Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 255/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. apríla 2014 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily

Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti

POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom

doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o.,

Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn. zo 17. októbra 2013

a postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a jeho uzneseniami sp. zn. zo 17. septembra 2013

a sp. zn. z 26. septembra 2013 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné

konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

boli 18. decembra 2013 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.

(ďalej len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl.

46 ods. 1 (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením sp. zn. zo 17. októbra 2013 a postupom Krajského súdu v Žiline

(ďalej spolu len „krajské súdy“) v konaniach vedených pod sp. zn.

a sp. zn. a jeho uzneseniami sp. zn. zo 17. septembra 2013

a sp. zn. z 26. septembra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenia krajských

súdov“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka vystupuje v postavení žalobkyne

v konaniach vedených Okresným súdom Veľký Krtíš a Okresným súdom Ružomberok

(ďalej spolu len „okresné súdy“), predmetom ktorých je rozhodovanie o náhrade majetkovej

škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym

úradným postupom okresných súdov, ktoré sú teda súčasne súdmi, ktoré sťažovateľke

uvedenú škodu a nemajetkovú ujmu mali spôsobiť.

Okresné súdy rozhodli vo veci samej rozsudkami, proti ktorým podala sťažovateľka

odvolania. Následne jej okresné súdy vyrubili uzneseniami za podané odvolania súdny

poplatok 20 €, podľa položky č. 7a Sadzobníka súdnych poplatkov [príloha zákona

Slovenskej národnej rady č. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis

z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)].

Proti uzneseniam okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok podala

sťažovateľka odvolania. Krajské súdy svojimi napadnutými uzneseniami potvrdili

rozhodnutia okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za odvolania.

Podľa názoru sťažovateľky „postupom v odvolacom konaní a napadnutým

rozhodnutím odvolací súd porušil základné práva sťažovateľa (urobil tak tiež okresný súd,

ktorého rozhodnutie mal revidovať odvolací súd):

- právo na súdnu ochranu zaručené

- právo na spravodlivý súdny proces zaručené čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto: «Sťažovateľ

podal odvolanie proti rozsudku a nie žalobu. Súd nie je oprávnený svojvoľne rozširovať

okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku. Sťažovateľ preto nemôže byť vyzvaný

na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie... Podľa položky č. 7a sadzobníka

súdnych poplatkov sa poplatok vyrubuje za žalobu na náhradu škody spôsobenej

nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným

postupom. Ako vyplýva z tejto definície spoplatneného úkonu, spoplatneniu podlieha len

podanie žaloby na náhradu škody. Spoplatnené nie je podanie odvolania. Spoplatneniu

nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej, ako sú odvolanie, dovolanie a pod. ako je tomu

pri položke 1 sadzobníka súdnych poplatkov... V prílohe (Sadzobník

súdnych poplatkov) nie je jasne a jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie

odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na náhradu škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Sťažovateľovi bola v rozpore so o súdnych poplatkoch

a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ZoSP“)

uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal. Takéto konanie zo strany súdu

predstavuje zásah do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces podľa

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 12 ods.

1 a .»

Sťažovateľka poukázala i na rozsudok «Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 29. marca 2007, sp. zn.4 Cdo 39/2007, cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené

v Prílohe (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky

nevyberajú; v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky

súdneho poplatku neprichádza do úvahy.“ (rozhodnutie pre lepšiu orientáciu v prílohe

prikladáme). A ďalej: Analogické určovanie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy,

pretože v zmysle článku 59 ods. 2 dane a poplatky možno

ukladať zákonom alebo na základe zákona, a ak ukladá

poplatkové povinnosti, musia byť tieto povinnosti stanovené jasne a jednoznačne. Pokiaľ

tomu tak nie je, zodpovedá ústavne konformnému výkladu

záver rešpektujúci zásadu „v pochybnostiach v prospech poplatníka“, t. j. záver,

že poplatková povinnosť v týchto prípadoch nevznikla.».

Sťažovateľka ďalej v sťažnosti uvádza, že „podľa ust. § 18ca ZoSP z úkonov

navrhnutých alebo za konania začaté do 30. septembra 2012 sa vyberajú poplatky podľa

predpisov účinných do 30. septembra 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. septembri 2012.

V danom prípade bola žaloba žalobcom podaná pred 01. 10. 2012, konanie teda začalo

pred účinnosťou (zákon ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej

rady Slovenskej republiky č. o správnych poplatkoch v znení neskorších

predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony) a preto je nutné v súvislosti

s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012. Do 30. 09. 2012 bolo

podľa ust. § 4 ods. l písm. k) ZoSP konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom

od poplatku vecne oslobodené.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach

rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví, že postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením sp. zn.

zo 17. októbra 2013 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaniach vedených

pod sp. zn. a sp. zn. , ako aj jeho uzneseniami

sp. zn. zo 17. septembra 2013 a sp. zn.

z 26. septembra 2013 (ďalej spolu aj „predmetné konania a uznesenia krajských súdov“)

bolo porušené jej základné právo podľa a právo podľa

dohovoru, označené uznesenia krajských súdov zruší a veci vráti krajským súdom na ďalšie

konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej aj „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti

podľa primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich

právna a skutková súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky

a charakter rozhodnutí krajských súdov, proti ktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol

ústavný súd, aplikujúc v spojení s , tak, ako

to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

napadnutými uzneseniami krajských súdov a postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru napadnutými uzneseniami krajských

súdov, ktorými tieto súdy v odvolacom konaní potvrdili uznesenia súdov prvého stupňa

o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich

vydaniu.

Z hľadiska predmetu sporu ide vo všetkých troch pôvodných konaniach o prípady

posudzované ako tzv. bagateľné veci (sťažovateľka bola zaviazaná na zaplatenie súdneho

poplatku v sume 20 €). Za daných okolností už samotný predmet sporu v napadnutých

konaniach zakladá z hľadiska doterajšej judikatúry ústavného súdu dôvod na odmietnutie

sťažnosti už pri jej predbežnom prerokúvaní. Ak totiž vylučuje

u tzv. bagateľných vecí prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe

uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku, bolo by proti logike pripustiť, aby ich

prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť

sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba v prípadoch

extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sa uplatňujú pri zisťovaní skutkového základu

sporu a pri jeho právnom posúdení ().

Napriek uvedenému ústavný súd považuje za vhodné vyjadriť sa k napadnutým

uzneseniam aj z vecného hľadiska. V tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu

judikatúru, v ktorej opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie

právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich

nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu

základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci,

úloha štátu spočíva v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné

bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia

týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody,

a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou

takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním

základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej

moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle

a s využitím všetkým zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých

procesných postupov. Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého

postupu orgánu verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa

v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu

verejnej moci. Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití

všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom,

že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto

objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku je zaručiť

každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné

právo zaručené umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov

ustanovených zákonom účastníkom súdneho konania. Ak osoba splní predpoklady

ustanovené zákonom, súd jej efektívne umožní (mal by umožniť) stať sa účastníkom

konania so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto

postavenia vyplývajú.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. , ,

) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré

Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany

dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná

a účinná právna norma ().

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa

je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, ). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,

prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne

objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces ().

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy

odôvodniť svoje rozhodnutia, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý

argument strany bola daná podrobná odpoveď. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť

podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie

vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru, možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného

prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý

je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však

ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29;

Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že je primárnym východiskom

pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných

na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). V súvislosti so základným právom podľa

treba mať zároveň na zreteli aj , podľa ktorého podmienky

a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. , podľa ktorého sa

možno domáhať práv uvedených okrem iného v len v medziach zákonov, ktoré

toto ustanovenie vykonávajú ().

Uvedené východiská boli povinné dodržiavať v konaní a pri rozhodovaní

o namietanej veci aj krajské súdy, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného

prerokovania sťažnosti aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektovali, a to minimálne

v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná, a na tomto

základe formulovať záver, či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená.

Sťažovateľka v sťažnostiach predovšetkým namieta, že krajské súdy nesprávne

aplikovali prílohu (sadzobník súdnych poplatkov položka 7a) ,

čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajské súdy uviedli:

«Podľa poplatková povinnosť

vzniká podaním návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového

úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ.

Podľa poznámky č. 3 k položke 1 Sadzobníka súdnych poplatkov poplatky podľa

rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo veci samej. Súdny poplatok sa platí aj

za odvolanie proti rozhodnutiu súdu o návrhu na vydanie predbežného opatrenia.

Ak odvolanie podá navrhovateľ i odporca, platí každý z nich poplatok podľa ceny predmetu

svojho odvolania. Ak je odvolateľov na strane navrhovateľa alebo odporcu viac, platia

súdny poplatok v závislosti od povahy ich procesného spoločenstva tak, že v prípade

samostatného procesného spoločenstva ( ) platia

súdny poplatok samostatne podľa predmetu svojho odvolania a v prípade nerozlučného

procesného spoločenstva ( ) spoločne

a nerozdielne.

Z vyššie uvedenej poznámky je zrejmé, že súdny poplatok sa vyrubuje nielen

za samotný návrh na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu

verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, ale i za ďalšie úkony, vrátane

podaného odvolania. Ak aj navrhovateľ poukazuje na odôvodnenie pozmeňujúceho

a doplňujúceho návrhu poslancov, je nutné uviesť, že uvedené odôvodnenie sa vzťahuje

najmä na zdôvodnenie „paušálnosti“ súdneho poplatku pre tieto žaloby vo výške 20 € práve

z dôvodu zlepšenia prístupu k spravodlivosti v týchto veciach, teda aby sa uvedený súdny

poplatok nevyberal podľa percentuálnej sadzby v zmysle položky č. I. ale práve ako

poplatok paušálny. Z uvedeného nevyplýva, že sa súdny poplatok platí len za samotné

podanie návrhu tak, ako na to poukazuje navrhovateľ v odvolaní. Zo strany okresného súdu

nedošlo k svojvoľnému rozširovaniu okruhu úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku,

nakoľko v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

na ktoré, okrem iného, v odvolaní navrhovateľ poukazuje, v súdenej veci ide o súdne

konania, resp. poplatky, ktoré v Sadzobníku súdnych poplatkov uvedené nie sú.

V prejednávanej veci o takýto prípad nejde o konanie o návrhu o náhradu škody spôsobenej

nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným

postupom sa v Sadzobníku súdnych poplatkov nachádza, a to práve v položke č. 7a.

Argumentácia navrhovateľa v odvolaní preto nie je úplná a je zjavne účelová s cieľom

dosiahnuť neplatenie súdneho poplatku za odvolanie.

Nesprávna je jeho argumentácia aj v prípade aplikácie ,

konkrétne jeho účinnosti, ak je zrejmé, že odvolacie konanie v danej veci začalo až podaním

odvolania zo strany navrhovateľa, vo vzťahu ku ktorému zaplatenie súdneho poplatku

prináleží, keď odvolanie bolo zo strany navrhovateľa podané dňa 25. 06. 2013, teda

za účinnosti . ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej

republiky č. 145/1905 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, a ktorým

sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 04. 05. 2011 „tak ako poplatková pohľadávka vzniká podaním

návrhu a je zročná zároveň týmto okamihom, je aj poplatok z odvolania vo veci samej

zročný okamihom, keď bolo toto odvolanie podané. Súd môže súdny poplatok vyrubiť

a vymáhať až po vzniku poplatkovej povinnosti.“ v

ustanovuje, že poplatok za odvolanie a dovolanie podané po nadobudnutí účinnosti tohto

zaviedol

do aj prechodné ustanovenie účinné od 01. 10. 2012,

a to § 18ca, podľa ktorého z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30. 09. 2012

sa vyberajú poplatky podľa predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými

po 30. 09. 2012. Okresný súd sa spravoval pri vyrubení súdneho poplatku za konanie

o odvolaní položkou sadzobníka súdnych poplatkov č. 7a (ako prílohy k Zákonu o súdnych

poplatkoch) účinnou v čase vzniku poplatkovej povinnosti, teda v čase podania odvolania

a dôvodne prihliadal na poznámku č.3 k položke č. 1 Sadzobníka súdnych poplatkov,

ako aj ustanovenie a ca .

Ani námietka navrhovateľa, že v danej veci nie je dôvodné použitie analógie legis je

irelevantné, nakoľko v danom prípade k použitiu analógie zo strany súdu nedošlo.

Okresný súd uznesením, ktorým uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny

poplatok za odvolanie, aplikoval správny právny predpis a správne ho aj vyložil. V uznesení

bola správne označená položka Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorej sa súdny

poplatok vyrubil a súdny poplatok bol vyrubený v správnej výške. Odvolanie navrhovateľa

preto aj pokiaľ ide o rozsah odôvodnenia samotného uznesenia, odvolací súd nepovažoval

za dôvodné, ak z uznesenia o vyrubení súdneho poplatku vyššie uvedené skutočnosti

jednoznačne vyplývajú.

Odvolací súd preto považoval postup okresného súdu, ktorý rozhodol o povinnosti

navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok za odvolanie za správny a navrhovateľom napadnuté

uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne správne.»

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajské súdy sa v napadnutých

uzneseniach zaoberali a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadali so všetkými

odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnili, a preto predmetné

uznesenia okresných súdov potvrdili ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajských

súdov nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani

za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu

v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných

ustanovení (položka 7a sadzobníka súdnych poplatkov).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje

taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností

na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto

pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších

návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2014