Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 41/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť ,

a , zastúpených advokátom

JUDr. Ladislavom Kováčom, Kováč | Krpčiarová & partners ̶advokátska kancelária,

s. r. o., M. Bela 2, Lučenec, vo veci namietaného porušenia ich základného práva

na ochranu vlastníctva podľa postupom

Okresného úradu Lučenec, pozemkového a lesného odboru v konaní vedenom pod sp. zn.

OU-LC-PLO-2015/00439 RE-29 a jeho rozhodnutím sp. zn. OU-LC-PLO-2015/00439 RE-

29 z 2. marca 2015 a takto

rozhodol:

Sťažnosť a o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. januára

2016 doručená sťažnosť ,

a (spolu ďalej len „sťažovatelia“),

vo veci namietaného porušenia ich základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20

ods. 1 (ďalej len „“) postupom Okresného úradu

Lučenec, pozemkového a lesného odboru (ďalej len „správny orgán“) v konaní vedenom

pod sp. zn. OU-LC-PLO-2015/00439 RE-29 a jeho rozhodnutím sp. zn. OU-LC-PLO-

2015/00439 RE-29 z 2. marca 2015 (ďalej len „rozhodnutie správneho orgánu z 2. marca

2015“).

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli:

„Právny predchodca sťažovateľov ... si uplatnil dňa 27. 12. 2004

na bývalom Obvodnom pozemkovom úrade v Lučenci, podaním žiadosti, právo

na navrátenie vlastníctva k pozemkom evidovaným v pozemnoknižnej vložke č. 2260,

kat. územia Lučenec v zmysle

Do dňa úmrtia Žiadateľa t. j. do 09. 05. 2007 o jeho žiadosti nebolo rozhodnuté

a preto do konania o navrátení vlastníctva pozemkov vstúpili dedičia žiadateľa:

... ... ...

Žiadateľ si uplatnil nárok na navrátenie vlastníctva, ako synovec po pôvodnom

vlastníkovi , ako osoba oprávnená podľa § 2 ods. 2

písm. .“

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že správny orgán prvýkrát rozhodol

o reštitučnom nároku rozhodnutím č. LC/2010/00094 RE-29 z 31. mája 2010 tak, že

reštitučné nároky priznal. Predmetné rozhodnutie bolo na základe odvolania Slovenského

pozemkového fondu zrušené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -79 z 25. mája 2011 a vec bola vrátená správnemu orgánu

na ďalšie konanie.

Správny orgán vo veci druhýkrát rozhodol rozhodnutím č. LC/2012/00068 RE-29

z 23. februára 2012 tak, že reštitučné nároky znovu priznal. Predmetné rozhodnutie bolo

na základe odvolania Slovenského pozemkového fondu opäť zrušené rozsudkom krajského

súdu č. k. -31 z 12. septembra 2012 a vec bola vrátená správnemu orgánu

na ďalšie konanie. Na základe odvolania sťažovateľov a Najvyšší súd

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn.

z 25. septembra 2013 potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. -31

z 12. septembra 2012. Najvyšší súd v potvrdzujúcom rozsudku „vyslovil právny názor,

že žiadateľ nespĺňa podmienky na reštitúciu“.

Správny orgán vo veci tretíkrát rozhodol rozhodnutím č. OU-LC-PLO-2013/00059

RE-29 z 2. decembra 2013 tak, že reštitučné nároky nepriznal. Predmetné rozhodnutie

bolo na základe odvolania sťažovateľov a zrušené rozsudkom krajského

súdu č. k. -23 z 8. októbra 2014 a vec bola vrátená správnemu orgánu

na ďalšie konanie.

Správny orgán vo veci štvrtýkrát rozhodol napadnutým rozhodnutím z 2. marca 2015

tak, že nevyhovel sťažovateľmi uplatňovaným reštitučným nárokom. Sťažovatelia

rozhodnutie správneho orgánu z 2. marca 2015 napadli odvolaním, o ktorom rozhodol

krajský súd rozsudkom č. k. -28 zo 6. októbra 2015 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu zo 6. októbra 2015“) tak, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu

potvrdil.

Sťažovatelia v podstatnej časti svojej sťažnostnej argumentácie namietajú nesprávne

závery v napadnutom rozhodnutí správneho orgánu z 2. marca 2015, ako aj v rozsudkoch

všeobecných súdov, ktoré predchádzali napadnutému rozhodnutiu správneho orgánu, resp.

aj rozsudku krajského súdu, ktoré nasledovalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, a okrem

iného uviedli:

„Okresný úrad v Lučenci ale ani všeobecné súdy neprihliadali na skutočnosť,

že došlo k prevzatiu nehnuteľnosti bez právneho dôvodu, o ktorú skutočnosti sa opiera aj

ust. § 3 ods. 1 písm. o zák. č.305/503 Z. z.

Správny orgán túto skutočnosť nikdy neskúmal a rozhodnutia Krajského súdu aj

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nezohľadnili reštitučný nárok oprávneného dediča

podľa ustanovenia

Zákonný dedič nikdy nestratil štátne občianstvo Čs. republiky.

Od r. 1940 až do oslobodenia bol príslušníkom čs. zahraničnej armády na západe ako

občan Čs. republiky, slovenskej národnosti, účastník národnooslobodzovacieho boja nikdy

nemal povinnosť skladať sľub vernosti a takáto argumentácia navrhovateľa aj súdu je

právne irelevantná..

Oprávnený ani po r. 1948 si nemohol uplatňovať svoje vlastnícke

práva, keďže v roku 1951 bol odsúdený ako nepriateľ štátu na nútené práce do Jáchymova

a bol prepustený až po amnestii v r. 1965.

Doterajšie súdne inštancie a to konkrétne prvostupňový súd - Krajský súd v Banskej

Bystrici, ako aj odvolací súd - Najvyšší súd Slovenskej republiky , vo svojom rozhodovacom

procese nesprávne vyhodnotili ustanovenia § 3 ods.2 zák. č. Z. z. Rozhodnutím

Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je správny

orgán viazaný a tým sťažovatelia vyčerpali všetky možnosti dovolať sa svojho práva

na všeobecných súdoch. Predmetnými rozhodnutiami všeobecné súdy nezabránili

rozhodujúcemu orgánu, ktorým je Okresný úrad v Lučenci, vydať rozhodnutie v rozpore

so zákonom.

Rozhodnutia všeobecných súdov SR sú v tejto veci z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a zároveň majú za následok porušenie základného práva (

mutatis mutandis , , , ) a tým došlo k porušeniu

princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom postupe

všeobecných súdov.“

Sťažovatelia k právomoci ústavného súdu a zachovaniu lehoty na podanie sťažnosti

v sťažnosti uviedli:

„Sťažovateľ vyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých

použitie je sťažovateľ oprávnený podlá osobitných predpisov.

Sťažovateľ má za to, že niet iného súdu, ktorý by chránil jeho základné právo

alebo slobodu, a rovnako, že nemohol uplatniť opravné prostriedky alebo iné právne

prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne

poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. ...

Vzhľadom k tomu, že Rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.

zo dňa 6. októbra 2015, ktorý vychádza z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. vydaného v tej istej veci, a ktorý bol doručený sťažovateľom dňa

14. 11. 2015, posledným dňom na podanie sťažnosti na Ústavný súd SR je 14. 01. 2016,

v danom prípade bola lehota na podanie sťažnosti zachovaná.“

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd o ich sťažnosti takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľov , a ,

podľa , postupom Okresného úradu, Pozemkového

a lesného odboru v Lučenci v konaní vedenom pod č. OU-LC-PLO-2015/00439 RE-29

zo dňa 02. 03. 2015 porušené bolo.

2. Podľa ruší Rozhodnutie Okresného úradu,

Pozemkového a lesného odboru č. OU-LC-PLO-2015/00439 RE-29 zo dňa 02. 03. 2015.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy,

ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, , ).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov a skúmal, či nie sú dané

dôvody uvedené v , ktoré bránia jej prijatiu na ďalšie

konanie.

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti namietajú porušenie svojho základného

práva na ochranu vlastníctva podľa postupom správneho orgánu

v reštitučnom konaní o reštitučných nárokoch sťažovateľov a vedenom

pod sp. zn. OU-LC-PLO-2015/00439 RE-29 a jeho rozhodnutím z 2. marca 2015.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že proti rozhodnutiu správneho orgánu, proti

ktorému smeruje ich sťažnosť, podali odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom

zo 6. októbra 2015 tak, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu potvrdil. V súlade

s , ako aj v súlade s poučením o opravnom prostriedku

v samotnom rozsudku krajského súdu zo 6. októbra 2015 proti tomuto rozsudku je prípustný

riadny opravný prostriedok – odvolanie.

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadi

zásadou, že všeobecné súdy sú povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd

môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným

(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci

na jej prerokovanie (m. m. ).

Podľa ústavný súd je viazaný návrhom

na začatie konania.

Ústavný súd zdôrazňuje, že viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konanie

osobitne platí v prípadoch, v ktorých osoby požadujúce ochranu svojich základných práv

a slobôd sú zastúpené advokátom.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym

zástupcom, ktorý koncipoval samotný návrh, svojou sťažnosťou namietajú porušenie svojho

základného práva postupom a rozhodnutím správneho orgánu, ktorých prieskum patrí

na základe prípustného a sťažovateľmi aj využitého riadneho opravného prostriedku

do právomoci všeobecných súdov. V posudzovanom prípade napadnutý postup

a rozhodnutie správneho orgánu boli na základe odvolania sťažovateľov preskúmané

krajským súdom, pričom aj proti rozhodnutiu krajského súdu vydanému v odvolacom

konaní (rozsudok zo 6. októbra 2015) bolo v súlade s

prípustné odvolanie, a v prípade, ak sťažovatelia tento im dostupný opravný prostriedok

využili (o čom sa v sťažnosti nezmieňujú), mali možnosť aj v ďalšom štádiu konania

uplatniť svoju argumentáciu týkajúcu skutkovej aj právnej stránky predmetnej veci.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že vo vzťahu k namietanému

porušeniu označeného práva sťažovateľov postupom a rozhodnutím správneho orgánu nie je

daná jeho právomoc na prerokovanie veci podľa ,

a preto sťažnosť sťažovateľov odmietol pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa jednotlivými

nárokmi sťažovateľov uplatňovanými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2016