januára 2016 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa
a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom
JUDr. Jánom Chmelom, Advokátska kancelária, Royova 9, Piešťany, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajskej prokuratúry v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 73/09, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. novembra
2015 doručená sťažnosť ,
(ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
JUDr. Jánom Chmelom, Advokátska kancelária, Royova 9, Piešťany, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry v Trnave (ďalej len „krajská
prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. Kv 73/09 (ďalej aj „namietané konanie“).
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza najmä, že je trestne stíhaný pre trestný čin pozbavenia
osobnej slobody podľa § 232 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005
spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona účinného
do 31. decembra 2005, trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného
zákona účinného do 31. decembra 2005 a trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1, 2 písm. c)
a ods. 3 písm. b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005. Uvedená trestná vec
bola vedená na Prezídiu Policajného zboru Košice pod ČVS: PPZ-27/BOK-V-2009, pričom
dozor nad vyšetrovaním vykonáva krajská prokuratúra vo veci vedenej pod sp. zn.
Kv 73/09.
Sťažovateľ bol však zároveň «rozsudkom Špeciálneho trestného súdu v Pezinku
zo dňa 29.02.2009 v trestnej veci vedenej pod č. k: BB-3T/3/2008 uznaný za vinného spolu
s ostatnými spoluobžalovanými v zhode s obžalobou a bol mu uložený trest odňatia slobody
nepodmienečne v trvaní 11 rokov za použitia aspiračnej zásady. Tento rozsudok sa stal
právoplatným rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 13.09.2010
pod č. k.: 2Toš/5/2009... Dňa 26.01.2015 Špecializovaný trestný súd v Pezinku pod č. k.:
BB-4 Nt/4/2013 rozhodol a povolil u sťažovateľa a v uznesení vymenovaných odsúdených
obnovu konania, pričom zrušil výrok o treste vynesený v rozsudku zo dňa 29.03.2009.
Následne dňa 22.05.2015 Špecializovaný trestný súd, pracovisko Banská Bystrica v trestnej
veci sťažovateľa a spol. rozhodol a sťažovateľa uznal za vinného a odsúdil ho na súhrnný
trest odňatia slobody v trvaní deväť rokov. Sťažovateľ sa vzdal odvolania a teda voči nemu
nadobudol rozsudok Špecializovaný trestný súd v Pezinku pod č. k.: BB-4 Nt/4/2013
právoplatnosť. Sťažovateľ vykonáva trest odňatia slobody za skutky uvedené v citovaných
rozhodnutiach už viac ako päť rokov.
Trestné stíhanie proti sťažovateľovi a dvoch spoluobvinených za skutky vykonané
v mesiacoch jún až august 2005 sa začalo uznesením Prezídia PZ, úrad
boja proti organovanej kriminalite, odbor Východ, odd. vyšetrovania Košice sp. zn.
ČVS. PPZ-27/BOK-V-2009 zo dňa 28.03.2009 pre trestný čin pozbavenia osobnej slobody
podľa § 232 ods.1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 spáchaný formou
spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31.12.2005 a trestný čin
vydierania podľa § 235 ods. 1,2 písm. a) a b) Trestného zákona účinného do 31.12.2005.
Dňa 04.05.2009 pod sp. zn. ČVS. PPZ-27/BOK - V-2009 bolo začaté trestné stíhanie voči
sťažovateľovi a piatich spoluobvinených pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1,2
písm. c) a ods. 3 písm. b) Trestného zákona účinného do 31.12.2005. Dňa 24.06.2009
Prezídium PZ, úrad boja proti organovanej kriminalite, odbor Východ, odd. vyšetrovania
Košice pod sp. zn. ČVS. PPZ-27/BOK - V-2009 vydal uznesenie, ktorým spojil na spoločné
konanie trestnú vec sťažovateľa a ďalších piatich spoluobvinených. Sťažnosť proti
označeným uzneseniam sťažovateľ nepodal, opačne spolupracoval s orgánmi činnými
v trestnom konaní. Dňa 09.10.2009 Prezídium PZ, úrad boja proti organovanej kriminalite,
odbor Východ, odd. vyšetrovania Košice pod sp. zn. ČVS. PPZ-27/BOK - V-2009 vydal
uznesenie, ktorým vylúčil trestnú vec sťažovateľa a dvoch spoluobvinených zo spoločného
konania. Sťažovateľ bol vzatý do väzby uznesením Okresného súdu Trnava č. k.: Tp 39/09
zo dňa 30.03.2009 v spojení s uznesením Krajského súdu v Trnave č. k.: 6Tpo/15/2009
zo dňa 16.04.2009 z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku. Dňa
22.07.2009 Krajská prokuratúra v Trnave pod č. k.: Kv 23/09-69 vydala príkaz na
prepustenie sťažovateľa z väzby na slobodu, pretože pominuli dôvody väzby, vyšetrovateľ
v rámci prípravného konania zabezpečil rozhodnú časť dôkazných prostriedkov
vzťahujúcich sa na konanie sťažovateľa a dvoch spoluobvinených. Krajská prokuratúra
v Trnave v príkaze konštatovala, že obvinení počas celého konania spolupracovali
s orgánmi činnými v trestnom konaní a ich výpovede sú vierohodné a z ich výpovedí možno
vyvodiť záver, že si plne uvedomili a oľutovali svoje protiprávne konanie. Dôvod väzby
u sťažovateľa overením pravdivosti jeho doznania zanikol a dôvodná obava z pokračovania
v trestnej činnosti bola rozptýlená. Sťažovateľ bol dňa 22.07.2009 prepustený z väzby
na slobodu...
Ako obhajca sťažovateľa, vtedy obvineného, som dňa 30.05.2011 požiadal Krajskú
prokuratúru v Trnave o podanie informácie, z dôvodu uplynutia dvoch rokov odo dňa
prepustenia sťažovateľa z väzby na slobodu a zároveň som požiadať o informáciu
o vykonaných úkonoch Krajskej prokuratúry v Trnave v trestnej veci sťažovateľa. Krajská
prokuratúra v Trnave dňa 10.06.2011 vo svojom upovedomení mi oznámila, že nie je možné
ukončiť so sťažovateľom postup podľa § 232 Trestného poriadku, nakoľko nie je
z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vypracovaný a doručený rozsudok
v predchádzajúcej trestnej činnosti sťažovateľa... Po uplynutí ďalšieho roku Krajská
prokuratúra v Trnave dňa 12.09.2012 rozhodla uznesením podľa § 228 ods. 3 Trestného
poriadku v spojení s § 230 ods. 2 písm. c) Trestného poriadku a prerušila trestné stíhanie
sťažovateľa a spoluobvinených. Dňa 26.04.2013 som sa listom obrátil na Krajskú
prokuratúru v Trnave ako obhajca sťažovateľa, stále obvineného a poukázal na čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd, pričom som, požiadal o konanie v trestnej veci obvineného .
V odpovedi Krajská prokuratúra v Trnave dňa 27.05.2013 zaujala stanovisko, že
sťažovateľovi, keďže si uvedomil svoje protispoločenské konanie a mimoriadne
spolupracoval pri odhalení trestnej činnosti organizovanej skupiny, čím splnil zákonné
podmienky na prerušenia trestného konania, bola „daná mu tak možnosť v priebehu
plynutia času preukázať opodstatnenosť poskytnutej výhody a v konečnom dôsledku po
vyhodnotení jeho ďalšieho spôsobu života dosiahnuť až zastavenie trestného stíhania. Nie je
preto možné hovoriť, že v konaní prerušením vznikajú prieťahy porušujúce práva
obvineného, nakoľko práve doba prerušenia je tým benefitom v prospech obvineného...“
Prokurátor krajskej prokuratúry ďalej poukazuje na to, že „obvineným mohol byť uložený
viacročný nepodmienečný trest odňatia slobody a preto doba prerušenia a pozorovania
ďalšieho života obvinených... sa počíta na roky.“ V rámci obhajoby sťažovateľa som
požiadal Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky listom zo dňa 10.09.2014
o preverenie spisu Krajskej prokuratúry v Trnave č. k. Kv 73/09, v ktorom som vyslovil
názor, že v trestnom konaní proti sťažovateľovi nastali prieťahy. V odpovedi zo dňa
20.10.2014 mi Generálna prokuratúra dala na vedomie, že z obsahu môj podnet bol
posúdený ako opakovaný a „Dospeli sme k záveru, že vybavenie je síce postavené výrazne
v prospech Vášho klienta obv. , avšak v plnom súlade so zákonom“... Dňa
23.07.2015 som podal na Krajskú prokuratúru v Trnave návrh na o konanie podľa § 232
Trestného poriadku. V odpovedi mi Krajský prokurátor pán JUDr. Ivo Vendel dňa
11.08.2015 odpovedal, že je možné súhlasiť „so značnou časťou Vášho písomného
vyjadrenia, ale aj správania sa obvineného počas doterajšieho výkonu trestu“ a ďalej
poukazuje na najdôležitejší moment, za ktorý považuje „očakávanú výpoveď aj Vášho
klienta v trestnej veci samotnej obvinenej “ a považuje tento moment,
teda výpoveď sťažovateľa v pozícii svedka v označenej trestnej veci za kľúčový
„k zodpovedaniu všetkých dôležitých otázok... aj vo vzťahu k Vášmu klientovi“. V
stanovisku Krajskej prokuratúry v Trnave zo dňa 27.05.2013 sa však konštatuje, že doba
prerušenia a pozorovania ďalšieho života sťažovateľa, ako obvineného, sa môže počítať na
roky. ...
Zhrnúc vyjadrenia prokurátorov Krajskej prokuratúry v Trnave javí opodstatnený
záver, že je na sťažovateľa, ktorý bude vypovedať v pozícii svedka v trestnej veci obvinenej
D. P. vyvíjaný nátlak s možným záverom, pre prípad, že v pozícii svedka nebude vypovedať
ako sa od neho očakáva, tak jeho trestná vec vedená pod č. k.: Kv: 73/09 môže byť
prerušená niekoľko rokov pri hrozbe, ako píše prokurátor krajskej prokuratúry: „Dĺžka
lehoty tak priamo závisí od závažnosti trestnej činnosti, ktorej sa obvinený dopustil a
možnej sankcie za túto trestnú činnosť“, teda pri hrozbe napr. aj niekoľkoročného
nepodmienečného trestu odňatia slobody. Zastávam preto názor, že prokurátor Krajskej
prokuratúry v Trnave, by mal konať a nepodmieňovať svoje rozhodnutie o pokračovaní
v konaní v trestnej veci sťažovateľa skutočnosťami, ktoré priamo nesúvisia s trestnou vecou
sťažovateľa...
Európsky súd pre ľudské práva všeobecne nepovažuje prokurátora za nezávislý
a nestranný orgán v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, pretože v zásahu prokurátora chýbajú záruky riadneho súdneho
konania, prokurátor sa rozhoduje z úradnej moci, požíva značnú voľnosť pri rozhodovaní
v tom, aké kroky urobí a len s ťažkosťami možno naňho hľadieť ako na nestranného, pretože
následne môže konať proti dotknutej osobe v súdnom konaní. Aj keď krajská prokuratúra
tvrdí, že koná v prospech sťažovateľa, nemožno jej v zmysle ESĽP priznať postavenie
orgánu, ktorý koná z dôvodu odstránenia porušenia článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Skutky, ku ktorým sa sťažovateľa priznal
a spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní na ich objasnení a odhalení sa stali
v mesiacoch jún až august 2005 a sťažovateľ nemôže niesť zodpovednosť za skutočnosti
súvisiace a týkajúce sa obvinenej D.P., možnú dôkazovú núdzu a s ňou súvisiacimi
procesnými úkonmi orgánov činných v trestnom konaní...
... Na základe uvedených skutočností je sťažovateľ presvedčený o porušení svojho
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov priznaného v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote a práva
na spravodlivý súdny proces priznaného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajskej prokuratúry v Trnave v označenej trestnej veci.
Pred podaním sťažnosti sa sťažovateľ zastúpení obhajcom domáhal nápravy
a konania na Krajskej prokuratúry v Trnave, ako aj na Generálnej prokuratúre Slovenskej
republiky. Vo veci sa nekoná a sťažovateľ nedosiahol ochranu svojho práva priznaného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy... a práva priznaného a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru...
... Sťažovateľ po rozhodnutí Špecializovaného trestného súdu naplní na budúci rok
zákonnú dobu vo výkone trestu, ktorá ho oprávňuje na podanie žiadosti o podmienečné
prepustenie na slobodu, teda prechováva legitímnu nádej, že po rokoch vo výkone trestu sa
dostane na slobodu a táto nádej mu dáva silu začať „nový život“ s odmietnutím správania
sa a skutkov, ktoré vykonal pred viac ako desiatimi rokmi, keď bol pod vplyvom skupiny tkz.
kamarátov ako dvadsaťročný. Všetky stresujúce udalosti vyplývajúce z dĺžky rozhodovania
o ďalšom procesnom postupe, o jeho vine, či nevine vzhľadom na uvedené okolnosti
prípadu, považuje sťažovateľ navrhované finančné zadosťučinenie vo výške 9.000 €
za primerané.».
Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa
... na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci
v primeranej lehote a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd Krajskej prokuratúry v Trnave v trestnej veci
vedenej pod č. k.: Kv 73/09 porušené bolo.
Krajskej prokuratúre v Trnave sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod č. k.:
KV 73/09 konala bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľovi sťažovateľa ...
priznáva finančné zadosťučinenie v sume 9.000 €,
ktoré mu je Krajská prokuratúra v Trnave povinná vyplatiť do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
Krajská prokuratúra v Trnave je povinná uhradiť sťažovateľovi ...
trovy právneho zastúpenia v sume podľa vyčíslenia jeho právneho zástupcu do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Za zjavne neopodstatnenú možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež
napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ namieta, že postupom krajskej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn.
Kv 73/09 dochádza k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
predovšetkým vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, alebo aj vtedy, ak v konaní pred
orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby
tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto
možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05,
Voči sťažovateľovi bolo uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru, Úradu
boja proti organizovanej kriminalite – odboru Východ v Košiciach ČVS: PPZ-27/BOK-V-
2009 z 28. marca 2009 začaté trestné stíhanie za trestný čin pozbavenia osobnej slobody
podľa § 232 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a trestný čin
vydierania podľa § 235 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona účinného do 31. decembra
2005 s tým, že následne vyšetrovateľ Policajného zboru uznesením ČVS: PPZ-27/BOK-V-
2009 z 28. marca 2009 podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku vzniesol voči nemu
obvinenie pre trestný čin pozbavenia osobnej slobody podľa § 232 ods. 1 Trestného zákona
účinného do 31. decembra 2005 spáchaný vo forme spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2
Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a trestný čin vydierania podľa § 235
ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a uznesením
ČVS: PPZ-27/BOK-V-2009 zo 4. mája 2009 bolo mu vznesené obvinenie za trestný čin
krádeže podľa § 247 ods. 1 a ods. 2 písm. c) Trestného zákona účinného do 31. decembra
2005.
Keďže ale sťažovateľ svojím aktívnym prístupom prispel k objasneniu mimoriadne
závažnej trestnej činnosti páchanej organizovanou skupinou „ “,
krajská prokuratúra v súlade s ustanovením § 228 ods. 3 Trestného poriadku uznesením
z 12. septembra 2012 prerušila konanie v jeho trestnej veci. Proti tomuto uzneseniu bol
prípustný opravný prostriedok sťažnosť, sťažovateľ však túto nepodal.
Podľa § 228 ods. 3 Trestného poriadku policajt s predchádzajúcim súhlasom
prokurátora môže prerušiť trestné stíhanie, ak sa obvinený významnou mierou podieľa
na objasnení korupcie, trestného činu založenia, zosnovania a podporovania zločineckej
skupiny alebo zločinu spáchaného organizovanou skupinou alebo zločineckou skupinou,
trestného činu úkladnej vraždy alebo trestných činov terorizmu alebo na zistení alebo
usvedčení páchateľa tohto trestného činu, a to pre taký trestný čin alebo pre iný trestný čin;
prerušiť trestné stíhanie sa nesmie voči organizátorovi, návodcovi alebo objednávateľovi
trestného činu, na ktorého objasnení sa podieľa.
Po prieskume skutočností namietaných sťažovateľom (sťažnosti, príloh, ktoré
sťažovateľ priložil k sťažnosti, ako aj z vyjadrenia krajskej prokuratúry) ústavný súd
konštatuje, že v danom prípade krajský prokurátor po prerušení konania nie je nečinný,
naopak, robí úkony smerujúce k spravodlivému rozhodnutiu v trestnej veci sťažovateľa.
Ústavný súd sa stotožňuje s názorom krajskej prokuratúry, že za týchto okolností môže byť
lehota na obnovenie konania aj dlhšia. Krajská prokuratúra podľa názoru ústavného súdu
postupuje v súlade s právnymi predpismi. Táto procesná situácia vylučuje, aby jej postupom
dochádzalo k porušovaniu označených práv sťažovateľa.
Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (m. m.
I. ÚS 162/03) konštatuje, že prerušenie konania možno považovať za prekážku konania. Ak
nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným zákonom,
nemožno v prerušenom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu
právnej neistoty účastníkov, a tým aj k naplneniu účelu základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto
nečinnosť všeobecného súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu
neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (m. m. II. ÚS 3/03, I. ÚS 65/03, I. ÚS 214/06,
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že krajská prokuratúra
namietaným rozhodnutím nemohla porušiť základné právo sťažovateľa na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani jeho právo na prejednanie veci
v primeranej lehote podľa čl. 6 dohovoru.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. januára 2016