Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 473/2015
PDF · 165.43 KB
No categories available
III. ÚS 473/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. februára 2016
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Ľubomíra Dobríka o sťažnosti , , zastúpenej
advokátom JUDr. Pavlom Piovarčím ml., advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice,
pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 36 C 173/2008 a takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 36 C 173/2008 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom
pod sp. zn. 36 C 173/2008 konal bez zbytočných prieťahov.
3. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom
dvetisíc päťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť trovy konania
v sume 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiatšesť eur a štyridsaťštyri centov) na účet
advokáta JUDr. Pavla Piovarčího ml., advokátska kancelária, Štúrova 20, Košice, do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 473/2015-12 z 22. septembra 2015 prijal na ďalšie konanie sťažnosť
, (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 173/2008 (ďalej len „napadnuté konanie“).
Následne ústavný súd 12. októbra 2015 vyzval okresný súd na vyjadrenie sa k vecnej
stránke prijatej sťažnosti a oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania
o prijatej sťažnosti.
Vyjadrenie okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 5. novembra 2015. V jeho
prílohe sa nachádzal súdny spis, vyjadrenie predsedu okresného súdu s chronológiou
úkonov okresného súdu i účastníkov v napadnutom konaní.
Aj keď predmetom tohto konania je preskúmanie napadnutého konania vedeného
pred okresným súdom pod sp. zn. 36 C 173/2008, ktoré začalo 9. apríla 2008 vrátením
súdneho spisu z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) spolu
so zrušujúcim rozsudkom sp. zn. 4 M Cdo 18/2007 z 30. januára 2008, ktorým zrušil
právoplatný rozsudok krajského súdu, ako aj okresného súdu vo veci a vec vrátil okresnému
súdu na ďalšie konanie, ústavný súd pre úplnosť uvádza aj krátku rekapituláciu pôvodného
konania vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 16 C 444/1999 (ďalej len pôvodné
konanie“). Pôvodné konanie začalo doručením žaloby na okresný súd 21. apríla 1999.
O žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom z 13. novembra 2003. Proti uvedenému rozsudku
okresného súdu podali žalobca, ako aj sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský
súd uznesením sp. zn. 12 Co 35/2004 z 26. októbra 2004, ktorým zrušil odvolaním
napadnutý rozsudok okresného súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd
po vrátení veci rozhodol rozsudkom zo 6 . decembra 2005, ktorým vyhovel žalobe žalobcu.
Sťažovateľka proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd tak, že rozsudkom sp. zn. 2 Co 50/2006 z 30. novembra 2006 potvrdil
odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu. Sťažovateľka podala podnet na Generálnu
prokuratúru Slovenskej republiky na podanie mimoriadneho dovolania. Najvyšší súd
rozsudkom sp. zn. 4 M Cdo 18/2007 z 30. januára 2008 zrušil rozsudok krajského súdu,
ako aj okresného súdu a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Sťažnosťou napadnuté konanie, ktoré je predmetom tejto sťažnosti, teda začalo
vrátením veci najvyšším súdom na ďalšie konanie okresnému súdu 9. apríla 2008.
Zo zapožičaného súdneho spisu ústavný súd zistil tieto podstatné skutočnosti o priebehu
napadnutého konania:
- 9. decembra 2008 bolo pojednávanie odročené pre ospravedlnenú neúčasť žalobcu
bez prejednania veci,
- 27. januára 2009 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom okresný súd rozhodol
rozsudkom,
- 7. apríla 2009 podal žalobca odvolanie,
- 20. mája 2009 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie sťažovateľky k odvolaniu
žalobcu,
- 27. mája 2009 vec predložená krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní,
- 20. mája 2010 krajský súd uznesením zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, súdny
spis bol vrátený okresnému súdu 24. júna 2010,
- 8. septembra 2011 bola okresnému súdu doručené urgencia sťažovateľky o určenie
termínu pojednávania,
- 5. júna 2012 sa uskutočnilo pojednávanie odročené na 11. október 2012 pre účely
ďalšieho dokazovania,
- 11. októbra 2012 pojednávanie bolo odročené bez prejednania veci z dôvodu
ospravedlnenej neúčasti právnej zástupkyne žalobcu na pojednávaní,
- 26. marca 2013 pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu úmrtia žalobcu,
- 12. septembra 2013 okresný súd uznesením prerušil konanie do právoplatného
skončenia dedičského konania po zosnulom žalobcovi,
- 13. februára a 1. októbra 2014 doručená urgencia sťažovateľky na určenie termínu
pojednávania,
- 21. novembra 2014 bola okresnému súdu doručená kópia právoplatného uznesenia
v dedičskej veci zosnulého žalobcu, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16. augusta 2014,
- 21. novembra 2014 okresný súd vyzval dedičov, či trvajú na podanej žalobe,
- 4. decembra 2014 bolo okresnému súdu doručené splnomocnenie advokáta
na zastupovanie jedného z dedičov žalobcu v konaní,
- 19. mája 2015 urgencia okresného súdu adresovaná zákonnému zástupcovi dvoch
maloletých dedičov, aby oznámil, či trvajú na podanej žalobe,
- 17. júna 2015 oznámenie zákonného zástupcu dvoch maloletých dedičov zosnulého
žalobcu, že bude pokračovať v konaní,
- 24. novembra 2015 pojednávanie odročené na 16. február 2016 pre účely rokovania
o mimosúdnom riešení sporu.
Predseda okresného súdu v závere svojho vyjadrenia 5. novembra 2015 vyjadril
súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
Právny zástupca sťažovateľky v stanovisku doručenom ústavnému súdu
24. novembra 2015 súhlasil s upustením od verejného pojednávania vo veci v konaní
pred ústavným súdom, pričom zároveň vo svojom stanovisku poukázal na neprimerané
časové intervaly medzi jednotlivými pojednávaniami vo veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho základného práva
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala
bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ
ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno
v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (i práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby
domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne
až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom,
ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu
(IV. ÚS 220/04, IV. ÚS 365/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03,
IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup
samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej
veci.
1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť sporu, v ktorom je sťažovateľka
v procesnej pozícii žalovanej „o určenie neplatnosti právneho úkonu“, ústavný súd
konštatuje, že obdobné konania možno zaradiť k štandardnej agende všeobecného
súdnictva, preto dĺžka konania nebola závislá od skutkovej či právnej náročnosti
prerokovávanej veci.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v napadnutom konaní, bolo správanie sťažovateľky ako účastníka tohto súdneho
konania. Ústavný súd konštatuje, že nezistil okolnosti na strane sťažovateľky, ktoré by
relevantne prispeli k doterajšej dĺžke napadnutého konania.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu označených práv sťažovateľky, bol postup samotného okresného súdu.
Ústavný súd po preskúmaní postupu okresného súdu v napadnutom konaní
konštatuje, že konanie je poznačené zbytočnými prieťahmi. Prvým identifikovaným
obdobím nečinnosti v trvaní takmer 10 mesiacov je obdobie od vrátenia súdneho spisu
najvyšším súdom na ďalšie konanie okresnému súdu 9. apríla 2008 do prvého
uskutočneného pojednávania vo veci 27. januára 2009, keď okresný súd rozhodol
rozsudkom. Druhým obdobím nečinnosti je obdobie v trvaní necelých dvoch rokov
od vrátenia veci na ďalšie konanie krajským súdom 24. júna 2010 v dôsledku zrušenia
rozsudku okresného súdu uznesením krajského súdu (sp. zn. 2 Co 177/2009 z 20. mája
2010) do ďalšieho relevantného úkonu okresného súdu vo veci, a to pojednávania
uskutočneného 5. júna 2012. Od 5. júna 2012 do prerušenia konania uznesením
z 12. septembra 2013 okresný súd síce určil dva termíny pojednávaní, avšak tieto sa
neuskutočnili, pretože prvé pojednávanie bolo odročené v dôsledku ospravedlnenej neúčasti
právnej zástupkyne žalobcu a druhé pojednávanie bolo zmarené v dôsledku úmrtia žalobcu.
Ústavný súd prihliadajúc na skutočnosť, že ide o konanie, ktoré začalo v roku 1999, hodnotí
aj toto obdobie v trvaní viac ako 15 mesiacov prísnejšie, teda ako zbytočný prieťah.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu obdobie nečinnosti okresného
súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu ̶prerušenia konania uznesením
z 12. septembra 2013 do právoplatného skončenia dedičského konania po zosnulom
žalobcovi 16. augusta 2014 neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis
III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03, II. ÚS 3/00, I. ÚS 214/06).
Po odpadnutí prekážky postupu okresného súdu v napadnutom konaní
16. augusta 2014 do ďalšieho relevantného úkonu vo veci pojednávania konaného
24. novembra 2015 (odročené na 16. február 2016, pozn.) sa okresný súd dopustil
zbytočného prieťahu v trvaní jedného roka.
V dôsledku uvedených zistení ústavného súdu je možné konštatovať, že okresný súd
sa v napadnutom konaní dopustil zbytočných prieťahov v celkom trvaní približne piatich
rokov.
Ústavný súd na základe uvedených skutočností dospel k záveru, že okresný súd
v napadnutom konaní nepostupoval v súlade so základným právom sťažovateľky
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právom
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
preto konštatuje, že doterajším postupom okresného súdu v napadnutom konaní došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
Ústavný súd na základe svojho zistenia, že postupom okresného súdu došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, mu prikázal, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 36 C 173/2008 konal
bez zbytočných prieťahov, pretože označená vec nebola v čase rozhodovania ústavného
súdu o sťažnosti sťažovateľky právoplatne skončená (bod 2 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka v sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume
5 000 €, ktoré odôvodnila intenzitou zásahov do jej práv, ako aj dĺžkou ich trvania.
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania vedeného okresným súdom, ako aj na jeho
neodôvodnenú nečinnosť v trvaní približne piatich rokov, berúc do úvahy predmet konania
na okresnom súde, správanie sťažovateľky a všetky okolnosti daného prípadu ústavný súd
považoval priznanie sumy 2 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4
zákona o ústavnom súde (bod 3 výroku nálezu).
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré
jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom.
Ústavný súd priznal sťažovateľke trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia
advokátom pozostávajúce z odmeny advokáta, a vychádzal pritom z vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná tarifa)
v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového základu.
Základom pre výpočet náhrady za úkon právnej služby je v danom prípade priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2014
v sume 839 €. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
náhradu trov konania za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2015 (príprava
a prevzatie veci a písomné vyhotovenie sťažnosti) po 139,83 €. Ďalej má právny zástupca
sťažovateľky aj nárok na náhradu režijného paušálu 8,39 € za dva úkony podľa vyhlášky
vykonané v roku 2015.
Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd a priznal celkovú náhradu
trov konania v sume 296,44 €, tak ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu (bod 4 výroku
nálezu).
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný uhradiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP)
v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (bod 4 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016