Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 88/2016
PDF · 151.61 KB
No categories available
III. ÚS 88/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára
2016 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o.,
Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. Branislav
Fridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom a uzneseniami Krajského súdu v Bratislave spisových
značiek: 14 Co 28/2015 z 30. mája 2015 (Rvp 7582/2015), 6 Co 9/2015 zo 16. marca 2015
(Rvp 7583/2015), 14 Co 364/2014 z 26. februára 2015 (Rvp 7584/2015), 6 Co 96/2015
zo 16. marca 2015 (Rvp 7970/2015), 3 Co 393/2014 z 25. marca 2015 (Rvp 7971/2015),
11 Co 20/2015 z 27. februára 2015 (Rvp 7972/2015), 4 Co 881/2014 z 26. februára
(Rvp 7973/2015), 11 Co 146/2014 zo 17. februára 2015 (Rvp 8556/2015), 6 Co 806/2014
z 19. januára 2015 (Rvp 8557/2015) a sp. zn. 3 Co 489/2014 z 25. marca 2015
(Rvp 8558/2015) a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovými
značkami: Rvp 7582/2015, Rvp 7583/2015, Rvp 7584/2015, Rvp 7970/2015,
Rvp 7971/2015, Rvp 7972/2015, Rvp 7973/2015, Rvp 8556/2015, Rvp 8557/2015
a Rvp 8558/2015 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnené.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 25. mája 2015,
1. a 12. júla 2015 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) postupom a uzneseniami Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“), tak ako sú označené v záhlaví tohto rozhodnutia (ďalej len „napadnuté rozhodnutia
krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupovala v postavení
žalobkyne v konaniach vedených Okresným súdom Bratislava I až V (ďalej len „okresné
súdy“), predmetom ktorých bolo rozhodovanie o náhrade majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom
okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke uvedenú škodu
a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.
Okresné súdy rozhodli v predmetných veciach vo veci samej rozsudkami, proti
ktorým podala sťažovateľka odvolania. Následne jej okresné súdy vyrubili uzneseniami
za podané odvolania súdny poplatok 20 € podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych
poplatkov [príloha zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a
o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
súdnych poplatkoch“)]. Proti uzneseniam okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny
poplatok podala sťažovateľka odvolania, o ktorých rozhodol krajský súd napadnutými
rozhodnutiami tak, že potvrdil uznesenia okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny
poplatok za odvolania.
2
Tvrdenie o porušení v sťažnostiach označených práv sťažovateľka odôvodňuje najmä
takto:
«... Sťažovateľ podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený
svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Sťažovateľ preto
nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie...
Podľa položky č. 7a sadzobníka súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu
na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného
úkonu, spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je
podanie odvolania. Spoplatneniu nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako
sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov...
V prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov) nie je jasne
a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu
o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym
úradným postupom.
... Sťažovateľovi bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch
a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSP“)
uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu
predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods.
1 a čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky.»
Sťažovateľka argumentuje aj rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 4 Cdo 39/2007 z 29. marca 2007 poukazujúc na jeho časť, v ktorej sa uvádza: «Za
súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych
poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť
nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“
(rozhodnutie pre lepšiu orientáciu v prílohe prikladáme). A ďalej: Analogické určovanie
výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy, pretože v zmysle článku 59 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo na základe zákona,
a ak zákon o súdnych poplatkoch ukladá poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti
stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému
výkladu zákona o súdnych poplatkoch záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach
v prospech poplatníka“, t. j. záver, že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.»
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach uvádza, že „... podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov
navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.
V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo
pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z. (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej
rady Slovenskej republiky č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti
s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo
podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k) ZoSP konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
od poplatku vecne oslobodené.“.
V petite podaných sťažností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, ktorým
vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým postupom a rozhodnutiami krajského súdu, ktoré zruší a veci vráti
krajskému súdu na ďalšie konanie a sťažovateľke prizná primerané finančné
zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
4
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti
o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov
ustanoví zákon.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme
hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali
a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde
nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s citovaným § 31a zákona
o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné
spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania pred
ústavným súdom, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených
sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti
ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak,
ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.
Ústavný súd po preskúmaní predmetu týchto sťažností a v kontexte svojich zistení
dospel k záveru, že použitá argumentácia sťažovateľky v podaných sťažnostiach je totožná
s jej právnou argumentáciou, ktorú použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa
ústavný súd už zaoberal v uplynulom období a v ktorých atakovala právne závery
všeobecných súdov rozhodujúcich v odvolacom konaní o potvrdení rozhodnutí súdov
prvého stupňa o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie ako
riadny opravný prostriedok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu. Ústavný súd
po preskúmaní predmetu aj týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou
použitá argumentácia v týchto sťažnostiach je identická s jej právnou argumentáciou, ktorú
už použila v celom rade predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulom období
už zaoberal, sú preto sťažovateľke nepochybne známe dôvody odmietnutia sťažností
v rovnakých prípadoch, ako aj vyslovený právny názor ústavného súdu na danú právnu
problematiku, v dôsledku čoho nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia, ako to
je aj v prípade týchto sťažností. Vzhľadom na uvedené sa preto ústavný súd plne stotožňuje
s dôvodmi svojich predchádzajúcich rozhodnutí (I. ÚS 453/2014, I. ÚS 517/2014,
I. ÚS 763/2014, III. ÚS 514/2014, III. ÚS 620/2014, IV. ÚS 255/2014, IV. ÚS 266/2014,
IV. ÚS 267/2014, IV. ÚS 268/2014, IV. ÚS 340/2014 atď.), ktoré skončili odmietnutím
rovnakých sťažností sťažovateľky z dôvodov tam uvedených. Ústavný súd
v posudzovaných prípadoch nemá dôvod meniť svoje už ustálené právne názory, a preto
v podrobnostiach odkazuje na už citované svoje skoršie rozhodnutia, v dôsledku čoho
pristúpil k odmietnutiu týchto sťažností z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažností ako celku rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených (zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského
súdu a vrátenie vecí na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania) stratilo
opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
V závere ústavný súd poznamenáva, že právny zástupca sťažovateľky aj takýmto
spôsobom zahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomý,
6
že nebudú v konaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia
v predošlom období úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného
bráni ústavnému súdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho
zásah. Takýto postup advokátskej kancelárie ústavný súd vníma len ako snahu o získanie
materiálnych prostriedkov (odmeny) bez ohľadu na to, či taký postup zákon umožňuje a je
to porušením buď zákonných, alebo etických povinností advokáta.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016