Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 61/2016
PDF · 166.68 KB
No categories available
I. ÚS 61/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpených advokátom JUDr. Stanislavom Rojkom,
Advokátska kancelária JUDr. Rojko s. r. o., Železničná 90/12, Považská Bystrica, vo veci
namietaného porušenia základných práv „na rovnosť pred zákonom, na spravodlivý proces
a na ochranu majetku“ uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Obdo 35/2012 z 28. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
8 Cob 123/2013 z 19. augusta 2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť , , ,
, a o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. novembra 2015 doručená sťažnosť , ,
, , a (ďalej len
„sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia čl. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a ich základných práv na rovnosť, na spravodlivý
proces podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a na ochranu majetku v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
2 Obdo 35/2012 z 28. októbra 2013 a rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 8 Cob 123/2013 z 19. augusta 2015.
2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia sú členmi Okresného stavebného
bytového družstva Považská Bystrica (ďalej len „družstvo“), ktorého najvyšším orgánom
podľa § 239 ods. 7 Obchodného zákonníka a čl. 56 a čl. 66 stanov družstva je
„Zhromaždenie delegátov“. Ako členovia družstva sa zúčastnili 20. mája 2010
zhromaždenia delegátov, na ktorom vzniesli písomnú námietku k nelegitímnosti zvolených
delegátov, a tým aj k nelegitímnosti konania „Zhromaždenia delegátov“. Uznesením
zhromaždenia z 20. mája 2009 (sťažovatelia nesprávne uviedli 28. mája 2009, pozn.) bolo
„uložené realizovať voľby delegátov na Zhromaždenie delegátov pre obdobie rokov 2010 -
2013 tak, že každý delegát zastupuje min. 80 a max. 120 členov. Návrh kandidáta na
delegáta si určujú členovia... Termín tohto ustanovenia bol ustanovený do 31. 12. 2009.“.
3. Sťažovatelia ďalej uviedli, že prijatím uvedeného uznesenia zhromaždenia
delegátov došlo k porušeniu stanov družstva a tiež jeho volebného a rokovacieho poriadku,
pretože „kandidáta zhromaždenia delegátov nenavrhovali členovia, títo boli navrhovaní
písomnou formou predstavenstvom, príp. inými osobami, v písomnej forme už bol vopred
určený kandidát a takýto písomný návrh obdržali členovia na podpis súhlasu, resp.
nesúhlasu s takto navrhnutým kandidátom“.
4. Poukazujúc na vyjadrenie sudkyne v prvostupňovom konaní, že mohlo dôjsť
k poškodeniu „práv a záujmov družstva“, nesúhlasia s týmto názorom, „pretože v danom
prípade sa nejednalo iba o vec nás žalobcov, ale sa jednalo o práva všetkých členov
družstva...
Nezákonnosť postupu žalovaného spočívala aj v tom, že menil pravidlá voľby počas
priebehu resp. došlo k voľbe určitého počtu delegátov (53), potom došlo k zmene volebných
obvodov a k ďalšej voľbe ostatných delegátov...
... Išlo tak o svojvoľný postup neupravený pravidlami a nerešpektujúcimi práva
členskej základne podieľať sa zákonným spôsobom na kreovaní najvyššieho orgánu
družstva.
Súdne konanie sa riadi zásadami, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na plnenie
povinností a úctu k právam iných...
Len Stanovy družstva môžu určiť odchýlky, pokiaľ sú potrebné vzhľadom na
organizačné usporiadanie družstva, pritom takéto stanovy musia byť schválené zákonným
spôsobom, iný spôsob konania alebo rozhodovanie iného orgánu družstva nemá právomoc
zasahovať do takého závažného rozhodnutia ako je zvolanie členskej schôdze/voľba
delegátov resp. zhromaždenie delegátov...“.
Sťažovatelia na základe tejto argumentácie (avšak bez bližšieho odôvodnenia svojej
sťažnosti k namietanému porušeniu nimi označených práv rozhodnutiami najvyššieho súdu
a krajského súdu, pozn.) v závere uvádzajú, že „Napadnutými súdnymi rozhodnutiami
-uznesením 2 Obdo 35/2012 Najvyššieho súdu SR v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu
Trenčín 8 Cob 123/2013 nám bolo odňaté právo na súdnu ochranu, došlo k legitimizácii
nezákonného postupu žalovaného, preto napadnutými súdnymi rozhodnutiami došlo
k porušeniu základných práv nás sťažovateľov...“.
5. Sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Najvyšší súd SR uznesením 2 Obdo 5/2012 zo dňa 28.10.2013 a Krajský súd
Trenčín rozsudkom 8 Cob 123/2013-168 z 19.8.2015, porušil základné práva sťažovateľov
s poukazom na ochranu právnych nárokov, na rovnosť, na spravodlivý proces a právo na
ochranu majetku v zmysle čl. 46 a čl. 20 ,Ústavy SR, pre porušenie práv upravených v čl. 1,
v čl. 12 ods. 1,v čl. 20 ods.1, v čl. 46 ods. 1, 2 čl. 144 ods. 1 Ústavy SR
Ústavný súd SR uznesenie Najvyššieho súdu SR 2 Obdo 5/2012 zo dňa 28.10.2013
a rozsudok Krajského súdu Trenčín 8 Cob 123/2013-168 z 19.8.2015 zrušuje a vec vracia
na nové prejednanie a rozhodnutie a sťažovateľom priznáva právo na náhradu trov konania
takto:
Súd priznáva náhradu trov právneho zastúpenia sťažovateľom... v sume 855,76 €,
ktorú sú povinní spoločne a nerozdielne Najvyšší súd SR a Krajský súd Trenčín zaplatiť
sťažovateľom na účet ich právneho zástupcu Advokátska kancelária JUDr. ROJKO s.r.o.,
v mene a na účet ktorého koná advokát a konateľ JUDr. Stanislav Rojko, a to na účet
vedený v “
6. Sťažovatelia ako dôkazový materiál k sťažnosti pripojili napádané uznesenie
najvyššieho súdu a rozsudok krajského súdu.
II.
7. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
8. Sťažovatelia sa (bez bližšej argumentácie k jednotlivým označeným právam
a článkom ústavy rozhodnutiami najvyššieho súdu a krajského súdu, pozn.) domáhali toho,
aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie ich práv „na rovnosť, na spravodlivý proces
a právo na ochranu majetku v zmysle čl. 46 a čl. 20 ,Ústavy SR, pre porušenie práv
upravených v čl. 1, v čl.12 ods. ,v čl.20 ods.1, v čl.46 ods.1,2 čl. 144 ods. 1 Ústavy SR“.
9. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
10. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(napr. I. ÚS 66/98, III. ÚS 168/05, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 264/2011).
II.A
11. Sťažovatelia v bode 1 petitu sťažnosti žiadali najprv vyslovenie porušenia
označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 35/2012 z 28. októbra 2013,
ktorým bol v dovolacom konaní zrušený rozsudok krajského súdu sp. zn. 8 Cob 92/2011
zo 16. mája 2012 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Týmto rozsudkom krajský súd
zmenil rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
9 Cb 174/2010 z 20. apríla 2011, ktorým bola zamietnutá žaloba sťažovateľov, ktorí sa
domáhali určenia neplatnosti uznesenia členskej schôdze zo zhromaždenia delegátov
družstva z 20. mája 2009. Uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 3. januára
2014 (vyplýva to zo spisu okresného súdu sp. zn. 9 Cb174/2010 č. l. 158, ktorý si ústavný
súd vyžiadal na previerku).
12. Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej
podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť (§ 53 ods. 3 zákona
o ústavom súde). Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako
podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po
uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde
zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, IV. ÚS 338/08). Uznesenie
najvyššieho súdu predtým sťažovatelia na ústavnom súde nenamietali, preto ústavný súd
viazaný petitom sťažnosti (§ 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde) ich sťažnosť vo vzťahu
k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 35/2012 z 28. októbra 2013 odmietol ako
podanú oneskorene podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, keďže sťažovatelia podali
sťažnosť ústavnému súdu až v novembri 2015, teda zjavne po uplynutí dvojmesačnej lehoty
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
II.B
13. Sťažovatelia sa vo svojej sťažnosti tiež domáhali vyslovenia porušenia článkov
ústavy a základných práv (pozri bod 5) rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Cob 123/2013
z 19. augusta 2015, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 9 Cb 174/2010
z 20. apríla 2011 (pozri bližšie bod 11). Okrem citácie niektorých článkov ústavy (čl. 1
ods. 1, čl. 12 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 144 ods. 1 ústavy v sťažnosti bez bližšieho
odôvodnenia tvrdia, že rozsudkom krajského súdu im „bolo odňaté právo na súdnu
ochranu, došlo k legitimizácii nezákonného postupu žalovaného, preto napadnutými
súdnymi rozhodnutiami došlo k porušeniu základných práv nás sťažovateľov...“.
14. Podľa § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa
ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva,
prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha,
odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.
15. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení
zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení
neskorších predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky
právne prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
16. Keďže sťažnosť sťažovateľov vo vzťahu k rozsudku krajského súdu a označeným
právam, ktorých porušenie namietajú, nie je vôbec vecne odôvodnená (§ 20 ods. 1 zákona
o ústavnom súde) a sťažovatelia opisujú podrobne iba skutkový a právny stav, ktorý
predchádzal konaniu pred všeobecnými súdmi, z ktorého odvíjajú porušenie práv, ústavný
súd mohol sťažnosť sťažovateľov odmietnuť pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
17. Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí
vyplývajúce z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na
taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom
a publikovaná judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje
nedostatok zákonom predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04,
18. Ústavný súd k dôvodom odmietnutia sťažnosti sťažovateľov nad rámec
uvedeného dodáva, že vo vzťahu k rozsudku krajského súdu nezistil ani arbitrárnosť a ani
zjavnú neopodstatnenosť prijatých právnych záverov zo strany krajského súdu a ani taký
výklad a aplikáciu príslušných ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov v okolnostiach danej veci, ktorým by krajský súd zásadne
poprel ich účel a význam. Krajský súd bol pritom viazaný pri svojom rozhodovaní právnym
názorom najvyššieho súdu (§ 243d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a hoci jeho
právny názor a závery boli strohejšie (pozri s. 7 a s. 8) ako obvykle, na druhej strane
nevykazujú znaky svojvôle, a preto v tejto situácii ústavný súd nemá dôvod zasiahnuť
do právneho názoru krajského súdu, prípadne ho inak vylepšiť (sťažovatelia kvalifikovane
zastúpení advokátom v podanej sťažnosti navyše, ako bolo uvedené v bode 13, neuviedli
žiadnu ústavne významnú argumentáciu o porušení označených článkov ústavy
a základných práv, ale v podstate iba zopakovali tie isté námietky, ktoré použili v podanej
žalobe o neplatnosť uznesenia členskej schôdze družstva podanej na okresnom súde 18.
júna 2010). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
19. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde mohol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietnuť aj z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. februára 2016